Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 3/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku

a sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla vo veci podnetu ,

bytom zastúpeného advokátkou prom. práv. Janou

Kurucovou, o porušení jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. . mája

2000 takto

rozhodol:

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici vo

veci sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa 17. novembra 1999 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) doručený podnet (ďalej len „navrhovateľ“), bytom

zastúpeného advokátkou prom. práv. Janou Kurucovou, na

začatie konania pre porušenie (ďalej len

„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) namietajúci prieťahy v konaní pred Okresným súdom v Banskej

Bystrici (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. vo veci návrhu na vydanie

platobného rozkazu na zaplatenie sumy 156 609,49 Sk .

Navrhovateľ vo svojom podnete uviedol: «V zmysle judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) tento koná o podnete, ak je podnet

opodstatnený. Podmienkou opodstatnenosti je závislosť medzi ústavným právom alebo

slobodou, ktorého porušenie predkladateľ namietol v podnete a konaním alebo

rozhodnutím štátneho orgánu. Tomuto ústavnému právu zodpovedá povinnosť sudcu

byť aktívny, vyvíjať činnosť na odstránenie stavu právnej neistoty. Podľa uznesenia

Ústavného súdu sp. zn. z 10. októbra 1995 „Ústavný súd zabezpečuje

ochranu práv v konaní o podnete len vtedy, ak predkladateľ podnetu vyčerpal ostatné

opravné prostriedky nápravy.“ „Sťažnosť podanú podľa

Zb. možno podľa právneho názoru ústavného súdu pokladať za účinný prostriedok

dosiahnutia nápravy.“

I.

Dňa 10. marca 1998 Okresný súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Okresný súd“)

na svojom verejnom pojednávaní odročil pojednávanie (číslo konania ),

v ktorom žalobcom bol podnecovateľ.

II.

Po viac než ročnom čakaní podnecovateľ odoslal sťažnosť predsedovi

Okresného súdu, v ktorej ho upozornil na prieťahy v konaní. Svojou odpoveďou

konštatoval sťažnosť podnecovateľa za oprávnenú. Okresný súd i napriek tejto

skutočnosti nekoná.

III.

Z horeuvedených skutočností vyplýva, že došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2

, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a to z nasledujúcich dôvodov:

1. Okresný súd nekoná vo veci od 10. marca 1998

2. Na prieťahy bol predsedom Okresného súdu upozornený

3. Podnecovateľ nedostal na svoje sťažnosti ani po niekoľkých rokoch patričné

vysvetlenia, ktoré by odôvodňovali takú časovú náročnosť konania.

IV.

Ústavný súd je povinný preskúmať, či Okresný súd bdel nad tým, aby

zabezpečil prerokovanie veci podnecovateľa bez zbytočných prieťahov.

V.

Preto žiadam Ústavný súd, aby prijal tento podnet na ďalšie konanie a následne

vyniesol rozhodnutie, v ktorom bude konštatovať, že „konaním Okresného súdu došlo

k porušeniu a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“»

Právna zástupkyňa navrhovateľa podala 12. mája 1999 predsedovi Okresného

súdu v Banskej Bystrici sťažnosť na prieťahy v konaní a žiadala ho, aby vec prešetril

a prieťahy odstránil.

Predsedníčka Okresného súdu v Banskej Bystrici listom Spr. 3073/99 z 28. júla

1999 právnej zástupkyni navrhovateľa oznámila: „Sťažnosť na prieťahy v súdnom

konaní veci Okresného súdu Banská Bystrica č. k. je podaná dôvodne.

Sudca bol na túto skutočnosť upozornený, a preto by mal vo veci začať plynule

konať.“

Napriek tejto skutočnosti k pokračovaniu súdneho konania nedošlo, preto sa

navrhovateľ obrátil s podnetom na ústavný súd.

Ústavný súd podnet navrhovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu

a po zistení, že spĺňa všetky predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a že neexistujú ani žiadne ďalšie

dôvody na jeho odmietnutie, svojím uznesením z 9. februára 2000

rozhodol o jeho prijatí na konanie.

Listom z 9. februára 2000 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu navrhovateľa,

aby mu predložila písomné splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom a zároveň sa vyjadrila k vhodnosti ústneho pojednávania o podnete

podľa . Listom z toho istého dňa vyzval ústavný

súd Okresný súd v Banskej Bystrici, aby predložil svoje písomné stanovisko

k prijatému podnetu, zapožičal ústavnému súdu kompletný spisový materiál z konania

vedeného pod sp. zn. a taktiež sa vyjadril k vhodnosti ústneho konania

o prijatom podnete.

Právna zástupkyňa navrhovateľa prom. práv. Jana Kurucová listom doručeným

súdu 28. februára 2000 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní o podnete

a zároveň mu predložila jeho plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom.

Dňa 29. februára 2000 pod č. Spr. 226/00 bolo ústavnému súdu doručené

vyjadrenie predsedníčky Okresného súdu v Banskej Bystrici JUDr. Jany Dubovcovej

k prijatému podnetu navrhovateľa, v ktorom sa uvádza:

„Na základe výzvy Ústavného súdu Slovenskej republiky doručenej tunajšiemu

súdu 14. 2. 2000 sa vyjadrujem k podnetu , bytom

ktorým namietal prieťahy v súdnom konaní vedenom tunajším súdom pod č. k.

:

V konaní tunajšieho súdu č. k. bolo porušené právo navrhovateľa

, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

chránené .

Súhlasím s tým, aby súd upustil od ústneho pojednávania, pretože na ňom

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

II.

Navrhovateľ vo svojom podnete ústavnému súdu namietol prieťahy v konaní na

Okresnom súde v Banskej Bystrici vo veci v období od 10. marca 1998

(kedy sa uskutočnilo posledné pojednávanie vo veci) do termínu podania svojho

podnetu na ústavný súd (t. j. do 17. novembra 1999), pretože súd v tomto období

nevykonal vo veci žiadny úkon, a to i napriek sťažnosti, s ktorou sa jeho právna

zástupkyňa obrátila na okresný súd 12. mája 1999 a jeho predsedníčka v odpovedi

Spr. 3073/99 z 28. 7. 1999 uznala odôvodnenosť sťažnosti. Uviedla, že sudca bol na

túto skutočnosť upozornený, a preto by mal vo veci začať plynule konať.

Nakoľko navrhovateľom namietaný prieťah v konaní, charakterizovaný

nečinnosťou okresného súdu v označenom období (od 10. marca 1998 do

17. novembra 1999), však tvoril iba súčasť viac ako 5-ročného konania vo veci samej,

ústavný súd v konaní o podnete navrhovateľa preskúmal nielen prieťahy

v namietanom časovom období, ale v celom konaní vo veci sp. zn. , t. j. od

samotného podania žaloby na okresný súd až do podania podnetu na ústavný súd.

Zo spisu Okresného súdu v Banskej Bystrici boli pre potreby

konania o podnete navrhovateľa pred ústavným súdom zistené nasledovné skutočnosti.

Sudcom konajúcim vo veci bol za celé doterajšie obdobie konania pred

Okresným súdom v Banskej Bystrici JUDr. Pavol Rohárik.

Dňa 16. 9. 1994 navrhovateľ podal na okresný súd návrh na vydanie platobného

rozkazu voči v čiastke 156 609,49 Sk ako sumy vypočítanej po

splatení časti dlhu vo výške 180 000 Sk po tom, čo si z vkladnej knižky po nebohej

(ktorej jediným dedičom bol žalobca) vybrala celú sumu vo výške

263 362,20 Sk. Celková výška istiny s úrokmi predstavovala ku dňu výplaty

z vkladnej knižky sumu 336 609,49 Sk.

Žalobný návrh bol zaslaný na vyjadrenie žalovanej. Dňa 24. 11.

1994 zaslala súdu vyjadrenie JUDr. Jaňovková, právna zástupkyňa žalovanej.

Na 1. pojednávaní vo veci, ktoré sa uskutočnilo 24. 11. 1994, uviedla právna

zástupkyňa žalobcu, že výšku žalobného návrhu spresní potom, čo si podklady o výške

vkladu na vkladnej knižke súd vyžiada od pobočky Slovenskej sporiteľne v Banskej

Bystrici – filiálky Brezno, v ktorej bola vkladná knižka na meno

vedená. Pojednávanie vo veci bolo z tohto dôvodu odročené na neurčito za účelom

uskutočnenia dopytu v sporiteľni, aký bol zostatok na vkladnej knižke 8. 12. 1992, t. j.

v deň jej zrušenia .

