Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2764 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (2769)I. ÚS 132/03
PDF · 198.61 KB
No categories available
I. ÚS 132/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 132/03-39
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2004 v senáte
zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka
prerokoval prijatú sťažnosť A. Ž., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 C 937/02 (predtým pod sp. zn. 1 Ro 2063/99) a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 937/02 p o r u š i l
právo A. Ž., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. A. Ž. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk
(slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. A. Ž. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk
(slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II povinný
vyplatiť jeho advokátke JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., na jej účet do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 2. júla
2003 č. k. I. ÚS 132/03-20 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. Ž., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K. (ďalej len „právna
zástupkyňa“), a to v časti namietajúcej porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 937/02 (predtým
pod sp. zn. 1 Ro 2063/99). V časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením okresného súdu
č. k. Ro 2063/99-12 z 10. marca 2000, ktoré bolo vydané v konaní vedenom pod sp. zn.
„1 Ro 2063/99“ (následne pod sp. zn. 12 C 937/02), sťažnosť odmietol ako návrh podaný
oneskorene.
2. Zo sťažnosti doplnenej podaním z 25. júna 2003 a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ
podal 24. júna 1999 okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci zaplatenia dlžnej
sumy (25 000 Sk s príslušenstvom, slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún). V tejto veci
okresný súd 8. septembra 1999 vydal platobný rozkaz pod č. k. 1 Ro 2063/99-3. Podľa
tvrdení sťažovateľa v konaní v čase podania sťažnosti dochádzalo k prieťahom, lebo
konanie „nepokračovalo plynule po tom, čo sa platobný rozkaz doručovaný obidvom
žalovaným v tomto konaní vrátil (…)“. Okresný súd uznesením č. k. 1 Ro 2063/99-31
z 11. júla 2002 zrušil platobný rozkaz, ktorý vo veci vydal 8. septembra 1999, z dôvodu, že
tento nebolo možné doručiť do vlastných rúk žalovaným, ktorých „pobyt je neznámy“.
Podľa sťažovateľa okresný súd odvtedy nekonal.
3. Na základe uvedeného sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označeného
základného práva žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk,
odôvodňujúc túto žiadosť skutočnosťou, že počas neprimerane dlhej doby konania „žije
v stave právnej neistoty a pocit márnosti mojej snahy dovolať sa spravodlivosti je už
v súčasnosti nevyvrátiteľný“. Zároveň sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uložil okresnému
súdu nahradiť mu všetky trovy konania pred ústavným súdom.
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda okresného
súdu JUDr. V. K., a to listom z 12. júna 2003 (doručeným ústavnému súdu 18. júna 2003)
a doplnením tohto stanoviska z 23. júla 2003 (doručeným ústavnému súdu 30. júla 2003). V
odpovedi na tieto stanoviská okresného súdu sa listom z 8. septembra 2003 (doručeným
ústavnému súdu 8. septembra 2003) vyjadrila aj právna zástupkyňa sťažovateľa.
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jej prerokovanie na
ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný
procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,
t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).
II.
Na základe sťažnosti, jej príloh a písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu
spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 937/02 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh
a stav tohto konania:
1. Dňa 24. júna 1999 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na začatie
konania vo veci zaplatenia dlžnej sumy proti odporcom v I. a II. rade. Okresný súd vo veci
8. septembra vydal platobný rozkaz pod č. k. 1 Ro 2063/99-3, ktorý odporcom doručený
nebol a vrátil sa okresnému súdu s poznámkou, že adresát je neznámy. Okresný súd
6. decembra 1999 vydal pokyn na zistenie pobytu odporcov adresovaný Miestnemu úradu
mestskej časti Košice – Juh, Registru obyvateľov v Banskej Bystrici (ďalej len „register“)
a Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach. Okresnému súdu bolo 25. februára
2000 doručené zistenie registra, že na totožnej adrese bývajú dve osoby s rovnakým
krstným menom aj priezviskom, na základe čoho okresný súd 10. marca 2000 uznesením
uložil sťažovateľovi povinnosť upresniť označenie odporcov uvedením dátumu ich
narodenia. Túto povinnosť sťažovateľ splnil 7. apríla 2000. Ešte predtým sa sťažovateľ
3. februára 2000 prostredníctvom právnej zástupkyne obrátil na okresný súd so sťažnosťou
na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu v odpovedi na túto sťažnosť zo 14. marca
2000 uviedol, že sťažnosť nepovažuje za dôvodnú.
2. V ďalšom priebehu konania okresný súd opätovne doručoval platobný rozkaz
odporcom, a to 9. mája 2000 a 31. júla 2000, pričom odporcovia platobný rozkaz
neprevzali. Okresný súd následne 23. augusta 2000 vydal Obvodnému oddeleniu
Policajného zboru Košice - Juh pokyn na doručenie platobného rozkazu odporcom. Po
odstúpení dožiadania Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Košice - Staré Mesto toto
22. septembra 2000 a 5. decembra 2000 informovalo okresný súd o neprevzatí zásielky
odporcami.
3. Následne okresný súd uznesením z 25. januára 2002 nariadil predvedenie odporcu
v I. rade eskortnou skupinou Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice – Nad
jazerom za účelom prevzatia platobného rozkazu. Okresný súd 10. apríla 2002 požiadal
Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len
„GR ZVJS“) o poskytnutie informácie, či sa odporcovia nenachádzajú vo výkone trestu
odňatia slobody alebo vo väzbe, pričom GR ZVJS 25. apríla 2002 na uvedenú žiadosť
poskytlo okresnému súdu negatívnu odpoveď.
4. Okresný súd uznesením z 11. júla 2002 platobný rozkaz zrušil a vec 7. novembra
2002 previedol do registra C pod sp. zn. 12 C 937/02. Konajúca sudkyňa 17. apríla 2003
vykonala ďalšie úkony na zistenie pobytu odporcov a po jeho zistení 19. mája 2003
adresovala odporcom výzvu na vyjadrenie sa k žalobe. Sťažovateľ 25. apríla 2003 podal
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy namietajúc porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu.
5. V ďalšom priebehu konania okresný súd 9. septembra 2003 uznesením rozhodol
o určení opatrovníctva podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
na zastupovanie odporcov z dôvodu ich neznámeho pobytu. Dňa 13. novembra 2003
okresný súd na pojednávaní vyniesol vo veci rozsudok, ktorý 17. januára 2004 nadobudol
právoplatnosť.
III.
1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 937/02 (predtým pod sp. zn. 1 Ro 2063/99) došlo
k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má
právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1
Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej
lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch (...)“.
2. Predseda okresného súdu k tomu vo svojom vyjadrení z 12. júna 2003 uviedol, že
„súd vykonáva úkony smerujúce k rozhodnutiu veci“, pričom „nekonanie súdu v priebehu
roku 2001 možno odôvodniť enormným zaťažením príslušného oddelenia…, ktoré pri
možnostiach personálneho obsadenia a technického vybavenia tunajšieho súdu v uvedenom
období nebolo schopné priebežnejšie vybavovať všetky pridelené veci“. V doplnení tohto
vyjadrenia z 23. júla 2003 predseda okresného súdu uviedol, že vo veci sú ďalej
vykonávané úkony smerujúce k rozhodnutiu veci.
3. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v reakcii (z 8. septembra
2003) na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol, že podľa jeho názoru okresný súd „sám
pripúšťa svoju zodpovednosť za prieťahy spojené svojou nečinnosťou“. Ďalej uvádza, že
úkony, ktoré okresný súd vo veci vykonal v období od 8. septembra 1999 do 11. júla 2002,
neboli úkonmi smerujúcimi k tomu, „aby konanie mohlo ďalej plynulo a efektívne
pokračovať“, namietajúc in concreto jednak doručovanie platobného rozkazu v priebehu
roku 2000 ako neefektívny postup nezodpovedajúci povahe rozkazného konania a jednak
nekonanie okresného súdu v priebehu roku 2001.
