Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 7/00
PDF · 152.39 KB
No categories available
II. ÚS 7/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 7/00-24
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte o podnete Ing. J. K.,
bytom K., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. S., ktorým namietal
porušenie jeho základného práva priznaného čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. Nc 1018/96, 12. septembra 2000
takto
rozhodol:
Základné právo Ing. J. K. slobodne prijímať informácie priznané čl. 26 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I na verejnom pojednávaní
31. marca 1998 vo veci sp. zn. Nc 1018/96 p o r u š e n é b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
10. novembra 1999 doručené podanie Ing. J. K. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom K.,
zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. S., K., označené ako „Podnet na začatie
konania vo veci porušovania práva zaručeného čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 10 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Navrhovateľ vo svojom podnete na začatie konania pred ústavným súdom
uviedol, že v procesnom postavení odporcu v rámci verejného súdneho pojednávania
31. marca 1998 vo veci sp. zn. Nc 1018/96 pred Okresným súdom Košice I si
zaznamenával priebeh tohto pojednávania na magnetofónový záznamník. Po zistení
tejto skutočnosti ho „pojednávajúca sudkyňa vyzvala, aby bez súhlasu súdu zvukový
záznam z pojednávania nevyhotovoval, a prikázala mu magnetofónový záznamník
vypnúť“ (ďalej len „postup súdu prvého stupňa“).
Z petitu navrhovateľovho podnetu vyplynulo, že ním žiadal o vydanie
rozhodnutia, v ktorom by ústavný súd vyslovil, že „postupom súdu prvého stupňa, ako
aj rozhodnutím odvolacieho súdu boli porušené jeho základné ľudské práva“,
konkrétne jeho základné právo na informácie zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Ústavný súd po prijatí podnetu navrhovateľa na ďalšie konanie v časti
namietajúcej porušenie základného práva na informácie priznaného čl. 26 ods. 1 a 2
ústavy a čl. 10 Dohovoru označeným postupom súdu prvého stupňa listom zo dňa
6. marca 2000 doručil Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) kópiu
podnetu a vyzval jeho predsedu, aby sa k nemu vyjadril. Predseda okresného súdu vo
svojom vyjadrení zo 17. marca 2000 uviedol: „V predmetnej veci na pojednávaní dňa
31. 3. 1998 po otvorení pojednávania, zistení prítomnosti účastníkov
a zaprotokolovaní prednesov účastníkov prejednávajúca sudkyňa zistila, že otec bez jej
vedomia a súhlasu priebeh konania nahráva na magnetofón. Upozornila ho na túto
okolnosť a prikázala magnetofónový prehrávač vypnúť. Keďže otec po tomto
upozornení vzniesol námietku predpojatosti voči sudkyni, pojednávanie
bolo odročené“. Predseda okresného súdu ďalej uviedol: „Keďže pojednávanie dňa
31. 3. 1998 skončilo hneď po upozornení samosudkyne a následne vznesení námietky
predpojatosti a z ďalších pojednávaní otec si vyhotovil zvukový záznam a následne mu
boli vyhotovené aj odpisy zápisníc z pojednávaní, máme zato, že v konaní nedošlo
k porušeniu jeho základných práv na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Z obsahu uznesenia
Nc 1018/96-41 je zrejmé, že poriadková pokuta bola otcovi uložená za odmietnutie
rešpektovania pokynov samosudkyne v zmysle § 53 O. s. p. a nie za vykonávanie
zvukového záznamu“. (Poznámka: Označenie „otec“ vo vyjadrení predsedu
Okresného súdu Košice I má vo vzťahu k tomuto nálezu ústavného súdu význam
„navrhovateľ“.)
Ústavný súd tým istým listom požiadal predsedu okresného súdu o oznámenie,
či v konaní o prijatom podnete trvá na ústnom pojednávaní. Okresný súd listom zo
17. marca 2000 ústavnému súdu oznámil, že v konaní o podnete navrhovateľa netrvá
na ústnom pojednávaní.
Na výzvu ústavného súdu zo dňa 6. marca 2000 právna zástupkyňa
navrhovateľa dňa 13. marca 2000 ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom
pojednávaní vo veci samej.
II.
