Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 137/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa

a zo sudcov Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 22. januára

2003 prerokoval prijatú sťažnosť F. K., bytom B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,

B. B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v a v Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l právo

F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prerokovanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Okresnému súdu v Trnave p r i k a z u j e , aby vo veci vedenej pod sp. zn.

k o n a l .

3. F. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk

(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave p o v i n n ý

vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-23 z 20. novembra 2002 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť F. K., bytom

B. B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B. B., vo veci

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ listom z 13. januára

2003, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 23. decembra 2002 vyslovili súhlas s tým, aby sa

upustilo od ústneho pojednávania.

V podanej sťažnosti sa uvádza, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu

vyšetrovania Policajného zboru v Trenčíne (v súčasnosti Krajského úradu justičnej polície

Policajného zboru v Trenčíne) ČVS: KÚV-40/10-99 z 25. augusta 1999 bolo proti

sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a),

b) a c) za to, že mal spolu s dvoma ďalšími páchateľmi fyzicky napadnúť

J. G., vyhrážať sa mu zastrelením, požadovať a prevziať od neho 250 000 Sk, resp. osobné

motorové vozidlo značky Peugeot.

Uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. z 25. augusta 1999 bol

sťažovateľ vzatý do väzby, pričom väzba trvala do 25. augusta 2002, teda celé tri roky.

Listom prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne z 24. novembra 2000 mu bolo

oznámené, že bola na neho podaná na Okresnom súde v Prievidzi obžaloba, a to po tom, čo

10. októbra 2000 bolo vyšetrovanie vo veci ukončené.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo

4. apríla 2001 bola podľa trestná vec sťažovateľa vedená na

Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn. tomuto súdu odňatá a prikázaná

okresnému súdu. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. mája 2001 trestnú vec

postúpil Krajskému súdu v Trenčíne. Krajský súd v Trenčíne 5. decembra 2001 vyslovil

svoju nepríslušnosť a vec predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie v spore o príslušnosť.

Napokon najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. januára 2002 rozhodol o tom, že

príslušný na vykonanie konania v prvom stupni v trestnej veci sťažovateľa je okresný súd.

Na dokreslenie skutkového stavu poukazuje sťažovateľ ešte na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. Ntv-II 67/2001 z 21. augusta 2001, ktorým bola podľa § 71 ods. 2 Trestného

poriadku predĺžená väzba do 25. augusta 2002 s odôvodnením, že ide o vec, ktorej

obťažnosť spočíva nielen v rozsahu dokazovania, ale aj v samotnom obsahu skutkových

zistení. Pritom ku dňu rozhodovania najvyššieho súdu o predĺžení väzby uplynulo už takmer

10 mesiacov konania na súde, počas ktorého ku meritórnemu konaniu nedošlo. Sťažovateľ

zdôrazňuje, že takýto stav on ničím nezavinil. Bol po celú dobu súdu k dispozícii, nevznášal

neúspešné námietky zaujatosti sudcov, neopodstatnene nevymieňal svojich obhajcov,

nesiahol ku sebapoškodzovaniu atď. V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 87/02

z 15. augusta 2002, ktorým ďalšie predĺženie väzby už nebolo povolené, sa konštatuje, že

sudca alebo prísediaci neboli v kritickom čase práceneschopní a že prieťahy v konaní

vznikli „liknavosťou súdu, opakovaným procesným pochybením súdu“, teda takými

skutočnosťami, ktoré nemali pôvod v konaní sťažovateľa.

Sťažovateľ napokon zhrňuje, že hoci vyšetrovanie bolo ukončené 10. októbra 2000

a obžaloba bola Okresnému súdu v Prievidzi podaná 24. novembra 2000, doposiaľ nedošlo

k jeho postaveniu pred súd.

Po právnej stránke je sťažovateľ toho názoru, že tak a

ods. 2 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru zabezpečujú právo na rýchly a spravodlivý proces

bez prieťahov. Vzhľadom na to sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil, že postupom okresného súdu od 16. mája 2001 a jeho nečinnosťou v konaní

vedenom pod sp. zn. (teraz pod sp. zn. ) po nadobudnutí právoplatnosti

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára 2002 došlo k porušeniu čl. 48

ods. 2 , listiny a dohovoru. Požaduje ďalej, aby ústavný súd

prikázal okresnému súdu v tejto veci konať. Napokon požaduje priznanie finančného

zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu z 23. decembra 2002 vyplýva, že táto

nesúhlasí so sťažnosťou a je toho názoru, že zo strany okresného súdu doposiaľ nedošlo

k žiadnemu porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa ako obvineného

v trestnom konaní.

Predsedníčka okresného súdu poukazuje predovšetkým na určité základné

skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu.

Samostatnými uzneseniami najvyššieho súdu zo 4. apríla 2001 boli tri trestné veci

Okresného súdu v Prievidzi odňaté a prikázané okresnému súdu. Išlo o spisy vedené na

Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn. , a . Všetky tri

trestné veci napadli na okresný súd 11. apríla 2001, pričom vec vedená na Okresnom súde

v Prievidzi pod sp. zn. sa zapísala na okresnom súde pod sp. zn. .

Predseda senátu po naštudovaní tejto rozsiahlej trestnej veci rozhodol na neverejnom

zasadnutí 16. mája 2001, že ju postupuje na prejednanie Krajskému súdu v Trenčíne ako

súdu príslušnému vo veci konať, lebo sa tam už vedie voči obvinenému I. M. a spol. ďalšie

trestné konanie pre trestný čin lúpeže. Sťažovateľ a J. K. podali proti uzneseniu sťažnosť,

o ktorej Krajský súd v Trnave rozhodol uznesením sp. zn. z 20. septembra

2001 tak, že sťažnosť zamietol. Spis sa z Krajského súdu v Trnave vrátil 26. októbra 2001

a 30. októbra 2001 bol zaslaný na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne. V dôsledku

sporu o príslušnosť medzi okresným súdom a Krajským súdom v Trenčíne rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. januára 2002 tak, že príslušný na konanie

v prvom stupni je okresný súd. Spis sa na okresný súd vrátil 28. januára 2002 a trestná vec

bola zapísaná pod sp. zn. , pod ktorou sa aj doposiaľ vedie.

Predseda senátu okresného súdu 7. februára 2002 zamietol žiadosti sťažovateľa a S.

P. o prepustenie z väzby na slobodu.

Opatrením predsedu okresného súdu z 12. februára 2002 bola trestná vec sp. zn.

zákonnému sudcovi M. K. odňatá, lebo minister spravodlivosti Slovenskej

republiky mu dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu. Zároveň bola trestná vec pridelená

spolu s ďalšími vecami na prejednanie a rozhodnutie predsedníčke senátu JUDr. K. S. Dňa

21. februára 2002 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie

o sťažnostiach proti uzneseniu zo 7. februára 2002. Uznesením z 5. marca 2002 bolo

uznesenie okresného súdu zo 7. februára 2002 zrušené a okresnému súdu prikázané znova

konať, keďže vo veci mal rozhodovať senát. Spis sa na okresný súd vrátil 8. marca 2002.

Okresný súd o žiadostiach o prepustenie na slobodu znovu rozhodoval 19. marca 2002,

pričom ich zamietol. Krajský súd v Trnave uznesením z 30. apríla 2002 sťažnosti

obvinených zamietol a spis sa na okresný súd vrátil 9. mája 2002.

Dňa 3. júna 2002 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby, pričom jeho žiadosť

okresný súd 13. júna 2002 zamietol a 8. júla 2002 predložil spis Krajskému súdu v Trnave

na rozhodnutie o sťažnosti. Krajský súd v Trnave sťažovateľovi nevyhovel a spis sa na

okresný súd vrátil 17. júla 2002.

