Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 36/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2003

zloženého z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho

prerokoval sťažnosť 1. J. P., bytom S. L., 2. P. P., bytom K., 3. D. R., bytom S. V., 4. J. V.,

bytom S. Š., 5. P. T., bytom S. Š., 6. J. H., bytom P. B., 7. J. G., bytom Ľ., 8. D. S., bytom

B., 9. P. G., bytom Ľ., 10. L. B., bytom S. B., 11. J. B., bytom A., 12. Š. Č., bytom V.,

13. T. D., bytom P., 14. R. K., bytom K., 15. M. K., bytom S., 16. Š. K., bytom P.,

17. M. K., bytom K., 18. B. K., bytom V., 19. E. L., bytom H., 20. M. M., bytom H.,

21. M. M., bytom K., 22. M. M., bytom S. Ľ., 23. A. N., bytom S. Ľ., 24. J. P., bytom P.,

25. M. R., bytom H., 26. A. Š., bytom V., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B.,

vo veci porušenia ich práv podľa a

postupom starostky obce Žakovce a uznesením Obecného zastupiteľstva obce Žakovce

č. 197 a takto

r o z h o d o l :

1. Starostka obce Žakovce postupom a nečinnosťou pri plnení povinností obce ako

ohlasovne trvalého pobytu p o r u š i l a právo slobody pobytu J. P., P. P., D. R., J. V.,

P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M.,

M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. zaručené v Slovenskej

republiky.

2. Obecné zastupiteľstvo v Žakovciach uznesením z 10. decembra 2001 č. 197,

ktorým nesúhlasilo s prihlásením na trvalý pobyt v Žakovciach v budove č. súp. 198 podľa

žiadostí doručených Obecnému úradu v Žakovciach 28. novembra 2001 a uložilo starostke

obce Žakovce a pracovníčkam Obecného úradu v Žakovciach dodržiavať toto uznesenie,

p o r u š i l o právo slobody pobytu Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M.,

M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. zaručené v Slovenskej

republiky.

3. Starostka obce Žakovce postupom a nečinnosťou pri plnení povinností obce ako

ohlasovne trvalého pobytu p o r u š i l a právo D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G.,

L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š.

zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov zaručené

v .

4. Konanie o sťažnosti J. B. a T. D. z a s t a v u j e .

5. Starostke obce Žakovce pri plnení povinností obce ako ohlasovne trvalého pobytu

z a k a z u j e pokračovať v porušovaní práva slobody pobytu J. P., P. P., D. R., J. V., P. T.,

J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M.,

M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. vysloveného v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

6. J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K.,

Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. p r i z n á v a

primerané finančné zadosťučinenie každému zvlášť v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc

slovenských korún), ktoré je obec Žakovce p o v i n n á vyplatiť J. P., P. P., D. R., J. V.,

P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M.,

M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. H.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K.,

Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. p r i z n á v a

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 136 826 Sk (slovom

stotridsaťšesťtisícosemstodvadsaťšesť slovenských korún), ktorú je obec Žakovce

p o v i n n á vyplatiť J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č.,

R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. na

účet ich právneho zástupcu JUDr. J. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Sťažnosti J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K.,

M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š.

vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 10. apríla

2002 č. k. -17 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) prijal na konanie sťažnosť skupiny sťažovateľov v zložení:

1. J. P., bytom S. L.,

2. P. P., bytom K.,

3. D. R., bytom S. V.,

4. J. V., bytom S. Š.,

5. P. T., bytom S. Š.,

6. J. H., bytom P. B.,

7. J. G., bytom Ľ.,

8. D. S., bytom B.,

9. P. G., bytom Ľ.,

10. L. B., bytom S. B.,

11. J. B., bytom A.,

12. Š. Č., bytom V.,

13. T. D., bytom P.,

14. R. K., bytom K.,

15. M. K., bytom S.,

16. Š. K., bytom P.,

17. M. K., bytom K.,

18. B. K., bytom V.,

19. E. L., bytom H.,

20. M. M., bytom H.,

21. M. M., bytom K.,

22. M. M., bytom S. Ľ.,

23. A. N., bytom S. Ľ.,

24. J. P., bytom P.,

25. M. R., bytom H.,

26. A. Š., bytom V.,

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., vo veci porušenia ich

práv podľa a (ďalej len „“)

postupom starostky obce Žakovce (ďalej len „starostka obce“) a uznesením Obecného

zastupiteľstva obce Žakovce č. 197 (ďalej len „napadnuté uznesenie obecného

zastupiteľstva“).

V sťažnosti sťažovatelia okrem iného uviedli:

„V obci Žakovce pôsobí Inštitút Krista Veľkňaza (ďalej len „Inštitút“), ktorý prevádzkuje

dom sociálnych služieb pre telesne postihnutých, útulok, resocializačné stredisko a domov

pre osamelých rodičov.

Už v roku 1997 sa jeden zo spolupracovníkov Inštitútu P. V. pokúsil prihlásiť svoj trvalý

pobyt v budove na adrese Žakovce 30. Na jeho žiadosť reagovalo obecné zastupiteľstvo

v Žakovciach svojim uznesením č. 145 vyjadrilo „nesúhlas s prihlasovaním osôb na trvalý

pobyt v budove č. s. 30 v k. ú. obce Žakovce“.

V roku 1999 sa pokúsili prihlásiť trvalý pobyt v budove na adrese Žakovce 30 ďalších šesť

osôb. Ani týmto nebol trvalý pobyt na uvedenej adrese na základe uznesenia obecného

zastupiteľstva v Žakovciach č. 145 zapísaný do evidencie obyvateľov. Uvedených šesť osôb

sa podnetom v predmetnej veci obrátilo na Okresnú prokuratúru v Kežmarku, aby táto

preskúmala zákonnosť postupu obce ako ohlasovne. Listom zo dňa 2. septembra 1999 bolo

podnecovateľom oznámené, že neprišlo k porušeniu zákona a podnet bol odložený.

Správca farnosti Ing. Mgr. M. K. Dr.h.c. podal dňa 11. mája 2000 opätovne na Okresnú

prokuratúru v Kežmarku podnet na preskúmanie zákonnosti uznesenia obecného

zastupiteľstva v Žakovciach č. 145. Listom zo dňa 18. júla 2000 podala Okresná

prokuratúra v Kežmarku obci Žakovce namiesto protestu prokurátora návrh na

odstránenie nezákonnosti ?! vo veci uznesenia obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 145.

Sťažovatelia sú bývalí chovanci detských domovov, osoby prepustené z výkonu trestu

odňatia slobody, osoby telesne postihnuté s nutnosťou celodennej starostlivosti a pracovníci

Inštitútu. Sťažovatelia bývajú v obci Žakovce, v zariadeniach Inštitútu, niektorí sú v obci

Žakovce aj zamestnaní, no všetci majú ohlásený trvalý pobyt mimo obce Žakovce na

miestach, kde sa nezdržujú (niektorí ešte stále v detských domovoch, ktoré pred rokmi

opustili).

Dňa 28. a 29. novembra 2001 požiadali sťažovatelia v zmysle zákona č. 135/l982 Zb.

o hlásení a evidencii pobytu obyvateľov na ohlasovni - obci Žakovce o prihlásenie

k trvalému pobytu. Sťažovatelia v prvom až desiatom rade žiadali o evidenciu trvalého

pobytu na adrese Žakovce č. 30 a sťažovatelia v jedenástom až dvadsiatom šiestom rade

o evidenciu trvalého pobytu na adrese Žakovce č. 198. Prílohou žiadostí boli vyplnené

prihlasovacie lístky a súhlas vlastníka objektov Rímskokatolíckej cirkvi zastúpenej Ing.

Mgr. M. K., Dr.h.c, ktorý je aj riaditeľom Inštitútu. Obe predmetné budovy sú určené na

bývanie a spĺňajú požiadavky v zmysle ustanovení

Dňa 1. decembra 2001 sa konali voľby do orgánov samosprávnych krajov. V zmysle § 2

ods. 1 majú právo voliť do orgánov samosprávnych krajov občania

Slovenskej republiky a cudzinci, ktorí majú trvalý pobyt v obci, ktorá patrí do územia

samosprávneho kraja, alebo majú trvalý pobyt vo vojenskom obvode, ktorý patrí na účely

volieb do orgánov samosprávneho kraja do jeho územia a najneskôr v deň konania volieb

dovŕšili 18 rokov veku. Všetci sťažovatelia sú osoby staršie ako 18 rokov a neexistujú u nich

prekážky volebného práva v zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona. V zmysle § 7 ods. 1

na hlasovanie v konkrétnom volebnom okrsku sú oprávnené

osoby, ktoré sú zapísané v zozname voličov, vytvoreného obcou zo stáleho zoznamu

voličov. Stály zoznam voličov vedie v zmysle obec. V zmysle

tohto zákona obec dopíše do zoznamu osoby, ktoré sa prihlásili na trvalý pobyt. Napriek

žiadosti sťažovateľov nebol ich trvalý pobyt v obci Žakovce ohlasovňou zaevidovaný a teda

neboli vzhľadom na vyššie uvedené zapísaní do stáleho zoznamu voličov.

Pri voľbách do orgánov samosprávnych krajov vyhlásených na 1. decembra 2001

a 15. decembra 2001 sťažovatelia nemohli voliť vo volebnom okrsku v mieste svojho pobytu.

Imobilná časť sťažovateľov (11, 12, 13, 15, 16, 17, 21, 24, 25, 26) by sa na týchto voľbách

mohla zúčastniť len s ťažko prekonateľnými problémami a sťažovatelia (6, 8, 21, 25)

s trvalým pobytom mimo prešovského kraja nemohli realizovať volebné právo v kraji, kde

žijú.

Listom zo dňa 24. januára 2002 oznámila starostka obce Žakovce sťažovateľom, že na

základe uznesenia obecného zastupiteľstva č. 197 nebolo vyhovené ich žiadostiam

o prihlásenie k trvalému pobytu v obci. Nakoľko tieto oznámenia boli zaslané všetkým

sťažovateľom na adresu ich pôvodného trvalého pobytu, do dňa podania ústavnej sťažnosti

sa nepodarilo všetky získať.“

Na základe uvedeného sťažovatelia tvrdili, že postupom a nečinnosťou starostky

obce pri plnení povinností obce ako ohlasovne trvalého pobytu a napadnutým uznesením

obecného zastupiteľstva bolo porušené ich právo na slobodu pobytu podľa čl. 23 ods. 1

a Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj ich právo zúčastniť sa na správe verejných vecí priamo

alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov podľa . Žiadali preto, aby

ústavný súd po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„1. Postupom starostky obce Žakovce pri plnení povinností ohlasovne trvalého pobytu

a uznesením obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197 - obmedzením práva na slobodu

pobytu boli porušené práva sťažovateľov 1 až 26 podľa Slovenskej

republiky,

2. Postupom starostky obce Žakovce pri plnení povinností ohlasovne trvalého pobytu

a uznesením obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197 - obmedzením práva na účasť na

správe vecí verejných slobodnou voľbou svojich zástupcov boli porušené práva

sťažovateľov 3 až 17 a 21 až 26 podľa ,

3. Starostka obce Žakovce je povinná v rámci povinností ohlasovne v zmysle zákona

č. zapísať sťažovateľov do evidencie obyvateľstva na trvalý pobyt v obci

Žakovce podľa žiadostí sťažovateľov zo dňa 28. a 29. novembra 2001,

4. Obec Žakovce je povinná do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky zaplatiť každému zo sťažovateľov 1, 2, 18, 19 a 20 na účet ich

právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Sk,

5. Obec Žakovce je povinná do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky zaplatiť každému zo sťažovateľov 3 až 17 a 21 až 26 na účet ich

právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk.“

V sťažnosti sťažovatelia nakoniec žiadali uložiť obci Žakovce, aby do siedmich dní

od doručenia nálezu ústavného súdu nahradila sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu

trovy právneho zastúpenia.

2. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval K. S., starostku obce

Žakovce, na vyjadrenie sa k opodstatnenosti sťažnosti. Na základe splnomocnenia

z 23. mája 2002 udeleného obcou Žakovce a podpísaného starostkou tejto obce bol na

zastupovanie označených orgánov obce Žakovce (starostky obce a obecného

zastupiteľstva), ale v dotknutej časti tohto rozhodnutia aj samotnej obce Žakovce v konaní

pred ústavným súdom splnomocnený JUDr. M. S., Advokátska kancelária, P. (ďalej len

„právny zástupca obce“), ktorý vo vyjadrení k sťažnosti z 23. mája 2002 okrem iného

uviedol:

„Sťažovatelia v 11. až 26. rade požiadali o zapísanie k trvalému pobytu na adrese Žakovce

č. 198. (...)

K predmetnej žiadosti predložili „akýsi“ súhlas s ubytovaním osôb na trvalý pobyt v budove

č. s. 198, ktorý súhlas bol spracovaný mene Inštitútu Krista Veľkňaza, Žakovce č. 30, zast.

Ing. Mgr. M. K., Dr.h.c., ktorý predmetné potvrdenie aj podpísal. V prílohe predmetného

súhlasu však Inštitút Krista Veľkňaza predložil aj Výpis z Registra neštátnych subjektov

vedeného u Krajského úradu v Prešove, odbor sociálnych vecí, Prešov, z ktorého je zrejmé,

neštátny subjekt Inštitút Krista Veľkňaza so sídlom Žakovce č. 30 je vedený v právnej forme

ako občianske združenie s menom štatutárneho zástupcu oprávneného konať za združenie

PhDr. Ing. P. V., pričom predmetné občianske združenie poskytuje druh sociálnej služby:

Domov sociálnych služieb pre telesne postihnutých občanov s kapacitou 29 lôžok. (...)

Uznesením Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197obecné zastupiteľstvo nesúhlasilo

s prihlásením 16 osôb, a to sťažovateľov v 11. až 26. rade, v budove č. 198 podľa žiadostí

doručených na obecný úrad s tým, že starostke obce a pracovníčkam obecného úradu uložil

dodržiavať toto uznesenie. (...)

Na základe predmetného uznesenia starostka obce v zmysle rozhodnutia obecného

zastupiteľstva oznámila sťažovateľom v 11. až 26. rade, že ich žiadostiam s prihlásením

k trvalému pobytu zo dňa 29. 11. 2001 nebolo vyhovené.

Sťažovatelia v 1. až 10. rade požiadali samostatnými žiadosťami zo dňa 29. 11. 2001

o prihlásenie a zapísanie na trvalý pobyt na adrese Žakovce č. 30 s tým, že k predmetným

žiadostiam pripojili opäť „akýsi súhlas s ubytovaním“ osôb na trvalý pobyt v budove č. 30,

pričom predmetný súhlas bol spracovaný Rímsko-katolíckou cirkvou Žakovce č. 30

v zastúpení Ing. Mgr. M. K., Dr.h.c., ktorý podpísal súhlas na ubytovanie s potvrdením

predmetného súhlasu za Rímsko-katolícku cirkev, farnosť Žakovce. Zároveň v prílohe

predmetného súhlasu predložili sťažovatelia Výpis z Registra neštátnych subjektov Inštitútu

Krista Veľkňaza vedeného u Krajského úradu v Prešove, odbor sociálnych vecí, podľa

ktorého výpisu štatutárnym zástupcom združenia je jednoznačne Ing. Mgr. P. V., pričom

predmetné združenie poskytuje druh sociálnej služby: resocializačné stredisko + útulok

s tým, že osoba zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby je Ing. Mgr. P. V. s miestom

poskytovania sociálnej služby Žakovce 30. (...)

Je zrejmé, že v obidvoch prípadoch bol udelený akýsi súhlas s ubytovaním, pričom

predmetný súhlas bol vždy vystavený neoprávnenou osobou, ktorá podpisovala predmetný

súhlas bez oprávnenia konať za subjekt, ktorý mal predmetný súhlas, resp. potvrdenie

o pridelení trvalého bydliska udeliť. Uvedené súhlasy a podklady jednoznačne nespĺňali

základné požiadavky ustanovenia zákona č. 135/82 Zb.

Predmetným sťažovateľom v 1. až 10. rade obecné zastupiteľstvo Uznesením zo dňa 10. 12.

