Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 21/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Štefana

Ogurčáka a sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval na neverejnom

zasadnutí prijatý podnet , bytom ,

zastúpeného JUDr. Ľubomírom Kuchárom, advokátom, Advokátska kancelária,

Tkáčska 3, Prešov, vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v postupom

Okresného súdu Bardejov v konaniach sp. zn. , a

a takto

rozhodol:

Okresný súd Bardejov v konaniach sp. zn. , a 7 C

1382/98 p o r u š i l právo , aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov, zaručené v .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 3. mája 2000 sp. zn. prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) na konanie podnet

(ďalej len „navrhovateľ“) z 26. novembra 1999 vo veci porušenia jeho práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bardejov

v konaniach vedených pod sp. zn. , a .

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) písomne vyjadrili obaja

účastníci konania: Okresný súd Bardejov (ďalej len „odporca“), zastúpený predsedom

súdu, stanoviskom z 10. 4. a 3. 7. 2000 a navrhovateľ, zastúpený svojím právnym

zástupcom, vyjadrením z 22. 6. 2000.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, nakoľko po

oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od

tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát

predmetný návrh prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich

zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov

a obsahu dotknutých súdnych spisov.

Predmetom návrhu boli tvrdenia navrhovateľa o porušení práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov v troch veciach Okresného súdu Bardejov.

1. Vo veci sp. zn. navrhovateľ jeho porušenie videl v tom, že

okresný súd o jeho žalobe na plnenie nekonal celé tri roky. V tejto súvislosti namietal,

že toto konanie pred okresným súdom bolo prerušené do právoplatného skončenia veci

Okresného súdu Bardejov sp. zn. Cb 189/96. Navrhovateľ tvrdil, že táto vec, t. j.

sp. zn. Cb 189/96, bola právoplatne ukončená dňa 11. 9. 1997, kedy nadobudlo

právoplatnosť uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 6. 1997 č. k. 2 Cob

9/97-67, a že v dôsledku toho mala vybavujúca sudkyňa vydať uznesenie

o pokračovaní v konaní a vytýčiť termín pojednávania, čo sa však nestalo. Okresný

súd o pokračovaní v tomto konaní rozhodol až 25. 5. 1999 s tým, že nariadil

pojednávanie na 20. 7. 1999, kedy opätovne prerušil konanie za účelom právoplatného

ukončenia veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. . V odvolaní, ktoré

navrhovateľ proti tomuto prerušeniu konania podal, uviedol, že aj konanie vo veci 7 C

1382/98 je prerušené už od 4. 12. 1998 a že nie je daný dôvod na prerušenie konania

podľa (ďalej len „OSP“), keďže

ide o otázku, s ktorou sa musí súd vysporiadať v tomto konaní a nemôže mu ako

žalobcovi brániť účinne uplatňovať svoje právo na súde. Uznesením Krajského súdu

v Prešove č. k. -150 bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zmenené

s tým, aby sa vo veci ďalej konalo a konanie nie je prerušené. Navrhovateľ uviedol, že

do dnešného dňa (22. 6. 2000) žiadny termín pojednávania nebol v tejto veci vytýčený

a ani nebola zo strany okresného súdu zaslaná zúčastneným stranám žiadna výzva na

prípadné doplnenie dôkazov, resp. stanoviska.

Odporca vo svojom prvom vyjadrení uviedol, že nemôže súhlasiť s tvrdením

navrhovateľa o porušení jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Prerušenie konania vo veci podľa ustanovenia

nemožno totiž považovať za nečinnosť súdu, a pokiaľ súd v tejto veci nevykonával

úkony v čase prerušenia konania, postupoval v súlade s ustanovením § 111 ods. 1

. Hneď po tom, čo dôvod, pre ktorý konanie bolo prerušené, odpadol, súd vydal

uznesenie o pokračovaní v konaní a v konaní pokračoval. Za nečinnosť súdu nemožno

považovať ani prerušenie konania uznesením z 23. 7. 1999, aj keď toto uznesenie bolo

v dôsledku podaného odvolania zmenené.

V podaní z 3. 7. 2000 k tvrdeniam navrhovateľa ešte dodal, že skutočnosť, že

vybavujúca sudkyňa po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Krajského súdu

v Prešove zo dňa 23. 6. 1997 č. k. -67 nevydala uznesenie o pokračovaní v

konaní, nemožno považovať za nesprávny a už vôbec nie za taký postup, ktorým by

bolo porušené právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Tento postup sudkyne sa nakoniec ukázal aj ako praktický a predvídavý, lebo

Najvyšším súdom Slovenskej republiky bolo na podklade podaného dovolania

uznesenie Krajského súdu v Prešove zrušené a vec bola vrátená na nové konanie

a rozhodnutie. Podľa názoru odporcu aj dovolacie konanie treba v tomto prípade

považovať za takú skutočnosť, pre ktorú je treba konanie vo veci podľa § 109 ods. 2

prerušiť. Opačný postup by mohol znamenať, že v dôsledku kladného výsledku

dovolacieho konania by bolo v konaní predtým prerušenom vydané nezákonné,

prípadne zmätočné rozhodnutie.

Nakoniec, podľa odporcu tvrdenie navrhovateľa, podľa ktorého po tom, čo

Krajský súd v Prešove uznesením z 30. 12. 1999 zrušil uznesenie okresného súdu

z 23. 7. 1999, ktorým bolo konanie vo veci opätovne prerušené do právoplatného

skončenia veci toho istého súdu sp. zn. , súd neurobil vo veci žiaden úkon,

nezodpovedá skutočnosti. Ako zo spisu vyplýva, spis bol prvostupňovému súdu

vrátený dňa 25. 2. 2000 a úpravou z 11. 4. 2000 bolo uznesenie odvolacieho súdu

doručené účastníkom konania. Následne výzvou zo 17. 5. 2000 bol navrhovateľ

vyzvaný špecifikovať svoje nároky uplatnené v konaní, na čo navrhovateľ reagoval

listom z 21. 5. 2000. Keďže dňa 26. 6. 2000 navrhovateľ doručil návrh na vylúčenie

všetkých sudcov tohto súdu z konania a rozhodovania pre ich zaujatosť, súd až do

rozhodnutia odvolacieho súdu o tomto návrhu nemôže v konaní pokračovať.

