Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 812/00
PDF · 97.82 KB
No categories available
II. ÚS 812/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
22. novembra 2000 vo veci ústavnej sťažnosti E. K., bytom M. – L., a P. Ž., bytom P.
H., P., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., proti uzneseniu Mestského
zastupiteľstva v H. č. 10/2000 z 28. februára 2000, ktorým sa schválil Rokovací
poriadok Mestského zastupiteľstva v H., a proti uzneseniu Mestského zastupiteľstva
v H. zo 14. marca 2000, ktorým sa schválila neverejná časť rokovania Mestského
zastupiteľstva v H., za účasti mesta H., takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť E. K. a P. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
E. K., bytom M. – L., a P. Ž., bytom P. H., P. (ďalej len „sťažovatelia“),
v ústavnej sťažnosti z 15. mája 2000, ktorá došla Ústavnému súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) dňa 17. mája 2000, namietajú, že uznesením
Mestského zastupiteľstva v H. (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) zo dňa 14. marca
2000, ktorým sa rozhodlo o neverejnosti časti zasadania mestského zastupiteľstva,
došlo k porušeniu ich práv vyplývajúcich z čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 12 ods. 1 druhej vety v spojení s čl. 26 ústavy, čl. 13
ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ústavy, čl. 1 ústavy a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), teda k porušeniu práva na informácie
a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie.
Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojich práv vyplývajúcich z citovaných
ustanovení ústavy a Dohovoru aj uznesením č. 10/2000 zo dňa 28. februára 2000,
ktorým mestské zastupiteľstvo schválilo Rokovací poriadok Mestského zastupiteľstva
v H.
V podaní, ktoré došlo ústavnému súdu 17. mája 2000, bolo označené za
účastníka konania Mestské zastupiteľstvo v H. Podaním, ktoré došlo ústavnému súdu
22. mája 2000, sťažovatelia označili za účastníka konania namiesto Mestského
zastupiteľstva v H. mesto H., zastúpené primátorom mesta. Mestské zastupiteľstvo už
za účastníka konania sťažovatelia nepovažovali so zreteľom na to, že toto
zastupiteľstvo podľa § 24 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov nemá právnu subjektivitu.
Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje ústavný súd „o sťažnostiach proti právoplatným
rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy
a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody
občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.
V zmysle § 49 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavnú sťažnosť podať „fyzická
alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím orgánu uvedeného
v čl. 127 ústavy sa porušili jej základné práva alebo slobody občanov, a ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.
Podľa § 51 zákona o ústavnom súde účastníkmi konania sú sťažovateľ a orgán
štátnej správy alebo samosprávy, proti ktorému sťažnosť smeruje.
Z citovaných článkov ústavy a ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že
ústavná sťažnosť musí smerovať proti orgánu štátnej správy alebo samosprávy, proti
rozhodnutiu ktorého sťažnosť smeruje. Orgánmi obce (mesta), t. j. orgánmi územnej
samosprávy sú starosta (primátor), obecná rada a obecné (mestské) zastupiteľstvo.
Sťažovatelia pôvodne podali ústavnú sťažnosť proti mestskému zastupiteľstvu,
ale neskorším podaním z dôvodu, že mestské zastupiteľstvo nemá právnu subjektivitu,
označili za druhého účastníka podľa § 24 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov mesto H.
Mesto H. však podľa čl. 127 ústavy a § 51 zákona o ústavnom súde nemôže byť
druhým účastníkom v konaní o ústavných sťažnostiach, pretože mesto je právnickou
osobou nielen podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov, ale aj podľa § 18 ods. 1 písm. c) Občianskeho zákonníka. Preto mesto
nemožno považovať za orgán samosprávy, proti ktorému môže ústavná sťažnosť
smerovať. To potvrdzuje aj stabilizovaná judikatúra ústavného súdu (I. ÚS 50/96,
Ak ústavná sťažnosť smeruje proti účastníkovi, ktorý nie je pasívne vecne
legitimovaný podľa čl. 127 ústavy v spojení so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov, nemožno jeho sťažnosť prijať na ďalšie
konanie, pretože táto sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Zjavnú neopodstatnenosť
v tomto prípade treba vidieť nielen v tom, že druhý účastník je subjekt, ktorý ním
nemôže byť podľa čl. 127 ústavy a § 49 v spojení s § 51 ods. 1 zákona o ústavnom
súde v spojení so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov, ale aj v tom, že iný subjekt, proti ktorému by ústavná sťažnosť smerovala,
nebol označený. Preto ústavný súd nemá v tomto konaní ani možnosť vysloviť, akým
konaním došlo k porušeniu základných práv a slobôd (§ 57 ods. 1 zákona o ústavnom
súde), a okrem toho nie je určený orgán, ktorý by bol v ďalšom konaní viazaný
právnym názorom ústavného súdu (§ 57 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Týmto
orgánom nemôže byť mesto ako jednotka územnej samosprávy.
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.