Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 325/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. Ing. P. P., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa

Slovenskej republiky a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, svojho základného

práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na

účinný právny prostriedok nápravy pred národnými orgánmi podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 1 Listiny

základných práv a slobôd rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 1 a č. 2 sp. zn.

7300 zo 6. augusta 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -62 z 1.

októbra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -73 z

12. mája 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. Ing. P. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011

doručená sťažnosť RNDr. Ing. P. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1

listiny, svojho práva na účinný právny prostriedok nápravy pred národnými orgánmi podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, ako aj porušenie čl. 1 listiny rozhodnutiami

Sociálnej poisťovne č. 1 a č. 2 sp. zn. zo 6. augusta 2009 (ďalej aj „namietané

rozhodnutia Sociálnej poisťovne“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -62 z 1. októbra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok

krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) č. k. -73 z 12. mája 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho

súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Sociálna poisťovňa ústredie so sídlom v Bratislave Rozhodnutím č. 1 zo dňa 06. 08.

2009 podľa , o sociálnom poistení v znení zákona

č. a o sociálnom zabezpečení v znení

neskorších predpisov žiadosť sťažovateľa o zvýšenie starobného dôchodku za obdobie

dôchodkového poistenia od 01. 01. 1995 do 31. 12. 2003 zamietla.

Sociálna poisťovňa ústredie so sídlom v Bratislave rozhodnutím č. 2 zo dňa 06. 08.

2003 podľa a odsek 1 o sociálnom poistení v znení zákona

č. zamietla žiadosť sťažovateľa o zvýšenie sumy starobného dôchodku.

Krajský súd v Bratislave Rozsudkom z 01. 10. 2010 č. k. podľa § 250 q)

ods. 2 potvrdil Rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 1 a 2 zo dňa 06. 08. 2009, vedené

pod č. 3411277300.

Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 12. 05. 2011 č. k. potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 01. 10. 2010 č. k. a sťažovateľovi

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania...

V roku 1994 po dovŕšení veku zákonného odchodu do dôchodku sťažovateľ odišiel do

dôchodku, pričom neprestal pracovať... Do dôchodku odišiel z rodinných dôvodov. V tom

čase pri 4 deťoch, manželka na dôchodku, zabezpečoval ešte 2 deti, ktoré študovali na VŠ.

Ako živnostník mal nepravidelné zmluvy a úhrady faktúr. Na začiatku roku bol pravidelne

3 až 4 mesiace bez príjmu. Ako dôchodca platil všetky zákonné odvody:

- Sociálnej poisťovni: nemocenské poistné do r. 1994 - 5,8 % z vymeriavacieho

základu (VZ), - v roku 1995 - 4,8 % z VZ,

- V roku 1996-3,8% z VZ,

- V roku 1997 - 1999 - 4,8 % z VZ,

- Od 1/2000 - 7/2000 nemocenské aj dôchodkové poistenie,

- Od 2001 - 31. 12. 2003 všetky poplatky, teda aj na dôchodkové poistenie.

Okrem toho platil všetky ďalšie zákonné odvody zdravotnej poisťovni, úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny a odvádzal dane Slovenskej republike v zmysle platných predpisov.

Sťažovateľ ťažko rozumie tomu, že za starostlivosť o 6 - člennú rodinu a snahu

poskytnúť všetkým deťom vysokoškolské vzdelanie má byť „potrestaný“ odobraním značnej

časti zárobku bez náhrady.

Na odvodoch Sociálnej poisťovni odviedol v jednotlivých obdobiach:

- 1/2000 - 7/2000: 18.383,- Sk;

- 1/2001 - 31.12.2001: 44.493,- Sk;

- 2002: 38.928,-Sk;

- 2003: 48.324,-Sk;

- 1/2004: 21.190,-Sk.

Spolu: 171.318,- Sk, čo je pri kurze 1 Eur = 30,1260 Sk: 5.686,72 Eur

Okrem toho v rokoch 1995 - 1999 odviedol do Sociálnej poisťovne na nemocenské

poistenie 48.494,- Sk, čo je 1.609,71 Eur. Celkovo som bol poškodený vo výške 7.296,43

Eur (5.686,72 + 1.609,71).

Vzhľadom na platenie odvodov Sociálnej poisťovni sťažovateľ v konaní žiadal

zohľadnenie týchto zákonných odvodov pri prepočte jeho dôchodku.

