Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 135/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia

ich základného práva podľa , 2 a 3, a

Slovenskej republiky uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. októbra 2007 a sp. zn. z 19. novembra 2008 v spojení

s uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 15. novembra 2006 a sp. zn.

z 28. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2009 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojho základného práva podľa , 2 a 3, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. októbra 2007 a sp. zn.

z 19. novembra 2008 v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 15. novembra 2006 a sp. zn.

z 28. februára 2008.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovatelia viedli ako

žalobcovia na krajskom súde súdny spor o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského

úradu životného prostredia v Ž. č. 2006/00428/On z 10. apríla 2006, pričom najmä

s poukazom na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu požiadali o oslobodenie od súdnych

poplatkov. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. novembra 2006 nebolo

sťažovateľom priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto podali proti tomuto

rozhodnutiu odvolanie. Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľov uznesením sp. zn.

z 24. októbra 2007, ktorým bolo napadnuté uznesenie krajského súdu

potvrdené. Krajský súd po právoplatnosti potvrdzujúceho uznesenia najvyššieho súdu

5. februára 2008 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku v sume 1 000 Sk

(spoločne a nerozdielne). Sťažovatelia reagovali na uvedenú výzvu opätovnou žiadosťou

o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom v nej neuviedli žiadne nové skutočnosti.

Krajský súd po uplynutí lehoty na uhradenie súdneho poplatku uznesením sp. zn.

z 28. februára 2008 konanie z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku zastavil.

Na základe sťažovateľmi podaného odvolania najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 19. novembra 2008 napadnuté uznesenie o zastavení ako vecne správne potvrdil.

Sťažovatelia zastávajú názor, že „nezákonným, protiústavným konaním

a rozhodovaním obce a správnych orgánov v spojení s rozhodovaním súdov, ... došlo

k porušeniu... citovaných základných práv a slobôd...“.

Preto žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov , k čomu malo podľa nich dôjsť jednak nevyhovením ich žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov a napokon zastavením konania, s tým, aby bolo

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2007 a v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 15. novembra 2006, ako aj uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. novembra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2008 zrušené. Požadujú tiež úhradu trov konania, ako

aj ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa jednou z podmienok prijatia sťažnosti

fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. ,

). neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty

odpustiť (napr. ).

Sťažnosť sťažovateľov v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. októbra 2007 a v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. novembra 2006 považuje ústavný súd za oneskorene podanú.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2007 bolo (ako

vyplýva z údaja vyznačeného sťažovateľmi na kópii tohto uznesenia priloženej k sťažnosti)

sťažovateľom doručené 25. januára 2008, keď nadobudlo aj právoplatnosť. Sťažnosť

podaná ústavnému súdu bola odovzdaná na poštovú prepravu až 4. februára 2009, teda

zjavne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako oneskorene

podanú.

2. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti sťažovateľov, ktorá smeruje proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2008. Na prerokovanie

a rozhodnutie o tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Z už citovaného ustanovenia vyplýva, že právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom

prípade bolo proti uzneseniu krajského súdu prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam

sťažovateľov mal najvyšší súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti pre

nedostatok právomoci.

3. Napokon sťažovatelia namietali aj porušenie nimi označených základných práv

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. novembra 2008. Ich porušenie

zdôvodňujú „odmietnutím oslobodenia sťažovateľov od platenia súdnych poplatkov...

s následným zastavením konania na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodovania

správnych orgánov z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku“.

Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. konal o odvolaní

sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2008,

ktorým krajský súd zastavil konanie, pričom uznesením z 19. novembra 2008 najvyšší súd

uznesenie krajského súdu potvrdil. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. novembra 2008 bolo sťažovateľom doručené 23. decembra 2008.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. novembra 2008 ústavný súd

pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:

„Z obsahu súdneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že žalobou

podanou na Krajskom súde v Žiline sa žalobcovia domáhali zrušenia rozhodnutia

žalovaného č. 2006/00428/On zo dňa 10. 04. 2006, pričom žalobcovia zároveň požiadali

o oslobodenie od súdnych poplatkov. O žiadosti krajský súd rozhodol uznesením č. k.

-60 zo dňa 15. novembra 2006 a oslobodenie od súdnych poplatkov žalobcom

nepriznal. Odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej

republiky potvrdil uznesením č. k. -81 zo dňa 24. októbra 2007. Odvolací súd

sa stotožnil so záverom krajského súdu, že u žalobcov nie sú splnené podmienky pre

