Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 335/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ŽILMONT, s. r. o.,

Jánošíkova 20, Žilina, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Stanislav Ďurica s. r. o.,

Jégého 16999/12, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa

JUDr. Stanislava Ďuricu, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20,

, a rozsudkom Okresného súdu Žilina,

rozsudkom Krajského súdu v Žiline a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. júna 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ŽILMONT, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ŽILMONT, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 35,

a (ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. júna 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu ‒spoločnosti

(ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľke o zaplatenie sumy 38 057,17 € s príslušenstvom

vedenej okresným súdom pod sp. zn. bol 10. októbra 2014 vydaný rozsudok

potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom krajského súdu z 23. septembra 2015.

Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu v súlade s § 237 ods. 1

písm. f) v spojení s , a (ďalej len

„OSP“) dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

20. júna 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie sťažovateľky

odmietol.

3. Sťažovateľka namieta, že postupom predchádzajúcim vydaniu napadnutých

rozhodnutí, ako aj ich vydaním došlo k porušeniu jej základných práv, a to konkrétne

základného práva vlastniť majetok podľa ustanovenia , základného práva

podnikať podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

4. Okresný súd, ako aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach zhodne konštatovali, že

sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 22 536,71 € spolu

s príslušenstvom, a to na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu ako

zhotoviteľ vykonal pre sťažovateľku ako objednávateľa práce špecifikované v zmluve

o dielo uzatvorenej 2. júna 2008. Práce mal zhotoviteľ vykonať v súlade so zmluvou

v dohodnutých termínoch a práce odovzdať formou preberacích a odovzdávacích

protokolov. Žiadna z týchto zmluvných podmienok podľa sťažovateľky zo strany

zhotoviteľa nebola splnená a ani v súdnom konaní nebola preukázaná, hoci sťažovateľka

tieto skutočnosti namietala tak v predsúdnej komunikácii so zhotoviteľom, ako aj

niekoľkokrát počas súdneho konania.

5. Žalobca preto podľa názoru sťažovateľky neuniesol dôkazné bremeno v časti

týkajúcej sa vzniku nároku na zaplatenie ceny za dielo, pretože nepredložil žiaden dôkaz,

z ktorého by vyplynulo splnenie povinnosti dielo zo strany pôvodného žalobcu zhotoviť

a riadne a včas odovzdať sťažovateľke. Okresný súd, ako aj krajský súd túto skutočnosť

opomenuli. Sťažovateľka preto podala dovolanie tvrdiac, že v jej právnej veci existujú

dôvody dovolania podľa v spojení s , a .

6. Sťažovateľka podrobne opísala skutkové okolnosti danej veci, z ktorých okresný

súd, ako aj krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí vychádzali a ktoré považuje

sťažovateľka za rozporuplné. Išlo najmä o svedeckú výpoveď p. ktorej obsah

zjavne nekorešponduje s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského

súdu, a to vo vzťahu k fakturácii prác za vykonané dielo, ktorá je základom a jadrom celého

sporu. Napriek tomuto úplne evidentnému neuneseniu dôkazného bremena všeobecné súdy

zhodne konštatovali, že žalobcom uplatňovaný nárok a jeho výška sú preukázané.

Nevyhnutnou podmienkou racionality právnej argumentácie pritom je, že rozhodnutie

vyplýva z argumentov. Konajúce súdy sa v prejednávanom prípade podľa sťažovateľky

vôbec nevyrovnali s jej argumentmi a návrhmi.

7. V ďalšej argumentácii sťažovateľka uviedla, že keďže ani žalobca a ani pôvodný

žalobca vystupujúci v pozícii kľúčového svedka neboli schopní špecifikovať výpočet sumy

istiny uplatňovanej v tomto konaní a základ nároku ako takého, súd prvej inštancie sám

vypočítal cenu za dielo tak, že hodnotu práce dojednanú v zmluve o dielo priradil k zápisom

v stavebnom denníku (nesprávne). Ďalšou podstatnou skutočnosťou, pre ktorú je potrebné

napadnuté rozhodnutia podľa názoru sťažovateľky zrušiť, je špecifikácia prác uvedených na

faktúrach, ktorá nezodpovedá prácam uvedeným v stavebnom denníku.

