Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 299/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na rovnosť účastníkov v konaní podľa v spojení s

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 4. mája 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra

2006 faxom a následne 13. septembra 2006 poštou doručená sťažnosť J. P., P. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť účastníkov

v konaní podľa v spojení s (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. mája 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) 19. mája 2004 sa domáhal právnej ochrany, aby súd

určil, že k zániku práva na bytovú náhradu vyplývajúcu z rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. novembra 2002 nedošlo. Podľa jeho vyjadrenia bolo uvedené konanie

okresným súdom vedené pod sp. zn. , pričom okresný súd rozsudkom z 24. júna

2005 jeho žalobu zamietol a zaviazal ho zaplatiť trovy konania žalovanej. Sťažovateľ

uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal 28. júla 2005 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 4. mája 2006 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Sťažovateľ zároveň

dodal, že 8. augusta 2006 podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, pričom v tejto

súvislosti poukázal na to, že nevie označiť spisovú značku dovolacieho konania, pretože

ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu spis ešte nebol predložený na rozhodnutie

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľ uviedol:

„Z hľadiska skutkových námietok na porušenie mojich ústavných práv ako občana

poukazujem v celom rozsahu na obsah žaloby zo dňa 19. 5. 2004, a najmä na obsah môjho

odvolania podaním zo dňa 28. 7. 2005, v ktorom je rozvedená právna argumentácia

námietok voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ako aj na obsah podaného dovolania zo dňa

8. 8. 2006. Okrem toho poukazujem na obsah dokazovania pred súdom prvého stupňa,

a moje podania a prednesy v tomto konaní uvedené, a navrhujem, aby Ústavný súd SR

pri posudzovaní ústavnej sťažnosti na toto zobral ohľad.“

Na objasnenie skutočností sťažovateľ uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7

C 445/99 z 3. januára 2000 bolo jeho manželstvo rozvedené, pričom následne rozsudkom

sp. zn. z 18. novembra 2002 bolo zrušené právo spoločného nájmu účastníkov

k bytu (...) v P., ktorého výlučnou nájomníčkou a členkou družstva sa stala jeho bývalá

manželka. Sťažovateľ zároveň dodal: „Následne vo veci vyporiadania podielového

spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. bol

uzavretý zmier, schválený uznesením súdu zo dňa 28. 5. 2003... V rámci podaného návrhu

na exekúciu sa viedlo konanie na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. ,

a na exekútorskom úrade v P. – JUDr. S. M. – súdny exekútor, pod sp. zn. Ex 77/2004,

v rámci ktorých konaní som ja podával námietky, resp. sú v nich zadokumentované moje

stanoviská vo veci.“

Porušenie označených práv vidí sťažovateľ „v postupe súdov v tom, že v rámci

konania o zrušenie spoločného nájmu už bola preferovaná druhá účastníčka sporu tým,

že sa ona stala výlučnou užívateľkou bytu a členkou družstva, pričom ja som bol odkázaný

na prijatie primeranej bytovej náhrady, ktorú mala zabezpečiť odporkyňa... Žalovaná –

využijúc situáciu – ako boli formulované rozhodnutia v spomínaných právnych veciach,

začala realizovať ponuky na bytové náhrady formou nájmu v bytoch vo vlastníctve iných

osôb. Tieto ponuky som vždy dôvodne odmietol. Na jednotlivé konkrétne ponuky

sa v súdnom spise nachádzajú moje písomné stanoviská. Zásadný problém nastal v rámci

exekučného konania, keď súd pri vznesení mojich námietok sa skutkovo vôbec nevyporiadal

s dôvodnosťou mojich námietok, ale bez ďalšieho vykonania dokazovania «od zeleného

stola» rozhodol, že moje námietky nie sú dôvodné“.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jeho námietok

v rámci exekučného konania nemožno podať odvolanie, a preto podal žalobu o určenie,

že uňho nedošlo k zániku práva na bytovú náhradu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný

súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd, jeho žalobu zamietol s odôvodnením,

že „nevzhliadol naliehavý právny záujem na mojej strane na takomto určení právneho

vzťahu v zmysle Družstevný byt, ktorý sme spolu so žalovanou nadobudli,

u mňa plnil základnú existenčnú potrebu, a pri riešení práv z toho vzniknutých, je potrebné,

aby účastníci konania ako účastníci občiansko-právneho vzťahu boli posudzovaní rovnako.

