Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 148/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K.,

P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. februára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 29. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca

v konaní Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod

sp. zn. , začatom na návrh E. M., T. (ďalej len „navrhovateľka“), vo veci

zaplatenia sumy 183,10 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľom

nezaplatenú splátku dôchodku za mesiac apríl 2010.

Okresný súd rozsudkom č. k. -99 z 20. januára 2011 uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 183,10 € s príslušenstvom, keď dospel

k záveru, že medzi sťažovateľom a navrhovateľkou bola 24. júla 1995 uzavretá „Zmluva

o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S., a. s.“, ktorá je svojím

obsahom zmluvou o dôchodku podľa – Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Zmluvou

sa sťažovateľ zaviazal navrhovateľke ako svojej zamestnankyni vyplácať po jej odchode

do dôchodku doživotnú rentu v sume 5 516 Sk mesačne. Sťažovateľ však navrhovateľke

3. novembra 2009 doručil výpoveď predmetnej zmluvy podľa § 582 Občianskeho

zákonníka, a preto jej dôchodok za apríl 2010 už nevyplatil.

Podľa názoru okresného súdu sa spornou zmluvou v prospech navrhovateľky

„založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu určitú neurčitého trvania,

je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho

vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Už charakter

predmetného právneho vzťahu svedčí o tom, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť

na čas neurčitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak

určenú dobu neurčitého trvania špecifikovanú určitým časovým úsekom – lehotou, ktorá má

svoj začiatok a koniec. Je nepochybné, že pri predmetnej zmluve je jasne daný jej začiatok,

7. 3. 1997, a tiež je jasne špecifikovaný jej koniec, smrťou navrhovateľky. Jedná sa teda

o určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, len jej trvanie je neurčité. Trvanie

právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľky,

teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle, ale do doby objektívne zistiteľnej

a určiteľnej. Ustanovenie upravuje možnosť ukončenia

právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú

dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným

právnym úkonom – výpoveďou. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva... nebola

uzavretá na dobu neurčitú, nebolo právom odporcu vypovedať ju podľa § 582 Občianskeho

zákonníka... Výpoveď daná odporcom je potom v rozpore so zákonom a ako právny úkon je

v zmysle neplatná...“.

K námietke sťažovateľa o neplatnosti predmetnej zmluvy o dôchodku z dôvodu

nedostatočnej identifikácie oprávnenej osoby v texte zmluvy okresný súd uviedol,

že „neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je žiadosť navrhovateľky o poskytnutie plnenia, kde je

jej identifikácia dostatočná“. Navyše, „v zmluve sú označené obe zmluvné strany

spôsobom dostatočne pre ne určitým, keďže odporca dlhodobo poskytoval riadne

navrhovateľke zmluvné plnenie, je v nej písomne vymedzený obsah – predmet zmluvy

a zmluva je podpísaná navrhovateľkou ako oprávnenou zo zmluvy a za odporcu ako

povinného osobou určenou štatútom podporného dôchodkového fondu vydaným

odporcom.“.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. V ňom tvrdil neplatnosť

spornej zmluvy o dôchodku, pretože «článok II. Zmluvy o dôchodku obsahuje záväzok

vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške..., v rozpore s tým článok III. posledná

veta Zmluvy o dôchodku obsahuje dojednanie podľa ktorého „Vyplácanie plnenia skončí

mesiacom, ktorého sa príjemca dožil“.». Z toho podľa sťažovateľa vyplýva, že „zmluva

o dôchodku odporuje ustanoveniu , keď právo na dôchodok je

dohodnuté doživotne a zároveň i na inak určenú dobu neurčitého trvania“. Z rovnakého

dôvodu má byť sporná zmluva i neurčitá, „a to vo vymedzení dĺžky trvania práva

na dôchodok“, „pretože z jej obsahu vyplývajú najmenej dve alternatívy vymedzenia body

trvania práva na dôchodok, pričom ani s použitím výkladových pravidiel podľa ustanovenia

nemožno zistiť, do kedy má právo na dôchodok trvať“.

