Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 186/2020
PDF · 586.78 KB
No categories available
III. ÚS 186/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a zo sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , s adresou na doručovanie
, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach o námietkach vedených pod sp. zn.
Er 9570002906/14 a sp. zn. Er 9510008509/14 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach o námietkach
vedených pod sp. zn. Er 9570002906/14 a sp. zn. Er 9510008509/14 p o r u š e n é b o l i .
2. Krajskému súdu v Bratislave v konaniach o námietkach vedených pod sp. zn.
Er 9570002906/14 a sp. zn. Er 9510008509/14 p r i k a z u j e konať bez zbytočných
prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a argumentácia sťažovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach o námietkach vedených pod sp. zn.
Er 9570002906/14 a sp. zn. Er 9510008509/14 (ďalej aj „postup krajského súdu“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstate uvádza, že krajský súd, justičná
pokladnica vedie proti nemu už niekoľko rokov s prieťahmi exekúcie napriek tomu,
že exekučné tituly vydané pred Špecializovaným trestným súdom (ďalej len
,,špecializovaný trestný súd“) boli Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
,,najvyšší súd“) zrušené a nevie dosiahnuť ich zastavenie. Uviedol, že «Krajský súd
v Bratislave, justičná pokladnica dňa 20.10.2014 poveril exekútora JUDr. Branislava Plška
na vedenie exekúcií oprávneného Špeciálneho súdu v Pezinku vo veciach: Ex 1213/14,
Er 95100086109/14, Ex 1214/2014, Er 9570003309/14, Ex 1227/14, Er 9570002906/14,
Ex 1229/14, Er 9510002309, Ex 1231/14, Er 9510008509, Ex 1230/14, Er 9510008409.
Proti všetkým rozhodnutiam boli 27. 2. 2015 podané námietky cestou advokáta
sťažovateľa .
Pokiaľ ide o predmetné exekúcie „sú to trovy a pokuta v konaní vedenom
na Špecializovanom súde v Pezinku. Proti vydaným rozhodnutiam v čase ich vydania podal
odvolania, ktorým nebolo vyhovené s tým, že súd v konečnom
rozhodnutí bude rozhodovať i o odvolaniach voči trovám a pokutám.
Tak sa aj stalo Rozsudkom Najvyššieho súdu v Bratislave č. k. 1 Tdo V 24/2011,
zo dňa 11.11.2014, bolo rozhodnuté, že uznesením NS SR zo dňa 9.9.2008 sp. zn.
2 Toš 2/2007 bol „porušený zákon v neprospech obvineného. Napadnuté uznesenie sa
zrušuje. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené uznesenie obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.“
Z vyššie uvedenej vety je zrejmé, že súd rozhodoval i o všetkých rozhodnutiach,
ktoré boli vydané v spojení s vyššie uvedeným konaním.
V roku 2013 bol povinný vyzvaný Krajským súdom v Bratislave, Štátna pokladnica
na úhradu trov a pokuty ako sú vyššie označené. Na základe výzvy jednak telefonicky, ako aj
osobne povinný bol na predmetnom súde a priniesol pracovníčke, ktorá vec mala pridelenú
rozhodnutie NS SR, a vysvetlil jej, že všetky rozhodnutia boli zrušené, preto niet právneho
titulu na ich vymáhanie. Zároveň zatelefonoval i na Špecializovaný súd v Pezinku
/už si nepamätá či im poslal i písomné podanie/, kde ich upozornil, že rozhodnutia
na základe ktorých mal byť zaviazaný na platenie trov konania a pokutu boli zrušené
rozsudkom NS SR a aby podanie podané na Krajský súd v Bratislave, justičná pokladnica
zobrali späť. Tým mal za to, že vec je vyriešená.
Následne v roku 2015 exekútor doručil povinnému upovedomenie o začatí
exekučných konaní, kde označil ako oprávneného Okresný súd Pezinok, a použil čísla
konaní z trestného konania vedeného na Špecializovanom súde v Pezinku. V tejto súvislosti
požiadal povinný Okresný súd v Pezinku o vyjadrenie či ho vedú ako dlžníka. K uvedenému
dostal potvrdenie súdu, že nie je ich dlžníkom.