Postupom súdov už pred napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu, je príznačná línia

preferencie jedného z účastníkov právneho vzťahu, resp. v rámci procesného postavenia,

a to takým spôsobom, že je porušená zásada rovnosti účastníkov“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 4. mája 2006 porušil jeho

základné práva podľa a v spojení s a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zaviazal ho nahradiť mu trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti, z jej príloh a z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že žalobou doručenou okresnému súdu 19. mája 2004

sa sťažovateľ domáhal určenia, že v jeho prípade nedošlo k zániku práva na bytovú

náhradu. Po vykonanom dokazovaní listinami, výsluchmi účastníkov konania a osôb

k ponukám bytov okresný súd rozsudkom č. k. -79 z 24. júna 2005 žalobu

sťažovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovanej trovy konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 29. júla 2005 odvolanie, ktoré

odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nerozhodol správne, keď tvrdil, že v jeho prípade nejde

o naliehavý právny záujem vedúci k určeniu, že nedošlo k zániku práva na bytovú náhradu.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že bytové náhrady, ktoré mu žalovaná ponúkala

neodmietol bezdôvodne. Zároveň vyslovil názor, že v rámci exekúcie vyprataním bytu

okresný súd neskúmal, či bytové náhrady, ktoré mu boli ponúknuté, boli primerané

a či spĺňali určité kvalitatívne predpoklady. Ďalej uviedol, že tým, že on sám sa napokon

z bytu odsťahoval, nič nemení na danej situácii a že podľa jeho názoru mu právo na bytovú

náhradu nezaniklo. Okrem uvedeného sťažovateľ v odvolaní argumentoval následovne:

„Zaujatie iného stanoviska totiž môže viesť k tomu, že osoba povinná zabezpečiť bytovú

náhradu predloží oznámenie o ponuke na uzavretie nájomnej zmluvy, ktorej podpísaním

by nemohol vzniknúť platný nájom, a keď osoba v prospech ktorej je bytová náhrada

zabezpečovaná takýto nájom odmietne, bude bez ďalšieho preskúmavania vyprataná

s konštatovaním že došlo k zániku práva na bytovú náhradu. Avšak ustanovenie § 712c

ods. 3 Obč. zák. takýto účinok spája iba pri bezdôvodnom neuzavretí zmluvy.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby krajský súd napadnutý

rozsudok okresného súdu zmenil tak, aby jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovel, prípadne

aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O podanom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -98 zo 4. mája 2006 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil

a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd stručne uviedol obsah napadnutého rozsudku

okresného súdu. V tejto súvislosti konštatoval, že vykonaným dokazovaním súd prvého

stupňa zistil, že rozsudkom toho istého súdu č. k. -24 z 18. novembra 2002 bolo

zrušené právo spoločného nájmu účastníkov k bytu (...) v P. s tým, že jeho výlučnou

nájomníčkou a členkou družstva sa stala bývalá manželka sťažovateľa. Týmto rozsudkom

bola sťažovateľovi uložená povinnosť, aby sa do 15 dní odo dňa, keď mu bývalá manželka

zabezpečí primeranú bytovú náhradu, vysťahoval z uvedeného bytu. Krajský súd ďalej

konštatoval, že z rozsudku okresného súdu vyplynulo, že preukázanie zabezpečenia

primeranej bytovej náhrady bolo predpokladom na rozhodnutie o uskutočnení výkonu

rozhodnutia, ktorého sa bývalá manželka sťažovateľa domáhala. Okrem toho odvolací súd

poukázal na to, že okresný súd zistil, že v rámci exekúcie vyprataním bytu boli námietky

sťažovateľa vyhodnotené ako nedôvodné s tým, že jeho bývalá manželka si svoju povinnosť

v súvislosti s poskytnutím primeranej bytovej náhrady splnila, pričom samotné rozhodnutie

sťažovateľa vysťahovať sa z bytu pred realizovaním exekúcie zavŕšilo proces splnenia

povinnosti jeho bývalej manželky vyplývajúcej z rozsudku sp. zn.

z 18. novembra 2002. Podľa vyjadrenia krajského súdu okresný súd v prvostupňovom

rozhodnutí konštatoval, že na základe týchto skutočností sťažovateľ nemá právo na bývanie

v byte, ktorého výlučnou nájomníčkou je jeho bývalá manželka. Z uvedeného dôvodu teda

okresný súd konštatoval, že na strane sťažovateľa nie je daný naliehavý právny záujem

na podanie žaloby o určenie, že nedošlo k zániku jeho práva na bytovú náhradu podľa § 80

písm. c) , a preto žalobu zamietol. Krajský súd zároveň

dodal: „Pre nepreukázanie danosti naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu

sa ani nezaoberal dôvodmi, pre ktoré žalovaná dňa 18. 1. 2005 podala žalobu vo veci

sp. zn. , v ktorej sa domáhala zmeny rozhodnutia z 18. 11. 2002 vo veci sp. zn.

, keď žiadala, aby súd určil, že žalovaný oproti vysťahovaniu sa a vyprataniu

trojizbového bytu s príslušenstvom (...) v P. nemá právo na náhradný byt, pričom v tejto

veci doposiaľ nie je rozhodnuté.“

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd venoval široký priestor

aj námietkam a argumentom sťažovateľa obsiahnutým v jeho odvolaní. Krajský súd zároveň

konštatoval, že na odvolacom pojednávaní žalovaná žiadala napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v rozhodnutí dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné,

pričom zároveň konštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne

ho aj vyhodnotil. Odvolací súd sa v rámci odôvodnenia svojho právneho názoru stotožnil

so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, ktorý v rozsudku bližšie špecifikoval,

a to v rozsahu, ako už ústavný súd uviedol vyššie. V súvislosti s týmito zisteniami krajský

súd vyslovil názor: „Na základe vyššie uvedených zistení odvolací súd dospel k záveru,

že je treba prisvedčiť vyjadreniu žalovanej v odvolacom konaní, ako aj dôvodom rozsudku

okresného súdu, že otázka poskytnutia primeraného náhradného bytu žalobcovi žalovanou

bola jednoznačne vyriešená v exekučnom konaní, keď námietky žalobcu proti

neprimeranosti bytových náhrad a námietky proti samotnej exekúcii boli zamietnuté.