Sťažovateľ ďalej v odvolaní (rovnako ako v prvostupňovej fáze konania)

argumentoval nedostatočným označením osoby oprávnenej z predmetnej zmluvy,

keďže „zo zmluvy o dôchodku je zrejmé, že táto nemá žiadnu prílohu, ktorá by tvorila jej

neoddeliteľnú súčasť“, ako to tvrdil okresný súd. Záväzok plniť z uzavretej zmluvy

o dôchodku podľa sťažovateľa v súlade s zanikol

aj v dôsledku uplatňovania o bankách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“),

ktorý banke zakazuje hospodársky neodôvodnené plnenie a plnenie, za ktoré banka

nedostáva zodpovedajúcu protihodnotu. Okresný súd tak sťažovateľovi „prikazuje

porušovať zákon“.

S poukazom na odbornú literatúru sťažovateľ nesúhlasil s právnym záverom

okresného súdu, že predmetná zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú,

pretože „princípom právnej úpravy dôchodku... je neurčitosť trvania práva na dôchodok.

Právo výplaty dôchodku je charakterizované neurčitosťou doby trvania... Pretože nemožno

uzatvoriť platne takú zmluvu o dôchodku, ktorá by založila právo na výplatu dôchodku

na dobu určitú (dobu určitého trvania), nemôže súd výkladom tohto ustanovenia dospieť

k záveru, že zmluva o dôchodku sa uzatvára na dobu určitú.“. V tejto súvislosti sťažovateľ

zdôraznil „rozdiel medzi trvaním práva na dôchodok a medzi trvaním zmluvy o dôchodku.

Ide o rozdiel medzi trvaním zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok...

a trvaním práva na dôchodok, ktoré je obsahom zmluvy. Ustanovenie § 842 Občianskeho

zákonníka nič nestanovilo o dobe, na ktorú sa uzatvára zmluva o dôchodku, stanovilo len,

že zmluvou sa zakladá... právo (na vyplácanie dôchodku). Súd prvého stupňa nesprávne

právne posúdil, že údajne určitá doba trvania práva na dôchodok („na doživotne“) zakladá

zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy.“. Na príkladoch iných zmluvných typov

regulovaných sťažovateľ ad absurdum dôvodil, že „ak by sme

pripustili možnosť, že zmluvy uzatvárané na dobu končiacu smrťou zmluvnej strany, sú

uzatvárané, bez ohľadu na ich znenie, na dobu určitú, dôsledkom by bola nemožnosť

uzatvoriť zmluvu o nájme s fyzickou osobou ako nájomcom na dobu neurčitú, čoho

následkom by bola nemožnosť vypovedania takejto zmluvy“. Ak okresný súd

charakterizoval smrť fyzickej osoby ako objektívne zistiteľnú právnu skutočnosť,

sťažovateľ v odvolaní poukázal aj na možnosť vyhlásenia za mŕtveho podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

ktorá v pojmovo predpokladá prípady, keď objektívne časové údaje o smrti

fyzickej osoby nebude možné stanoviť.

Okresný súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou

formulovanou počas prvostupňovej fázy konania a odôvodnenie jeho rozsudku je tak

nepresvedčivé predovšetkým v otázke povahy zmluvy o dôchodku z pohľadu doby,

na ktorú bola uzavretá, ako aj z hľadiska povahy smrti fyzickej osoby ako právnej

skutočnosti. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu tak nezodpovedá ,

a tým „... zároveň znemožňuje vyjadriť sa relevantným spôsobom k tomu, ako

sa vysporiadal s našou právnou argumentáciou, tak aby náš nesúhlas s právnymi závermi

súdu prvého stupňa bol predmetom preskúmania odvolacím súdom. Uvedený postup súdu

prvého stupňa je zároveň i odňatím práva konať pred súdom.“.

