Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 311/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., zastúpeného advokátom JUDr. Drahomírom Tomčom,

Advokátska kancelária, Koceľova 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 18.

mája 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

11. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. februára 2014 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. mája

2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Podľa konečného znenia môjho návrhu, ktorý som podal dňa 13. 5. 1997 pôvodne

na Okresný súd v Pezinku a ktorý bol potom neskoršie postúpený na Okresný súd Bratislava

3 v Bratislave som sa domáhal voči odporkyni, aby súd určil že som podielovým

spoluvlasníkom vo výške ½ k celku pozemku... - zastavané plochy a nádvoria o výmere 435

2 2

ma pozemku... - vinica o výmere 402 m, ktoré pozemky sa nachádzajú v... a v tom čase

boli vedené na Správe katastra v Pezinku na liste vlastníctva... Toto konania sa viedlo

na Okresnom súde v Bratislave 3 pod sp. zn. . Vo svojom návrhu som uviedol, že

na základe kúpnopredajnej a darovacej zmluvy zo dňa 28. 2. 1969 predávajúci opísaní

v článku I. tejto zmluvy odpredali rodičom odporkyne ako kupujúcim spoluvlastnícke

2

podiele k novovytvorennému pozemku... o výmere 991 mako stavebný pozemok, ktorý bol

vytvorený na základe geometrického plánu... zo dňa 30. 9. 1968, ktorý pozemok rodičia

odporkyne darovali odporkyne a mne ako ich zaťovi, ktorý dar som spolu s odporkyňou od

nich prijal. Bez môjho vedomia a súhlasu v písomnej forme som bol z nej ako obdarovaný

vyčiarknutý po jej registrácii. Táto zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom

Bratislava - vidiek... dňa 7. 7. 1969. Na vyššie citovanom pozemku som si postavil s

odporkyňou počas trvania nášho manželstva rodinný dom. Až v konaní vedenom na

Okresnom súde Bratislava - vidiek pod sp. zn. som sa dozvedel, že som bol z

tejto kúpnej a darovacej zmluvy vyčiarknutý. Na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy

a darovacej zmluvy zo dňa 28. 2. 1969 registrovanej ŠN Bratislava - vidiek si odporkyňa

vybavila v príslušnom katastri nehnuteľností... zápis vlastníctva v celosti k nehnuteľnostiam

2

zapísaným na LV... a to k pozemkom... - zastavaná plocha vo výmere 458 mak pozemku... -

3

vinica o výmere 533 m, ktoré nehnuteľnosti však vlastnícky patrili V. S., neboli nikdy

predmetom daru z kúpnopredajnej a darovacej zmluvy a nikdy neboli v oprávnenej držbe

účastníkov konania. Zámennou zmluvou zo dňa 20. 11. 1995 s povolením vkladu

vlastníctva... zo dňa 23. 11. 1995 odporkyňa s V. S.,... ako výluční vlastníci zosúladili

skutkový stav so stavom právnym ku predmetu darovacej zmluvy až na môj podnet.

Odporkyňa však odmietla uznať moje vlastníctvo k týmto pozemkom. Ja som popri

navrhovateľke v dobrej viere ako spoluvlastník predmetné nehnuteľnosti užíval viac ako 10

rokov nepretržite až do zániku môjho manželstva s odporkyňou a vykonával som právo

oprávneného držiteľa ako vlastník v rovnakom rozsahu ako odporkyňa. Taktiež som

zdôvodnil naliehavosť svojho návrhu s poukazom na ust. . / ..

Okresný súd Bratislava 3... rozhodol tak, že určil, že som podielovým

spoluvlastníkom nehnuteľností vo výške 1/2 k celku, a to k pozemku... - zastavané plochy a

2 2

nádvoria o výmere 435 ma k pozemku... - vinice o výmere 402 m, ktoré sa nachádzajú v ...

a sú zapísané na liste vlastníctva... v Správe katastra v Pezinku...

Na odvolanie odporkyne proti vyššie citovanému rozsudku Okresného súdu

Bratislava 3 sp. zn. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 18. mája 2011

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh

zamietol...

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 11. 12. 2013 sp. zn.

moje dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

18. mája 2011 sp. zn. zamietol...