4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
4.1 Ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v období od vydania platobného
rozkazu 8. septembra 1999 do jeho zrušenia 11. júla 2002 (t. j. v období približne tridsiatich
štyroch mesiacov) opakovane pokúšal o jeho doručenie odporcom, pričom však v období
od 5. decembra 2000, keď mu bolo doručené oznámenie Obvodného oddelenia Policajného
zboru Košice - Staré Mesto o neúspešnom doručovaní, do 25. januára 2002, keď nariadil
predvedenie odporcu v I. rade (t. j. v období vyše trinástich mesiacov), okresný súd
nevykázal relevantnú procesnú činnosť (pozri body 2 a 3 časti II nálezu). Zároveň okresný
súd v období od 11. júla 2002 do 17. apríla 2003 (t. j. v období vyše deviatich mesiacov)
vykonal jediný úkon, a to prevedenie veci do registra C (pozri bod 4 časti II nálezu).
4.2 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je
nečinnosť súdu možné ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna
2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Pokiaľ ide o úkony
samotného okresného súdu smerujúce k doručeniu platobného rozkazu odporcom v období
medzi 8. septembrom 1999 a 23. augustom 2000 a v období medzi 25. januárom 2002
a 11. júlom 2002, ústavný súd konštatuje, že nie každý úkon súdu je možné považovať za
úkon smerujúci k rozhodnutiu veci, a teda za úkon zodpovedajúci potrebe efektívneho
výkonu spravodlivosti. Na druhej strane ústavný súd konštatuje, že predmetný postup
okresného súdu bol výsledkom napätia medzi povinnosťou súdu postupovať v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 OSP), a povinnosťou súdu
chrániť procesné práva odporcov týkajúce sa napríklad nemožnosti náhradného doručenia
v prípade platobného rozkazu (§ 173 ods. 1 OSP). Spôsob, akým sa okresný súd s týmto
napätím vysporiadal, ústavný súd nepovažuje za prima facie odporujúci jednotlivým
náležitostiam poskytovania súdnej ochrany v občianskom súdnom konaní. Inými slovami,
skutočnosť, že okresný súd sa za účelom doručenia platobného rozkazu do vlastných rúk
odporcov opakovane pokúšal zistiť miesto ich pobytu pred tým, než využil právomoc zrušiť
platobný rozkaz podľa § 173 ods. 2 OSP a ustanoviť odporcom opatrovníka podľa § 29
ods. 2 OSP, ústavný súd samu osebe nepovažuje za nesúladnú s potrebou účinnej ochrany
práv a právom chránených záujmov účastníkov súdneho konania. Ústavný súd už uviedol,
že nesplnenie podmienok ustanovených v § 29 ods. 2 OSP na ustanovenie opatrovníka
účastníkovi konania, „ktorého pobyt nie je známy“, a následné prejednanie veci a jej
rozhodnutie s takto ustanoveným opatrovníkom môže mať za následok odňatie práva na
súdnu ochranu takémuto účastníkovi konania, a tým aj porušenie jeho základného práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takýto následok nakoniec už vo svojej
judikatúre (napr. rozsudok sp. zn. M Cdo 31/2000) pripustil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ktorý v tejto súvislosti okrem iného uviedol, že „okolnosť neznámeho pobytu
účastníka konania sa musí vždy hodnoverne preukázať a táto povinnosť zaťažuje súd, ktorý
musí vyčerpať všetky možnosti na zistenie, či pobyt účastníka konania je skutočne
neznámy“. Okrem toho podľa názoru ústavného súdu z práva na spravodlivé súdne konanie
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru za určitých okolností vyplýva aj požiadavka na výber osoby
pre ustanovenie zástupcu takémuto účastníkovi konania na základe súdneho rozhodnutia
(pozri napr. uznesenie o prijatí č. k. I. ÚS 162/02-24 z 18. decembra 2002). K tomu ústavný
súd dodáva, že na súd nemožno prenášať zodpovednosť za prekážky v plynulosti konania,
ktoré sú vyvolané napr. neznámym pobytom žalovaného účastníka konania, chýbajúcimi
podkladmi pre jeho zistenie a pod., t. j. okolnosťami, ktorých odstránenie patrí v prvom rade
medzi procesné povinnosti predovšetkým účastníka konania, ktorý sa na súd obrátil
