Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/30/2026

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Matúša Tarcalu, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 22.09.2026 v trestnej veci obžalovaných A. B. C. a spol., pre pokračovací trestný čin neodvedenia dane a poistného vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1 alinea 2, ods. 4 Tr. zákona v znení účinnom do 30.06.2002 a iné, o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Humenné zo dňa 11.03.2026, sp. zn. , takto

r o z h o d o l :

Podľa sťažnosť krajského prokurátora z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné napadnutým uznesením zo dňa 11.03.2026, sp. zn. podľa , za použitia z dôvodu uvedeného v , trestné stíhanie vedené Okresným súdom Humenné pod sp. zn. , proti obžalovaným A. B. C., D. D. E., F. C., predtým G. a B. H. I. pre skutky v obžalobe prokurátora právne posudzované ako pokračovací trestný čin neodvedenia dane a poistného vo forme spolupáchateľstva podľa k alinea 2, Tr. zákona v znení účinnom do 30.06.2002 v prípade obžalovaných A. B. C. a D. D. E., pre trestný čin neodvedenia dane a poistného vo forme spolupáchateľstva podľa k alinea 2, Tr. zákona v znení účinnom do 31.08.2003 v prípade obžalovaného B. H. I., trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa , Tr. zákona v znení účinnom do 30.06.2002 v prípade obžalovaných A. B. C. a D. D. E., a ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa , Tr. zákona v znení účinnom do 31.08.2003 v prípade obžalovaného B. H. I., na tom skutkovom základe, že

1. v období od 10. septembra 1998 do 13. januára 2000 A. B. C., ako konateľ spoločnosti CEPAL s.r.o., Bratislava, Záhradnícka 16, IČO: 35 745 096, spoločne s D. D. G., teraz E., konateľkou spoločnosti ENCOMP s.r.o., České Budějovice, ČR, IČO: 25 165631, vyhotovili účtovné doklady a to vstupné faktúry Č. 98140 zo dňa 10.12.1998 na sumu 9.058.950, - Sk, Č. 99001 zo dňa 11.1.1999 na sumu 14. 723.1 OO, - Sk, Č. 99201 zo dňa 8.2.1999 na sumu 3.837. 600,- Sk, Č. 99003 zo dňa 8.3.1999 na sumu 16.336.860,- Sk, Č. 99202 zo dňa 12.2.1999 na sumu 10.671.480,- Sk, Č. 99204 zo dňa 7.4.1999 na sumu 5.101.425,- Sk, Č. 99205 zo dňa 27.4.1999 na sumu 4.528.245,- Sk, Č. 98124 zo dňa 29.9.1998 na sumu 8.757.600,- Sk, Č. 98138 zo dňa 8.10.1998 na sumu 2.548.560,- Sk, Č. 99252 zo dňa 27.10.1999 na sumu 2.140.200,- Sk, Č. 99253 zo dňa 27.10.1999 na sumu 1.045.500,- Sk, Č. 99254 zo dňa 28.10.1999 na sumu 1.045.500,- Sk, Č. 99255 zo dňa 29.10.1999 na sumu 1.045.500,- Sk, Č. 99257 zo dňa 2.11.1999 na sumu 4.329.600,- Sk, Č. 99258 zo dňa 3.11.1999 na sumu 4.329.600,- Sk, Č. 99259 zo dňa 4.11.1999 na sumu 4.329.600,- Sk, Č. 99260 zo dňa 5.11.1999 na sumu 1.045.500,- Sk, Č. 99265 zo dňa 15.11.1999 na sumu 2.152.500,- Sk, Č. 99266 zo dňa 25.11.1999 na sumu 4.305.000,- Sk, Č. 99267 zo dňa 1.12.1999 na sumu 2.152.500,- Sk, Č. 99270 zo dňa 6.12.1999 na sumu 4.268.100,- Sk, Č. 99269 zo dňa 7.12.1999 na sumu 8.659.200,- Sk, Č. 99274 zo dňa 13.12.1999 na sumu 2.152.500,-

Sk od spol. SEPO Peter Sečanský, Bratislava, Poľná 23 IČO: 11 633 344, vstupné faktúry č. 99027 zo dňa 8.9.1999 na sumu 15.030.600,- Sk, Č. 99026 zo dňa 2.9.1999 na sumu 4.192.400,- Sk, Č. 99024 zo dňa 25.8.1999 na sumu 2.673.405,- Sk, Č. 99023 zo dňa 20.8.1999 na sumu 3.719.520,- Sk, Č. 99020 zo dňa 16.8.1999 na sumu 2.673.282,- Sk, Č. 99019 zo dňa 12.8.1999 na sumu 9.434.100,- Sk, Č. 99015 zo dňa 22.7.1999 na sumu 719.550,- Sk, Č. 99014 zo dňa 19.7.1999 na sumu 719.550,- Sk, Č. 99013 zo dňa 16.7.1999 na sumu 959.400,- Sk, Č. 99011 zo dňa 4.7.1999 na sumu 10.553.400,- Sk, Č. 99006 zo dňa 20.6.1999 na sumu 2.543.640,- Sk, Č. 99005 zo dňa 8.6.1999 na sumu 10.461.150,- Sk od spol. AS Liftprojekt s.r.o., Bratislava, Krížna 56, IČO: 31 319670, vstupnú faktúru bez čísla zo dňa 10.8.1998 na sumu 3.690.000,- Sk od spol. Vladimír MARŠALKA, Bratislava, kpt. Rašu 6, IČO: 30 143 101 a vstupné faktúry Č. 9900222 zo dňa 14.9.1999 na sumu 2.361.600,- Sk od spol. Zoja CIKALOVÁ, Humenné, Laborecká 80, IČO: 33 846 332, všetky vystavené pre spol. CEPAL, s.r.o. Bratislava v celkovej fakturovanej výške 186.416.217,- Sk, príslušné výdavkové a príjmové pokladničné doklady (ďalej len "VPD a PPD") a doklady o vykonaných bezhotovostných prevodoch, vypovedajúce o spôsobe nadobudnutia cenovo niekoľko násobne nadhodnotených počítačových komponentov - sieťových kariet zn. TOK EN RING 16/4, ktoré však boli v skutočnosti zanedbateľnej hodnoty, ako aj účtovné doklady o následnom predaji týchto sieťových kariet a to výstupné faktúry Č. 6 zo dňa 30.9.1998 na sumu 8.800.000,- Sk, Č. 7 zo dňa 29.10.1998 na sumu 8.431.200,- Sk, Č. 8 zo dňa 26.11.1998 na sumu 8.572.000,- Sk, Č. 12 zo dňa 21.12.1998 na sumu 7.535.000,- Sk, Č. 99210002 zo dňa 27.1.1999 na sumu 7.182.000,- Sk, Č. 99210003 zo dňa 28.1.1999 na sumu 4.908.000,- Sk, Č. 99210004 zo dňa 25.2.1999 na sumu 3.947.000,- Sk, Č. 99210006 zo dňa 3.3.1999 na sumu 4.320.000,- Sk, Č. 99210007 zo dňa 15.3.1999 na sumu 4.320.000,- Sk, Č. 99210009 zo dňa 24.3.1999 na sumu 4.800.000,- Sk, č. 99210014 zo dňa 12.4.1999 na sumu 4.200.000,Sk, č. 99210016 zo dňa 27.4.1999 na sumu 2.397.000,- Sk, č. 99210017 zo dňa 3.5.1999 na sumu 1.230.000,- Sk, č. 99210018 zo dňa 3.5.1999 na sumu 410.750,- Sk, č. 99210021 zo dňa 12.5.1999 na sumu 3.980.000,Sk, č. 9.9210029 zo dňa -1999 na sumu 3.582.000,- Sk, č. 99210031 zo dňa 9.6.1999 na sumu 4.477.500,- Sk, č. 99210036 zo dňa 22.6.1999 na sumu 5.790.000,- Sk, č. 99210039 zo dňa 28.6.1999 na sumu 5.044.000,- Sk, č. 99210040 zo dňa 30.6.1999 na sumu 1.940.000,- Sk, č. 99210041 zo dňa 16.7.1999 na sumu 4.975.000,- Sk, č. 99210045 zo dňa 27.7.1999 na sumu 3.120.000,- Sk, č. 99210046 zo dňa 27.7.1999 na sumu 2.340.000,- Sk, č. 99210052 zo dňa 17.8.1999 na sumu 4.750.000,Sk, č. 99210055 zo dňa 24.8.1999 na sumu 4.560.000,- Sk, č. 99210057 zo dňa 30.8.1999 na sumu 3.800.000,- Sk, č. 99210062 zo dňa 14.9.1999 na sumu 1.992.000,- Sk, č. 99210064 zo dňa 22.9.1999 na sumu 3.780.000,- Sk, č. 99210066 zo dňa 27.9.1999 na sumu 1.890.000,- Sk, č. 99210067 zo dňa 28.9.1999 na sumu 1.890.000,- Sk, č. 99210069 zo dňa 5.10.1999 na sumu 2.646.000,- Sk, č. 99210075 zo dňa 18.10.1999 na sumu 2.268.000,- Sk, č. 99210078 zo dňa 26.10.1999 na sumu 1.890.000, - Sk, č. 99210080 zo dňa 2.11.1999 na sumu 2.268.000, - Sk, č. 99210081 zo dňa 2.11.1999 na sumu 1.512.000,- Sk, č. 99210083 zo dňa 8.11.1999 na sumu 2.685.000,- Sk, č. 99210084 zo dňa 10.11.1999 na sumu 1.790.000,- Sk, č. 99210097 zo dňa 24.11.1999 na sumu 1.790.000,- Sk, č. 99210099 zo dňa 29.11.1999 na sumu 3.222.000,- Sk, č. 99210101 zo dňa 2.12.1999 na sumu 3.580.000,- Sk, č. 99210102 zo dňa 6.12.1999 na sumu 2.148.000,- Sk, č. 99210103 zo dňa 9.12.1999 na sumu 2.148.000,- Sk, č. 99210105 zo dňa 10.12.1999 na sumu 1.074.000,- Sk, č. 99210106 zo dňa 13.12.1999 na sumu 1.432.000,- Sk, č. 99210111 zo dňa 23.12.1999 na sumu 3.580.000,- Sk, č. 99210115 zo dňa 28.12.1999 na sumu 3.580.000,- Sk, č. 200006 zo dňa 24.1.2000 na sumu 4.732.000,- Sk, č. 10 zo dňa 10.12.1998 na sumu 7.511.000,- Sk a č. 99210005 zo dňa 17.2.1999 na sumu 7.344.000,- Sk, príslušné VPD, PPD a doklady o vykonaných bezhotovostných prevodoch, pre odberateľov v Českej republike spol. ENCOMP, s.r.o. České Budějovice a spol. BA USTA V, s.r.o. Uherské Hradište, Na zápovědi 535, IČO: 25 508 661, pričom následne D. D. G., t.č. E. ten istý tovar vyviezla späť na Slovensko do firmy NOVA Design, s.r.o. Bratislava, Krížna 56, IČO: 35 701 013 patriacej jej bratovi obv. A. B. C. za účelom ich opätovného vývozu zo SR a tiež pre fiktívnych odberateľov na Ukrajine J. K. a v Ruskej federácii spol. L. M. N., a takto vyhotovené účtovné doklady o nákupe a predaji sieťových kariet zn. TOKEN RING 16/4, ktorými mal byť preukázaný reálny obchodný vzťah a podnikateľská činnosť vyššie uvedených firiem, A. B. C. v mene firmy CEPAL, s.r.o. Bratislava využil v konaní pred príslušným správcom dane Daňovým úradom Bratislava 1. za účelom neoprávneného uplatnenia nadmerného odpočtu DPH v zmysle o dani z pridanej hodnoty, ktorý správca dane uznal a vyplatil ku škode štátneho rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Bratislava 1. vo výške najmenej 817.642,90 € (24.632.310,- Sk) určenej znaleckým posudkom č. 1/2007,