Porušenie vyššie citovaného článku 46 ods. 1 (ďalej len

) ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v znení protokolov č. 3,5,8 publikovanom v Zbierke zákonov ČSFR pod číslom 209 ročník

1992 (ďalej len Dohovor) značnej intenzity spočíva v tom, že ich argumentácia, že som

nebol účastníkom darovacej zmluvy zo dňa 28. februára 1969, ktorá bola zaregistrovaná

bývalým Štátnym notárstvom Bratislava - vidiek dňa 7. 7. 1969 pod... nekorešponduje (nie

je konzistentná) s tým, čo oba súdy zistili v samotnom prejednávanom prípade. Totiž, ak oba

súdy zistili, že ako ja aj moja bývalá manželka B. B. sme jasne uvedení ako účastníci v

darovacej zmluve, čo vyplýva z jej obsahu a na nej sa nachádzajú aj naše vlastnoručné,

matrikou overené podpisy, potom oba súdy nemôžu presvedčivo tvrdiť, že v čase jej

registrácie resp. po jej registrácii, keď som bol z nej vyškrknutý nebol som jej účastníkom.

Ako je už vyššie citované, vyčiarknutie môjho mena z darovacej zmluvy bolo účelové,

vykonané následne až po viac ako dvadsať ročnej dobe po jej registrácii a v rozpore v tom

čase s platným (zákon číslo z.), ako aj Notárskym

poriadkom (zákon číslo zák. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym

notárstvom), nakoľko v tom čase (v roku 1969) platný , ako aj platný

Notársky poriadok právny termín vyčiarknutie niekoho zo zmluvy, či už z darovacej alebo

kúpnej nepoznal, pretože akákoľvek zmena už uzatvorenej zmluvy v čase jej registrácie, aj

vtedy sa mohla uskutočniť len na základe dohody samotných účastníkov zmluvy vykonanej

dodatkom k už uzatvorenej zmluve, nie prostým vyčiarknutím jedného účastníka zmluvy z

nej bez jeho vedomia a súhlasu a musela by byť táto zmena hodnoverne, s označením

dátumu zmeny (deň, mesiac a rok) vykonaná príslušným notárom, ktorý zmluvu nakoniec

zaregistroval. Naviac, štátny notár by musel vyzvať či už písomne alebo ústne s podpisom

účastníka zmluvy do notárskeho spisu o registrácii zmluvy, že ju zobral na vedomie, aby

odstránil vytýkané jej nedostatky. (pozri R 78/1968 vyššie citované rozhodnutie NS ČSSR a

ust. notárskeho poriadku ) Naviac aj v samotnej darovacej zmluve

zo dňa 28. 2. 1969 na jej poslednej štvrtej strane je napísaný písacím strojom dodatok zo

dňa 18. marca 1969, že predávajúca A. H. zomrela a dedičom tejto nehnuteľnosti podľa

rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek pod... sa stal jej syn J. G..., ktorý túto

zmluvu podpísal. Preto neobstojí argumentácia oboch súdov, že pred registráciou

darovacej zmluvy som bol z nej vyčiarknutý a týmto okamihom som nebol jej účastníkom a

nebol som preto ani obdarovaný na jej základe. Keďže takéto skutočnosti neboli počas

konania na súde prvého stupňa a ani na odvolacom súde a nakoniec ani na dovolacom súde

preukázané z vykonaného dokazovania, preto ich rozhodnutie nebolo v ich argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení ich rozhodnutí koherentné a konzistentné. Taktiež ich argumenty

nemohli podporiť ich príslušné závery vyslovené v ich rozhodnutiach, že som nebol

účastníkom vyššie citovanej darovacej zmluvy ako obdarovaný. Preto ani ich rozhodnutia

a závery nemôžu byť celkovo presvedčivé ani pre mňa a ani pre širšiu právnickú verejnosť

(ale aj laickú) prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

(viď )... ich argumentácia vyplývajúca z odôvodnenia ich rozhodnutí nemôže

byť prijateľná, racionálna a presvedčivá z dôvodu, že po obdarovaní a po vyše

dvadsaťročnom manželskom spolužití, keď sme si postavili rodinný dom na darovanom

pozemku... tvrdili, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že nie som vlastníkom týchto

pozemkov ani titulom zaregistrovanej zmluvy bývalým Štátnym notárstvom Bratislava -

vidiek a ani titulom vydržania po vyše dvadsaťdvaročnom užívaní v dobrej viere vyššie

citovaných pozemkoch, keď na vstup do oprávnenej držby im nestačila ani darovacia

