Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 162/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2004 v senáte

zloženom z predsedu Daniela Švábyho a sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. U., CSc., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. K.,

Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v postupom

Okresného súdu Bratislava IV vo veci jej návrhu na obnovu konania z 15. apríla 2002

vedeného pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. ) a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. M. U., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v postupom Okresného súdu Bratislava

IV vo veci jej návrhu na obnovu konania vedeného pod sp. zn. (pôvodne pod

sp. zn. ) p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-24 z 18. decembra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. U., CSc., bytom B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, B. (ďalej len

„právny zástupca“) v časti namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) vo veci jej návrhu na

obnovu konania z 15. apríla 2002 vedeného pod sp. zn. .

Sťažovateľka v tejto súvislosti namietala v sťažnosti z 13. októbra 2002 porušenie

tohto práva na tom základe, že okresný súd „napriek naliehavosti veci danej § 61

Exekučného poriadku nerozhodol od 17. 04. 2002 dodnes ani o jednom (jej) návrhu“,

konkrétne, že doteraz nebolo rozhodnuté o jej návrhu na obnovu konania z 15. apríla 2002

(doručenému okresnému súdu 17. apríla 2002) vo veci vedenej pod sp. zn.

a o jej návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu zo 6. augusta 2001 č. k.

-50 (ďalej aj „exekučný titul“).

1.2 Ústavný súd prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v uvedenej časti odôvodnil

osobitnými okolnosťami prejednania návrhu sťažovateľky na obnovu konania, keď sa

sťažovateľka preukázateľne dozvedela o existencii exekučného titulu proti nej až

v súvislosti so začatím exekúcie (pod sp. zn. Er 135/02), pretože v konaní, v ktorom bol

uvedený exekučný titul vydaný, jej bol ustanovený opatrovník podľa § 29 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) z dôvodu, že sa zdržiava na neznámom

mieste. Sťažovateľka svoj návrh na obnovu konania založila na dôvode obnovy konania

podľa a s poukazom okrem iného na to, že vzhľadom na svoj

zdravotný stav nemohla bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní uvádzané skutočnosti

a navrhnúť vykonanie označených dôkazov, a že „rovnako súdom ustanovený opatrovník,

ako kvalifikovaný súdny tajomník, na tieto dôkazy neupozornil súd a nenavrhol ich

vykonanie, hoci boli zrejmé zo spisu“. Vzhľadom na tieto okolnosti ústavný súd považoval

konanie o návrhu sťažovateľky na obnovu konania za konanie, v ktorom má zaručené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

1.3 Sťažovateľka podaním z 26. marca 2003 žiadala okrem vyslovenia porušenia

označeného základného práva rozhodnúť tak, že okresnému súdu „v konaní vo veci jej

návrhu na obnovu konania pod sp. zn. ( ?) prikazuje konať tak, aby

vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“, ďalej žiadala priznať primerané

finančné zadosťučinenie „v sume neoprávnene vymáhanej spolu s príslušenstvom“

a alternatívne žiadal vysloviť aj porušenie „práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru“ o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a zrušiť

rozsudok okresného súdu č. k. -50 zo 6. augusta 2001.

2.1 Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený predsedníčkou JUDr. M. Č., vyjadrením zo 6. februára

2003 a sťažovateľka vyjadrením z 26. marca 2003.

2.2 Ústavný súd konštatuje, že o písomné vyjadrenie k vyjadreniu predsedníčky

okresného súdu zo 6. februára 2003 obsahujúceho aj súhlas s upustením od ústneho

pojednávania požiadal právneho zástupcu sťažovateľky. Vo výzve ústavného súdu

(doručenej právnemu zástupcovi 7. marca 2003) bol právny zástupca sťažovateľky zároveň

požiadaný aj o podanie záverečného návrhu na rozhodnutie a o stanovisko ku konaniu

ústneho pojednávania podľa . Právny zástupca na túto

výzvu vôbec nereagoval. Právny zástupca (zastupujúci sťažovateľku v konaní pred ústavným

súdom na základe jej plnomocenstva z 29. októbra 2002) nereagoval ani na písomnú

urgenciu ústavného súdu z 18. júla 2003, ktorá mu bola doručená 21. júla 2003 a ktorá

obsahovala rovnaké požiadavky na vyjadrenie ako výzva zo 6. februára 2003.

2.3 Vzhľadom na uvedenú procesnú nečinnosť právneho zástupcu sťažovateľky

(mutatis mutandis ) a na konštantnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej

prerokovanie veci na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia,

ktorá je určená povahou základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný

procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,

t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (, , ),

ústavný súd považoval podmienky podľa za splnené

a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadreniami

oboch účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd dospel k názoru, že od

tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v .

II.

Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov a ich príloh, ale najmä z obsahu spisov

okresného súdu sp. zn. a sp. zn. ústavný súd zistil nasledovný

relevantný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

1.1 Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľke bola

rozsudkom uvedeného okresného súdu zo 6. augusta 2001 uložená povinnosť zaplatiť tretej

osobe ako navrhovateľovi sumu 100 000 Sk a trovy konania 12 400 Sk na účet právneho

zástupcu tretej osoby do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľke bol v tomto konaní

ustanovený opatrovník podľa z dôvodu, že sa zdržiava na neznámom mieste. Za

opatrovníka jej bola ustanovená tajomníčka okresného súdu, ktorá sa proti napadnutému

rozsudku neodvolala, a rozsudok nadobudol právoplatnosť 15. októbra 2001

a vykonateľnosť 19. októbra 2001.

1.2 Po tom, ako sa sťažovateľka dozvedela, že jej bola vyššie uvedeným rozsudkom

uložená povinnosť zaplatiť sumu 100 000 Sk, ako aj náhradu trov konania a po tom, čo sa

dozvedela, že v konaní jej bol ustanovený opatrovník podľa , podala

2. apríla 2002 okresnému súdu žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty na podanie

odvolania, a súčasne odvolanie proti napadnutému rozsudku. Následne písomnosťou

datovanou 15. apríla 2002 (doručenou súdu 17. apríla 2002) podala sťažovateľka návrh na

obnovu uvedeného konania.

1.3 Vec bola pôvodne vedená pod jednou spisovou značkou, a to sp. zn. .

V tomto konaní sťažovateľka podala viacero podaní, okrem iného aj návrh na obnovu

konania, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie 12. novembra 2002. Návrh na obnovu

konania bol preto následne zapísaný a je vedený pod sp. zn. .

2. Napadnutý postup okresného súdu bolo preto potrebné posúdiť tak pod sp. zn.

(od podania návrhu na obnovu konania 17. apríla 2002), ako aj pod sp. zn.

, pod ktorou okresný súd v súčasnosti o tomto návrhu na obnovu konania koná

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Vec sp. zn.

3. Dňa 2. apríla 2002 podala sťažovateľka návrh na odpustenie zmeškania lehoty na

podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu zo 6. augusta 2001. Dňa 4. apríla 2002

sťažovateľka zopakovala návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania,

a súčasne podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. -50 zo 6. augusta

2001.

4. Dňa 17. apríla 2002 sťažovateľka podala v jednom vyhotovení návrh na obnovu

konania (datovaný dňom 15. apríla 2002).

5. Dňa 29. júla 2002 okresný súd vyzval sťažovateľku na doručenie rovnopisov

podaní doručených súdu 2. apríla 2002 a neskôr.

6. Dňa 27. augusta 2002 sťažovateľka doručila súdu potrebné rovnopisy podaní.

7. Dňa 27. októbra 2002 súd uznesením č. k. -88 zamietol návrh na

odpustenie zmeškania lehoty podať odvolanie proti rozsudku č. k. -50

zo 6. augusta 2001.

8. Dňa 12. novembra 2002 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu č. k.

-88 a žiadala odpustiť zmeškanie lehoty.

9. Dňa 12. novembra 2002 súd vylúčil návrh na obnovu konania na samostatné

konanie.

10. Dňa 14. marca 2003 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu

súdu.

11. Dňa 30. marca 2003 Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej len

„odvolací súd“) uznesením č. k. -112 zrušil uznesenie okresného súdu č. k.

-88 a 20. augusta 2003 spis vrátil okresnému súdu. V zrušujúcom rozhodnutí

odvolací súd uviedol, že so záverom súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že na strane

sťažovateľky nemožno považovať dôvody, ktoré jej bránili uskutočniť úkon za

ospravedlniteľné, „nemožno tak jednoznačne súhlasiť“. Okresný súd realizoval úpravu na

doručenie uznesenia odvolacieho súdu 2. septembra 2003 a doručenka od sťažovateľky mu

bola vrátená 24. septembra 2003.

Vec sp. zn.

12. Dňa 7. februára 2003 bolo expedované predvolanie na informatívny výsluch, na

ktorom bola sťažovateľka oboznámená s nesprávnym označením účastníkov v konaní

o návrhu na obnovu konania a bola poučená o spôsobe jeho správneho označenia.

13. Dňa 28. marca 2003 sťažovateľka podala návrh na vydanie predbežného

opatrenia, podľa ktorého sa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým súd odloží

vykonateľnosť rozsudku č. k. -50 zo 6. augusta 2001 až do rozhodnutia vo veci

samej.

14. Dňa 13. júna 2003 okresný súd uznesením č. k. -22 návrh na vydanie

predbežného opatrenia zamietol.

15. Dňa 8. júla 2003 podala sťažovateľka odvolanie proti uzneseniu č. k. 9 C 164/02-

22 z 13. júna 2003, v ktorom ako odporcu označila „Okresný súd Bratislava IV“.

16. Dňa 22. júla 2003 bol spis doručený odvolaciemu súdu na rozhodnutie

o odvolaní.

17. Dňa 30. decembra 2003 odvolací súd uznesením č. k. -54 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -22 z 13. júna 2003, ktorým bol návrh na vydanie

predbežného opatrenia zamietnutý.

III.

1.1 Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom

okresného súdu v napadnutom konaní (t. č. vedenom pod sp. zn. , pôvodne pod

sp. zn. ) došlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v ,

podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov

(...)“.

1.2 Sťažovateľka v záverečnom návrhu na rozhodnutie (jej vyjadrenie z 26. marca

2003) žiadala vysloviť aj porušenie „práva na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru. Avšak vzhľadom na to, že zvláštnosť konania pred ústavným súdom vylučuje

možnosť navrhovateľa meniť predmet konania vymedzeného sťažnosťou a uznesením o jej

prijatí na ďalšie konanie (, , ), ústavný súd sa týmto

návrhom sťažovateľky nemohol zaoberať, ani nemohol rozhodovať o porušení základného

práva podľa označeného článku Dohovoru (, ).

2. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení na ústavnú sťažnosť iba všeobecne

konštatovala, že nečinnosť v konaní o návrhu na obnovu konania odôvodňovali zákonné

dôvody. Preto navrhla sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

3. Právny zástupca sťažovateľky sa k tomuto vyjadreniu predsedníčky okresného

súdu (napriek urgencii) nevyjadril. Podľa sťažovateľky (jej vyjadrenia z 26. marca 2003)

došlo k zneužitiu právomoci verejného činiteľa a tvrdenie o zákonných dôvodoch pre

nečinnosť okresného súdu „neobstojí“, lebo okresný súd rozhodoval len o návrhu na

odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania; sťažovateľka sa ďalej vyjadrovala

k otázkam, ktoré nesúvisia s predmetom tohto konania pred ústavným súdom (pozri bod 1.2

tejto časti nálezu).

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup súdu (napr. , , ,

, , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval

aj v danom prípade.

5. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu (napr. ).

6.1 Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , pokiaľ existujú ústavne relevantné

dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (napr. ).

6.2 Predmetom konania pred okresným súdom bol návrh sťažovateľky na odpustenie

zmeškania lehoty, a súčasne jej návrh na obnovu konania. Ich súčasná existencia nielenže

podstatným spôsobom komplikovala procesnú situáciu v napadnutom konaní, ale z tohto

dôvodu ani posúdenie toho, či došlo k porušeniu označeného základného práva

sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní o návrhu na obnovu

konania nebolo možné uskutočniť izolovane od konania o návrhu na odpustenie zmeškania

lehoty na podanie odvolania vo veci, v ktorej sa sťažovateľka domáha obnovy konania.

Bolo tomu nielen preto, že relatívne samostatné konania sa pôvodne uskutočnili v jednom

konaní, ale aj preto, že procesný postup v jednej z vecí má vplyv na konanie v druhej veci.

Ak totiž okresný súd vyhovie návrhu na odpustenie zmeškania lehoty v spojení s tým, že

sťažovateľka s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania súčasne

podala odvolanie, prípadné rozhodnutie okresného súdu o odpustení zmeškania lehoty na

podanie odvolania by malo za následok, že rozsudok okresného súdu č. k. -50 by

nebol právoplatný. Dôsledkom toho by následne bolo, že návrh na obnovu konania by

nemohol mať úspech ( ).

Za daného stavu preto nebolo nemožné rozhodnúť o návrhu na obnovu konania skôr,

ako všeobecný súd právoplatne rozhodne o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na

podanie odvolania. Prípadnému skoršiemu rozhodnutiu o návrhu na obnovu konania totiž

bráni tá skutočnosť, že ak sú splnené predpoklady pre odpustenie zmeškania lehoty na

podanie odvolania, všeobecný súd má povinnosť takémuto návrhu vyhovieť. Z čisto

formálno-právneho hľadiska by síce okresnému súdu nebránilo rozhodnúť o návrhu na

povolenie obnovy konania (rozsudok je právoplatný), avšak vyhovenie takémuto návrhu za

súčasného rozhodnutia o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania by

znamenalo neprijateľné právne dôsledky, v rozpore so zmyslom ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku. Súčasne by totiž nastali dôsledky odpustenia zmeškania odvolacej

lehoty, ako aj dôsledky obnovy konania. Dôsledkom odpustenia zmeškania odvolacej lehoty