2. v období od 12.4.1999 do 12.1.2001 - t. č. už nebohá Z. C., ako majiteľka už neexistujúcej firmy Zoja Cikalová - AUTODOPRAVA, IČO: 33 846 332, Humenné, Laborecká 80, spoločne s A. B. C., konateľom

spoločnosti CEPAL, s.r.o. Bratislava, vyhotovili účtovné doklady o fiktívnom nákupe tovaru označeného ako elektromagnetický ventil č. 0330001015 nemeckého výrobcu BOSCH a žeraviace sviečky GLOW PLUGS Y-924U japonského výrobcu NGK a to vstupné faktúry č. 99210008 zo dňa 20.3.1999 na sumu 756.450,- Sk, č. 99210012 zo dňa 7.4.1999 na sumu 1.131.600,- Sk, č. 99210013 zo dňa 22.4.1999 na sumu 1.131.600,- Sk, č. 99210020 zo dňa 6.5.1999 na sumu 848.700,- Sk, č. 99210022 zo dňa 13.5.1999 na sumu 907.740,- Sk, č. 99210027 zo dňa 27.5.1999 na sumu 1.162.350,- Sk, č. 99210030 zo dňa 1.6.1999 na sumu 1.180.800,- Sk, č. 99210032 zo dňa 9.6.1999 na sumu 1.062.720,- Sk, č. 99210038 zo dňa 24.6.1999 na sumu 571.950,- Sk, č. 99210042 zo dňa 26.7.1999 na sumu 571.950,- Sk, Č. 99210043 zo dňa 26.7.1999 na sumu 571.950,- Sk, č. 99210048 zo dňa 5.8.1999 na sumu 1.143.900,- Sk, č. 99210059 zo dňa 2.9.1999 na sumu 907.740,- Sk, č. 99210065 zo dňa 23.9.1999 na sumu 756.450,- Sk, 99210074 zo dňa 14.10.1999 na sumu 922.500,- Sk, č. 99210076 zo dňa 19.10.1999 na sumu 859.770,- Sk, č. 99210077 zo dňa 19.10.1999 na sumu 922.500,- Sk, č. 99210079 zo dňa 26.10.1999 na sumu 934.800,- Sk, č. 99210087 zo dňa 11.11.1999 na sumu 971.700,Sk, č. 99210088 zo dňa 12.11.1999 na sumu 971.700,- Sk, č. 99210095 zo dňa 19.11.1999 na sumu 971.700,- Sk, č. 99210096 zo dňa 22.11.1999 na sumu 971.700,- Sk, č. 99210098 zo dňa 25.11.1999 na sumu 971.700,Sk, č. 92210100 zo dňa 30.11.1999 na sumu 971.700,-Sk, č. 99210104 zo dňa 10.12.1999 na sumu 971.700,- Sk, č. 99210107 zo dňa 15.12.1999 na sumu 971.700,- Sk, č. 99210108 zo dňa 17.12.1999 na sumu 971.700,Sk, č. 99210109 zo dňa 20.12.1999 na sumu 971.700, - Sk, Č. 99210 110 zo dňa 21.12.1999 na sumu 971.700,- Sk, Č. 99210114 zo dňa 28.12.1999 na sumu 971.700,- Sk, Č. 200016 zo dňa 2.2.2000 na sumu 971.700,- Sk, Č. 200017 zo dňa 8.2.2000 na sumu 971.700,- Sk, Č. 200019 zo dňa 22.2.2000 na sumu 971.700,- Sk, Č. 200023 zo dňa 3.3.2000 na sumu 971.700,- Sk, Č. 200024 zo dňa 7.3.2000 na sumu 971.700,- Sk, č.200026 zo dňa 10.3.2000 na sumu 971.700,- Sk, Č. 200028 zo dňa 22.3.2000 na sumu 971.700,- Sk, Č. 200029 zo dňa 3.4.2000 na sumu 971.700,- Sk, Č. 200030 zo dňa 5.4.2000 na sumu 971.700,- Sk, Č. 200032 zo dňa 18.4.2000 na sumu 971.700,- Sk, Č. 210010 zo dňa 10.5.2000 na sumu 922.500,- Sk, Č. 200043 zo dňa 1.6.2000 na sumu 922.500,- Sk, Č. 210012 zo dňa 5.6.2000 na sumu 922.500,- Sk, Č. 210015 zo dňa 16.6.2000 na sumu 922.500,- Sk, Č. 210016 zo dňa 20.6.2000 na sumu 922.500,- Sk, Č. 210020 zo dňa 24.8.2000 na sumu 922.500,- Sk, Č. 20098 zo dňa 27.11.2000 na sumu 922.500,- Sk, Č. 20110 zo dňa 19.12.2000 na sumu 922.500,- Sk od spol. CEPAL, s.r.o. Bratislava, všetky vystavené pre spol. Zoja Cikalová - AUTODOPRAVA, Humenné v celkovej fakturovanej výške 45.213.570,- Sk, ako aj príslušné VPD, PPD a doklady o vykonaných bezhotovostných prevodoch, a následne vyhotovili aj účtovné doklady o fiktívnom predaji toho istého tovaru a to výstupné faktúry Č. 9900035 zo dňa 22.3.1999 na sumu 215.250,- Sk, Č. 9900046 zo dňa 9.4.1999 na sumu 189.520,- Sk, Č. 9900063 zo dňa 22.4.1999 na sumu 189.520,- Sk, č. 9900075 zo dňa 6.5.1999 na sumu 187.680,- Sk, 9900079 zo dňa 14.5.1999 na sumu 188.190,- Sk, Č. 9900106 zo dňa 28.5.1999 na sumu 242.352,- Sk, Č. 9900113 zo dňa 4;'6.1999 na sumu 195.840,- Sk, č. 9900119 zo dňa 10.6.1999 na sumu 195.840,- Sk, č. 9900139 zo dňa 25.6.1999 na sumu 119.156,- Sk, Č. 9900164 zo dňa 27.7.1999 na sumu 167.633,- Sk, č. 9900175 zo dňa 29.7.2000 na sumu 191.580,- Sk, Č. 