V odvolaní sťažovateľ ďalej argumentoval nesprávnym vykonávaním listinných

dôkazov, ktoré malo byť v rozpore s , pričom z týchto dôkazov potom

okresný súd pri rozhodovaní vychádzal. I takto malo dôjsť zo strany okresného súdu

k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 11 Co 54/2011-

154 z 12. júla 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, keď sa „v celom rozsahu

po skutkovej a právnej stránke“ stotožnil so závermi okresného súdu. Sťažovateľ

podľa názoru krajského súdu „vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť

majúcu sa následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového

súdu, resp. o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa“. Ku kvalite

odôvodnenia prvostupňového rozsudku krajský súd uviedol, že „prvostupňový súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy,

ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svojej právne závery. Závery,

ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť,

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. ... Z obsahu spisu vyplýva, že súd

prvého stupňa v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata

námietok odporcu majúcich pre vec podstatný význam a okolnosti medzi účastníkmi sporné

(otázka platnosti Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S.

zo dňa 24.7.1995 a právneho posúdenia vzťahu z nej vyplývajúceho, otázka platnosti

Výpovede z tejto zmluvy zo dňa 26.10.2009) a dostatočne sa s nimi skutkovo i právne

vyporiadal.“.

Krajský súd konštatoval, že na pojednávaní 11. novembra 2010 síce okresný súd

„neoboznámil listinné dôkazy, ktoré predložil právny zástupca navrhovateľky v priebehu

svojho prednesu. Zároveň je však nutné skonštatovať, že týmto postupom neodňal odporcovi

ním tvrdenú možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom vzhľadom k tomu, že priamo

na pojednávaní súdu mu boli tieto listinné dôkazy doručené a mal (s poukazom

na odročenie pojednávania na deň 20.1.2011) dostatočný priestor sa s nimi oboznámiť

a vyjadriť sa k nim.“.

Odvolací rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním,

ktorého prípustnosť založil na dôvode podľa . Odňatie možnosti konať

pred súdom označil zároveň aj za spôsobilý dovolací dôvod, ktorý bol naplnený v dôsledku

toho, že „odvolací súd svoje rozhodnutie... neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

, keď sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou našich

námietok uvedených v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania“. Následne

v dovolaní sťažovateľ predniesol rekapituláciu dôvodov uvedených v jeho odvolaní,

s ktorými sa podľa jeho názoru odvolací súd nevysporiadal. Uviedol, že „i keď má odvolací

súd právo obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku na skonštatovanie správnosti

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, v tomto prípade bol takýto postup odvolacieho

súdu nesprávny a nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho konania,

pretože ani prvostupňový súd a následne ani odvolací súd sa v odôvodnení svojich

rozhodnutí nevysporiadali vecne s námietkami žalovaného proti tvrdenému nároku

žalobkyne, pričom odvolací súd sa nezaoberal vecnými ani právnymi dôvodmi odvolania,

ktoré smerovali proti správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. V takomto prípade

nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Našimi námietkami uvedenými v odvolaní... sa odvolací súd prevažne vôbec nezaoberal

a ani ich nevyriešil. Išlo pritom o námietky pre vec významné, smerujúce práve

proti dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvého stupňa.“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd využil aj v prípadoch tých

odvolacích námietok, ktoré boli prvýkrát prednesené až v odvolaní, a tak sa „s touto

právnou argumentáciou nemohol vysporiadať odkazom na odôvodnenie rozsudku

prvostupňového súdu, ale v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku mal svoje rozhodnutie v tomto smere odôvodniť“. Išlo predovšetkým o ťažiskovú

odvolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia zmluvy o dôchodku ako zmluvy

uzavretej na dobu určitú aj ako zmluvy, pri ktorej v dôsledku § 27 ods. 8 zákona o bankách

nastal dôvod nemožnosti plnenia záväzku z nej vyplývajúceho.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 29. novembra 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.

