Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 206/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Staničná 48, Vojčice, zastúpeného advokátom JUDr.

M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 21.

decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2010

doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. decembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový

rozsudok Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. augusta 2009 vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi sumu

11 733,01 € s prísl.

Krajský súd podľa navrhovateľa v konaní porušil princípy kontradiktórnosti

a rovnosti zbraní. Podľa neho sa všeobecné súdy nevysporiadali s jeho tvrdeniami

obsiahnutými v odvolaní a odôvodnenie jeho rozhodnutia nedalo odpoveď na jeho

námietky, že „navrhovateľ, ako aj jeho svedkovia nepreukázali pravdivosť svojich tvrdení

žiadnym relevantným spôsobom“. Podľa sťažovateľa okresný súd neúplne zistil skutkový

stav a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci.

Podľa názoru sťažovateľa bolo napadnutým rozsudkom porušené nielen jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa , ale i právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd v konaní

o jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa ) na

súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS KE sp. zn.

zo dňa 21. 12. 2009 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle a zrušuje

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.: z 21. 12. 2008 a vec mu vracia na

ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania

pre JUDr. M. K. v celkovej sume... 303,31 € s DPH..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Z už citovaného vyplýva, že

úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu

svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom ().

Petit požadovaný sťažovateľom sa však nezhoduje s dôvodmi sťažnosti. Sťažovateľ

síce v odôvodnení sťažnosti „namieta porušenie čl. 13 a čl. 17 dohovoru“ krajským súdom,

ale na druhej strane v petite sťažnosti už namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nielen krajským, ale aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), a v druhom bode žiada o zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom

vecne porušenie týchto práv v sťažnosti vôbec neodôvodnil a nekonkretizoval (§ 20 ods. 1

). Odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa nie je teda vôbec zosúladené

s jeho návrhom na rozhodnutie.

Ústavný súd konštatuje, že i keď z odôvodnenia návrhu na začatie konania čiastočne

vyplýva, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, sťažovateľovo podanie

neobsahuje však najmä jasný a zrozumiteľný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit),

ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha ( ),

vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť

východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Návrh na rozhodnutie

v citovanej podobe nie je preto ani vykonateľný.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podaní sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS

409/04, ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí ( ).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho

námietkami uvedenými v odvolaní, nedostatočne zistil skutkový stav veci a vec tiež

nesprávne právne posúdil a súčasne porušil princípy kontradiktórnosti a rovnosti zbraní,

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj stav jeho právnej neistoty. Odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu nedalo odpoveď na jeho námietku, že „navrhovateľ, ako aj jeho

svedkovia nepreukázali pravdivosť svojich tvrdení žiadnym relevantným spôsobom“.

K tomu ústavný súd uvádza, že z textu vyplýva, že systém

ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný

súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , ).

Podľa (ďalej aj „OSP“) ak sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu

konštatoval, že jeho odôvodnenie je v súlade s citovaným ustanovením ,

keďže krajský súd sa v celkom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré vykonal okresný

súd, a to je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a vychádza z

rozsiahleho dokazovania. Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu, krajský súd k nemu nemal

žiaden výhrady. Takisto nemal námietky k právnemu posúdeniu veci, keďže prvostupňový

súd založil svoje rozhodnutie najmä na tom, že u sťažovateľa došlo k bezdôvodnému

obohateniu a získaniu majetkového prospechu plnením navrhovateľa bez právneho dôvodu

( ), a ani ďalší výklad a interpretáciu príslušných

ustanovení , a Obchodného

zákonníka, ktorú všeobecné súdy zvolili v danom prípade, nemožno považovať za arbitrárny

alebo popierajúci základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie. Z citovaných článkov a dohovoru tiež nemožno vyvodzovať, že dôvody

uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov

konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (m. m. ,

).

Aj keď krajský súd neuviedol podrobne ďalšie dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu

rozhodnutia prvostupňového súdu, vzhľadom na vykonané dokazovanie v konaní pred

okresným súdom ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov

rozhodnutí všeobecných súdov.

Podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi označenými

právami sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by

umožňovala vysloviť záver o porušení označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa

sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 21. decembra 2009 nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (pozri podobne

, , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010