Aj z toho vyvodil súd prvého stupňa záver, že žalobca už nemôže mať naliehavý právny

záujem na podaní návrhu tak, ako to predpokladá ustanovenie

a to už aj z toho dôvodu, že sám byt dobrovoľne ešte pred exekučným výkonom vypratal.

Preto je správne konštatovanie súdu prvého stupňa, že ak by aj žalobe vyhovel, právne

postavenie žalobcu sa tým nezmení. Keďže preukázanie zabezpečenia bytovej náhrady bolo

základným predpokladom pre rozhodnutie v exekučnom konaní, správne usúdil súd prvého

stupňa, ak pre absenciu naliehavého právneho záujmu návrh zamietol.“

Z obsahu spisu okresného súdu ústavný súd súčasne zistil, že 9. augusta 2006 podal

sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie proti rozsudku krajského

súdu, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. marca 2007

tak, že ho odmietol.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu uviedol, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

Vo vzťahu k ústavný súd už judikoval, že zásada rovnosti strán

v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého

procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje

občianskoprávny súd (, ).

Obsah práva rovnosti účastníkov konania zakotveného v ako

jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda

v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania),

ako aj iného civilného procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú

a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej

z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka,

nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov

je žalovaný ().

Podstatou sťažovateľových námietok bolo tvrdenie, že už v rámci konania,

predmetom ktorého bolo zrušenie spoločného nájmu bytu, bol preferovaný jeden účastník

konania, a teda jeho bývalá manželka, keďže ona sa stala výlučnou nájomníčkou bytu a on,

ako sám tvrdí, bol odkázaný len na poskytnutie primeranej bytovej náhrady. Zároveň

sťažovateľ namietal, že bytové náhrady, ktoré mu boli zo strany jeho bývalej manželky

ponúknuté, ani v jednom prípade nespĺňali podmienku primeranosti, a preto ich odmietol,

nie však bezdôvodne. Zároveň sa nestotožnil s názorom súdov o tom, že jeho bývalá

manželka si svoju povinnosť v súvislosti s poskytnutím primeranej bytovej náhrady splnila,

ako ani s tým, že uňho vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj vzhľadom na to, že pred

samotným výkonom exekúcie vyprataním bytu sa z toho bytu odsťahoval, neexistuje danosť

naliehavého právneho záujmu. Obaja účastníci mali pred súdom rovnaké postavenie, ktoré

im umožňovalo prednášať argumenty a dôkazy.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku vychádzal

zo skutkového stavu a dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, pričom v tejto

súvislosti sa oprel o príslušné zákonné ustanovenia, a teda o § 80 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku pojednávajúci o naliehavom právnom záujme a o § 712c ods. 1 a 3

, predmetom ktorých je úprava bytových náhrad. Na základe toho

vyslovil svoj právny názor o vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu.

V tejto súvislosti je preto potrebné konštatovať, že úvahy odvolacieho súdu vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, pričom napadnutý rozsudok

nevykazuje znaky arbitrárnosti a je náležite odôvodnený. Krajský súd v namietanom

rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému problému a zdôvodnil, prečo

považoval splnenie povinnosti jeho bývalou manželkou voči nemu, predmetom ktorej bolo

poskytnutie primeranej bytovej náhrady, za dovŕšené a zároveň poukázal, že naliehavý

právny záujem s prihliadnutím na spomínanú skutočnosť, ako aj na to, že z bytu, ktorý bol

povinný vypratať, sa pred výkonom exekúcie sám rozhodol vysťahovať, už nebol tým daný.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 4. mája 2006 podľa názoru

ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti

nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo

možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa v spojení s a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým, že krajský súd vyslovil

názor, ktorým sa odchýlil od názoru a očakávaní sťažovateľa ešte neznamená, že došlo

k porušeniu zásad spravodlivého procesu. Zároveň tým, že na základe úvah odôvodnených

skutkovými okolnosťami a právnymi dôvodmi bolo rozhodnuté v prospech bývalej

manželky sťažovateľa ešte nemožno konštatovať, že došlo k porušeniu zásady rovnosti

účastníkov v konaní. Ústavný súd preto zastáva názor, že namietaným rozsudkom krajského

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu tejto zásady v civilnom procese, pretože nebolo zistené,

aby niektorý zo subjektov, o právach a povinnostiach ktorého tento súd rozhodoval, nemal

vytvorené rovnaké procesné podmienky a rovnaké procesné postavenie.

K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré

sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Keďže ústavný súd takéto nedostatky v napadnutom rozsudku krajského súdu

nezistil, z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol už na predbežnom prerokovaní

pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, s prihliadnutím na ustanovenie

bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho

žiadosťou o náhradu trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2007