2001 č. 198 nedalo súhlas k prihláseniu k trvalému pobytu v Žakovciach, pričom starostke

obce prikázal dodržiavať predmetné uznesenie. Na základe predmetného uznesenia

starostka rozoslala stanovisko obecného zastupiteľstva všetkým sťažovateľom. Dovoľujeme

si však poukázať na tú skutočnosť, že predmetnou ústavnou sťažnosťou Uznesenie

Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 198 napadnuté nie je, takže sme toho názoru, že

táto časť problému nie je predmetom prejednávania ústavnej sťažnosti (...).“

V tomto vyjadrení právny zástupca obce vzniesol aj rôzne procesné námietky, a to že

sťažovatelia v 1. až 10. rade nie sú aktívne legitimovaní na podanie predmetnej sťažnosti, že

pasívne legitimovanou stranou by mala byť v zmysle „zákona o obciach“ obec Žakovce,

pretože starostka obce a obecné zastupiteľstvo sú len výkonnými orgánmi pre výkon správy

činnosti tejto obce, že sťažnosť bola podaná po uplynutí lehoty dvoch mesiacov, ktorá

uplynula „najneskôr dňa 3. 2. 2002 s tým, že svoj podnet sťažovatelia v 11. až 26. rade,

ktorých považujeme za aktívne legitimovaných pre podanie akejsi sťažnosti, podali až dňa

4. 2. 2002“. Ku skutkovej stránke sťažnosti ďalej uviedol:

„Podľa platného právneho predpisu v čase rozhodovania obce Žakovce o evidencii

trvalého pobytu, t. j. zák. 135/82 Zb. o hlásení a evidencii pobytu obyvateľov podľa par. 3

odst. 2 predmetného zákona sa trvalým pobytom rozumie pobyt v mieste stáleho bydliska,

ktorým je spravidla miesto, v ktorom má rodičov, rodinu, byt alebo zamestnanie.

Podľa par. 3 odst. 3 predmetného zákona trvalý pobyt môžu mať občania len v objektoch,

ktoré sú označené číslom podľa osobitných predpisov.

Podľa par. 4 odst. 1 citovaného zákona na trvalý pobyt sa musí hlásiť každý občan, a to

v tom istom čase iba na tom istom mieste.

Podľa par. 4 odst. 2 zákona 135/82 Zb. sú občania povinní, ak sa ďalej neustanovuje inak,

hlásiť ohlasovni miesto a začiatok trvalého pobytu najneskôr do 3 pracovných dní po

ubytovaní, pričom sú povinní predložiť:

- občiansky preukaz

- doklad o oprávnení užívať byt alebo inú obytnú miestnosť alebo písomné potvrdenie

ubytovateľa uvedenom v par. 11 odst. 1 písm b, c/ citovaného zákona

Podľa názoru obce Žakovce si žiadatelia nesplnili základnú zákonnú povinnosť

špecifikovanú v zákone 135/82 Zb., a to špecifikovanú v par. 4 odst. 2 písm. b/ predmetného

zákona, pretože nepredložili doklad o oprávnení užívať byt alebo inú obytnú miestnosť, ani

relevantné písomné potvrdenie ubytovateľa, ktoré by potvrdili tú skutočnosť, že sú

oprávnení užívať u ubytovateľa byt alebo inú obytnú miestnosť.

Potvrdenia vystavené Ing. Mgr. M. K., ktorý podpisoval predmetné potvrdenie jednak ako

osoba, ktorá nemá právo jednať za Inštitút Krista Veľkňaza a v druhom prípade za Rímsko-

katolícku cirkev aj napriek tomu, že predmetné sídlo s. č. 30, kde mali by poskytované trvalé

pobyty, patrilo neštátnemu subjektu - občianskemu združeniu Inštitútu Krista Veľkňaza

so štatutárnym zástupcom PhDr. Ing. V. nebolo možné považovať za doklad o oprávnení

užívať byt alebo inú obytnú miestnosť. Z predmetných dokladov nie je zrejmé, ktorý byt

alebo ktorú obytnú miestnosť by ubytovateľ poskytol v prospech žiadateľov, na akú dobu

a v akom rozsahu.

Pojem byt je špecifikovaný v zmysle par. 43 b/ zák. 50/86 Zb. o stavebnom konaní, podľa

ktorého bytom je obytná miestnosť alebo súbor obytných miestností s prísl. usporiadaných

do funkčného celku s vlastným uzavretím určeným na trvalé bývanie.

Ten istý zákon charakterizuje pojem obytnej miestnosti ako miestnosti, ktorá svojím

stavebno-technickým riešením a vybavením spĺňa podmienky pre trvalé bývanie.

V zmysle platnej právnej úpravy, ako aj ustálenej právnej praxe je potvrdením alebo

dokladom užívať byt alebo inú obytnú miestnosť buď rozhodnutie o pridelení bytu, zápisnica

o odovzdaní a prevzatí bytu, resp. iná nájomná zmluva, kde sú predmetné miestnosti jasne,

konkrétne a zrozumiteľne špecifikované, kde v týchto zmluvách sú špecifikované

príslušenstvá predmetných priestorov, ako aj obyvatelia, ktorí majú právo predmetné

miestnosti obývať v zmysle platnej právnej istoty, ktorá je potrebná pre sťažovateľov

samých.

(...) Z priloženého akéhosi súhlasu na ubytovanie bez špecifikácie a konkretizácie

jednotlivých priestorov a dokonca podpísaných osobou neoprávnenou vystupovať v mene

organizácií, za ktoré predmetné listiny podpisoval, nebolo možné pri rozhodovaní

o evidencii pobytu považovať za doklad oprávnený užívať byt alebo inú obytnú miestnosť,

resp. iné písomné potvrdenie ubytovateľa relevantné v zmysle zák. 135/82 Zb. Okrem iného

má obec Žakovce vedomosť o tom, že objekty, v ktorých mali záujem jednotlivé osoby

nahlásiť svoj trvalý pobyt, zo stavebno-technického hľadiska nespĺňajú podmienky

špecifikácie bytu, resp. obytnej miestnosti vzhľadom na svoj stavebno-technický charakter

a zároveň takýto predmet služieb nie je špecifikovaný ani vo výpise neštátnej organizácie

Inštitútu Krista Veľkňaza, kde jednoznačne predmetné priestory sú charakterizované ako

priestory určené pre resocializačné stredisko a útulok, teda objekt stavaný vyslovene na

prechodné ubytovanie, a nie trvalý pobyt.

Poukazujeme na tú skutočnosť, že obec Žakovce v čase rozhodovania a prijímania

uznesenia č. 197 nemala vedomosť, koľko občanov môže byť prihlásených na trvalý pobyt,

resp. či vôbec môžu byť prihlásení na trvalý pobyt v predmetných priestoroch, pretože do

dnešného dňa správca farnosti Ing. Mgr. M. K., ktorý predkladal písomné potvrdenia

a súhlas na akýsi prechodný pobyt, nepredložil obci Žakovce stavebné rozhodnutie, resp.

iný právne relevantný doklad, z ktorého by bolo zrejmé, koľko miest, resp. koľko osôb je

možné v predmetných bytoch ubytovať na trvalý pobyt. Predmetný spor je zistením

dlhodobého nesúladu a neplnenia si povinností správcu farnosti Ing. Mgr. K., ako aj pána

V. ako zástupcu Inštitútu Krista Veľkňaza v tom smere, že títo občanov, ktorí sú ubytovaní v

predmetných priestoroch, neprihlásili na prechodný pobyt dlhodobo po dobu dlhšiu ako 2-3

roky aj napriek existencii viacerých podnetov, písomných vyjadrení, ako aj ústnych jednaní

zo strany obce Žakovce. Podľa vedomostí obce Žakovce v čase rozhodovania o tzv. povolení

trvalých pobytov sa nachádzalo v novej budove, t. j. v budove č. 198 28 užívateľov, v starej

budove 68 užívateľov. Z predmetných 96 užívateľov predmetných priestorov požiadalo a

podalo písomné žiadosti o prihlásenie na trvalý pobyt 26 sťažovateľov, ktorí sú

špecifikovaní v predmetnej sťažnosti. Ostatní užívatelia predmetné žiadosti nedali aj

napriek tomu, že v predmetných nehnuteľnostiach bývajú a tieto obývajú.

V prílohe predkladáme potvrdenie - stanovisko Okresného úradu v Kežmarku, Odbor

požiarnej ochrany č. OÚ PO 350/5/2000 zo dňa 2. 10. 2000, podľa ktorého na základe

dožiadania obce Žakovce oznamuje odbor požiarnej ochrany skutočnosť, že priestory,

v ktorých mal Inštitút Krista Veľkňaza záujem ubytovať na trvalý pobyt uvedený počet - 26

občanov s tým, že ďalších 70 občanov žiadosti na takýto trvalý pobyt nepodalo, môže

obývať 24 osôb. Tento počet je stanovený v technickej správe požiarnej ochrany

zo septembra 1998, ktorú vypracovala špecialistka požiarnej ochrany ako súčasť celkovej

projektovej dokumentácie dotknutej stavby. Je zrejmé, že základné právne predpisy sú

porušované dlhodobo zo strany práve Ing. Mgr. K. a pána V. s tým, že predmetní

sťažovatelia boli zrejme zneužití na podanie predmetnej sťažnosti.

Obec Žakovce viackrát žiadala obidvoch štatutárnych zástupcov, aby prihlásili

predmetných občanov k prechodnému pobytu tak, ako to špecifikuje a ukladá zákon 135/82

Zb. s tým, že k prechodnému pobytu mala obec záujem zapísať všetkých občanov, avšak do

dnešného dňa neboli predložené zoznamy uvedených občanov, ktoré predmetné

nehnuteľnosti užívajú, zrejme aj v úmysle vyhnúť sa oznámeniu počtu osôb, ktoré sa

v predmetných nehnuteľnostiach nachádzajú.

(...) Krajská prokuratúra v Prešove svoj podnet vzala späť podaním zo dňa 2. 4. 2002

spracovaného pod č. Kd 3003/02-15, pričom po preskúmaní obsahu spisu Okresnej

prokuratúry v Kežmarku zistil tú skutočnosť, že boli zistené podpisy osôb neoprávnených

konať v zmysle inštitútov, ktoré boli uvedené v hlavičke a za ktoré mali byť potvrdenia

vystavované a zároveň zistili aj tú skutočnosť, že Inštitút Krista Veľkňaza vznikol ako

občianske združenie v zmysle zákona 83/90 Zb. a bol registrovaný Ministerstvom vnútra SR

pod č. VVS 1-900/90-6627 dňa 27. 11. 1992, pričom predmetná budova č. 198, v ktorej mali

byť evidované trvalé pobyty, bola postavená a skolaudovaná v roku 2000 na poskytovanie

sociálnych služieb. Aj v zmysle predmetného podnetu Krajská prokuratúra v Prešove

konštatuje tú skutočnosť. že v predmetnom prípade je potrebné posúdiť, či sa jedná

o zariadenie - ústav sociálnej starostlivosti, ktoré v zmysle ust. par. 11 odst. 3 zák. 135/82

Zb. sa nepovažuje za ubytovacie zariadenie, teda nie je možné dať súhlas na trvalý pobyt

v predmetnom zariadení. (...)

V prílohe vyjadrenia predkladáme aj písomné podanie - vyjadrenie k protestu prokurátora

zo dňa 18. 2. 2002, vyjadrenie k podnetu na preskúmanie postupu zo dňa 20. 12. 2001,

oznámenie právneho zástupcu obce Žakovce zo dňa 7. 9. 2000, oznámenie právneho

zástupcu obce Žakovce zo dňa 7. 9. 2000, z ktorých je zrejmé, že obec Žakovce viacnásobne

požadovala štatutárnych zástupcov zariadení, v ktorých majú prechodný pobyt sťažovatelia,

k spracovaniu zoznamu prechodne ubytovaných občanov, ktorých obec mala záujem a má

záujem ubytovať a zapísať na prechodný pobyt v obci Žakovce. Na predmetné žiadosti

príslušní štatutárni zástupcovia nereagovali a z povinností stanovené im v zmysle zák.

135/82 Zb. - vtedy platného právneho predpisu, si nesplnili do dnešného dňa. (...)

Sú to práve sťažovatelia, v prípade tejto konkrétnej sťažnosti v 11. až 26. rade, ktorí

nesplnili svoju základnú zákonom stanovenú povinnosť v tom smere, že k svojej žiadosti

nepredložili základné doklady, ktoré zákon vyžaduje pre evidenciu hlásenia trvalého

pobytu, v dôsledku čoho neboli možné ich žiadostiam vyhovieť.“

Právny zástupca obce napokon k vlastným námietkam sťažovateľov o porušení práv

zaručených v a uviedol:

„Je zrejmé, že sloboda pohybu a pobytu sťažovateľov v 11. až 26. rade, ktorých sa

predmetná sťažnosť proti Uzneseniu č. 197 Obecného zastupiteľstva v Žakovciach týka,

obmedzená nebola a že túto obec Žakovce v žiadnom prípade neobmedzila. Predmetní

sťažovatelia žijú a bývajú v uvedených nehnuteľnostiach bez splnenia svojich základných

zákonných povinností po dlhší čas. Dátum žiadosti, ktorú podali, t. j. v dňoch 28. a 29. 11.

2001 je zrejmý v tom, že u sťažovateľov ani tak nešlo o evidenciu trvalého pobytu, ako

o zneužitie časového obdobia v tom smere, že 1. 12. 2001 mali byť konané voľby a že

predmetnú okolnosť sťažovatelia využili na vyvolanie nového konfliktu s obcou Žakovce. Je

zrejmé, že predmetní sťažovatelia v týchto nehnuteľnostiach prechodne bývajú, v niektorých

prípadoch dlhšie ako po dobu jedného roka, pričom túto žiadosť adresovali deň pred

zápisom do zoznamu voličov.

Aj napriek tejto skutočnosti je však zrejmé, že slobodu pohybu a pobytu obec neobmedzila

predmetným občanom, pretože títo sa slobodne pohybujú a bývajú v priestoroch, v ktorých

žiadali o zápis k trvalému pobytu. Je však zrejmá aj tá skutočnosť, že sťažovatelia si

nesplnili základné povinnosti stanovené vyššie uvedenou platnou právnou úpravou v zmysle

zák. 135/82 Zb., kde pri svojej slobode pobytu a pohybu opomenuli pri podaní žiadosti

predložiť obci Žakovce ako ohlasovni trvalého pobytu zákonom stanovené doklady pre

zápis trvalého pobytu.

Aj napriek opomenutiu tejto povinnosti sa však slobodne pohybujú a prebývajú v obci

Žakovce, ktorá žiadnym spôsobom neobmedzuje ich práva.

Vzhľadom na tú skutočnosť, že nesplnili svoje základné povinnosti, ktoré sme špecifikovali

vyššie, nemohli byť zapísaní do zoznamu trvale bývajúcich občanov v obci Žakovce, neboli

zapísaní ani do zoznamu voličov. Týmto však nedošlo k ich obmedzeniu práv

špecifikovaných v SR, pretože nezapísanie do zoznamu voličov bolo len

dôsledkom nesplnenia základných povinností zo strany sťažovateľov.

(...) Poukazujeme na tú skutočnosť, že predmetné právo uvedeným občanom nikto

nepopiera, v prípade, že títo predložia ohlasovni trvalého pobytu všetky podklady potrebné

pre evidenciu trvalého pobytu a zároveň preukážu tú skutočnosť, že na území obce majú

možnosť bývania alebo ubytovania na základe platne uzatvorených nájomných zmlúv, resp.

rozhodnutí o prenájme bytu alebo inej obytnej miestnosti, čo však do dnešného dňa ani

jeden zo sťažovateľov nepreukázal.

S poukázaním na všetky vyššie uvedené okolnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR vydal

rozhodnutie, ktorým sťažnosť sťažovateľov v celom rozsahu zamieta.

Zároveň žiadame uhradiť trovy právneho zastúpenia, ktoré vyčíslime samostatným

písomným podaním.“

3. Toto vyjadrenie právneho zástupcu obce bolo zaslané právnemu zástupcovi

sťažovateľov na zaujatie stanoviska. Každý z účastníkov potom ešte dostal možnosť

písomne reagovať na tvrdenia druhej strany. Takto boli doručené ústavnému súdu podania

právneho zástupcu sťažovateľov z 18. apríla 2002, 8. augusta 2002, 3. októbra 2002

a 20. januára 2003, resp. právneho zástupcu obce z 29. novembra 2002.

4. Právny zástupca sťažovateľov v podaní z 8. augusta 2002 – v reakcii na vyjadrenie

právneho zástupcu obce z 23. mája 2002 – okrem iného uviedol :

„V zmysle o združovaní občanov občianske združenia vzniká

registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, ktoré zároveň vedie register

všetkých občianskych združení.