2. Vo veci sp. zn. navrhovateľ videl porušenie jeho práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v tom, že Okresný súd Bardejov, ktorý

rieši jeho žalobu aj v tejto veci obdobným spôsobom ako v predchádzajúcej veci,

nevytýčil k dnešnému dňu (22. 6. 2000) žiadne pojednávanie a ani nevyzval

zúčastnené strany na prípadné doplnenie dôkazov vo veci.

Odporca v tejto veci nepovažoval za porušenie práva navrhovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nevykonávanie úkonov súdom v čase od

20. 2. 1997 do 25. 5. 1999, lebo aj vo vzťahu k tejto veci, ako to vyplýva z referátu

sudkyne, platí, že vo veci sa nekonalo z dôvodu vyčkania právoplatného skončenia

veci tohto súdu sp. zn. Cb 189/96, i keď za nesprávny postup považoval nevydanie

uznesenia o prerušení konania v zmysle , keď zhodne ako vo

veci sp. zn. , tak aj v tejto právnej veci boli splnené podmienky pre takýto

postup. Nevykonávanie úkonov po túto dobu však odporca považoval za nečinnosť

súdu z objektívnych dôvodov, lebo súdom v inom konaní (sp. zn. Cb 189/96) bola

riešená otázka majúca význam pre rozhodnutie v tejto právnej veci.

Vo vyjadrení z 3. 7. 2000 odporca k tomu dodal, že po vrátení spisu z krajského

súdu dňa 25. 2. 2000 úpravou z 10. 4. 2000 bolo druhostupňové rozhodnutie doručené

účastníkom konania. Podľa názoru odporcu aj keď po tejto úprave vo veci neboli

vykonané ďalšie úkony, vzhľadom na čas, ktorý uplynul od posledného úkonu súdu,

nečinnosť súdu nemožno považovať za porušenie ústavného práva navrhovateľa

priznaného v .

3. Vo veci sp. zn. navrhovateľ porušenie ústavného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov videl v tom, že žaloba bola prijatá

Okresným súdom Bardejov 18. 9. 1998 a následne na to uznesením zo 4. 12. 1998,

ktoré sa stalo právoplatným dňa 29. 12. 1998, bolo toto konanie vo veci prerušené

z dôvodu ukončenia právoplatnej veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. Cb 189/96.

Podľa navrhovateľa je zarážajúce, že v čase vydania uznesenia o prerušení konania

v tejto veci, s odvolaním sa na právoplatné skončenie inej veci okresného súdu, bola

táto iná vec už právoplatne skončená dňom 11. 9. 1997.

Pokiaľ ide o stav konania k 22. 6. 2000, navrhovateľ uviedol, že prípisom

z 2. 6. 2000 bol súdom vyzvaný, aby predložil znalecký posudok na ocenenie

označenej nehnuteľnosti. Aj túto výzvu navrhovateľ považoval za účelovú.

Odporca uviedol, že k porušeniu namietaného ústavného práva navrhovateľa

nedošlo ani v tejto veci, keď zhodne ako vo veci sp. zn. konanie súd

prerušil do právoplatného skončenia inej právnej veci tohto súdu (sp. zn. Cb 189/96).

Ak súd hneď po odpadnutí dôvodu, pre ktorý došlo k prerušeniu konania, v konaní

nepokračoval, bolo tomu tak preto, lebo nebolo možné spis sp. zn. Cb 189/96 pripojiť

ako dôkaz o odpadnutí dôvodu prerušenia, keďže spis bol pripojený k iným veciam

tohto súdu a v čase od 26. 5. 1999 do 28. 9. 1999 bol opätovne na Krajskom súde

v Prešove za účelom opravy rozsudku z 24. 2. 1999 č. k. -20.

Odporca ďalej považoval tvrdenia navrhovateľa obsiahnuté v podaní z 22. 6.

2000 za zavádzajúce, pretože je síce pravdou, že dňa 11. 9. 1997 bola právoplatne

skončená vec tohto súdu sp. zn. Cb 189/96 nadobudnutím právoplatnosti uznesenia

Krajského súdu v Prešove z 23. 6. 1997, avšak toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 5. 1998 sp. zn.

zrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie, pričom spis sa

z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tomuto súdu vrátil 19. 8. 1998, z čoho je

zrejmé, že v čase rozhodnutia súdu o prerušení konania táto vec nebola právoplatne

skončená, a tak nič súdu nebránilo konanie vo veci prerušiť.

Odporca nesúhlasil s názorom navrhovateľa o účelovosti výzvy na predloženie

znaleckého posudku, pretože ako zo spisu vyplýva, navrhovateľ na výzvu súdu

predložil 30. 5. 2000 súdom žiadaný znalecký posudok, a tak jeho tvrdenie je

v rozpore so skutočnosťou.

Pokiaľ súd vo veci ďalej nekoná, je tomu tak, zhodne ako vo veci ,

z dôvodov vznesenej námietky predpojatosti sudcov tohto súdu.

II.

Na základe spisov Okresného súdu Bardejov sp. zn. ,

a a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav týchto konaní :

1. Vec sp. zn.

Dňa 13. 12. 1995 navrhovateľ podal na Okresnom súde Bardejov žalobu

o uloženie povinnosti (ďalej len „žalovaný“) trpieť vstup navrhovateľa do

obchodných priestorov na tom základe, že žalovaný, s ktorým navrhovateľ podniká na

základe zmluvy o konzorciu z 19. 9. 1991, mu listom zo 6. 7. 1995 oznámil, že

konzorcium skončilo a že mu zamedzuje vstup do prevádzkových jednotiek, kde sa

nachádza spoločne nadobudnutý majetok v zásobách presahujúci 1 000 000 Sk.

Navrhol vydať predbežné opatrenie.

Dňa 11. 1. 1996 po vyjadrení žalovaného okresný súd vydal uznesenie, ktorým

návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Dňa 30. 1. 1996

navrhovateľ podal proti nemu odvolanie.

Dňa 25. 4. 1996 sa okresnému súdu spis vrátil z Krajského súdu v Košiciach,

ktorý uznesením z 28. 3. 1996 napadnuté uznesenie o predbežnom opatrení potvrdil.

Dňa 28. 5. 1996 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré po výsluchu účastníkov

bolo odročené na neurčito. Navrhovateľovi bolo uložené upraviť žalobný návrh

a žalovanému predložiť doklady.

Dňa 3. 6. 1996 žalovaný predložil doklady a dňa 11. 6. 1996 navrhovateľ podal

návrh, ktorým žalobu rozšíril o povinnosť vydať účtovné doklady označených

prevádzkových jednotiek.

Dňa 20. 9. 1996 žalovaný podal návrh na prerušenie konania s odôvodnením, že

21. 8. 1996 podal žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o konzorciu, ktorá súvisí

s predmetným sporom.

Dňa 16. 10. 1996 navrhovateľ predložil žiadosť o neodkladné riešenie sporu bez

zbytočných prieťahov s poukazom, že ide pre neho o závažný existenčný spor.

Dňa 16. 10. 1996 okresný súd vydal uznesenie, ktorým konanie vo veci podľa

(ďalej len „OSP) prerušil do

právoplatného skončenia veci sp. zn. Cb 189/96 vedenej na tom istom súde

s poukazom na to, že od vyriešenia otázky, či zmluva o konzorciu je alebo nie je

platná, závisí rozhodnutie v predmetnej veci.

Dňa 20. 11. 1996 navrhovateľ podal proti uzneseniu zo 16. 10. 1996 odvolanie,

ku ktorému sa žalovaný vyjadril dňa 2. 12. 1996.

Dňa 6. 6. 1997 sa okresnému súdu spis vrátil z Krajského súdu v Košiciach,

ktorý ako odvolací súd uznesením z 26. 5. 1997 potvrdil uznesenie o prerušení konania

s poukazom na . Podľa názoru krajského súdu rozhodnutie

o návrhu o neplatnosť zmluvy o konzorciu skutočne môže mať vplyv na konanie

v predmetnej veci.

Dňa 6. 10. 1997 bol vyhotovený záznam, podľa ktorého spis Cb 189/96 bol

štatisticky ukončený, vo veci je podané dovolanie. Z ďalšieho záznamu vyplýva, že

spis Cb 189/96 bol vylúčený za účelom predloženia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na rozhodnutie o dovolaní. Z pripojených rozhodnutí ďalej vyplýva, že vo

veci Cb 189/96 bol vynesený rozsudok 13. 11. 1996, ktorým okresný súd určil

neplatnosť zmluvy o konzorciu. Krajský súd v Prešove uznesením z 23. 6. 1997

sp. zn. tento rozsudok zrušil a konanie zastavil s odôvodnením, že žaloba

na plnenie je prekážkou litispendencie pre určovaciu žalobu, ak ide o rovnaké

subjektívne právo. Podľa vyznačenej doložky o právoplatnosti toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 11. 9. 1997.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozsudkom z 28. 5. 1998

sp. zn. právoplatné uznesenie Krajského súdu v Prešove z 23. 6. 1997

sp. zn. -67 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 19. 8. 1998 sa spis znova vrátil Krajskému súdu v Prešove, ktorý

rozsudkom z 24. 2. 1999 sp. zn. napadnutý rozsudok okresného súdu

z 13. 11. 1996 sp. zn. Cb 189/96 potvrdil. Podľa vyznačenej doložky o právoplatnosti

tento rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 26. 4. 1999.

Dňa 24. 5. 1999 okresný súd vydal uznesenie o pokračovaní v konaní.

Dňa 20. 7. 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito

za účelom pripojenia spisov sp. zn. a .

Dňa 23. 7. 1999 okresný súd vydal uznesenie o prerušení konania podľa § 109

ods. 2 písm. c) do právoplatného skončenia veci sp. zn. vedenej na

tom istom súde s odôvodnením, že od tejto veci závisí posúdenie oprávnenosti vstupu

navrhovateľa do označených prevádzok. Dňa 11. 8. 1999 podal proti tomuto uzneseniu

odvolanie navrhovateľ a spis bol predložený Krajskému súdu v Prešove ako

odvolaciemu súdu dňa 24. 9. 1999.

Dňa 25. 2. 2000 sa spis okresnému súdu vrátil z Krajského súdu v Prešove,

ktorý uznesením z 30. 12. 1999 sp. zn. napadnuté uznesenie okresného

súdu zmenil tak, že konanie vo veci neprerušil. Podľa názoru krajského súdu niet

dôvodu na prerušenie konania vtedy, ak sa síce vedie konanie, ktoré môže mať

význam pre rozhodnutie vo veci, avšak ide o určovaciu žalobu, kde sú pochybnosti

o žalovateľnosti nároku z dôvodu, že je vysoko pravdepodobné, že niet naliehavého

právneho záujmu na takomto určení. V konaní o nároky na plnenie si musí súd takúto

otázku prejudiciálne vyriešiť sám. Krajský súd uviedol, že o takýto prípad ide aj

v prejednávanej veci.

Dňa 11. 4. 2000 bolo toto uznesenie expedované za účelom doručenia

účastníkom.

Výzvou súdu zo 17. 5. 2000 bol navrhovateľ vyzvaný, aby špecifikoval svoje

nároky uplatnené v konaní, na čo navrhovateľ reagoval listom z 21. 5. 2000.