Konštatoval, že z prípustnosť podaného dovolania nemožno vyvodiť,

a pri skúmaní dôvodov prípustnosti dovolania podľa sa osobitne zameral

na dôvod podľa , teda na sťažovateľom tvrdené odňatie možnosti konať

pred súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

Podľa názoru najvyššieho súdu v sťažovateľovej veci konajúce súdy

„pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a odporkyni neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov“. Najvyšší súd dospel k záveru, že „súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy,

ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svojej právne závery. Prijaté

právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť,

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil,

že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného

dôchodkového fondu, ktorú posúdil ako zmluvu o dôchodku uzavretú v zmysle § 842 a nasl.

na dobu určitú a neurčitého trvania. Uzavrel, že výpoveď

z predmetnej zmluvy o dôchodku z 26. októbra 2009 daná navrhovateľke odporkyňou je

v rozpore so zákonom a ako právny úkon neplatná ( ) a zmluvné

strany sú povinné si podľa zmluvy aj naďalej poskytovať plnenia. Odvolací súd

v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a v dostatočnej miere

uviedol, v čom spočíva podstata námietok odporkyne a dostatočne sa s nimi skutkovo

a právne vysporiadal. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.“.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd uzavrel, že ono „je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). I keby teda tvrdenia odporkyne boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti

by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutých rozhodnutí, nezakladali by

ale prípustnosť dovolania podľa V dôsledku toho by posúdenie, či súdy

použili na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikovali,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale

v danej veci nejde.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ po rekapitulácii priebehu konania

v jeho veci tvrdí, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu i jeho práva

na spravodlivé súdne konanie došlo tým, že „Najvyšší súd... odmietol naše dovolanie

napriek tomu, že bola daná prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f/

“, ako aj tým, že „Najvyšší súd... neodôvodnil svoje

rozhodnutie v súlade s ustanovením .“.

V relácii k dôvodom tvrdenej vady podľa sťažovateľ odkazuje

na odôvodnenie jeho dovolania a zdôrazňuje, „že značná časť právnej argumentácie bola

prednesená až počas odvolacieho konania. Prvostupňový súd sa ňou preto logicky nemohol

zaoberať. Následne odvolací súd sa s tou právnou argumentáciou nemohol vysporiadať

odkazom na závery súd prvého stupňa. Išlo pritom o právnu argumentáciu pre vec

významnú napádajúcu platnosť zmluvy, z ktorej žalobkyňa odvodzovala svoje právo

na plnenie, ako aj odôvodňujúcu zánik žalobkyňou uplatňovaného práva.“.

Podľa sťažovateľa i najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia „výslovne

zaoberá aj posudzovaným prípadom, avšak len všeobecne. Nevenuje sa podstatným,

konkrétnym dôvodom uvedeným v dovolaní.“. K ôsmim konkretizovaným námietkam

právno-argumentačného charakteru, ktoré sťažovateľ vytkol odvolaciemu súdu v podanom

dovolaní, dovolací súd podľa sťažovateľa konštatoval, že „odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia. Dovolací súd už ale neuviedol, prečo sa odvolací súd s našou argumentáciou

uvedenom v odvolaní nemusel zaoberať. ... Ak dovolací súd prišiel k právnemu záveru

o dostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, mal v súlade s právom

na spravodlivý proces odôvodniť, s ktorými konkrétnymi dôvodmi uvedenými v odvolaní sa

nemusel odvolací súd zaoberať, pretože neboli pre rozhodnutie významné a ako sa

vysporiadal s argumentmi pre vec významnými. Dovolací súd však takto nekonal a napriek

rozsiahlemu odôvodneniu svojho rozhodnutia sa nezaoberal podstatnými právnymi

argumentmi uvedenými v dovolaní, ktoré obchádza všeobecnými konštatovaniami.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa S., a. s. v skratke S., a. s. podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2011,

sp. zn. , porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 29. 11. 2011, sp. zn. , a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R.

K.vasnicu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd musí zdôrazniť, že za predmet

prieskumu mu sťažovateľ záväzne určil ( ) uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. To je významné hodnotiace kritérium na kontrolu

ústavnosti napadnutého rozhodnutia. Dovolanie v občianskom súdnom konaní je totiž

mimoriadnym opravným prostriedkom, v dôsledku ktorého dovolací súd môže zasiahnuť

do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania

o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej

alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca

povýšil nad už spomenutú právnu istotu účastníkov konania.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Podľa sťažovateľa „odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že odvolací

súd svoje rozhodnutie... neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, keď sa nevysporiadal so žiadnou z našich námietok uvedenou v odvolaní

ako aj počas prvostupňového konania.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou“

obsiahnutou v jednotlivých odvolacích bodoch.

