Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 132/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2004 v senáte

zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka

prerokoval prijatú sťažnosť A. Ž., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod

sp. zn. (predtým pod sp. zn. ) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

právo A. Ž., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. A. Ž. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk

(slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. Ž. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk

(slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II povinný

vyplatiť jeho advokátke JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., na jej účet do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 2. júla

2003 č. k. -20 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. Ž., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K. (ďalej len „právna

zástupkyňa“), a to v časti namietajúcej porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým

pod sp. zn. ). V časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a Dohovoru uznesením okresného súdu

č. k. Ro 2063/99-12 z 10. marca 2000, ktoré bolo vydané v konaní vedenom pod sp. zn.

„1 Ro 2063/99“ (následne pod sp. zn. ), sťažnosť odmietol ako návrh podaný

oneskorene.

2. Zo sťažnosti doplnenej podaním z 25. júna 2003 a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ

podal 24. júna 1999 okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci zaplatenia dlžnej

sumy (25 000 Sk s príslušenstvom, slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún). V tejto veci

okresný súd 8. septembra 1999 vydal platobný rozkaz pod č. k. -3. Podľa

tvrdení sťažovateľa v konaní v čase podania sťažnosti dochádzalo k prieťahom, lebo

konanie „nepokračovalo plynule po tom, čo sa platobný rozkaz doručovaný obidvom

žalovaným v tomto konaní vrátil (…)“. Okresný súd uznesením č. k. -31

z 11. júla 2002 zrušil platobný rozkaz, ktorý vo veci vydal 8. septembra 1999, z dôvodu, že

tento nebolo možné doručiť do vlastných rúk žalovaným, ktorých „pobyt je neznámy“.

Podľa sťažovateľa okresný súd odvtedy nekonal.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označeného

základného práva žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk,

odôvodňujúc túto žiadosť skutočnosťou, že počas neprimerane dlhej doby konania „žije

v stave právnej neistoty a pocit márnosti mojej snahy dovolať sa spravodlivosti je už

v súčasnosti nevyvrátiteľný“. Zároveň sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uložil okresnému

súdu nahradiť mu všetky trovy konania pred ústavným súdom.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda okresného

súdu JUDr. V. K., a to listom z 12. júna 2003 (doručeným ústavnému súdu 18. júna 2003)

a doplnením tohto stanoviska z 23. júla 2003 (doručeným ústavnému súdu 30. júla 2003). V

odpovedi na tieto stanoviská okresného súdu sa listom z 8. septembra 2003 (doručeným

ústavnému súdu 8. septembra 2003) vyjadrila aj právna zástupkyňa sťažovateľa.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , resp. práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jej prerokovanie na

ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou

tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný

procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,

t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (, ).

II.

Na základe sťažnosti, jej príloh a písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu

spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh

a stav tohto konania:

1. Dňa 24. júna 1999 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na začatie

konania vo veci zaplatenia dlžnej sumy proti odporcom v I. a II. rade. Okresný súd vo veci

8. septembra vydal platobný rozkaz pod č. k. -3, ktorý odporcom doručený

nebol a vrátil sa okresnému súdu s poznámkou, že adresát je neznámy. Okresný súd

6. decembra 1999 vydal pokyn na zistenie pobytu odporcov adresovaný Miestnemu úradu

mestskej časti Košice – Juh, Registru obyvateľov v Banskej Bystrici (ďalej len „register“)

a Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach. Okresnému súdu bolo 25. februára

2000 doručené zistenie registra, že na totožnej adrese bývajú dve osoby s rovnakým

krstným menom aj priezviskom, na základe čoho okresný súd 10. marca 2000 uznesením

uložil sťažovateľovi povinnosť upresniť označenie odporcov uvedením dátumu ich

narodenia. Túto povinnosť sťažovateľ splnil 7. apríla 2000. Ešte predtým sa sťažovateľ

3. februára 2000 prostredníctvom právnej zástupkyne obrátil na okresný súd so sťažnosťou

na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu v odpovedi na túto sťažnosť zo 14. marca

2000 uviedol, že sťažnosť nepovažuje za dôvodnú.

2. V ďalšom priebehu konania okresný súd opätovne doručoval platobný rozkaz

odporcom, a to 9. mája 2000 a 31. júla 2000, pričom odporcovia platobný rozkaz

neprevzali. Okresný súd následne 23. augusta 2000 vydal Obvodnému oddeleniu

Policajného zboru Košice - Juh pokyn na doručenie platobného rozkazu odporcom. Po

odstúpení dožiadania Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Košice - Staré Mesto toto

22. septembra 2000 a 5. decembra 2000 informovalo okresný súd o neprevzatí zásielky

odporcami.

3. Následne okresný súd uznesením z 25. januára 2002 nariadil predvedenie odporcu

v I. rade eskortnou skupinou Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice – Nad

jazerom za účelom prevzatia platobného rozkazu. Okresný súd 10. apríla 2002 požiadal

Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len

„GR ZVJS“) o poskytnutie informácie, či sa odporcovia nenachádzajú vo výkone trestu

odňatia slobody alebo vo väzbe, pričom GR ZVJS 25. apríla 2002 na uvedenú žiadosť

poskytlo okresnému súdu negatívnu odpoveď.

4. Okresný súd uznesením z 11. júla 2002 platobný rozkaz zrušil a vec 7. novembra

2002 previedol do registra C pod sp. zn. . Konajúca sudkyňa 17. apríla 2003

vykonala ďalšie úkony na zistenie pobytu odporcov a po jeho zistení 19. mája 2003

adresovala odporcom výzvu na vyjadrenie sa k žalobe. Sťažovateľ 25. apríla 2003 podal

sťažnosť podľa namietajúc porušenie svojho základného práva podľa

ods. 2 postupom okresného súdu.

5. V ďalšom priebehu konania okresný súd 9. septembra 2003 uznesením rozhodol

o určení opatrovníctva podľa (ďalej len „OSP“)

na zastupovanie odporcov z dôvodu ich neznámeho pobytu. Dňa 13. novembra 2003

okresný súd na pojednávaní vyniesol vo veci rozsudok, ktorý 17. januára 2004 nadobudol

právoplatnosť.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým pod sp. zn. ) došlo

k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v , podľa ktorého „Každý má

právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1

Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej

lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu k tomu vo svojom vyjadrení z 12. júna 2003 uviedol, že

„súd vykonáva úkony smerujúce k rozhodnutiu veci“, pričom „nekonanie súdu v priebehu

roku 2001 možno odôvodniť enormným zaťažením príslušného oddelenia…, ktoré pri

možnostiach personálneho obsadenia a technického vybavenia tunajšieho súdu v uvedenom

období nebolo schopné priebežnejšie vybavovať všetky pridelené veci“. V doplnení tohto

vyjadrenia z 23. júla 2003 predseda okresného súdu uviedol, že vo veci sú ďalej

vykonávané úkony smerujúce k rozhodnutiu veci.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v reakcii (z 8. septembra

2003) na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol, že podľa jeho názoru okresný súd „sám

pripúšťa svoju zodpovednosť za prieťahy spojené svojou nečinnosťou“. Ďalej uvádza, že

úkony, ktoré okresný súd vo veci vykonal v období od 8. septembra 1999 do 11. júla 2002,

neboli úkonmi smerujúcimi k tomu, „aby konanie mohlo ďalej plynulo a efektívne

pokračovať“, namietajúc in concreto jednak doručovanie platobného rozkazu v priebehu

roku 2000 ako neefektívny postup nezodpovedajúci povahe rozkazného konania a jednak

nekonanie okresného súdu v priebehu roku 2001.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v období od vydania platobného

rozkazu 8. septembra 1999 do jeho zrušenia 11. júla 2002 (t. j. v období približne tridsiatich

štyroch mesiacov) opakovane pokúšal o jeho doručenie odporcom, pričom však v období

od 5. decembra 2000, keď mu bolo doručené oznámenie Obvodného oddelenia Policajného

zboru Košice - Staré Mesto o neúspešnom doručovaní, do 25. januára 2002, keď nariadil

predvedenie odporcu v I. rade (t. j. v období vyše trinástich mesiacov), okresný súd

nevykázal relevantnú procesnú činnosť (pozri body 2 a 3 časti II nálezu). Zároveň okresný

súd v období od 11. júla 2002 do 17. apríla 2003 (t. j. v období vyše deviatich mesiacov)

vykonal jediný úkon, a to prevedenie veci do registra C (pozri bod 4 časti II nálezu).

4.2 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je

nečinnosť súdu možné ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. z 25. júna

2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Pokiaľ ide o úkony

samotného okresného súdu smerujúce k doručeniu platobného rozkazu odporcom v období

medzi 8. septembrom 1999 a 23. augustom 2000 a v období medzi 25. januárom 2002

a 11. júlom 2002, ústavný súd konštatuje, že nie každý úkon súdu je možné považovať za

úkon smerujúci k rozhodnutiu veci, a teda za úkon zodpovedajúci potrebe efektívneho

výkonu spravodlivosti. Na druhej strane ústavný súd konštatuje, že predmetný postup

okresného súdu bol výsledkom napätia medzi povinnosťou súdu postupovať v konaní tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá ( ), a povinnosťou súdu

chrániť procesné práva odporcov týkajúce sa napríklad nemožnosti náhradného doručenia

v prípade platobného rozkazu ( ). Spôsob, akým sa okresný súd s týmto

napätím vysporiadal, ústavný súd nepovažuje za prima facie odporujúci jednotlivým

náležitostiam poskytovania súdnej ochrany v občianskom súdnom konaní. Inými slovami,

skutočnosť, že okresný súd sa za účelom doručenia platobného rozkazu do vlastných rúk

odporcov opakovane pokúšal zistiť miesto ich pobytu pred tým, než využil právomoc zrušiť

platobný rozkaz podľa a ustanoviť odporcom opatrovníka podľa

ods. 2 , ústavný súd samu osebe nepovažuje za nesúladnú s potrebou účinnej ochrany

práv a právom chránených záujmov účastníkov súdneho konania. Ústavný súd už uviedol,