9900186 zo dňa 5.8.1999 na sumu 191.580,- Sk, Č. 9900217 zo dňa 8.9.1999 na sumu 172.200,- Sk, Č. 9900242 zo dňa 28.9.1999 na sumu 213.200,- Sk, Č. 9900254 zo dňa 14.10.1999 na sumu 390.000,- Sk, Č. 9900263 zo dňa 20.10.1999 na sumu 390.000,- Sk, Č. 9900266 zo dňa 22.10.1999 na sumu 363.480,- Sk, Č. 9900270 zo dňa 27.10.1999 na sumu 390.000,- Sk, Č. 9000283 zo dňa 12.11.1999 na sumu 410.000,- Sk, Č. 9900295 zo dňa 24.11.1999 na sumu 410.800,- Sk, Č. 9900314 zo dňa 10.12.1999 na sumu 410.800,- Sk, Č. 9900318 zo dňa 16.12.1999 na sumu 410.800,- Sk, Č. 9900338 zo dňa 29.12.1999 na sumu 410.800,- Sk, Č. 2000003 zo dňa 21.1.2000 na sumu 410.800,- Sk, Č. 2000021 zo dňa 16.2.2000 na sumu 410.800,- Sk, Č. 2000048 zo dňa 16.3.2000 na sumu 412.800,- Sk, Č. 2000058 zo dňa 24.3.2000 na sumu 410.800,- Sk, Č. 2000072 zo dňa 14.4.2000 na sumu 412.700,- Sk, Č. 9900036 zo dňa 22.3.1999 na sumu 215.250,- Sk, Č. 9900049 zo dňa 9.4.1999 na sumu 188.600,- Sk, Č. 9900066 zo dňa 22.4.1999 na sumu 188.600,- Sk, Č. 9900078 zo dňa 6.5.1999 na sumu 140.760,- Sk, Č. 9900082 zo dňa 14.5.1999 na sumu 189.200,- Sk, Č. 9900107 zo dňa 28.5.1999 na sumu 239.166,- Sk, Č. 9900114 zo dňa 4.6.1999 na sumu 196.800,- Sk, Č. 9900142 zo dňa 25.6.1999 na sumu 71.145,- Sk, Č. 9900187 zo dňa 5.8.1999 na sumu 237.150,- Sk, Č. 9900219 zo dňa 8.9.1999 na sumu 213.200,- Sk, Č. 9900243 zo dňa 28.9.1999 na sumu 215.250,- Sk, Č. 9900255 zo dňa 14.10.1999 na sumu 390.000,- Sk, Č. 9900264 zo dňa 20.10.1999 na sumu 390.000,- Sk, Č. 9900282 zo dňa 12.11.1999 na sumu 410.800,- Sk, Č. 9900297 zo dňa 24.11.1999 na sumu 410.800,- Sk, Č. 9900319 zo dňa 16.12.1999 na sumu 412.775,- Sk, Č. 9900324 zo dňa 21.12.1999 na sumu 410.800,- Sk, Č. 9900337 zo dňa 29.12.1999 na sumu 412.775,- Sk, Č. 2000004 zo dňa 21.1.2000 na sumu 412.800,- Sk, Č. 2000013 zo dňa 3.2.2000 na sumu 412.750,- Sk, Č. 2000022 zo dňa 16.2.2000 na sumu 412.800,- Sk, Č. 2000047 zo dňa 16.3.2000 na sumu 410.800,- Sk, Č. 2000059 zo dňa 24.3.2000 na sumu 412.750,-

Sk, Č. 2000075 zo dňa 17.4.2000 na sumu 822.000,- Sk, Č. 2000092 zo dňa 17.5.2000 na sumu 784.000,- Sk, Č. 2000118 zo dňa 23.6.2000 na sumu 815.000,- Sk, Č. 9900117 zo dňa 4.6.1999 na sumu 197.184,- Sk, Č. 9900121 zo dňa 10.6.1999 na sumu 197.184,- Sk, Č. 9900162 zo dňa 27.7.1999 na sumu 97.650,- Sk, Č. 9900174 zo dňa 29.7.1999 na sumu 97.650,- Sk, Č. 9900185 zo dňa 5.8.1999 na sumu 217.620,- Sk, Č. 9900218 zo dňa 8.9.1999 na sumu 211.150,- Sk, Č. 9900281 zo dňa 12.11.1999 na sumu 822.000,- Sk, Č. 9900298 zo dňa 24.11.1999 na sumu 410.800,- Sk, Č. 9900315 zo dňa 10.12.1999 na sumu 415.000,- Sk, Č. 9900322 zo dňa 21.12.1999 na sumu 829.500,- Sk, Č. 2000024 zo dňa 18.2.2000 na sumu 829.000,- Sk, Č. 2000049 zo dňa 17.3.2000 na sumu 414.750,- Sk, Č. 2000090 zo dňa 17.5.2000 na sumu 826.000,- Sk, Č. 2000105 zo dňa 7.6.2000 na sumu 783.000,- Sk, č. 2000117 zo dňa 23.6.2000 na sumu 816.000,- Sk, č. 2000144 zo dňa 25.8.2000 na sumu 812.000,- Sk, č. 2000210 zo dňa 11.12.2000 na sumu 783.000,- Sk, č. 2000218.zo dňa 21.12.2000 na sumu 784.000,- Sk, č. 9900048 zo dňa 9.4.1999 na sumu 193.200,- Sk, č. 9900065 zo dňa 22.4.1999 na sumu 193.200,- Sk, č. 9900077 zo dňa 6.5.1999 na sumu 189.520,- Sk, č. 9900081 zo dňa 14.5.1999 na sumu 188.190,- Sk, 9900109 zo dňa 28.5.1999 na sumu 243.540,- Sk, č. 9900116 zo dňa 4.6.1999 na sumu 197.760,- Sk, č. 9900120 zo dňa 10.6.1999 na sumu 172.200,- Sk, č. 9900271 zo dňa 27.10.1999 na sumu 400.000,- Sk, č. 9900276 zo dňa 24.11.1999 na sumu 411.000,- Sk, č. 2000012 zo dňa 3.2.2000 na sumu 410.800,- Sk, č. 2000029 zo dňa 24.2.2000 na sumu 412.800,- Sk, č. 2000050 zo dňa 17.3.2000 na sumu 412.800,- Sk, č. 2000057 zo dňa 21.3.2000 na sumu 414.500,- Sk, č. 9900122 zo dňa 10.6.1999 na sumu 147.600,