V zmysle registrovaných stanov občianskeho združenia Inštitút Krista Veľkňaza zo dňa

27. 11. 1992, dodatku k stanovám zo dňa 31. 7. 2000, ako aj zápisnice z výročnej členskej

schôdze zo dňa 13. 6. 2000, (...) je nepochybne štatutárnym zástupcom občianskeho

združenia Ing. Mgr. M. K.. Vyplýva tak aj zo zverejneného registra na internetovej stránke

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (...).

Skutočnosť, že Ing. P. V. bol splnomocnený konať za občianske združenie Inštitút Krista

Veľkňaza v konkrétnych záležitostiach (okrem iného aj pri zastupovaní združenia pred

Krajským úradom) v žiadnom prípade nespochybňuje oprávnenie Ing. Mgr. M. K. ako

štatutárneho zástupcu konať v mene združenia. Nespochybniteľnou je tiež oprávnenie Ing.

Mgr. M. K. ako správcu farnosti na konanie v mene Rímsko-katolíckej cirkvi vo farnosti

Žakovce, ktorá vyplýva z dekrétu k udeleniu miesta farnosti príslušného biskupského úradu

Spišskej diecézy (...).

Súhlasy priložené k žiadostiam o prihlásenie k trvalému pobytu a podpísané Ing. Mgr. M.

K. ako správcom rím.-kat. farnosti Žakovce a predstaveným Inštitútu Krista Veľkňaza sú

teda zjavne súhlasom v zmysle podpísaným osobou oprávnenou

konať za vlastníka dotknutých nehnuteľností.

Vyjadrenie právneho zástupcu obce Žakovce sa javí v tejto súvislosti do značnej miery ako

účelové, keďže ani uznesenia obecného zastupiteľstva Žakovce č. 197 a 198, ani oznámenia

starostky o nevyhovení žiadosti o prihlásenie k trvalému pobytu neobsahovali žiadnu výzvu

na nápravu v zmysle vyššie uvedeného, ani žiadny dôvod, v zmysle ktorého by boli žiadosti

zamietnuté. Je potrebné zdôrazniť, že zákon nesplnomocňuje obec, aby prostredníctvom

obecných zastupiteľstiev vydávala uznesenia o neudelení súhlasu k prihlasovaniu osôb

k trvalému pobytu. V prípade sťažovateľov teda obec postupovala v rozpore a nad rámec

pravidiel ustanovených právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Ako sme už uviedli v ústavnej sťažnosti zo dňa 1. 2. 2002, do dňa podania ústavnej sťažnosti

sa sťažovateľom nepodarilo získať všetku korešpondenciu sťažovateľov a teda ani

oznámenia starostky obce o tom, že žiadostiam sťažovateľov nebolo vyhovené, ani na

základe akých skutočností sa tak stalo. Z tohto dôvodu sťažovatelia v ústavnej sťažnosti

namietajú iba protiústavnosť uznesenia obecného zastupiteľstva Žakovce č. 197, na ktoré

sa starostka odvoláva vo svojom oznámení, ktoré bolo doručené sťažovateľke majúcej trvalý

pobyt evidovaný v blízkosti obce Žakovce. Z kontextu je však zrejmé, že obsah uznesenia

obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 198 je identický s obsahom uznesenia č. 197.

V prípade vyslovenia porušenia základných práv uznesením č. 197 bude teda

zodpovednosťou obce, aby v ďalšom zosúladila svoj postup i ďalšie eventuálne uznesenia

priamo súvisiace s rozhodnutím Ústavného súdu SR.

Poukazujeme aj na tú skutočnosť, že ani v čase podania ústavnej sťažnosti a až do dňa 5. 4.

2002 sťažovatelia nemali k dispozícii samotné znenie napádaného uznesenia č. 197, pretože

toto súčasťou oznámení zasielaných sťažovateľom nebolo. Dňa 31. 1. 2002 právny zástupca

sťažovateľov telefonicky a následne písomne požiadal v zmysle

o zaslanie kópie predmetného uznesenia. Toto obec Žakovce doručila až po

niekoľkonásobných telefonických urgenciách dňa 5. 4. 2002 (...).

Skutočnosť, že sťažovatelia v 1. až 10. rade nenamietali ústavnosť uznesenia obecného

zastupiteľstva v Žakovciach č. 198, je pre posúdenie dodržania zákonnej lehoty na podanie

ústavnej sťažnosti irelevantná.

Sťažovatelia v 1. až 26. rade v zákonnej lehote namietali postup starostky - stav založený jej

nečinnosťou pri plnení povinnosti ohlasovne trvalého pobytu, ako aj uznesenie obecného

zastupiteľstva v Žakovciach č. 197/2001, o ktorého prijatí mali vedomosť.

Dôvod postupu starostky ani obsah uznesení sťažovateľom nebol známy a nemohli ho ani

v zmysle platných právnych predpisov predvídať. Dôsledky týchto opatrení však pocítil

každý zo sťažovateľov. Znamenali porušenie ústavných práv tak sťažovateľov

vymenovaných v uznesení obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197/2001 ako aj

v uznesení č. 198/2001. (...)

V zmysle § 4 ods. 2 zákona č. l35/l982 Zb. sú občania prihlasujúci sa k trvalému pobytu

povinní predložiť občiansky preukaz, doklad o oprávnení užívať byt alebo obytnú miestnosť

alebo písomné potvrdenie ubytovateľa uvedeného v § 11 ods. 1 písm. b) alebo c)

predmetného zákona. Súhlas predložený sťažovateľmi bol evidentne súhlasom vlastníka

v zmysle Zdôrazňujeme, že úlohou ohlasovne,

ktorú v zmysle zákona plní obec, nie je posudzovanie dostatku právnej istoty sťažovateľov,

ale dodržanie ustanovení zákona, ktorý presne špecifikuje povinnosti ohlasovne pri

evidencie trvalého pobytu. V zmysle ustanovení zákona o hlásení a evidencii pobytu

občanov je okrem predloženia občianskeho preukazu dostačujúcim podkladom písomné

potvrdenie ubytovateľa. Túto povinnosť každý zo sťažovateľov splnil.

Podľa je ubytovateľom užívateľ bytu alebo inej

obytnej miestnosti, prípadne vlastník bytu vo vzťahu k iným občanom, ktorých vo svojom

byte alebo v inej obytnej miestnosti ubytoval. Takéto postavenie Ing. Mgr. K., ako

splnomocnený zástupca rímsko-katolíckej cirkvi a občianskeho združenia Inštitút Krista

Veľkňaza - vlastníkov dotknutých nehnuteľností v Žakovciach, označených súpisným číslom

30 a 198, jednoznačne mal.

Požiadavky špecifikácie priestorov, ktoré prezentuje právny zástupca obce Žakovce sú

v príkrom rozpore a nad rámec práv a povinností ohlasovne stanovených zákonom

č. ako aj vykonávacej vyhlášky č. 146/1985 Zb. Aj ďalšie tvrdenia

o stavebno-technickej nedostatočnosti a predurčenosť na prechodné ubytovanie považujeme

za ničím nepodložené. Naopak, kolaudačné rozhodnutie Okresného úradu v Kežmarku

zo dňa 12. 11. 1999 č. j. OÚŽP/19947/99-Tr konštatuje, že stavba (súpisné číslo 30)

obsahuje prestavbu podkrovia fary na účely bývania. Rovnako kolaudačné rozhodnutie

Okresného úradu v Kežmarku zo dňa 29. 11. 2000 č. j. OÚ-ŽP/24 732/2000-Mj týkajúce sa

Domu špeciálnej starostlivosti (súpisné číslo 198) uvádza okrem jedálne s kuchyňou,

zimnej záhrady, klubových a iných miestností aj ubytovacie priestory. Obe rozhodnutia sú

právoplatné - potvrdzujúce zákonnosť užívania priestorov na účely bývania. Je preto

výlučným právom vlastníka nehnuteľností rozhodovať o tom, komu umožní v priestoroch

bývať a ohlásiť v tej-ktorej nehnuteľnosti umožňujúcej bývanie aj trvalý pobyt. (...)

Na účely záznamu o hlásení pobytu v evidencii, nie je právom ani povinnosťou obce skúmať

a prešetrovať počty občanov prihlásených na trvalý pobyt. Rovnako tak nie je zákonnou

náležitosťou stavebných či kolaudačných rozhodnutí určovanie počtu obyvateľov

kolaudovaných nehnuteľností. Tento druh požiadavky prezentovanej vo vyjadrení právneho

zástupcu obce Žakovce preto nemá oporu v zákone.

Ďalšie argumenty o počtoch obyvateľov nehnuteľností považujeme pre posúdenie ústavnosti

uznesenia obecného zastupiteľstva v Žakovciach a postupu starostky obce za nepodstatné.

Je právom vlastníka nehnuteľností rozhodnúť o tom, koľkým obyvateľom udelí súhlas

k ohláseniu trvalého pobytu. Posudzovanie primeranosti alebo neprimeranosti tohto

postupu nie je v kompetencii obce ako ohlasovne trvalého pobytu.

Neoverené počty obyvateľov a tvrdenia o vyžiadanom stanovisku odboru požiarnej ochrany

z ktorého nie je zrejmé, k akej alebo akým nehnuteľnostiam, a na základe akých skutočností

sa orgán štátnej správy vyjadroval, považujeme pre konanie a posúdenie predmetu ústavnej

sťažnosti rovnako za irelevantné. Ako už bolo uvedené, nie je úlohou obce ako ohlasovne

trvalého pobytu posudzovať, či rozhodovať o týchto otázkach a nad rámec zákona určovať

povinnosti obyvateľom a vlastníkom nehnuteľností v obci.

Starostka obce Žakovce navyše v rozpore so zákonom v písomnej korešpondencii

so žiadateľmi o prihlásenie k trvalému pobytu trvala na tom, že obyvateľov prihlási len

k prechodnému pobytu. (...)

Dňa 24. 5. 2002 Okresná prokuratúra v Kežmarku Pd 3010/02-57 podala proti uzneseniam

obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197 a 198/2001, „ktorými vyslovilo nesúhlas

s prihlásením osôb k trvalému pobytu v budove č. súp. 30 a 198 v k. ú. obce Žakovce“

protest. (...)

V proteste, v ktorom sa okresný prokurátor podrobne zaoberá aj jednotlivými listinnými

materiálmi a vyjadreniami predloženými tak starostkou obce, Ing. Mgr. M. K. ako aj

Ministerstvom vnútra SR, po ich preskúmaní jednoznačne konštatuje: „Pokiaľ sa jedná

o napadnuté uznesenia obecného zastupiteľstva zo dňa 10. 12. 2001, ktorých správnosť

namietajú oznamovatelia, k tomuto je potrebné uviesť, že obecné zastupiteľstvo prijalo

predmetné uznesenia v rozpore so zákonom a vykonávacím predpisom“.

Ďalej uvádza: „Požiadavky stanovené doposiaľ platným

a vykonávacou vyhláškou č. o hlásení a evidencii pobytu občanov, nebola

obec oprávnená upravovať, meniť ani rozširovať.“

Podľa vedomosti sťažovateľov, k zrušeniu uznesení č. 197 a 198 a ani k evidencii trvalého

pobytu sťažovateľov v zmysle ich žiadostí však do dnešného dňa nedošlo. (...)

Obsahom slobody pohybu a pobytu garantovanej SR totiž nie je len

právo sťažovateľov „niekde sa bývať“. Obsah a kvalita tejto slobody sa v praktickej rovine

pre slovenských občanov premieta do práva slobodne si vybrať miesto svojho bydliska,

ktoré majú právo využívať ako miesto svojho prechodného alebo trvalého pobytu.

Tomuto výkladu nasvedčuje aj znenie čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv základných slobôd: „Každý, kto sa právoplatne zdržiava na území

niektorého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto

pobytu.“

Nemožnosť užívať slobodu pohybu a pobytu v takejto kvalite, má za následok výrazné

obmedzenie sťažovateľov nie len v praktickom živote (napr. doručovanie dôležitých

rozhodnutí, poštových zásielok), ale aj pri účasti na správe vecí verejných v mieste reálneho

bydliska. Sťažovatelia, hoci sa môžu v obci pohybovať, nemajú možnosť účasti na

samospráve v mieste, kde sa rozhodli trvalo bývať a nemôžu tak užívať ani jedno z práv

definovaných ako právo obyvateľov obce v Ich postavenie

v obci je tak, napriek dlhodobému pobytu v nej, redukovaný na návštevníkov bez

akýchkoľvek práv.

Vo vyjadrení tak autor sám potvrdil, že v priamom dôsledku konania/nekonania orgánov

obce - obecného zastupiteľstva v Žakovciach a starostky obce Žakovce - bola znemožnená

účasť sťažovateľov aj na voľbách do vyššieho samosprávneho celkom v kraji, v ktorom

majú sťažovatelia svoje reálne bydlisko.

Hovoriť v súvislosti s uplatnením základných práv sťažovateľov o účelovom zneužití

z dôvodu konania volieb do vyšších samosprávnych celkov, je z vyššie uvedených dôvodov

absolútne nevhodné a neprimerané.

Mnohí zo sťažovateľov sú imobilní, vyžadujú si celodennú opateru a miesto, v ktorom sa

rozhodli s vedomím a súhlasom vlastníka trvalo žiť, je jediným prostredím poskytujúcim im

sociálne ako aj rodinné zázemie, ktoré z rôznych dôvodov stratili. Sťažovateľom, ktorých

pôvodné pobyty sú evidované v sídle detských domov, po nadobudnutí veku plnoletosti

zákon neumožňuje tento pobyt naďalej realizovať. Sťažovatelia sa de facto v miestach

oficiálnych trvalých pobytov dlhodobo nezdržujú a akékoľvek sociálne či politické väzby

s týmito miestami nemajú. Odmietnutie zaevidovať sťažovateľom trvalý pobyt napriek

splneniu zákonných povinností tak jednoznačne sťažovateľov oberá o užívanie slobody

pohybu a pobytu v kvalite zaručenej ako aj Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a znemožnilo a naďalej znemožňuje

realizáciu práva účasti na správe vecí verejných podľa SR (...).“

5. Právny zástupca sťažovateľov v podaní z 3. októbra 2002 označenom ako „Zmena

a späťvzatie návrhu v zmysle , a “

okrem iného uviedol:

„Vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré nastali odo dňa 1. 2. 2002, dopĺňame podanie

ústavnej sťažnosti v nasledovnom znení:

Postavenie sťažovateľov v obci sa odo dňa podania ústavnej sťažnosti Ústavnému súd SR

nezmenilo. Starostka obce naďalej odmieta zaevidovať prihlásenie k trvalému pobytu v obci

Žakovce na adrese Žakovce 30 a Žakovce 198.

Porušovanie práva sťažovateľov podľa SR teda naďalej pretrváva

a sťažovatelia sa naďalej nemôžu užívať právo na slobodu pobytu v kvalite danej

Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Komplikácie spôsobujúce tento stav (poštový styk, administratívne záležitosti, kontakt

s úradmi pri uplatňovaní nároku na príspevok sťažovateľov, ktorí používajú ortopedické

a iné kompenzačné pomôcky) sú stále skutočnosťami, ktoré musia sťažovatelia prekonávať.

V dňoch 20. a 21. septembra 2002 sa navyše konali na celom území voľby do Národnej rady

Slovenskej republiky.

V zmysle zákona o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení

neskorších zmien sa občania, ktorí majú právo voliť zapisujú do zoznamu voličov podľa

miesta trvalého pobytu. Voliť na inom mieste môžu občania v zmysle § 7 len po vydaní

voličského príkazu na vlastnú žiadosť občana. Sťažovatelia napriek tomu, že dlhodobo žijú

v obci Žakovce a prihlásili sa na trvalý pobyt v nej a teda v zmysle zákona mali byť

zaradení v tejto obci zaradení aj do zoznamu voličov, boli nútení pri uplatnení svojho

aktívneho volebného práva vynaložiť osobitnú snahu k tomu, aby svoje právo mohli využiť.

Niektorí zo sťažovateľov si napriek svojmu zdravotnému postihnutiu, alebo iným pracovným

povinnostiam zabezpečovali osobitný odvoz do miest, kde majú do dnešného dňa formálne

evidovaný trvalý pobyt, alebo cestovali na vlastné náklady do príslušných miest kvôli

vydaniu voličského preukazu. Iní zo sťažovateľov práve kvôli komplikovanosti spôsobenej

nezaevidovaním trvalého pobytu (vybavovanie voličského preukazu, časová a finančná

náročnosť cesty do miesta trvalého pobytu, pracovná zaneprázdnenosť, zdravotná

indispozícia cestovať) svoje volebné právo nevyužili.

