Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 261 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (299)804/362025.6ef154.pdf
PDF · 164.36 KB
No categories available
5Cdo/49/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. H. Haukvitzovej a JUDr. Sone
Mesiarkinovej, v právnej veci žalobcov 1/ J. K., 2/ M. K., oboch zastúpených JUDr. J. C.,
proti žalobkyni H. T., zastúpenej JUDr. M. K., o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 5 C 67/2008,
na dovolanie žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 2. decembra 2009, sp.zn.
24 Co 152/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom zo 16. marca 2009 č.k. 5 C 67/2008-106 určil, že
žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti vedenej Správou katastra
G., zapísanej na LV č. X., parc. č. X., orná pôda o výmere 1525 m2, ako aj rodinného domu
súp. č. X. s príslušenstvom, postaveného na parc. č. X. v celosti, katastrálne územie Č..
Žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. S poukazom na ustanovenia § 80 písm. c)
O.s.p., § 132 ods. 1, § 133 ods. 2 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že
žaloba bola podaná dôvodne. Konštatoval, že žalobcovia 1, 2 (ďalej len žalobcovia) majú
naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam, keďže iba týmto určením môžu byť zapísaní ako vlastníci v katastri
nehnuteľností. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia
preukázali, že spornú nehnuteľnosť od roku 1995 užívali, pričom ju najskôr zrekonštruovali,
keďže bola v dezolátnom stave a od samého začiatku s ňou nakladali ako so svojou vlastnou.
Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcami
a právnou predchodkyňou žalovanej bola uzavretá ústna kúpna zmluva a že predávajúca
chcela dať veci do poriadku spísaním riadnej kúpnopredajnej zmluvy až potom, ako si
vyporiada všetky pozemky, pričom súvisiaci pozemok, parc. č. X. nie je dosiaľ vysporiadaný.
Svoje závery oprel i o fakt, že žalobcom predávajúca ihneď dovolila spornú nehnuteľnosť
užívať a nebolo preukázané, že by pri užívaní tejto nehnuteľnosti boli rušení. Mal za to, že
medzi právnou predchodkyňou žalovanej a žalobcami bola uzavretá zmluva
o kúpe rodinného domu aj so záhradou, keď žalobcovia vyplatili predávajúcej zálohu kúpnej
ceny 180 000,- Sk a títo dobromyseľne nehnuteľnosť užívali viac ako 10 rokov, boli preto
splnené podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, keď žalovaná nepreukázala
opak. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 2. decembra 2009 sp.zn. 24 Co 152/2009,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalovanej náhradu
trov konania nepriznal. S poukazom na ustanovenia § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134
Občianskeho zákonníka konštatoval, že jedným z predpokladom vydržania je, že držba musí
byť oprávnená. Uviedol, že oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci, resp.
vykonávanie práva spojené s vôľou nakladať s vecou ako so svojou v dobrej viere, že
držiteľovi vec alebo právo patrí. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere,
že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom k všetkým okolnostiam;
uvedené podmienky pritom musia byt' splnené súčasne. Dobrá viera je psychický stav,
vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byt' predmetom dokazovania,
možno ale o nej usudzovať z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok
prejavuje. O dobrej viere možno hovoriť tam, kde držiteľ vec drží alebo vykonáva právo
v omyle, že mu vec alebo právo patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.
Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam daného prípadu
od každého požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného obvyklého posudzovania veci,
nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takéhoto omylu, môže byt' síce
v dobrej viere, avšak nie „vzhľadom k všetkým okolnostiam“ a preto nemôže byť držiteľom
oprávneným. Omyl držiteľa o tom, že mu vec patrí pritom môže byť tak skutkový, ako aj
právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných
právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov
právnych skutočností. I právny omyl môže byt' buď ospravedlniteľný, teda taký, ku ktorému
mohlo dôjsť i pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno požadovať. Neznalosť inak
jasného a nepochybného ustanovenia zákona ospravedlniteľná nie je, lebo pri zachovaní
obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa zoznámi so zákonnou úpravou právneho
úkonu, ktorý hodlá urobiť. Ospravedlniteľnosť právneho omylu je pritom treba posudzovať
s prihliadnutím k oprávneným požiadavkám na znalosť platného práva, nie však podľa
úrovne konajúceho. Mal za to, že pokiaľ sa niekto uchopí držby vecného práva
k nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy, nemôže byť so zreteľom k všetkým okolnostiam
v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že taká zmluva
k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. V závere konštatoval, že pokiaľ medzi
žalobcami, ako kupujúcimi, a právnou predchodkyňou žalovanej, ako predávajúcou, bola
uzavretá ústna kúpna zmluva o prevode predmetných nehnuteľností napriek tomu, keďže
Občiansky zákonník v ustanovení § 46 ods. 1 a § 40 ods. 1 vyžadoval pre takúto zmluvu
povinne písomnú formu pod sankciou jej neplatnosti, pričom citované ustanovenia sú jasné
a nepochybné a nepripúšťajú možnosť iného výkladu, pri zachovaní obvyklej opatrnosti
zmluvných strán, ktorú možno vzhľadom na okolnosti daného prípadu od každého
požadovať, by k danému omylu nedošlo. Zmluvné strany sa teda dopustili
neospravedlniteľného právneho omylu, v dôsledku čoho k vydržaniu za daných okolností
nemohlo dôjsť. Napokon podotkol, že aj vyjadrenia samotných žalobcov svedčia o tom, že
neboli ani dobromyseľní o tom, že im nehnuteľnosti patria a že si boli vedomí toho, že k ich
riadnemu prevodu nedošlo, že na ich riadny prevod je potrebné uskutočniť ďalšie právne
kroky a teda, že nie sú právne vlastníkmi sporných nehnuteľností. Z vyššie uvedených
dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, jeho
prípustnosť a dôvodnosť odôvodnili tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Boli toho názoru, že odvolací súd
nesprávne posúdil otázku naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva, keď uviedli, že
odopretím určovacej žaloby by došlo k porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nestotožnili sa s právnym posúdením veci
odvolacím súdom v otázke potrebnosti existencie nadobúdacieho titulu - písomnej kúpnej
zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam - k vydržaniu. Podľa názoru žalobcov,
platnosť nadobúdacieho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho
úkonu, o čo v prejednávanej veci nešlo, pretože nadobúdacím titulom bolo vydržanie.
Poukázali na „konštantnú judikatúru súdov ešte pred účinnosťou novely Občianskeho
zákonníka, zákona č. 509/1991 Zb.“ v zmysle ktorej, „na rozdiel od preukazovania vlastníctva
nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny
prechod vlastníctva, ale okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia“. Podľa ich názoru
predmetnú nehnuteľnosť nadobudli poctivo na základe faktickej kúpnej zmluvy, o ktorej
každý vedel, s nehnuteľnosťou nakladali ako s vlastnou nepretržite viac ako 10 rokov, riadne
platili dane a poplatky a boli presvedčení, že tzv. „prepis“ u notára alebo katastrálneho úradu
má len formálno-právny charakter. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že je toho názoru, že žalobcovia užívajú
nehnuteľnosť bez právneho dôvodu a navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcov zamietol
v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z § 238
ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, dovolanie žalobcov nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd
predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej
z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená, ani žalobcami
v dovolaní namietaná.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je
dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Rovnako ani existencia takej vady nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Dovolatelia tvrdia, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa preto dovolací súd zameral
len na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho
viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k zamietnutiu návrhu, je však vecne
správne.
Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc
nad vecou. Tento obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ustanovení § 123
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený právo
vec držať (ius possidendi), právo vec užívať (ius utendi), požívať jej plody a úžitky (ius
fruendi) a právo s vecou nakladať (ius disponendi). Právo vec držať, nazývané tiež právom
držby, znamená právo nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide o východiskové oprávnenie
vlastníka, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych
oprávnení.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia
zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu
rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním, musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je
oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou
je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby,
c/ spôsobilý predmet vydržania.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou
a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku
dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Súdna prax je
jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať
s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp.
vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo
nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť
pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia
práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť
sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané
právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho
práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej
úprave. Základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl,
ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno
so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak
nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti
rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti
jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa
držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby
nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom
na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je
presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej
zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú
zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.
K námietke žalobcov, týkajúcej sa naliehavosti právneho záujmu na určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti [§ 80 písm. c) O.s.p.] dovolací súd uvádza, že odvolací
súd, aj keď síce vo svojom odôvodnení doslovne nekonštatoval, že žalobcovia vo veci
preukázali naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, taký za preukázaný mal,
nakoľko vec preskúmal v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
vzťahujúcich sa k vydržaniu (ustanovenia § 129 a § 130 Občianskeho zákonníka). Ak by tak
nebolo, bol by odvolací súd zamietol žalobu pre nedostatok hmotnoprávnej podmienky tohto
záujmu v zmysle procesného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku § [§ 80 písm. c)]
a nebol by ďalej skúmal, či žaloba je dôvodná aj podľa hmotnoprávnych ustanovení
Občianskeho zákonníka. Ak žalobca navrhuje určenie svojho vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť súdne
rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto
spôsobom dosiahnutý stav súladu (zhody) medzi právnym stavom a stavom zapísaným
(evidovaným) v katastri nehnuteľností. V zmysle uvedeného preto možno prijať záver
o neodôvodnenosti dovolacej námietky žalobcov o porušení práva na súdnu ochranu.
Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo správne.
V danej veci pri posúdení všetkých okolnosti prípadu bolo potrebné ustáliť, že zo strany
žalobcov nebola naplnená podmienka dobromyseľnosti, ako jednej zo zákonných
predpokladov nadobudnutia sporných nehnuteľností vydržaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne
dôvody, vedúce k zamietnutiu návrhu na určenie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam. Skutočnosti uvádzané žalobcami v dôvodoch dovolania považuje dovolací
súd pre právne posúdenie veci za právne irelevantné.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu, ktorým tento
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh na určenie vlastníckeho práva zamietol, spočíva
na správnom právnom posúdení veci a dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
nie je daný.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová