Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 382 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (433)d41/365178.3c8953.pdf
PDF · 115.46 KB
No categories available
4Cdo/283/2009
Legal thesis Official
Najvyšší súd 4 Cdo 283/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Ľ. K., bývajúcej v S.S.
2/ A. H., bývajúcej v Ţ. zastúpenej JUDr. J. F., advokátkou so sídlom v Ţ., 3/ M. K.,
bývajúceho v B. a 4/ J. K., bývajúceho vo V., proti ţalovaným 1/ L. R., bývajúcemu v S.S.S.
2/ V. R., bývajúcej v S.S.S. obom zastúpeným JUDr. L. P., advokátom so sídlom v Ţ., 3/ J.
B., bývajúcej N., 4/ J. D., bývajúcej v Ţ., 5/ B. H., bývajúcemu v S.S., 6/ J. P., bývajúcej vo
V., 7/ Z. D., bývajúcej v S.S. a 8/ K. H., bývajúcej v S.S., o určenie, že pozemok patrí do
dedičstva po nebohom J. K., zomrelom X., vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 2 C
84/2003, o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 12.2.2009
sp.zn. 10 Co 34/2007 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 12.2.2009
sp.zn. 10 Co 34/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Ţilina 7.4.2003 (po pripustení jej rozšírenia
v priebehu konania) sa ţalobcovia domáhali voči ţalovaným určenia, ţe do dedičstva
po poručiteľovi J. K. (ďalej len „poručiteľ“), zomrelému X., patria pozemky v bezpodielovom
spoluvlastníctve poručiteľa a ţalobkyne 1/, zapísané v katastri nehnuteľností pre kat. úz. S.
2
na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. ma na liste vlastníctva
2
č.. ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m(ďalej len „pozemky“). V ţalobe uviedli, ţe
pozemky, tvoriace v prírode jeden celok, nadobudli poručiteľ J. K. (právny predchodca
ţalobcov) s manţelkou (ţalobkyňou 1/) na základe kúpnej zmluvy uzavretej v písomnej forme
dňa 29.7.1971 s J. H., ktorou im menovaný odpredal reálne oddelenú časť pôvodnej
pozemnokniţnej parcely č. X. zapísanej v pozemkovej knihe pre kat. úz. S. vo vloţke č. X.
ako roľa N.. Od uzavretia kúpnej zmluvy uţívali pozemky dobromyseľne a nerušene ako
vlastné a vydrţaním ku dňu účinnosti novely Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964
Zb.), vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb., t. j. k 1.1.1992, nadobudli k nim vlastnícke právo.
Okresný súd Ţilina rozsudkom zo 16. augusta 2006 č.k. 2 C 84/2003-234 ţalobu
zamietol a rozhodol aj o trovách konania. Zamietnutie ţaloby odôvodnil tým, ţe nebola
preukázaná dobromyseľnosť poručiteľa a ţalobkyne 1/ ako jeden zo základných predpokladov
pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním. Poukázal pritom na skutkové zistenia
vyplývajúce z vykonaného dokazovania, podľa ktorých ţalobcami predloţená listina
z 29.7.1971, označená ako zápisnica, nemala všetky náleţitosti riadnej kúpnej zmluvy, nebola
registrovaná a k predaju nebol daný ani súhlas príslušného národného výboru.
Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací na odvolanie ţalobcov rozsudkom
z 12. februára 2009 sp.zn. 10 Co 34/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe určil, ţe
2
pozemky parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. ma parcela č. X. – orná pôda vo výmere X.
2
m, zapísané v katastri nehnuteľností pre kat. úz. S. na listoch vlastníctva č. X. a X. boli ku
dňu smrti J. K. – X. – v bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov Ľ. K., rod. R., nar. X.
(ţalobkyňa 1/) a J. K., nar. X., zomrelého X.. Zároveň rozhodol, ţe účastníkom sa nepriznáva
náhrada trov konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, po doplnení a zopakovaní
niektorých dôkazov, dospel k záveru, ţe poručiteľ a ţalobkyňa 1/ splnili podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním k pozemkom k 1.1.1992, keďţe bola preukázaná
ich oprávnená, dlhodobá a nepretrţitá drţba od roku 1971. Aj keď písomnosť označená ako
„zápisnica“ napísaná v S. dňa 29.7.1971, podľa ktorej J. K. ako kupujúci a J. H. ako
predávajúci uzavreli kúpnu zmluvu, ktorou J. H. previedol na J. K. parc. č. X. roľa N. vo
výmere X. árov za 3 700,-- Kčs, nebola právne perfektnou zmluvou, bola takou skutočnosťou,
od ktorej mohla byť odvodzovaná oprávnená drţba. V súvislosti so skutočnosťou, ţe zmluva
nebola registrovaná (bývalým) štátnym notárstvom, vyslovil názor, ţe pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydrţaním nebola takáto registrácia potrebná, pretoţe v takomto prípade
by bezprostredným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva nebolo vydrţanie, ale samotný
prevod tohto práva zmluvou. Napokon poukázal aj na ustanovenie § 130 ods. 1 veta druhá
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je
oprávnená.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní 1/ a 2/. Ţiadali, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Namietali najmä
nesprávnosť právneho záveru, ţe pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním nie je
potrebné, aby zmluva, od ktorej sa odvíja dobromyseľnosť drţiteľa a jeho presvedčenie, ţe
mu vec patrí, bola registrovaná (bývalým) štátnym notárstvom. Poukazovali tieţ na vadu
konania spočívajúcu v tom, ţe odvolací súd sa odklonil od petitu ţaloby a rozhodol o inom
právnom nároku, neţ akého sa domáhali ţalobcovia.
Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný prostriedok
ako nedôvodný zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenými
osobami (účastníkmi konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok,
proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie
je dôvodné.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. moţno dovolanie odôvodniť len niektorým
alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci
vyplýva, ţe dovolatelia uplatnili dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., t. j.
ţe konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté tzv. inou vadou, a ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môţe
dôjsť buď pouţitím iného právneho predpisu, neţ ktorý mal byť správne pouţitý, alebo síce
aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom, alebo nesprávnou
aplikáciou správneho právneho predpisu na zistený skutkový stav.
V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe poručiteľ (právny
predchodca ţalobcov) a ţalobkyňa 1/ sa ujali drţby pozemkov v roku 1971 na základe
písomne uzavretej zmluvy (nehľadiac na jej formálne nedostatky), ktorá nebola registrovaná
(bývalým) štátnym notárstvom. Zo strany ţalobcov nebolo tvrdené a teda ani preukázané, ţe
by poručiteľom a ţalobkyňou 1/ bola vykonaná nejaká aktivita v smere podania návrhu
na registráciu tejto zmluvy.
Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu poručiteľa a ţalobkyne do drţby
pozemkov nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním vôbec neupravoval. Moţnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená aţ novelou vykonanou
zákonom č. 131/1992 Zb, účinnou od 1.4.1983. Rozsah subjektov vydrţania bol však
obmedzený (vydrţanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah
predmetov vydrţania, keď nebolo moţné vydrţať vlastnícke právo najmä k pozemkom.
Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou
od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydrţaním vlastníckeho práva
k pozemku predmetná novela umoţnila započítanie nepretrţitej drţby vykonávanej aj
pred 1. januárom 1992, pričom drţbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou
právnou úpravou. Ak teda drţiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným)
spĺňal k 1.1.1992 podmienku nepretrţitej drţby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol
drţiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu
pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydrţaním.
Aj keď odvolací súd v preskúmavanej veci správne právne posúdil dôsledky zmeny
právnej úpravy v otázke moţnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydrţaním
k 1.1.1992, s jeho právnym záverom o splnení jedného zo základných predpokladov
vydrţania, a to predpokladu oprávnenej, t.j. dobromyseľnej drţby, sa v súvislosti so zisteným
skutkovým stavom nemoţno stotoţniť.
Podľa § 134 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka oprávnený drţiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov,
ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemoţno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôţu byť
predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môţu byť len vo vlastníctve štátu alebo
zákonom určených právnických osôb (§ 125 Obč. zákonníka).
Podľa § 129 ods. 1 Obč. zákonníka drţiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako
s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 Obč. zákonníka ak je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, ţe mu vec alebo právo patrí, je drţiteľom oprávneným.
Pri pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je oprávnená.
Citované ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka upravuje vydrţanie ako
osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydrţanie vlastníckeho
práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej drţby veci, vykonávanej po zákonom
stanovenú dobu. Funkciou vydrţania je umoţniť nadobudnutie vlastníctva drţiteľovi, ktorý
vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, ţe je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera
(dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom
ovládania veci drţiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydrţanie tak hojí najmä vady alebo
nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, ţe zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol
nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie
je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe tu titul je, stane sa
nadobúdateľ veci jej oprávneným drţiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrţí.
Účelom vydrţania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.
Okrem spôsobilého predmetu vydrţania a spôsobilého subjektu vydrţania základnými
predpokladmi vydrţania sú oprávnená drţba a nepretrţitosť tejto oprávnenej drţby počas celej
zákonom ustanovenej doby.
V zmysle citovaných ustanovení §§ 129 ods. 1 a 130 ods. 1 Obč. zákonníka
oprávneným drţiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, ţe mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, ţe drţiteľ je
ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či drţiteľ je alebo nie je dobromyseľný,
treba hodnotiť vţdy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia)
účastníka, a treba vţdy brať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
moţno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od kaţdého poţadovať nemal, resp.
nemohol mať po celú vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec patrí.
O dobromyseľnosti moţno hovoriť tam, kde drţiteľ drţí vec v omyle, ţe mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu,
ţe mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od kaţdého poţadovať. Omyl môţe byť nielen skutkový, ale aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych
predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych
skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu
ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej
podstaty práva, právny omyl drţiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa drţiteľ ujal drţby, nie je
neospravedlniteľný. Len výnimočne moţno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď
znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.
Pokiaľ v preskúmavanej veci sa poručiteľ a ţalobkyňa 1/ ujali v roku 1971 drţby
pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom,
hoci zákon takúto registráciu vyţadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, ţe sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve
presvedčení. Poţiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola
v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení
platnom do 31.12.1991) tak, ţe ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda
sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym
notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (v zmysle § 242
ods. 2 písm. c/ O.s.p. vo vzťahu ku všetkým ţalovaným) a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 1 O.s.p. a contrario). V ďalšom konaní je právny názor dovolacieho súdu
záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania ako
i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 posledná veta O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2010
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová