Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1013 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1018)III. ÚS 206/2010
PDF · 146.93 KB
No categories available
III. ÚS 206/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Staničná 48, Vojčice, zastúpeného advokátom JUDr.
M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/149/2009 z 21.
decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2010
doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/149/2009 z 21. decembra 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový
rozsudok Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Cb/7/2006
z 27. augusta 2009 vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi sumu
11 733,01 € s prísl.
Krajský súd podľa navrhovateľa v konaní porušil princípy kontradiktórnosti
a rovnosti zbraní. Podľa neho sa všeobecné súdy nevysporiadali s jeho tvrdeniami
obsiahnutými v odvolaní a odôvodnenie jeho rozhodnutia nedalo odpoveď na jeho
námietky, že „navrhovateľ, ako aj jeho svedkovia nepreukázali pravdivosť svojich tvrdení
žiadnym relevantným spôsobom“. Podľa sťažovateľa okresný súd neúplne zistil skutkový
stav a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci.
Podľa názoru sťažovateľa bolo napadnutým rozsudkom porušené nielen jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale i právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd v konaní
o jeho sťažnosti vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na
súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS KE sp. zn.
2 Cob/149/2009 zo dňa 21. 12. 2009 porušené.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.: 2 Cob/149/2009 z 21. 12. 2008 a vec mu vracia na
ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania
pre JUDr. M. K. v celkovej sume... 303,31 € s DPH..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že
úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na
rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom (III. ÚS 334/09).
Petit požadovaný sťažovateľom sa však nezhoduje s dôvodmi sťažnosti. Sťažovateľ
síce v odôvodnení sťažnosti „namieta porušenie čl. 13 a čl. 17 dohovoru“ krajským súdom,
ale na druhej strane v petite sťažnosti už namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nielen krajským, ale aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), a v druhom bode žiada o zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom
vecne porušenie týchto práv v sťažnosti vôbec neodôvodnil a nekonkretizoval (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde). Odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa nie je teda vôbec zosúladené
s jeho návrhom na rozhodnutie.
Ústavný súd konštatuje, že i keď z odôvodnenia návrhu na začatie konania čiastočne
vyplýva, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, sťažovateľovo podanie
neobsahuje však najmä jasný a zrozumiteľný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit),
ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),
vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť
východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Návrh na rozhodnutie
v citovanej podobe nie je preto ani vykonateľný.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podaní sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS
409/04, IV. ÚS 168/05).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho
námietkami uvedenými v odvolaní, nedostatočne zistil skutkový stav veci a vec tiež
nesprávne právne posúdil a súčasne porušil princípy kontradiktórnosti a rovnosti zbraní,
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj stav jeho právnej neistoty. Odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu nedalo odpoveď na jeho námietku, že „navrhovateľ, ako aj jeho
svedkovia nepreukázali pravdivosť svojich tvrdení žiadnym relevantným spôsobom“.
K tomu ústavný súd uvádza, že z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém
ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný
súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).
Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu
konštatoval, že jeho odôvodnenie je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 OSP,
keďže krajský súd sa v celkom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré vykonal okresný
súd, a to je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a vychádza z
rozsiahleho dokazovania. Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu, krajský súd k nemu nemal
žiaden výhrady. Takisto nemal námietky k právnemu posúdeniu veci, keďže prvostupňový
súd založil svoje rozhodnutie najmä na tom, že u sťažovateľa došlo k bezdôvodnému
obohateniu a získaniu majetkového prospechu plnením navrhovateľa bez právneho dôvodu
(§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), a ani ďalší výklad a interpretáciu príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, Občianskeho zákonníka a Obchodného
zákonníka, ktorú všeobecné súdy zvolili v danom prípade, nemožno považovať za arbitrárny
alebo popierajúci základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru tiež nemožno vyvodzovať, že dôvody
uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov
konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (m. m. I. ÚS 56/01,
Aj keď krajský súd neuviedol podrobne ďalšie dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu
rozhodnutia prvostupňového súdu, vzhľadom na vykonané dokazovanie v konaní pred
okresným súdom ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov
rozhodnutí všeobecných súdov.
Podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi označenými
právami sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by
umožňovala vysloviť záver o porušení označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa
sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu sp. zn.
2 Cob/149/2009 z 21. decembra 2009 nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (pozri podobne
I. ÚS 408/08, IV. ÚS 135/09, I. ÚS 143/09).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2010