(ak bolo podané s návrhom na jej odpustenie aj odvolanie) je, že odvolaním napadnuté

rozhodnutie nie je právoplatné a musí sa ním zaoberať odvolací súd. Dôsledkom povolenia

obnovy konania je odklad vykonateľnosti rozhodnutia o veci ( ). Povolením

obnovy konania teda rozhodnutie zostáva právoplatné a nastupuje povinnosť súdu prvého

stupňa postupovať podľa ustanovení , t. j. len čo nadobudne rozhodnutie

o povolení obnovy právoplatnosť, vec musí bez ďalšieho návrhu znova prejednať a ak súd

zistí, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, súd uznesením zamietne návrh na zmenu

rozhodnutia alebo napadnuté rozhodnutie vo veci samej zmení, a tým nahradí pôvodné

rozhodnutie.

Vychádzajúc z týchto právnych dôsledkov právnej úpravy je teda zrejmé, že pri

súčasnom návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania a návrhu na obnovu

konania musí všeobecný súd najskôr právoplatne rozhodnúť o návrhu na odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odvolania a až následne môže rozhodnúť o návrhu na obnovu

konania. Hoci okresný súd nevydal uznesenie o prerušení konania o obnove konania do

právoplatného rozhodnutia o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania,

ide v okolnostiach danej veci o obdobnú procesnú situáciu, aká vzniká pri prerušení konania

(pozri mutatis mutandis , ). Podľa konštantnej judikatúry ústavný

súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako je to

v prípade prerušenia konania, neposudzuje v zásade ako zbytočné prieťahy v súdnom

konaní (napr. , , , ).

Dôsledkom tohto konštatovania je to, že porušenie základného práva sťažovateľky na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (v napadnutom konaní o návrhu na obnovu

konania) môže v zásade prichádzať do úvahy až po tom, čo súd právoplatne rozhodne

o zamietnutí návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. Z tohto hľadiska treba posudzovanej

veci priznať povahu „zložitej“ veci, ktorá sa v rozhodujúcej miere podieľala na tom, že

okresný súd doteraz nerozhodol o návrhu sťažovateľky na obnovu konanie.

6.3 Vzhľadom na už poukázanú súvislosť konania o návrhu na odpustenie zmeškania

lehoty na podanie odvolania a obnovy konania sa ústavný súd zaoberal aj procesným

postupom súdu vo veci návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že okresný súd mohol o jej návrhu na

odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania z 2. apríla 2002 konať až po jeho

doplnení o potrebné rovnopisy, čo sťažovateľka splnila 27. augusta 2002 (pozri bod 6 časti

II nálezu), že okresný súd o ňom rozhodol uznesením z 27. októbra 2002 a že spis bol

v dôsledku jej odvolania na odvolacom súdu od 14. marca 2003 do 20. augusta 2003.

Následne bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručované sťažovateľke, od ktorej sa

doručenka vrátila okresnému súdu 24. septembra 2003 (pozri body 7 až 11 časti II nálezu).

Pre posúdenie toho, či procesným postupom okresného súdu boli spôsobené zbytočné

prieťahy v súdnom konaní v uvedenom období je však významné aj to, že okresný súd

musel v konaní rozhodovať o návrhu sťažovateľky z 28. marca 2003 na vydanie

predbežného opatrenia, podľa ktorého sa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým súd odloží

vykonateľnosť exekučného titulu (rozsudku č. k. -50 zo 6. augusta 2001) až

do rozhodnutia vo veci samej. O tomto návrhu okresný súd rozhodol 13. júna 2003

a v dôsledku odvolania sťažovateľky musel rozhodovať aj odvolací súd, ktorý uznesením

z 30. decembra 2003 potvrdil zamietajúce uznesenie okresného súdu (pozri body 13 až 17

časti II nálezu). Okresný súd, voči ktorému sťažnosť smeruje, nemal teda po určitú dobu

k dispozícii spis z dôvodu, že tento sa nachádzal na odvolacom súde. Okrem toho ústavný

súd konštatuje, že podania sťažovateľky v napadnutom i súvisiacom konaní vykazovali

procesné nedostatky v označovaní účastníkov konania a zamieňaní súdu s účastníkmi

konania, ktoré bolo potrebné odstrániť.

6.4 Je síce skutočnosťou, že okresný súd bol v napadnutom konaní nečinný v období

od 17. apríla 2002 do 29. júla 2002 (pozri body 4 a 5 časti II nálezu), avšak túto jeho

nečinnosť v súvislostiach konania o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie

odvolania nemožno považovať za „zbytočné prieťahy“ v zmysle .

6.5 Ústavný súd na základe uvedených skutočností rozhodol, že základné právo

sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa tohto článku

postupom okresného súdu nebolo porušené v napadnutom konaní.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2004