- Sk, č. 9900140 zo dňa 25.6.1999 na sumu 95.790, - Sk, č. 9900188 zo dňa 5.8.1999 na sumu 146.475,- Sk, č. 9900244 zo dňa 28.9.1999 na sumu 215.250,- Sk, č. 9900265 zo dňa 22.10.1999 na sumu 366.980,- Sk, č. 9900118 zo dňa 10.6.1999 na sumu 173.040,- Sk, č. 9900141 zo dňa 25.6.1999 na sumu 191.580,- Sk, č. 9900163 zo dňa 27.7.1999 na sumu 215.528,- Sk, č. 9900173 zo dňa 29.7.1999 na sumu 191.580, - Sk, č. 9900184 zo dňa 5.8.1999 na sumu 167.633, - Sk, č. 9900216 zo dňa 8.9.1999 na sumu 170.560,- Sk, č. 9900047 zo dňa 9.4.1999 na sumu 189.520,- Sk, č. 9900064 zo dňa 22.4.1999 na sumu 189.520,- Sk, č. 9900076 zo dňa 6.5.1999 na sumu 187.600,- Sk, č. 9900080 zo dňa 14.5.1999 na sumu 190.035,- Sk, č. 9900108 zo dňa 28.5.1999 na sumu 242.352,- Sk, č. 9900115 zo dňa 4.6.1999 na sumu 196.800,- Sk, č. 9900050 zo dňa 9.4.1999 na sumu 200.560,- Sk, č. 9900067 zo dňa 22.4.1999 na sumu 200.560,- Sk, č. 9900034 zo dňa 22.3.1999 na sumu 215.250,- Sk, č. 9900309 zo dňa 1.12.1999 na sumu 414.800,- Sk, č. 9900323 zo dňa 21.12.1999 na sumu 414.800,- Sk, č. 2000028 zo dňa 24.2.2000 na sumu 412.800,- Sk, č. 2000056 zo dňa 21.3.2000 na sumu 412.750,- Sk, č. 2000073 zo dňa 14.4.2000 na sumu 413.000,- Sk, č. 2000111 zo dňa 16.6.2000 na sumu 783.000,- Sk, č. 9900308 zo dňa 1.12.1999 na sumu 410.800,- Sk, príslušné VPD, PPD a doklady o vykonaných bezhotovostných prevodoch od spol. Zoja Cikalová - AUTODOPRAVA, Humenné pre odberateľské subjekty nachádzajúce sa na Ukrajine - J. O., C. XX/X, P., L. Q., J. XX/XX, R., J. S., T. XXX, E., T. B., T. X/X, P., F. T., U. XX/X, E., T. D., T. XX, E., U. F. P. J., N. XX/X, P., M. K., I. XX/ XX, P., L. I., K. XXX/X, P., L. G., V. 5, E., B. T., V. T. XX, E., ktorí od neb. Q. v skutočnosti žiadny tovar nenakupovali,

3. dňa 23.7.1998 v Humennom si B. H. I., majiteľ firmy U. I., Humenné, Štefánikova 47, ICO: 10 672 176, v daňovom priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998, podanom na Daňovom úrade Humenné, uplatnil na základe vstupnej faktúry Č. 41 z 26.6.1998 od firmy NOVA Design s.r.o., Bratislava, Hattalova 12/ A, IČO: 35 701 013, zastúpenej A. B. C., o nákupe 2 ks počítačov zn. IBM ASI 400 so softvérom a dokumentáciou za celkovú sumu vrátane DPH vo výške 10.086.000,- Sk, pričom obaja vedeli, že trhová cena tohto tovaru v tom čase bola zanedbateľná, ako aj výstupnej faktúry č.1411 98 z 13.7.1998 na sumu 8.200.000,- Kč vystavenej pre firmu ENCOMP, s.r.o. České Budějovice, zastúpenú D. D. G., nárok na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH v zmysle o dani z pridanej hodnoty, ktorý mu bol aj v plnej výške vyplatený, čím spôsobil škodu pre Štátny rozpočet SR, zastúpený Daňovým úradom Humenné, vo výške 62.603,73 € (1.886.000,- Sk) určenej znaleckým posudkom č. 1/2007,

4. v období od 11.6.1998 do 7.8.1998 A. B. C. v daňových priznaniach na DPH za zdaňovacie obdobie máj, jún a júl 1998, podaných na Daňovom úrade Bratislava 1., si ako konateľ firmy CEPAL, s.r.o. Bratislava uplatnil na základe vstupných faktúr č. 980501 z 27.5.1998, č. 980601 z 22.6.1998 a č. 980701 z 25.7.1998 od firmy CEDEX, s.r.o. Bratislava, Ríbezľova 10, IČO: 35 734 736 o nákupe 5 ks počítačov zn. IBM ASI400 so softvérom a dokumentáciou za celkovú hodnotu vrátane DPH vo výške 15.645.600, - Sk, pričom vedel, že trhová cena tohto tovaru v tom čase bola zanedbateľná, ako aj výstupných faktúr č.1 z 3.5.1998, č. 2 z 26.6.1998 a č. 3 z 21.7.1998 v celkovej sume vrátane DPH 13.300.000,- Sk vystavených pre firmu ENCOMP, s.r.o. České Budějovice, zastúpenú D. D. G., t. č. E., nárok na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH v zmysle o

dani z pridanej hodnoty, ktorý mu bol aj v plnej výške vyplatený, čím spôsobil škodu pre Štátny rozpočet SR zastúpený Daňovým úradom Bratislava 1. vo výške 97.180,84€ (2.927.670,- Sk) určenej znaleckým posudkom č. 1/2007,

zastavil, pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

Proti tomuto uzneseniu riadne a včas, podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 1.4.2026 podal sťažnosť prokurátor, ktorú odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 17.4.2026. Namietal, že Európsky súd pre ľudské práva nevyvodil z porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd povinnosť zmluvného štátu automaticky kompenzovať prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením trestu, súčasne však takú formu kompenzácie pripustil. Kompenzácia porušenia práva obvineného podľa čl. 6 Dohovoru zastavením trestného stíhania nesmie byť bezbrehá, musí podliehať pravidlám sledujúcim naplnenie účelu trestného konania a rešpektujúcim oprávnené záujmy iných subjektov trestného konania. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na viaceré ustanovenia SR a zákonov, ktorých aplikáciou sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal nielen Najvyšší súd SR, ale aj Ústavný súd SR, resp. Ústavný súd ČR. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že podľa , ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní v trestnom konaní z úradnej povinnosti, musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené . Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. a primerane aj v a poukázal na to, že porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je v rozpore aj so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo osebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania. Podľa Najvyššieho súdu SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je potrebné v prvom rade považovať za pokyn, či apel signatárskym štátom, aby organizovali svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva v Dohovore zakotvené boli rešpektované. Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestanie páchateľov. Rozhodovanie o vine a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov. Je v celkovom rozpore so zmyslom Dohovoru, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke viny a trestu. Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaný, pritom má pôsobiť na upevňovanie zákonnosti na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spolužitia i čestného plnenia povinností štátu k spoločnosti. Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že namietaný Dohovoru vôbec neustanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie práva na spravodlivý proces, ktorý je v tomto článku zakotvený, a pod ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote. Primeranosť dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov, poprípade, čo je pre sťažovateľa v stávke. Súd v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval všeobecne záväznú dobu, ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať. Porušenie pravidla plynúceho z Dohovoru je sankcionované vyvodením zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach súdu spravidla priznané sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady a konštatované porušenie Dohovoru. Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme zastavenia trestného stíhania Európsky súd pre ľudské práva z Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich rozhodnutí nevyvodil. Naopak, judikatúra súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere, že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle Dohovoru za predpokladu, že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie Dohovoru a uskutočnia nápravu. Problematikou možnosti zastavenia trestného stíhania ako kompenzačného nástroja za porušenie práva stíhanej osoby a za porušenie Dohovoru sa zaoberal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze , z ktorého v ďalšom cituje. Z konštatovaných úvah Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu ČR vyplýva, že zastavenie trestného konania v prípade porušenia práva stíhanej osoby podľa Dohovoru je možné uplatniť iba ako kompenzačný nástroj, a to v nadväznosti na náležité objasnenie skutkového