Predsedníčka senátu 7. augusta 2002 najvyššiemu súdu predložila návrh na

predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa a ďalšieho obvineného S. P. s poukazom na

to, že vzhľadom na značný rozsah spisového materiálu (5 734 strán a pripojené ďalšie dve

obžaloby) nie je predpoklad, aby sa v lehote do 25. augusta 2002 vo veci rozhodlo, pričom

trestný spis nemala stále k dispozícii. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 87/02 bolo

rozhodnuté, že sa väzba nepredlžuje, pričom spis sa na okresný súd vrátil 20. augusta 2002.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu je evidentné, že po vyriešení sporu

o príslušnosť medzi okresným súdom a Krajským súdom v Trenčíne sa spis niekoľkokrát

nenachádzal na okresnom súde, a teda nebol k dispozícii predsedníčke senátu, ktorá

postupne popri inej svojej práci študuje aj túto trestnú vec, ktorej spis obsahuje 17 zväzkov

a 5 760 strán, ako aj súvisiace samostatne vedené obžaloby vedené pod sp. zn.

a . Okrem toho má predsedníčka senátu mesačný nápad nových obžalôb

v počte 30 a v agende podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody

v priemere 50 vecí. Predsedníčka senátu trestnú vec sťažovateľa študuje. Obžaloba

obvineným doposiaľ nebola doručená, lebo je potrebné preskúmať ju najprv z toho

hľadiska, či poskytuje spoľahlivý základ pre ďalšie konanie a či postavenie obvinených pred

súd je dostatočne odôvodnené. Až v prípade, že nebude urobené niektoré z rozhodnutí

uvedených v a , bude obžaloba doručená obvineným,

obhajcom a poškodeným.

Napokon predsedníčka okresného súdu uvádza, že okresný súd v trestnej veci

vedenej pod sp. zn. koná bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, berúc pri

tom do úvahy rozsah danej trestnej veci a ďalšiu rozhodovaciu činnosť predsedníčky senátu.

O nečinnosti okresného súdu nemožno hovoriť ani v čase od 4. apríla 2001 do 18. januára

2002.

II.

Z dokladov predložených sťažovateľom, ako aj z časti spisu okresného súdu sp. zn.

, a to zo zväzkov 17 a 18 (č. l. 5 065 až 5 756), ktoré si ústavný súd od okresného

súdu vyžiadal, sa dajú zistiť nasledovné podstatné skutočnosti.

Uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru

v Trenčíne sp. zn. ČVS: z 25. augusta 1999 bolo vznesené proti

sťažovateľovi, ako aj I. M., S. P. a M. K. obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235

ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) , pričom sťažovateľa sa týkajú dva body

uznesenia.

Uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. z 27. augusta 1999 boli

sťažovateľ a S. P. vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c)

, pričom v prípade sťažovateľa sa väzba začala 25. augusta 1999 o 15.30

h.

Prípisom z 24. novembra 2000 oznámila prokurátorka Krajskej prokuratúry

v Trenčíne obhajcovi sťažovateľa JUDr. J. G., že uvedeného dňa podala na sťažovateľa

obžalobu pre pokračovací trestný čin vydierania podľa § 9 ods. 2 a § 235 ods. 1 a ods. 2

písm. a), b) a c) , a to na Okresnom súde v Prievidzi.

Z obžaloby Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. k. -1119 zo 17. novembra

2000 sa dá zistiť, že bola doručená Okresnému súdu v Prievidzi 24. novembra 2000, kde sa

viedla pod sp. zn. . Obžaloba je podaná na 8 obvinených vrátane sťažovateľa

a má desať bodov. Proti sťažovateľovi smerujú body 4 a 5, ktoré sú v podstate totožné

s uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia z 25. augusta 1999. Okrem toho sa

sťažovateľa týkajú aj body 8 a 9 obžaloby.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. apríla 2001 bola trestná vec

vedená na Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn. odňatá Okresnému súdu

v Prievidzi a prikázaná okresnému súdu. Z uznesenia vyplýva, že podľa názoru najvyššieho

súdu ide o rozsiahlu a „vysoko“ závažnú trestnú činnosť javiacu znaky organizovaného

zločinu. Vzhľadom na charakter tejto trestnej veci je nutné, aby sa ňou zaoberali sudcovia

so skúsenosťami a praxou na trestnom úseku. Skutočnosť, že z prejednávania tejto trestnej

veci sú vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu v Prievidzi pôsobiaci na trestnom úseku,

ale aj sudcovia Krajského súdu v Trenčíne pôsobiaci na trestnom úseku, spolu s okolnosťou,