Navrhovateľ namietal porušenie svojho práva zaručeného čl. 26 ústavy. Podľa
čl. 26 ods. 1 ústavy: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené“. Podľa
čl. 26 ods. 2 ústavy: „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať
a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače
nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže
viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon“.
V rámci čl. 26 ústavy existujú dve skupiny správaní a činností, a to tie, ktoré
vyžadujú povolenie (pričom toto tvorí nevyhnutnú podmienku ich vykonávania:
„Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu“), a tie,
ktoré je možné vykonávať bez povolenia štátneho orgánu. Za predpokladu, že nastanú
okolnosti, ktoré sú uvedené v čl. 26 ods. 4 ústavy (ak ide o opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti), ich však možno obmedziť
zákonom.
Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so
silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s týmto
stupňom právnej sily. Zákonmi, ktoré upravujú právo na informácie v súvislosti
s možnosťami a spôsobmi ich získavania, sú vzhľadom na daný prípad Občiansky
súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov a zákon č. 335/1991 Zb.
o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch
a sudcoch“).
1. Ústavný súd konštatoval, že podľa § 116 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku: „Na zabezpečenie nerušeného priebehu pojednávania súd môže vykonať
opatrenia potrebné na usmernenie správania prítomných osôb.“
Podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku: „Pojednávanie vedie
predseda senátu, a to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo
výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby
zabezpečil splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov; dbá pritom aj
na to, aby svedkovia, ktorí dosiaľ neboli vyslúchnutí, neboli prítomní na pojednávaní“.
Podľa právneho názoru ústavného súdu zákon týmito ustanoveniami vymedzuje
hranice sudcovského (predseda senátu, samosudca) rozhodovania o opatreniach
potrebných na usmernenie správania prítomných osôb, o vedení pojednávania so
zreteľom na jeho dôstojný a nerušený priebeh, ako aj o vhodnosti opatrení na
zabezpečenie splnenia účelu pojednávania.
Ak uplatnenie opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku môže mať za následok zásah do práva zaručeného čl. 26 ods. 2
ústavy, sudca je vo svojej úvahe o uplatnení vhodných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku obmedzený niektorým z účelov taxatívne
ustanovených v čl. 26 ods. 4 ústavy. Opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku možno v zásade hodnotiť ako opatrenia, ktoré zákon
ustanovuje na ochranu verejného poriadku, ako aj na ochranu práv a slobôd iných.
V súlade s ústavou možno týmito opatreniami právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1
a 2 len obmedziť, nie však vylúčiť.
Ústava neobsahuje zákaz prijímať informácie o činnosti orgánov Slovenskej
republiky ani o činnosti orgánov súdnej moci. Navrhovateľ bol v danom prípade
v postavení účastníka občianskoprávneho konania, ktoré tvorí na jednej strane
všeobecne prístupný informačný zdroj pre verejnosť, na strane druhej je osobitným
zdrojom informácií pre účastníka konania. Z postavenia účastníka občianskoprávneho
konania vyplývajú ústavné i zákonné záruky možností prijímania informácií. Okrem
ústavného práva, ktoré zaručuje každému prijímanie a vyhľadávanie informácií
v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, účastník súdneho konania má aj zákonné právo
vyhľadávať informácie (napríklad právo nazerať do súdneho spisu podľa § 44
Občianskeho súdneho poriadku) alebo byť informovaný (právo na doručenie súdnych
písomností podľa § 45 Občianskeho súdneho poriadku).
Ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby účastník súdneho
konania prijímal informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi, a ponechávajú
v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu (t. j. aj účastníka súdneho konania),
aby sa rozhodol, ako právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam
písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenie určené
na vyhotovenie zvukového záznamu).
Na priebeh pojednávania podľa § 116 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
môže rušivo pôsobiť celý rad externých aj interných faktorov (II. ÚS 28/96).
Predseda senátu (samosudca) nemá faktickú ani právnu možnosť vylúčiť pôsobenie
všetkých skutočností, ktoré rušia pojednávanie alebo jeho osobne. Predovšetkým
nemôže odstrániť viaceré externé faktory. Na rušivé vplyvy, ktoré má sudca možnosť
fakticky odstrániť alebo ich obmedziť, môže pôsobiť len v takej miere a s takou
intenzitou, ktorá je primeraná platnej právnej úprave.