Pretrvávanie stavu porušovania základných práv sťažovateľov so všetkými vyššie opísanými

dôsledkami jednoznačne odôvodňuje zvýšenie primeraného finančného zadosťučinenia za

ujmu, ktorú sú sťažovatelia naďalej nútení znášať.

Novou skutočnosťou, ktorá nastala odo dňa podania ústavnej sťažnosti je úmrtie

sťažovateľov v 11. a 13. rade. Preto berieme návrh na rozhodnutie (petit) v bodoch 3 a 5

týkajúci sa zomrelých sťažovateľov späť. Keďže v bodoch 1 a 2 návrhu na rozhodnutie

(petitu) ide o deklaráciu porušenia základných práv sťažovateľov, ku ktorej došlo

v minulosti, považujeme za dôvodné, aby ústavný súd rozhodol aj o porušení predmetných

práv nebohých sťažovateľov. Naviac sa nekoná o právach, ktoré by boli predmetom

dedenia, či o právach, ktoré majú povahu práv na ochranu osobnosti, ktoré by

predstavovali prekážku pre ďalšie konanie.

V bode 3 ústavnej sťažnosti zo dňa 1. 2. 2002 ako aj v písomnom vyjadrení zo dňa 8. 8.

2002 sťažovatelia namietajú a odôvodňujú rovnako porušenia čl. 2 ods. 1 Dodatkového

protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky pripustil

zmenu návrhu sťažovateľov zo dňa 1. 2. 2002 v bodoch 1, 4 a 5 v nasledovnom znení a aby

po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

1. Postupom starostky obce Žakovce pri plnení povinností ohlasovne trvalého pobytu

a uznesením obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197 - obmedzením práva na slobodu

pobytu boli porušené práva sťažovateľov 1 až 26 podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd,

2. Postupom starostky obce Žakovce pri plnení povinností ohlasovne trvalého pobytu

a uznesením obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197 - obmedzením práva na účasť na

správe vecí verejných slobodnou voľbou svojich zástupcov boli porušené práva

sťažovateľov 3 až 17 a 21 až 26 podľa ,

3. Starostka obce Žakovce je povinná v rámci povinností ohlasovne v zmysle zákona

č. zapísať sťažovateľov 1 až 10, 12, a 14 až 26 do evidencie obyvateľstva na

trvalý pobyt v obci Žakovce podľa žiadostí sťažovateľov zo dňa 28. a 29. novembra 2001,

4. Obec Žakovce je povinná do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky zaplatiť každému zo sťažovateľov 1, 2,18,19 a 20 na účet ich

právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 13.000,- Sk,

5. Obec Žakovce je povinná do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky zaplatiť každému zo sťažovateľov 3 až 10, 12, 14 až 17 a 21 až 26 na

účet ich právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 23.000,- Sk.“

6. Právny zástupca obce v písomnom stanovisku z 29. novembra 2002 – v reakcii na

vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov z 8. augusta a 3. októbra 2002 – okrem iného

uviedol:

„(...) Doklady, ktoré majú oprávňovať, resp. poukazovať na oprávnenie Ing. Mgr. K.

konať a jednať za predmetné združenie a teda v zmysle ďalšej platnej úpravy udeľovať aj

určitý súhlas s ubytovaním pre potreby trvalého pobytu však do dnešného dňa tak

sťažovatelia, ako aj právny zástupca, ako ani Ing. Mgr. K. obci pre potreby rozhodovania

nepredložil, ani iným spôsobom, okrem konštatácie týchto skutočností vo vyjadrení

právneho zástupcu neprezentoval. (...)

Sme toho názoru, že do dnešného dňa neexistuje platné kolaudačné rozhodnutie,

resp. iný doklad, na základe ktorého by mala obec Žakovce právne irelevantným spôsobom

preukázanú tú skutočnosť, koľko osôb je možné na trvalý pobyt v predmetných priestoroch,

do ktorých bol vydaný súhlas aj prihlásenie k trvalému pobytu, ubytovať. Zároveň

sťažovatelia opomenuli oznámiť Ústavnému súdu tú skutočnosť, že okrem sťažovateľov,

ktorých predmetom sú sťažnosti vedené pred Ústavným súdom SR, obýva predmetné

priestory podstatne väčší počet obyvateľov, ktorých presné číslo nie je známe práve

z dôvodu, že Ing. Mgr. K. predmetných ubytovateľ neprihlásil ani k prechodnému pobytu

v obci, pričom platná právna úprava jednoznačne takúto povinnosť jemu ako ubytovateľovi

ukladá. (...)

Vzhľadom na opätovné argumentovanie a používanie tých istých dôkazov v celom

rozsahu trváme na našom vyjadrení, ktoré sme poskytli Ústavnému súdu SR listom zo dňa

23. 5. 2002 s poukázaním na tam uvedené dôvody, ako aj na stav existujúci pri podávaní

tohto vyjadrenia navrhujeme, aby z dôvodov, ktoré sme špecifikovali v liste zo dňa 23. 5.

2002 a ktoré sa do dnešného dňa nezmenili, Ústavný súd SR vydal rozhodnutie, ktorým

sťažnosť sťažovateľov z vyššie uvedených dôvodov v celom rozsahu zamieta (...).“

7. Právny zástupca sťažovateľov v podaní z 20. januára 2003 – v reakcii na

predchádzajúce stanovisko právneho zástupcu obce - zotrval na svojom vyjadrení

z 8. augusta 2002 a ďalej okrem iného uviedol:

„(...) Podotýkame, že starostka obce mala možnosť vyjasniť domnelé nedostatky

predložených žiadostí. V žiadnom z prípadov sťažovateľov sa tak nestalo. Právny zástupca

sa zároveň vôbec nevyjadruje ku skutočnosti súhlasu so žiadosťou o zápis trvalého pobytu

v prípadoch týkajúcich sa pobytu v budove rímsko-katolíckej cirkvi (Žakovce, súpisné číslo

30...), ktorý bol obci predložený. Právnym zástupcom vlastníka nehnuteľnosti bol

jednoznačne Ing. Mgr. M. K., ktorý súhlas predložený obci podpísal. Z týchto dôvodov

považujeme námietky právneho zástupcu za účelové a nepodstatné.

Ako sme už uviedli v podaní zo dňa 3. októbra 2002 porušovanie práv sťažovateľov

naďalej pretrváva. Títo do dnešného dňa nemôžu realizovať svoje práva v takej kvalite ako

obyvatelia s trvalým pobytom v obci. Zároveň chceme zdôrazniť, že intenzita zásahu do

namietaných práv sťažovateľov sa s ďalšími voľbami do orgánov samosprávy obcí v dňoch

6. a 7. decembra 2002 ešte znásobila.

V intenciách nášho návrhu zo dňa 3. októbra 2002 preto pokladáme navrhovanú

žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia za opodstatnenú aj touto novou závažnou

skutočnosťou.“

8. Obaja právni zástupcovia účastníkov súhlasili s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci. Vzhľadom na obsah uvedených vyjadrení účastníkov

konania ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania v predmetnej veci

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci ( ).

V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti

účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení

účastníkov a listinných dôkazov k nim pripojených.

9. Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľov podaním z 18. apríla 2002

požiadal, aby sa ústavná sťažnosť sťažovateľov z 1. februára 2002 posudzovala v zmysle

ako podanie podľa

tohto zákona, ústavný súd ďalej vo veci konal podľa v znení

uvedeného zákona.

II.

Na základe obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a k nim pripojených

písomností možno skutkový stav veci týkajúci sa predmetu konania zhrnúť nasledovne:

1. V dňoch 28. a 29. novembra 2001 boli Obecnému úradu Žakovce doručené

podania z 28. novembra 2001, resp. 29. novembra 2001, označené ako „Žiadosť

o prihlásenie k trvalému pobytu“, ktorými sťažovatelia individuálne žiadali „o zapísanie na

trvalý pobyt“, a to sťažovatelia 1 až 10 „na adrese Žakovce 30“ a sťažovatelia 11 až 26 „na

adrese Žakovce 198“. Každá z týchto žiadostí obsahovala zmienku o tom, že jej prílohou je

„Súhlasné vyjadrenie vlastníka“, resp. „2 x prihlasovací lístok na trvalý pobyt“.

2. Pod uvedenou prílohou „Súhlasné vyjadrenie vlastníka“ išlo o dve písomnosti.

Prvá označená ako „Súhlas s ubytovaním osôb na trvalý pobyt v našej budove súp. č. 30“

obsahovala pod hlavičkou „Rímskokatolícka cirkev, farnosť Žakovce, Žakovce 30,

v zastúpení Ing. Mgr. M. K., Dr.h.c., správca farnosti“ text v znení: „Súhlasím ako

štatutárny zástupca vlastníka budovy, aby menované osoby (...)“, t. j. sťažovatelia 1 až 10

označení celým svojím menom, rodným číslom a adresou terajšieho trvalého pobytu, „boli

zapísaní na trvalý pobyt na hore uvedenej adrese. (Tým máte aj ich údaje, ktoré ste

požadovali na našich stretnutiach). (...)“. Druhá písomnosť označená ako „Súhlas

s ubytovaním osôb na trvalý pobyt v našej budove súp. č. 198“ obsahovala pod hlavičkou

„Inštitút Krista Veľkňaza, Žakovce 30, v zastúpení Ing. Mgr. M. K., Dr.h.c., predstaveného

Inštitútu“ text v znení: „Súhlasím, aby menované osoby (...)“, t. j. sťažovatelia 11 až 26

označení celým svojím menom, rodným číslom a adresou terajšieho trvalého pobytu, „boli

zapísaní na trvalý pobyt na hore uvedenej adrese. (Tým máte aj ich údaje, ktoré ste

požadovali na našich stretnutiach). (...)“. Každá z týchto písomností obsahovala príslušnú

pečiatku a vlastnoručný podpis „M. K.“.

Zároveň bol s týmto „súhlasným vyjadrením vlastníka“ predložený aj „Výpis

z Registra neštátnych subjektov“ týkajúci sa „Inštitútu Krista Veľkňaza“ vedeného

Krajským úradom v Prešove, v ktorom ako štatutárny zástupca tohto občianskeho združenia

je uvedený PhDr. Ing. (Ing. Mgr.) P. V..

3. K sťažnosti bol pripojený list z 24. januára 2002, ktorým pod hlavičkou „OBEC

ŽAKOVCE, OKR. KEŽMAROK“ bolo B. K. (sťažovateľke v 18. rade) oznámené, že

„Vašej žiadosti o prihlásenie k trvalému pobytu zo dňa 28. 11. 2001 v zmysle uznesenia

Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197 nebolo vyhovené“. Toto oznámenie bolo

adresované sťažovateľke na adresu jej „terajšieho trvalého pobytu“. Podľa vyznačenia

oznámenie podpísala „K. S., starostka obce“.

Zo sťažnosti vyplýva, že tieto oznámenia boli zaslané všetkým sťažovateľom na

adresu ich pôvodného trvalého pobytu a že do dňa podania sťažnosti sa nepodarilo všetky

získať. Právny zástupca obce nepoprel túto skutočnosť a nepoprel ani tvrdenie

sťažovateľov, že až do 5. apríla 2002 „nemali k dispozícii znenie napádaného uznesenia

č. 197, pretože toto súčasťou oznámení zasielaných sťažovateľom nebolo“.

4. Z písomnosti označenej ako „VÝPIS UZNESENIA z 26. zasadnutia Obecného

zastupiteľstva v Žakovciach, konaného dňa 10. 12. 2001“ vyplýva, že bolo vydané

„uznesenie č. 197“, ktorým „Obecné zastupiteľstvo v Žakovciach nesúhlasí s prihlásením 16

osôb k trvalému pobytu v Žakovciach v budove č. súp. 198 podľa žiadostí doručených na

Obecný úrad v Žakovciach dňa 28. 11. 2001, a to: (...)“ nasledujú mená s adresami

sťažovateľov 11 až 26 a uznesenie pokračuje tak, že „ukladá starostke obce a pracovníčkam

obecného úradu dodržiavať toto uznesenie. Termín: stály (...)“. Výpis uznesenia končí

označením dátumu vyhotovenia (12. 12. 2001), označením osoby, ktorá zodpovedá „Za

správnosť opisu“ (M. K.), odtlačkom pečiatky „OBEC ŽAKOVCE“ a podpisom v označení

„K. S., starostka obce“.

Rovnakú povinnosť a termín plnenia ako pri uznesení č. 197 obsahuje aj „Uznesenie

č. 198“, ktorým „Obecné zastupiteľstvo v Žakovciach nesúhlasí s prihlásením 10 osôb

k trvalému pobytu v Žakovciach v budove č. súp. 30 podľa žiadostí doručených na Obecný

úrad v Žakovciach dňa 29. 11. 2001, a to: (...)“ nasledujú mená s adresami sťažovateľov 1

až 10.

5. Dňa 1. a 15. decembra 2001 sa konali voľby do orgánov samosprávnych krajov.

Následne sa konali v dňoch 20. a 21. septembra 2002 voľby do Národnej rady Slovenskej

republiky a v dňoch 6. a 7. decembra 2002 voľby do orgánov samosprávy obce Žakovce.

Zo sťažnosti vyplýva, že vo voľbách do orgánov samosprávnych krajov sa zúčastnili

iba sťažovatelia 1, 2, 18, 19 a 20 a že sťažovatelia 11, 12, 13, 15, 16, 17, 21, 24, 25 a 26 sú

imobilní, nezaobídu sa bez celodennej starostlivosti a neboli fyzicky schopní prísť

do príslušnej volebnej miestnosti, resp. v dôsledku nezapísania do stáleho zoznamu voličov

v obci Žakovce nemohli požiadať volebnú komisiu o hlasovanie mimo volebnej miestnosti.

Právny zástupca obce nepoprel vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov, že pri

uvedených voľbách sťažovatelia nemohli realizovať svoje práva ako občania s trvalým

pobytom v obci Žakovce, pretože napriek podaným žiadostiam neboli ich trvalé pobyty

v obci Žakovce ohlasovňou zapísané do evidencie obyvateľstva s trvalým pobytom podľa

o hlásení a evidencii pobytu občanov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o evidencii pobytu“) a obec Žakovce ich ani nedopísala do zoznamu

voličov v zmysle ustanovenia § 5 ods. 3 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady

č. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov

v spojení s ustanovením o voľbách do orgánov samosprávnych

krajov a o doplnení , resp. v spojení s ustanovením

o voľbách do orgánov samosprávy obcí

v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebné zákony“).

6. Z materiálu predloženého účastníkmi (napr. z oznámenia Okresnej prokuratúry

v Kežmarku č. k. Pd 4009/99-31 z 2. septembra 1999 o odložení podnetu vo veci

„Neprihlásenie občanov k trvalému pobytu v obci Žakovce“) vyplýva, že spor týkajúci sa

neprihlásenia občanov (sťažovateľov) na trvalý pobyt v obci Žakovce na niektorej

z uvedených adries je staršieho dáta, než je dátum nevyhovenia žiadostiam sťažovateľov

z 28. a 29. novembra 2001, a že tento spor opakovane riešili na rôznej úrovni štátne orgány

vrátane orgánov prokuratúry.

Napríklad na návrh prokurátora Okresnej prokuratúry v Kežmarku (ďalej len

„okresný prokurátor“) č. k. Pd 4011/00-22 z 18. júla 2000 podaného za účelom odstránenia

nezákonnosti uznesenia Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 145/97 z 13. marca 1997

o prihlasovaní osôb na trvalý pobyt v nehnuteľnosti č. 30 v k. ú. Žakovce bolo toto

uznesenie zrušené uznesením Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 118 z 29. septembra

2000. V podaní právneho zástupcu obce zo 7. septembra 2000 označenom ako

„Oznámenie“, ktorým reagoval na uvedený návrh okresného prokurátora, sa okrem iného

uvádza, že „Zároveň Ing. Mgr. K. ako ubytovateľ v zmysle par. 12 odst. 1 písm. b) zák.