Dňa 26. 6. 2000 navrhovateľ doručil návrh na vylúčenie všetkých sudcov tohto

okresného súdu z konania a rozhodovania pre ich zaujatosť.

2. Vec sp. zn.

Dňa 15. 8. 1996 navrhovateľ podal na Okresný súd Bardejov proti (ďalej

len „žalovaný“) žalobu o náhradu škody vo výške 49 023 Sk, v súvislosti s ktorou

zaplatil na výzvu súdu súdny poplatok dňa 30. 8. 1996.

Dňa 7. 10. 1996 okresný súd vyžiadal doklady k poistnej zmluve, o ktorú sa

uplatnený nárok sčasti opieral.

Dňa 23. 1. 1997 pojednávanie na žiadosť oboch účastníkov z dôvodu kolízie

pojednávania s inými povinnosťami ich právnych zástupcov bolo odročené na

neurčito. Právna zástupkyňa žalovaného zároveň navrhla prerušenie konania do

právoplatného ukončenia veci Cb 189/96.

Dňa 20. 2. 1997 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom zistenia

stavu konania vo veci sp. zn. a Cb 189/96 a posúdenia ďalšieho postupu

v predmetnej veci.

Dňa 11. 3. 1997 navrhovateľ predložil doklady týkajúce sa veci ,

navrhol vykonať výsluchy svedkov a žiadal o nariadenie nového pojednávania v čo

najkratšom čase s poukazom na to, že dosiaľ nebolo konanie začaté.

Zo spisu vyplýva, že okresný súd sa 7. 10. 1997, 1. 2. 1999 a 3. 5. 1999 pokúšal

pripojiť spisy sp. zn. a Cb 189/96 toho istého súdu.

Dňa 22. 7. 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po výsluchu

účastníkov odročené na neurčito. Navrhovateľovi bola uložená povinnosť predložiť

dôkazy o výške škody, ktorú navrhovateľ splnil dňa 30. 7. 1999.

Dňa 26. 7. 1999 okresný súd vydal uznesenie podľa

o prerušení konania do právoplatného skončenia veci sp. zn. vedeného na

tom istom súde s odôvodnením, že je najprv nutné vyriešiť otázku týkajúcu sa majetku

nadobudnutého dražbami a následným prevádzkovaním, od čoho je závislé posúdenie

oprávnenosti nároku navrhovateľa o náhradu škody.

Dňa 11. 8. 1999 navrhovateľ podal odvolanie proti tomuto uzneseniu a dňa

10. 9. 1999 bol spis z tohto dôvodu predložený Krajskému súdu v Prešove ako

odvolaciemu súdu.

Dňa 25. 2. 2000 sa spis vrátil okresnému súdu z Krajského súdu v Prešove,

ktorý uznesením z 30. 12. 1999 sp. zn. napadnuté uznesenie okresného

súdu zmenil tak, že konanie vo veci neprerušil. Krajský súd uviedol, že predpoklady,

ktoré je potrebné v predmetnom konaní zisťovať, sú takého charakteru, že skutočnosti

posudzované v konaní vedenom pod sp. zn. majú s predmetom sporu len

nepriamu súvislosť. Ďalej uviedol, že niet dôvodu na prerušenie konania vtedy, ak

konanie, ktoré môže mať význam pre rozhodnutie súdu, sa vedie o určovacej žalobe,

kde sú pochybnosti o žalovateľnosti nároku z dôvodu, že je vysoko pravdepodobné, že

niet naliehavého právneho záujmu na určení práva alebo právneho vzťahu. V konaní

o peňažné plnenie si musí súd takúto otázku prejudiciálne vyriešiť sám. Podľa jeho

názoru o takýto prípad ide aj v prejednávanej veci.

K podaniu vyjadrenia odporcu z 3. 7. 2000 neboli zo strany okresného súdu,

okrem úpravy z 11. 4. 2000, na základe ktorej okresný súd toto uznesenie expedoval

za účelom doručenia účastníkom, vykonané ďalšie úkony.

3. Vec sp. zn.

Dňa 18. 9. 1998 navrhovateľ podal na Okresný súd Bardejov proti (ďalej

len „žalovaný“) žalobu o vyporiadanie majetku z konzorcia.

Zo spisu vyplýva, že dňa 19. 10. 1998 konajúca sudkyňa žiadala o pripojenie

spisov sp. zn. , a Cb 189/96 toho istého súdu.

Dňa 2. 11. 1998 bola žalovanému doručená žaloba, ku ktorej sa jeho právna

zástupkyňa vyjadrila dňa 9. 11. 1998 a zároveň navrhla konanie prerušiť do

právoplatného ukončenia sporu Cb 189/96. Toto vyjadrenie bolo doručené právnemu

zástupcovi žalobcu dňa 20. 11. 1998.

Dňa 4. 12. 1998 okresný súd vydal uznesenie o prerušení konania do

právoplatného skončenia konania vo veci toho istého súdu sp. zn. Cb 189/96

s poukazom na . Uznesenie, proti ktorému nebolo podané

odvolanie, nadobudlo právoplatnosť 29. 12. 1998.

Dňa 18. 5. 1999 právny zástupca navrhovateľa oznámil, že konanie vo veci Cb

189/96 bolo právoplatne skončené rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 24. 2. 1999,

a preto žiadal, aby súd pokračoval v prerušenom konaní.

Dňa 11. 4. 2000 okresný súd vydal uznesenie o pokračovaní v konaní.

Uznesenie bolo v ten istý deň expedované za účelom doručenia účastníkom.

Z podania navrhovateľa z 22. 6. 2000 vyplýva, že prípisom z 2. 6. 2000 okresný

súd vyzval navrhovateľa, aby predložil znalecký posudok na ocenenie označenej

nehnuteľnosti, ktorú užíva žalovaný.

