Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 7/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte o podnete Ing. J. K.,

bytom K., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. S., ktorým namietal

porušenie jeho základného práva priznaného a 2 Slovenskej

republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. , 12. septembra 2000

takto

rozhodol:

Základné právo Ing. J. K. slobodne prijímať informácie priznané čl. 26 ods. 1

a 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I na verejnom pojednávaní

31. marca 1998 vo veci sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

10. novembra 1999 doručené podanie Ing. J. K. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom K.,

zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. S., K., označené ako „Podnet na začatie

konania vo veci porušovania práva zaručeného

a čl. 10 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Navrhovateľ vo svojom podnete na začatie konania pred ústavným súdom

uviedol, že v procesnom postavení odporcu v rámci verejného súdneho pojednávania

31. marca 1998 vo veci sp. zn. pred Okresným súdom Košice I si

zaznamenával priebeh tohto pojednávania na magnetofónový záznamník. Po zistení

tejto skutočnosti ho „pojednávajúca sudkyňa vyzvala, aby bez súhlasu súdu zvukový

záznam z pojednávania nevyhotovoval, a prikázala mu magnetofónový záznamník

vypnúť“ (ďalej len „postup súdu prvého stupňa“).

Z petitu navrhovateľovho podnetu vyplynulo, že ním žiadal o vydanie

rozhodnutia, v ktorom by ústavný súd vyslovil, že „postupom súdu prvého stupňa, ako

aj rozhodnutím odvolacieho súdu boli porušené jeho základné ľudské práva“,

konkrétne jeho základné právo na informácie zaručené v a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Ústavný súd po prijatí podnetu navrhovateľa na ďalšie konanie v časti

namietajúcej porušenie základného práva na informácie priznaného čl. 26 ods. 1 a 2

a Dohovoru označeným postupom súdu prvého stupňa listom zo dňa

6. marca 2000 doručil Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) kópiu

podnetu a vyzval jeho predsedu, aby sa k nemu vyjadril. Predseda okresného súdu vo

svojom vyjadrení zo 17. marca 2000 uviedol: „V predmetnej veci na pojednávaní dňa

31. 3. 1998 po otvorení pojednávania, zistení prítomnosti účastníkov

a zaprotokolovaní prednesov účastníkov prejednávajúca sudkyňa zistila, že otec bez jej

vedomia a súhlasu priebeh konania nahráva na magnetofón. Upozornila ho na túto

okolnosť a prikázala magnetofónový prehrávač vypnúť. Keďže otec po tomto

upozornení vzniesol námietku predpojatosti voči sudkyni, pojednávanie

bolo odročené“. Predseda okresného súdu ďalej uviedol: „Keďže pojednávanie dňa

31. 3. 1998 skončilo hneď po upozornení samosudkyne a následne vznesení námietky

predpojatosti a z ďalších pojednávaní otec si vyhotovil zvukový záznam a následne mu

boli vyhotovené aj odpisy zápisníc z pojednávaní, máme zato, že v konaní nedošlo

k porušeniu jeho základných práv na informácie podľa , 2

Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Z obsahu uznesenia

-41 je zrejmé, že poriadková pokuta bola otcovi uložená za odmietnutie

rešpektovania pokynov samosudkyne v zmysle a nie za vykonávanie

zvukového záznamu“. (Poznámka: Označenie „otec“ vo vyjadrení predsedu

Okresného súdu Košice I má vo vzťahu k tomuto nálezu ústavného súdu význam

„navrhovateľ“.)

Ústavný súd tým istým listom požiadal predsedu okresného súdu o oznámenie,

či v konaní o prijatom podnete trvá na ústnom pojednávaní. Okresný súd listom zo

17. marca 2000 ústavnému súdu oznámil, že v konaní o podnete navrhovateľa netrvá

na ústnom pojednávaní.

Na výzvu ústavného súdu zo dňa 6. marca 2000 právna zástupkyňa

navrhovateľa dňa 13. marca 2000 ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci samej.

II.

Navrhovateľ namietal porušenie svojho práva zaručeného . Podľa

: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené“. Podľa

: „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať

a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače

nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže

viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon“.

