Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 335/2018
PDF · 210.49 KB
No categories available
I. ÚS 335/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ŽILMONT, s. r. o.,
Jánošíkova 20, Žilina, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Stanislav Ďurica s. r. o.,
Jégého 16999/12, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa
JUDr. Stanislava Ďuricu, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20,
čl. 35, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina,
rozsudkom Krajského súdu v Žiline a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Obdo 37/2017 z 20. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ŽILMONT, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ŽILMONT, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 35,
čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Obdo 37/2017 z 20. júna 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu ‒spoločnosti
(ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľke o zaplatenie sumy 38 057,17 € s príslušenstvom
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 19 Cb 13/2013 bol 10. októbra 2014 vydaný rozsudok
potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom krajského súdu z 23. septembra 2015.
Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu v súlade s § 237 ods. 1
písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 37/2017
20. júna 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie sťažovateľky
odmietol.
3. Sťažovateľka namieta, že postupom predchádzajúcim vydaniu napadnutých
rozhodnutí, ako aj ich vydaním došlo k porušeniu jej základných práv, a to konkrétne
základného práva vlastniť majetok podľa ustanovenia čl. 20 ústavy, základného práva
podnikať podľa čl. 35 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ako
aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ústavy.
4. Okresný súd, ako aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach zhodne konštatovali, že
sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 22 536,71 € spolu
s príslušenstvom, a to na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu ako
zhotoviteľ vykonal pre sťažovateľku ako objednávateľa práce špecifikované v zmluve
o dielo uzatvorenej 2. júna 2008. Práce mal zhotoviteľ vykonať v súlade so zmluvou
v dohodnutých termínoch a práce odovzdať formou preberacích a odovzdávacích
protokolov. Žiadna z týchto zmluvných podmienok podľa sťažovateľky zo strany
zhotoviteľa nebola splnená a ani v súdnom konaní nebola preukázaná, hoci sťažovateľka
tieto skutočnosti namietala tak v predsúdnej komunikácii so zhotoviteľom, ako aj
niekoľkokrát počas súdneho konania.
5. Žalobca preto podľa názoru sťažovateľky neuniesol dôkazné bremeno v časti
týkajúcej sa vzniku nároku na zaplatenie ceny za dielo, pretože nepredložil žiaden dôkaz,
z ktorého by vyplynulo splnenie povinnosti dielo zo strany pôvodného žalobcu zhotoviť
a riadne a včas odovzdať sťažovateľke. Okresný súd, ako aj krajský súd túto skutočnosť
opomenuli. Sťažovateľka preto podala dovolanie tvrdiac, že v jej právnej veci existujú
dôvody dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP.
6. Sťažovateľka podrobne opísala skutkové okolnosti danej veci, z ktorých okresný
súd, ako aj krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí vychádzali a ktoré považuje
sťažovateľka za rozporuplné. Išlo najmä o svedeckú výpoveď p. ktorej obsah
zjavne nekorešponduje s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského
súdu, a to vo vzťahu k fakturácii prác za vykonané dielo, ktorá je základom a jadrom celého
sporu. Napriek tomuto úplne evidentnému neuneseniu dôkazného bremena všeobecné súdy
zhodne konštatovali, že žalobcom uplatňovaný nárok a jeho výška sú preukázané.
Nevyhnutnou podmienkou racionality právnej argumentácie pritom je, že rozhodnutie
vyplýva z argumentov. Konajúce súdy sa v prejednávanom prípade podľa sťažovateľky
vôbec nevyrovnali s jej argumentmi a návrhmi.
7. V ďalšej argumentácii sťažovateľka uviedla, že keďže ani žalobca a ani pôvodný
žalobca vystupujúci v pozícii kľúčového svedka neboli schopní špecifikovať výpočet sumy
istiny uplatňovanej v tomto konaní a základ nároku ako takého, súd prvej inštancie sám
vypočítal cenu za dielo tak, že hodnotu práce dojednanú v zmluve o dielo priradil k zápisom
v stavebnom denníku (nesprávne). Ďalšou podstatnou skutočnosťou, pre ktorú je potrebné
napadnuté rozhodnutia podľa názoru sťažovateľky zrušiť, je špecifikácia prác uvedených na
faktúrach, ktorá nezodpovedá prácam uvedeným v stavebnom denníku.
8. Napriek uvedenému a predovšetkým napriek skutočnosti, že sám pôvodný žalobca
bol v celej právnej veci pôvodne ako žalobca, neskôr ako svedok (ktorý odplatne postúpil
pohľadávky voči sťažovateľke žalobcovi) priamo zainteresovaný, súd v rozpore so zásadou
zákonnosti a spravodlivosti občianskeho súdneho konania prihliadol výlučne na jeho
výpoveď, ktorá bola navyše zjavne vnútorne rozporná a odporuje ďalším vykonaným
dôkazom.
9. Pokiaľ ide o výpoveď svedka , v tejto súvislosti sťažovateľka
namietala, že je nepochybné, že svedok nemal a ani nemohol mať právo zaväzovať
sťažovateľku v rozsahu uvádzanom súdom. Z dikcie jeho pracovnej zmluvy jasne vyplýva
rozsah jeho pracovných úloh odlišne od skutočností uvádzaných súdmi.
10. Ďalšia nesprávnosť rozhodovania všeobecných súdov vyplýva podľa
sťažovateľky z dobropisu vystaveného p. a predloženého v súdnom konaní
sťažovateľkou. Oba konajúce súdy odrátali z dobropisu len sumy, ktoré boli na faktúrach,
ktoré žalobcovi uznali. Uvedeným postupom tak ukrátili sťažovateľku o sumu 9 190,74 €.
Ďalšia fatálna chyba oboch rozsudkov vyplýva zo skutočnosti, že konajúce súdy uznali
žalobcovi hodinovú sadzbu s DPH napriek skutočnosti, že práce v zahraničí mali byť
fakturované bez DPH.
11. Pokiaľ ide o priebeh konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku okresného
súdu, zákonná sudkyňa po celý čas ubezpečovala sťažovateľku, že žalobca zatiaľ neuniesol
dôkazné bremeno v otázke opodstatnenosti základu nároku ani jeho výšky. Aj posledné
pojednávanie smerovalo k tomu, že dôjde k zamietnutiu návrhu, napokon však bol vydaný
rozsudok, ktorý sťažovateľka považuje za tzv. prekvapivé rozhodnutie.
12. V uvedenej veci došlo podľa názoru sťažovateľky aj k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, keď súd síce použil správnu právnu normu, ale ju aplikoval alebo
interpretoval nesprávnym spôsobom.
13. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že
najvyšší súd v ňom len formalisticky a stroho vysvetlil, prečo odmieta ňou podané
dovolanie, pričom ani aplikácia nesprávneho právneho predpisu nebola podľa názoru
najvyššieho súdu dostatočná na zrušenie predchádzajúcich rozhodnutí. Najvyšší súd
v rozpore so svojou vlastnou rozhodovacou praxou, ako aj s praxou ústavného súdu či
Európskeho súdu pre ľudské práva považoval napádané rozhodnutia za dostatočne
odôvodnené i napriek všetkým logickým, skutkovým a právnym rozporom.
14. Sťažovateľka tiež argumentovala, že úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť
odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov zabezpečujú ich preskúmateľnosť. Krajský súd
svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 219 ods. 2 OSP. Podľa názoru sťažovateľky odvolací
súd môže postupovať podľa tohto ustanovenia iba vtedy, ak takéto odôvodnenie jeho
rozhodnutia zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu a na spravodlivý proces.
Odvolací súd nemôže bez ďalšieho prevziať závery súdu prvého stupňa, keď sa ani ten
s argumentáciou odvolateľa nezaoberal. Takýto postup krajského súdu v predmetnej veci
znamená, že sa nevysporiadal s právne významnými dôvodmi odvolania, teda ani rozsudok
odvolacieho súdu nie je podľa názoru sťažovateľky riadne odôvodnený.
15. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ústavy
sťažovateľka uviedla, že dovolacie konanie trvalo viac ako tri a pol roka, čo nepredstavuje
primeranú dobu na prejednanie a rozhodnutie o dovolaní, preto došlo aj k porušeniu
uvedeného práva.
16. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
vyslovil, že „vydaním Rozsudku OS ZA, Rozsudku KS ZA a Uznesenia XS SR boli porušené
práva Sťažovateľa podľa čl. 20, čl. 35, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. Zn. 2Obdo 37/2017 zo dňa
20.6.2018 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov
konania vo výške 511,14 € na účet právneho zástupcu Sťažovateľa v lehote 2 mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“.
II.
17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
19. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
20. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
21. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je
daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu prvej inštancie,
keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený
a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
22. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudku
súdu prvej inštancie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
23. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu,
ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný
súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone.
24. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
25. Ústavný súd vychádzajúc z citovaného návrhu sťažovateľky (bod 16 tohto
rozhodnutia) na rozhodnutie o jej sťažnosti konštatuje, že petit sťažnosti trpí viacerými
nedostatkami, ktoré spôsobujú jeho neurčitosť, ako aj z časti jeho nevykonateľnosť.
Sťažovateľka v petite predovšetkým neoznačila porušenie svojich práv ich slovným
pomenovaním, uviedla len články ústavy (čl. 20, čl. 35, čl. 46, čl. 48), a to u všetkých
označených práv nedostatočne, pretože nešpecifikovala konkrétne odseky týchto článkov,
ktoré zahŕňajú viacero základných práv, a preto nie je zrejmé, ktoré práva mali byť podľa
petitu sťažnosti porušené. V nadväznosti na uvedené ústavný súd ďalej poukazuje aj na to,
že sťažovateľka vo vzťahu k označeným právam hmotnej povahy neuviedla v odôvodnení
svojej sťažnosti žiadnu argumentáciu. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane
konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom
súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľka musí označiť základné
práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných
článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08,
IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto
súvislosti dôkazy. Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie,
nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde. Ďalším podstatným nedostatkom petitu sťažnosti je, že sťažovateľka
neuviedla žiadne spisové značky napadnutých rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu
jej označených práv. V bode 64 sťažnosti sťažovateľka síce navrhla zrušiť rozsudok
(správne uznesenie, pozn.) najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 37/2017 z 20. júna 2018, avšak
v odôvodnení sťažnosti opäť absentuje riadne odôvodnenie tohto návrhu.
26. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok
pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
27. V súvislosti so zisteným rozsahom nedostatkov ústavný súd pripomína, že tieto
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, keďže na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania posudzuje (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010,
III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 57/2015, I. ÚS 337/2015).
28. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
zdôraznil, že: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
29. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti neobsahuje
náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon
o ústavnom súde, a síce určitý a vykonateľný petit a v časti namietaného porušenia
základných práv hmotnej povahy kvalifikované odôvodnenie, ústavný súd aj so zreteľom na
kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto časti odmietol pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
30. Nad rámec dôvodov odmietnutia sťažnosti v záujme poskytovania materiálnej
ochrany základných práv a slobôd ústavný súd konštatuje, že aj v prípade určitého
a vykonateľného petitu tu existoval dôvod na odmietnutie sťažnosti, a to pre jej zjavnú
neopodstatnenosť. Ústavný súd ďalej konštatuje, že dôvody a výhrady sťažovateľky,
ktorými argumentovala v prospech porušenia označených práv, sú koncipované najmä
skutkovo, akoby išlo o ďalšie odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že nie je skutkovým súdom, ale nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti a v princípe, až na niektoré výnimky, dokazovanie
nevykonáva.
31. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená
v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj
argumentácia najvyššieho súdu uvedená v uznesení, ktorým dovolanie sťažovateľky
odmietol ako procesne neprípustné, je dostatočná. V žiadnom prípade ich odôvodnenie
nemožno považovať za arbitrárne. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie
označených práv sťažovateľky. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dal odpovede na
všetky relevantné námietky sťažovateľky v rozsahu, ktorý postačuje na záver, že krajský
súd sa v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku ústavne konformným spôsobom
vysporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci
a tie aj náležite odôvodnil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku
krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
32. V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom na
svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 418/2012,
IV. ÚS 238/07). Ústavný súd dodáva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého
nedostatočné vykonanie dokazovania súdmi nižšieho stupňa alebo nesprávne právne
posúdenie veci nepredstavujú samy osebe odňatie možnosti konať pred súdom [podľa § 237
písm. f) OSP] ani iný dôvod prípustnosti dovolania, navyše, ak odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonného odôvodnenia (§ 157
ods. 2 OSP), teda spĺňa podmienky ústavne konformného výkladu ustanovení Civilného
sporového poriadku vymedzujúcich podmienky prípustnosti dovolania (m. m.
I. ÚS 141/2011, II. ÚS 418/2012, III. ÚS 184/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,
33. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný
súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky neexistuje
relevantná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť mohla byť
v tejto časti odmietnutá aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
34. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní ústavný súd
konštatuje, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je v týchto prípadoch to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu
orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. V čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už bolo v namietanom konaní právoplatne rozhodnuté, a preto objektívne
už nemôže dochádzať k porušovaniu uvedeného základného práva sťažovateľky, čím by bol
naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
35. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal
ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018