Dňa 28. 11. 1994 dožiadal Okresný súd v Banskej Bystrici Slovenskú

sporiteľňu – pobočku v Brezne, aby „súdu oznámili, aký bol zostatok na vkladnej

knižke s názvom dňa 8. 12. 1992 pri jej zrušení“. Toho istého dňa si

okresný súd vyžiadal spisové materiály od Okresného súdu v Senici nad Myjavou

a Obvodného oddelenia Policajného zboru v Banskej Bystrici. Obidva spisy boli

pripojené v spise . Zo spisu Okresného súdu v Senici D 2303/91 bolo

zistené, že rozhodnutím D-not. 121/93-K-76 súd určil všeobecnú cenu a čistú hodnotu

majetku po nebohej vo výške 840 842 Sk a celý majetok bol ako

výlučnému dedičovi priznaný jej vnukovi . Spis Obvodného

oddelenia Policajného zboru v Banskej Bystrici ČVS: Vp 613/02-94 obsahoval

okolnosti prešetrovania straty vkladnej knižky, ktorá sa následne stala predmetom

konania pred okresným súdom.

Slovenská sporiteľňa – pobočka v Brezne súdu dňa 13. 12. 1994 oznámila, že

zostatok na knižke v deň jej zrušenia – 8. 12. 1992 predstavoval sumu 296 721,20 Sk.

Dňa 19. 12. 1994 vytýčil sudca pojednávanie na 11. 1. 1995 a dal kancelárii

pokyn na predvolanie účastníkov.

Pojednávanie 11. 1. 1995 bolo odročené na neurčito z dôvodu, že žalovanej

bola uložená povinnosť, aby súdu predložila doklady o výške uplatňovanej škody

a náhrady nákladov spojených s pohrebom nebohej .

Dňa 25. 1. 1995 si vyžiadala právna zástupkyňa žalobcu od súdu kópiu

oznámenia sporiteľne o výške vkladu na vkladnej knižke v deň jej zrušenia. Túto

kópiu jej súd zaslal 21. 2. 1995.

Právna zástupkyňa žalobcu okresnému súdu oznámila, že aj napriek výzve

z 5. 12. 1994 jej neboli zaslané doklady o pohrebných trovách, ktoré chcela žalovaná

uplatniť pri stanovovaní výšky náhrady škody. Zároveň z kópie oznámenia Slovenskej

sporiteľne zistila, že dožiadanie súdu nebolo správne formulované, v dôsledku čoho

nebolo možné vyčísliť skutočnú výšku vkladu na vkladnej knižke. Sama preto

dožiadala pobočku Slovenskej sporiteľne v Brezne, aby jej oznámila výšku istiny

a úroky vyplácané na danom type knižky v jednotlivých rokoch. Napriek správnosti jej

dožiadania jej však sporiteľňa 13. 3. 1995 oznámila, že takéto informácie o vkladoch

môže v občianskom súdnom konaní poskytnúť iba na dožiadanie súdu. Právna

zástupkyňa žalobcu zaslala tento list sporiteľne na vedomie okresnému súdu dňa 23. 3.

1995.

Dňa 27. 3. 1995 zaslal súd dožiadanie právnej zástupkyni žalovanej, či splnila

povinnosť uloženú jej súdom na pojednávaní konanom 11. 1. 1995. Vybavenie tohto

dožiadania urgoval súd 24. 4. 1995 (urgencia bola vypravená 8. 5. 1995). Po viac ako

mesiaci od uvedeného úkonu vytýčil konajúci sudca ďalšie pojednávanie na 4. 7.

1995. Dňa 28. 6. 1995 právna zástupkyňa navrhovateľa rozšírila žalobu o náhradu

škody a doplnila jej petit.

