Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 186 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (192)I. ÚS 55/02
PDF · 216.68 KB
No categories available
I. ÚS 55/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2002
v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. prerokoval prijatú sťažnosť
MUDr. K. J., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., B., vo veci porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 5/01 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 5/01 p o r u š i l
právo MUDr. K. J., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 5/01
p r i k a z u j e konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
3. MUDr. K. J. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,--
Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2002
doručená sťažnosť MUDr. K. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
M. J., B., vo veci porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 5/01 o zaplatenie peňažných nárokov
vyplývajúcich z pracovného pomeru.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 55/02-14 z 29. mája 2002 prijal podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený predsedom súdu, vyjadrením sp. zn. Spr. 3353/2002
z 29. júla 2002 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom zo
4. septembra 2002.
Okresný súd vo svojom vyjadrení podal chronológiu svojich úkonov vo veci
a konštatoval, „... že ku dnešnému dňu nebol vo veci vytýčený termín pojednávania a pokiaľ
jeho právny zástupca vo veci podal sťažnosť na nečinnosť súdu táto bola pripojená
k predmetnému spisu a nebola predložená predsedovi súdu. Čiže predseda súdu ako
predstaviteľ štátnej správy súdu sa touto sťažnosťou nezaoberal tak, ako to predpokladá
Zákon č. 80/1992 Zb. v znení neskorších noviel“.
V súvislosti s posudzovaním prejednania veci bez zbytočných prieťahov bolo
potrebné podľa názoru okresného súdu vziať do úvahy stav oddelenia, ktoré vybavuje
výlučne veci pracovného súdnictva, kde sa touto agendou zaoberajú dvaja sudcovia.
Konajúca sudkyňa vybavuje vo svojom oddelení 286 nerozhodnutých a 356 nevybavených
vecí (rozdiel medzi nerozhodnutými a nevybavenými vecami spočíva v tom, že za
nerozhodnutú vec sa považuje vec, v ktorej nebolo prijaté rozhodnutie, a za nevybavenú sa
považuje vec, v ktorej rozhodnutie síce prijaté bolo, ale dosiaľ sa vec nestala právoplatnou).
Okresný súd je toho názoru, „že posudzovanie lehoty bez zbytočných prieťahov je
nevyhnutné posudzovať v kontexte s vybavovaním ostatnej pracovnoprávnej agendy
k pracovnému času sudcu. Ďalšou skutočnosťou je totiž faktická prítomnosť sudcu na
pracovisku, v ktorej súvislosti Vám v prílohe predkladám nasledovný prehľad neprítomnosti
sudkyne od 1. januára 2001 do 31. júla 2002.
V neposlednom rade je treba zohľadniť pri pracovnom súdnictve i tú skutočnosť, že
do 1. januára 2002 bola táto agenda procesne komplikovanejšou ako ostatná netrestná
agenda I. stupňového súdu nakoľko ako jediná bola agendou senátnou“.
V prílohe k tomuto vyjadreniu predseda okresného súdu pripojil list zákonnej
sudkyne z 22. februára 2001, v ktorom ho v zmysle ustanovenia § 30 ods. 4 zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov upozorňuje na neprimerane vysoký počet pridelených vecí do
oddelenia 28 C, ktoré ako zákonná sudkyňa vybavuje. Z uvedeného vyplýva, že počet
nevybavených vecí v oddelení 28 C k 31. januáru 2001 je 330 vecí (z toho 264
nerozhodnutých vecí), a vzhľadom na to uvádza, že v pridelených veciach nie je možné
zabezpečiť plynulé konanie a vybaviť ich bez zbytočných prieťahov.
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu
uviedol, že založenie sťažnosti proti prieťahom v konaní do súdneho spisu a jej
nepredloženie predsedovi okresného súdu je „... nielen konkrétny dôkaz o laxnom prístupe
pri vybavovaní sťažností na Okresnom súde Bratislava 3, ale aj o tom aké môžu byť
subjektívne príčiny prieťahov v konaní“. Ďalej uviedol, že „Stav oddelenia, ktoré sa
predmetnou právnou vecou zaoberá je výsledkom činnosti, či nečinnosti, príslušných
orgánov štátu. Ani za stav tohto oddelenia nemôže žalobca. Niet dôvodu, aby porušovanie
ľudských práv (vrátane práva na proces bez zbytočných prieťahov) bolo ospravedlňované
stavom oddelenia, či personálnymi alebo inými dôvodmi spôsobenými štátom a jeho
orgánmi. Na základe uvedeného naďalej tvrdíme, že v danom prípade k prieťahom v konaní
skutočne došlo a naďalej trvajú“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci sťažovateľa.