Sťažovateľ tvrdí, že ak za obdobie platenia zákonom stanovených dávok Sociálnej

poisťovni nie je prepočítaný dodatočne jeho dôchodok, sú poškodzované jeho ústavné

práva, ako aj práva zakotvené ústavným ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd.

Podľa názoru sťažovateľa takýmto postupom a výsledkom konania neboli dodržané

ani Medzinárodný pakt o hosp. soc. a kult. právach, , Európska soc.

charta, (), právo na sociálne zabezpečenie a ďalej zákon 273/2009,

čl. 12, ktorý zaručuje sťažovateľovi ústavné práva a právo na primerané sociálne

zabezpečenie.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„Rozhodnutím č. 1 a 2 Sociálnej poisťovne ústredie so sídlom v Bratislave zo dňa

06. 08. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 01. 10. 2010,

č. k. -62 a rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 05. 2011

č. k. došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 39

ods. 1 SR, základného práva upraveného v , v a v

Listiny základných práv a slobôd uvedenej Ústavným , ako aj

a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutia č. 1 a 2 Sociálnej poisťovne ústredie so sídlom v Bratislave zo dňa

06. 08. 2009 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 01. 10. 2010,

č. k. -62 a Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 05. 2011

č. k. sa zrušujú.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.296,43 eur,

ktoré je povinná Sociálna poisťovňa ústredie so sídlom v Bratislave zaplatiť mu do

3 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sociálna poisťovňa ústredie so sídlom v Bratislave, Krajský súd Bratislava

a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania

v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

ods. 1 a čl. 30 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 listiny

namietanými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V danom prípade sťažovateľ mal možnosť domáhať sa opravným prostriedkom

v súlade s (ďalej len „OSP“) preskúmania zákonnosti

namietaných rozhodnutí Sociálnej poisťovne (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o opravnom

prostriedku sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

ods. 1 a čl. 30 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 listiny

rozsudkom krajského súdu č. k. -62 z 1. októbra 2010

Ústavný súd aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti poukazuje na princíp subsidiarity

svojej právomoci a konštatuje, že sťažovateľ sa mohol aj v tomto prípade v súlade s § 250s

domáhať odvolaním preskúmania namietaného rozsudku krajského súdu (čo aj využil),

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu

rozhodnúť o odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. -62 z 1. októbra

2010 vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto uplatnením princípu

subsidiarity aj v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

ods. 1 a čl. 30 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 listiny

rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -73 z 12. mája 2011

Podľa a listiny občania majú právo na primerané

hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva

a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Sťažovateľ namieta rozsudok najvyššieho súdu č. k. -73 z 12. mája

2011, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -62 z 1. októbra

2010 (týmto rozsudkom boli potvrdené namietané rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 1

a č. 2 sp. zn. zo 6. augusta 2009, pozn.).

Najvyšší súd v úvodnej časti namietaného rozsudku sumarizoval doterajší priebeh

konania a v tejto súvislosti uviedol:

«Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 1. októbra 2010 č. k. -62 podľa

potvrdil rozhodnutia odporkyne 1. a 2. zo 6. augusta 2009, číslo 341 127

7300, ktorými odporkyňa podľa a o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a § 23 ods.

1 o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom zabezpečení“) zamietla žiadosť navrhovateľa o zvýšenie starobného

dôchodku za obdobie dôchodkového poistenia od 1. januára 1995 do 31. decembra 2003

s odôvodnením, že nárok na výplatu starobného dôchodku vznikol 1. januára 1995

(rozhodnutie 1.) a podľa § 293az ods. 1 zákona o sociálnom poistení zamietla žiadosť

navrhovateľa o zvýšenie sumy starobného dôchodku s odôvodnením, že starobný dôchodok

nebol vyplácaný k 1. januáru 2005 v sume vyššej ako 10 938 Sk mesačne (rozhodnutie 2.)

Súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ je poberateľom starobného dôchodku

súčinnosťou od 1. januára 1996 a počas jeho vyplácania v období od 1. januára 1995 do

31. decembra 2003 bol samostatne zárobkovo činnou osobou (pracujúcim dôchodcom).

Krajský súd v Bratislave po preskúmaní zákonnosti rozhodnutí odporkyne dospel

k záveru, že sú vecne správne. Vzhľadom skutočnosť, že navrhovateľ splnil podmienky

nároku na vyplácanie starobného dôchodku pred 1. januárom 2004, po vzniku nároku na

starobný dôchodok bol nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003 a poberal starobný

dôchodok, uvedenú dobu nie je možné hodnotiť ako dobu zamestnania pre zvýšenie

starobného dôchodku podľa § 261 ods. 2 a ods. 3 zákona o sociálnom poistení.