že Okresný súd v Prievidzi nemá priestorové a bezpečnostné podmienky nevyhnutné na

výsluch chránených a utajených svedkov, ako ani zabezpečovacie zariadenia a priestory

nutné pre bezpečný priebeh hlavného pojednávania, vrátane skutočnosti, že v obvode

Okresného súdu v Prievidzi sa nenachádza väznica, kde by sa prípadne mohlo hlavné

pojednávanie vykonať, predstavujú súhrnne také dôležité dôvody, na základe ktorých

najvyšší súd v zmysle musel rozhodnúť tak, ako to je vyššie

uvedené. Spis došiel na okresný súd 11. apríla 2001, kde bol vedený pod sp. zn. .

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. mája 2001 bola trestná vec

vedená na okresnom súde pod sp. zn. postúpená na prejednanie Krajskému súdu

v Trenčíne ako súdu príslušnému vo veci konať. Podľa názoru okresného súdu keďže na

Krajskom súde v Trenčíne sa vedie proti I. M. a spol. ďalšie trestné konanie pod sp. zn. 1 T

5/01 za trestný čin lúpeže podľa , a a ,

v zmysle a má aj o tejto veci konať Krajský súd

v Trenčíne. Ďalej sa v odôvodnení uznesenia poukazuje aj na skutočnosť, že ani na

okresnom súde nie sú vytvorené také priestorové a bezpečnostné podmienky, aké uvádza

najvyšší súd. Ak bol preto najvyšší súd toho názoru, že trestná vec nemôže byť prejednaná

Okresným súdom v Prievidzi, potom vo zvýšenej miere sú dané také isté dôležité dôvody aj

na strane okresného súdu.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 67/2001 z 21. augusta 2001 sa

sťažovateľovi a S. P. podľa predĺžila lehota trvania väzby do

25. augusta 2002. O predĺženie lehoty trvania väzby požiadal predseda senátu okresného

súdu s poukazom na obťažnosť veci a rozsah dokazovania. Podľa názoru najvyššieho súdu

ide o skupinovú trestnú vec, ktorej obťažnosť spočíva nielen v rozsahu dokazovania, ale

i v samotnom obsahu skutkových zistení.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 5. decembra 2001 bolo

vyslovené, že krajský súd nie je príslušný na konanie v trestnej veci vedenej na okresnom

súde pod sp. zn. . Podľa názoru krajského súdu za rozhodujúce treba považovať

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. apríla 2001, ktorým sa rozhodlo

o odňatí tejto trestnej veci Okresnému súdu v Prievidzi a o jej prikázaní okresnému súdu.

Týmto rozhodnutím najvyššieho súdu sa založila miestna príslušnosť okresného súdu, ktorý

per analogiam nemôže už vec postúpiť inému súdu.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára 2002 bolo vyslovené,

že príslušným na vykonanie konania v prvom stupni v trestnej veci vedenej na okresnom

súde pod sp. zn. je okresný súd. Podľa názoru najvyššieho súdu predpokladom

postúpenia veci podľa musí byť zistenie, že súd,

na ktorom bola obžaloba podaná, nie je na jej prejednanie sám príslušný. V danom prípade

však príslušnosť na konanie v prvom stupni bola okresnému súdu daná rozhodnutím

najvyššieho súdu, čo vylučuje ďalší postup podľa .

Spis sa vrátil okresnému súdu z najvyššieho súdu 28. januára 2002 a odvtedy je vedený pod

sp. zn. .

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. februára 2002 sa zamietla žiadosť

sťažovateľa a S. P. o prepustenie z väzby na slobodu ako nedôvodná.

Opatrením predsedníčky okresného súdu JUDr. H. G. č. Spr 222/02 z 12. februára

2002 podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov trestná

vec sp. zn. , ako aj ďalšie trestné veci sp. zn. a sa odňali

zákonnému sudcovi M. K. a pridelili sa na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. K. S.

Z odôvodnenia vyplýva, že 11. februára 2002 sudca M. K. predložil predsedníčke okresného

súdu rozhodnutie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o dočasnom pozastavení

výkonu funkcie sudcu v dôsledku podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania, a to

až do doby právoplatného skončenia disciplinárneho konania.

Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 5. marca 2002 bolo

uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 7. februára 2002 zrušené a vec vrátená na

nové konanie a rozhodnutie, keďže vo veci konal a rozhodol namiesto senátu iba predseda

senátu.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 19. marca 2002 bola opätovne

zamietnutá žiadosť sťažovateľa a S. P. o prepustenie z väzby na slobodu.

Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 30. apríla 2002 bola

sťažnosť S. P. a sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 19. marca

2002 zamietnutá.

Ďalšiu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 3. júna 2002 zamietol okresný

súd uznesením sp. zn. z 13. júna 2002.

Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 16. júla 2002 sa zrušilo

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 13. júna 2002, pričom krajský súd sám žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a osobitným výrokom rozhodol

o neprijatí jeho písomného sľubu podľa .

Návrhom zo 7. augusta 2002 požiadala predsedníčka senátu okresného súdu najvyšší

súd o predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa a S. P.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 87/02 z 15. augusta 2002 bolo

rozhodnuté, že sa väzba sťažovateľa a S. P. nepredlžuje. Podľa názoru najvyššieho súdu

návrh predsedníčky senátu okresného súdu bol síce predložený v zákonnej lehote

a oprávnenou osobou, ale nebolo možné mu vyhovieť, lebo nie sú splnené zákonné

podmienky pre predĺženie lehoty trvania väzby nad 3 roky v zmysle § 71 ods. 2 Trestného

poriadku. Požiadavka obťažnosti veci je splnená len formálne, a to berúc do úvahy rozsah

trestného spisu. Z toho dôvodu však už najvyšší súd uznesením z 21. augusta 2001 predĺžil

lehotu trvania väzby o 1 rok, teda do 25. augusta 2002, celkom spolu na 3 roky. Hoci od

tohto termínu uplynul takmer 1 rok, nedošlo k určeniu termínu hlavného pojednávania,

prípadne k termínu neverejného zasadnutia na predbežné prerokovanie obžaloby. Nie je

možné prehliadnuť, že vec napadla na okresný súd už 11. apríla 2001, keď najvyšší súd

uznesením zo 4. apríla 2001 odňal vec Okresnému súdu v Prievidzi a prikázal ju okresnému

súdu, pričom na Okresný súd v Prievidzi obžaloba krajského prokurátora v Trenčíne

napadla ešte 26. novembra 2000. Súdna väzba trvá preto už takmer 21 mesiacov. Tieto

prieťahy vo veci spôsobil prevažne nesprávny pracovný postup okresného súdu (postúpenie

veci Krajskému súdu v Trenčíne, rozhodnutie o väzbe samotným predsedom senátu

a rozhodovanie o príslušnosti súdu na konanie). Nebyť popísaných skutočností mohlo sa

začať konať vo veci po 11. apríli 2001. Najvyšší súd nezistil ani iné závažné dôvody na

predĺženie lehoty trvania väzby. Tými treba rozumieť napríklad opakovane vznášané

neúspešné námietky zaujatosti členov senátu, neopodstatnené výmeny obhajcov, dlhšie

trvajúcu chorobu sudcu alebo členov senátu, predlžovanie konania v dôsledku

sebapoškodzovania sa obvineného. Za takýto dôvod však nie je možné považovať nečinnosť

alebo liknavosť súdu, prípadne opakované procesné pochybenia súdu, ktoré nemali pôvod

v konaní obvinených.

Napokon treba uviesť, že v čase od 23. septembra 2002 do 3. októbra 2002 bola časť

spisu sp. zn. , a to zväzky 17 a 18, predložená ústavnému súdu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov ...“.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny „Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov ...“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná ...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného v nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až

právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia

právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. ).

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania

a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. , ).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky.

Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahu

prieťahov v konaní (napr. ).

Vzhľadom na vyššie uvedené východiská považuje ústavný súd za potrebné zaoberať

sa predovšetkým otázkou, či trestná vec vedená na okresnom súde proti sťažovateľovi

a ďalším obvineným je z hľadiska právneho alebo faktického vecou zložitou.