stavu veci, ktorého závery odôvodňujú výrok o vine. Iba v tejto procesnej situácii totiž možno zastavenie trestného stíhania kvalifikovať ako beneficium pre osobu obvineného, ktorý by bol inak uznaný vinným zo spáchania trestného činu kladeného mu za vinu. Zastavenie trestného stíhania v dôsledku porušenia práva podľa čl. 6 Dohovoru v situácii, keď dokazovanie nebolo vykonané v rozsahu potrebnom pre posúdenie viny, nie je pre obvineného výhodnejšie v porovnaní s výrokom o nevine, ktorý by orgány štátu boli povinné vyriecť v situácii, keď by výsledky náležite vykonaného dokazovania svedčili o nevine obvineného alebo prinajmenšom by vyvolávali pochybnosti o jeho vine, vedúce k výroku o jeho oslobodení spod obžaloby. So zreteľom na uvedené, s osobitným ohľadom na zásady podľa , , boli orgány činné v trestnom konaní a súdy v konaní povinné výkonom svojej právomoci zabezpečiť náležité objasnenie skutkového stavu veci v takom rozsahu, aby bolo možné učiniť záver, či došlo k spáchaniu žalovaného skutku kvalifikovaného ako trestný čin. Až v nadväznosti na prípadné konštatovanie viny obžalovaného, by bolo možné posúdiť proporcionalitu, a teda vhodnosť využitia zastavenia trestného stíhania ako kompenzačného nástroja za porušenie Dohovoru. Inak povedané, nie je možné zastaviť trestné stíhanie obžalovaného z dôvodu neprimeranej dĺžky konania len preto, že orgány štátu nie sú schopné, či spôsobilé v primeranej lehote zabezpečiť vybavenie trestnej veci obvinenej osoby výrokom o jej vine, či nevine. Zastavenie trestného stíhania je tak potrebné vnímať iba ako nástroj kompenzujúci ujmu za porušenie práva obvineného na prejednanie veci v primeranej lehote, a to podobne ako mimoriadne zníženie ukladaného trestu, resp. priznanie primeranej finančnej náhrady. Aj rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva sa možnosťou uplatnenia procesného inštitútu zastavenia trestného stíhania prebiehajúceho voči obvinenej osobe zaoberá iba v rovine úvah o kompenzácii za porušenie jej práva podľa Dohovoru. Je totiž suverénnou a výlučnou právomocou každého štátu definovať podmienky, za splnenia ktorých je možné trestné stíhanie konkrétnej osoby zastaviť a Dohovor preto ani nestanovuje záväzné dôvody na zastavenie trestného stíhania a už vôbec nie, ak ide o prieťahy v trestnom konaní. Argumentácia konajúceho súdu tak nemá oporu v právnej úprave, pretože žiadna medzinárodná zmluva, ktorou by SR bola viazaná, nestanovuje povinnosť zastaviť trestné stíhanie zaťažené obvineným nezavinenými prieťahmi v konaní. Naviac, v tomto prípade, keď obžaloba bola podaná v roku 2009, nastali značné problémy s doručovaním obžaloby A. B. C., pričom bol na neho vydaný aj príkaz na zatknutie a európsky zatýkací rozkaz, ktorý dlhú dobu nebol zrealizovaný. V trestnom konaní bolo možné pokračovať až po tom, čo bol tento zadržaný v Českej republike na základe európskeho zatýkacieho rozkazu a bolo mu možné určiť termín verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby. Uvedené konštatuje aj súd na str. 12 - 13 uznesenia. Naproti tomu, na str. 33 uznesenia konštatuje, že pokiaľ by neprimeranosť dĺžky konania bola zapríčinená výlučne osobou, proti ktorej sa stíhanie vedie, tento fakt výrazne umožňuje štátu viesť trestné stíhanie dlhšie. Súčasne konštatuje, že po dobu viac ako 26 rokov boli obžalovaní k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní a súdu, čo nekorešponduje s tým, že obžalovaný C. nebol k dispozícii súdu minimálne od podania obžaloby v roku 2009 do roku 2016, teda 7 rokov, počas ktorých mu nebolo možné doručiť obžalobu a pátralo sa po jeho pobyte. K predĺženiu doby konania na súde teda výraznou mierou prispel práve obžalovaný A. B. C.. Súvisiaca judikatúra súdov pripúšťa možnosť zastaviť trestné stíhanie obvineného v prípade porušenia Dohovoru, nie však ako následok nespôsobilosti orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdov zabezpečiť náležité objasnenie skutkového stavu veci v primeranej lehote, ale iba ako prostriedok kompenzácie za porušenie práva stíhanej osoby na prejednanie veci v primeranej lehote. Rozhodujúci orgán sa musí vysporiadať aj s dôvodmi, pre ktoré kompenzačný mechanizmus uplatnil a neuplatnil iný, spočívajúci v peňažnej náhrade, resp. znížení trestu, či upustení od potrestania. Na výrok o vine sú totiž naviazané aj iné výroky súdov, ktorými sa rozhoduje o právach a povinnostiach iných subjektov trestného konania, predovšetkým poškodených, ktorým by v prípade zastavenia trestného stíhania bola odopretá spravodlivosť. Keďže aj poškodený je subjektom ochrany podľa Dohovoru, musia príslušné orgány pri voľbe kompenzačného nástroja určiť taký, ktorý by vyvažoval oprávnené záujmy všetkých subjektov trestného konania, teda nielen osoby, proti ktorým sa konanie vedie, ale aj osoby poškodeného. So zreteľom na uvedené nie je možné považovať úvahy konajúceho súdu za súladné s , , preto navrhol sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu a uložiť mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

K sťažnosti prokurátora sa vyjadrila aj obžalovaná D. D. E. podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 4.5.2026. Uviedla, že vyjadruje nesúhlas so sťažnosťou prokurátora a odôvodnením tejto sťažnosti. Osobne odmieta akékoľvek obvinenie a skutkov, ktoré sú jej kladené za vinu, sa nedopustila. Stotožňuje sa s názorom, aby v tomto štádiu konania bolo konanie zastavené.

K sťažnosti prokurátora sa vyjadril obžalovaný A. B. C. podaním doručeným súdu prvého stupňa elektronickými prostriedkami s kvalifikovaným elektronickým podpisom dňa 13.5.2026. Namietal, že počas celého priebehu konania sa zúčastňoval pojednávania, a to hlavne z dôvodu, aby z jeho strany bolo možné reagovať a zistiť v prípade svedectiev akýkoľvek náznak toho, že mal úmysel zadovážiť sebe neoprávnený prospech alebo prospech iného, prípadne neoprávnený príjem legalizovať. Zo začiatku konania, ešte v prípravnej fáze tvrdil, že obchody realizované jeho spoločnosťami boli skutočne realizované tak, ako to dokumentuje uvedený znalecký posudok. Zároveň tento znalecký posudok dokazuje, že podané daňové priznania boli plne oprávnené, zodpovedajú skutočne realizovaným obchodom, boli podané v súlade so zákonom, a teda aj prípadné nadmerné odpočty boli oprávnené. Svedčia o tom aj výpovede pracovníkov daňových úradov a ďalšie dokumenty. Tento znalecký posudok tiež dokladuje a potvrdzuje, že jeho spoločnosti tovar zakúpili od svojich dodávateľov a aj jeho dodávateľom zaplatili. To potvrdzujú aj doklady z bánk a tiež výpovede svedkov. Svedkovia potvrdzujú aj dodávky tovaru a úhrady, pričom potvrdzujú aj prepravu tovaru. K týmto znalecký posudok potvrdzuje, že ním uplatnený nadmerný odpočet bol oprávnený a tovar bol v plnom rozsahu zaplatený dodávateľovi. K odôvodneniu prokurátora, že nebol k dispozícii súdu minimálne od podania obžaloby v roku 2009 do roku 2016, teda sedem rokov, udáva, že ešte v roku 2010 bol k dispozícii súdu, čo preukazuje právoplatnosť jeho odsúdenia v roku 2010 najvyšším súdom a poštu si preberal, pričom v roku 2013 už bol vo výkone trestu, teda v zahraničí bol dva roky a tvrdenie prokurátora o sedem rokov trvajúcej údajnej nedispozícii súdu považuje za klamstvo, lož a výmysel, za účelom oklamať súd a zámerne skresľovať skutočnosti vo svoj prospech.