Následne rozhodoval o námietkach Krajský súd v Bratislave, ktorý námietkam
povinného vyhovel s výnimkou napadnutých konaní. V tom čase si povinný myslel, že len
chybou doručovania, resp. doručením jeho advokátovi mu neboli doručené rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave vo vyššie uvedených 2 veciach, a teda že sa voči jeho osobe
nevedú žiadne exekúcie, pretože nikdy nemal žiadnych veriteľov a preto nikto a nikdy nedal
voči jeho osobe návrh na vedenie exekúcie.
V septembri roku 2019 bolo zverejnené oznámenie ministerstva dopravy že koncom
roka 2019 bude ponukové konania na dotácie na kúpu elektromobilov vo výške 8000.-eur.
Následne v novembri 2019 Škoda Slovensko zverejnila, že do konca mesiaca je možné si
objednať elektromobil so zľavou 3000.-eur. Túto možnosť využil a uzatvoril zmluvu,
podľa ktorej mal elektromobil zakúpiť namiesto za 21.000.-eur, za sumu 17.700.-eur.
Zmluvný vzťah bol záväzný s povinnosťou zaplatiť zálohu v sume 1700.-eur, ktorá v prípade
odstúpenia záujemcu o kúpu bola zmluvnou pokutou a prepadla v prospech
Škody Slovensku, resp. ich predajcu.
Po zverejnení podmienok v decembri 2019 Ministerstvom dopravy povinný zisťoval
i ďalšie podmienky pre poskytnutie dotácie, medzi ktoré okrem iného bolo, že záujemca
nesmie byť dlžníkom štátu. Preto si cestou Ministerstva spravodlivosti SR a SKE požiadal
potvrdenie že nemám exekúcie, pričom som sa dozvedel, že sa naďalej vedú 2 exekúcie.
V tejto súvislosti telefonoval JUDr. Plškovi, kde jeho pracovníčka mu potvrdila,
že naďalej vedú 2 exekúcie. Ihneď podal Predsedovi Krajského súdu v Bratislave sťažnosť
na prieťahy v konaní na zabezpečenie vydania rozhodnutia, pretože od začiatku roku 2015
do konca roku 2019, čo je takmer 4 roky vo veci námietok nebolo vydané rozhodnutie.
Taktiež opätovne telefonoval JUDr. Plškovi, či nedopatrením jemu, resp. advokátovi nebolo
doručené rozhodnutie KS v Bratislave, k čomu mi opäť pracovníčka povedala, že ani ich
úradu nebolo doručené žiadne rozhodnutie.
V súvislosti s tým, že v tej istej trestnej veci, avšak vo viacerých konaniach exekúcií,
Krajský súd rozhodol o všetkých námietkach, okrem dvoch a aby povinný neprišiel o dotáciu
podal sťažnosť na prieťahy v konaní, a zároveň žiadal predseda súdu, aby zabezpečil
v lehote do 3 dní doručenie i chýbajúcich 2 rozhodnutí.
Keďže rozhodnutia neboli doručené ani povinnému, ani exekútorovi požiadal
sekretariát predsedu krajského súdu o osobné prijatie...
Naopak bola mu pridelená , ktorá uviedla, že ona má namiesto
predsedu súdu styk s občanmi a s ňou môže vec riešiť. Menovanej povinný povedal, že som
podal sťažnosť na prieťahy v konaní a ukázal jej i sťažnosť, pričom táto ho presviedčala,
že Krajský súd v Bratislave má čísla konaní začínajúce sa na Co... a v žiadnom prípade také
čísla ako uviedol v sťažnosti nemá krajský súd, a že to sú čísla nejakého okresného súdu.
Po cca 1/2 hodine čo povinného presviedčala, že krajský súd nevydáva rozhodnutia
ako prvostupňový orgán menovanú požiadal, aby zatelefonovala JUDr. Plškovi exekútorovi.
Po jej rozhovore odišla do kancelárie k predsedovi súdu a po cca 20 minútach prišla
s , ktorého povinný požiadal o spísanie úradného záznamu.
Následne mu prišlo vyjadrenie zo dňa 3.12.2019 od vedúceho justičnej pokladnice
s čím nesúhlasil a požiadal opäť písomne predsedu Krajského súdu v Bratislave, či uvedené
má považovať za jeho rozhodnutie o sťažnosti. Následne dostal odpoveď zast. podpredsedu
Krajského súdu v Bratislave, ktorý nevyhovel sťažnosti s tým, že nejde o sťažnosť
na prieťahy v konaní.
K podaniu povinný poukazuje, že v súvislosti s jeho podaním označeným ako sťažnosť
na prieťahy v konaní viackrát či písomne, resp. ústne komunikoval s krajským súdom,
pričom nikto nenamietal riešenie sťažnosť na prieťahy v konaní. V podaní je jasne uvedené,
že povinný namieta to, že 4 roky sa vo veci nekonalo, pričom v iných veciach, ktoré boli
zrušené jedným rozhodnutím bolo rozhodnuté cca niečo viac ako po jednom roku.»
3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na spravodlivé prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach
vedených pod sp. zn. Er 9570002906/14, u exekútora Ex 1227/14, Er 9510008509/14,
u exekútora Ex 1231/14 porušené bolo. 2. Krajskému súdu v Bratislave v konaniach
vedených pod sp. zn. Er 9570002906/14, u exekútora Ex 1227/14 a Er 9510008509/14,
u exekútora Ex 1231/14 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. 3.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ktorú je Krajský súd
v Bratislave povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“
II.
Rekapitulácia vyjadrení účastníkov konania
4.1 Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (uznesenie ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 186/2020 z 12. mája 2020) krajský súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti
zo 4. júna 2020 uviedol, že požiadal vedúceho Justičnej pokladnice Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „justičná pokladnica krajského súdu“) o vyjadrenie k predmetnej
sťažnosti. K sp. zn. Er 9570002906/14 uviedol, že uznesením Špeciálneho trestného súdu
v Pezinku (ďalej len „špeciálny trestný súd“) sp. zn. PK-2 Tš/15/2005 z 5. septembra 2006,
právoplatným a vykonateľným 21. septembra 2006, v spojení s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Toš/60/2006 z 21. septembra 2006 bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta
vo výške 663,87 eur. Sťažovateľ si dobrovoľne nesplnil uloženú povinnosť a z uvedeného
dôvodu bola pohľadávka 7. novembra 2006 postúpená na vymáhanie justičnej pokladnici
krajského súdu. Dňa 9. novembra 2006 vyzval krajský súd sťažovateľa na úhradu
pohľadávky. Sťažovateľovi boli opakované výzvy na úhradu zaslané 20. novembra 2006,
18. decembra 2006 a 22. mája 2012. Dňa 20. októbra 2014 krajský súd poveril súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie na vymoženie predmetnej pohľadávky.
4.2 Krajský súd ďalej uviedol, že následne 19. januára 2015 vydal súdny exekútor
vo veci upovedomenie o začatí exekúcie na základe vykonateľného exekučného titulu
na peňažné plnenie sp. zn. PK-2 Tš/15/2005 z 5. septembra 2006 (ďalej len „upovedomenie
o začatí exekúcie“). Dňa 2. marca 2015 vydal opravné upovedomenie o začatí exekúcie,
z dôvodu administratívnej chyby pri opise, pričom vydavateľom titulu bol uvedený
Okresný súd Pezinok namiesto správneho vydavateľa ‒ špecializovaný trestný súd.
4.3 Dňa 27. februára 2015 vzniesol sťažovateľ proti exekúcií a trovám exekúcie
námietky, v ktorých namietal: „uznesenie Okresného súdu Pezinok, na základe ktorého bol
povinný zaviazaný na nahradenie trov trestného konania mu nebolo doručené a vzhľadom
k tomu nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť.“ Námietky sťažovateľa boli
zamietnuté. Justičná pokladnica preverila doručenie predmetných exekučných titulov
na špecializovanom trestnom súde a zistila, že sťažovateľovi bolo uznesenie doručené
11. septembra 2006.
4.4 Krajský súd následne uviedol, že sťažovateľ 3. decembra 2019 osobne podal
sťažnosť na prieťahy, v ktorej žiadal výmaz jeho osoby z registra exekúcií pod sp. zn.
EX 1227/14 a sp. zn. EX 1231/14. Sťažovateľ 11. decembra 2019 osobne urgoval
vybavenie jeho žiadosti a následne najneskôr do 12. decembra 2019 žiadal informácie
o jeho žiadosti.
4.5 Dňa 13. decembra 2019 zaujala stanovisko justičná pokladnica k podaniu
sťažovateľa, v ktorom ho detailne informovala o jeho povinnosti uhradiť súdne pohľadávky
vo výške 663,87 eur (9570002906) a 92,24 eur (9510008509) s tým, že bude naďalej
pokračovať v ich vymáhaní. Dňa 3. februára 2020 podpredseda krajského súdu vyhodnotil
sťažnosť sťažovateľa za neprípustnú.
4.6 Predseda krajského súdu poukázal na vyjadrenie justičnej pokladnice.
Ku sp. zn. Er 9510008509/14 vedúci justičnej pokladnice uviedol, že uznesením
špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 Tš/15/2005 z 27. októbra 2009, právoplatným
a vykonateľným 27. októbra 2009, bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť štátu
trovy trestného konania vo výške 92,94 eur. Sťažovateľovi boli zo strany súdu zaslané
dve výzvy na dobrovoľné plnenie, avšak bezúspešne.
4.7 Následne krajský súd 20. októbra 2014 poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na vymoženie predmetnej pohľadávky. Dňa 19. januára 2015 vydal súdny
exekútor vo veci upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa 2. marca 2015 bolo vydané opravné
uznesenie o začatí exekúcie, kde došlo k administratívnej chybe pri opise a ako vydavateľ
exekučného titulu bol uvedený Okresný súd Pezinok. Dňa 27. februára 2015 podal
sťažovateľ námietky, ktoré boli 18. februára 2016 zamietnuté.
4.8 Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 2/2015 zo 4. novembra 2015
bol zrušený rozsudok špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2Tš/15/2005
z 30. novembra 2011 a sťažovateľ bol oslobodený spod obžaloby prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
sp. zn. VII Gv/96/04 z 20. októbra 2005 a taktiež bolo zrušené uznesenie špeciálneho
trestného súdu sp. zn. PK-2 Tš/15/2005 z 30. novembra 2006 o uložení poriadkovej pokuty
vo výške 1 327,75 eur uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost/32/2011 z 31. októbra
2011. Zrušením týchto rozhodnutí stratili podklad iba uznesenia sp. zn. PK-2 Tš/15/2005
z 11. februára 2009 a sp. zn. PK-2 Tš/15/2005 z 27. októbra 2009. Z uvedeného dôvodu boli
uvedené rozhodnutia zo sťažnosti sťažovateľa vyňaté. Krajský súd – justičná pokladnica
bude naďalej pokračovať vo vymáhaní súdnej pohľadávky.
4.9 V závere krajský súd uviedol, že na základe uvedených skutočností je sťažovateľ
v evidencii dlžníkov štátu oprávnene. Krajský súd považuje priznanie finančného
zadosťučinenia vo výške 8 000 eur za neopodstatnené. Zároveň súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania.
5.1 Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu k replike sťažovateľovi. Sťažovateľ
v podaní doručenom ústavnému súdu 8. júna 2020 nesúhlasí s tvrdením krajského súdu,
že „menovaná nedisponovala informáciou o vedení predmetnej sťažnosti, pretože
na požiadanie sťažovateľa, aby si overila uvedené u exekútora JUDr. Plšku tomuto
zatelefonovala a povedala jeho pracovníčke i číslo konania“. Menovanej
sťažovateľ uviedol, že sa sťažuje na nečinnosť krajského súdu, pretože exekútorovi boli
doručené námietky, avšak už niekoľko rokov o nich nie je rozhodnuté.
5.2 Následne sťažovateľ uviedol, že neuhradené platby pre štát nie sú predmetom
tohto konania, pretože sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd
bezdôvodne niekoľko rokov, teda od roku 2015, nerozhodol o námietkach. Aj napriek tomu,
že sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v decembri 2019, krajský súd dosiaľ o nich
nerozhodol. V závere uviedol, že „z podania predsedu Krajského súdu v Bratislave,
je zrejmé, že tento sa nevyjadruje k nerozhodnutiu o námietkach voči exekúcii, ale ide
o vyjadrenie v spojení s dôvodnosťou podania návrhu na exekúciu. Tu, ako už bolo uvedené,
všetky rozhodnutia o námietkach boli v prospech podávateľa, pretože všetky rozhodnutia
o trovách a pokute boli zrušené v trestnej veci.“.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
9. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
10. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený
výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku
je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02,
III. ÚS 292/04) a ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať
bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu
zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne
rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia
súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne
III. ÚS 15/03, IV. ÚS 551/2013).
11. V okolnostiach prípadu sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že špecifikom
exekučného konania (napr. II. ÚS 349/2017, IV. ÚS 60/2018) je to, že exekučné konanie je
spravidla „v rukách“ súdneho exekútora a exekučný súd v rámci exekučného konania koná
a rozhoduje len na základe procesných návrhov účastníkov exekučného konania,
resp. súdneho exekútora, preto namietať porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru možno na ústavnom súde vo vzťahu
k exekučnému súdu len vtedy, ak tento má reálne o čom rozhodovať. V danej veci
sťažovateľ namieta porušenie včasnosti pri vybavovaní jeho námietok, o ktorých
krajský súd nerozhodol viac ako 4 roky.
12. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,
že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 365/04). Pre naplnenie
práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy)
vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne
nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).
13. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom súdnom
konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a teda či bolo alebo nebolo porušené základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto
troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016). V súlade s judikatúrou
ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu prerokúvanej veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom
prípade.
14. Ústavný súd konštatoval, že exekučné konanie spravidla treba považovať
za konanie po právnej stránke, ako aj po faktickej (skutkovej) stránke za pomerne
jednoduché (I. ÚS 702/2013). Čo sa týka podielu sťažovateľa na dĺžke konania, ústavný súd
nezistil, že by sťažovateľ k dĺžke konania prispel spôsobom, ktorý by bolo možné
považovať za významný z pohľadu celkovej dĺžky konania.
15. Ústavný súd konštatuje, že v skúmanom období (od roku 2015) ide o celkovo
neakceptovateľnú dobu rozhodovania o námietkach povinného. Rozhodovanie o námietkach
proti exekúcii sa nevyznačuje zložitým dokazovaním či pojednávaním. Ide spravidla
o postup súdu „ex cathedra“. Ústavnému súdu je známa skutočnosť o nadmernom zaťažení
exekučných oddelení. Je notorietou, že justícia sa vyrovnáva s vysokým počtom
exekučných vecí a zaťažená je aj Justičná pokladnica. Nadmerné množstvo vecí, v ktorých
štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo
nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov
na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu
byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (I. ÚS 35/03, II. ÚS 52/99). Akokoľvek zaťažený
príslušný útvar súdu nedáva žiadnu možnosť vyhodnotenia tejto situácie v neprospech
účastníkov exekučných konaní, a teda ani sťažovateľa. Sťažovateľ nebol neaktívny.
Využil aj sťažnosť podanú predsedovi súdu, ktorej vybavenie nebolo neproblematické
(pozri časť II).
16. Berúc do úvahy najmä celkovú dĺžku rozhodovania o námietkach povinného proti
exekúcii, je možné dĺžku konania v tejto časti exekúcie označiť za neprimeranú,
a teda nezlučiteľnú s označenými základnými právami podľa ústavy a dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Neprimeraná dĺžka rozhodovania o námietkach
sťažovateľa ako povinného bola dôvodom, pre ktorý ústavný súd už detailne neanalyzoval
problematické úseky konania z hľadiska prieťahov, ktoré presiahli dobu takmer 4 rokov.
Ak nečinnosť súdu charakterizuje konanie ako celok, nemá význam hodnotiť sporadické
úkony súdu (II. ÚS 200/05, I. ÚS 398/08, IV. ÚS 60/09,1. ÚS 76/09, I. ÚS 289/2010).
V súlade s recentnou judikatúrou ústavného súdu (III. ÚS 243/2017, III. ÚS 451/2017,
II. ÚS 481/2017) v prípadoch nadmerných prieťahov v konaní dochádza k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov už samotnou dĺžkou súdneho konania.
17. Konanie na krajskom súde prebiehalo prima facie v rozpore s ústavnoprávnou
požiadavkou včasnosti, doba vybavenia veci nad 4 roky je ústavne problematická
(porov. II. ÚS 862/2015). Ústavný súd preto konštatoval porušenie referenčných noriem
a so špecifikami obrany sa vyrovnal v rámci relutárnej satisfakcie.
IV.
Príkaz konať a finančné zadosťučinenie
18. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal. Krajský súd vo vyjadrení uvádza, že o námietkach rozhodol
18. februára 2016. Z listu súdneho exekútora JUDr. Branislava Plška z 27. januára 2020
predloženého sťažovateľom vyplýva, že krajský súd o predmetných námietkach dosiaľ
nerozhodol. Rozhodnutie o námietkach z 18. februára 2016 týkajúcich sa ostatných
(štyroch) exekučných konaní nie je predmetom ústavného prieskumu. Keďže konanie
o námietkach nebolo právoplatne skončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu konať
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku).
19. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie [obdobne § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom
súde].
20. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(I. ÚS 15/02, III. ÚS 10/02, III. ÚS 17/02, I. ÚS 257/08). Pri určení primeraného finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP,
ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
21. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že neprimeraná dĺžka konania nepochybne
predstavuje pre sťažovateľa morálnu ujmu, avšak je nutné prihliadnuť na okolnosti prípadu.
Sťažovateľ uplatnil ochranu pred ústavným súdom, pritom jej zmyslom a účelom, ako sa
uvádza v bode 12, je prioritne odstránenie právnej neistoty spočívajúcej v právoplatne
neuzavretej právnej veci. Samotný sťažovateľ aj v replike poukázal na problém
nie v existencii či neexistencii pohľadávok, ale v niekoľkoročnom nerozhodnutí o jeho
námietkach. V tomto smere preto pristupoval ústavný súd aj k posúdeniu otázky dôvodnosti
vyššieho stupňa ochrany pred zbytočnými prieťahmi. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku
napadnutého konania, ktoré nie je dosiaľ právoplatne skončené, berúc do úvahy všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä neodôvodnenú nečinnosť v trvaní
presahujúcom 4 roky, ale aj nízky predmet exekučného vymáhania (,,čo bolo v ,,hre“),
ústavný súd z navrhovanej sumy 8 000 € považoval priznanie finančného zadosťučinenia
1 000 € pre sťažovateľa za primerané podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde
(bod 3 výroku nálezu).
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy
22. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové
postavenie medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom
„Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho ochrana v zásade
predchádza ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených
v tomto oddiele ústavy. Na základe vzájomnej súvzťažnosti medzi týmito základnými
právami možno dospieť v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie
niektorého zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok
aj porušenie iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy.
Osobitne tento záver podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové
postavenie v tejto skupine základných práv, a preto ak napr. porušenie práva základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
prekročí takú intenzitu, že to signalizuje zo strany príslušného všeobecného súdu
až odmietnutie možnosti domáhať sa svojho práva na súde, tak možno urobiť záver o tom,
že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 268/2012).
23. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní, ústavný
súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti nedostatočne odôvodnil, v čom vidí porušenie
uvedeného základného práva. K objasneniu porušenia tohto článku ústavy nedošlo ani
v rámci meritórneho prieskumu. Nepreskúmateľnosť sťažnosti v tejto časti neumožňuje
ústavnému súdu dospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzi označeným základným
právom na jednej strane a postupom krajského súdu na strane druhej (m. m. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08). Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti v tejto jej
časti z dôvodu neopodstatnenosti nevyhovel (výrok 4 tohto uznesenia).
24. Sťažovateľ si náhradu trov konania neuplatnil, preto mu ich náhradu ústavný súd
nepriznal (bod 4 výroku). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu
ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, nadobúda tento nález právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2021
Robert Šorl
predseda senátu