s príslušným návrhom na začatie konania a rozhodnutie súdu (mutatis mutandis
4.3 V celkovom kontexte konkrétnych okolností predmetnej veci – predovšetkým
v spojení s nečinnosťou okresného súdu po dobu trinástich mesiacov a jeho nečinnosťou
po zrušení platobného rozkazu po dobu ďalších deviatich mesiacov – však takýto jeho
postup vyústil do odopretia práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. v primeranej lehote. Vo vzťahu k namietanej nečinnosti okresného súdu
tento uviedol, že jeho nekonanie v priebehu roku 2001 bolo spôsobené „enormným
zaťažením príslušného oddelenia“ spojeným s nedostatočným personálnym obsadením
a technickým vybavením okresného súdu. V tejto súvislosti však už ústavný súd opakovane
vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že
nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných
prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú
v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky
v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru
ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo
obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Medzi
okolnosťami, ktorými nečinnosť okresného súdu v dĺžke približne trinástich mesiacov
vysvetlil jeho predseda, ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť, na ktorú by v súlade
s jeho doterajšou judikatúrou bolo možné prihliadnuť (napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 28/01,
I. ÚS 108/02). Pokiaľ ide o postup okresného súdu po zrušení platobného rozkazu, keď
okresný súd v priebehu deviatich mesiacov vykonal len prevedenie veci do registra C,
predseda okresného súdu žiadne dôvody vysvetľujúce nečinnosť okresného súdu neuviedol.
4.4 Ústavný súd preto dospel k záveru, že postup okresného súdu bolo potrebné
v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu považovať za „zbytočný prieťah“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. za „neprimeranú lehotu“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,
aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
5.1 Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
50 000 Sk z dôvodu, že počas doby konania žil v stave právnej neistoty a získal
„nevyvrátiteľný pocit márnosti“ ohľadom jeho snahy dovolať sa spravodlivosti.
5.2 Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd
preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti) považuje
za primerané vo výške 10 000 Sk.
6.1 Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom. Právna zástupkyňa vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie
a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 24. apríla 2003 a vyjadrenie
z 8. septembra 2003. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3
vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri
úkony teda predstavujú 12 810 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk
v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky a uznesenia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory
č. 1/1999) sumu 13 194 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 200 Sk. Z týchto dôvodov
ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto
rozhodnutia.
6.2 Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (pozri napr. mutatis mutandis
I. ÚS 89/02, I. ÚS 38/03) nepovažoval za úkon právnej služby, za ktorý právnej zástupkyni
sťažovateľa v danej veci patrí odmena a náhrada hotových výdavkov, písomné podanie
z 25. júna 2003, pretože toto podanie urobené na výzvu ústavného súdu zo 4. júna 2003 na
odstránenie nedostatkov sťažnosti (návrhu na začatie konania) obsahovalo len údaje, ktoré
mohli byť obsiahnuté už v návrhu na začatie konania, a nemožno ho preto považovať za
účelne vynaložené trovy, náhradu ktorých by mal druhý účastník tohto konania znášať popri
náhrade za sťažnosť z 24. apríla 2003 (pozri predchádzajúci bod 6.1).
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2004