135/82 Zb. neplní povinnosť v tom smere, že ako ubytovateľ pri ubytovaní občanov je

povinný, okrem overenia ich totožnosti, dbať na to, aby občan, ktorého ubytoval, splnil

v stanovenej lehote svoju povinnosť hlásiť pobyt a za tým účelom sa presvedčiť, či

ubytovaný má v občianskom preukaze, príp. v cestovnom doklade oprávňujúcom na

prechodný pobyt, záznam ohlasovne alebo či má potvrdenie o hlásení pobytu (...)“.

Z podania právneho zástupcu obce z 18. februára 2002 označenom ako „Vyjadrenie

k protestu prokurátora Vyjadrenie k preskúmaniu postupu obce v súvislosti s negatívnym

vybavením žiadostí občanov o trvalý pobyt“ vyplýva okrem iného, že Obecné

zastupiteľstvo v Žakovciach na svojom zasadnutí 29. septembra 2000, t. j. na rovnakom

zasadnutí, na ktorom prijalo uznesenie č. 118 (spomenutom v predchádzajúcom odseku),

prijalo uznesenie č. 119, ktorým si vyhradilo „právo posudzovať, rozhodovať a schvaľovať

prihlasovanie osôb k trvalému pobytu v Rímskokatolíckej fare č. s. 30 na základe žiadosti

na prihlasovanie k trvalému pobytu, a to individuálnou formou striktne a úplne v zmysle

platnej právnej úpravy a v zákonom stanovených podmienok, zároveň uložilo pracovníčke

OÚ dodržiavať a riadiť sa týmto uznesením – termín stály“.

Z oznámenia okresného prokurátora č. k. Pd 3010/02-64 z 24. mája 2002 označeného

ako „VEC: Podnet na preskúmanie postupu starostky obce“ vyplýva, že okresný prokurátor

podal podľa o prokuratúre (ďalej len „zákon

o prokuratúre“) protest proti uzneseniam Obecného zastupiteľstva obce Kežmarok č. 197

a č. 198 z 10. decembra 2001 o neudelení súhlasu k trvalému pobytu sťažovateľov.

V proteste prokurátora č. k. Pd 3010/02-57 z 24. mája 2002 pripojenom k tomuto

oznámeniu sa okrem iného uvádza, že „Z písomného oznámenia Ministerstva vnútra SR,

sekcie verejnej správy, odboru všeobecnej vnútornej správy Bratislava zo dňa 22. 4. 2002

a príloh je zrejmé, že Inštitút Krista Veľkňaza bol na MV SR zaregistrovaný 27. 11. 1992

ako občianske združenie podľa o združovaní občanov v znení

neskorších predpisov. Sídlom združenia sú Žakovce č. 30. Z registračného spisového

materiálu IKV založeného na ministerstve vyplýva, že jeho štatutárnym zástupcom je Ing.

Mgr. M. K., Dr.h.c. (predstavený inštitútu). Túto skutočnosť potvrdzujú aj stanovy z 27. 11.

1992 a dodatok k stanovám z 31. 7. 2000.

Z podaného vysvetlenia Ing. Mgr. M. K., ako aj ďalších do spisu zadovážených na

vec sa vzťahujúcich listinných dôkazov – dekrétu k udeleniu miesta farnosti biskupského

úradu, zápisníc z výročných členských schôdzí IKV, výpisu z Registra neštátnych subjektov

KÚ v Prešove, stavebných povolení OÚ v Kežmarku, dodatkov k stanovám občianskeho

združenia vyplynulo, že budova č. 30 v Žakovciach, skolaudovaná rozhodnutím OÚ

v Kežmarku pod č. k. OÚ-ŽP/19947/99-Tr zo dňa 12. 11. 1999, slúži okrem iného na

bývanie bezdomovcov a ubytovanie ľudí, ktorí z rôznych dôvodov prišli o svoje bydlisko,

resp. nemajú miesto pobytu. Priestory na bývanie sú vyčlenené na poschodí a v podkroví

budovy, ktorá inak slúži ako fara. Z rozhodnutí stavebného úradu je zrejmé, že prestavba

bola uskutočnená za účelom bývania v obci.

K užívaniu budovy č. 198 v Žakovciach bolo vydané kolaudačné rozhodnutie

Okresným úradom v Kežmarku, odborom životného prostredia, oddelením stavebného

poriadku pod č. k. OÚ-ŽP/24732/2000-Mj zo dňa 29. 11. 2000. V zmysle tohto rozhodnutia

bolo povolené užívanie stavby: „Domu špeciálnej starostlivosti Žakovce“. Stavba obsahuje

ubytovacie priestory so sociálnym zázemím, klubové miestnosti, kancelárie, jedáleň

s kuchyňou a ďalšie priestory, slúžiace pre ubytovanie osôb, najmä telesne postihnutých

osôb.

(...) zákon nesplnomocnil obec (obecné zastupiteľstvo), aby prijala uznesenie o tom,

že v dome č. 30 a 198 v k. ú. Žakovce nebude udeľovaný súhlas k prihlasovaniu osôb.

Predmetné uznesenie bolo vydané „nad rámec“ ustanovení upravujúcich prijímanie

uznesení obecného zastupiteľstva, je jednoznačne v rozpore s platnými právnymi predpismi.

(...)

Oprávneným na vybavovanie agendy súvisiacej s prihlasovaním osôb k pobytu v tej

ktorej obci bol v zmysle platných právnych noriem starosta obce, resp. poverený pracovník

obecného úradu, pričom riešenie otázky prihlásenia (neprihlásenia) ľudí na trvalý pobyt

malo byť individuálne podľa konkrétnych jednotlivých žiadostí.

Požiadavky stanovené doposiaľ platným a vykonávacou

vyhláškou č. o hlásení a evidencii pobytu občanov nebola obec oprávnená

upravovať, meniť ani rozširovať. Zo zákona vyplýva možnosť prihlásiť občana (žiadateľa)

k pobytu na základe splnenia určitých podmienok. (...)

Povinnosťou ohlasovní pri hlásení pobytu je overiť úplnosť a správnosť údajov

a platnosť dokladov pre hlásenie pobytu, urobiť záznam o hlásení pobytu v evidencii,

podávať hlásenia orgánom vedúcim evidenciu pobytu občanov a dozerať na plnenie

povinností ustanovených občanom a ubytovateľom. Vyplýva to z ust. §14 ods. 1 cit. zák.

Možno konštatovať, že postup obecného zastupiteľstva spočívajúci vo vydaní

uznesení č. 197 a 198 zo dňa 10. 12. 2001 nebol v súlade so zákonom (...) Takýto postup je

v zrejmom nesúlade so samotným účelom cit. zákona (...)“.

Sťažovatelia, ktorí uvedené oznámenie a protest okresného prokurátora pripojili

k svojmu vyjadreniu z 8. augusta 2002, nemali vedomosť, či na jeho základe došlo

k zrušeniu uvedených uznesení. Právny zástupca obce vo svojom následnom vyjadrení

z 29. novembra 2002 sa ani k samotnému protestu, ani k výsledku jeho prerokovania na

zasadnutí Obecného zastupiteľstva obce Žakovce nevyjadril.

7. Zo zákona o evidencii pobytu, ktorý bez podstatných zmien je účinný od 1. januára

1983 doteraz, vyplýva, že občania sú povinní hlásiť v rozsahu ustanovenom týmto zákonom

miesto, začiatok a ukončenie svojho pobytu orgánom uvedeným v odsekoch 1 a 2 (ďalej

len „ohlasovne“) spôsobom ustanoveným týmto zákonom (§ 2 ods. 1 a 3). Pobytom sa

podľa tohto zákona rozumie tak pobyt trvalý, ako aj pobyt prechodný. Trvalým pobytom je

pobyt v mieste stáleho bydliska občana, to je spravidla v mieste, kde má rodinu, rodičov,

byt alebo zamestnanie. Trvalý pobyt môžu mať občania len v objektoch, ktoré sú označené

číslom podľa osobitných predpisov. Prechodným pobytom je pobyt občana mimo objektu

trvalého pobytu, to je spravidla tam, kde sa občan dočasne zdržiava z pracovných,

študijných, zdravotných, rekreačných a iných dôvodov (§ 3 ods. 1 až 4).

Hlásenie trvalého pobytu upravuje § 4 zákona o evidencii pobytu, ktorý okrem iného

ustanovuje, že na trvalý pobyt sa musí hlásiť každý občan, a to v tom istom čase iba na

jednom mieste (ods. 1). Občania sú povinní, ak sa ďalej neustanovuje inak, hlásiť ohlasovni

miesto a začiatok trvalého pobytu najneskôr do troch pracovných dní po ubytovaní; pritom

sú povinní predložiť a) občiansky preukaz, b) doklad o oprávnení užívať byt alebo inú

obytnú miestnosť alebo písomné potvrdenie ubytovateľa uvedeného v § 11 ods. 1 písm. b)

alebo c) (ods. 2). Ubytovateľom je a) vlastník (správca) budovy vo vzťahu k užívateľovi

bytu, užívateľovi inej obytnej miestnosti alebo k iným občanom, ktorých vo svojej budove

ubytoval, b) užívateľ bytu alebo inej obytnej miestnosti, prípadne vlastník bytu vo vzťahu

k iným občanom, ktorých vo svojom byte alebo v inej obytnej miestnosti ubytoval, c)

prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia, ktorý je zodpovedný za prevádzku zariadenia

poskytujúceho za odplatu alebo bezplatne ubytovanie, vo vzťahu k občanom, ktorých

vo svojom ubytovacom zariadení ubytoval, d) vlastník alebo užívateľ pozemku vo vzťahu

k občanom, ktorých na ňom prechodne ubytoval (§ 11 ods. 1 zákona o evidencii pobytu).

Ubytovatelia sú pri ubytovaní občana povinní dbať na to, aby občan, ktorého ubytovali,

splnil v ustanovenej lehote svoju povinnosť hlásiť pobyt a za tým účelom sa presvedčiť,

či ubytovaný má v občianskom preukaze, prípadne v cestovnom doklade oprávňujúcom na

trvalý pobyt v cudzine záznam ohlasovne alebo či má potvrdenie o hlásení pobytu (§ 12

ods. 1 písm. b) zákona o evidencii pobytu).

Ohlasovne sú pri hlásení pobytu občanov a pri vedení evidencie pobytu občanov

povinné a) overiť úplnosť a správnosť ustanovených údajov a platnosť dokladov pre

hlásenie pobytu, b) urobiť záznam o hlásení pobytu v evidencii, ak sú splnené určené

podmienky, c) podávať hlásenia orgánom vedúcim evidenciu pobytu občanov, d) dozerať na

plnenie povinností ustanovených občanom a ubytovateľom týmto zákonom (§ 14 ods. 1

zákona o evidencii pobytu). Evidenciu pobytu občanov v obciach vedú ohlasovne (§ 17

ods. 1 zákona o evidencii pobytu).

V kontexte danej veci je ohlasovňou v zmysle tohto zákona obec, konkrétne starosta

obce ako výkonný orgán obce, ktorý vykonáva správu obce a zastupuje obec navonok

( ; pozri aj a

o obecnom zriadení v znení predpisov účinných v čase vydania napadnutého uznesenia

obecného zastupiteľstva, ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), resp. obecný úrad, ktorý

okrem iného zabezpečuje administratívne a organizačné veci orgánov obce (§ 16 zákona

o obecnom zriadení).

Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov zvolených

v priamych voľbách obyvateľmi obce. Rokuje vždy v zbore. Na prijatie uznesenia obecného

zastupiteľstva je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Uznesenie

obecného zastupiteľstva podpisuje starosta obce (§ 11 ods. 1, § 12 ods. 2 a 6 zákona

o obecnom zriadení). Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce,

pričom § 11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení uvádza demonštratívnym spôsobom tie veci,

ktoré sú zákonom vyhradené obecnému zastupiteľstvu. Ústavný súd konštatuje, že toto

ustanovenie neobsahuje výslovnú zmienku o rozhodovaní obecného zastupiteľstva

vo veciach hlásenia a evidencie pobytu občanov.

Predstaveným obce a najvyšším výkonným orgánom obce je starosta (§ 13 ods. 1

zákona o obecnom zriadení). Starosta a) zvoláva a vedie zasadnutia obecného zastupiteľstva

a obecnej rady a podpisuje ich uznesenia, b) vykonáva obecnú správu, c) zastupuje obec

vo vzťahu k štátnym orgánom, k právnickým a fyzickým osobám, d) rozhoduje vo všetkých

veciach správy obce, ktoré nie sú zákonom alebo organizačným poriadkom obecného

zastupiteľstva vyhradené obecnému zastupiteľstvu (§ 13 ods. 3 zákona o obecnom zriadení).

Starosta môže pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupiteľstva, ak sa domnieva, že

odporuje zákonu alebo je pre obec zjavne nevýhodné. Ak je zriadená obecná rada, starosta

prerokuje uznesenie obecného zastupiteľstva pred pozastavením jeho účinnosti v obecnej

rade. Uznesením obecnej rady však nie je viazaný (§ 13 ods. 5 zákona o obecnom zriadení).

Niektoré z citovaných ustanovení zákona o obecnom zriadení boli s účinnosťou od

1. januára 2002 zmenené a doplnené. Z nich je v kontexte danej veci relevantné doplnenie,

z ktorého vyplýva, že starosta môže podľa § 13 ods. 6 pozastaviť výkon uznesenia obecného

zastupiteľstva „tak, že ho nepodpíše v lehote podľa § 12 ods. 6“ (t. j. najneskôr do 10 dní od

schválenia obecným zastupiteľstvom), resp. nové znenie § 13 ods. 7, podľa ktorého „Ak bol

výkon uznesenia obecného zastupiteľstva podľa odseku 6 pozastavený, môže obecné

zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť;

ak obecné zastupiteľstvo uznesenie nepotvrdí do dvoch mesiacov od jeho schválenia,

uznesenie stráca platnosť. Výkon potvrdeného uznesenia starosta nemôže pozastaviť“.

Zmenené bolo aj ustanovenie § 13 ods. 3 písm. d) (§ 13 ods. 4 písm. d) v znení účinnom

od 1. januára 2002) v tom zmysle, že slová „organizačným poriadkom obecného

zastupiteľstva“ boli nahradené slovami „štatútom obce“.

III.

1. Predmetom konania vymedzeným sťažnosťou sťažovateľov prijatou na ďalšie

konanie je ich tvrdenie, že postupom starostky obce pri plnení povinnosti ohlasovne

trvalého pobytu a napadnutým uznesením obecného zastupiteľstva boli porušené ich

základné práva podľa a , ktoré v relevantnom znení

ustanovujú:

Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje (čl. 23 ods. 1).

Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo

slobodnou voľbou svojich zástupcov (...) (čl. 30 ods. 1).

2. V uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd uviedol, že

v odôvodnení sťažnosti sťažovatelia argumentovali aj porušením ľudských práv podľa čl. 2

ods. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru, avšak v návrhu na rozhodnutie (tzv. petite) výslovne

žiadali rozhodnúť len o porušení základných práv podľa a .

Vzhľadom na to, že sťažovatelia boli kvalifikovane zastúpení advokátom a že výslovne

žiadali rozhodnúť len o porušení základných práv podľa , ústavný súd rozhodol

o prijatí ich sťažnosti len v zmysle návrhu na rozhodnutie, teda len vo vzťahu k označeným

článkom .

Následne sťažovatelia v podaní ich právneho zástupcu z 3. októbra 2002 formulovali

konečný návrh na rozhodnutie tak, že v jeho obsahu výslovne žiadali rozhodnúť aj

o porušení ich práv podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru. Vzhľadom na predmet

konania vymedzeného sťažnosťou sťažovateľov a uznesením ústavného súdu o jej prijatí na

ďalšie konanie sa však ústavný súd nemohol osobitne zaoberať týmito námietkami

a rozhodovať o porušení práv sťažovateľov podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru

(pozri napr. , ). Ak totiž ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

návrh neodloží alebo neodmietne, prijme ho na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí

vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“ ( ), a táto

zvláštnosť konania pred ústavným súdom vylučuje možnosť navrhovateľa meniť návrh na

začatie konania s odvolaním sa prostredníctvom na

primerané použitie , tak ako sa jeho použitia

dovolávali sťažovatelia za účelom dosiahnutia zmeny predmetu tohto konania vymedzeného

už v uznesení o prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie.

K tomu je však potrebné dodať, tak ako to už ústavný súd napokon uviedol

v uznesení o prijatí sťažnosti sťažovateľov, že viazanosť ústavného súdu takto vymedzeným

predmetom konania sama osebe nevylučuje, aby ústavný súd pri výklade a uplatnení

označených článkov neprihliadol v meritórnom rozhodnutí aj na ľudské práva

a základné slobody zaručené Dohovorom, jeho dodatkovými protokolmi a na k nemu sa

vzťahujúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), pretože podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu práva a slobody zaručené medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách majú vo vzťahu k ústave podporný

význam predovšetkým pri podávaní výkladu (, ,

).