Pojednávanie 4. 7. 1995 bolo pre neúčasť účastníkov konania odročené na

neurčito s tým, že právnej zástupkyni žalovanej bude doručená rozšírená žaloba

a žalobcovi výzva na zaplatenie súdneho poplatku. Výzva okresného súdu na

zaplatenie súdneho poplatku a uznesenie boli súdom vyhotovené 26. 7. 1995. Záznam

o zložení súdneho poplatku je datovaný 15. 8. 1995.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 18. septembra 1995, avšak

nezúčastnil sa ho ani žalobca a ani jeho právna zástupkyňa. Súd nemal u menovaných

vykázané doručenie predvolania a v spise sa (z toho istého dňa) nachádzal list,

v ktorom neprítomnosť svoju i žalobcu ospravedlňuje (bez uvedenia dôvodu) jeho

právna zástupkyňa a žiada, aby súd konal v ich neprítomnosti. V prípade, že by

vyvstala potreba vypočuť , právna zástupkyňa žalobcu navrhla, aby tak

súd urobil dožiadaním na Okresný súd v Senici. Nakoľko ale okresný súd účasť

právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní považoval za nevyhnutnú, pojednávanie

odročil na 16. 10. 1995.

V poradí 5. pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 16. 10. 1995 za účasti žalobcu

a jeho právnej zástupkyne a žalovanej. Právna zástupkyňa žalobcu vo svojej výpovedi

uviedla, že stále nie je schopná spresniť žalobný návrh, nakoľko výšku vzniknutej

škody je možné vypočítať iba po oznámení výšky vkladu sporiteľňou. Hoci o jeho

zistenie sa právna zástupkyňa žalobcu usilovala svojím dožiadaním u sporiteľne, táto

jej oznámila, že požadované údaje môže oznámiť iba súdu. Uviedla tiež, že takisto

nebolo možné spresniť výšku škody ani započítaním pohľadávok žalovanej, nakoľko

táto ich neoznámila. Súd preto pojednávanie odročil na neurčito s tým, že si vyžiada

podklady od sporiteľne. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že takmer

po roku od prvého pojednávania vo veci ho súd opätovne odročil, aby vykonal

rovnaký úkon, pre ktorý odročil vôbec svoje prvé pojednávanie vo veci vytýčené na

24. 11. 1994.

Listom z 23. 10. 1995 súd požiadal Slovenskú sporiteľňu „aby ste súdu v lehote

20 dní doručili výpis v vkladnej knižky č. 14-840764-7 spolu s oznámením úkonov (tu

došlo k pisárskej chybe – malo správne byť „úrokov“), ktorými by sa ukončil vklad na

tejto VK do doby jej výberu (zrušenia) doposiaľ.“ Reakciou na toto nejasné dožiadanie

bol telefonát pracovníčky Slovenskej sporiteľne v Brezne na súd 2. 11. 1995 so

žiadosťou o spresnenie, čo súd konkrétne požaduje. Dňa 3. 11. 1995 dal sudca pokyn

kancelárii na opravu chyby a sporiteľni bol zaslaný totožný text iba s opravou. Takéto

dožiadanie súdu bolo nepresné, čo sa následne potvrdilo len jeho čiastočným

vybavením pobočkou sporiteľne. Táto dňa 14. 11. 1995 síce súdu oznámila údaje

o stave na vkladnej knižke, nevyjadrila sa však k úrokom, ktoré podľa jej tvrdenia totiž

ani nemohli vzniknúť na už zrušenej vkladnej knižke. Dňa 20. 11. 1995 preto sudca

svoj dopyt opäť spresnil, avšak jeho naďalej pretrvávajúcu nejasnosť potvrdzuje ďalšia

odpoveď sporiteľne, v ktorej sa uvádza: „Slovenská sporiteľňa podáva informácie

o vkladoch klientov, ktoré v skutočnosti existujú a nie fiktívne údaje o účtoch, ktoré sa

už zrušili.“

Dňa 28. 11. 1995 vytýčil sudca ďalšie pojednávanie na 13. 12. 1995. Právna

zástupkyňa žalobcu požiadala 4. 12. 1995 súd, aby jej zaslal fotokópiu správy od

sporiteľne. Následne 8. 12. 1995 požiadala o odročenie pojednávania na mesiac január

z dôvodu svojej kúpeľnej liečby.

Pojednávanie vytýčené na 13. 12. 1995 bolo pre neprítomnosť účastníkov

odročené na 16. 1. 1996.

Právna zástupkyňa žalobcu 11. 1. 1996 urgovala na súde zaslanie kópie správy

od Slovenskej sporiteľne, nakoľko v spise zistila, že sa táto v ňom stále nenachádza.

