Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 55/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2002

v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. prerokoval prijatú sťažnosť

MUDr. K. J., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., B., vo veci porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

právo MUDr. K. J., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl.

48 ods. 2 .

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. MUDr. K. J. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,--

Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2002

doručená sťažnosť MUDr. K. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

M. J., B., vo veci porušenia základného práva zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. o zaplatenie peňažných nárokov

vyplývajúcich z pracovného pomeru.

Ústavný súd uznesením č. k. -14 z 29. mája 2002 prijal podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť na konanie.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený predsedom súdu, vyjadrením sp. zn. Spr. 3353/2002

z 29. júla 2002 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom zo

4. septembra 2002.

Okresný súd vo svojom vyjadrení podal chronológiu svojich úkonov vo veci

a konštatoval, „... že ku dnešnému dňu nebol vo veci vytýčený termín pojednávania a pokiaľ

jeho právny zástupca vo veci podal sťažnosť na nečinnosť súdu táto bola pripojená

k predmetnému spisu a nebola predložená predsedovi súdu. Čiže predseda súdu ako

predstaviteľ štátnej správy súdu sa touto sťažnosťou nezaoberal tak, ako to predpokladá

v znení neskorších noviel“.

V súvislosti s posudzovaním prejednania veci bez zbytočných prieťahov bolo

potrebné podľa názoru okresného súdu vziať do úvahy stav oddelenia, ktoré vybavuje

výlučne veci pracovného súdnictva, kde sa touto agendou zaoberajú dvaja sudcovia.

Konajúca sudkyňa vybavuje vo svojom oddelení 286 nerozhodnutých a 356 nevybavených

vecí (rozdiel medzi nerozhodnutými a nevybavenými vecami spočíva v tom, že za

nerozhodnutú vec sa považuje vec, v ktorej nebolo prijaté rozhodnutie, a za nevybavenú sa

považuje vec, v ktorej rozhodnutie síce prijaté bolo, ale dosiaľ sa vec nestala právoplatnou).

Okresný súd je toho názoru, „že posudzovanie lehoty bez zbytočných prieťahov je

nevyhnutné posudzovať v kontexte s vybavovaním ostatnej pracovnoprávnej agendy

k pracovnému času sudcu. Ďalšou skutočnosťou je totiž faktická prítomnosť sudcu na

pracovisku, v ktorej súvislosti Vám v prílohe predkladám nasledovný prehľad neprítomnosti

sudkyne od 1. januára 2001 do 31. júla 2002.

V neposlednom rade je treba zohľadniť pri pracovnom súdnictve i tú skutočnosť, že

do 1. januára 2002 bola táto agenda procesne komplikovanejšou ako ostatná netrestná

agenda I. stupňového súdu nakoľko ako jediná bola agendou senátnou“.

V prílohe k tomuto vyjadreniu predseda okresného súdu pripojil list zákonnej

sudkyne z 22. februára 2001, v ktorom ho v zmysle ustanovenia § 30 ods. 4 zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov upozorňuje na neprimerane vysoký počet pridelených vecí do

oddelenia 28 C, ktoré ako zákonná sudkyňa vybavuje. Z uvedeného vyplýva, že počet

nevybavených vecí v oddelení 28 C k 31. januáru 2001 je 330 vecí (z toho 264

nerozhodnutých vecí), a vzhľadom na to uvádza, že v pridelených veciach nie je možné

zabezpečiť plynulé konanie a vybaviť ich bez zbytočných prieťahov.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu

uviedol, že založenie sťažnosti proti prieťahom v konaní do súdneho spisu a jej

nepredloženie predsedovi okresného súdu je „... nielen konkrétny dôkaz o laxnom prístupe

pri vybavovaní sťažností na Okresnom súde Bratislava 3, ale aj o tom aké môžu byť

subjektívne príčiny prieťahov v konaní“. Ďalej uviedol, že „Stav oddelenia, ktoré sa

predmetnou právnou vecou zaoberá je výsledkom činnosti, či nečinnosti, príslušných

orgánov štátu. Ani za stav tohto oddelenia nemôže žalobca. Niet dôvodu, aby porušovanie

ľudských práv (vrátane práva na proces bez zbytočných prieťahov) bolo ospravedlňované

stavom oddelenia, či personálnymi alebo inými dôvodmi spôsobenými štátom a jeho

orgánmi. Na základe uvedeného naďalej tvrdíme, že v danom prípade k prieťahom v konaní

skutočne došlo a naďalej trvajú“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania v predmetnej veci sťažovateľa.

Sťažovateľ podal na okresnom súde 24. januára 2001 žalobu o zaplatenie 385 903,--

Sk s príslušenstvom ako náhrady mzdových náležitostí vyplývajúcich z pracovného pomeru.

Okresný súd 1. februára 2001 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Tento ho

zaplatil 22. februára 2001. Okresný súd 28. marca 2001 doručil žalovanej strane žalobu na

vyjadrenie, ktorá sa k nej vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 9. apríla 2001

s návrhom na zamietnutie žaloby. Dňa 27. apríla 2001 dala sudkyňa pokyn na zaslanie

vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi, ktoré mu bolo doručené 21. mája 2001. Sťažnosť

sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu bola okresnému

súdu doručená 13. februára 2002. Posledným úkonom okresného súdu zaznamenaným

v spise bolo zaslanie súdneho spisu sp. zn. ústavnému súdu, ktorý spis vrátil

okresnému súdu 24. mája 2002.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo

veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

V petite prijatej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „... rozhodol, že

Slovenská republika, zastúpená Okresným súdom Bratislava 3, v konaní vedenom pod

č. , porušila sťažovateľovo právo, priznané Čl. 48 ods. 2 SR a Čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.

Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby podľa

Ústavný súd SR uložil Okresnému súdu Bratislava 3, aby vo veci č. konal.

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Slovenská republika,

zastúpená Okresným súdom Bratislava 3, je povinná zaplatiť mu finančné zadosťučinenie

vo výške 385.903,- Sk, a to do 30 dní od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR“.

Okresný súd sa vo svojom už vyššie citovanom vyjadrení konkrétne nevyjadril

k dôvodnosti sťažnosti (priznal síce, že „k dnešnému dňu nebol vo veci vytýčený termín

pojednávania“) a z obsahu jeho vyjadrenia vyplýva ospravedlňovanie nečinnosti okresného

súdu vysokým stavom (počtom) prejednávaných vecí a personálnymi problémami

(„faktická prítomnosť sudcu na pracovisku“).

Právny zástupca sťažovateľa sa nestotožňuje s obsahom vyjadrenia okresného súdu

a tvrdí, že „v danom prípade k prieťahom v konaní skutočne došlo a naďalej trvajú“.

Aj napriek sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovanej (no spisovou

kanceláriou nedoručenej) predsedovi okresného súdu k náprave nedošlo. Účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až

právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva

zaručeného nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím

štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich

práv ().

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa

týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS

79/97, ). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ

ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral

do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (, a iné)

relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. je

rozhodovanie o zaplatení peňažných nárokov vyplývajúcich z pracovného pomeru.

Aj keď rozhodovanie (a zisťovanie právne relevantných dôkazov) pracovnoprávnych

vecí je možné vo všeobecnosti kvalifikovať ako pomerne právne a fakticky náročné, nie je

to možné konštatovať v posudzovanom prípade v danom štádiu (počiatku) jeho konania,

keď sa po prijatí žaloby len započalo s prvotnými úkonmi na prípravu pojednávania.

Nepokračovanie v príprave pojednávania od 27. apríla 2001 (keď bol daný pokyn zákonnej

sudkyne na zaslanie vyjadrenia žalovanej strany sťažovateľovi) nepovažoval ústavný súd za

dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej pracovnoprávnej

veci.

2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil

žiadnu významnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri

posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,

pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu.

Na základe predloženej sťažnosti a k nej pripojených písomných dokumentov,

obsahu súdneho spisu okresného súdu a stanovísk účastníkov konania ústavný súd

konštatoval zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom, ktorý aj keď vo veci

spočiatku plynulo konal (začal vykonávať úkony súvisiace s prípravou pojednávania),

v dôsledku svojej nečinnosti po 27. apríli 2001 spôsobil zbytočné prieťahy. Ústavný súd

nemohol taktiež akceptovať skutočnosť, že prvé pojednávanie vo veci nebolo od podania

žaloby 24. januára 2001 doposiaľ ešte vôbec nariadené.

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa

na okresnom súde začalo 24. januára 2001, je stále na súde prvého stupňa nielen bez jeho

rozhodnutia vo veci samej, ale aj bez nariadenia čo len jedného pojednávania a trvá

doteraz vyše 20 mesiacov. V tomto období ústavný súd konštatoval nečinnosť okresného

súdu od 21. mája 2001 doteraz, t. j. cca 16 mesiacov.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne

príčiny spôsobiť prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy

a pod.), ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS

48/96, , ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania

zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie (resp. nečinnosť) spôsobujúce zbytočné

prieťahy v súdnom konaní.

Článok 48 ods. 2 v citovanej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky

súdne konania a ktorý, pokiaľ ide o oblasť občianskeho súdneho konania, vyjadruje

predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis ), pretože

jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu

spravodlivosti. Inými slovami, vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci

úpravy práva na súdnu ochranu osobitný význam pripisuje tomu, aby sa spravodlivosť

nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej

podstate, a tým ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť justície. takto zaviazala

predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení

umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie

spravodlivosti v primeranej lehote (, ).

Okresný súd neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že prijal účinné

opatrenia na zjednanie nápravy ohľadom stavu veci v dotknutom súdnom oddelení, na ktorý

bol predseda okresného súdu upozornený konajúcou sudkyňou v liste z 22. februára 2001.

Na základe vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené

právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48

ods. 2 .

V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd

považoval za potrebné v zmysle ustanovenia

prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva

garantovaného .

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil z dôvodu existujúceho trvania súdneho

konania (jeho dĺžky), ako aj v dôsledku pretrvávajúcich prieťahov v predmetnej veci na

okresnom súde, resp. jeho nečinnosti, finančné zadosťučinenie vo výške 385 903,-- Sk

(t. j. sumu rovnajúcu sa výške istiny žalovanej v konaní vedenom pred okresným súdom pod

sp. zn. ), ako „náhradu nemajetkovej ujmy za porušovanie jeho základného práva

na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov“.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zdôvodnil tým, že „Podľa § 6

sú súdy povinné postupovať tak, aby ochrana práv bola

rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili.

Okresný súd Bratislava 3 svojím liknavým postupom vo veci č. nielenže neplní

úlohu orgánu štátu, ktorý má byť garantom základných občianskych práv a slobôd

sťažovateľa, ako aj jeho zákonom chránených záujmov, ale svojou nečinnosťou spôsobuje

stav právnej neistoty.

Sťažovateľ rozviazal pracovný pomer so zamestnávateľom z obavy pred možným

šikanovaním zo strany zamestnávateľa a nastúpil do pracovného pomeru v Českej

republike, kde je v súčasnosti zamestnaný v Záchrannej službe H., kam dochádza z B.

Sťažovateľ nemá záujem pracovať v zahraničí, kam musí, zo svojho bydliska, dochádzať

a chce sa do svojho pôvodného zamestnania vrátiť. Situácia je však taká, že pokiaľ súd

meritórne nerozhodne o jeho žalobe, tak zamestnávateľ môže sťažovateľovi škodiť

dezinformáciami šírenými v lekárskom prostredí a sťažovať, až znemožňovať jeho

zamestnanie v zdravotníctve v mieste jeho bydliska“.

Predmet občianskeho súdneho konania nemožno stotožňovať s oprávnením

ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa

v súvislosti so zistením porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , a preto ústavný súd nemohol prihliadnuť na dôvody sťažovateľa

uvedené v jeho sťažnosti, ktoré sa týkali výšky tohto primeraného finančného

zadosťučinenia. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je fakultatívne

a nenahrádza uspokojenie nárokov uplatnených v konaní, v ktorom bolo zistené porušenie

práva podľa . Ústavný súd s prihliadnutím na okolnosti zakladajúce

porušenie namietaného práva, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa uznal podľa

zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške

20 000,-- Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2002