V rámci existujú dve skupiny správaní a činností, a to tie, ktoré

vyžadujú povolenie (pričom toto tvorí nevyhnutnú podmienku ich vykonávania:

„Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu“), a tie,

ktoré je možné vykonávať bez povolenia štátneho orgánu. Za predpokladu, že nastanú

okolnosti, ktoré sú uvedené v (ak ide o opatrenia v demokratickej

spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného

poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti), ich však možno obmedziť

zákonom.

Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so

silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s týmto

stupňom právnej sily. Zákonmi, ktoré upravujú právo na informácie v súvislosti

s možnosťami a spôsobmi ich získavania, sú vzhľadom na daný prípad Občiansky

súdny poriadok č. v znení neskorších predpisov a

o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch

a sudcoch“).

1. Ústavný súd konštatoval, že podľa § 116 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku: „Na zabezpečenie nerušeného priebehu pojednávania súd môže vykonať

opatrenia potrebné na usmernenie správania prítomných osôb.“

Podľa : „Pojednávanie vedie

predseda senátu, a to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo

výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby

zabezpečil splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov; dbá pritom aj

na to, aby svedkovia, ktorí dosiaľ neboli vyslúchnutí, neboli prítomní na pojednávaní“.

Podľa právneho názoru ústavného súdu zákon týmito ustanoveniami vymedzuje

hranice sudcovského (predseda senátu, samosudca) rozhodovania o opatreniach

potrebných na usmernenie správania prítomných osôb, o vedení pojednávania so

zreteľom na jeho dôstojný a nerušený priebeh, ako aj o vhodnosti opatrení na

zabezpečenie splnenia účelu pojednávania.

Ak uplatnenie opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku môže mať za následok zásah do práva zaručeného čl. 26 ods. 2

, sudca je vo svojej úvahe o uplatnení vhodných prostriedkov podľa

obmedzený niektorým z účelov taxatívne

ustanovených v . Opatrenia podľa a

možno v zásade hodnotiť ako opatrenia, ktoré zákon

ustanovuje na ochranu verejného poriadku, ako aj na ochranu práv a slobôd iných.

V súlade s možno týmito opatreniami právo na informácie podľa

a 2 len obmedziť, nie však vylúčiť.

neobsahuje zákaz prijímať informácie o činnosti orgánov Slovenskej

republiky ani o činnosti orgánov súdnej moci. Navrhovateľ bol v danom prípade

v postavení účastníka občianskoprávneho konania, ktoré tvorí na jednej strane

všeobecne prístupný informačný zdroj pre verejnosť, na strane druhej je osobitným

zdrojom informácií pre účastníka konania. Z postavenia účastníka občianskoprávneho

konania vyplývajú ústavné i zákonné záruky možností prijímania informácií. Okrem

ústavného práva, ktoré zaručuje každému prijímanie a vyhľadávanie informácií

v zmysle a 2 , účastník súdneho konania má aj zákonné právo

vyhľadávať informácie (napríklad právo nazerať do súdneho spisu podľa § 44

) alebo byť informovaný (právo na doručenie súdnych

písomností podľa ).

ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby účastník súdneho

konania prijímal informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi, a ponechávajú

v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu (t. j. aj účastníka súdneho konania),

aby sa rozhodol, ako právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam

písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenie určené

na vyhotovenie zvukového záznamu).

Na priebeh pojednávania podľa

môže rušivo pôsobiť celý rad externých aj interných faktorov ().

Predseda senátu (samosudca) nemá faktickú ani právnu možnosť vylúčiť pôsobenie

všetkých skutočností, ktoré rušia pojednávanie alebo jeho osobne. Predovšetkým

nemôže odstrániť viaceré externé faktory. Na rušivé vplyvy, ktoré má sudca možnosť

fakticky odstrániť alebo ich obmedziť, môže pôsobiť len v takej miere a s takou

intenzitou, ktorá je primeraná platnej právnej úprave.