Inými slovami, v zmysle musí byť výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade

s a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy

vrátane Dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že Dohovor a judikatúra naň

sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové

smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených

v druhej hlave , a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade

nemôžu prekročiť.

Ústavný súd teda prihliadol v danej veci aj na čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru, podľa

ktorého každý, kto sa právoplatne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území

právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu (ods. 1). Žiadne obmedzenia sa

nemôžu uvaliť na výkon týchto práv okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, udržania

verejného poriadku, predchádzania zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných (ods. 3). Práva uvedené v odseku 1 môžu v určitých oblastiach

podliehať obmedzeniam ustanoveným podľa zákona a odôvodneným verejným záujmom

v demokratickej spoločnosti (ods. 4).

Ústavný súd na tento článok Protokolu č. 4 k Dohovoru prihliadol v danej veci

predovšetkým v tom zmysle, že použil kritériá, ktoré Európsky súd pre ľudské práva

používa pri výklade a uplatnení obmedzení, ktorým výkon práva slobody pohybu a slobody

zvoliť si miesto pobytu môže legitímne podliehať, aj na obmedzenia, ktorým môžu

podliehať slobody pohybu a pobytu zaručené v . Tieto obmedzenia

ustanovuje odsek 3 tohto článku tak, že slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť

obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného

poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach

aj v záujme ochrany prírody.

Je síce skutočnosťou, že v nie je adjektívum „nevyhnutné“

spojené s väzbou „v demokratickej spoločnosti“, tak ako je tomu napr. v čl. 24 ods. 4

a a v cit. Protokolu č. 4 k Dohovoru, avšak táto skutočnosť

neznamená, že v danom kontexte adjektívum „nevyhnutné“ je potrebné vykladať

a uplatňovať inak, než sa toto adjektívum v spojení s väzbou „v demokratickej spoločnosti“

konštantne vykladá a uplatňuje napr. v súvislosti s a , resp.

čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru (napr. ; Denizci a i. c. Cyprus, rozsudok ESĽP

z 23. mája 2001, § 400 až 406; Olivieira c. Holansko, rozsudok ESĽP zo 4. júna 2002, § 60

až 65). tvorí jeden celok a jej , ktorý ustanovuje, že „Slovenská republika

je (...) demokratický (...) štát“, musí byť základným interpretačným pravidlom aj v kontexte

, preto adjektívum „nevyhnutné“, ktoré toto ustanovenie obsahuje, sa

musí vykladať a používať len vo význame slova „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“.

Ústavný súd sa v súlade s medzinárodným štandardom už vyjadril k termínu

„nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“ vo svojej doterajšej judikatúre (napr.

, , , ) tak, že ho „možno vysvetliť ako

naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody.

Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak

dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej

spoločnosti“.

Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia je jeho súlad aj s normami, ktoré

zaručujú ochranu proti diskriminácii (napr. ) a proti svojvoľným

a neprimeraným zásahom (napr. ). Inými slovami, právo slobody pohybu

a pobytu zaručené v môže byť obmedzené len vtedy, ak je obmedzenie

(zasahovanie) ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu

cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.

ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)

vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (t. j. obmedzenie je

v súlade so zásadou proporcionality). V predmetnej veci je táto výkladová technika

relevantná v rozsahu, v akom napadnuté uznesenie obecného zastupiteľstva a stav, ktorý

starostka obce ako jej predstaviteľka založila svojou nečinnosťou (postupom) pri plnení

povinností obce ako ohlasovne pobytu v zmysle zákona o evidencii pobytu, zasiahli

do práva slobody pohybu a pobytu a aktívneho volebného práva sťažovateľov zaručených

v citovaných článkoch .

3. Ústavný súd sa však pred vlastným posúdením namietaného porušenia práv

sťažovateľov musel ešte vyjadriť k viacerým procesným návrhom účastníkov konania.

3.1 Právny zástupca sťažovateľov oznámil úmrtie sťažovateľov v 11. a 13. rade

a z tohto dôvodu zobral „návrh na rozhodnutie (petit) v bodoch 3 a 5 týkajúci sa zomrelých

sťažovateľov späť“, t. j. v bodoch návrhu, v ktorých títo v sťažnosti žiadali, aby ústavný

súd uložil starostke obce povinnosť zapísať ich do evidencie obyvateľstva na trvalý pobyt

v obci Žakovce a zaplatiť im požadované finančné zadosťučinenie. Týmto procesným

úkonom nebola teda dotknutá ich pôvodná sťažnosť v bodoch 1 a 2 návrhu na rozhodnutie,

pretože v týchto bodoch podľa právneho zástupcu sťažovateľov „ide o deklaráciu porušenia

základných práv sťažovateľov, ku ktorej došlo v minulosti“ a je preto „dôvodné, aby ústavný

súd rozhodol aj o porušení predmetných práv nebohých sťažovateľov. Naviac sa nekoná

o právach, ktoré by boli predmetom dedenia, či o právach, ktoré majú povahu práv na

ochranu osobnosti, ktoré by predstavovali prekážku pre ďalšie konanie“ (pozri časť I bod 5

odôvodnenia nálezu).

Ústavný súd však v danej veci nezistil žiadny dôvod na takéto rozlišovanie medzi

návrhmi na rozhodnutie a v súlade so svojou judikatúrou zastavil konanie o sťažnosti

sťažovateľov v 11. a 13. rade z dôvodu straty spôsobilosti byť účastníkom tohto konania

spôsobenej ich smrťou (napr. -30).

3.2 Právny zástupca obce vzniesol nasledovné procesné námietky: a) námietku,

podľa ktorej „sťažovatelia v 1. až 10. rade nie sú aktívne legitimovaní na podanie“

predmetnej sťažnosti, pretože uznesenie Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 198,

ktoré sa ich týka, „napadnuté nie je, takže (...) nie je predmetom prejednávanej ústavnej

sťažnosti“, b) námietku, podľa ktorej „by pasívne legitimovanou stranou mala byť v zmysle

zákona o obciach obec Žakovce“, pretože „starostka obce a obecné zastupiteľstvo sú len

výkonnými orgánmi pre výkon správy činnosti tejto obce“, c) námietku, podľa ktorej

„predmetná ústavná sťažnosť bola podaná po uplynutí lehoty dvoch mesiacov“, ktorá

uplynula „najneskôr dňa 3. 2. 2002 s tým, že svoj podnet sťažovatelia v 11. až 26. rade,

ktorých považujeme za aktívne legitimovaných pre podanie akejsi sťažnosti, podali až dňa

4. 2. 2002“.

Ústavný súd žiadnu z týchto námietok neuznal za odôvodnenú, pretože:

a) je síce skutočnosťou, že v sťažnosti ani neskôr nebolo sťažovateľmi napadnuté

uznesenie Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 198 (ďalej len „nenapadnuté uznesenie

obecného zastupiteľstva“), a z tohto dôvodu toto uznesenie nemôže byť samostatným

predmetom skúmania ústavného súdu ani dôvodom prípadného vyslovenia porušenia

základných práv sťažovateľov 1 až 10, ktorých sa toto uznesenie priamo týka, táto

skutočnosť však ešte nemôže byť dôvodom na to, aby títo sťažovatelia neboli „považovaní

za aktívne legitimovaných“ na podanie tej sťažnosti, ktorú vo svojom mene podali;

b) sťažovatelia označili druhého účastníka konania nepochybne spôsobom, ktorý

zodpovedá ustanoveniu v znení platnom a účinnom v čase

podania sťažnosti (účastníkmi konania sú sťažovateľ a orgán štátnej správy alebo orgán

územnej samosprávy, proti ktorému sťažnosť smeruje), ako aj judikatúre ústavného súdu

(napr. );

c) podľa konštantnej judikatúry je lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti

ústavnému súdu v zmysle zachovaná aj vtedy, ak je

sťažnosť v posledný deň tejto lehoty odovzdaná na poštovú prepravu (napr. ),

predmetná sťažnosť, ktorá bola preukázateľne odovzdaná na poštovú prepravu za účelom jej

doručenia ústavnému súdu 1. februára 2002, čo ústavný súd už konštatoval v uznesení

o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, nemohla byť podaná oneskorene.

4. Predmetom konania bolo teda posúdenie zlučiteľnosti ako napadnutého uznesenia

obecného zastupiteľstva, tak aj stavu vytvoreného nečinnosťou (postupom) starostky obce

pri plnení povinností obce ako ohlasovne pobytu (ďalej aj „namietaný postup orgánov

obce“) s obsahom a účinkami ústavnej úpravy slobody pohybu a pobytu a aktívneho

volebného práva. Ústavný súd konštatuje, že oba tieto aspekty predmetu posudzovania majú

základ vo vzájomne súvisiacich skutkových okolnostiach týkajúcich sa prihlásenia

sťažovateľov na trvalý pobyt v obci Žakovce a odmietnutia ohlasovne pobytu vykonať

o tomto ich hlásení pobytu záznam v príslušnej evidencii (pozri časť II odôvodnenia

nálezu).

5. Vzhľadom na kritériá uvedené v bode 2 tejto časti odôvodnenia nálezu ústavný súd

sa pri skúmaní podstaty sťažnosti z hľadiska sústredil na zodpovedanie

týchto štyroch základných otázok:

a) či napadnutým uznesením obecného zastupiteľstva a postupom starostky obce

došlo k obmedzeniu slobody (k zásahu do slobody) pohybu alebo pobytu, a v prípade

kladnej odpovede,

b) či zistené obmedzenie bolo založené na zákone,

c) či bolo dostatočne odôvodnené sledovaným cieľom a

d) či bolo skutočne nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie

sledovaného cieľa.

a) V kontexte danej veci bolo potrebné pod slobodou pohybu rozumieť

predovšetkým oprávnenie sťažovateľov slobodne prísť na územie obce Žakovce a jej

územie slobodne opustiť. Zo žiadnej okolnosti alebo tvrdenia uvádzaných sťažovateľmi

nemožno vyvodiť, že by namietaný postup orgánov obce ich akokoľvek v tomto smere

obmedzil, a teda zasiahol do ich slobody pohybu zaručenej v . Ústavný

súd sa preto v danej veci týmto aspektom predmetu konania osobitne už ďalej nezaoberal.

Pod slobodou pobytu – opäť v kontexte danej veci – bolo potrebné rozumieť

oprávnenie každého zo sťažovateľov slobodne si zvoliť miesto, na ktorom bude v rámci

územia Slovenskej republiky žiť v úmysle mať tam trvalý alebo prechodný pobyt. Inými

slovami, pod touto slobodou treba rozumieť oprávnenie každého slobodne si vybrať svoje

bydlisko, ktoré má potom právo využívať na trvalý alebo prechodný pobyt. Medzi

účastníkmi nebolo sporné, že miesto, ktoré si každý zo sťažovateľov v rámci výkonu svojho

práva slobody pobytu zvolil za svoje bydlisko s právom využívať ho na svoj trvalý pobyt,

je v obci Žakovce, že v obci Žakovce sa každý zo sťažovateľov na takýto pobyt aj prihlásil

a že táto obec pri plnení povinností ohlasovne pobytu odmietla o tom vykonať záznam

v príslušnej evidencii.

Účastníci konania sa nezhodli pri posúdení otázky, či namietaný postup orgánov obce

možno považovať za obmedzenie slobody pobytu sťažovateľov. Kým podľa právneho

zástupcu obce obec slobodu pobytu „v žiadnom prípade neobmedzila“, pretože

„sťažovatelia žijú a bývajú v uvedených nehnuteľnostiach bez splnenia základných

zákonných povinností po dlhší čas“, resp. že „títo sa slobodne pohybujú a bývajú

v priestoroch, v ktorých žiadali o zápis k trvalému pobytu“, podľa sťažovateľov ich

obmedzenie nie je „len v praktickom živote (napr. doručovanie dôležitých rozhodnutí,

poštových zásielok), ale aj pri účasti na správe vecí verejných v mieste reálneho bydliska“,

ich postavenie v obci je tak, napriek dlhodobému pobytu v nej, redukované na návštevníkov

bez akýchkoľvek práv, pričom „v priamom dôsledku konania/nekonania orgánov obce –

obecného zastupiteľstva v Žakovciach a starostky obce Žakovce – bola znemožnená účasť

sťažovateľov aj na voľbách (...)“.

Je skutočnosťou, že namietaný postup orgánov obce síce nezabránil faktickému

trvalému pobytu sťažovateľov na mieste, ktoré ohlásili za svoj trvalý pobyt v obci, avšak

zabránil im, aby sa jeho zapísaním do príslušnej evidencie stal z neho aj ich formálny

(de iure) trvalý pobyt, ktorý v právnom poriadku Slovenskej republiky požíva značný

význam, možno ho napríklad považovať za štandardnú podmienku na nadobudnutie

volebného práva a na jeho výkon, prípadne sú s ním v inej oblasti verejného práva (napr.

daňového) spojené dôležité právne účinky. Vzhľadom na to ústavný súd nemal žiadnu

pochybnosť o tom, že namietaným postupom orgánov obce sa obmedzujúcim spôsobom

zasiahlo do slobody pobytu sťažovateľov zaručenej v .

b) V súvislosti s ústavnou požiadavkou „zákonnosti“ obmedzenia základných práv

a slobôd podstata obrany namietaného postupu orgánov obce spočívala v tvrdení, že to boli

sťažovatelia „ktorí nesplnili svoju základnú zákonom stanovenú povinnosť v tom smere, že

k svojej žiadosti nepredložili základné doklady“, ktoré zákon o evidencii pobytu „vyžaduje

pre evidenciu hlásenia trvalého pobytu, v dôsledku čoho nebolo možné ich žiadostiam

vyhovieť“. Konkrétne sa uviedlo, že sťažovatelia „nepredložili doklad o oprávnení užívať

byt alebo inú obytnú miestnosť, ani relevantné písomné potvrdenie ubytovateľa, ktoré by

potvrdili tú skutočnosť, že sú oprávnení užívať u ubytovateľa byt alebo inú obytnú

miestnosť“. Naproti tomu sťažovatelia tvrdili, že v zmysle zákona o evidencii pobytu „Túto

povinnosť každý zo sťažovateľov splnil“.

Ústavný súd konštatuje, že pre zistené obmedzenie - zásah do práva slobody pobytu

sťažovateľov bolo potrebné za príslušný zákonný podklad považovať zákon o evidencii

pobytu, ktorý bol referenčným právnym predpisom pre oboch účastníkov tohto konania, ale

aj pre orgány prokuratúry, ktoré sa v rámci oprávnenia vyplývajúceho zo zákona

o prokuratúre vecou sťažovateľov taktiež zaoberali.

Ústavný súd v tejto súvislosti skúmal nielen to, či namietaný postup orgánov obce,

ktorým došlo ku konštatovanému obmedzeniu práva slobody pobytu sťažovateľov, bol

založený na zákone, ale aj to, či jeho výklad a uplatňovanie s ohľadom na konkrétne

okolnosti daného prípadu boli v súlade s a Dohovorom, tak ako to už bolo uvedené

vyššie. Účastníci konania sa nezhodli v názore na spôsob, akým bol tento zákon aplikovaný

vo veci žiadostí sťažovateľov o prihlásenie na trvalý pobyt. Ústavný súd si v tejto súvislosti

osvojil právny názor okresného prokurátora uvedený v jeho proteste z 24. mája 2002 (pozri

časť II bod 6 odôvodnenia nálezu), a to najmä v časti, v ktorej sa konštatuje, že „zákon

nesplnomocnil obec (obecné zastupiteľstvo), aby prijala uznesenie o tom, že v dome č. 30

a 198 v k. ú. Žakovce nebude udeľovaný súhlas k prihlasovaniu osôb. Predmetné uznesenie

bolo vydané „nad rámec“ ustanovení upravujúcich prijímanie uznesení obecného

zastupiteľstva, je jednoznačne v rozpore s platnými právnymi predpismi“. K tomu ústavný

súd dodáva, že nielen zákon o evidencii pobytu, ale ani žiadny iný zákon nevyhradil veci

hlásenia a evidencie pobytu občanov na rozhodovanie obecnému zastupiteľstvu (pozri bod 7

časť II odôvodnenia nálezu). Zostávalo ešte posúdiť, či napriek tomu nemôže byť táto

matéria legitimným predmetom rokovania a rozhodovania obecného zastupiteľstva.