že nesplnenie podmienok ustanovených v na ustanovenie opatrovníka

účastníkovi konania, „ktorého pobyt nie je známy“, a následné prejednanie veci a jej

rozhodnutie s takto ustanoveným opatrovníkom môže mať za následok odňatie práva na

súdnu ochranu takémuto účastníkovi konania, a tým aj porušenie jeho základného práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takýto následok nakoniec už vo svojej

judikatúre (napr. rozsudok sp. zn. M Cdo 31/2000) pripustil aj Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ktorý v tejto súvislosti okrem iného uviedol, že „okolnosť neznámeho pobytu

účastníka konania sa musí vždy hodnoverne preukázať a táto povinnosť zaťažuje súd, ktorý

musí vyčerpať všetky možnosti na zistenie, či pobyt účastníka konania je skutočne

neznámy“. Okrem toho podľa názoru ústavného súdu z práva na spravodlivé súdne konanie

v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru za určitých okolností vyplýva aj požiadavka na výber osoby

pre ustanovenie zástupcu takémuto účastníkovi konania na základe súdneho rozhodnutia

(pozri napr. uznesenie o prijatí č. k. -24 z 18. decembra 2002). K tomu ústavný

súd dodáva, že na súd nemožno prenášať zodpovednosť za prekážky v plynulosti konania,

ktoré sú vyvolané napr. neznámym pobytom žalovaného účastníka konania, chýbajúcimi

podkladmi pre jeho zistenie a pod., t. j. okolnosťami, ktorých odstránenie patrí v prvom rade

medzi procesné povinnosti predovšetkým účastníka konania, ktorý sa na súd obrátil

s príslušným návrhom na začatie konania a rozhodnutie súdu (mutatis mutandis

).

4.3 V celkovom kontexte konkrétnych okolností predmetnej veci – predovšetkým

v spojení s nečinnosťou okresného súdu po dobu trinástich mesiacov a jeho nečinnosťou

po zrušení platobného rozkazu po dobu ďalších deviatich mesiacov – však takýto jeho

postup vyústil do odopretia práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, resp. v primeranej lehote. Vo vzťahu k namietanej nečinnosti okresného súdu

tento uviedol, že jeho nekonanie v priebehu roku 2001 bolo spôsobené „enormným

zaťažením príslušného oddelenia“ spojeným s nedostatočným personálnym obsadením

a technickým vybavením okresného súdu. V tejto súvislosti však už ústavný súd opakovane

vyslovil (pozri napr. a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že

nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí

zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len

v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. v

zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia

umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných

prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú

v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky

v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru

ochrany ich práva zaručeného v oslabiť poukázaním na dlhodobo

obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. ). Medzi

okolnosťami, ktorými nečinnosť okresného súdu v dĺžke približne trinástich mesiacov

vysvetlil jeho predseda, ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť, na ktorú by v súlade

s jeho doterajšou judikatúrou bolo možné prihliadnuť (napr. , ,

). Pokiaľ ide o postup okresného súdu po zrušení platobného rozkazu, keď

okresný súd v priebehu deviatich mesiacov vykonal len prevedenie veci do registra C,

predseda okresného súdu žiadne dôvody vysvetľujúce nečinnosť okresného súdu neuviedol.

4.4 Ústavný súd preto dospel k záveru, že postup okresného súdu bolo potrebné

v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu považovať za „zbytočný prieťah“

v zmysle , resp. za „neprimeranú lehotu“ v zmysle Dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , resp. práva

na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,

aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej

v peniazoch ( , ).

5.1 Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške

50 000 Sk z dôvodu, že počas doby konania žil v stave právnej neistoty a získal

„nevyvrátiteľný pocit márnosti“ ohľadom jeho snahy dovolať sa spravodlivosti.

5.2 Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len

konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd

preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia

, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky

okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti) považuje

za primerané vo výške 10 000 Sk.

6.1 Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom. Právna zástupkyňa vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie

a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 24. apríla 2003 a vyjadrenie

z 8. septembra 2003. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3

vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri

úkony teda predstavujú 12 810 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk

v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky a uznesenia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory

č. 1/1999) sumu 13 194 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 200 Sk. Z týchto dôvodov

ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto

rozhodnutia.

6.2 Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (pozri napr. mutatis mutandis

, ) nepovažoval za úkon právnej služby, za ktorý právnej zástupkyni

sťažovateľa v danej veci patrí odmena a náhrada hotových výdavkov, písomné podanie

z 25. júna 2003, pretože toto podanie urobené na výzvu ústavného súdu zo 4. júna 2003 na

odstránenie nedostatkov sťažnosti (návrhu na začatie konania) obsahovalo len údaje, ktoré

mohli byť obsiahnuté už v návrhu na začatie konania, a nemožno ho preto považovať za

účelne vynaložené trovy, náhradu ktorých by mal druhý účastník tohto konania znášať popri

náhrade za sťažnosť z 24. apríla 2003 (pozri predchádzajúci bod 6.1).

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2004