Ďalej súdu oznámila, že na predložení správy o stave na vkladnej knižke so žalobcom

trvajú a vytýčeného pojednávania sa nezúčastnia z dôvodu, že je zrejmé, že bude

odročené. Právna zástupkyňa ďalej uviedla: “Žiadam, aby ďalšie pojednávanie bolo

vytýčené až potom, keď súd predmetnú správu od Slovenskej sporiteľne Banská

Bystrica obdrží a jeho fotokópiu mi zašle, aby som sa na pojednávanie mohla náležite

pripraviť a súd vec mohol definitívne ukončiť.“

V poradí 7. pojednávanie vo veci uskutočnené 16. 1. 1996 bolo odročené na

neurčito s tým, že spis bude predložený predsedovi senátu.

Ďalší úkon súdu v uvedenej veci bol uskutočnený po takmer 2 mesiacoch.

Niekto iný ako konajúci sudca (podľa rukopisu) dal pokyn súdnej kancelárii na

zaslanie kópií odpovedí Slovenskej sporiteľne právnej zástupkyni žalobcu. List

s kópiami bol expedovaný 28. 3. 1996 a právnej zástupkyni doručený 4. 4. 1996.

Podľa zistení ústavného súdu sa však v spise nenachádzal žiadny nový – aktualizovaný

doklad od Slovenskej sporiteľne.

Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 13. 5. 1996. Právna zástupkyňa žalobcu

oznámila súdu, čo presne je potrebné vyžiadať od sporiteľne súdom, a súd taktiež

požiadala, aby jej informáciu sporiteľne postúpil, aby do termínu pojednávania mohla

upraviť žalobu a vypočítať výšku škody. Obdobnú požiadavku vyslovovala právna

zástupkyňa žalobcu opakovane. Podaním z 30. 4. 1996 právna zástupkyňa spresnila

petit žaloby a požiadala súd, aby v prípade, že má pochybnosti o vyčíslení náhrady

škody, prizval do konania znalca z odboru ekonómie, a za tým účelom požiadala

o odklad ďalšieho pojednávania.

Pojednávanie vytýčené na 13. 5. 1996 bolo odročené na neurčito s tým, že súd

si vyžiada správu od sporiteľne. Listom zo 16. 5. 1996 žiadal súd od sporiteľne: „aby

ste oznámili, aké úroky ste poskytovali v období od 9. 12. 1992 do 1. 5. 1995 na

vklady na vkladných knižkách založených pôvodne na 4 % úrok (s dvojročnou

výpovednou lehotou č. 14-840/64-7)“. Sporiteľňa uvedenú požiadavku opäť

nevybavila pre nepochopenie dopytu a súd zároveň upozornila, že jeho dožiadanie

nemalo predpísané náležitosti. Zo zapožičaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že

išlo už o 5. opakovanie toho istého úkonu súdu.

Ďalšie pojednávanie vo veci sudca vytýčil na 2. 7. 1996. Dňa 26. 6. 1996

požiadala o odročenie pojednávania právna zástupkyňa žalovanej. Zo súdneho spisu

ústavný súd ďalej zistil, že pojednávania vo veci sp. zn. sudca vytyčoval

opakovane bez toho, aby pre ne mal zabezpečené také podklady, ktoré by mu umožnili

vo veci rozhodnúť. Hoci totiž pravidelne (s časovým predstihom jedného mesiaca)

vytyčoval termíny nových pojednávaní, v uvedenom období už nevykonával žiadne

ďalšie úkony smerujúce k zabezpečeniu podkladov nevyhnutných pre rozhodnutie vo

veci samej. Táto opakujúca sa prax sudcu viedla napokon účastníkov konania k tomu,

že pravidelne ospravedlňovali svoju neúčasť na pojednávaní a sudca každej ich takejto

žiadosti (a to aj bez uvedenia závažného dôvodu) vyhovoval.

Pojednávanie 2. 7. 1996 bolo odročené na 5. 8. 1996. Na tomto v poradí už

10. pojednávaní stanovil súd žalobcovi lehotu 1 mesiac, aby predložil svoje stanovisko

k veci. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Právna zástupkyňa žalobcu svoje

stanovisko k náhrade škody oznámila 18. 9. 1996. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené

na 31. 10. 1996.

