Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 224 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (229)III. ÚS 299/07
PDF · 243.2 KB
No categories available
III. ÚS 299/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2007
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
7 Co 142/05 zo 4. mája 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra
2006 faxom a následne 13. septembra 2006 poštou doručená sťažnosť J. P., P. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 142/05 zo 4. mája 2006.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) 19. mája 2004 sa domáhal právnej ochrany, aby súd
určil, že k zániku práva na bytovú náhradu vyplývajúcu z rozsudku okresného súdu sp. zn.
17 C 320/01 z 18. novembra 2002 nedošlo. Podľa jeho vyjadrenia bolo uvedené konanie
okresným súdom vedené pod sp. zn. 6 C 177/04, pričom okresný súd rozsudkom z 24. júna
2005 jeho žalobu zamietol a zaviazal ho zaplatiť trovy konania žalovanej. Sťažovateľ
uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal 28. júla 2005 odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 142/05 zo 4. mája 2006 tak, že rozsudok
okresného súdu potvrdil a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Sťažovateľ zároveň
dodal, že 8. augusta 2006 podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, pričom v tejto
súvislosti poukázal na to, že nevie označiť spisovú značku dovolacieho konania, pretože
ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu spis ešte nebol predložený na rozhodnutie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľ uviedol:
„Z hľadiska skutkových námietok na porušenie mojich ústavných práv ako občana
poukazujem v celom rozsahu na obsah žaloby zo dňa 19. 5. 2004, a najmä na obsah môjho
odvolania podaním zo dňa 28. 7. 2005, v ktorom je rozvedená právna argumentácia
námietok voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ako aj na obsah podaného dovolania zo dňa
8. 8. 2006. Okrem toho poukazujem na obsah dokazovania pred súdom prvého stupňa,
a moje podania a prednesy v tomto konaní uvedené, a navrhujem, aby Ústavný súd SR
pri posudzovaní ústavnej sťažnosti na toto zobral ohľad.“
Na objasnenie skutočností sťažovateľ uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7
C 445/99 z 3. januára 2000 bolo jeho manželstvo rozvedené, pričom následne rozsudkom
sp. zn. 17 C 320/01 z 18. novembra 2002 bolo zrušené právo spoločného nájmu účastníkov
k bytu (...) v P., ktorého výlučnou nájomníčkou a členkou družstva sa stala jeho bývalá
manželka. Sťažovateľ zároveň dodal: „Následne vo veci vyporiadania podielového
spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 11 C 5/03 bol
uzavretý zmier, schválený uznesením súdu zo dňa 28. 5. 2003... V rámci podaného návrhu
na exekúciu sa viedlo konanie na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 26 Er 509/2004,
a na exekútorskom úrade v P. – JUDr. S. M. – súdny exekútor, pod sp. zn. Ex 77/2004,
v rámci ktorých konaní som ja podával námietky, resp. sú v nich zadokumentované moje
stanoviská vo veci.“
Porušenie označených práv vidí sťažovateľ „v postupe súdov v tom, že v rámci
konania o zrušenie spoločného nájmu už bola preferovaná druhá účastníčka sporu tým,
že sa ona stala výlučnou užívateľkou bytu a členkou družstva, pričom ja som bol odkázaný
na prijatie primeranej bytovej náhrady, ktorú mala zabezpečiť odporkyňa... Žalovaná –
využijúc situáciu – ako boli formulované rozhodnutia v spomínaných právnych veciach,
začala realizovať ponuky na bytové náhrady formou nájmu v bytoch vo vlastníctve iných
osôb. Tieto ponuky som vždy dôvodne odmietol. Na jednotlivé konkrétne ponuky
sa v súdnom spise nachádzajú moje písomné stanoviská. Zásadný problém nastal v rámci
exekučného konania, keď súd pri vznesení mojich námietok sa skutkovo vôbec nevyporiadal
s dôvodnosťou mojich námietok, ale bez ďalšieho vykonania dokazovania «od zeleného
stola» rozhodol, že moje námietky nie sú dôvodné“.
Sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jeho námietok
v rámci exekučného konania nemožno podať odvolanie, a preto podal žalobu o určenie,
že uňho nedošlo k zániku práva na bytovú náhradu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný
súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd, jeho žalobu zamietol s odôvodnením,
že „nevzhliadol naliehavý právny záujem na mojej strane na takomto určení právneho
vzťahu v zmysle § 80c O. s. p. Družstevný byt, ktorý sme spolu so žalovanou nadobudli,
u mňa plnil základnú existenčnú potrebu, a pri riešení práv z toho vzniknutých, je potrebné,
aby účastníci konania ako účastníci občiansko-právneho vzťahu boli posudzovaní rovnako.
Postupom súdov už pred napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu, je príznačná línia
preferencie jedného z účastníkov právneho vzťahu, resp. v rámci procesného postavenia,
a to takým spôsobom, že je porušená zásada rovnosti účastníkov“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 142/05 zo 4. mája 2006 porušil jeho
základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zaviazal ho nahradiť mu trovy konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti, z jej príloh a z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.
6 C 177/04 ústavný súd zistil, že žalobou doručenou okresnému súdu 19. mája 2004
sa sťažovateľ domáhal určenia, že v jeho prípade nedošlo k zániku práva na bytovú
náhradu. Po vykonanom dokazovaní listinami, výsluchmi účastníkov konania a osôb
k ponukám bytov okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 177/04-79 z 24. júna 2005 žalobu
sťažovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovanej trovy konania.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 29. júla 2005 odvolanie, ktoré
odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nerozhodol správne, keď tvrdil, že v jeho prípade nejde
o naliehavý právny záujem vedúci k určeniu, že nedošlo k zániku práva na bytovú náhradu.
Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že bytové náhrady, ktoré mu žalovaná ponúkala
neodmietol bezdôvodne. Zároveň vyslovil názor, že v rámci exekúcie vyprataním bytu
okresný súd neskúmal, či bytové náhrady, ktoré mu boli ponúknuté, boli primerané
a či spĺňali určité kvalitatívne predpoklady. Ďalej uviedol, že tým, že on sám sa napokon
z bytu odsťahoval, nič nemení na danej situácii a že podľa jeho názoru mu právo na bytovú
náhradu nezaniklo. Okrem uvedeného sťažovateľ v odvolaní argumentoval následovne:
„Zaujatie iného stanoviska totiž môže viesť k tomu, že osoba povinná zabezpečiť bytovú
náhradu predloží oznámenie o ponuke na uzavretie nájomnej zmluvy, ktorej podpísaním
by nemohol vzniknúť platný nájom, a keď osoba v prospech ktorej je bytová náhrada
zabezpečovaná takýto nájom odmietne, bude bez ďalšieho preskúmavania vyprataná
s konštatovaním že došlo k zániku práva na bytovú náhradu. Avšak ustanovenie § 712c
ods. 3 Obč. zák. takýto účinok spája iba pri bezdôvodnom neuzavretí zmluvy.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby krajský súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zmenil tak, aby jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovel, prípadne
aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
O podanom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 7 Co 142/05-98 zo 4. mája 2006 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil
a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení rozhodnutia krajský súd stručne uviedol obsah napadnutého rozsudku
okresného súdu. V tejto súvislosti konštatoval, že vykonaným dokazovaním súd prvého
stupňa zistil, že rozsudkom toho istého súdu č. k. 17 C 320/01-24 z 18. novembra 2002 bolo
zrušené právo spoločného nájmu účastníkov k bytu (...) v P. s tým, že jeho výlučnou
nájomníčkou a členkou družstva sa stala bývalá manželka sťažovateľa. Týmto rozsudkom
bola sťažovateľovi uložená povinnosť, aby sa do 15 dní odo dňa, keď mu bývalá manželka