Krajský súd v Bratislave podľa v spojení s 2501 ods. 2

neúspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal navrhovateľ odvolanie. Namietal,

že odporkyňa ani krajský súd neprihliadli na to, že v období od odchodu do dôchodku

pracoval a ako dôchodca platil všetky zákonné odvody vrátane nemocenského

a dôchodkového poistenia, pričom na odvodoch odporkyni odviedol spolu 150 569 Sk

(4 536 €). Preto žiadal, aby tieto odvody boli zohľadnené pri výpočte starobného dôchodku.

Tvrdil, že nedostatočne prepočítaným starobným dôchodkom došlo k poškodeniu jeho

ústavného práva, Listiny základných práv a slobôd ako aj medzinárodných právnych aktov.

Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a jeho opravnému

prostriedku vyhovel.»

Následne najvyšší súd v relevantnej časti namietaného rozsudku najmä uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( a )

preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 2501 ods. 2 v spojitosti

s ) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť.

Z dávkového spisu odporkyne a zo súdneho spisu krajského súdu nepochybne

vyplýva, že navrhovateľovi na základe žiadosti odporkyňa vyplácala od 1. januára 1995

starobný dôchodok podľa § 20 a nasl. zákona o sociálnom zabezpečení. Počas jeho

poberania bol v období od 1. januára 1995 do 31. decembra 2003 samostatne zárobkovo

činnou osobou. Počas tohto obdobia bol dobrovoľne pokračujúcou osobou v účasti na

dôchodkovom zabezpečení. Táto doba sa hodnotí ako zamestnanie (§ 8 ods. 4 zákona

o sociálnom zabezpečení).

Podľa § 23 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení občanovi, ktorý je zamestnaný po

vzniku nároku na starobný dôchodok a nepoberá tento dôchodok alebo jeho časť, invalidný

dôchodok alebo dôchodok za výsluhu rokov, sa zvyšuje starobný dôchodok za každých 360

kalendárnych dní zamestnania o 6 % priemerného mesačného zárobku, z ktorého sa

vymeriava, prípadne sa vymeral dôchodok; ak občan nebol zamestnaný 360 kalendárnych

dní, zvyšuje sa starobný dôchodok za každých ďalších kalendárnych 90 dní zamestnania

o 1,5% priemerného mesačného zárobku, z ktorého sa vymeriava, prípadne sa vymeral

dôchodok.

Uvedené ustanovenie označené ako „Zvýšenie starobného dôchodku“ priznáva

poistencovi zvýšenie starobného dôchodku len v prípade, ak nepoberá starobný dôchodok,

na ktorý mu vznikol nárok podľa § 20 zákona o sociálnom zabezpečení. V danom prípade

potom navrhovateľovi, ktorý starobný dôchodok po vzniku nároku na starobný dôchodok

tento aj poberal, právo na úpravu (zvyšovanie) dôchodkovej dávky podľa § 23 ods. 1

zákona o sociálnom zabezpečení nevzniklo. Na tom nemení ani skutočnosť, že navrhovateľ

bol dobrovoľným platiteľom dôchodkového poistenia.

Podľa § 261 ods. 1 vety prvej zákona o sociálnom poistení suma starobného

dôchodku poistenca, ktorý splnil podmienky nároku na tento dôchodok pred 1. januárom

2004, je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru

2003 a nepoberal starobný dôchodok, invalidný dôchodok alebo ich časť, sa určí podľa

tohto zákona.

Podľa 261 ods. 2 zákona o sociálnom poistení poistencovi, ktorý splnil podmienky

nároku na starobný dôchodok pred 1. januárom 2004 a k 31. decembru 2003 nebol

nepretržite zamestnaný, zvyšuje sa starobný dôchodok za obdobie dôchodkového poistenia

získané po 31. decembri 2003 do 31. júla 2006 bez poberania starobného dôchodku alebo

jeho časti alebo invalidného dôchodku podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Vyššie uvedené ustanovenia sú zaradené pod označením „Nároky na dávky vzniknuté

pred 1. januárom 2004“. Z ustanovenia § 261 ods. 1 vety prvej vyplýva, že dôchodková

dávka, na ktorú poistencovi vznikol nárok za účinnosti zákona o sociálnom zabezpečení

a túto dôchodkovú dávku (starobný dôchodok) nepoberal, tak suma starobného dôchodku

sa určí podľa zákona o sociálnom poistení. Táto suma nesmie byť však nižšia ako suma

určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodkov a

zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu (§ 261 ods. 1 veta druhá cit.

zákona).