Dňa 30. 10. 1996 zaslala svoje vyjadrenie právna zástupkyňa žalovanej (ktoré

súd v ďalšom konaní považoval za protinávrh) spolu s predložením dokladov

k vysporiadaniu peňažnej hotovosti vybranej z vkladnej knižky.

Pojednávanie 31. 10. 1996 bolo odročené na neurčito s tým, že právna

zástupkyňa žalovanej spoplatní protinávrh a právna zástupkyňa žalobcu sa

k protinávrhu vyjadrí. Dňa 4. 11. 1996 právna zástupkyňa žalovanej zložila za

protinávrh súdny poplatok vo výške 772 Sk. Vyjadrenie k protinávrhu predložila

právna zástupkyňa žalobcu súdu 8. 11. 1996 s tým, že navrhla, aby bol protinávrh

vylúčený na osobitné konanie, resp. zamietnutý z dôvodu premlčania.

Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 16. 1. 1997. Dňa 14. 1. 1997 právna

zástupkyňa žalobcu opätovne vyčíslila výšku náhrady škody a trov konania

a ospravedlnila neúčasť svoju i žalobcovu na vytýčenom pojednávaní.

Dňa 16. 1. 1997 na v poradí 12. pojednávaní vo veci, ktoré sa uskutočnilo iba za

účasti právnej zástupkyne žalovanej, súd po 28 mesiacoch vyhlásil dokazovanie za

skončené a vyhlásil rozsudok o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu s úrokmi

z omeškania a trovy konania. Rozsudok bol právnym zástupkyniam žalobcu

i žalovanej doručený 7. 3. 1997.

Dňa 21. 3. 1997 podala proti rozsudku odvolanie právna zástupkyňa žalovanej

v časti týkajúcej sa sumy 39 003,20 Sk (z dôvodu, že v časti už svoju povinnosť

splnila) a úhrady trov konania. Súd vyzval žalovanú 10. 4. 1997 na zaplatenie poplatku

za odvolanie a toho istého dňa zaslal odvolanie na vyjadrenie právnej zástupkyni

žalobcu. Vyjadrenie k nemu podala právna zástupkyňa žalobcu súdu 22. 4. 1997

a žiadala, aby bol rozsudok potvrdený a boli priznané trovy odvolacieho konania.

Kompletný spisový materiál vo veci, pozostávajúci zo spisu , spisu

Okresného súdu v Senici č. D 2303/91 a vyšetrovacieho spisu ČVS: VP-613/02-94,

bol Okresným súdom v Banskej Bystrici postúpený na rozhodnutie Krajskému súdu

v Banskej Bystrici dňa 28. 4. 1997. Krajský súd vytýčil pojednávanie na 4. 6. 1997.

Dňa 22. 5. 1997 ospravedlnila neúčasť svoju i svojho klienta právna zástupkyňa

navrhovateľa a žiadala, aby súd konal a rozhodol v ich neprítomnosti.

Krajský súd v Banskej Bystrici na pojednávaní konanom dňa 4. 6. 1997

rozhodol uznesením tak, že rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo 16. 1.

1997 vo výroku o povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľovi istinu 39 003,20 Sk

a vo výroku o trovách zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V nenapadnutej časti zostal

rozsudok nedotknutý. Uznesenie krajského súdu doručoval okresný súd účastníkom

konania 1. 10. 1997.

Pojednávanie vo veci na okresnom súde bolo vytýčené na 11. 11. 1997, dňa

3. 11. 1997 požiadala o jeho odročenie právna zástupkyňa žalovanej. Súd žiadosti

vyhovel a pojednávanie odročil na 11. 12. 1997. Následne toto pojednávanie odročil

na 8. 1. 1998. O odročenie tohto pojednávania požiadala právna zástupkyňa žalobcu.

V poradí 15. pojednávanie vo veci 8. 1. 1998 bolo odročené na 3. 2. 1998. Aj toto

pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia mien a adries svedkov

navrhnutých právnou zástupkyňou navrhovateľa. Dňa 11. 2. 1998 oznámila právna

zástupkyňa navrhovateľa súdu mená a adresy svedkov. Pojednávanie bolo vytýčené na

10. 3. 1998. Na ňom bol vypočutý prítomný svedok – nevlastný brat

. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Následne listom 27. 3.