zabezpečí primeranú bytovú náhradu, vysťahoval z uvedeného bytu. Krajský súd ďalej
konštatoval, že z rozsudku okresného súdu vyplynulo, že preukázanie zabezpečenia
primeranej bytovej náhrady bolo predpokladom na rozhodnutie o uskutočnení výkonu
rozhodnutia, ktorého sa bývalá manželka sťažovateľa domáhala. Okrem toho odvolací súd
poukázal na to, že okresný súd zistil, že v rámci exekúcie vyprataním bytu boli námietky
sťažovateľa vyhodnotené ako nedôvodné s tým, že jeho bývalá manželka si svoju povinnosť
v súvislosti s poskytnutím primeranej bytovej náhrady splnila, pričom samotné rozhodnutie
sťažovateľa vysťahovať sa z bytu pred realizovaním exekúcie zavŕšilo proces splnenia
povinnosti jeho bývalej manželky vyplývajúcej z rozsudku sp. zn. 17 C 320/01
z 18. novembra 2002. Podľa vyjadrenia krajského súdu okresný súd v prvostupňovom
rozhodnutí konštatoval, že na základe týchto skutočností sťažovateľ nemá právo na bývanie
v byte, ktorého výlučnou nájomníčkou je jeho bývalá manželka. Z uvedeného dôvodu teda
okresný súd konštatoval, že na strane sťažovateľa nie je daný naliehavý právny záujem
na podanie žaloby o určenie, že nedošlo k zániku jeho práva na bytovú náhradu podľa § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, a preto žalobu zamietol. Krajský súd zároveň
dodal: „Pre nepreukázanie danosti naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu
sa ani nezaoberal dôvodmi, pre ktoré žalovaná dňa 18. 1. 2005 podala žalobu vo veci
sp. zn. 28 C 19/05, v ktorej sa domáhala zmeny rozhodnutia z 18. 11. 2002 vo veci sp. zn.
17 C 320/01, keď žiadala, aby súd určil, že žalovaný oproti vysťahovaniu sa a vyprataniu
trojizbového bytu s príslušenstvom (...) v P. nemá právo na náhradný byt, pričom v tejto
veci doposiaľ nie je rozhodnuté.“
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd venoval široký priestor
aj námietkam a argumentom sťažovateľa obsiahnutým v jeho odvolaní. Krajský súd zároveň
konštatoval, že na odvolacom pojednávaní žalovaná žiadala napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Krajský súd v rozhodnutí dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné,
pričom zároveň konštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne
ho aj vyhodnotil. Odvolací súd sa v rámci odôvodnenia svojho právneho názoru stotožnil
so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, ktorý v rozsudku bližšie špecifikoval,
a to v rozsahu, ako už ústavný súd uviedol vyššie. V súvislosti s týmito zisteniami krajský
súd vyslovil názor: „Na základe vyššie uvedených zistení odvolací súd dospel k záveru,
že je treba prisvedčiť vyjadreniu žalovanej v odvolacom konaní, ako aj dôvodom rozsudku
okresného súdu, že otázka poskytnutia primeraného náhradného bytu žalobcovi žalovanou
bola jednoznačne vyriešená v exekučnom konaní, keď námietky žalobcu proti
neprimeranosti bytových náhrad a námietky proti samotnej exekúcii boli zamietnuté.
Aj z toho vyvodil súd prvého stupňa záver, že žalobca už nemôže mať naliehavý právny
záujem na podaní návrhu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 80 písm. c) O. s. p.
a to už aj z toho dôvodu, že sám byt dobrovoľne ešte pred exekučným výkonom vypratal.
Preto je správne konštatovanie súdu prvého stupňa, že ak by aj žalobe vyhovel, právne
postavenie žalobcu sa tým nezmení. Keďže preukázanie zabezpečenia bytovej náhrady bolo
základným predpokladom pre rozhodnutie v exekučnom konaní, správne usúdil súd prvého
stupňa, ak pre absenciu naliehavého právneho záujmu návrh zamietol.“
Z obsahu spisu okresného súdu ústavný súd súčasne zistil, že 9. augusta 2006 podal
sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie proti rozsudku krajského
súdu, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 51/2007 z 22. marca 2007
tak, že ho odmietol.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu uviedol, že právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,
že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).