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. S prihliadnutím na výšku súdneho poplatku

odvolací súd konštatoval, že jeho zaplatením nenastane u žalobcov situácia, ktorá by

podstatne nepriaznivo ovplyvnila ich osobné a majetkové pomery a pokiaľ ide o výdavky

spojené s početným uplatňovaním ochrany svojich práv cestou príslušných správnych

orgánov, súdov a prokuratúr, táto skutočnosť nie je zákonným dôvodom na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov. Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného uznesenia

krajský súd výzvou č. k. -85 zo dňa 5. februára 2008 vyzval žalobcov

na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu spoločne a nerozdielne v sume 1 000,- Sk podľa

položky č. 10 písm. b/ Sadzobníka súdnych doplatkov a zároveň žalobcov poučil o následku

nezaplatenia súdneho poplatku v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o súdnych

poplatkoch. Žalobcovia zhodne prevzali výzvu dňa 06. februára 2008 na výzvu reagovali

podaním zo dňa 11. februára 2008, v ktorom opätovne požiadali o oslobodenie od súdnych

poplatkov. Krajský súd s prihliadnutím na pôvodnú žiadosť žalobcov o oslobodenie

od súdnych poplatkov vyhodnotil ich opakovanú žiadosť za obsahovo totožnú a nesvedčiacu

o zmene pomerov žalobcov, a preto o tejto opakovanej žiadosti nerozhodol a konanie

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku zastavil.

Podľa názoru odvolacieho súdu bol tento postup súdu prvého stupňa, keď pomery

uvádzané v opakovanej žiadosti žalobcov o oslobodenie od súdnych poplatkov vyhodnotil

ako totožné s pomermi uvádzanými v prvej žiadosti, bez predloženia nových skutočností,

ktoré by mohli v predmetnej veci ovplyvniť rozhodnutie súdu v prospech žalobcov, dôvodný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že z práva na prístup k súdu

nemožno odvodzovať právo na bezplatné súdne konanie, a preto aj požiadavku zaplatiť

súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie práva na prístup k súdu.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť aj výšku súdneho poplatku (1 000,- Sk) a skutočnosť,

že súdny poplatok mali žalobcovia zaplatiť spoločne a nerozdielne a nie jednotlivo.

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd pri zastavení konania

postupoval v súlade so () a týmto postupom

neodoprel žalobcom právo na prístup k súdu v zmysle ustanovenia

Slovenskej republiky, pretože ich žiadosť ako aj opakovanú žiadosť o oslobodenie

od súdnych poplatkov vyhodnotil zákonným spôsobom.

Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté

uznesenie Krajského súdu v č. k. -88 zo dňa 28. februára 2008 podľa § 219

0. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie najvyššieho súdu v danej veci je

dostatočne vyargumentované. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie

sťažovateľov považovať za neodôvodnené a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

potvrdiť.

Skúmaný postup ani rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa so skutkovým a právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd v napadnutom konaní najvyššieho súdu nezistil ani porušenie ďalšieho

z atribútov základného práva zaručeného v , a to práva na prístup k súdu.

Sťažovateľom nebolo odopreté právo na súd, pretože najvyšší súd sa neodmietol

bezdôvodne zaoberať jeho podaním (odvolaním), práve naopak, v rámci skúmania splnenia

podmienok na zastavenie konania dospel k záveru, že krajský súd postupoval v súlade

s o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení platnom k dátumu podania žaloby (ďalej len

„“), a preto rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne

potvrdil.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie namietaného

rozhodnutia neindukuje ani možnosť porušenia základného práva podľa ,

podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, a to za podmienok

ustanovených zákonom. Všeobecný súd nemôže porušiť označené základné právo, ak koná

vo veci v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je , podľa ktorého postupoval aj najvyšší

súd pri rozhodovaní o správnosti uznesenia krajského súdu o zastavení konania pre

nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľmi.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu , podľa ktorého každý má

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ústavný súd uvádza, že

na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho

orgánu alebo orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom je s účinnosťou

od 1. júla 2004 podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov daná právomoc všeobecným

súdom. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr.

).

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je

daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy (napr.

).

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť, ako aj pre nedostatok svojej právomoci.

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. , ústavný súd konštatuje, že

sťažovatelia v sťažnosti neodôvodnili, v čom vidia porušenie uvedeného článku ,

resp. porušenie ktorých jeho atribútov namietajú, a preto je sťažnosť v tejto časti

nepreskúmateľná. Nepreskúmateľnosť sťažnosti v tejto časti neumožňuje ústavnému súdu

dospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom na jednej

strane a namietaným rozhodnutím na strane druhej (m. m. , ,

, ).

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd poznamenáva, že uznesenie najvyššieho súdu

o potvrdení uznesenia okresného súdu o zastavení konania vo svojich dôsledkoch znamená,

ako to možno vyvodiť aj zo sťažnosti sťažovateľov, aj odňatie možnosti konať pred súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že námietka

odňatia možnosti konania pred súdom je uplatniteľná proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, t. j. ak účastník konania pred všeobecným súdom túto námietku

v dovolaní uplatní, musí sa ňou dovolací súd zaoberať a o nej rozhodnúť.

Sťažovatelia preto mali k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom je

oprávnený a zároveň povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd. Zo sťažnosti

sťažovateľov však nevyplýva, že tento mimoriadny opravný prostriedok využili.

Uvedené závery boli so zreteľom na obsah sťažnosti základom na záver ústavného

súdu, že sťažnosť sťažovateľov ako celok odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní

( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá, ústavný súd už

o ďalších požiadavkách sťažovateľov (napr. ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009