V tejto súvislosti treba prisvedčiť okresnému súdu, že táto trestná vec je najmä zo

skutkového hľadiska zložitá z dôvodu, že 16 zväzkov spisu, v ktorých je obsiahnuté

prípravné konanie, má asi 5 000 strán. Je zrejmé, že preštudovanie takého kvantitatívne

rozsiahleho spisu je časovo náročné. Trestnú vec však treba považovať za skutkovo

a právne náročnú a zložitú aj preto, že v obžalobe vymedzené skutkové deje sú

komplikované a náročné tak na zisťovanie skutkového stavu, ako aj na hodnotenie

dokazovania.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnom konaní.

Okresnému súdu bola trestná vec sťažovateľa prikázaná uznesením najvyššieho súdu

zo 4. apríla 2001, pričom bola zároveň odňatá Okresnému súdu v Prievidzi. Najvyšší súd

teda ustálil, že vecne a miestne príslušným súdom je okresný súd. Spis došiel okresnému

súdu 11. apríla 2001. Napriek stanovisku najvyššieho súdu okresný súd uznesením sp. zn.

zo 16. mája 2001 postúpil trestnú vec sťažovateľa na prejednanie Krajskému súdu

v Trenčíne. Vyvolal tým pomerne dlhotrvajúce konanie, v ktorom sa riešili otázky miestnej

a vecnej príslušnosti súdov. Táto procedúra bola ukončená až uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. januára 2002, ktorým bolo vyslovené, že príslušným na vykonanie

konania v prvom stupni v tejto trestnej veci je okresný súd. Spis sa vrátil z najvyššieho súdu

28. januára 2002.

Podľa názoru ústavného súdu obdobie od 16. mája 2001 do konca januára 2002 treba

považovať za zbytočný prieťah v zmysle článkov , listiny a dohovoru, ktorých

porušenie sa namieta.

Akékoľvek pochybnosti o miestnej a vecnej príslušnosti okresného súdu sa

uznesením najvyššieho súdu z 18. januára 2002 skončili a nič nebránilo tomu, aby okresný

súd vytýčil hlavné pojednávanie, resp. neverejné zasadnutie na predbežné prejednanie

obžaloby. V tejto súvislosti treba konštatovať, že pôvodný zákonný sudca M. K. termín

hlavného pojednávania alebo neverejného zasadnutia vytýčiť nemohol, lebo 12. februára

2002 mu bola trestná vec predsedníčkou okresného súdu odňatá z dôvodu, že minister

spravodlivosti Slovenskej republiky mu dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu v dôsledku

podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania. Zároveň predsedníčka okresného súdu

pridelila trestnú vec na prejednanie a rozhodnutie súčasnej zákonnej sudkyni JUDr. K. S.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v konaní okresného súdu v čase od februára

2002 až doposiaľ vidieť zbytočné prieťahy. Sudkyňa popri ďalšej svojej agende študuje

trestný spis a zároveň robí všetky kroky, ktoré aktuálne prichádzajú do úvahy. Ide najmä

o rozhodovanie o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby na slobodu a o ďalšie

úkony technického rázu, ktoré s takýmto rozhodovaním súvisia. Skutočnosťou je aj to, že

v určitých kratších obdobiach bol trestný spis predkladaný Krajskému súdu v Trnave na

rozhodovanie o sťažnostiach, resp. najvyššiemu súdu na rozhodnutie o predĺžení lehoty

trvania väzby.

Z doposiaľ uvedeného treba vyvodiť, že pokiaľ by ústavný súd skúmal izolovane iba

obdobie od februára 2002 až doposiaľ, mohol by bez ďalšieho dospieť k záveru, že základné

právo sťažovateľa nebolo porušené. Skutková a právna náročnosť danej trestnej veci

a činnosť zákonnej sudkyne od februára až doposiaľ takýto záver jednoznačne umožňujú.

Pohľad ústavného súdu musí byť celkový - komplexný. Musí vychádzať z toho, že

hoci trestné stíhanie proti sťažovateľovi bolo začaté 25. augusta 1999, obžaloba proti nemu

podaná na Okresnom súde v Prievidzi 24. novembra 2000, trestná vec prikázaná okresnému

súdu najvyšším súdom 4. apríla 2001, pričom spis došiel okresnému súdu 11. apríla 2001,

sťažovateľ bol vo väzbe od 25. augusta 1999 do 25. augusta 2002, doposiaľ nedošlo

k právoplatnému ukončeniu trestnej veci.

Podľa názoru ústavného súdu je daná jednoznačná príčinná súvislosť medzi

opatrením predsedníčky okresného súdu a skutočnosťou, že novo určená zákonná sudkyňa

musela začať znova študovať trestný spis, ktorý už predchádzajúci zákonný sudca mal

naštudovaný. Ide o skutočnosť, za ktorú je objektívne zodpovedný z hľadiska namietaného

porušenia základného práva okresný súd. Inak povedané, keby nevznikla potreba trestnú vec

odňať pôvodnému zákonnému sudcovi, nevznikla by ani potreba nového naštudovania

trestného spisu novou zákonnou sudkyňou.

Ústavný súd objektívnu zodpovednosť okresného súdu opiera predovšetkým

o závery, ktoré vyplývajú z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 87/02 z 15. augusta

2002. Najvyšší súd ako vrcholný orgán sústavy všeobecných súdov a ako jediný orgán

oprávnený rozhodovať tak o odňatí a prikázaní trestných vecí, ako aj o sporoch

o príslušnosť v prípadoch súdov nemajúcich iný spoločne nadriadený súd zaujal

jednoznačné stanovisko, podľa ktorého vecne i miestne príslušným na prejednanie

a rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa je okresný súd. Zároveň tiež konštatoval, že

nesprávnym pracovným postupom okresného súdu, a to postúpením veci Krajskému súdu

v Trenčíne, rozhodnutím o väzbe samotným predsedom senátu a rozhodovaním

o príslušnosti súdu na konanie, došlo k tomu, že sa nezačalo konať o veci po 11. apríli 2001.

Najvyšší súd výslovne dospel k záveru, že „nečinnosť alebo liknavosť súdu, prípadne

opakované procesné pochybenia súdu, ktoré nemali pôvod v konaní obvinených“, nie je

možné považovať za dôvody, kvôli ktorým by bolo možné predĺžiť lehotu trvania väzby.

Napokon je potrebné zaoberať sa správaním sťažovateľa ako obvineného v trestnom

konaní v tom zmysle, či on svojím postupom nespôsobil, že trestná vec doposiaľ nie je

ukončená.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že nijaké skutočnosti, ktoré by zo strany

sťažovateľa mohli mať vplyv na rýchlosť a plynulosť trestného konania pred okresným

súdom, neboli zistené. Sťažovateľ viackrát využil svoje právo požadovať prepustenie

z vyšetrovacej väzby na slobodu vrátane práva podať sťažnosť proti nepriaznivému

rozhodnutiu okresného súdu. Takéto konanie sťažovateľa nie je takého rázu, ktoré by bolo

možné pričítať v jeho neprospech v súvislosti so skúmaním rýchlosti a plynulosti trestného

konania. Práve naopak, zo strany sťažovateľa šlo iba o realizáciu jedného z jeho

najpodstatnejších obhajobných práv.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že od 16. mája 2001 došlo k porušeniu čl. 48

ods. 2 , listiny a dohovoru zo strany okresného súdu. Tento

stav doposiaľ trvá.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou

nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na citované ustanovenie ústavný súd prikázal okresnému súdu v trestnej

veci vedenej pod sp. zn. konať.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako

náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď

porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že

neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného

stavu (). Príkaz, aby orgán konal vo veci, znamená síce nápravu do budúcnosti,

ale nijako nenapráva porušenie základného práva za čas minulý.

Ústavný súd preto považoval za oprávnenú sťažovateľovu požiadavku na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, a to v požadovanej výške 50 000 Sk. Vychádzal

pritom z časového rozsahu porušenia základného práva, ako aj zo skutočnosti, že do

25. augusta 2002 bol sťažovateľ vo väzbe a po tento čas treba porušenie jeho základného

práva považovať za výrazne intenzívnejšie ako po tomto termíne.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2003