Z podania odporcu z 3. 7. 2000 vyplýva, že navrhovateľ na výzvu súdu žiadaný

znalecký posudok predložil 30. 5. 2000, a pokiaľ súd vo veci ďalej nekoná, je tomu

tak, zhodne ako vo veci sp. zn. , z dôvodov vznesenej námietky

predpojatosti sudcov tohto súdu.

III.

Navrhovateľ sa predmetným návrhom domáhal rozhodnutia ústavného súdu

o tom, že postupom Okresného súdu Bardejov vo veciach sp. zn. ,

a došlo na jeho ujmu k porušeniu , podľa

ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov

(...)“.

Odporca sa prostredníctvom svojho predsedu vyjadril k opodstatnenosti návrhu

tak, že v žiadnom z uvedených konaní nedošlo k porušeniu ústavného práva

navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Článok 48 ods. 2 o. i. ustanovuje, aby súd prerokoval vec bez

zbytočných prieťahov. Ide o imperatív pre všetky súdne konania. Pre oblasť

občianskeho súdneho konania tento imperatív vyjadruje predovšetkým záujem na tom,

aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis, ), pretože jeho

predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu

spravodlivosti. Inými slovami, vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy

v rámci úpravy práva na súdnu ochranu osobitný význam pripisuje tomu, aby sa

spravodlivosť nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu

ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť justície.

takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných

opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov,

a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa

skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa

najmä týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie sa účastníka konania

a postup súdu (, ). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd

postupoval aj v danom prípade zahrňujúcom preskúmanie troch občianskoprávnych

vecí.

Pokiaľ ide o prvé dve kritériá, ústavný súd sa obmedzil len na globálne

vyjadrenie k nim, hoci aj v ich prípade tieto preskúmal samostatne s ohľadom na

každú jednotlivú vec.

Odporca sa napokon na vysvetlenie prieťahov, v ktorých navrhovateľ videl

porušenie svojho práva zaručeného v , neodvolával ani na

zložitosť dotknutých vecí, ani na prieťahy vyvolané správaním sa navrhovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, žiadnu z preskúmavaných vecí

nemožno podľa názoru ústavného súdu samostatne len vzhľadom na jej skutkovú

a právnu povahu hodnotiť ako zložitú vec. Toto zistenie však samo osebe ešte

nevylučuje, aby ústavný súd aj takéto prípady nemohol vzhľadom na zložitosť konania

považovať za zložité veci. Súdne konanie sa totiž aj v jednoduchej veci môže stať

zložitým napr. vtedy, ak budú paralelne prebiehať konania vo veciach, medzi ktorými

je vzájomná závislosť.

V danom prípade sa všetky tri skúmané veci (, ,

) týkajú rovnakých účastníkov (navrhovateľa a medzi ktorými

prebiehal na tom istom okresnom súde (odporca) ešte ďalší spor (Cb 189/96), ktorý

však navrhovateľ týmto podnetom nenapadol.

Zo všetkých týchto sporov sa na okresnom súde najprv začalo konanie

z iniciatívy navrhovateľa vo veci sp. zn. , predmetom ktorého je spor

účastníkov zmluvy o konzorciu z 19. 9. 1991 o právo jedného z nich (navrhovateľa) na

vstup do obchodných priestorov, v ktorých sa nachádza nimi spoločne nadobudnutý

majetok. O osem mesiacov neskôr a o niekoľko dní po tom, čo navrhovateľ podal

samostatnú žalobu o náhradu škody (sp. zn. ), sa pre zmenu z iniciatívy

druhého účastníka tejto zmluvy o konzorciu ( začalo konanie vo veci sp. zn. Cb

189/96 s návrhom, aby sa určila neplatnosť zmluvy o konzorciu. Nakoniec, o dva roky

a deväť mesiacov neskôr, než sa začala prvá spomínaná vec, sa začalo ďalšie konanie,

tentokrát znova z iniciatívy navrhovateľa, o vyporiadanie majetku z konzorcia (sp. zn.

).

Ak vzhľadom na súbežný priebeh týchto štyroch súdnych konaní ústavný súd

na jednej strane uznáva, že medzi uvedenými vecami je istá súvislosť, ktorá mohla

spraviť obtiažnejšou úlohu odporcu tieto veci prerokovať bez zbytočných prieťahov

a rozhodnúť o nich v primeranej lehote, na druhej strane musí konštatovať, že

ťažkosti, ktoré z tejto súvislosti medzi súbežne existujúcimi vecami v prípade

navrhovateľa vznikli, nie sú postačujúce na to, aby samé osebe ospravedlnili prieťahy

v konaní, ktoré navrhovateľ predmetným podnetom namietal.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že zo spisov odporcu

v namietaných veciach (pozri časť II nálezu) nevyplýva, že by medzi nimi išlo

o vzájomnú závislosť, resp. o ich závislosť od veci sp. zn. Cb 189/96. Je síce pravda,

že okresný súd v čase, keď prvý raz rozhodoval o prerušení veci sp. zn. ,

rozhodoval o tom podľa , a teda zrejme považoval túto vec

za takú, v ktorej „rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený

riešiť“ a ktorá sa rieši vo veci sp. zn. Cb 189/96, avšak odvolací súd sa s takýmto

posúdením závislosti prvej uvedenej veci od druhej nestotožnil, pretože pokiaľ

potvrdil rozhodnutie odporcu o prerušení konania, potvrdil ho z iného dôvodu,

konkrétne z dôvodu uvedeného v ustanovení , podľa ktorého

„pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu (...)“.

Z toho vyplýva, že okresnému súdu zo zákona nevyplývala žiadna povinnosť

uvedené konanie prerušiť. Teda, dôvodom prerušenia konania sp. zn.

nebola otázka, ktorú by súd nemohol v tomto konaní samostatne riešiť ako predbežnú

otázku. Obdobný záver platí aj na ostatné namietané prípady prerušenia konania

v preskúmavaných veciach.

K tomu treba dodať, že pri celkovej úvahe o stupni zložitosti preskúmavaných

vecí ústavný súd vzal do úvahy, že povinnosť posudzovať predbežné otázky urobili

veci trochu zložitejšími. V tejto súvislosti však už nemohol prihliadnuť na to, že tieto

veci sa pri svojom nápade na okresný súd zapísali do rôznych súdnych oddelení

(senátov) a že v dôsledku toho zrejme mali rôznych zákonných sudcov, pretože jednak

nie je presvedčený o tom, že sa takýmto dôsledkom vhodnou organizáciou činnosti na

súde (napr. už pri rozvrhu práce) nedalo predísť, a jednak ak sa už tak stalo,

nepovažuje túto skutočnosť za zdroj takých komplikácií, ktorým sa nedalo čeliť

prijatím vhodných opatrení, napr. podľa , podľa ktorého „v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho

začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov“, prípadne

lepšou súčinnosťou konajúcich sudcov napr. pri získavaní potrebných informácií

vrátane zapožičiavania si súvisiacich spisov v rámci toho istého okresného súdu.

2. Pokiaľ ide o „správanie sa navrhovateľa“ v preskúmavaných veciach,

ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená

na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v týchto konaniach

k zbytočným prieťahom.

3. Nakoniec sa ústavný súd zaoberal postupom súdu v jednotlivých veciach :

a) Vec sp. zn.

. Odporca odmietol tvrdenie navrhovateľa, podľa ktorého sa o jeho žalobe na

plnenie nekonalo celé tri roky. Podľa odporcu nemožno totiž prerušenie konania vo

veci podľa považovať za nečinnosť súdu, a teda za

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to ani v tom

prípade, ak uznesenie o prerušení konania bolo v dôsledku podaného odvolania

zmenené.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie,

ktoré sa začalo 13. 12. 1995 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia vo

veci samej, trvá k dnešnému dňu 4 roky a 9 mesiacov. Podľa názoru ústavného súdu

takáto zdĺhavosť konania môže byť z hľadiska akceptovaná len vo

výnimočných prípadoch.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že zo strany okresného súdu bolo konanie

v predmetnej veci dva razy prerušené. Prvé prerušenie trvalo od 16. 10. 1996 (vydanie

uznesenia o prerušení konania do právoplatného skončenia veci sp. zn. Cb 189/96) do

24. 5. 1999 (uznesenie o pokračovaní v konaní), t. j. 31 mesiacov. Druhé prerušenie

trvalo od 23. 7. 1999 (uznesenie o prerušení konania do právoplatného skončenia veci

sp. zn. ) do 11. 4. 2000 (príkaz na doručenie uznesenia, ktorým odvolací

súd uznesenie o prerušení konania zmenil tak, že konanie vo veci neprerušil), t. j. vyše

8 mesiacov. Teda, len uvedené prerušenia konania, počas ktorých sa vo veci samej

nekonalo, predĺžili predmetné konanie o vyše 39 mesiacov.

V časti o zložitosti veci už bolo uvedené, že vzhľadom na povahu otázky, ktorú

bolo potrebné predbežne riešiť, zákon v danej veci neukladal okresnému súdu

povinnosť toto konanie prerušiť. Preto pokiaľ okresný súd uvedené konanie prerušil, je

potrebné vychádzať z toho, že vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy

prichádzajúcimi procesnými postupmi zrejme s cieľom racionálne organizovať

konanie v zmysle zásady procesnej ekonómie. Proti takejto voľbe nemožno mať

v zásade námietky a ústavný súd ju, pokiaľ ide o prvý prípad prerušenia konania

v danej veci, ani nemieni spochybniť, pretože jednak ide o procesný postup, ktorý je

zákonom dovolený ( ) a ktorý odvolací súd v tomto prípade

odobril ako vecne správny s primeraným odôvodnením, a jednak ho treba posudzovať

podľa situácie, ktorá existovala v čase, kedy sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú

v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd odhliadnuc od princípu

subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac

zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť

alebo účelnosť zvoleného procesného postupu.

Jednako treba hneď upresniť, že ak ustanovenie tým,

že v súvislosti s riešením „otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu“,

nerobí v princípe rozdiel medzi procesným postupom spočívajúcim v prerušení

konania, počas ktorého „sa nevykonávajú pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto

zákona“ ( prvá veta ), ale sa vyčkáva na odpoveď, ktorá na túto

otázku bude daná v inom konaní, a procesným postupom spočívajúcim v „inom

vhodnom opatrení“, v prípade ktorého sa konanie bez jeho prerušenia zameriava aj na

riešenie takejto otázky ako predbežnej otázky, ponecháva všeobecnému súdu istú

voľnosť pri voľbe tohto procesného postupu, to ešte neznamená, že táto voľnosť je bez

obmedzenia a ústavným súdom nekontrolovateľná.

Aj ustanovenie , tak ako nakoniec každé zákonné

ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s (

). Nakoľko zo žiadneho ustanovenia nemožno vyvodiť, že prerušením

konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných

prieťahov, zaručené v , musí sa všeobecný súd pri uplatňovaní

procesného postupu podľa ustanovenia riadiť preto

i požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku a ktorá, tak ako to už bolo

vyššie uvedené, ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie

napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti

v primeranej lehote.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd nestotožnil s názorom odporcu, podľa ktorého

prerušenie konania v zmysle ustanovenia nemožno

v žiadnom prípade považovať za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v zmysle .

Pokiaľ ide o prvý prípad prerušenia konania, okresný súd ho prerušil do

právoplatného skončenia veci sp. zn. Cb 189/96. Nebolo sporné, že táto vec nadobudla

právoplatnosť dňa 11. 9. 1997 a že dňa 28. 5. 1998 v dôsledku rozsudku dovolacieho

súdu sa konanie v tejto veci znova obnovilo, aby sa nakoniec znova právoplatne

skončilo dňa 26. 4. 1999.