V danom prípade samosudkyňa vyslovila zistenie, že navrhovateľ si vyhotovuje
zvukový záznam bez súhlasu súdu, ktoré spojila s výzvou vypnúť diktafón. Tým
použila zákaz s výhradou dovolenia, t. j. súhlasom súdu podmienila samotný výkon
slobody prijímať informácie využitím technického zariadenia určeného na vyhotovenie
zvukového záznamu.
Zákaz s výhradou dovolenia možno uplatniť iba v situácii, ak na základe zákona
možno určitým právom disponovať až vtedy, keď štátny orgán vopred povolí jeho
výkon. Samosudkyňa vychádzala z toho, že takýto zákaz môže vysloviť so zreteľom
na svoje právomoci vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona č. 335/1991 Zb.
o súdoch a sudcoch.
2. Popri Občianskom súdnom poriadku je ďalším zákonným prameňom práva
na úpravu podmienok dôstojného a nerušeného priebehu súdneho pojednávania zákon
č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch. Podľa § 8 ods. 3 tohto zákona: „Predseda senátu
rozhoduje o tom, či je možné v priebehu súdneho pojednávania vyhotovovať obrazové
záznamy alebo uskutočňovať obrazové alebo zvukové prenosy“.
Ustanovenie citovaného zákona sa teda týka použitia videotechniky a v oblasti
audiotechniky sa týka iba prenosov na diaľku (rozhlas, televízia), nie
magnetofónových záznamov, pokiaľ súčasne nie sú diaľkovo reprodukované.
Zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch má v uvedenom rozsahu povahu lex
specialis. Právnou normou všeobecnej povahy (lex generalis) je ustanovenie § 117
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu vedie
pojednávanie tak, aby „prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný
účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby zabezpečil
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov...“.
Podľa názoru ústavného súdu predseda senátu (samosudca) môže robiť
„vhodné“ – nie akékoľvek – opatrenia iba v rámci tohto ustanovenia, takže jeho
právomoci pri vedení pojednávania nemožno považovať za úplne neobmedzené, ale za
podmienené príslušnými právnymi normami zákonného charakteru.
Nakoľko zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch nevyžaduje súhlas
predsedu senátu (samosudcu) na vyhotovenie zvukového záznamu (na rozdiel od
vyhotovenia obrazového záznamu alebo obrazového alebo zvukového prenosu)
a nerobí tak ani iný právny predpis, ústavný súd zastáva názor, že v právomoci
predsedu senátu (samosudcu) je iba to, aby urobil v zmysle ustanovenia § 117 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku „vhodné opatrenia“.
Na základe zistených skutočností bolo potrebné konštatovať, že samosudkyňa
výzvou, aby si účastník konania nevyhotovoval zvukový záznam bez jej vedomia
a súhlasu, spojenou s príkazom na vypnutie magnetofónového prehrávača vyslovila
zákaz s výhradou dovolenia, ktorý prekračuje zákonom stanovené možnosti
obmedzenia základného práva na prijímanie informácií, t. j. nie je vhodným ani
primeraným opatrením na základe Občianskeho súdneho poriadku ani na základe
zákona o súdoch a sudcoch. V dôsledku uvedeného postupom Okresného súdu
Košice I na verejnom pojednávaní 31. marca 1998 v konaní vedenom pod sp. zn.
Nc 1018/96 došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2
III.
V ďalšej časti podnetu navrhovateľ namietol porušenie čl. 10 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 10 Dohovoru:
„1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať
názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych
orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali
udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.“
Článok 10 bod 1 Dohovoru, podobne ako čl. 26 ods. 1 ústavy, vymedzuje
povoľovacie konanie „rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam“,
pričom ide o jediné aktivity, ktoré podliehajú povoľovaciemu konaniu.
Porušenie čl. 10 Dohovoru spočíva v tom, že štátny orgán (súd) vyžadoval
povolenie (súhlas) na výkon práv, na ktoré sa v zmysle čl. 10 Dohovoru žiadne
povolenie (súhlas) nevyžaduje (hoci ich výkon možno za určitých okolností
obmedziť). Preto sa konanie tohto štátneho orgánu dostalo aj do rozporu s právom
navrhovateľa prijímať informácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.