Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 862/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 €

(slovom tristo eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Arendackého, Železničiarska 13, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v právnom postavení navrhovateľa vo veci určenia a odškodnenia choroby

z povolania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 26. októbra 2009 (ďalej len

„rozsudok z 26. októbra 2009“) návrh sťažovateľa proti odporcovi

zamietol v celom rozsahu a zároveň určil, že o trovách konania rozhodne

samostatným uznesením. Na základe sťažovateľom podaného odvolania bol rozsudok

okresného súdu z 26. októbra 2009 potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 31. mája 2011 (rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo v spojení

s rozhodnutím prvostupňového súdu právoplatnosť 13. júna 2011).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

2

„Hoci súdy meritórne rozhodli vec už v roku 2011 (rozsudok Krajského súdu

v Bratislave, č. k. zo dňa 31. 5. 2011), súdne konanie nie je do dnešného

dňa skončené, kedy súdy doposiaľ právoplatne nerozhodli o náhrade trov konania. Po tom,

ako Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 14. 12. 2011 zaviazal sťažovateľa k náhrade

trov konania odporcu a štátu, bolo toto uznesenie potvrdené odvolacím súdom (uznesenie

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 6. 2012, č. k. ). Na podnet sťažovateľa

podal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, a to proti výroku o náhrade trov štátu, generálny

prokurátor SR mimoriadne dovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd SR uznesením

zo dňa 26. 5. 2014 č. k. zrušil tak uznesenie odvolacieho súdu ako aj súdu

prvého stupňa vrátil vec na nové prejednanie. Dňa 9. 10. 2014 Okresný súd Bratislava I

opätovne rozhodol o náhrade trov štátu tak, že zaviazal k ich náhrade sťažovateľa.

Sťažovateľ dňa 11. 11. 2014 podal na Okresný súd Bratislava 1 odvolanie proti tomuto

uzneseniu zo dňa 9. 10. 2014, č. k. , ktoré v zmysle informácií z infocentra súdu

bolo na odvolací súd doručené už v priebehu novembra 2014. Napriek tejto skutočnosti

Krajský súd v Bratislave do dnešného dňa o odvolaní (konanie o ňom je vedené pod sp. zn.

) nerozhodol. Dňa 12. 5. 2015 podal sťažovateľ sťažnosť pre prieťahy

v konaní aj predsedovi Krajského súdu v Bratislave, ktorý listom zo dňa 20. 5. 2015

oznámil, že sťažnosť je dôvodná a prisľúbil, že spis bude naďalej sledovať. Iné opatrenia

podľa predsedu súdu nebolo možné prijať. Sťažovateľ konštatuje, že celý súdny spor sa

v súčasnosti ťahá už takmer 13 rokov (žaloba podaná dňa 2. 1. 2003) a len o trovách

konania štátu, t. j. bez potreby riešenia merita veci, rozhodujú súdy už 4 roky. Vzhľadom na

vyššie uvedené okolnosti, najmä na absolútnu nečinnosť odvolacieho súdu v predmetnej

veci ako aj predchádzajúce nesprávne rozhodnutia súdov, ktoré museli byť pre ich

nezákonnosť Najvyšším súdom SR zrušené, považuje sťažovateľ za zrejmé aj to, že v konaní

dochádza opakovane k zbytočným prieťahom.“

Sťažovateľ namieta, že vo veci dosiaľ nebol „ani oznámený dátum verejného

vyhlásenia rozsudku, hoci uplynulo už 11 mesiacov od postúpenia spisu na odvolací súd

a vyše 5 mesiacov od potvrdenia prieťahov zo strany predsedu odvolacieho súdu.

Z uvedeného je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave je vo veci už 11 mesiacov absolútne

nečinný a bezdôvodne tak preťahuje súdne konanie, ktoré trvá už takmer 13 rokov, čím

dochádza k porušeniu práv sťažovateľa na rozhodnutie v primeranej lehote bez zbytočných

prieťahov.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Krajský súd v Bratislave... v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

právo sťažovateľa , aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

2/ Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré je

Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Sťažovateľ si uplatňuje úhradu trov konania v sume 355,73 €.

Svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje takto:

„Ako vyplýva z priloženého nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 7. 11. 2007,

č. k. sťažovateľove právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov bolo

súdmi Slovenskej republiky závažným spôsobom v minulosti už porušené. Skutočnosť, že

k podstatnému porušovaniu základného práva sťažovateľa dochádza opakovane, výrazne

a oprávnene znižuje jeho dôveru v schopnosť slovenskej justície ako celku zabezpečiť

účinnú ochranu práv jednotlivca. Bez reálnej možnosti domáhať sa včasnej, a teda účinnej

súdnej ochrany, je totiž ohrozené fungovanie SR ako právneho štátu a v dôsledku toho aj

samotné práva jednotlivca (vrátane tých najzákladnejších)...“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -13

zo 17. decembra 2015 ju prijal na ďalšie konanie.

4

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,

aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 3496/15 doručenom ústavnému súdu

29. januára 2016 predovšetkým uviedol:

„Predmetná vec bola predložená Krajskému súdu v Bratislave dňa 18. 11. 2014 a je

vedená pod sp. zn. . Vo veci bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 30. 11. 2015 č. k. -423.

V období od 01. 10. 2013 do 30. 09. 2014 bola dočasne

pridelená na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky a po zaradení do

senátu 2Co od 01. 10. 2014 jej boli pridelené Dodatkami č. 10 a č. 11 k Rozvrhu práce

Krajského súdu v Bratislave na rok 2014 k 15. 10. 2014 spisy v počte 232, vo veciach, ktoré

boli skôr predložené na Krajský súd v Bratislave, ako je vec sp. zn. a medzi

ktorými sa nachádzajú doteraz aj staršie nevybavené veci, a to z roku 2012, 2013, ako aj

veci z roku 2014 skôr predložené na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Veci sa priebežne

vybavujú podľa poradia, v akom napadli na Krajský súd v Bratislave, s výnimkou vecí,

ktoré treba vybaviť prednostne. Pri takom počte spisov nie je možné vybavovať veci bez

prieťahov, vzhľadom na enormný počet spisov, okrem ďalšieho bežného nápadu vecí. V

čase rozhodovania v uvedenej veci, teda ku dňu 30. 11. 2015 bolo v senáte 2Co 483 vecí, z

toho u spolu 225 skôr pridelených nerozhodnutých vecí. Za

obdobie pred 18. 11. 2014, teda pred predložením veci odvolaciemu súdu pod sp. zn. 2

, sa vyjadriť nevie, nakoľko v predmetnej veci

rozhodoval Okresný súd Bratislava I a iný senát Krajského súdu v Bratislave.“

V ďalšej časti svojho vyjadrenia krajský súd poukazuje na správanie sťažovateľa ako

účastníka konania a zdôrazňuje, že sťažovateľ taktiež prispel k predĺženiu napadnutého

konania, keďže pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov

neposkytol všeobecným súdom potrebnú súčinnosť. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že

„... v sporovom konaní účastníci (na oboch procesných stranách) sú povinní prispieť

k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky podrobné

skutočnosti a na ich preukázanie označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 a § 120

ods. 1). ...

Pokiaľ sťažovateľ ako navrhovateľ v konaní chce svoje tvrdenie o nesprávnosti

rozhodnutia okresného súdu preukázať, musí k tomu súdu poskytnúť aj súčinnosť. V danom

prípade dĺžka predmetného konania závisí aj od skutočností, ktoré je povinný preukázať

v konaní sťažovateľ, v súvislosti s vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu na danú

vec, ktorý vyslovil, že súd musí skúmať, či pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie

a súčasne či nejde o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva

(str. 4 uznesenia NS SR sp. zn. ) a na str. 5 tohto uznesenia vyslovil názor, že

súdy nižších stupňov vychádzajúc z nesprávnej interpretácie

nezabezpečením všetkých okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov štátu

rozhodli vo veci predčasne. ...

Sťažovateľ ani v podanom odvolaní neposkytol súčinnosť súdu v zmysle § 148 ods. 1

i keď táto povinnosť bola uložená súdu v dovolacom konaní, v uznesení sp. zn.

, ktoré bolo sťažovateľovi doručené a sťažovateľ ako účastník konania

v odvolaní uviedol a poukázal na skutočnosti týkajúce sa predmetu sporu, namiesto riadne

vyplneného tlačiva na preukázanie svojich majetkových pomerov, ktoré bolo podstatné pre

rozhodnutie súdu. S prihliadnutím na uvedené vyslovila svoj

názor, že pokiaľ by sťažovateľ riadne odpovedal na výzvu súdu a predložil požadované

dôkazy, vyplnil tlačivo o jeho majetkových pomeroch a zaslal súdu potrebné dôkazy

k rozhodnutiu podľa , súd by mohol o trovách konania rozhodnúť

a nevznikali by prieťahy v konaní a v tej súvislosti by nedošlo k porušeniu jeho základných

práv vyplývajúcich z , ako tvrdí.“.

Predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa 4. februára 2016 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa

vyjadril k vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedu

krajského súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

6

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 3. marca 2016

oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniu predsedu krajského súdu

predovšetkým uviedol, že nesúhlasí s jeho tvrdením o vzniku zbytočných prieťahov

v dôsledku nedostatočnej súčinnosti sťažovateľa a k tomuto uvádza:

„... Nesprávnosť záverov predsedu Krajského súdu v Bratislave napokon dokazuje aj

samotné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v predmetnej veci... v ktorom odvolací

súd konštatuje, že prvostupňový súd nebol pri zisťovaní skutkového stavu limitovaný

predložením alebo nepredložením vyhlásenia o majetkových pomeroch zo strany

sťažovateľa, ale bol povinný tieto skutočnosti zisťovať sám. K nesprávnemu rozhodnutiu

a teda k ďalším prieťahom v konaní došlo v dôsledku nesprávneho postupu prvostupňového

súdu a nie v dôsledku konania sťažovateľa. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje, že

odvolací súd vo svojom ostatnom zrušujúcom uznesení sám deklaruje, že je povinnosťou

prvostupňového súdu zistiť objektívne pomery účastníka. Samotné vyhlásenie ale dôkazom

takýchto okolností nie je. Preto prvostupňový súd musí za každých okolností vykonať vlastné

šetrenie. Z rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 30. 11. 2015 teda vyplýva, že i pokiaľ by

sťažovateľ súdu predložil vyhlásenie o jeho majetkových pomeroch, pravdivosť tohto

vyhlásenia by si súd musel overiť sám svojou aktívnou zisťovacou činnosťou – t. j. musel by

robiť presne tú činnosť, ktorej opomenutie mu vyčíta aj dovolací súd vo svojom rozhodnutí.

Je teda zrejmé, že podanie samotného vyhlásenia zo strany sťažovateľa je v konečnom

dôsledku irelevantné a už vôbec nemôže urýchliť či spomaliť priebeh konania.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. a z písomných

vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania:

1. Okresný súd rozsudkom z 26. októbra 2009 návrh sťažovateľa na určenie

a odškodnenie choroby z povolania zamietol v celom rozsahu a zároveň určil, že o trovách

konania rozhodne samostatným uznesením.

2. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2011 rozsudok

okresného súdu z 26. októbra 2009 potvrdil a zároveň určil, že o náhrade trov konania

rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením (uznesenie právoplatné 13. júna 2011,

pozn.).

3. Dňa 5. septembra 2011 okresný súd vyzval súdnu znalkyňu na špecifikáciu

znaleckej odmeny. Súdna znalkyňa na výzvu reagovala podaním doručeným okresnému

súdu 21. septembra 2011.

4. Uznesením č. k. -354 zo 17. októbra 2011 okresný súd priznal súdnej

znalkyni odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 362,99 € a uznesením

č. k. -356 zo 14. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie zo 14. decembra 2011“)

zaviazal sťažovateľa zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 66,39 € a zároveň ho

zaviazal zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 965,84 €.

5. Sťažovateľ podal 3. januára 2012 proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra

2011 odvolanie, spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 1. februára

2012.

6. Dňa 3. februára 2012 krajský súd doručoval odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu zo 14. decembra 2011 odporcovi a zároveň ho vyzval na vyjadrenie sa

k nemu.

7. Krajský súd uznesením sp. zn. z 26. júna 2012 (ďalej len „uznesenie

z 26. júna 2012“) uznesenie okresného súdu zo 14. decembra 2011 potvrdil a odporcovi

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (uznesenie právoplatné 31. júla 2012, pozn.).

8. Proti uzneseniu krajského súdu z 26. júna 2012 podal sťažovateľ 7. augusta 2012

na Okresnej prokuratúre Bratislava I podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

9. Dňa 21. februára 2013 prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) podal proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra

2011 v časti výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov konania štátu, v spojení s uznesením

8

krajského súdu z 26. júna 2012 v časti výroku, ktorým krajský súd uznesenie

prvostupňového súdu o náhrade trov štátu potvrdil, mimoriadne dovolanie.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 26. mája 2014 uznesenie okresného súdu zo 14. decembra 2011 v spojení

s uznesením krajského súdu z 26. júna 2012 vo výroku o náhrade trov konania štátu zrušil

a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

11. Dňa 22. septembra 2014 okresný súd vyzval sťažovateľa na dokladovanie

majetkových pomerov (výzva mu bola doručená 30. septembra 2014), ktorý v reakcii na

výzvu doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k výzve na dokladovanie jeho majetkových

pomerov 7. októbra 2014.

12. Okresný súd uznesením č. k. -410 z 9. októbra 2014 (ďalej len

„uznesenie z 9. októbra 2014“) vydaným vyšším súdnym úradníkom sťažovateľa zaviazal

zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 965,84 € (sťažovateľovi bolo doručené

3. novembra 2014).

13. Dňa 11. novembra 2014 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2014, spis bol predložený krajskému súdu na

rozhodnutie o odvolaní 18. novembra 2014 (konanie vedené pod sp. zn. )

z dôvodu, že sudkyňa okresného súdu odvolaniu proti uzneseniu tohto súdu z 9. októbra

2014 nemienila vyhovieť.

14. Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2015 uznesenie

okresného súdu z 9. októbra 2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

10

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj

sťažnosť sťažovateľa.

1. V súvislosti s posudzovaním právnej a faktickej zložitosti veci ústavný súd

konštatuje, že predmetom napadnutého konania vedeného krajským súdom bolo

rozhodovanie o trovách konania, ktoré v súlade s judikatúrou ústavného súdu taktiež požíva

ústavnoprávnu ochranu (m. m. ). Zo skutočností uvedených sťažovateľom

a krajským súdom a ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil

žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o skutkovej alebo právnej zložitosti veci. Ide

o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd uplatňuje pri

rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru. Podľa vyjadrenia predsedu krajského

súdu a sudkyne krajského súdu konajúcej vo veci sťažovateľa k predĺženiu napadnutého

konania prispel svojím správaním aj samotný sťažovateľ, ktorý v súvislosti so zisťovaním, či

sú u neho splnené predpoklady na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, neposkytol

potrebnú súčinnosť. Ústavný súd akceptuje argumentáciu predsedu krajského súdu

a zdôrazňuje, že priamo z ustanovení (ďalej len „OSP“)

vyplýva pre účastníka konania povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu konania aj tým, že

pravdivo a úplne opíše podrobné skutočnosti a na ich preukázanie označí dôkazné

prostriedky. Z síce vyplýva, že nečinnosť účastníka konania nezbavuje súd

povinnosti pokračovať v konaní, možno ju však (nečinnosť účastníka konania) označiť za

takú okolnosťou, ktorá negatívne vplýva na celkovú dĺžku konania. Absencia súčinnosti

sťažovateľa spočívajúca v nepredložení vyplneného tlačiva na preukázanie jeho

majetkových pomerov v konkrétnych okolnostiach prípadu spôsobila predĺženie

napadnutého konania, a preto na ňu ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia sťažovateľovi prihliadol.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu. Ústavný súd pritom vychádzal

zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť

zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty

(, , ).

Ústavný súd, vychádzajúc z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom

konaní, identifikoval jedno dlhšie obdobie (absolútnej) neodôvodnenej nečinnosti krajského

súdu, a to od predloženia spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie na rozhodnutie

o opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2014 (18. novembra

2014, pozn.) do 30. novembra 2015, keď krajský súd uznesením sp. zn.

uznesenie okresného súdu z 9. októbra 2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Vychádzajúc z obsahu spisu, ústavný súd konštatuje, že priebeh napadnutého konania

charakterizuje aj neefektívna a nesústredená činnosť krajského súdu. Ako neefektívny

hodnotí ústavný súd postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu uznesenia krajského

súdu z 26. júna 2012 vo výroku o náhrade trov konania štátu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu zo 14. decembra 2011. Najvyšší súd ako dovolací súd totiž

uznesením sp. zn. z 26. mája 2014 označené uznesenia okresného súdu

a krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania štátu zrušil a vec vrátil okresnému súdu

z dôvodu, že boli predčasné, keďže všeobecné súdy u sťažovateľa v rozpore s

nezisťovali, či na strane neúspešného žalobcu (sťažovateľa, pozn.) nie sú splnené

predpoklady na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Vo vzťahu k argumentácii predsedu krajského súdu o značnej zaťaženosti sudcov

tohto súdu ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej táto nie je

dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní.

Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa

prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie (napr. , ,

, ).

12

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svojou

neodôvodnenou nečinnosťou a neefektívnou činnosťou spôsobil vznik zbytočných

prieťahov, čím porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj jeho právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd uznesením z 30. novembra 2015 uznesenie

okresného súdu z 9. októbra 2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

ústavný súd návrhu sťažovateľa na prikázanie krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov, nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

1 500 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, ktoré uplatňuje aj ESĽP pri rozhodovaní o spravodlivom finančnom

zadosťučinení podľa čl. 41 dohovoru, ktoré priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

posudzovaného prípadu.

Vychádzajúc z predmetu napadnutého konania (rozhodovanie o trovách konania)

a s prihliadnutím na dĺžku neodôvodnenej nečinnosti krajského súdu a charakter jeho

neefektívnej činnosti v napadnutom konaní, ako aj na čiastočný podiel sťažovateľa na jeho

predĺžení, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume

300 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom

JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava. Ústavný súd vychádzal pri

rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené

v roku 2015).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľovi priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 € a režijný

paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2015 po 8,39 €, čo po zvýšení

14

o 20 % (advokát je platcom DPH) spolu predstavuje sumu 355,73 € (bod 3 výroku tohto

nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016