Najvyšší súd považoval uvedené námietky sťažovateľa za námietky poukazujúce

na nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a nesprávne právne posúdenie veci.

1. Najvyšší súd najprv posúdil, či odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

krajského súdu zodpovedá judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Konštatoval, že „rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení“.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania

podľa znamená porušenie , ako aj

dohovoru (). však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia

práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní

pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle

v spojení s , ktorý predpokladá aj možnosť

vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,

význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky,

za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými

najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv.

zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania podľa ,

pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2

písm. a) . Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny

poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje

za relevantný dovolací dôvod [ ], ktorý možno uplatniť iba

v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však

prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva,

že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr.

, ).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu

dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane

základného práva podľa a záujmu na ochrane právnej istoty

ako ústavného princípu vyplývajúceho z . Vzhľadom na princíp právnej istoty,

ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa ,

treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu

oboch týchto ustanovení.

Ústavný súd sa už k tejto otázke vyjadril v náleze sp. zn.

z 10. novembra 2011, v ktorom k obdobnej argumentácii, ako uplatnil sťažovateľ vo svojej

sťažnosti, citoval z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -124

z 22. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia

– je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe

uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998

(správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. , v zmysle ktorého‚ konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho

rozsudok zostal nepreskúmateľný.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný

názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy

dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu

konania v zmysle , nie však procesnú vadu konania v zmysle

(porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , ). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv.

inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. , ,

a ).“

V označenom náleze, ale aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti (napr.

) ústavný súd citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval

a považoval ho za ústavne konformný.

Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľom zdôrazňované právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1

ods. 1 , ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského

súdu.

Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne uprednostnil

ústavný princíp právnej istoty, lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia

rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky odňatia možnosti

konať pred súdom v zmysle . Z priložených rozhodnutí totiž vyplýva,

že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku

okresného súdu, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej

veci, obsah odvolania a s odkazom na poukázal na odôvodnenie rozsudku

okresného súdu, s ktorým sa stotožnil, pričom doplnil ďalšie dôvody na podporu jeho

správnosti. Krajský súd právne závery primerane vysvetlil (najvyšší súd sa pritom ich

správnosťou nezaoberal). Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne

akceptovateľnému záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie

ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie

základného práva podľa nemožno považovať to, že krajský súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

2. Najvyšší súd preskúmal aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci

(otázku, či je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú), pričom uviedol,

že „nesprávne právne posúdenie veci... je síce relevantným dôvodom, samo osebe

ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia odporkyne boli opodstatnené,

ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutých rozhodnutí,

nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa V dôsledku toho, by

posúdenie, či súdy použili na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho

aj správne aplikovali, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.“.

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu teda nesprávne právne posúdenie

veci nezakladá prípustnosť dovolania podľa , ale predstavuje iba

relevantný dôvod procesne prípustného dovolania.

3. Najvyšší súd sa tak dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými dôvodmi

dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania. V tomto rozsahu

(potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho, aby najvyšší súd posudzoval

správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu) najvyšší súd v napadnutom

uznesení podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval aj na námietky sťažovateľa

smerujúce už aj proti rozsudku okresného súdu, ktoré podľa sťažovateľa neboli

zodpovedané ani rozsudkom krajského súdu a ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu

(argumentácia týkajúca sa toho, či je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú

alebo neurčitú, ako aj platnosť tejto zmluvy). Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

vo svojej podstate vecnej nesprávnosti rozsudku krajského súdu (právny názor o dobe

trvania zmluvy o dôchodku) ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci konania o sťažnosti sa

mohol zaoberať iba namietaným porušením základných práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, a nie prípadným porušením základných práv rozsudkom krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa ani práva podľa

ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť

právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012