Sťažovateľ podal na okresnom súde 24. januára 2001 žalobu o zaplatenie 385 903,--
Sk s príslušenstvom ako náhrady mzdových náležitostí vyplývajúcich z pracovného pomeru.
Okresný súd 1. februára 2001 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Tento ho
zaplatil 22. februára 2001. Okresný súd 28. marca 2001 doručil žalovanej strane žalobu na
vyjadrenie, ktorá sa k nej vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 9. apríla 2001
s návrhom na zamietnutie žaloby. Dňa 27. apríla 2001 dala sudkyňa pokyn na zaslanie
vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi, ktoré mu bolo doručené 21. mája 2001. Sťažnosť
sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu bola okresnému
súdu doručená 13. februára 2002. Posledným úkonom okresného súdu zaznamenaným
v spise bolo zaslanie súdneho spisu sp. zn. 28 C 5/01 ústavnému súdu, ktorý spis vrátil
okresnému súdu 24. mája 2002.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal.
Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
V petite prijatej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „... rozhodol, že
Slovenská republika, zastúpená Okresným súdom Bratislava 3, v konaní vedenom pod
č. 28 C 5/01, porušila sťažovateľovo právo, priznané Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a Čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby podľa § 56 ods. 3 písm. a zákona č. 38/1993 Z. z.
Ústavný súd SR uložil Okresnému súdu Bratislava 3, aby vo veci č. 28 C 5/01 konal.
Sťažovateľ tiež navrhuje, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Slovenská republika,
zastúpená Okresným súdom Bratislava 3, je povinná zaplatiť mu finančné zadosťučinenie
vo výške 385.903,- Sk, a to do 30 dní od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR“.
Okresný súd sa vo svojom už vyššie citovanom vyjadrení konkrétne nevyjadril
k dôvodnosti sťažnosti (priznal síce, že „k dnešnému dňu nebol vo veci vytýčený termín
pojednávania“) a z obsahu jeho vyjadrenia vyplýva ospravedlňovanie nečinnosti okresného
súdu vysokým stavom (počtom) prejednávaných vecí a personálnymi problémami
(„faktická prítomnosť sudcu na pracovisku“).
Právny zástupca sťažovateľa sa nestotožňuje s obsahom vyjadrenia okresného súdu
a tvrdí, že „v danom prípade k prieťahom v konaní skutočne došlo a naďalej trvajú“.
Aj napriek sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovanej (no spisovou
kanceláriou nedoručenej) predsedovi okresného súdu k náprave nedošlo. Účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až
právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím
štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich
práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS
79/97, I. ÚS 70/98). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ
ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť.
1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral
do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné)
relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.
Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 28 C 5/01 je
rozhodovanie o zaplatení peňažných nárokov vyplývajúcich z pracovného pomeru.
Aj keď rozhodovanie (a zisťovanie právne relevantných dôkazov) pracovnoprávnych
vecí je možné vo všeobecnosti kvalifikovať ako pomerne právne a fakticky náročné, nie je
to možné konštatovať v posudzovanom prípade v danom štádiu (počiatku) jeho konania,
keď sa po prijatí žaloby len započalo s prvotnými úkonmi na prípravu pojednávania.
Nepokračovanie v príprave pojednávania od 27. apríla 2001 (keď bol daný pokyn zákonnej
sudkyne na zaslanie vyjadrenia žalovanej strany sťažovateľovi) nepovažoval ústavný súd za
dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej pracovnoprávnej
veci.
2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil
žiadnu významnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu.
Na základe predloženej sťažnosti a k nej pripojených písomných dokumentov,
obsahu súdneho spisu okresného súdu a stanovísk účastníkov konania ústavný súd
konštatoval zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom, ktorý aj keď vo veci
spočiatku plynulo konal (začal vykonávať úkony súvisiace s prípravou pojednávania),
v dôsledku svojej nečinnosti po 27. apríli 2001 spôsobil zbytočné prieťahy. Ústavný súd
nemohol taktiež akceptovať skutočnosť, že prvé pojednávanie vo veci nebolo od podania
žaloby 24. januára 2001 doposiaľ ešte vôbec nariadené.
Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa
na okresnom súde začalo 24. januára 2001, je stále na súde prvého stupňa nielen bez jeho
rozhodnutia vo veci samej, ale aj bez nariadenia čo len jedného pojednávania a trvá
doteraz vyše 20 mesiacov. V tomto období ústavný súd konštatoval nečinnosť okresného
súdu od 21. mája 2001 doteraz, t. j. cca 16 mesiacov.
Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne
príčiny spôsobiť prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy
a pod.), ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS
48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie (resp. nečinnosť) spôsobujúce zbytočné
prieťahy v súdnom konaní.
Článok 48 ods. 2 ústavy v citovanej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky
súdne konania a ktorý, pokiaľ ide o oblasť občianskeho súdneho konania, vyjadruje
predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95), pretože
jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu
spravodlivosti. Inými slovami, ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci
úpravy práva na súdnu ochranu osobitný význam pripisuje tomu, aby sa spravodlivosť
nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej
podstate, a tým ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení
umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie
spravodlivosti v primeranej lehote (I. ÚS 21/00, I. ÚS 39/00).
Okresný súd neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že prijal účinné
opatrenia na zjednanie nápravy ohľadom stavu veci v dotknutom súdnom oddelení, na ktorý
bol predseda okresného súdu upozornený konajúcou sudkyňou v liste z 22. februára 2001.
Na základe vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48
ods. 2 ústavy.
V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd
považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil z dôvodu existujúceho trvania súdneho
konania (jeho dĺžky), ako aj v dôsledku pretrvávajúcich prieťahov v predmetnej veci na
okresnom súde, resp. jeho nečinnosti, finančné zadosťučinenie vo výške 385 903,-- Sk
(t. j. sumu rovnajúcu sa výške istiny žalovanej v konaní vedenom pred okresným súdom pod
sp. zn. 28 C 5/01), ako „náhradu nemajetkovej ujmy za porušovanie jeho základného práva
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov“.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zdôvodnil tým, že „Podľa § 6
Občianskeho súdneho poriadku sú súdy povinné postupovať tak, aby ochrana práv bola
rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili.
Okresný súd Bratislava 3 svojím liknavým postupom vo veci č. 28 C 5/01 nielenže neplní
úlohu orgánu štátu, ktorý má byť garantom základných občianskych práv a slobôd
sťažovateľa, ako aj jeho zákonom chránených záujmov, ale svojou nečinnosťou spôsobuje
stav právnej neistoty.
Sťažovateľ rozviazal pracovný pomer so zamestnávateľom z obavy pred možným
šikanovaním zo strany zamestnávateľa a nastúpil do pracovného pomeru v Českej
republike, kde je v súčasnosti zamestnaný v Záchrannej službe H., kam dochádza z B.
Sťažovateľ nemá záujem pracovať v zahraničí, kam musí, zo svojho bydliska, dochádzať
a chce sa do svojho pôvodného zamestnania vrátiť. Situácia je však taká, že pokiaľ súd
meritórne nerozhodne o jeho žalobe, tak zamestnávateľ môže sťažovateľovi škodiť
dezinformáciami šírenými v lekárskom prostredí a sťažovať, až znemožňovať jeho
zamestnanie v zdravotníctve v mieste jeho bydliska“.
Predmet občianskeho súdneho konania nemožno stotožňovať s oprávnením
ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy
v súvislosti so zistením porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd nemohol prihliadnuť na dôvody sťažovateľa
uvedené v jeho sťažnosti, ktoré sa týkali výšky tohto primeraného finančného
zadosťučinenia. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je fakultatívne
a nenahrádza uspokojenie nárokov uplatnených v konaní, v ktorom bolo zistené porušenie
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd s prihliadnutím na okolnosti zakladajúce
porušenie namietaného práva, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa uznal podľa
zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
20 000,-- Sk.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2002