1998 svoju svedeckú výpoveď doplnil o ďalšie podstatné skutočnosti. Od

tohto okamihu až do termínu predloženia spisu ústavnému súdu, t. j. do 29. 2. 2000,

t. j. skoro 2 roky, nevykonal okresný súd vo veci žiaden ďalší úkon napriek tomu, že

žalobca podal predsedkyni okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie

ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až

právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia

právnej neistoty ohľadne svojich práv ().

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd zohľadňuje 3 kritériá,

ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie sa

účastníka konania (2) a spôsob, akým súd v konaní postupoval (3) ().

1. Predmetom konania na Okresnom súde v Banskej Bystrici vo veci

bol občiansko-právny spor o náhradu škody – pozostávajúcej z finančnej

čiastky istiny a úrokov neoprávnene vybraných žalovanou

z vkladnej knižky č. 14-840/64-7 vedenej v Slovenskej sporiteľni Banská Bystrica –

pobočke Brezno, tvoriacej predmet dedičstva po nebohej , výlučným

dedičom ktorého sa stal navrhovateľ (spolu s úrokmi z omeškania a vzniknutými

trovami súdneho konania). Úlohou súdu bolo jednak zistenie presnej výšky istiny

a úrokov v čase zrušenia vkladnej knižky a jej výplaty žalovanej, ako aj úrokov, ktoré

by na danom type vkladnej knižky boli vyplatené za predpokladu, že by nebolo došlo

k jej zrušeniu, a následné rozhodnutie o povinnosti žalovanej takto určenú sumu

uhradiť žalobcovi. Vec z tohto hľadiska preto nie je možné hodnotiť ako právne či

fakticky zložitú.

2. Správanie sa účastníka konania je druhým kritériom pri zisťovaní, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Správanie navrhovateľa vo veci možno počas celého súdneho

konania hodnotiť ako aktívne a súčinnostné. Od začiatku konania na Okresnom súde

v Banskej Bystrici bol zastúpený advokátkou, ktorá v jeho mene konala spôsobom

vylučujúcim akékoľvek prieťahy v konaní súdu, ktoré by mu mohli byť pričítateľné.

Súdu predkladala načas požadované doklady a dokonca vyvinula vlastnú iniciatívu na

zistenie podkladov nevyhnutných pre rozhodnutie súdu, pričom presne sformulovala

požiadavky na dožiadanie od sporiteľne, navrhovala vykonanie dôkazov a napokon

podala sťažnosť predsedníčke Okresného súdu v Banskej Bystrici na prieťahy

v konaní. V dôsledku takéhoto postupu navrhovateľa a jeho právnej zástupkyne preto

nedošlo k prieťahom v konaní Okresného súdu v Banskej Bystrici vo veci .

3. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či

došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa na prerokovanie svojej veci bez

zbytočných prieťahov podľa , bol postup samotného súdu.

Navrhovateľ vo svojom podnete tiež uviedol, že: „došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2

ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a to z nasledujúcich dôvodov: 1. Okresný súd nekoná vo veci od

10. marca 1998, 2. Na prieťahy bol predsedom Okresného súdu upozornený,

3. Podnecovateľ nedostal na svoje sťažnosti ani po niekoľkých rokoch patričné

vysvetlenia, ktoré by odôvodňovali takú časovú náročnosť konania.“ a ďalej tiež:

„Ústavný súd je povinný preskúmať či Okresný súd bdel nad tým, aby zabezpečil

prerokovanie veci podnecovateľa bez zbytočných prieťahov.“

Ako už bolo uvedené, ústavný súd sa v konaní o podnete pri hodnotení postupu

okresného súdu nezaoberal iba navrhovateľom označeným obdobím, v ktorom súd

nevykonal žiadny úkon (od 10. 3. 1998, kedy sa uskutočnilo v poradí 17. pojednávanie

vo veci odročené na neurčito do termínu podania podnetu na ústavný súd 17. 11.

1999), ale z dôvodov uvedených vyššie preskúmal celé doterajšie (viac ako 5-ročné)

obdobie konania vo veci sp. zn. na Okresnom súde v Banskej Bystrici.