Ustanovenie § 261 ods. 2 zákona o sociálnom poistení umožňuje podľa predpisov

účinných do 31. decembra 2003 poistencovi zvýšiť starobný dôchodok za obdobie

dôchodkového poistenia získané po 31. decembri 2003 do 31. júla 2006, ak splnil

podmienky nároku na starobný dôchodok pred 1. januárom 2004, starobný dôchodok

nepoberal a k 31. decembru 2003 nebol nepretržite zamestnaný.

Z vyššie uvedených ustanovení nepochybne vyplýva, že navrhovateľovi nevzniklo

právo na zvýšenie starobného dôchodku ani podľa § 261 ods. 1 a ods. 2 zákona o sociálnom

poistení. Rozhodnutie odporkyne 1. zo 6. augusta 2009 preto zodpovedá zákonu.

Podľa § 293az zákona o sociálnom poistení dôchodkové dávky vyplácané k 1. júlu

2005 a dôchodkové dávky priznané od 1. júla 2005 do 31. decembra 2005 v sume vyššej ako

10 938 Sk sa od 13. júna 2008 zvyšujú za rok 2005 o 8,85 %.

Ustanovenie § 293az zákona o sociálnom poistení priznáva zvýšenie dôchodkovej

dávky, teda aj starobného dôchodku len tým poistencom, ktorým boli dávky vyplácané

k 1. júlu 2005 (a priznané od 1. júla 2005 do 31. decembra 2005), ale len ak táto

dôchodková dávka je v sume vyššej ako 10 938 Sk.

Navrhovateľovi sa síce dôchodková dávka vyplácala k 1. júlu 2005, ale nedosiahla

cit. zákonom určenú sumu 10 938 Sk, preto navrhovateľovi nevznikol nárok na zvýšenie

dôchodkovej dávky ani podľa § 293az zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako súd prvého stupňa nezistil

nezákonnosť v preskúmavaných rozhodnutiach odporkyne, a preto rozsudok súdu prvého

stupňa podľa ako vecne správny potvrdil.»

Z už spomínaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej

judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

II.3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

čl. 11 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 listiny

Po oboznámení sa s odôvodnením namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd konštatoval, že v ňom obsiahnutá argumentácia je vecná a presvedčivá, pričom právne

závery najvyššieho súdu založené na výklade a aplikácii príslušných ustanovení zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“) nemožno považovať za arbitrárne. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vykladať a aplikovať zákony je

v prvom rade v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (, ,

).

Keďže najvyšší súd v danom prípade svoj rozsudok riadne odôvodnil a uplatnil

v ňom ústavne konformný výklad príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení,

ústavný súd považuje namietaný rozsudok najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za

akceptovateľný a udržateľný a konštatuje, že neexistuje žiadny relevantný dôvod, na

základe ktorého by mohol sťažnosti sťažovateľa vyhovieť.

Navyše sťažovateľ v sťažnosti namieta len to, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1

a podľa listiny, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa

ods. 1 listiny, ktoré majú hmotnoprávny charakter, bez toho, aby namietal aj porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , príp. iných

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , ku ktorých porušeniu

primárne môže v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov dochádzať. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ,

), podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (a teda aj základného práva

podľa a podľa listiny a základného práva podľa

ods. 1 listiny), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

II.3.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo

akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom

v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne

tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (pozri napr.

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A,

č. 131, ods. 52). Okolnosti prípadu však takýto záver neodôvodňujú.

II.3.3 K namietanému porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru

Ústavný súd taktiež nezistil, že by namietaným rozsudkom najvyššieho súdu mohlo

dôjsť k porušeniu zákazu diskriminácie zakotveného v čl. 14 dohovoru. V tejto súvislosti

ústavný súd navyše poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ ani neuviedol v sťažnosti

žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by aspoň opodstatňovali úvahy o možnom porušení

tohto článku.

II.3.4 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 listiny

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 listiny ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa aplikácia tohto ustanovenia listiny v individuálnych

sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo

slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 1 listiny bez vzťahu ku

konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (m. m.

, ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je v časti týkajúcej sa

namietaného rozsudku najvyššieho súdu dôvodná, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011