Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 47/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2003

v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela

Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť I. V., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š.,

Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Základné právo I. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené

v a právo na prerokovanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 5. marca

2003 č. k. -13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť I. V., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prerokovanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

1.1 Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 30. októbra 1997 podal okresnému súdu

žalobu proti žalovanému River, spol. s r. o., Dudvážska 5, Bratislava o zaplatenie 360 000

Sk s príslušenstvom, ktorá bola zapísaná pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom

zo 6. septembra 1999 č. k. -38 žalobu zamietol a Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) konajúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom z 20. júna 2000 č. k.

-46 tento rozsudok okresného súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe mimoriadneho dovolania podaného

generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) však

rozsudok krajského súdu rozsudkom z 30. októbra 2001 sp. zn. M Cdo 36/01 zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu, ktorý následne zrušil rozsudok okresného súdu

a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že „V konaní navrhovateľa síce bolo

právoplatne rozhodnuté, avšak rozhodnutie Krajského súdu po podaní mimoriadneho

dovolania generálnym prokurátorom bolo Najvyšším súdom SR zrušené a vec vrátená na

ďalšie konanie, v dôsledku čoho sa právna a finančná neistota navrhovateľa ešte stále

neodstránila. Napriek tomu, že Krajský súd na pojednávaní v máji tohto roku rozhodol

o zrušení rozsudku Okresného súdu Bratislava I. (správne Okresného súdu Bratislava II),

jeho rozsudok ešte nebol navrhovateľovi doručený, čím sa naďalej prispieva k zbytočným

prieťahom v konaní. Celková dĺžka konania vo veci navrhovateľa, ktoré sa začalo v roku

1997 je vzhľadom na predmet konania neprimeraná a v príkrom rozpore so zásadou

hospodárnosti konania, nakoľko celá vec sa dostáva po piatich rokoch na úroveň

prvostupňového súdu, t. j. na samý počiatok. Neschopnosť súdu konanie definitívne ukončiť

a rozhodnúť v merite veci nie je v žiadnom prípade akceptovateľná a ospravedlniteľná,

nakoľko ponecháva navrhovateľa dlhodobo v stave právnej a finančnej neistoty, čo

odporuje podstate “. Sťažovateľ zároveň žiadal prikázať okresnému

súdu, aby vo veci „bez zbytočného odkladu ďalej konal“, a priznať mu primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 360 000 Sk.

1.2 V cit. uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd uviedol, že

v kontexte ustanovenia , podľa ktorého „Sťažnosť

možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť“, je porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v zásade

„iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti ().

V tomto uznesení ústavný súd ďalej uviedol, že „V danej veci sťažovateľ namietal

postup (nečinnosť) okresného súdu jednak v období pred zrušením právoplatného rozsudku

okresného súdu č. k. -38 zo 6. septembra 1999 uznesením krajského súdu č. k.

-70 z 28. mája 2002 a vrátením veci okresnému súdu na ďalšie konanie a jednak

postup okresného súdu po tomto vrátení veci na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, že

konanie pred okresným súdom vedené pod sp. zn. právoplatne skončilo (v roku

2000), a z dôvodu, že uplynula uvedená lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k tomuto

konaniu, ústavný súd nie je oprávnený skúmať postup okresného súdu v tomto konaní, t. j.

pred uvedeným zrušením a vrátením veci na ďalšie konanie. Naproti tomu je ústavný súd

oprávnený skúmať postup okresného súdu a rozhodnúť o namietanom porušení označených

základných práv podľa a Dohovoru v konaní pred okresným

súdom po tomto zrušení a vrátení (v konaní vedenom pod sp. zn. ), t. j. v danej

veci od času, keď krajský súd doručil spis okresnému súdu v nadväznosti na svoje

uznesenie z 28. mája 2002, pretože vo vzťahu k tomuto postupu bola sťažnosť podaná

v súlade s ustanovenou lehotou na podanie sťažnosti pre porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote

podľa citovaných článkov a Dohovoru. K tomu treba dodať, že podľa doterajšej

judikatúry ústavný súd aj v takomto prípade zohľadňuje skutočnosť, kedy sa namietané

súdne konanie v skutočnosti začalo, teda namietaný postup súdu nehodnotí izolovane, ale

posudzuje ho podľa okolností prípadu komplexne aj s ohľadom na celkovú dĺžku

napadnutého súdneho konania (napr. mutatis mutandis , )“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený predsedníčkou JUDr. G. S., resp. JUDr. M. Š., poverenou

zastupovaním predsedníčky okresného súdu (ďalej len „zástupca okresného súdu“),

vyjadrením z 23. októbra 2002, 26. marca 2003 a 13. augusta 2003 a právny zástupca

sťažovateľa vyjadrením z 29. apríla 2003.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , ktorej prerokovanie na

ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou

tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný

procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,

t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (, ).