K sťažnosti prokurátora sa vyjadril aj obžalovaný B. H. I. elektronickým podaním s kvalifikovaným elektronickým podpisom prostredníctvom obhajcu doručeným okresnému súdu dňa 15.5.2026. Uviedol, že v celom rozsahu sa stotožňuje s napadnutým uznesením, ktoré považuje za zákonné, vecne správne a náležite odôvodnené. Prokurátor vo svojej sťažnosti nesúhlasil so závermi prvostupňového súdu prezentovanými v napadnutom uznesení, najmä tým, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva, že pri porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru je súd povinný automaticky kompenzovať prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením trestu. Jedným dychom však dodáva, že Európsky súd pre ľudské práva takúto formu kompenzácie pripúšťa. Aj z argumentácie prokurátora tak vyplýva, že zastavenie trestného stíhania z dôvodu neprimeranej dĺžky je za určitých okolností prípustné, pričom predmetná trestná vec predstavuje práve takýto výnimočný prípad. Dotknuté konanie je vedené neprimerane dlho, keďže od spáchania skutkov, ktoré sú mu kladené za vinu, uplynulo približne 25 rokov. Samotné trestné stíhanie sa voči nemu vedie od roku 2003, teda viac ako 23 rokov, pričom jeho právoplatné skončenie je naďalej v nedohľadne. Na dĺžke konania pritom on nemá zásadný podiel a prieťahy boli spôsobené predovšetkým postupom orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Vo veci bol prvostupňový rozsudok vydaný až v roku 2022, avšak tento bol následne zrušený z dôvodu viacerých procesných pochybení prvostupňového súdu. Po vrátení veci na ďalšie konanie by bolo nevyhnutné opakovane vykonať podstatnú časť dokazovania, čo odôvodňuje predpoklad nariadenia viacerých pojednávaní ešte pred vydaním nového prvostupňového rozhodnutia. Nemožno pritom opomenúť ani možnosť podania opravných prostriedkov, ktoré by s vysokou pravdepodobnosťou nasledovali po vydaní rozhodnutia vo veci samej. Za významnú okolnosť treba považovať aj skutočnosť, že v predmetnej veci došlo k zmene zákonného sudcu, ktorý by sa musel najprv podrobne oboznámiť s obsahom rozsiahleho súdneho spisu, aby mohol vo veci ďalej konať a rozhodnúť. V prípade pokračovania trestného stíhania možno dôvodne predpokladať, že právoplatne skončenie veci nastane až o niekoľko rokov. V súčasnosti má 78 rokov a vzhľadom na predpokladanú dĺžku ďalšieho konania nemožno vylúčiť, že sa právoplatného rozhodnutia vo veci napokon ani nedožije. Za situácie, keď trestné stíhanie trvá viac ako dve desaťročia a jeho ďalšie pokračovanie sa dostáva do rozporu nielen s jeho právom ako obvineného na prerokovanie veci v primeranej lehote, ale aj so samotným účelom trestného konania a trestu, má za to, že predmetné trestné stíhanie predstavuje výnimočný prípad, v ktorom ďalšie pokračovanie už nemožno považovať za ústavne akceptovateľné, a preto je zastavenie trestného stíhania dôvodne nevyhnutné. Z uvedených dôvodov navrhol nadriadenému súdu, aby sťažnosť prokurátora ako nedôvodnú zamietol.

K uvedenej sťažnosti sa vyjadrili obžalovaní A. B. C. a D. E. aj podaním doručeným súdu prvého stupňa prostredníctvom obhajkyne elektronickými prostriedkami s kvalifikovaným elektronickým podpisom dňa 12.6.2026. Konštatujú, že s odôvodnením a právnym posúdením veci zastavenia trestného stíhania pre neprimeranú dĺžku konania sa nestotožňujú a už vôbec nie v konkrétnom prípade vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. . Prokurátor nijako nevyhodnotil okolnosti prípadu, keď už raz

boli prvostupňovým súdom uznaní za vinných, čo nasvedčuje tomu, že v určitom štádiu konania aj prokurátor mal za situácie, kedy nenavrhoval žiadne dôkazy za to, že bolo zabezpečené dostatočné objasnenie skutkového stavu veci, a že skutok obaja spáchali. Na druhej strane nijako nehodnotil ani to, že sám Okresný súd Humenné skonštatoval pri odôvodnení svojho názoru o neprimeranej dĺžky doby vedeného konania, že po vrátení veci Krajským súdom v Prešove neboli udelené súhlasy so zmenou senátu a tak už vykonané dokazovanie, ktoré prokurátor považoval za dostatočné, bude potrebné vykonať znova s očakávaním ďalšieho odvolacieho konania, čo bude viesť k tak už tak extrémnej dĺžke konania, ktorá nebola ešte prejednávaná v žiadnom z či už prokurátorom alebo súdom citovaných rozhodnutí. Prokurátor nijako neozrejmil, aký účel trestného stíhania bude prípadným ďalším ním navrhovaným pokračovaním v trestnom konaní zabezpečený a k čomu má viesť. Na dané poukazuje práve v súvislosti so samotným prokurátorom udávaným návrhom na zrušenie uznesenia Krajského súdu v Prešove a vrátení veci Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie. Prokurátor de facto nenamieta samotné zastavenie trestného stíhania, ktoré ale podmieňuje ďalším dlhotrvajúcim dokazovaním. Takýto postup považuje za neúčelný a absolútne nehospodárny. Postup, keby odvolací súd na základe sťažnosti prokurátora vec vrátil na ďalšie konanie, výsledkom ktorého bude, ale aj pre prípad vyhodnotenia skutkového stavu ako dostatočného na ustálenie viny, obvinený následné zastavenie konania, ako formy kompenzácie za porušenie práva obvineného na prejednanie veci v primeranej lehote považuje za absolútne neopraviteľný, nehospodárny a neprimerane zaťažujúci tak obvinených, ako aj orgány činné v trestnom konaní. Z uvedených dôvodov navrhli, aby krajský súd sťažnosť prokurátora zamietol ako sťažnosť, ktorá nie je dôvodná.

Krajský súd na podklade takto riadne a včas podanej sťažnosti podľa preskúmal správnosť výroku uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť bola podaná riadne a včas, avšak táto nie je dôvodná.

Prvostupňový súd sťažnosťou napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že chronologicky opísal úkony vykonané v prejednávanej trestnej veci od začatia trestného stíhania až po vyhlásenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a následne po rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 2.7.2024, sp. zn. , ktorým podľa , , zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa vrátil vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol s uvedením pochybení prvostupňového súdu, vrátane dôkazov, ktoré bude potrebné „nanovo“ vykonať, resp. ďalších dôkazov, ktorých potreba vyvstane v priebehu konania. V ďalšom poukázal na to, že dňa 4.9.2024 došlo k zmene v zložení senátu z dôvodu odchodu „pôvodného“ sudcu JUDr. Ivana Daňa do starobného dôchodku a zániku jeho funkcie ku dňu 31.8.2024, pričom táto vec bola s účinnosťou od dňa 4.9.2024 v zmysle Dodatku č. 9 v Rozvrhu práce Okresného súdu Humenné pridelená do senátu 4T sudkyni JUDr. Gabriele Lukáčovej. Dňa 8.1.2025 v súlade s Dodatkom č. 2 Rozvrhu práce Okresného súdu Humenné boli veci, ktoré napadli do senátu 4T sudkyni JUDr. Gabriele Lukáčovej, ktorá bola uznesením Súdnej rady SR 449/2024, zo dňa 20.11.2024 trvalo preložená na výkon funkcie sudcu na Mestský súd Košice, pridelená náhodným výberom sudkyni Mgr. Lucii Pavlíkovej. Dňa 6.3.2025 v zmysle Dodatku č. 6 v Rozvrhu práce Okresného súdu Humenné zo dňa 5.3.2025, účinného od 6.3.2025 sa veci na úseku trestnoprávnom, ktoré boli prerozdelené Dodatkom č. 2 k Rozvrhu práce Okresného súdu Humenné na rok 2025 v dôsledku preloženia sudkyne JUDr. Gabriely Lukáčovej na výkon funkcie sudcu na Mestský súd Košice prerozdelili tak, aby bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť sudcov vybavujúcich rovnaký druh agendy, v dôsledku čoho bola vec pridelená do senátu 4T sudkyni JUDr. Zuzane Salajovej, pričom spolu bolo do jej senátu pridelených 54 nevybavených trestných vecí. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove v obžalobnom návrhu navrhol predvolať a vypočuť väčšie množstvo svedkov. Po doručení obžaloby obžalovaným, ako aj ich obhajcom bolo z ich strany súdu doručené podanie, v ktorom navrhli predvolať aj iných, ďalších prokurátorom nenavrhnutých svedkov a obhajca obžalovanej Q. P. navrhol zistiť a predvolať ako svedkov aj všetkých pracovníkov, colníkov, ktorí mali prepúšťať v JCD deklarovaný a vyvážaný tovar do zahraničia cez jednotlivé hraničné prechody. Súd na jednotlivé termíny nariadeného hlavného pojednávania predvolal všetkých prokurátorom, ako aj obžalovaným A. C. navrhnutých svedkov, ktorých adresy boli súdu známe z trestného spisu, no nevyhovel návrhu obhajcu obžalovanej Q. P., aby s odstupom niekoľkých rokov od spáchania trestnej činnosti kladenej za vinu obžalovaným sám nahrádzal činnosť orgánov činných v trestnom konaní zisťoval a zabezpečoval ďalšie dôkazy, lebo v tomto štádiu trestného konania to nepovažoval za účelné. Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že na hlavné pojednávanie sa niektorí svedkovia nedostavili z dôvodu nepreberania zásielok v odbernej lehote, zmeny

