Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/49/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. H. Haukvitzovej a JUDr. Sone

Mesiarkinovej, v právnej veci žalobcov 1/ J. K., 2/ M. K., oboch zastúpených JUDr. J. C.,

proti žalobkyni H. T., zastúpenej JUDr. M. K., o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. ,

na dovolanie žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 2. decembra 2009, sp.zn.

takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom zo 16. marca 2009 č.k. -106 určil, že

žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti vedenej Správou katastra

G., zapísanej na LV č. X., parc. č. X., orná pôda o výmere 1525 m2, ako aj rodinného domu

súp. č. X. s príslušenstvom, postaveného na parc. č. X. v celosti, katastrálne územie Č..

Žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. S poukazom na ustanovenia § 80 písm. c)

, , a dospel k záveru, že

žaloba bola podaná dôvodne. Konštatoval, že žalobcovia 1, 2 (ďalej len žalobcovia) majú

naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam, keďže iba týmto určením môžu byť zapísaní ako vlastníci v katastri

2

nehnuteľností. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia

preukázali, že spornú nehnuteľnosť od roku 1995 užívali, pričom ju najskôr zrekonštruovali,

keďže bola v dezolátnom stave a od samého začiatku s ňou nakladali ako so svojou vlastnou.

Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcami

a právnou predchodkyňou žalovanej bola uzavretá ústna kúpna zmluva a že predávajúca

chcela dať veci do poriadku spísaním riadnej kúpnopredajnej zmluvy až potom, ako si

vyporiada všetky pozemky, pričom súvisiaci pozemok, parc. č. X. nie je dosiaľ vysporiadaný.

Svoje závery oprel i o fakt, že žalobcom predávajúca ihneď dovolila spornú nehnuteľnosť

užívať a nebolo preukázané, že by pri užívaní tejto nehnuteľnosti boli rušení. Mal za to, že

medzi právnou predchodkyňou žalovanej a žalobcami bola uzavretá zmluva

o kúpe rodinného domu aj so záhradou, keď žalobcovia vyplatili predávajúcej zálohu kúpnej

ceny 180 000,- Sk a títo dobromyseľne nehnuteľnosť užívali viac ako 10 rokov, boli preto

splnené podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, keď žalovaná nepreukázala

opak. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 2. decembra 2009 sp.zn. ,

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalovanej náhradu

trov konania nepriznal. S poukazom na ustanovenia § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134

konštatoval, že jedným z predpokladom vydržania je, že držba musí

byť oprávnená. Uviedol, že oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci, resp.

vykonávanie práva spojené s vôľou nakladať s vecou ako so svojou v dobrej viere, že

držiteľovi vec alebo právo patrí. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere,

že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom k všetkým okolnostiam;

uvedené podmienky pritom musia byt' splnené súčasne. Dobrá viera je psychický stav,

vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byt' predmetom dokazovania,

možno ale o nej usudzovať z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok

prejavuje. O dobrej viere možno hovoriť tam, kde držiteľ vec drží alebo vykonáva právo

v omyle, že mu vec alebo právo patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.

Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval

s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam daného prípadu

od každého požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného obvyklého posudzovania veci,

nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takéhoto omylu, môže byt' síce

v dobrej viere, avšak nie „vzhľadom k všetkým okolnostiam“ a preto nemôže byť držiteľom

oprávneným. Omyl držiteľa o tom, že mu vec patrí pritom môže byť tak skutkový, ako aj

právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných

právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov

právnych skutočností. I právny omyl môže byt' buď ospravedlniteľný, teda taký, ku ktorému

mohlo dôjsť i pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno požadovať. Neznalosť inak

jasného a nepochybného ustanovenia zákona ospravedlniteľná nie je, lebo pri zachovaní

obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa zoznámi so zákonnou úpravou právneho

úkonu, ktorý hodlá urobiť. Ospravedlniteľnosť právneho omylu je pritom treba posudzovať

s prihliadnutím k oprávneným požiadavkám na znalosť platného práva, nie však podľa

úrovne konajúceho. Mal za to, že pokiaľ sa niekto uchopí držby vecného práva

k nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy, nemôže byť so zreteľom k všetkým okolnostiam

v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že taká zmluva

k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. V závere konštatoval, že pokiaľ medzi

žalobcami, ako kupujúcimi, a právnou predchodkyňou žalovanej, ako predávajúcou, bola

uzavretá ústna kúpna zmluva o prevode predmetných nehnuteľností napriek tomu, keďže

v ustanovení a vyžadoval pre takúto zmluvu

povinne písomnú formu pod sankciou jej neplatnosti, pričom citované ustanovenia sú jasné

a nepochybné a nepripúšťajú možnosť iného výkladu, pri zachovaní obvyklej opatrnosti

zmluvných strán, ktorú možno vzhľadom na okolnosti daného prípadu od každého

požadovať, by k danému omylu nedošlo. Zmluvné strany sa teda dopustili

neospravedlniteľného právneho omylu, v dôsledku čoho k vydržaniu za daných okolností

nemohlo dôjsť. Napokon podotkol, že aj vyjadrenia samotných žalobcov svedčia o tom, že

neboli ani dobromyseľní o tom, že im nehnuteľnosti patria a že si boli vedomí toho, že k ich

riadnemu prevodu nedošlo, že na ich riadny prevod je potrebné uskutočniť ďalšie právne

kroky a teda, že nie sú právne vlastníkmi sporných nehnuteľností. Z vyššie uvedených

dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia a

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, jeho

prípustnosť a dôvodnosť odôvodnili tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Boli toho názoru, že odvolací súd

nesprávne posúdil otázku naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva, keď uviedli, že

odopretím určovacej žaloby by došlo k porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu podľa