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu spisu okresného súdu

sp. zn. ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 5. novembra 1997 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa, ktorou

sa voči právnickej osobe (River, spol. s r. o., Bratislava - ďalej len „žalovaný“) domáhal,

aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 360 000 Sk s 22 % úrokom z omeškania.

Okresný súd rozsudkom č. k. -38 zo 6. septembra 1999 žalobu zamietol

a krajský súd konajúci o odvolaní sťažovateľa tento rozsudok potvrdil rozsudkom z 20. júna

2000 č. k. -46. Vec bola právoplatne skončená. Následne najvyšší súd

v rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozsudkom

z 30. októbra 2001 sp. zn. M Cdo 36/01 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Krajský súd uznesením z 28. mája 2002 č. k. -70 zrušil

rozsudok okresného súdu zo 6. septembra 1999 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že „je potrebné, aby súd prvého stupňa začal výzvou

na odstránenie vád podania (...) Úroky síce boli v žalobe uplatnené, no nepresne a neurčito.

Žalobca neuviedol, za ktoré obdobie si ich uplatňuje. Úroky z omeškania nemožno totiž

priznať paušálne odo dňa podania žaloby na súde, ale len v závislosti od času kedy sa dlžník

do omeškania s plnením dlhu dostal a to až do zániku pohľadávky splnením ( ).

Odvolací súd preto kvalifikoval súdny návrh ako neúplný, keďže nemá náležitosti

požadované v ust. a (...) Pokiaľ žalovaný v ďalšom konaní

nepreukáže, že svoj dlh voči žalobcovi splnil iným spôsobom, súd prvého stupňa si musí

v prvom rade vyriešiť ako predbežnú otázku, či dlžník bol s plnením dlhu v omeškaní a či

vôbec došlo k platnému odstúpeniu žalobcom od predmetnej zmluvy, resp. od časti zmluvy

i ohľadne povinností, ktoré mali byť splnené v budúcnosti. Musí posúdiť, či žalobca

poskytol žalovanej strane dostatočne primeranú lehotu na plnenie a či z chovania povinnej

strany bezpochyby vyplynulo, že plniť nie je ochotná a teda plniť nebude. Až po vyriešení

tejto podstatnej otázky, či odstúpenie od zmluvy bolo právne účinné, môže súd prvého

stupňa pristúpiť k vyporiadaniu účastníkov podľa zásad o bezdôvodnom obohatení“.

2. Spis bol spolu s týmto uznesením krajského súdu vrátený okresnému súdu 23. júla

2002 a bol zapísaný a ďalej je vedený pod sp. zn. .

3. Na základe úpravy zákonného sudcu z 27. novembra 2002 bolo doručené

uznesenie krajského súdu účastníkom konania a zároveň bolo nariadené pojednávanie na

28. január 2003. Okresný súd uznesením rozhodol o pripustení zmeny návrhu na

rozhodnutie (petitu) obsiahnutom v podaní právneho zástupcu žalobcu (sťažovateľa)

z 27. januára 2003 a za účelom zabezpečenia sťažovateľa a zástupcu žalovaného na

pojednávaní toto pojednávanie odročil na 11. február 2003.

4. Pojednávanie konané 11. februára 2003 bolo po výsluchu žalobcu a zástupcu

žalovaného odročené na 18. február 2003, ktoré následne za účelom zadováženia vyjadrenia

od príslušného daňového úradu bolo odročené na neurčito.

5. Takáto písomná výzva (žiadosť) okresného súdu z 19. februára 2003 bola

daňovému úradu doručená na vyjadrenie 24. februára 2003 a daňový úrad na ňu reagoval

v odpovedi z 20. marca 2003, ktorá bola doručená okresnému súdu 7. apríla 2003. Z tejto

odpovede vyplýva, že „na daňový subjekt I. V. - nie je možné na základe údajov určiť

priznanie prevodu obchodného podielu v obchodnej spoločnosti River, s. r. o (...) a z tohto

dôvodu uvedenú skutočnosť postupujeme na preverenie daňovou kontrolou“. V nadväznosti

na to bola potom okresnému súdu 7. mája 2003 doručená (doplňujúca) odpoveď daňového

úradu.

6. Okresný súd následne (úpravou realizovanou 16. októbra 2003) nariadil vo veci

pojednávanie na 25. november 2003.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu práva sťažovateľa

zaručeného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...)

prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. k porušeniu jeho práva na to, „aby jeho

záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch (...)“, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Zástupkyňa okresného súdu (vo vyjadrení z 26. marca 2003) uviedla, že „sťažnosť

sťažovateľa I. V. vo veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

považujem z hľadiska prvostupňového súdu za nedôvodnú, súd rozhodol vo veci

v primeranej lehote, zohľadniac samozrejme i otázky právnej obtiažnosti veci a zaťaženosti

sudcu. Pokiaľ konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené, je to najmä z dôvodu, že

sťažovateľ využil všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky za účelom dosiahnutia

zmeny rozhodnutia prvostupňového súdu. Táto skutočnosť však nemôže byť dôvodom, aby

bolo možné hovoriť o existencii prieťahov v konaní, pretože v konečnom dôsledku si ich

spôsobil sám sťažovateľ“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (z 29. apríla 2003)

na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol len svoj záverečný návrh na rozhodnutie

v predmetnej veci, t. j. navrhol vysloviť, že nekonaním okresného súdu v označenej veci

došlo k porušeniu jeho základných práv podľa cit. článkov a Dohovoru, ďalej

prikázať okresnému súdu, „aby vo veci bez zbytočného odkladu ďalej konal“, a napokon

zaviazať (Slovenskú republiku) na povinnosť zaplatiť mu sumu 360 000 Sk „z titulu

primeraného zadosťučinenia“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že

otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantované v , resp. právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na

konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných

kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. ).

V súlade s ESĽP ústavný súd prihliada pritom aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

5.1 Predmetom tohto konania vymedzeným v uznesení ústavného súdu o prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (o viazanosti ústavného súdu sťažnosťou a uznesením o jej

prijatí na ďalšie konanie pozri napr. nález z 30. apríla 2003 sp. zn. ) je

z hľadiska označených článkov a Dohovoru len postup okresného súdu vo veci

žaloby sťažovateľa (na uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 360 000 Sk

s príslušenstvom), o ktorej sa konanie pred okresným súdom vedie pod sp. zn. ,

t. j. od času, keď krajský súd doručil spis okresnému súdu v nadväznosti na svoje uznesenie

z 28. mája 2002 (pozri uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie cit. v bode 1.2

časti I nálezu). Spis bol doručený okresnému súdu 23. júla 2002 (pozri bod 2 časti

II nálezu), teda posudzované konanie trvá len 1 rok a cca štyri mesiace. Pri celkovom

hodnotení tejto dĺžky konania ústavný súd však prihliadal aj na to, že konanie v tejto veci sa

v skutočnosti začalo 5. novembra 1997. Namietané konanie pred okresným súdom ústavný

súd teda nehodnotil izolovane, ale posúdil ho komplexne aj s ohľadom na celkovú dĺžku

súdneho konania (pozri bod 1.2 časti I nálezu) a na okolnosti, ktoré sa na jeho predĺžení

podieľali, t. j. okrem postupu okresného súdu aj okolnosť, že vo veci doteraz opakovane

konal odvolací súd a že po jej právoplatnom skončení konal vo veci aj najvyšší súd ako

dovolací súd (pozri bod 1 časti II nálezu).

5.2 Zložitosť veci v skúmanom období konania je daná predovšetkým postupom

a rozsahom dokazovania, ktoré okresný súd musí vykonať s ohľadom na viazanosť právnym

názorom vysloveným v tejto veci najvyšším súdom a krajským súdom (§ 243d ods. 1

a ). V danej súvislosti ústavný súd vzhľadom najmä na

dôvody uvedené v uznesení krajského súdu z 28. mája 2002 (pozri bod 1 časti II nálezu)

dĺžku konania sp. zn. v trvaní 1 roka a štyroch mesiacov nepovažoval za

neprimeranú.

5.3 Podľa názoru ústavného súdu žiadne prieťahy nemôžu byť pričítané správaniu

sťažovateľa.

5.4 Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd nezistil žiadne významné

obdobie nečinnosti, ktoré by bolo možné považovať za zbytočný prieťah v zmysle cit.

článkov a Dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , resp. porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (pozri napr. , , ,

). V okolnostiach danej veci, najmä vzhľadom na inak evidentné úsilie

okresného súdu v súlade s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu odstrániť

stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca počas súdneho konania nachádza,

čo je základným účelom dotknutých práv (pozri napr. ), ústavný súd nepovažoval

za takýto zbytočný prieťah štyri, resp. päťmesačnú nečinnosť okresného súdu v období

od 23. júla do 27. novembra 2002 (pozri bod 2 a 3 časti II nálezu), resp. v období od 8. mája

do 16. októbra 2003 (pozri body 5 a 6 časti II nálezu). V ostatnom roku konania však

okresný súd okrem zabezpečenia písomného dôkazu (vyjadrenia daňového úradu)

uskutočnil vo veci v krátkom časovom slede tri pojednávania (pozri body 3 a 4 časti II

nálezu) a ďalšie nariadil na mesiac november. Podľa názoru ústavného súdu na základe

uvedenej nečinnosti nemožno ani z hľadiska komplexného posúdenia danej veci (pozri bod

5.1 tejto časti nálezu) považovať postup okresného súdu po tom, ako mu krajský súd vrátil

vec (po jej predchádzajúcom právoplatnom skončení) na ďalšie konanie, za taký postup,

ktorý je prekročením „primeranej lehoty“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. má

vlastnosti „zbytočných prieťahov“ v zmysle .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil v namietanom postupe okresného súdu

porušenie práva sťažovateľa podľa označených článkov a Dohovoru. Z týchto

dôvodov rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003