adresy, závad v doručení, úmrtia, preto bolo potrebné následne aj opakovane zisťovať ich nové adresy a predvolania doručovať aj prostredníctvom polície. Svedkovia, ktorí sa na hlavné pojednávanie dostavili a boli aj vypočutí, sa vzhľadom na značný časový odstup od spáchania trestnej činnosti a od ich výsluchu v prípravnom konaní už podrobne nepamätali na skutočnosti, ku ktorým sa mali vyjadrovať. Niektorí svedkovia po oboznámení sa s tým, k čomu majú byť vypočutí sa vyjadrovali iba vo všeobecnej rovine, podľa toho, čo si pamätali a uviedli, že v tejto trestnej veci boli vypočúvaní v prípravnom konaní, kedy vypovedali podrobnejšie, lebo vtedy si to lepšie pamätali a tak v podstate sa len odvolávali na tieto svoje výpovede, ktoré učinili v prípravnom konaní. Z prehľadu nariadených termínov hlavných pojednávaní vyplýva, že zo strany súdu pri nariaďovaní termínov hlavných pojednávaní, bola snaha konať plynulo a bez prieťahov. Aj vzhľadom na pandémiu v súvislosti s ochorením COVID-19 z dôvodu obmedziť prípadné ďalšie ospravedlňovanie sa svedkov z neúčasti na hlavnom pojednávaní, súd aj napriek tomu, že ešte neboli vypočutí všetci svedkovia navrhnutí obžalobou, pristúpil k vykonaniu dokazovania čítaním zápisníc o výsluchu svedkov z prípravného konania. V ďalšom poukázal na , , a a konštatoval, že jednou zo základných multilaterálnych zmlúv, ktorou sa Slovenská republika musí riadiť, je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 4.11.1950, ktorý sa stal súčasťou nášho právneho poriadku na základe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ktorá pristúpila k Dohovoru dňa 21.02.1991, rovnako aj ďalším dodatkovým protokolom. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru (veta prvá) stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z tohto článku vyplýva právo na konanie spravodlivé (spravodlivý proces), verejné a právo na to, aby každá vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote. Dohovor presne nestanovuje dobu, po ktorú trestné stíhanie od jeho začatia až po jeho skončenie môže najviac trvať. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý Dohovor v poslednej inštancii aplikuje, však v rámci viacerých rozhodnutí, ktoré budú nižšie spomenuté, dáva odpoveď na to, čo už prejednaním veci v primeranej lehote nie je. V prejednávanej trestnej veci sp. zn. mali byť skutky spáchané pred viac ako 25 rokmi v období od 11.6.1998 do 12.1.2001, teda viac ako 8 rokov pred podaním obžaloby. Konanie pred súdom prebieha viac ako 16 rokov. Konajúci súd si je vedomý toho, že z Dohovoru nevyplýva priama povinnosť zastaviť takto dlho trvajúce trestné stíhanie, ale Dohovor takúto možnosť nevylučuje, pričom ako bude ďalej uvedené, v niektorých extrémnych prípadoch je možné dospieť k záveru, že takúto dlhú dobu trvajúci proces je priam nevyhnuté zastaviť, pretože v konečnom dôsledku dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. V rámci doterajšieho priebehu konania pred súdom a po oznámení všetkých 3 obžalovaných, že nesúhlasia so zmenou predsedníčky senátu, pričom ani jeden z obžalovaných súdu neposlal originál nesúhlasu osobne podpísaný, s tým, že v zmysle , súhlas so zmenou senátu je osobným právom obžalovaného a nie je možné, aby takýto súhlas dal obžalovaný v zastúpení obhajcom (JUDr. Čelková za obž. D. E., obž. A. C. elektronicky mailom bez zaručeného elektronického podpisu, rovnako obž. B. I. elektronicky posielané prostredníctvom jeho obhajcu JUDr. Puchallu, PhD.), sa súd zaoberal posúdením toho, či takmer po 17 rokoch konania pred súdom a ešte dlhšieho obdobia trestného stíhania, je ešte prípustné vo veci konať z hľadiska zásady práva na spravodlivý proces, vzhľadom na zložité dokazovanie z hľadiska jeho rozsahu, technickej stránky a predpokladanej časovej náročnosti, ktoré konanie ešte viac predĺži. Už teraz je konanie súdom vedené viac ako 16 rokov, a do budúcna trestnú vec nebude možné prejednať a rozhodnúť v priebehu niekoľkých týždňov resp. niekoľkých málo mesiacov. Do úvahy treba zobrať aj skutočnosť, že proti rozhodnutiu vo veci samej bez ohľadu na jeho výsledok, je reálne očakávať podanie opravného prostriedku niektorou zo strán. Netreba zvlášť zdôrazňovať, že akokoľvek by vec bola zložitá, štát ako orgán moci musí mať k dispozícii také prostriedky, aby ju neprejednával v čase, ktorý viac než podstatne presahuje jedno desaťročie a to bez toho, že by na tom niesli vinu obžalovaní napr. vyhýbaním sa trestnému stíhaniu. Z uvedeného je zrejmé, že doba trvania trestného konania v doterajšom priebehu konania aj pri najreštriktívnejšom výklade voči obžalovaným, nebola spôsobená výlučne konaním obžalovaných. Počas konania pred súdom a aj v prípravnom konaní boli obžalovaní k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní a súdu, ktoré tak mohli uplatňovať všetky zákonné kompetencie súvisiace s efektívnym vyšetrením a skončením prejednávanej veci, pričom zabezpečenie dôkazov nevyžadujúcich prítomnosť obžalovaných nebolo obmedzené počas celej doby trestného stíhania. Napriek tejto, naozaj extrémne dlhej dobe, vec doteraz nie je skončená, pričom zvolené spôsoby vybavenia nariadením hlavného pojednávania a určením jeho termínov nemôžu byť pričítané a vyhodnotené v neprospech obžalovaných. Konštatovaniu porušenia Dohovoru musí predchádzať test proporcionality. Pre vykonanie tohto testu je najskôr potrebné skúmať:

a) faktory, ktoré sú významné pre posúdenia dĺžky konania z hľadiska prieťahov spôsobených orgánmi štátu vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, závažnosti trestného obvinenia, rozsahu a obtiažnosti predmetu trestného konania, a v neposlednom rade aj rozsah osobitnej záťaže, ktorej je obžalovaný vystavený v súvislosti s dĺžkou trestného konania, k prieťahom v konaní spôsobenom obžalovaným však nie je možné prihliadať,

b) faktory dôležité pre posúdenie účelu trestu, ako napríklad nevyhnutnosť ochrany spoločnosti pred konkrétnym páchateľom trestného činu, ktorá musí byť vždy posúdená vzhľadom na spôsob vedenia života páchateľa od spáchania stíhaného skutku do vynesenia rozhodnutia, zistenie či obžalovaný skutočne potrebuje výchovu k riadnemu životu prostredníctvom uloženia akéhokoľvek trestu, reálnu účinnosť prípadného trestu s ohľadom na výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti v súvislosti s odstupom od doby kedy prišlo k spáchaniu trestného činu.