zmluva zo dňa 28. 2. 1969, ktorú som podpísal, pričom môj podpis bol riadne overený

matrikou a ktorá bola zaregistrovaná štátnym notárstvom a od ktorej doby sa odvíjalo moje

presvedčenie, že som preukázal riadny titul vstupu do držby, práve na základe vyššie

citovanej darovacej zmluvy, pričom moje dobromyseľné a oprávnené užívanie vyššie

citovaných nehnuteľností nebolo nikým rušené, namietané a ani na súde sporované počas

trvania môjho manželstva, čo správne a absolútne dôvodne tvrdil aj súd prvého stupňa ako

jediný zo všeobecnej sústavy našich súdov...

Taktiež toto právo zakotvené v SR a Dohovoru

porušili i tým, keď odvádzali svoje zamietajúce rozsudky na základe tvrdení, že právo držby

neodvodzujem z písomne uzatvorenej zmluvy, pretože výslovne tvrdím, že kúpna a darovacia

zmluva z 28. 2. 1969 je absolútne neplatným právnym úkonom, bez právnych následkov,

nakoľko rodičia pôvodnej odporkyne (teda darcovia predmet daru v čase darovania

nevlastnili). Oba súdy opomenuli, že v časovom období rozhodujúcom pre nadobudnutie

vlastníctva aj vydržaním, čo sa týka mojej osoby, teda od 28. 2. 1969 do 31. 12. 1991,

takúto skutočnosť som nikdy netvrdil v tomto období, lebo vlastníctvo k vyššie citovaným

pozemkom žiadnym spôsobom mi nikto nesporoval, nedomáhal sa ich voči mne, najmä ani

moja bývalá manželka, B. B. a ani žiadna iná tretia osoba voči mne, žiadnu žalobu

nepodala ohľadne týchto pozemkov. Preto je prekvapivé, keď odvolací súd ako aj dovolací

súd založili tiež na tejto skutočnosti svoje zamietajúce rozhodnutia. Vyššie citované tvrdenie

o absolútnej neplatnosti vyššie citovanej darovacej zmluvy som prvý krát uvádzal až po

začatí konania o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý návrh zo

dňa 14. 6. 1993 na Okresný súd Bratislava - vidiek v Bratislave podala B. B., niekoľko dní

po jeho spísaní. Až z jej návrhu som sa prvý krát dozvedel, že som bol z darovacej zmluvy

vyčiarknutý.“

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach vyslovuje, že rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v Bratislave zo dňa 11. 12. 2013 sp. zn. , ktorým

bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa J. B., a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 18. mája 2011 sp. zn. , ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. zo dňa 18. 12. 2006 vo veci samej v občianskoprávnej

veci vedených na týchto súdoch pod vyššie citovanými spisovými značkami došlo k

porušeniu ústavného práva sťažovateľa zaručeného v článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde, ako aj práva na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej

lehote prejednaná, zaručeného v článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd .

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave zo dňa 11. 12. 2013

sp. zn. sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 18. 5. 2011 sa

zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi 1000,- € titulom

finančného zadosťučinenia v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi 1000,- € titulom

finančného zadosťučinenia v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania vo výške 149,94 € v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta

JUDr. Drahomíra Tomču...

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania

vo výške 149,94 € v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta

JUDr. Drahomíra Tomču...

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

1. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. z 18. mája 2011,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (). Takýmto

súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v dovolacom konaní. V tejto

časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ).

Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. decembra 2013, ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 18. mája 2011, sťažovateľ namieta, že rozsudok

najvyššieho súdu je arbitrárny z dôvodu, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil

skutočnosť nadobudnutia vlastníctva na základe kúpnej a darovacej zmluvy z 28. februára

1969 a nesplnenie predpokladov vydržania sťažovateľom.

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. decembra 2013 sa uvádza:

„Predmetom konania je určenie, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom

v podiele 1/2 k celku nehnuteľností vedených... LV... - zastavané plochy a nádvoria vo

22

výmere 435 m,... - vinice vo výmere 402 m.

So zreteľom na obsah žaloby, vyjadrenia navrhovateľa, obranu odporcov 1/ - 2/

(resp. ich právnej predchodkyne), spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu a obsah dovolania,

za ťažisko dovolacieho konania v prejednávanej veci treba považovať riešenie otázky, či

boli splnené predpoklady pri posudzovaní podmienok vydržania výlučne na strane

navrhovateľa. Predmetom konania nebolo posudzovanie podmienok vydržania na strane B.