. Nestotožnili sa s právnym posúdením veci

odvolacím súdom v otázke potrebnosti existencie nadobúdacieho titulu - písomnej kúpnej

zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam - k vydržaniu. Podľa názoru žalobcov,

platnosť nadobúdacieho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho

úkonu, o čo v prejednávanej veci nešlo, pretože nadobúdacím titulom bolo vydržanie.

Poukázali na „konštantnú judikatúru súdov ešte pred účinnosťou novely Občianskeho

zákonníka, “ v zmysle ktorej, „na rozdiel od preukazovania vlastníctva

nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny

prechod vlastníctva, ale okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia“. Podľa ich názoru

predmetnú nehnuteľnosť nadobudli poctivo na základe faktickej kúpnej zmluvy, o ktorej

každý vedel, s nehnuteľnosťou nakladali ako s vlastnou nepretržite viac ako 10 rokov, riadne

platili dane a poplatky a boli presvedčení, že tzv. „prepis“ u notára alebo katastrálneho úradu

má len formálno-právny charakter. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že je toho názoru, že žalobcovia užívajú

nehnuteľnosť bez právneho dôvodu a navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcov zamietol

v zmysle ustanovenia

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastníci konania ( ), zastúpení advokátom (

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z

ods. 1 , preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, dovolanie žalobcov nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia dovolací súd

predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej

z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená, ani žalobcami

v dovolaní namietaná.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Rovnako ani existencia takej vady nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Dovolatelia tvrdia, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). V ďalšom sa preto dovolací súd zameral

len na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho

viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k zamietnutiu návrhu, je však vecne

správne.

Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc

nad vecou. Tento obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ustanovení § 123

, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený právo

vec držať (ius possidendi), právo vec užívať (ius utendi), požívať jej plody a úžitky (ius

fruendi) a právo s vecou nakladať (ius disponendi). Právo vec držať, nazývané tiež právom

držby, znamená právo nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide o východiskové oprávnenie

vlastníka, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych

oprávnení.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia

zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu

rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo

vydržaním, musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je

oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou

je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby,

c/ spôsobilý predmet vydržania.

Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou

a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku

dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Súdna prax je

jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv

držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať

s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp.

vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo

nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť

pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia

práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť

sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne

nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané

právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho

práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej

úprave. Základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl,

ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno

so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak

nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti

rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti

jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v dobe, kedy sa

držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby

nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom

na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je

presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej

zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú

zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.

K námietke žalobcov, týkajúcej sa naliehavosti právneho záujmu na určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti [ ] dovolací súd uvádza, že odvolací

súd, aj keď síce vo svojom odôvodnení doslovne nekonštatoval, že žalobcovia vo veci

preukázali naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, taký za preukázaný mal,

nakoľko vec preskúmal v zmysle príslušných ustanovení

vzťahujúcich sa k vydržaniu (ustanovenia a ). Ak by tak

nebolo, bol by odvolací súd zamietol žalobu pre nedostatok hmotnoprávnej podmienky tohto

záujmu v zmysle procesného ustanovenia § []

a nebol by ďalej skúmal, či žaloba je dôvodná aj podľa hmotnoprávnych ustanovení

. Ak žalobca navrhuje určenie svojho vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť súdne

rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto

spôsobom dosiahnutý stav súladu (zhody) medzi právnym stavom a stavom zapísaným

(evidovaným) v katastri nehnuteľností. V zmysle uvedeného preto možno prijať záver

o neodôvodnenosti dovolacej námietky žalobcov o porušení práva na súdnu ochranu.

Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo správne.

V danej veci pri posúdení všetkých okolnosti prípadu bolo potrebné ustáliť, že zo strany

žalobcov nebola naplnená podmienka dobromyseľnosti, ako jednej zo zákonných

predpokladov nadobudnutia sporných nehnuteľností vydržaním.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne

dôvody, vedúce k zamietnutiu návrhu na určenie vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam. Skutočnosti uvádzané žalobcami v dôvodoch dovolania považuje dovolací

súd pre právne posúdenie veci za právne irelevantné.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu, ktorým tento

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh na určenie vlastníckeho práva zamietol, spočíva

na správnom právnom posúdení veci a dovolací dôvod v zmysle

nie je daný.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcom, ktorí úspech nemali ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová