Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 52 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)III. ÚS 399/2011
PDF · 219.06 KB
No categories available
III. ÚS 399/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa
Tkáčika prerokoval sťažnosť E. S., B., a P. H., B., zastúpených advokátom JUDr. T. S., T.,
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 79/2005 a takto
rozhodol:
1. Základné právo E. S. a P. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 79/2005
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 79/2005
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. E. S. a P. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť E. S. a P. H. trovy konania v
sume 323,16 € (slovom tristodvadsaťtri eur a šestnásť centov) na účet ich právneho
zástupcu JUDr. T. S., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 399/2011 z 23. septembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. S. a P. H. (ďalej len „sťažovatelia“) v
časti, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 79/2005.
Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 SprV/514/2011
z 24. októbra 2011 doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2011, v ktorom okrem iného
uviedol:
„Sťažovateľka je odporkyňou v 2. rade v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn.
Skutkovo a právne ide o zložitý spor, nakoľko sa jedná o žalobu o náhradu škody a
ušlého zisku, ktoré vznikli navrhovateľovi tým, že zrekonštruoval nehnuteľnosť, ktorú mu
odporcovia prenechali do nájmu na 10 rokov od 1. 7. 1994 do 30. 6. 2004. V čase začiatku
nájmu bola nehnuteľnosť v schátralom stave a musela byť zrekonštruovaná. Medzi
účastníkmi konania začali vznikať osobnostné nezhody a odporcovia zakázali
navrhovateľovi 19. 11. 1996 akúkoľvek podnikateľskú činnosť v nehnuteľnosti a
znemožňovali mu vstup do nehnuteľnosti. Dňa 27. 6. 1997 podali odporcovia návrh na
vypratanie nehnuteľnosti a konanie skončilo 12. 10. 2004.
V konaní ide o náhradu škody v sume 5.100.000,-- Sk s príslušenstvom a ešte pred
podaním tohto návrhu bol podaný návrh vo veci 18 C/152/2004 na zabezpečenie dôkazu
pred začatím konania podľa § 78 O. s. p. ustanovením znalca za účelom vypracovania
ocenenia zhodnotenia nehnuteľnosti. Konanie 18 C/152/2004 nebolo doteraz právoplatne
skončené.
Prehľad procesných úkonov od nápadu veci až doposiaľ:
Navrhovateľ podal dňa 8. 6. 2005 návrh na začatie konania na určenie povinnosti
odporcom v 1. a 2. rade zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 5.100.000,--
Sk s príslušenstvom.
Dňa 10. 6. 2005 sudkyňa predložila spis vyššej súdnej úradníčke na rozhodnutie o
žiadosti navrhovateľa o oslobodenie od platenia od súdnych poplatkov.
Vyššia súdna úradníčka dňa 17. 8. 2005 vyzvala navrhovateľa, aby v lehote 7 dní
doručil súdu vyplnené potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.
Navrhovateľ výzvu prevzal 28. 10. 2005 a 3. 11. 2005 telefonicky požiadal o predĺženie
lehoty na zaslanie dokladov. Vyššia súdna úradníčka dňa 16. 12. 2005 urgovala
navrhovateľa, ktorý urgenciu prevzal 25. 1. 2006 a potvrdenie o svojich pomeroch doručil
súdu 28. 2. 2006.
Dňa 29. 3. 2006 vyššia súdna úradníčka vyzvala navrhovateľa, aby písomne oznámil
do 15 dní skutočnosti týkajúce sa rozostavaného domu, a to konkrétne, či je jeho vlastníkom
resp. spoluvlastníkom a zároveň nech predloží list vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti.
Navrhovateľ prevzal výzvu dňa 22. 5. 2006 a jeho advokát 22. 5. 2006. Navrhovateľ doručil
požadované doklady súdu 2. 6. 2006. Dňa 21. 6. 2007 bolo vydané uznesenie, ktorým bolo
navrhovateľovi priznané čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesenie prevzal
advokát navrhovateľa 27. 6. 2007 a dňa 13. 7. 2007 bolo doručené súdu odvolanie proti
tomuto uzneseniu.
Dňa 18. 7. 2007 vyššia súdna úradníčka predložila odvolanie sudkyni na vyjadrenie,
či odvolaniu mieni vyhovieť alebo nie. Dňa 3. 8. 2007 sudkyňa dala vyhotoviť predkladaciu
správu na Krajský súd v Trnave na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa a spis bol
krajskému súdu doručený 8. 8. 2007, ktorý o odvolaní rozhodol uznesením zo dňa 28. 9. tak,
že napadnuté uznesenie zmenil tak, že navrhovateľovi priznal oslobodenie od súdnych
poplatkov celkom. Uznesenie bolo doručené Okresnému súdu Trnava 30. 10. 2007 a
advokát navrhovateľa ho prevzal 10. 12. 2007.
Z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti sudkyne bol spis dňa 3. 12. 2007 pridelený
náhodným výberom elektronickými prostriedkami sudkyni Z. Z., ktorá dňa 14. 2. 2008
žiadala pripojiť spis 18 C/152/2004. Kancelária dňa 15. 2. 2008 oznámila, že spis 18
C/152/2004 sa nachádza u znalca a sudkyňa dňa 18. 2. 2008 dala do spisu úpravu na
založenie spisu na lehotu do vrátenia spisu 18 C/152/2004.
Dňa 12. 3. 2008 bol spis po ukončení práceneschopnosti vec prejednávajúcej
sudkyne JUDr. K. H. vrátený tejto sudkyni na prejednanie. Po zistení, že spis 18
C/152/2004 sa nachádza stále u znalca, spis dala na lehotu 1. 8. 2008. Dňa 6. 8. kancelária
oznámila, že dňa 11.7. 2008 bol spis 18 C/152/2004 vrátený od znalca bez znaleckého
posudku.
Sudkyňa 8. 8. 2008 vytýčila pojednávanie na deň 21. 8. 2008. Na pojednávaní dňa
21. 8. 2008 zástupca navrhovateľa uviedol, že podľa výsledku konania vo veci
18 C/152/2004 uvedie konečné stanovisko ohľadom petitu prejednávanej veci. Pre právne
posúdenie veci, právnu kvalifikáciu, ako i označenie jasného, zrozumiteľného a
kompletného petitu je potrebné, aby súd vyčkal právoplatné ukončenie veci 18 C/152/2004.
Zástupca odporcu uviedol, že žaloba je jasná a zrozumiteľná a je možné vo veci konať.
Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že po pripojení vyjadrenia advokáta
odporcov, ktoré doložil na pojednávaní do spisového materiálu, bude vyjadrenie zaslané
advokátovi navrhovateľa na písomné vyjadrenie a súd zváži ďalšie dokazovanie vo veci.
Advokát navrhovateľa prevzal vyjadrenie advokáta odporcov dňa 10. 9. 2008 a
doručil vyjadrenie dňa 6. 10. 2008.
Pre dlhodobú práceneschopnosť zákonnej sudkyne bola vec dňa 3. 11. 2008
pridelená sudkyni Z. Z., ktorá dňa 5. 11. 2008 dala pripojiť spis 18 C/152/2004, ktorý bol
dňa 26. 8. 2008 zaslaný znalcovi a dňa 11. 11. 2008 sudkyňa spis dala uložiť na lehotu do
vrátenia spisu 18 C/152/2004 od znalca.
Po ukončení práceneschopnosti JUDr. K. H. jej bola vec dňa 11. 3. 2009 vrátená na
prejednanie. Sudkyňa v dňoch 30. 4. 2009, 19. 8. 2009, 23. 11. 2009, 9. 3. 2010 zisťovala
stav konania 18 C/152/2004 a 11. 3. 2010 dala pokyn vyššiemu súdnemu úradníkovi na
rozhodnutie o prerušení konania do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 18
C/152/2004.
Voči uzneseniu o prerušení konania zo dňa 18. 3. 2010 sa odporcovia v 1. a 2. rade
odvolali dňa 26. 3. 2010. Sudkyňa dňa 29. 3. 2010 dala doručiť odvolanie advokátovi
navrhovateľa na písomné vyjadrenie do 10 dní.
Navrhovateľ podal odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania dňa 7. 4. 2010 a
dňa 8. 4. 2010 sudkyňa dala vyhotoviť predkladaciu správu a doručiť odvolanie
navrhovateľa advokátovi odporcov. Spis bol na Krajský súd v Trnave doručený dňa 20. 4.
2010, ktorý uznesením zo dňa 28. 2. 2011 uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
Dňa 28. 3. 2011 sudkyňa dala doručiť uznesenie advokátom účastníkov konania a
dňa 18. 4. 2011 vytýčila pojednávanie na 4. 5. 2011.
Sťažovateľka podala dňa 2. 5. 2011 osobne na súde podanie označené Výpoveď
-ospravedlnenie. Na pojednávaní 4. 5. 2011 boli vypočutí advokáti účastníkov konania a
odporca v 1. rade a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že navrhovateľ bude
cestou právneho zástupcu vyzvaný na doplnenie návrhu a jeho riadnu špecifikáciu s
dôkazmi v mene Eura uznesením a po odstránení nedostatkov návrhu a jeho upresnení bude
súd vo veci riadne konať.
Vyšší súdny úradník dňa 21. 6. 2011 predložil spis sudkyni s tým, že upresnenie
petitu návrhu je na č. l. 96 aj s návrhom na vykonanie znaleckého dokazovania.
Sudkyňa dňa 11. 7. 2011 vytýčila pojednávanie na 10. 8. 2011, kde advokát
navrhovateľa žiadal, aby prejednávaná vec bola zlúčená s konaním 18 C/152/2004, v
ktorom sa jedná o zabezpečenie dôkazu v súvislosti so znaleckým dokazovaním, aby sa
zistila výška zhodnotenia nehnuteľnosti, ktorá nehnuteľnosť je predmetom tohto konania.
Zástupca odporcov uviedol, že návrh na spojenie veci a konanie 18 C/152/2004 nemá v
súčasnej dobe žiadne opodstatnenie, pretože predmetný dôkaz je možné zabezpečiť v tomto
konaní.
Poukázal na uznesenie zo dňa 4. 5. 2011 s tým, že súd mal vyzvať žalobcu na
odstránenie vady, čo sa doteraz nestalo. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že
bude preskúmaný stav veci 18 C/152/2004 a následne bude rozhodnuté buď o spojení
predmetnej veci s vecou 18 C/152/2004 alebo bude realizované uznesenie zo dňa 6. 5. 2011.
Dňa 18. 8. 2011 sudkyňa spis predložila vyššiemu súdnemu úradníkovi na
vypracovanie uznesenia na výzvu na odstránenie vád návrhu...
Vo veci nenastali prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. O. s. p...
Sťažovateľka nespôsobila prieťahy v konaní.“.
Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, čo sa týka
chronológie jeho procesných úkonov, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení
účastníkov konania a z obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený na previerku 4.
novembra 2011.
Právny zástupca sťažovateľov reagoval na vyjadrenie okresného súdu podaním
doručeným ústavnému súdu 14. novembra 2011, v ktorom okrem iného uviedol:
«K stanovisku Okresného súdu Trnava zo dňa 24.10.2011 sp. zn. 1 SprV/514/2011,
označené ako „Vyjadrenie k sťažnosti“ uvádzam nasledovné:
a/ Okresný súd Trnava nerozporuje, že v období od podania návrhu na Okresný súd
Trnava odo dňa 08. 06. 2005 o zaplatenie 5 100 000.- Sk, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % p. a. od 01. 07. 2004 až do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti (č. k.
13 C/79/2005) až do spísania ústavnej sťažnosti 25. 08. 2011, súd v merite veci nekonal, čo
vyplýva z prehľadu procesných úkonov uvedených pod bodom 2. stanoviska.
b/ Stanovisko Okresného súdu Trnava je formulované tak, že Okresný súd vníma a
reaguje len na sťažovateľku E. S., o sťažovateľovi P. H. sa nezmieňuje.
c/ Pod bodom 1/ stanoviska označený ako „skutková a právna zložitosť sporu“, súd
dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o skutkovo a právne zložitý spor, nakoľko sa jedná
o žalobu o náhradu škody a ušlého zisku.
Na prvý pohľad, bez hlbšej analýzy, spor vedený na Okresnom súde Trnava pod sp.
zn. 13 C/79/2005 vyznieva skutkovo a právne zložito, avšak v skutočnosti už na prvom,
maximálne druhom pojednávaní v merite veci bude zrejmé, akými dôkazmi navrhovateľ
disponuje a či má vôbec reálnu šancu na úspech v konaní. My tvrdíme, že navrhovateľ
nemá proti nám žiaden nárok na zaplatenie 5 100 000.- Sk s prísl., a že ide len o nárok
domnelý a vymyslený.
V tomto smere navrhovateľovi veľmi pomohol Okresný súd Trnava, ako aj Krajský
súd v Trnave, ktorý ako úspešnému podnikateľovi (domáhajúcemu sa len v jednej
podnikateľskej oblasti náhrady vo výške 5 100 000.- Sk s prísl.) nepochopiteľne a v rozpore
s platným právom priznali úplné, stopercentné oslobodenie od súdnych poplatkov.
(Uznesenie OS Trnava zo dňa 21. 06. 2007 č. k. 13 C/79/2005 33, uznesenie Krajského súdu
v Trnave zo dňa 28. 09. 2007 č. k. 11 Co/188/2007-51).
Pokiaľ by súdy nepriznali navrhovateľovi ako úspešnému podnikateľovi úplné
oslobodenie od súdnych poplatkov, celé konanie by zrejme veľmi rýchlo skončilo.
D/ Okresný súd Trnava pod bodom 4/ uznáva, že sťažovateľka (E. S.) nespôsobila
prieťahy v konaní. Aj keď to v stanovisku súdu výslovne nie je uvedené, to isté je možné
konštatovať aj u sťažovateľa P. H., ktorý taktiež nespôsobil žiadne prieťahy v konaní.
e/ Súd pod bodom 5/ svojho stanoviska označený ako „Prieťahy spôsobené súdom",
vysvetľuje prečo vznikli prieťahy na strane súdu, ktoré sú zrejmé aj z bodu 2/ stanoviska
súdu - z prehľadu procesných úkonov.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietali aj porušenie práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02,
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v
súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z
dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu
alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd
(obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľov (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
1. Predmetom konania je nárok navrhovateľa „o zaplatenie sumy 5 100 000 Sk s
prísl.“, v ktorom tvrdí, že sťažovatelia ako odporcovia v prvom a druhom rade porušili
svoju povinnosť v zmysle § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka umožniť mu užívať
nehnuteľnosť počas trvania nájmu. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný
súd konštatuje, že obdobné konania nie sú právne zložité a tvoria štandardnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá môže využívať rozsiahlu stabilizovanú
judikatúru. Skutková zložitosť prípadu sa nedá posúdiť, pretože okresný súd zatiaľ počas
šiestich rokov nevykonal žiadny dôkazný prostriedok, žiadne relevantné pojednávanie, ktoré
by poukázalo na komplikované zisťovanie skutkového stavu, a zaoberal sa len
posudzovaním nároku navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov (viac ako dva
roky od júna 2005 do júna 2007) a k odstraňovaniu nedostatkov žaloby pristúpil až v roku
2011. Takáto dĺžka konania je už teraz neprimeraná a z ústavného hľadiska
neakceptovateľná a vzhľadom na uvedené skutočnosti preto neakceptoval vyjadrenie
okresného súdu k sťažnosti, že ide o právne a skutkovo zložitú vec.
2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd zo spisu
okresného súdu a vyjadrenia okresného súdu nezistil, že by sa sťažovatelia svojím
správaním pričinili na predĺžení tohto konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
v predmetnej veci k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu
v namietanom konaní.
Z procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že žaloba bola podaná ešte 6. mája
2005. Prvé pojednávanie sa konalo 21. augusta 2008 (teda po 3 rokoch od podania návrhu) a
bolo odročené na neurčito z dôvodu zaslania stanoviska sťažovateľov k žalobe na
vyjadrenie navrhovateľovi (ten ho doručil okresnému súdu 6. októbra 2008, pričom okresný
súd uviedol, že „zváži ďalšie dokazovanie vo veci“).
Uznesením z 18. marca 2010 okresný súd konanie prerušil do právoplatného
skončenia inej veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 18 C/152/2004, ale odvolací súd jeho
uznesenie zrušil 28. februára 2011.
Druhé pojednávanie 4. mája 2011 bolo odročené na neurčito pre účely vyzvania
navrhovateľa na doplnenie návrhu (výzva bola doručená právnemu zástupcovi 15. júla
2011) a tretie pojednávanie 10. augusta 2011 tiež na neurčito s tým, že bude „preskúmaný
stav veci 18 C 152/2004 v súvislosti so zistením stavu konania a zabezpečenia dôkazu –
znaleckého posudku, ktorý je použiteľný k predmetnej veci“.
Dňa 18. augusta 2011 bol daný ďalší pokyn na zaslanie výzvy na odstránenie
nedostatkov podaní navrhovateľa a uznesením z 31. októbra 2011 bol právny zástupca
navrhovateľa opätovne vyzvaný na odstránenie nedostatkov žaloby.
Vychádzajúc z prehľadu procesných úkonov účastníkov (bez toho, aby vymedzoval
jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu) ústavný súd konštatuje, že plynulosť
súdneho konania závisí od toho, ako rýchlo súd odstráni nedostatky žaloby, ktoré mu bránia
vec samu prejednať a rozhodnúť, čo sa okresnému súdu v dôsledku jeho nesústredenej a
neefektívnej práce nepodarilo ani po šiestich rokoch od podania žaloby. Konanie je stále
na začiatku a bez rozhodnutia vo veci samej, pričom okresný súd ešte v auguste 2011
realizoval výzvu na odstránenie nedostatkov podania. Tieto úkony mali byť vykonané hneď
po podaní návrhu okresnému súdu. Teda stav právnej neistoty sťažovateľov v konaní nebol
do dnešného dňa odstránený. Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa
ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.
Pri posudzovaní sťažnosti sa ústavný súd vysporiadal aj s vyjadrením okresného
súdu, ktorý prípadné prieťahy v konaní odôvodnil tým, že zákonná sudkyňa bola počas
konania dvakrát dlhodobo práceneschopná a veci z jej oddelenia boli prerozdeľované počas
tejto doby inej sudkyni, čo spôsobilo väčší časový odstup medzi úkonmi.
Vyjadrenie okresného súdu v tomto smere ústavný súd tiež neakceptoval. V tejto
súvislosti ústavný súd už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06),
že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť sudcu, zmeny zákonných sudcov)
a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len
dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali
včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojom
vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné
usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.
Ústavný súd preto vyslovil, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod
sp. zn. 13 C 79/2005 porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu označených práv
sťažovateľov, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému
súdu vo veci sp. zn. 13 C 79/2005 konať bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní finančného zadosťučinenia.
Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia každý v sume
po 10 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia
odôvodnili najmä neprimeranou dĺžkou stavu právnej neistoty v tomto konaní.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza ESĽP, keď priznáva spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na zistený stav konania na okresnom súde v právnej veci sťažovateľov
vedenej pod sp. zn. 13 C 79/2005 ústavný súd považoval priznanie sumy každému zo
sťažovateľov po 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o
ústavnom súde.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľov trovy konania vyčíslil sumou
492,04 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je vyššia ako suma
vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a odporuje tejto vyhláške.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, keďže úkony boli vykonané pri spoločnom zastupovaní
dvoch sťažovateľov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
predstavuje sumu 120,23 €, pri vykonaní dvoch úkonov právnej služby za dva spoločne
zastupované osoby by potom odmena predstavovala sumu 480,92 €, avšak po jej znížení
o 50 % aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky ju ústavný súd ustálil na sumu 240,46 €. Paušálna
náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý úkon právnej služby
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 28,84 € (2 x 2 x 7,21 €), teda spolu v sume 269,30 €.
K tomu je potrebné pripočítať 20 % DPH t. j. 53,86 €, pretože advokát je platiteľom dane
z pridanej hodnoty.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť právnemu
zástupcovi sťažovateľov úhradu trov konania v celkovej sume 323,16 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011