Ústavný súd pri celkovom hodnotení postupu súdu v uvedenom období dospel

k záveru, že k zbytočným prieťahom v súdnom konaní došlo v jeho prvej etape (t. j. od

16. 9. 1994 do 10. 3. 1998) takým jeho postupom, ktorý nesmeroval k odstráneniu

právnej neistoty účastníka konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (ústavný súd

takto judikoval už predtým vo svojich rozhodnutiach ,

a ). Vo veci ústavný súd uviedol: „Účastník súdneho konania

má preto právo dôvodne očakávať, že súd jeho vec správne posúdi a nepôjde cestou

omylov. Po právnej kvalifikácii prípadu a stanovení potreby dôkazov vo veci musí

tieto zabezpečovať v súčinnosti s inými orgánmi. Svoje požiadavky musí súd

formulovať zrozumiteľne a jednoznačne, aby mu dožiadané orgány poskytli dôkazy

potrebné pre rozhodnutie vo veci bez nutnosti dopytov na spresnenie jeho

požiadaviek.“ Takýto postup však v uvedenom prípade nebol okresným súdom

uplatňovaný pri dožiadavaní Slovenskej sporiteľne Banská Bystrica – pobočky

Brezno, ktorá mu pre konanie mala zabezpečiť najdôležitejší doklad o výške istiny,

úrokov na vkladnej knižne v čase jej zrušenia a tiež úrokov na danom type vkladnej

knižky za obdobie do rozhodnutia súdu vo veci. Pre získanie uvedeného dokladu

dožiadaval okresný súd sporiteľňu celkovo 5-krát, pričom pri jeho opakovaných

dožiadaniach však nešlo o zadováženie žiadnych nových informácií, ale iba

o opätovné spresňovanie jeho nejasnej, resp. nesprávne formulovanej požiadavky.

Získanie potrebných informácií o stave na vkladnej knižke tak súdu trvalo od 28. 11.

1994 do 3. 6. 1996, pričom ani v poradí 5. dožiadanie súdu sporiteľňa nebola schopná

vybaviť pre jeho nepochopenie a nedostatok požadovaných náležitostí. Súd napokon

vo veci meritórne rozhodol 16. 1. 1997, t. j. v situácii, keď od sporiteľne nemal žiaden

relevantný podklad pre svoje rozhodnutie, takže o výške náhrady škody napokon

rozhodol podľa požiadavky žalobcu. Dobu potrebnú na opätovné vybavovanie nejasne,

resp. nepresne formulovaných požiadaviek okresného súdu Slovenskej sporiteľni

Banská Bystrica – pobočke Brezno ústavný súd posúdil ako zbytočné prieťahy

v konaní o občianskoprávnej žalobe navrhovateľa vo veci sp. zn. .

Aj v druhej etape konania (t. j. po rozhodnutí o odvolaní vo veci na Krajskom

súde v Banskej Bystrici a vrátení spisu na ďalšie konanie) ústavný súd zistil prieťahy

v konaní, ktoré boli zapríčinené celkovou nečinnosťou okresného súdu. Zo súdneho

spisu ústavný súd zistil, že po tom, čo sa tento vrátil okresnému súdu z krajského súdu,

bolo vo veci uskutočnených 5 ďalších pojednávaní, avšak všetky boli odročené –

3 z nich na žiadosť právnych zástupkýň, jedno za účelom oznámenia mien a adries

svedkov žalobcom. Posledné pojednávanie vo veci sa konalo 10. 3. 1998, kedy

Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. uskutočnil posledný úkon

a vo veci ďalej nekonal, hoci mu v tom nebránila žiadna zákonná prekážka. Dobu

vzniknutú nečinnosťou okresného súdu vo veci navrhovateľa od 10. marca 1998 (za

situácie, kedy jeho ďalšiemu postupu nebránila žiadna zákonná prekážka) ústavný súd

posúdil ako ďalšie zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Na základe zistených skutočností bolo preto potrebné konštatovať, že konanie

vo veci pred Okresným súdom v Banskej Bystrici (ako celok) bolo

poznamenané zbytočnými prieťahmi v konaní, ktoré vznikali jednak neefektívnou

činnosťou súdu v prvej etape konania a jednak jeho celkovou nečinnosťou v etape

druhej. V dôsledku uvedeného v konaní sp. zn. tak došlo k porušeniu

základného práva navrhovateľa podľa , ako

aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2000