Zákon o evidencii pobytu - platný bez podstatných zmien od roku 1983 - je zákonom

z oblasti verejného práva, ktorý má povahu len evidenčnú a policajnú a ktorý v dobe svojho

vzniku samozrejme nepočítal s výdobytkami ústavného práva v Slovenskej republike na

poli práva slobody pohybu a pobytu. Ak všeobecne platí pre každý zákon povinnosť

vykladať a uplatňovať ho v súlade s a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách, a fortiori to musí platiť pre tento zákon,

ktorého predmet úpravy sa priamo dotýka práva slobody pohybu a pobytu – jedného

zo základných pilierov demokratickej spoločnosti.

V tejto línii uvažovania ústavný súd nemohol prehliadnuť, že Obecné zastupiteľstvo

v Žakovciach 29. septembra 2000 schválilo uznesenie č. 119, ktorým si vyhradilo „právo

posudzovať, rozhodovať a schvaľovať prihlasovanie osôb k trvalému pobytu

v Rímskokatolíckej fare č. s. 30 na základe žiadosti na prihlasovanie k trvalému pobytu“,

ktoré podľa názoru ústavného súdu – aj napriek dodatku o „individuálnej forme

posudzovania“ – je už svojou samotnou existenciou, t. j. bez ohľadu na jeho prípadnú

aplikáciu v konkrétnom prípade, v rozpore so základnými princípmi, ktorými sa vyznačuje

ústavná úprava základných práv a slobôd (pozri bod 2 tejto časti odôvodnenia nálezu).

Takéto uznesenie obecného zastupiteľstva neprihliada na to, že z povahy zaručeného práva

slobody pohybu a pobytu môže ísť v kontexte danej veci len o „evidenciu“, a nie

o „povoľovanie“ pobytu orgánom oprávneným vykonávať verejnú moc. Takéto uznesenie

neprihliada ani na jednu zo základných úloh právneho štátu, ktorou je vytváranie právnych

a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd svojich občanov. Neprihliada

na ňu, pretože matériu, ktorá sa priamo dotýka práva slobody pobytu jednotlivca, začlenilo

do rozhodovacieho procesu obecného zastupiteľstva ako zastupiteľského zboru zloženého

z poslancov zvolených obyvateľmi obce bez toho, aby sa jednotlivcovi v rámci tohto

rozhodovacieho procesu zabezpečil reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana tohto

základného práva. Inými slovami. toto uznesenie v rozpore s neposkytuje žiadne

záruky, aby právo slobody pobytu nemohlo byť obecným zastupiteľstvom kedykoľvek

nekontrolovateľným spôsobom podstatne obmedzené. Za týchto okolností podľa názoru

ústavného súdu nemôže táto matéria legitímne patriť do rozhodovacej právomoci obecného

zastupiteľstva.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie obecného zastupiteľstva, ako aj

obdobné nenapadnuté uznesenie obecného zastupiteľstva sú postihnuté tými istými

nedostatkami ako uznesenie č. 119, ktorým sa obecné zastupiteľstvo prinajmenej

inšpirovalo, ak z neho priamo nevychádzalo, pri vyslovení „nesúhlasu“ s prihlásením

sťažovateľov na trvalý pobyt v Žakovciach v budove č. súp. 30 a 198 so súčasným

zaviazaním starostky obce a pracovníčok obecného úradu tieto uznesenia dodržiavať.

Napadnuté uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým došlo k obmedzeniu slobody pobytu

označených sťažovateľov, nebolo teda založené na zákone. Takéto konštatovanie je samo

osebe dostatočným dôvodom na záver, že obecné zastupiteľstvo porušilo právo tých

sťažovateľov, ktorých sa menovite týka, zaručené v . Ústavný súd preto

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu obecného zastupiteľstva rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

Z hľadiska príslušnej zákonnej úpravy (pozri bod 7 časti II odôvodnenia nálezu) má

starostka obce samostatnú zodpovednosť za plnenie povinnosti ohlasovne pobytu -

v kontexte danej veci za oznámenia, ktorými reagovala na žiadosti sťažovateľov

o prihlásenie na trvalý pobyt. Starostka obce je ex lege oprávnená pozastaviť výkon

uznesenia obecného zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu. Namietaný postup

starostky obce bolo teda potrebné posúdiť nezávisle od posúdenia napadnutého uznesenia

obecného zastupiteľstva. Inými slovami, namietaný postup starostky obce mohol byť

založený na zákone bez ohľadu na to, že sa opieral o nezákonné uznesenie obecného

zastupiteľstva.

Starostka obce svoj postup v konaní pred ústavným súdom obhajovala tým, že

vzhľadom na zákon o evidencii pobytu, ktorý ukladá pri hlásení trvalého pobytu povinnosť

predložiť doklad o oprávnení užívať byt alebo inú obytnú miestnosť alebo relevantné

písomné potvrdenie ubytovateľa, ktoré by potvrdilo „tú skutočnosť, že sú oprávnení užívať

u ubytovateľa byt alebo inú obytnú miestnosť“, nemohla za doklad ubytovateľa uznať ten,

ktorý bol pripojený k žiadostiam sťažovateľov. Je skutočnosťou, že zákon o evidencii

pobytu od občana prihlasujúceho sa na trvalý pobyt vyžaduje predloženie takéhoto dokladu

a že zároveň ukladá ohlasovni povinnosť overiť úplnosť a správnosť ustanovených údajov

a platnosť dokladov pre hlásenie pobytu. Starostka obce na jeho základe teda „mohla“

vyžadovať predloženie takéhoto dokladu. Z tohto hľadiska možno jej postup, ktorým došlo

k obmedzeniu slobody pobytu sťažovateľov, považovať za taký, ktorý bol založený na

zákone.

c) Ústavný súd konštatuje, že požiadavka starostky obce ako ohlasovne pobytu na

predloženie dokladu, z ktorého nepochybným spôsobom vyplýva oprávnenie užívať

u označeného ubytovateľa byt alebo obytnú miestnosť, bola uplatnená v záujme ochrany

práv a slobôd iných - ubytovateľa, a teda táto požiadavka sledovala legitímny cieľ (dôvod)

obmedzenia v zmysle .

V priebehu konania pred ústavným súdom boli právnym zástupcom obce uvádzané

na ospravedlnenie namietaného postupu starostky obce ešte „ďalšie dôvody“, ako napríklad

rôzne stavebno-technické nedostatky nehnuteľností označených za miesto trvalého pobytu

sťažovateľov, nepredloženie právne relevantného dokladu o „ubytovacej kapacite“ týchto

nehnuteľností na trvalý pobyt, neprihlásenie všetkých „užívateľov“ týchto nehnuteľností na

prechodný pobyt, prekročenie počtu osôb užívajúcich nehnuteľnosti z hľadiska predpisov

o požiarnej ochrane, pochybnosti o charaktere ubytovacieho zariadenia (pozri vyjadrenie

právneho zástupcu obce z 23. mája 2002 citované v časti I odôvodnenia nálezu). Všetky

tieto „ďalšie dôvody“ možno podriadiť pod také ciele (dôvody) obmedzenia slobody

pobytu, ako sú „udržanie verejného poriadku“ a „ochrana zdravia“. Zostávalo ešte posúdiť,

či tieto legitímne ciele boli napadnutým postupom starostky obce aj skutočne sledované.

V tejto súvislosti právny zástupca sťažovateľov uviedol, že tieto „ďalšie dôvody“ išli

nad rámec zákona o evidencii pobytu, a preto na ne nie je možné prihliadať. K tomu ústavný

súd uvádza, že podľa jeho konštantnej judikatúry je potrebné pod „zákonom“ v zmysle

ústavnej úpravy, akou je aj , rozumieť „neurčitý počet všeobecne

záväzných právnych predpisov s týmto stupňom právnej sily“ (napr. ,

), preto nemôže mať v danej veci evidentné prekročenie rámca zákona, podľa

ktorého sťažovatelia žiadali o zapísanie trvalého pobytu v označených nehnuteľnostiach

a podľa ktorého starostka obce ako ohlasovňa pobytu týmto ich žiadostiam nevyhovela, taký

význam, aký mu v niektorých prípadoch pripísal právny zástupca sťažovateľov (pozri jeho

vyjadrenie z 8. augusta 2002 citované v časti I odôvodnenia nálezu). Na druhej strane je

potrebné zdôrazniť, že základným referenčným právnym predpisom pre oboch účastníkov

tohto konania bol zákon o evidencii pobytu a že v súvislosti s ním už ústavný súd

konštatoval, že práve na jeho základe bolo založené aj zistené obmedzenie práva slobody

pobytu sťažovateľov namietaným postupom starostky obce.

Avšak v prvom rade ústavný súd vzal do úvahy, že pokiaľ ohlasovňa pobytu má

v zásade možnosť pri obmedzení práva slobody pohybu a pobytu uplatniť aj dôvody

vyplývajúce z iných zákonov, než je príslušný zákon o evidencii pobytu, musí ich uplatniť

len v prípadoch skutočného a dostatočne vážneho ohrozenia niektorého z legitímnych

cieľov ustanovených v ako výnimky zo zaručenej slobody pohybu

a pobytu - teda v kontexte danej veci len v prípadoch skutočne a dostatočne vážneho

ohrozenia „verejného poriadku“ a „ochrany zdravia“. Ústavný súd vzal ďalej do úvahy, že

aj tieto „ďalšie dôvody“ musia byť uplatnené tak, že každej dotknutej osobe bude proti nim

zaručená efektívna ochrana, čo predpokladá, že dotknutá osoba bude s nimi aj primerane

oboznámená. V opačnom prípade podľa názoru ústavného súdu nemôže byť postup

ohlasovne pobytu v súlade ani s princípom právnej istoty ako jedným z imanentných znakov

právneho štátu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že list starostky obce, ktorým bolo

sťažovateľom oznámené, že ich žiadostiam o prihlásenie na trvalý pobyt nebolo vyhovené,

neobsahuje žiadne dôvody a že bez akejkoľvek zmienky o dôvodoch je aj uznesenie

obecného zastupiteľstva, na ktoré sa tento list odvolal. Sťažovatelia tak v rozpore

s princípom právnej istoty nemohli rozpoznať, aké špecifické kritériá boli brané do úvahy,

resp. v akom rozsahu sa ich práva a povinnosti líšia od všeobecnej situácie, v ktorej platí

zaručená sloboda pohybu a pobytu. Ďalej ústavný súd konštatuje, že na základe

tvrdení a skutočností uvádzaných v konaní pred ústavným súdom nemožno usúdiť, že

v danej veci ide o prípad skutočného a dostatočne vážneho ohrozenia „verejného poriadku“

alebo „ochrany zdravia“. V danej súvislosti zostalo predovšetkým nevysvetlené, v čom by

sa z hľadiska „ohrozenia“ verejného poriadku alebo ochrany zdravia malo postavenie

sťažovateľov podstatne zmeniť v dôsledku toho, že ich faktický „trvalý“ pobyt na udanej

adrese bude zapísaný ohlasovňou pobytu do evidencie trvalého pobytu. Inými slovami,

z ničoho nemožno usúdiť, že nezapísaním faktického pobytu sťažovateľov do evidencie

trvalého pobytu sa odvrátilo, resp. mohlo odvrátiť očakávané ohrozenie verejného poriadku

alebo ochrany zdravia. Z tohto dôvodu bol tento postup (opatrenie) starostky obce aj zjavne

nevhodným prostriedkom na dosiahnutie týchto sledovaných cieľov. Na základe uvedeného

ústavný súd uzatvára, že napadnutý postup starostky obce, ktorým došlo k obmedzeniu

slobody pobytu sťažovateľov, nebol dostatočne odôvodnený aj týmito legitímnymi cieľmi,

teda popri záujme o „ochranu práv a slobôd iných“ aj záujmom o „udržanie verejného

poriadku“ a „ochranu zdravia“.

d) Nakoniec sa ústavný súd musel uistiť, či obmedzenie slobody pobytu

sťažovateľov, ku ktorému došlo napadnutým postupom starostky obce, bolo nevyhnuté

v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. posúdiť, či požiadavka

starostky obce ako ohlasovne pobytu na predloženie dokladu, z ktorého nepochybným

spôsobom vyplýva oprávnenie užívať u označeného ubytovateľa byt alebo obytnú

miestnosť, bola uplatnená v záujme ochrany práv a slobôd iných – ubytovateľa výlučne

z dôvodu naliehavej spoločenskej potreby a v súlade so zásadou proporcionality (pozri bod

2 a bod 5 písm. c) tejto časti odôvodnenia nálezu).

Sťažovatelia v tejto súvislosti tvrdili, že „splnili podmienku stanovenú zákonom na

ochranu práv a slobôd iných a predložili spolu s žiadosťou o evidenciu trvalého pobytu aj

súhlas vlastníka objektov s ich evidenciou v objektoch na trvalý pobyt“. Naproti tomu

právny zástupca obce k tomu o. i. uviedol, že „Doklady, ktoré majú oprávňovať, resp.

poukazovať na oprávnenie Ing. Mgr. K. konať a jednať za predmetné združenie a teda

v zmysle ďalšej platnej úpravy udeľovať aj určitý súhlas s ubytovaním pre potreby trvalého

pobytu však do dnešného dňa tak sťažovatelia, ako aj právny zástupca, ako ani Ing. Mgr. K.

obci pre potreby rozhodovania nepredložil, ani iným spôsobom, okrem konštatácie týchto

skutočností vo vyjadrení právneho zástupcu neprezentoval“.

Ústavný súd uvádza, že všetky povinnosti, ktoré boli v danej veci v hre a ktoré zákon

o evidencii pobytu ustanovuje pri hlásení pobytu občanov a pri vedení evidencie pobytu

občanov, t. j. na jednej strane povinnosť občana predložiť „písomné potvrdenie

ubytovateľa“ (§ 4 ods. 2 písm. b) zákona o evidencii pobytu) a na druhej strane povinnosti

ohlasovne pobytu „overiť úplnosť a správnosť ustanovených údajov a platnosť dokladov pre

hlásenie pobytu“ a „urobiť záznam o hlásení pobytu v evidencii, ak sú splnené určené

podmienky“ (§ 14 ods. 1 písm. a) a b) zákona o evidencii pobytu), je potrebné v súlade

s vykladať a uplatňovať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

Povinnosť predložiť „písomné potvrdenie ubytovateľa“ je relevantná len v prípade,

keď občan prihlasujúci sa na pobyt a ubytovateľ sú odlišné osoby, v ktorom je podľa

zákonodarcu zrejme dôležité vo verejnom záujme dbať o to, aby ubytovateľ písomne

potvrdil „ubytovanie“ osoby prihlasujúcej sa u neho na pobyt. Ústavný súd nevidí iný

verejný záujem o úpravu tejto povinnosti v zákone, než záujem o ochranu práv a slobôd

ubytovateľa – teda záujem, ktorý je, tak ako to už bolo uvedené vyššie, legitímnym cieľom

(dôvodom) obmedzenia zaručenej slobody pobytu. Tento záujem potom

determinuje aj účel a rozsah kontrolnej povinnosti, ktorú ohlasovňa musí splniť podľa

zákona vo vzťahu k „písomnému potvrdeniu ubytovateľa“. Jej zrejmým účelom je, aby

ohlasovňa pobytu neurobila záznam o hlásení v evidencii bez súhlasu ubytovateľa a do jej

rozsahu patrí povinnosť „overiť“ predloženie a platnosť potvrdenia ubytovateľa pred

urobením požadovaného záznamu v evidencii. Len v tomto rámci podľa názoru ústavného

súdu môže ohlasovňa postupovať pri hlásení pobytu občanov a neurobiť požadovaný

záznam o hlásení pobytu v evidencii z dôvodu nesplnenia povinnosti predložiť „písomné

potvrdenie ubytovateľa“. Inými slovami, len v tomto rámci môže byť nesplnenie tejto

špecifickej povinnosti žiadateľa o prihlásenie na pobyt legitímnou prekážkou vykonania

záznamu o hlásení jeho pobytu v príslušnej evidencii pobytu.