Podľa názoru ústavného súdu proti tomuto prerušeniu konania nemožno mať

s ohľadom na vyššie uvedené zásady žiadne pripomienky, a to až do právoplatnosti

skončenia veci Cb 189/96 dňom 11. 9. 1997, kedy odpadla prekážka, pre ktorú sa

konanie prerušilo. Od tohto dňa okresný súd bol povinný pokračovať v konaní i bez

návrhu ( druhá veta ), a to bez ohľadu na to, že proti právoplatnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo podané v zákonnej lehote dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok. Dovolacie konanie totiž nie je zákonnou prekážkou

postupu konania taxatívne vymedzenou v až 111 , a preto všeobecný súd

nemôže nekonať a nerozhodovať vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom spore je začaté

dovolacie konanie, a to ani na základe ustanovenia , pod

ktoré nemožno subsumovať mimoriadny opravný prostriedok, na základe ktorého sa

začína dovolacie konanie (mutatis mutandis, ). Z tohto dôvodu nečinnosť

okresného súdu od 11. 9. 1997 až do 28. 5. 1998 (vyše 8 mesiacov) nemôže

ospravedlniť ani to, že dovolací súd nakoniec právoplatné rozhodnutie zrušil

a v dôsledku toho sa konanie vo veci Cb 189/96 znova obnovilo.

Pokiaľ ide o jeho nečinnosť po dobu, po ktorú toto „obnovené“ konanie znova

prebiehalo, a to až do 26. 4. 1999, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského

súdu z 24. 2. 1999, ústavný súd ju nepovažuje za neprimeranú k celkovým

okolnostiam danej veci, najmä s ohľadom na to, že dôvod nečinnosti sa zhodoval

s prekážkou, pre ktorú bolo konanie pôvodne prerušené, a že počas tejto doby nebolo

neodôvodnené očakávať skoré ukončenie veci Cb 189/96, keďže sa nachádzala znova

v štádiu odvolacieho konania. Z týchto dôvodov po starostlivom zvážení všetkých

okolností veci ústavný súd nepovažoval túto nečinnosť za zbytočný

prieťah.

Pokiaľ ide o druhé prerušenie konania, ku ktorému došlo dňa 23. 7. 1999,

ústavný súd poznamenáva, že odvolací súd následne neuznal dôvody tohto prerušenia

za opodstatnené. Za tohto stavu ústavný súd nemôže obdobie (od 23. 7. 1999 do 17. 5.

2000, t. j. približne 10 mesiacov), ktoré je s týmto vecne nesprávnym prerušením

konania spojené, uznať za procesný postup zodpovedajúci požiadavke v zmysle čl. 48

ods. 2 , t. j. požiadavke prerokovať vec bez zbytočných prieťahov.

Vyššie zistený prieťah okresného súdu kvalifikovaný ako zbytočný (celkom 18

mesiacov) spolu s nevysvetlenou nečinnosťou okresného súdu od 11. 6. 1996, kedy

navrhovateľ rozšíril žalobu, do 16. 10. 1996, kedy okresný súd vydal už spomínané

prvé uznesenie o prerušení konania (4 mesiace), ústavný súd považoval za natoľko

významný, že nemohol inak než v súvislosti s ním konštatovať porušenie práva

navrhovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu

ho garantuje .

Celkom na záver k tejto veci ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že

s týmto základným právom je málo zlučiteľný taký procesný postup, ktorého

výsledkom je, že až po 4 rokoch a 5 mesiacoch od začatia konania (17. 5. 2000) súd

pristupuje k výzve navrhovateľa, aby špecifikoval svoje nároky v konaní, teda

k výzve, ktorá svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku

občianskeho súdneho konania.

b) Vec sp. zn.

Navrhovateľ v tejto veci videl prieťahy najmä v tom, že okresný súd ešte

nevytýčil žiadne pojednávanie a ani nevyzval zúčastnené strany na prípadné doplnenie

dôkazov vo veci.

Odporca nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa o porušení práva prerokovať vec

bez zbytočných prieťahov, keď nevykonávanie úkonov súdom v čase od 20. 2. 1997

do 25. 5. 1999 považoval za nečinnosť súdu z objektívnych dôvodov, lebo súdom

v inom konaní (sp. zn. Cb 189/96) sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie

v tejto právnej veci. Okrem toho za porušenie tohto práva neuznal ani nevykonávanie

úkonov v ďalšom období.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie,

ktoré sa začalo 15. 8. 1996 a je k dnešnému dňu neskončené na súde prvého stupňa,

trvá 4 roky a jeden mesiac, čo je na prvý pohľad dĺžka konania, ktorá na svoje

ospravedlnenie vyžaduje pádne dôvody.

V období od nápadu veci na okresný súd až do pojednávania dňa 20. 2. 1997

ústavný súd nezistil zbytočný prieťah. Rovnako sa však už nemôže vyjadriť

o nasledujúcom období.

Zo spisu vyplýva, že medzi pojednávaním dňa 20. 2. 1997, ktoré bolo odročené

za účelom zistenia stavu konania vo veci toho istého súdu sp. zn.

a Cb 189/96, a nasledujúcim pojednávaním dňa 22. 7. 1999 okresný súd uskutočnil len

neúspešné pokusy o pripojenie uvedených spisov, aby potom pojednávanie dňa 22. 7.

1999 po výsluchu účastníkov odročil na neurčito s výzvou adresovanou

navrhovateľovi predložiť dôkazy o výške škody.

