Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 43 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (48)I. ÚS 141/03
PDF · 189.04 KB
No categories available
I. ÚS 141/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 141/03-31
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 18. februára
2004 prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. M. K., bytom B. B., zastúpenej advokátom JUDr. O.
Z., Advokátska kancelária, L. M., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 566/00 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 566/00 p o r u š i l
právo Mgr. M. K., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Mgr. M. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk
(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný
vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Mgr. M. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk
(slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava II povinný
vyplatiť advokátovi JUDr. O. Z., Advokátska kancelária, L. M., na jeho účet do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 141/03-12 z 20. augusta 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť Mgr. M. K., bytom B. B., (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. O. Z., Advokátska kancelária, L. M., vo veci porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II
(„ďalej aj „okresný súd“) v konaní o zaplatenie pôžičky 500 000 Sk s príslušenstvom
vedenom pod sp. zn. 16 C 566/00 na ďalšie konanie.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala, aby ústavný súd okrem vyslovenia
porušenia práva, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby jej priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 63 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: Okresný súd Bratislava II, zastúpený jeho poverenou predsedníčkou, vyjadrením
sp. zn. Spr. 2063/03 z 12. septembra 2003 a sťažovateľka, zastúpená svojím právnym
zástupcom, stanoviskom z 20. októbra 2003 doplneným 17. februára 2004 (v ktorom okrem
vyčíslenia trov konania navrhol, aby ústavný súd rozhodol na základe dôkazov
predložených účastníkmi „... bez potreby podrobného preštudovania spisu, nachádzajúceho
sa na okresnom súde ...“).
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.
II.
Ústavný súd 3. septembra 2003 požiadal okresný súd o predloženie súdneho spisu
sp. zn. 16 C 566/00. V odpovedi z 2. októbra 2003 okresný súd zdôvodnil nepredloženie
požadovaného spisu nutnosťou písomného vypracovania rozsudku (z 1. októbra 2003), jeho
doručenia účastníkom a vyčkaním na uplynutie lehoty na podanie odvolania.
Na opätovnú žiadosť ústavného súdu zo 7. januára 2004 okresný súd 23. januára
2004 oznámil, že vo veci bolo podané odvolanie a spis bude predložený Krajskému súdu
v Bratislave.
Vychádzajúc z doterajšieho priebehu konania vo veci sp. zn. 16 C 566/00 zhodne
prezentovaného oboma účastníkmi konania v sťažnosti a aj vo vyjadrení okresného súdu
a následnom stanovisku právneho zástupcu sťažovateľky nepovažoval ústavný súd za
nevyhnutné zisťovať priebeh a stav konania nahliadnutím do predmetného súdneho spisu
a pri svojom rozhodovaní vychádzal z už uvedených písomných prejavov účastníkov
konania.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, ako aj z vyjadrení účastníkov
konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.
Sťažovateľka uviedla, že 6. decembra 2000 (podľa okresného súdu 12. decembra
2000) podala okresnému súdu žalobu o zaplatenie pôžičky 500 000 Sk s príslušenstvom.
Dňa 30. marca 2001 vyzval okresný súd sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý
sťažovateľka zaplatila 15. mája 2001.
Na 29. november 2001 bol vo veci stanovený termín pojednávania, ktorý sa z dôvodu
neúčasti odporcu a práceneneschopnosti zákonnej sudkyne (Mgr. A. Č.) odročil na neurčito.
Z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku v apríli 2002 bola vec
sp. zn. 16 C 566/00 pridelená na vybavenie sudkyni JUDr. G. S., ktorá však od januára 2003
nevykonávala funkciu sudcu z dôvodu jej pracovného pridelenia na Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky.
Po doriešení personálneho obsadenia okresného súdu bola vec pridelená zákonnej
sudkyni JUDr. A. S., ktorá určila vo veci termín pojednávania na 1. október 2003.
Na pojednávaní konanom 1. októbra 2003 rozhodol okresný súd rozsudkom,
proti ktorému bolo podané 25. novembra 2003 odvolanie.
III.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal.
Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom“.
2. Sťažovateľka žiadala vyslovenie porušenia vyššie označeného základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázanie okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných
prieťahov, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 63 000 Sk a náhrady
trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Okresný súd vo svojom vyššie citovanom vyjadrení k opodstatnenosti prijatej
sťažnosti vykonal chronologický prehľad jednotlivých procesných úkonov, doterajší priebeh
konania odôvodnil personálnymi problémami (pracovná neschopnosť a následný nástup
zákonnej sudkyne na materskú dovolenku, ako aj pridelením ďalšej sudkyne na výkon práce
na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) a konštatoval „... Z uvedeného je
zrejmé, že vo veci vznikli prieťahy v konaní, ktoré však majú výlučne objektívny charakter
a nevznikli subjektívnym zavinením konkrétneho sudcu“.
Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu
nenamietal pravdivosť tvrdení prednesených okresným súdom v jeho vyjadrení (týkajúcich
sa priebehu konania) a trval na dôvodoch uvedených v sťažnosti.
Sťažovateľka podala okresnému súdu viacnásobne (4. marca 2002, 5. júna 2002,
13. marca 2003) sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona
Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,
štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe
súdov) v znení neskorších predpisov, no tieto neviedli k efektívnej náprave.
K sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľka pripojila odpoveď okresného súdu sp. zn.
Spr. 2013/02 zo 14. marca 2002 na jej sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej predseda
okresného súdu uviedol, že „... musím s poľutovaním konštatovať, že túto (sťažnosť)
považujem za dôvodnú...“, ako aj odpoveď okresného súdu sp. zn. Spr. 2063/03 zo
17. apríla 2003 na jej ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej (odpovedi) poverená
predsedníčka okresnému súdu konštatovala, že „... som vo veci zistila prieťahy v konaní ...“.
3. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný
súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľku (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých
kritérií postupoval aj v danom prípade.
3. 1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia tejto sťažnosti
je konanie okresného súdu o vrátenie pôžičky, ktoré sa začalo v decembri 2000 a doteraz nie
je právoplatné ukončené. Okresný súd v danej veci určil dve pojednávania, z ktorých prvé
určené na 29. november 2001 bolo odročené na neurčito (z dôvodu neúčasti odporcu
a pracovnej neschopnosti sudkyne) a na druhom pojednávaní 1. októbra 2003 (prvom
realizovanom) bolo vo veci meritórne rozhodnuté v prospech sťažovateľky. Okresný súd
teda vo veci meritórne rozhodol (v dôsledku podaného odvolania rozhodnutie doteraz nie je
právoplatné) po dvoch rokoch a desiatich mesiacoch.
Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom nezistil v súčasnom štádiu
konania žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej zložitosti posudzovanej
veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť doterajší priebeh konania o nej. Vyššie uvedené
rozhodnutie veci na jedinom pojednávaní v zásade len na základe prednesov účastníkov toto
konštatovanie ústavného súdu len potvrdzuje .
3. 2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd
nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. 3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej
občianskoprávnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok
s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených dokumentov, ako aj zo
stanovísk účastníkov konania ústavný súd konštatoval prieťahy v období od
29. novembra 2001 (odročené pojednávanie) do 1. októbra 2003 (pojednávanie vo veci),
keď okresný súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci (resp. bol
nečinný) počas 22 mesiacov.
Okresný súd túto dobu nečinnosti, ktorá nebola vyvolaná správaním sťažovateľky,
ospravedlňoval rizikovou graviditou – nástupom zákonnej sudkyne na materskú dovolenku
a opakovanými personálnymi zmenami.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003
a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Takto napr. ústavný súd s ohľadom
na okolnosti danej veci neprihliadol pri skúmaní prieťahov na obdobie nečinnosti okresného
súdu počas dovolenky a práceneschopnosti zákonnej sudkyne v trvaní siedmich mesiacov
(I. ÚS 76/03), resp. počas práceneschopnosti vyvolanej rizikovou graviditou zákonnej
sudkyne a jej nástupom na materskú dovolenku (I. ÚS 23/03). V okolnostiach danej veci
bolo možné tento prieťah okresného súdu z tohto dôvodu ospravedlniť najdlhšie do apríla
2002.
Na ospravedlnenie nasledujúceho obdobia nečinnosti okresného súdu (až do
1. októbra 2003) však ústavný súd už ďalší ústavne relevantný dôvod nezistil. V tejto
súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 23/03), že nedostatočné personálne
obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by
mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým
účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy
ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie
napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej
lehote. Z vyjadrenia zástupkyne okresného súdu nevyplýva prijatie takýchto opatrení
v súvislosti s uvádzanými personálnymi zmenami. Zistenú nečinnosť okresného súdu bolo
preto potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu považovať v dĺžke
jedného roka a piatich mesiacov za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil, že okresný súd v predmetnom
konaní porušil právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia.
4. S prihliadnutím na skutočnosť, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol
1. októbra 2003, nepovažoval ústavný súd za potrebné prikázať okresnému súdu konať tak,
aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako sa to
sťažovateľka v petite svojej sťažnosti dožadovala.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala z dôvodu, že „Nerozhodnutím Okresného
súdu Bratislava II v danej veci po uvedenú dobu som ako podnikateľka stratila akúkoľvek
možnosť disponovať s uvedenými finančnými prostriedkami, ako aj s úrokmi, ktoré sa
odďaľovaním konania stále zvyšujú, a tým som stratila aj možnosť zúčastňovať sa na
obchodných transakciách, čím som začala strácať na dôveryhodnosti v obchodných
vzťahoch. Táto strata na dôveryhodnosti mala za následok poškodenie môjho dobrého mena
v obchodných stykoch“, finančné zadosťučinenie „ako náhradu nemajetkovej ujmy
vyjadrenej v peniazoch“ vo výške 63 000 Sk.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy primerané
finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy
(napr. I. ÚS 15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia
vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím
na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva, ako aj na predmet
sporu v napadnutom občianskoprávnom súdnom konaní uznal podľa zásad spravodlivosti za
odôvodnené priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 20 000 Sk.
V tejto súvislosti ústavný súd nemohol prihliadnuť na tvrdenie sťažovateľky, že
„Nerozhodnutím (...) stratila akúkoľvek možnosť disponovať s uvedeným finančnými
prostriedkami, ako aj s úrokmi, ktoré sa odďaľovaním konania stále zvyšujú, a tým som
stratila aj možnosť zúčastňovať sa na obchodných transakciách, čím som začala strácať na
dôveryhodnosti v obchodných vzťahoch“. Ústavný súd totiž pri úvahe o výške primeraného
finančného zadosťučinenia nemôže v žiadnom prípade špekulovať o tom, s akým
výsledkom posudzované súdne konanie môže skončiť (mutatis mutandis I. ÚS 23/03, I. ÚS
146/03).
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu odmeny právneho zástupcu za dva úkony
právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj spísanie sťažnosti ústavnému
súdu. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej
pomoci vo výške 8 800 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný
súd zaviazal okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky.
Keďže sťažovateľka v konaní uspela, ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade je odôvodnená aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a že
požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia zodpovedá platným právnym predpisom
(§ 13 ods. 8, § 16 a § 18 s aplikáciou § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb).
7. Vzhľadom na ustanovenie čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu
ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou
rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom
konania.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2004