B.

v znení platnom v čase vstupu navrhovateľa do držby pozemkov

(teda v roku 1969) nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval.

Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou

vykonanou , účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov

vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol

obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo

najmä k pozemkom. Novelou ,

účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním

vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby

vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní

s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom

nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej

po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke

právo k pozemku vydržaním.

Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že

nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí.

Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež

právneho dôvodu nadobudnutia (titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto

nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam

v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv

držiteľa ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa

odvodzuje vznik práva. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak

si určitú vec prisvojuje. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú)

nemožno vylúčiť ani potvrdiť existenciu dobej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľností

bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností

prípadu spojených s prevodom nehnuteľnosti - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu

(porovnaj napríklad z 30. marca 1992). Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá

je daná so zreteľom na všetky okolnosti sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého

mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je

držiteľom so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je

držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy ohodnotiť objektívne a nielen

zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho

súdu ČR z 27. 04. 2006 sp. zn. ). Nie je vylúčené, aby k vydržaniu

vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či

neplatného). Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú

možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať,

nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí.

O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide

pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu,

že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na

okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale

aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných

právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov

právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl

držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného

a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (pozn.:

k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn.

, , , a 6 M Cdo

5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona

neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že

každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré

majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na

existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Judikatúra súdov je konštantná v tom, že

pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode

nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá

nemôže byť držiteľom oprávneným (Rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp. zn. ). Na základe ústnej zmluvy

o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci

aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie

vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže,

viesť k vydržaniu nehnuteľnosti.

V danom prípade navrhovateľ titul svojho vstupu do držby neodvodzuje z písomne

uzavretej zmluvy, pretože výslovne tvrdí, že kúpna a darovacia zmluva z 28. 2. 1969 je

absolútne neplatným právnym úkonom, bez právnych následkov, nakoľko rodičia pôvodnej

odporkyne (teda darcovia predmet daru v čase darovania nevlastnili). Svoj titul vstupu do

držby neodvodzuje ani z ústnej zmluvy o prevode pozemku (v konaní ani nebola preukázaná

jej existencia). V dobe, keď sa držiteľ ujal držby platný pre

nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti vyžadoval písomnú scudzovaciu zmluvu (§ 46

ods. 1). Omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia

ospravedlniteľný nie je. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje

tiež na skutočnosť, že rodičia odporkyne v roku 1969 písomnú formu dodržali. Navrhovateľ

nepreukázal so zreteľom na všetky okolnosti, že bol dobromyseľný, predovšetkým

nepreukázal riadny titul vstupu do držby. Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti, ani

nerušenie v užívaní pre dobromyseľnosť nepostačuje.

Odvolací súd preto správne právne posúdil otázku vydržania, jeho zákonných

predpokladov a správne vyvodil, že navrhovateľ nesplnil jeden z týchto zákonných

predpokladov, a to dobromyseľnosť v tom, že mu predmetná vec patrí. Ostatné dovolacie

námietky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci neboli právne relevantné pre

daný prípad. Preto sa nimi dovolací súd ani nezaoberal.

K námietkam dovolateľa spochybňujúcej správnosť skutkových záverov odvolacieho

súdu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že v zmysle tieto

nemôžu byť samy osebe dôvodom dovolania. Dovolanie nie je totiž „ďalším odvolaním", ale

je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (, ) a hmotnoprávnych (

) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení

urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťažisko

dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený

dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať

dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by

mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá

možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že odporca neopodstatnene napadol rozsudok

odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v ,

ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 1

zamietol.“

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 11. decembra 2013 vyplýva,

že najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal

s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa splnenia predpokladov vydržania a s otázkou

nadobudnutia vlastníctva na základe kúpnej a darovacej zmluvy z 28. februára 1969.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa

uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,

s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie

je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom v jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 18. mája 2011 ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým

rozsudkom sp. zn. z 11. decembra 2013 neporušil sťažovateľom označené

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. decembra 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 11. decembra

2013 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

vo výške po 1 000 eur vo vzťahu ku krajskému súdu a najvyššiemu súdu, priznanie náhrady

trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014