Pokiaľ ide o vysvetlenie, ktoré odporca v tejto veci uviedol, ústavný súd

poznamenáva, že dokáže uznať ako ospravedlňujúci dôvod nemožnosť vo veci

rozhodnúť v dôsledku toho, že bolo aj v tejto veci, tak ako v predchádzajúcej veci,

potrebné vyčkať na právoplatné skončenie veci sp. zn. Cb 189/96. Taktiež je

pripravený nepovažovať za nesprávny postup okolnosť, že sa v tejto súvislosti

nevydalo uznesenie o prerušení konania v zmysle , pretože,

tak ako to už uviedol pri predchádzajúcej veci, ide podľa jeho názoru o prípustnú

voľbu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi. To čo však

nemôže v tejto súvislosti z tohto vysvetlenia akceptovať ako ospravedlňujúci dôvod, je

to, že nevykonávanie úkonov počas tejto doby treba považovať za nečinnosť

z objektívnych dôvodov.

Podľa jeho názoru nemôže totiž existovať žiadny objektívny dôvod na to, aby

sa výzva navrhovateľovi za účelom predloženia dôkazov o škode, ktorá bola dôvodom

odročenia pojednávania z 22. 7. 1999, nemohla uložiť skôr než po právoplatnom

skončení uvedenej súvisiacej veci, najmä ak zo správania navrhovateľa, osobitne

z jeho podania z 11. 3. 1997, ktorým predložil súdu niektoré doklady, navrhol

vykonanie výsluchov svedkov a výslovne žiadal o nariadenie nového pojednávania,

bolo zrejmé, že by sa skoršiemu uloženiu takejto výzvy nebránil. Vzhľadom na to

ústavný súd nečinnosť súdu od 11. 3. 1997 do 22. 7. 1999, t. j. po dobu 2 rokov a 4

mesiacov, považoval za zbytočný prieťah.

Za zbytočný prieťah bezprostredne nadväzujúci na predchádzajúci prieťah

ústavný súd považoval aj následné prerušenie konania uznesením z 26. 7. 1999,

ktorého dôvody odvolací súd neuznal za opodstatnené, a preto toto uznesenie zmenil

tak, že konanie vo veci neprerušil. Nakoľko ide o obdobnú situáciu ako

v predchádzajúcej veci v prípade druhého prerušenia konania, ústavný súd

v podrobnostiach odkazuje na túto časť odôvodnenia. V danej veci nečinnosť

okresného súdu odhliadnuc od tej, ktorá súvisela s odstraňovaním následkov

nesprávneho prerušenia konania, pretrvávala ešte aj 3. 7. 2000, kedy bolo podané

vyjadrenie odporcu. V dôsledku toho na ťarchu okresného súdu bolo potrebné pričítať

zbytočný prieťah v dĺžke jedného roka.

Vzhľadom na to, že na celkovej dĺžke konania v rozsahu 4 roky a 1 mesiac sa

zbytočné prieťahy podieľajú v rozsahu 3 rokov a 4 mesiacov, ústavný súd nemohol

nekonštatovať porušenie na ujmu navrhovateľa aj v tomto prípade.

c) Vec sp. zn.

Navrhovateľ svoje námietky v tomto prípade orientoval predovšetkým na

nesprávnosť prerušenia konania uznesením zo 4. 12. 1998 s poukazom na to, že

konanie, kvôli ktorému sa tak stalo (Cb 189/96), už bolo právoplatne skončené dňom

11. 9. 1997.

Odporca tieto námietky neuznal s poukazom na to, že ak je pravdou, že 11. 9.

1997 bola právoplatne skončená vec Cb 189/96, neskôr došlo k obnoveniu konania

v uvedenej veci, a v dôsledku toho v čase rozhodnutia súdu o prerušení konania táto

vec nebola právoplatne skončená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetné konanie sa začalo 18. 9.

1998 a trvá k dnešnému dňu 2 roky, t. j. dobu, ktorá sama osebe by vzhľadom na

povahu sporu (vyporiadanie majetku) nemusela z hľadiska vyvolať

problém tzv. zbytočných prieťahov.

Jednako ústavný súd k takémuto záveru predsa len dospel po tom, čo zistil

prieťah v období od 18. 5. 1999 do 11. 4. 2000, ktorý nepovažuje odporcom za

dostatočne vysvetlený a ktorý sa na celkovej dĺžke doterajšieho konania podieľa

11 mesiacmi, čo ide značne nad rámec toho, čo je možné z hľadiska uvedeného článku

tolerovať.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že po tom, čo zástupca

navrhovateľa dňa 18. 5. 1999 oznámil súdu odpadnutie prekážky, pre ktorú bolo

konanie prerušené, okresný súd vydal uznesenie o pokračovaní v konaní až 11. 4.

2000. Takúto oneskorenú reakciu nemožno ospravedlniť len s poukazom na to, že

dotknutý spis Cb 189/96 ako dôkaz o odpadnutí dôvodu prerušenia nebolo možné

pripojiť, ak ide o spis toho istého súdu a ak navyše nemohol byť pre takýto dôkaz ani

potrebný. Totiž to, čo bolo rozhodujúce v tejto súvislosti zistiť, bol spôsob, akým bola

vyriešená predbežná otázka, čo sa dalo zistiť už na základe rozhodnutia odvolacieho

súdu, ktoré mohol okresnému súdu, ak sa už aj nemohol dostať k spisu, predložiť

ktorýkoľvek z účastníkov konania.

Naproti tomu ústavný súd nepovažoval za odôvodnenú námietku navrhovateľa

o zbytočných prieťahoch len s ohľadom na vydanie uznesenia o prerušení konania,

pretože, tak ako to už bolo uvedené v súvislosti s vecou , v čase, kedy sa

o tomto prerušení rozhodovalo, nebola vec Cb 189/96 právoplatne skončená. Navyše,

navrhovateľ toto prerušenie v tom čase ani nenapadol odvolaním, takže aj sám by

v dôsledku toho prispel k nesprávnosti, na ktorú teraz poukazoval.

Z týchto dôvodov ústavný súd aj v tejto veci rozhodol tak, ako je uvedené vo

výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2000