Ústavný súd konštatuje, že ohlasovňa pobytu neakceptovala k žiadosti sťažovateľov

pripojené „Súhlasné vyjadrenie vlastníka“ s ich prihlásením na trvalý pobyt pre nesúlad

medzi osobou označenou a podpísanou na tomto vyjadrení (M. K.) a osobou uvedenou

vo „Výpise z Registra neštátnych subjektov“ (P. V.) a že bez toho, aby sa najprv pokúsila

v súčinnosti so zainteresovanými osobami, prípadne inak túto nezrovnalosť odstrániť,

oznámila sťažovateľom, že ich „žiadosti o prihlásenie k trvalému pobytu (...) nebolo

vyhovené“, pričom v liste s týmto obsahom neuviedla žiadny dôvod.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovatelia si splnili povinnosť predložiť „písomné

potvrdenie ubytovateľa“ v súlade s jeho účelom tým, že k žiadosti, ktorou ohlásili svoj

trvalý pobyt v obci Žakovce u označeného ubytovateľa, pripojili písomné „Súhlasné

vyjadrenie vlastníka“, ktoré samo osebe obsahom a formou nevyvolávalo pochybnosť, že

ide o potvrdenie ubytovateľa v zmysle zákona o evidencii pobytu a aké je jeho stanovisko

k prihlasovanému pobytu, a že teda jedinou povinnosťou, ktorú ohlasovňa vo vzťahu

k nemu ešte mala, bola jej povinnosť „overiť“ jeho platnosť.

Z okolností daného prípadu vyplýva, že nešlo o prvý kontakt ohlasovne

s ubytovateľmi označenými v žiadostiach sťažovateľov a že ohlasovňa si na základe

predchádzajúcich rokovaní medzi starostkou obce (pracovníkmi obecného úradu) a osobami

uvedenými vo „vyjadrení vlastníka“ a vo „výpise z registra“ mohla ľahko overiť osobu

oprávnenú na „písomné potvrdenie ubytovateľa“ v zmysle zákona o evidencii pobytu, a teda

overiť aj jeho platnosť. A fortiori bolo možné v danej veci takýto postup zo strany

ohlasovne očakávať, keď už v „Oznámení“ zo 7. septembra 2000 adresovanom okresnému

prokurátorovi obec zastúpená svojím právnym zástupcom označila osobu „Ing. Mgr.

M. K.“ „ako ubytovateľa“ v zmysle zákona o evidencii pobytu, t. j. inými slovami

považovala za „ubytovateľa“ tú istú osobu, ktorá v jeho mene aj vystavila a podpísala

predložené „Súhlasné vyjadrenie vlastníka“ (pozri bod 6 časti II odôvodnenia nálezu).

Vzhľadom na uvedené nebolo možné považovať za presvedčivú námietku právneho

zástupcu obce o nepredložení dokladu oprávňujúceho Ing. Mgr. M. K. udeľovať súhlas

s ubytovaním pre účely zapísania trvalého pobytu, ktorú v rámci tohto konania uviedol v

stanovisku z 29. novembra 2002. Ústavný súd ju nemohol uznať ako opodstatnenú aj

vzhľadom na konštatovanie okresného prokurátora v odôvodnení jeho protestu z 24. mája

2002 („Z registračného spisového materiálu IKV založeného na ministerstve vyplýva, že

jeho štatutárnym zástupcom je Ing. Mgr. M. K., Dr.h.c. (predstavený inštitútu). Túto

skutočnosť potvrdzujú aj stanovy z 27. 11. 1992 a dodatok k stanovám z 31. 7. 2000.“),

ktorého pravdivosť nebola v konaní pred ústavným súdom spochybnená (pozri bod 6 časti II

odôvodnenia nálezu). Ústavný súd nezistil žiadny dôvod na to, aby v danej súvislosti

nevychádzal zo skutkových zistení okresného prokurátora ( ).

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že ak ohlasovňa pobytu v záujme

ochrany práv ubytovateľa považovala za prekážku urobenia záznamu o hlásení pobytu

v evidencii svoju pochybnosť o tom, či „Súhlasné vyjadrenie vlastníka“ pripojené

k žiadostiam sťažovateľov o prihlásenie na trvalý pobyt vystavila osoba oprávnená

zastupovať označeného ubytovateľa, potom vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu bolo

podľa názoru ústavného súdu jej povinnosťou pokúsiť sa najprv odstrániť túto pochybnosť,

a nie obratom ruky oznámiť sťažovateľom nevyhovenie ich žiadostiam. Takýto postup

ohlasovne pobytu vzhľadom na okolnosti prípadu nemožno považovať za primeraný

k sledovanému cieľu ochrany práv iných - ubytovateľa zariadenia, v ktorom sťažovatelia

požadovali zapísanie svojho trvalého pobytu. Ďalšie zotrvávanie ohlasovne pobytu na stave,

ktorý týmto postupom založila, ústavný súd považuje vzhľadom na všetky uvedené

okolnosti prípadu za arbitrárne.

Pretože ústavný súd v danej veci nezistil ani žiadnu inú okolnosť, pre ktorú by bolo

možné považovať nezapísanie ktoréhokoľvek zo sťažovateľov na trvalý pobyt v zmysle

jeho podanej žiadosti za odôvodnené existenciou naliehavej spoločenskej potreby, dospel

k záveru, že obmedzenie práva slobody pobytu sťažovateľov, ku ktorému došlo namietaným

postupom starostky obce, nebolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie

sledovaného cieľa. Z týchto dôvodov vyslovil, že starostka obce nezapísaním označených

sťažovateľov na trvalý pobyt v zmysle ich žiadostí z 28. a 29. novembra 2001 porušila ich

právo slobody pobytu zaručené v , tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 1.

6. Predmetom prijatej sťažnosti bol aj návrh, podľa ktorého postupom starostky obce

pri plnení povinností obce ako ohlasovne trvalého pobytu a napadnutým uznesením

obecného zastupiteľstva došlo v rozpore s aj k obmedzeniu práva

sťažovateľov 3 až 17 a 21 až 26 na účasť na správe vecí verejných slobodnou voľbou

svojich zástupcov.

Právny zástupca obce k tomuto predmetu sťažnosti uviedol, že „Vzhľadom na tú

skutočnosť, že nesplnili svoje základné povinnosti, (...) nemohli byť zapísaní do zoznamu

trvale bývajúcich občanov v obci Žakovce, neboli zapísaní ani do zoznamu voličov. Týmto

však nedošlo k ich obmedzeniu práv špecifikovaných v SR, pretože

nezapísanie do zoznamu voličov bolo len dôsledkom nesplnenia základných povinností

zo strany sťažovateľov“. Právny zástupca sťažovateľov k tomu uviedol, že „(...) v priamom

dôsledku konania/nekonania orgánov obce - obecného zastupiteľstva v Žakovciach

a starostky obce Žakovce - bola znemožnená účasť sťažovateľov aj na voľbách do vyššieho

samosprávneho celku v kraji, v ktorom majú sťažovatelia svoje reálne bydlisko“. Vo svojom

záverečnom vyjadrení z 20. januára 2003 k tomu dodal, že „porušovanie práv sťažovateľov

naďalej pretrváva. Títo do dnešného dňa nemôžu realizovať svoje práva v takej kvalite ako

obyvatelia s trvalým pobytom v obci. Zároveň chceme zdôrazniť, že intenzita zásahu do

namietaných práv sťažovateľov sa s ďalšími voľbami do orgánov samosprávy obcí v dňoch

6. a 7. decembra 2002 ešte znásobila“.

Ústavný súd už uviedol, že v danej veci oba aspekty predmetu konania (právo

slobody pohybu a pobytu a aktívne volebné právo) majú základ vo vzájomne súvisiacich

skutkových okolnostiach týkajúcich sa prihlásenia sťažovateľov na trvalý pobyt v obci

Žakovce a odmietnutia ohlasovne pobytu vykonať o tomto ich hlásení pobytu záznam

v príslušnej evidencii (pozri bod 4 tejto časti odôvodnenia nálezu).

Ústavný súd konštatuje, že z dôvodu nezapísania sťažovateľov ani do evidencie

trvalého pobytu v obci Žakovce, ani do zoznamu voličov v tejto obci v zmysle príslušných

ustanovení volebných zákonov bolo sťažovateľom pri voľbách konaných v dňoch

1. a 15. decembra 2001, 20. a 21. septembra 2002 a 6. a 7. decembra 2002 zabránené

realizovať ich práva (aktívne a pasívne volebné právo) ako občanom s trvalým pobytom

v obci Žakovce - ako obyvateľom tejto obce (pozri bod 5 časti II odôvodnenia nálezu), keď

tieto práva mohli realizovať – niektorí vzhľadom na svoj zdravotný stav len so značnými

ťažkosťami – len za súčasného porušenia práva slobody pobytu v obci (volebnom obvode)

podľa doteraz evidovaného trvalého pobytu. Navyše možno povedať, že z dôvodu ich

bývania v obci Žakovce došlo už aj k oslabeniu puta, ktoré existovalo medzi nimi

a volebným obvodom podľa doteraz evidovaného trvalého pobytu.

Ústavný súd s prihliadnutím na svoje závery týkajúce sa usúdil,

že namietaným postupom starostky obce bolo aj právo sťažovateľov zúčastňovať sa na

správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov zaručené v

obmedzené takým spôsobom, ktorý ho zbavil efektívnosti bez toho, aby bol zachovaný

vzťah primeranosti medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Preto ústavný súd

v súlade s návrhom na rozhodnutie vyslovil porušenie aj tohto článku, tak ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Vzhľadom na konštatované porušenie základných práv sťažovateľov, tak ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1 až 3, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2

a zakázal starostke obce pokračovať

v porušovaní práva slobody pobytu označených sťažovateľov. Ústavný súd považoval za

nutné prijať aj toto opatrenie, tak aby už nedochádzalo k porušeniam, ktoré ústavný súd

svojím rozhodnutím konštatoval. Týmto výrokom sa ústavný súd odchýlil od konečného

návrhu sťažovateľov na rozhodnutie uvedeného pod bodom 3 petitu, pretože účelom

konania pred ústavným súdom nie je zastupovať orgány štátu, orgány územnej samosprávy

alebo iné orgány verejnej správy pri výkone právomocí, ktoré a zákony týmto

orgánom zverujú. Z tohto dôvodu nemôžu byť predmetom rozhodovania ústavného súdu

podľa práva a povinnosti, ktoré sú obsahom

hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, tak ako to žiadali sťažovatelia. K tomu

ústavný súd dodáva, že pri rozhodovaní podľa a zákona

o ústavnom súde ústavný súd nie je (na rozdiel od návrhu na vyslovenie porušenia

základného práva a slobody podľa a zákona o ústavnom

súde) viazaný návrhmi na rozhodnutie, z dôvodu ktorého ani o týchto návrhoch

nerozhoduje v rámci predbežného prerokovania sťažnosti (pozri uznesenie o prijatí v tejto

veci).

Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľov, tak ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia pod bodom 8, v časti, ktorou sa namietalo porušenie práva všetkých

sťažovateľov podľa napadnutým uznesením obecného zastupiteľstva,

teda aj ohľadne tých sťažovateľov, ktorí týmto uznesením neboli dotknutí (pozri bod 3.2

tejto časti odôvodnenia nálezu), a ďalej v časti, ktorou sa namietalo porušenie ich práva

podľa aj napadnutým uznesením obecného zastupiteľstva, vo vzťahu ku

ktorému podľa názoru ústavného súdu nevyplýva z okolností prípadu dostatočne priama

súvislosť medzi ním a .

8. Sťažovatelia žiadali priznať aj primerané finančné zadosťučinenie - v prípade

sťažovateľov 1, 2,18,19 a 20 vo výške 13 000 Sk a v prípade sťažovateľov 3 až 10, 12, 14

až 17 a 21 až 26 vo výške 23 000 Sk, a to zrejme v závislosti od počtu základných práv,

ktoré mali byť v ich prípade porušené. Sťažovatelia túto požiadavku okrem iného

odôvodnili tým, že „boli nútení pri uplatnení svojho aktívneho volebného práva vynaložiť

osobitnú snahu k tomu, aby svoje právo mohli využiť. Niektorí (...) si napriek svojmu

zdravotnému postihnutiu, alebo iným pracovným povinnostiam zabezpečovali osobitný

odvoz do miest, kde majú do dnešného dňa formálne evidovaný trvalý pobyt, alebo cestovali

na vlastné náklady do príslušných miest kvôli vydaniu voličského preukazu. Iní (...) práve

kvôli komplikovanosti spôsobenej nezaevidovaním trvalého pobytu (vybavovanie voličského

preukazu, časová a finančná náročnosť cesty do miesta trvalého pobytu, pracovná

zaneprázdnenosť, zdravotná indispozícia cestovať) svoje volebné právo nevyužili.

Pretrvávanie stavu porušovania základných práv sťažovateľov so všetkými vyššie opísanými

dôsledkami jednoznačne odôvodňuje zvýšenie primeraného finančného zadosťučinenia za

ujmu, ktorú sú sťažovatelia naďalej nútení znášať( ...) intenzita zásahu do namietaných práv

sťažovateľov sa s ďalšími voľbami do orgánov samosprávy obcí v dňoch 6. a 7. decembra

2002 ešte znásobila“. Obec Žakovce sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu

k odôvodnenosti tejto požiadavky osobitne nevyjadrila.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie základných práv podľa

a ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia utrpeli

nemajetkovú ujmu, ktorej rozsah nemôže byť kompenzovaný len konštatovaním porušenia

práv, a preto im podľa priznal z tohto dôvodu aj

primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol najmä na

povahu a dôležitosť dotknutých práv, na závažnosť ich porušenia, ktorú zvýšila skutočnosť,

že sa ho dopustili podľa ( ) najdôležitejšie orgány obce (obecné

zastupiteľstvo a starosta obce) v čase, keď si ešte stále dosť občanov myslí, že právo

slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu môže byť podstatne obmedzené

príslušnými orgánmi pri výkone štátnej správy alebo územnej samosprávy. Podľa názoru

ústavného súdu sťažovatelia bez ohľadu na rozlišovanie počtu dotknutých práv utrpeli

nemajetkovú ujmu najmä vzhľadom na pocity frustrácie vyvolané dlhotrvajúcim stavom

nečinnosti orgánov obce, ktorý priamo zasahoval do výkonu jedného z ich najzákladnejších

politických práv v demokratickej spoločnosti – aktívneho volebného práva. Ústavný súd

uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať toto zadosťučinenie každému

sťažovateľovi zvlášť v sume 10 000 Sk, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia

pod bodom 6.

9. Ústavný súd uznal za odôvodnené priznať sťažovateľom aj náhradu trov právneho

zastúpenia ( ).

Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vznikol za šesť úkonov právnej pomoci

(právnej služby), pričom základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo

o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 80 Sk, 3 120

Sk a 3 416 Sk (§ 17 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci

v znení neskorších predpisov - ďalej len „“, resp.

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorá nadobudla účinnosť

1. apríla 2002 - ďalej len „“). Takto bola zohľadnená odmena

vo výške 2 x 80 Sk za prevzatie a prípravu zastúpenia a za podanie sťažnosti podľa

vyhlášky č. , odmena vo výške 1 560 Sk ( vyhlášky č. 163/2002

Z. z.) za žiadosť podľa , odmena vo výške 2 x 3 120 Sk za

písomné vyjadrenie z 8. augusta a 3. októbra 2002 ( t. j. jedna tretina výpočtového základu

vo výške 11 693 Sk - vyhlášky č. ) a odmena vo výške 3 416 Sk

za písomné vyjadrenie z 20. januára 2003 (t. j. jedna tretina výpočtového základu 12 811

Sk). K takto vyčíslenej odmene bolo potrebné pripočítať aj režijný paušál za každý úkon,

t. j. vo výške 100 Sk za 5 úkonov a vo výške 128 Sk za úkon – vyjadrenie z 20. januára

2003 ( a vyhlášky č. ; a vyhlášky

č. ). Takto vypočítaná odmena v sume 11 376 Sk patrí za každého

sťažovateľa, ohľadne ktorého bolo konštatované porušenie základných práv, t. j. spolu

v sume 273 024 Sk (11 376 x 24), ku ktorej bolo potrebné pripočítať ešte celkovú sumu za

režijný paušál, t. j. 628 Sk. Potom nárok na odmenu za právne zastúpenie sťažovateľov

v konaní pred ústavným súdom vznikol vo výške 273 652 Sk.

Ústavný súd však vzhľadom na okolnosti danej veci a v súlade so zásadou

primeranosti priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia iba vo výške

rovnajúcej sa polovici vzniknutého nároku, t. j. v sume 136 826 Sk, tak ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutiu pod bodom 7.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003