V danom prípade samosudkyňa vyslovila zistenie, že navrhovateľ si vyhotovuje

zvukový záznam bez súhlasu súdu, ktoré spojila s výzvou vypnúť diktafón. Tým

použila zákaz s výhradou dovolenia, t. j. súhlasom súdu podmienila samotný výkon

slobody prijímať informácie využitím technického zariadenia určeného na vyhotovenie

zvukového záznamu.

Zákaz s výhradou dovolenia možno uplatniť iba v situácii, ak na základe zákona

možno určitým právom disponovať až vtedy, keď štátny orgán vopred povolí jeho

výkon. Samosudkyňa vychádzala z toho, že takýto zákaz môže vysloviť so zreteľom

na svoje právomoci vyplývajúce z príslušných ustanovení

o súdoch a sudcoch.

2. Popri je ďalším zákonným prameňom práva

na úpravu podmienok dôstojného a nerušeného priebehu súdneho pojednávania zákon

č. o súdoch a sudcoch. Podľa tohto zákona: „Predseda senátu

rozhoduje o tom, či je možné v priebehu súdneho pojednávania vyhotovovať obrazové

záznamy alebo uskutočňovať obrazové alebo zvukové prenosy“.

Ustanovenie citovaného zákona sa teda týka použitia videotechniky a v oblasti

audiotechniky sa týka iba prenosov na diaľku (rozhlas, televízia), nie

magnetofónových záznamov, pokiaľ súčasne nie sú diaľkovo reprodukované.

o súdoch a sudcoch má v uvedenom rozsahu povahu lex

specialis. Právnou normou všeobecnej povahy (lex generalis) je ustanovenie § 117

ods. 1 , podľa ktorého predseda senátu vedie

pojednávanie tak, aby „prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný

účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby zabezpečil

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov...“.

Podľa názoru ústavného súdu predseda senátu (samosudca) môže robiť

„vhodné“ – nie akékoľvek – opatrenia iba v rámci tohto ustanovenia, takže jeho

právomoci pri vedení pojednávania nemožno považovať za úplne neobmedzené, ale za

podmienené príslušnými právnymi normami zákonného charakteru.

Nakoľko o súdoch a sudcoch nevyžaduje súhlas

predsedu senátu (samosudcu) na vyhotovenie zvukového záznamu (na rozdiel od

vyhotovenia obrazového záznamu alebo obrazového alebo zvukového prenosu)

a nerobí tak ani iný právny predpis, ústavný súd zastáva názor, že v právomoci

predsedu senátu (samosudcu) je iba to, aby urobil v zmysle ustanovenia § 117 ods. 1

„vhodné opatrenia“.

Na základe zistených skutočností bolo potrebné konštatovať, že samosudkyňa

výzvou, aby si účastník konania nevyhotovoval zvukový záznam bez jej vedomia

a súhlasu, spojenou s príkazom na vypnutie magnetofónového prehrávača vyslovila

zákaz s výhradou dovolenia, ktorý prekračuje zákonom stanovené možnosti

obmedzenia základného práva na prijímanie informácií, t. j. nie je vhodným ani

primeraným opatrením na základe ani na základe

zákona o súdoch a sudcoch. V dôsledku uvedeného postupom Okresného súdu

Košice I na verejnom pojednávaní 31. marca 1998 v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2

.

III.

V ďalšej časti podnetu navrhovateľ namietol porušenie čl. 10 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 10 Dohovoru:

„1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať

názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych

orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali

udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.“

Článok 10 bod 1 Dohovoru, podobne ako , vymedzuje

povoľovacie konanie „rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam“,

pričom ide o jediné aktivity, ktoré podliehajú povoľovaciemu konaniu.

Porušenie čl. 10 Dohovoru spočíva v tom, že štátny orgán (súd) vyžadoval

povolenie (súhlas) na výkon práv, na ktoré sa v zmysle čl. 10 Dohovoru žiadne

povolenie (súhlas) nevyžaduje (hoci ich výkon možno za určitých okolností

obmedziť). Preto sa konanie tohto štátneho orgánu dostalo aj do rozporu s právom

navrhovateľa prijímať informácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.