Vo vzťahu k čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd už judikoval, že zásada rovnosti strán
v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého
procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje
občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
Obsah práva rovnosti účastníkov konania zakotveného v čl. 47 ods. 3 ústavy ako
jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda
v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania),
ako aj iného civilného procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú
a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej
z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka,
nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov
je žalovaný (II. ÚS 35/02).
Podstatou sťažovateľových námietok bolo tvrdenie, že už v rámci konania,
predmetom ktorého bolo zrušenie spoločného nájmu bytu, bol preferovaný jeden účastník
konania, a teda jeho bývalá manželka, keďže ona sa stala výlučnou nájomníčkou bytu a on,
ako sám tvrdí, bol odkázaný len na poskytnutie primeranej bytovej náhrady. Zároveň
sťažovateľ namietal, že bytové náhrady, ktoré mu boli zo strany jeho bývalej manželky
ponúknuté, ani v jednom prípade nespĺňali podmienku primeranosti, a preto ich odmietol,
nie však bezdôvodne. Zároveň sa nestotožnil s názorom súdov o tom, že jeho bývalá
manželka si svoju povinnosť v súvislosti s poskytnutím primeranej bytovej náhrady splnila,
ako ani s tým, že uňho vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj vzhľadom na to, že pred
samotným výkonom exekúcie vyprataním bytu sa z toho bytu odsťahoval, neexistuje danosť
naliehavého právneho záujmu. Obaja účastníci mali pred súdom rovnaké postavenie, ktoré
im umožňovalo prednášať argumenty a dôkazy.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku vychádzal
zo skutkového stavu a dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, pričom v tejto
súvislosti sa oprel o príslušné zákonné ustanovenia, a teda o § 80 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku pojednávajúci o naliehavom právnom záujme a o § 712c ods. 1 a 3
Občianskeho zákonníka, predmetom ktorých je úprava bytových náhrad. Na základe toho
vyslovil svoj právny názor o vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu.
V tejto súvislosti je preto potrebné konštatovať, že úvahy odvolacieho súdu vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, pričom napadnutý rozsudok
nevykazuje znaky arbitrárnosti a je náležite odôvodnený. Krajský súd v namietanom
rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému problému a zdôvodnil, prečo
považoval splnenie povinnosti jeho bývalou manželkou voči nemu, predmetom ktorej bolo
poskytnutie primeranej bytovej náhrady, za dovŕšené a zároveň poukázal, že naliehavý
právny záujem s prihliadnutím na spomínanú skutočnosť, ako aj na to, že z bytu, ktorý bol
povinný vypratať, sa pred výkonom exekúcie sám rozhodol vysťahovať, už nebol tým daný.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 142/05 zo 4. mája 2006 podľa názoru
ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti
nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo
možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné
s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým, že krajský súd vyslovil
názor, ktorým sa odchýlil od názoru a očakávaní sťažovateľa ešte neznamená, že došlo
k porušeniu zásad spravodlivého procesu. Zároveň tým, že na základe úvah odôvodnených
skutkovými okolnosťami a právnymi dôvodmi bolo rozhodnuté v prospech bývalej
manželky sťažovateľa ešte nemožno konštatovať, že došlo k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov v konaní. Ústavný súd preto zastáva názor, že namietaným rozsudkom krajského
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu tejto zásady v civilnom procese, pretože nebolo zistené,
aby niektorý zo subjektov, o právach a povinnostiach ktorého tento súd rozhodoval, nemal
vytvorené rovnaké procesné podmienky a rovnaké procesné postavenie.
K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré
sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, I. ÚS 203/03).
Keďže ústavný súd takéto nedostatky v napadnutom rozsudku krajského súdu
nezistil, z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol už na predbežnom prerokovaní
pre zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, s prihliadnutím na ustanovenie
§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho
žiadosťou o náhradu trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2007