8. Napriek uvedenému a predovšetkým napriek skutočnosti, že sám pôvodný žalobca

bol v celej právnej veci pôvodne ako žalobca, neskôr ako svedok (ktorý odplatne postúpil

pohľadávky voči sťažovateľke žalobcovi) priamo zainteresovaný, súd v rozpore so zásadou

zákonnosti a spravodlivosti občianskeho súdneho konania prihliadol výlučne na jeho

výpoveď, ktorá bola navyše zjavne vnútorne rozporná a odporuje ďalším vykonaným

dôkazom.

9. Pokiaľ ide o výpoveď svedka , v tejto súvislosti sťažovateľka

namietala, že je nepochybné, že svedok nemal a ani nemohol mať právo zaväzovať

sťažovateľku v rozsahu uvádzanom súdom. Z dikcie jeho pracovnej zmluvy jasne vyplýva

rozsah jeho pracovných úloh odlišne od skutočností uvádzaných súdmi.

10. Ďalšia nesprávnosť rozhodovania všeobecných súdov vyplýva podľa

sťažovateľky z dobropisu vystaveného p. a predloženého v súdnom konaní

sťažovateľkou. Oba konajúce súdy odrátali z dobropisu len sumy, ktoré boli na faktúrach,

ktoré žalobcovi uznali. Uvedeným postupom tak ukrátili sťažovateľku o sumu 9 190,74 €.

Ďalšia fatálna chyba oboch rozsudkov vyplýva zo skutočnosti, že konajúce súdy uznali

žalobcovi hodinovú sadzbu s DPH napriek skutočnosti, že práce v zahraničí mali byť

fakturované bez DPH.

11. Pokiaľ ide o priebeh konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku okresného

súdu, zákonná sudkyňa po celý čas ubezpečovala sťažovateľku, že žalobca zatiaľ neuniesol

dôkazné bremeno v otázke opodstatnenosti základu nároku ani jeho výšky. Aj posledné

pojednávanie smerovalo k tomu, že dôjde k zamietnutiu návrhu, napokon však bol vydaný

rozsudok, ktorý sťažovateľka považuje za tzv. prekvapivé rozhodnutie.

12. V uvedenej veci došlo podľa názoru sťažovateľky aj k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci, keď súd síce použil správnu právnu normu, ale ju aplikoval alebo

interpretoval nesprávnym spôsobom.

13. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že

najvyšší súd v ňom len formalisticky a stroho vysvetlil, prečo odmieta ňou podané

dovolanie, pričom ani aplikácia nesprávneho právneho predpisu nebola podľa názoru

najvyššieho súdu dostatočná na zrušenie predchádzajúcich rozhodnutí. Najvyšší súd

v rozpore so svojou vlastnou rozhodovacou praxou, ako aj s praxou ústavného súdu či

Európskeho súdu pre ľudské práva považoval napádané rozhodnutia za dostatočne

odôvodnené i napriek všetkým logickým, skutkovým a právnym rozporom.

14. Sťažovateľka tiež argumentovala, že úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť

odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov zabezpečujú ich preskúmateľnosť. Krajský súd

svoje rozhodnutie odôvodnil podľa . Podľa názoru sťažovateľky odvolací

súd môže postupovať podľa tohto ustanovenia iba vtedy, ak takéto odôvodnenie jeho

rozhodnutia zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu a na spravodlivý proces.

Odvolací súd nemôže bez ďalšieho prevziať závery súdu prvého stupňa, keď sa ani ten

s argumentáciou odvolateľa nezaoberal. Takýto postup krajského súdu v predmetnej veci

znamená, že sa nevysporiadal s právne významnými dôvodmi odvolania, teda ani rozsudok

odvolacieho súdu nie je podľa názoru sťažovateľky riadne odôvodnený.

15. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

sťažovateľka uviedla, že dovolacie konanie trvalo viac ako tri a pol roka, čo nepredstavuje

primeranú dobu na prejednanie a rozhodnutie o dovolaní, preto došlo aj k porušeniu

uvedeného práva.

16. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

vyslovil, že „vydaním Rozsudku OS ZA, Rozsudku KS ZA a Uznesenia XS SR boli porušené

práva Sťažovateľa podľa , , a .

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. Zn. zo dňa

20.6.2018 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov

konania vo výške 511,14 € na účet právneho zástupcu Sťažovateľa v lehote 2 mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“.

II.

17. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

19. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

20. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež

napr. , , , ).

21. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je

daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu prvej inštancie,

keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený

a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

22. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudku

súdu prvej inštancie odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

).

23. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu,

ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého je ústavný

súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone.

24. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

25. Ústavný súd vychádzajúc z citovaného návrhu sťažovateľky (bod 16 tohto

rozhodnutia) na rozhodnutie o jej sťažnosti konštatuje, že petit sťažnosti trpí viacerými

nedostatkami, ktoré spôsobujú jeho neurčitosť, ako aj z časti jeho nevykonateľnosť.

Sťažovateľka v petite predovšetkým neoznačila porušenie svojich práv ich slovným

pomenovaním, uviedla len články (, , , ), a to u všetkých

označených práv nedostatočne, pretože nešpecifikovala konkrétne odseky týchto článkov,

ktoré zahŕňajú viacero základných práv, a preto nie je zrejmé, ktoré práva mali byť podľa

petitu sťažnosti porušené. V nadväznosti na uvedené ústavný súd ďalej poukazuje aj na to,

že sťažovateľka vo vzťahu k označeným právam hmotnej povahy neuviedla v odôvodnení

svojej sťažnosti žiadnu argumentáciu. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane

konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom

súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľka musí označiť základné

práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných

článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto

súvislosti dôkazy. Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie,

nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde. Ďalším podstatným nedostatkom petitu sťažnosti je, že sťažovateľka

neuviedla žiadne spisové značky napadnutých rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu

jej označených práv. V bode 64 sťažnosti sťažovateľka síce navrhla zrušiť rozsudok

(správne uznesenie, pozn.) najvyššieho súdu sp. zn. z 20. júna 2018, avšak

v odôvodnení sťažnosti opäť absentuje riadne odôvodnenie tohto návrhu.

26. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok

pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , ).

27. V súvislosti so zisteným rozsahom nedostatkov ústavný súd pripomína, že tieto

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, keďže na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania posudzuje (napr. , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ).

28. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005

zdôraznil, že: „Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“

29. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti neobsahuje

náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a zákon

o ústavnom súde, a síce určitý a vykonateľný petit a v časti namietaného porušenia

základných práv hmotnej povahy kvalifikované odôvodnenie, ústavný súd aj so zreteľom na

kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto časti odmietol pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

30. Nad rámec dôvodov odmietnutia sťažnosti v záujme poskytovania materiálnej

ochrany základných práv a slobôd ústavný súd konštatuje, že aj v prípade určitého

a vykonateľného petitu tu existoval dôvod na odmietnutie sťažnosti, a to pre jej zjavnú

neopodstatnenosť. Ústavný súd ďalej konštatuje, že dôvody a výhrady sťažovateľky,

ktorými argumentovala v prospech porušenia označených práv, sú koncipované najmä

skutkovo, akoby išlo o ďalšie odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že nie je skutkovým súdom, ale nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti a v princípe, až na niektoré výnimky, dokazovanie

nevykonáva.

31. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená

v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj

argumentácia najvyššieho súdu uvedená v uznesení, ktorým dovolanie sťažovateľky

odmietol ako procesne neprípustné, je dostatočná. V žiadnom prípade ich odôvodnenie

nemožno považovať za arbitrárne. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie

označených práv sťažovateľky. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dal odpovede na

všetky relevantné námietky sťažovateľky v rozsahu, ktorý postačuje na záver, že krajský

súd sa v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku ústavne konformným spôsobom

vysporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci

a tie aj náležite odôvodnil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku

krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

32. V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom na

svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (napr. ,

). Ústavný súd dodáva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého

nedostatočné vykonanie dokazovania súdmi nižšieho stupňa alebo nesprávne právne

posúdenie veci nepredstavujú samy osebe odňatie možnosti konať pred súdom [podľa § 237

písm. f) ] ani iný dôvod prípustnosti dovolania, navyše, ak odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonného odôvodnenia (§ 157

ods. 2 ), teda spĺňa podmienky ústavne konformného výkladu ustanovení Civilného

sporového poriadku vymedzujúcich podmienky prípustnosti dovolania (m. m.

, , , , ,

).

33. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), ústavný

súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky neexistuje

relevantná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť mohla byť

v tejto časti odmietnutá aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

34. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní ústavný súd

konštatuje, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

je v týchto prípadoch to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu

orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. V čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už bolo v namietanom konaní právoplatne rozhodnuté, a preto objektívne

už nemôže dochádzať k porušovaniu uvedeného základného práva sťažovateľky, čím by bol

naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

35. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal

ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018