Až po analýze vyššie uvedených faktorov je možné urobiť záver o tom, či prípadné obmedzenie osobnej slobody páchateľov v dôsledku uloženého trestu, resp. obmedzenie ich základných práv vyplývajúce zo samotného trestného konania, sú ešte v primeranom (proporcionálnom) pomere k ochrane verejného záujmu. S predlžujúcou sa dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným konaním páchateľov a vynesením konečného rozhodnutia má priamy vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý. So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestných činov sa oslabuje prvok individuálnej aj generálnej prevencie a spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po tak dlhej dobe výrazne znížená. Otázkou zastavenia trestného stíhania z dôvodu uplynutia neprimerane dlhej doby jeho trvania sa už zaoberali súdy Slovenskej republiky, napr. Krajský súd v Trnave v konaní sp. zn. , Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. , Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. (rozhodnutie uverejnené v zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom Tpj 5/2004), ktoré uviedli niekoľko dôležitých skutočností, ktoré pre ich zásadný význam z hľadiska možnosti zastavenia trestného stíhania vo veci uvedie konajúci súd aj v tomto odôvodnení. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí predovšetkým uviedol, že zastavenie trestného stíhania pre neúmernú dĺžku konania z dôvodu uvedeného v (, v znení účinnom od 31.12.2005), teraz (, v znení účinnom od 1.1.2006), s poukazom na Dohovoru, neprichádza v zásade do úvahy, lebo žiadna medzinárodná zmluva k takému postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Neúmernú dĺžku konania môže súd zohľadniť pri výmere trestu a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie. Okrem tohto záveru však Najvyšší súd SR uviedol i to, že uplynutie doby viac ako 8 rokov od vznesenia obvinenia je možné z hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru považovať za extrémny prípad, ktorý odôvodňuje zastavenie trestného stíhania na základe vtedajšieho per analogiam. V prejednávanej veci sp. zn. sa vedie trestné konanie viac ako 20 rokov, kde prejednávané skutky mali byť spáchané takmer pred 30 rokmi. Aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 16.5.2012 vyplýva, že má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne prenáša do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky. V zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor v znení protokolu číslo 11 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Pri posudzovaní lehoty je potrebne prihliadať na zložitosť prípadu, správanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd pre ľudské práva uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu 6 rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte 10 rokov (v tam prejednávanom prípade) od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Z ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 4.2.2014, taktiež vyplýva, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestom konaní alebo súdu, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa Tr. zákona (, v znení účinnom do 31.12.2005), teraz Tr. zákona (, v znení účinnom od 1.1.2006), a uloženie trestu odňatia slobody

pod dolnú hranicu trestnej sadzby stanovenej zákonom, resp. v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva za istých okolností i meritórne ukončenie veci zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby. V zásade možno konštatovať, že Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerné dlhé konanie už konanie, ktoré presahuje dobu 6 rokov. Z judikatúry zmluvných strán Dohovoru možno zistiť, že dotknuté osoby napr. v prípadoch Beck (Nórsko), Helmut Jansen (Spolková republika Nemecko), sa pred vnútroštátnymi súdmi domáhali zastavenia trestného stíhania práve s poukazom na to, že v ich prípadoch bol porušený čl. 6 Dohovoru. Tieto požiadavky dotknutých osôb neboli vnútroštátnymi súdmi akceptované, a preto sa obe tieto osoby obrátili na Európsky súd pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutiach Beck versus Nórsko z 26.9.2001 a Helmut Jansen versus Spolková republika Nemecko z 12.10.2000 konštatoval, že vnútroštátne súdy poskytli náhradu za namietané porušenie práva zakotveného v čl. 6 Dohovoru tým, že v dôsledku zistenia neprimeranej dĺžky trestného konania uložili páchateľom minimálne tresty, aké povoľujú príslušné ustanovenia trestného vnútroštátneho práva, a preto ďalšie zadosťučinenia im nepatria. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27.6.1998). Neprípustnosť ďalšieho trestného stíhania obžalovaných má svoju príčinu v neprimeranej dĺžke konania, na ktorú je potrebné, ale aj možné reagovať zastavením jeho trestného stíhania v dôsledku nutnosti rešpektovania príkazu vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy, ktorou sú garantované základné práva obžalovaných, konkrétne práva uvedené v čl. 6 Dohovoru, t.j. práva, aby jeho záležitosť bola v primeranej dobe prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Neprimeraná dĺžka trestného konania je faktorom, ktorý s odkazom na bezprostredne záväznú medzinárodnú zmluvu zakladá dôvodnosť zastavenia trestného stíhania, ku ktorému môže súd pristúpiť, aj napriek tomu, že neobsahuje explicitné ustanovenie o tom, že trestné stíhanie priečiace sa právu prameniace z Dohovoru je neprípustné, keďže Dohovor je bezprostredne záväzným právnym prameňom a má prednosť pred zákonom, pričom posudzovanie otázky, či je konanie vedené neprimerane dlho, nemôže súd posudzovať in abstracto, ale musí vychádzať z konkrétnych okolností každého individuálneho prípadu. So zreteľom na obsah Dohovoru a osobitne jeho , 13 a 41 možno vo všeobecnosti uviesť, že jeho signatári nešli v prípadoch porušenia ľudských práv a slobôd uvedených v až tak ďaleko, že by trestné stíhanie páchateľov trestnej činnosti bolo možné vždy zastaviť len preto, že sa toto v neprimeranej lehote neukončilo. Možno konštatovať, že najmä v prípadoch závažnej trestnej činnosti by zastavenie trestného stíhania len preto, že toto trvá neprimerane dlhú dobu, bolo zjavne v zásade kontraproduktívne, lebo by sa vlastne uprednostňovali práva páchateľov závažnej trestnej činnosti pred ich obeťami. Z odôvodnení vyššie citovaných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že zastavenie trestného stíhania v prípadoch neúmerne dlhej doby takéhoto stíhania nie je celkom vylúčené, avšak musí ísť o extrémny prípad. Na tomto mieste konajúci súd poukazuje aj na Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , zo dňa 5.2.2007, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 29.10.2008, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie obžalovaných podľa , s použitím (), a na uznesenia Špecializovaného trestného súdu Pezinok, kde v konaní sp. zn. uznesením zo dňa 10.11.2015, a v konaní sp. zn. uznesením zo dňa 24.8.2016, boli zastavené trestné stíhania obžalovaných postupom podľa , v spojení s , z dôvodu uvedeného v (), kde od spáchania skutkov do podania obžaloby uplynula doba 15 rokov. Z týchto záverov možno vyvodiť, že úlohou každého súdu, ktorý eventuálne uvažuje o zastavení trestného stíhania, je posúdiť, či v konkrétnej veci ide o extrémny prípad odôvodňujúci zastavenie trestného stíhania. Je potrebné si uvedomiť, že nie je možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne stanovenia doby, nad ktorú trestné stíhanie už nie je prípustné. Ako to vyplýva zo skôr uvedených skutočností, z rozhodovacej činnosti súdov je pri posudzovaní tejto otázky potrebné brať do úvahy závažnosť protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, ako sa na prieťahoch v konaní podieľal samotný obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať. Až po posúdení všetkých týchto faktorov v ich komplexnosti a príčinných súvislostiach, bude môcť dať súd v tom ktorom prípade odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne, či existencia takýchto prieťahov mala za následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v primeranej dobe, že je potrebné pristúpiť ku kroku, ktorý by mal byť v demokratickej spoločnosti len z tohto dôvodu veľmi výnimočným, k zastaveniu trestného stíhania. Podľa názoru konajúceho súdu,

v tomto prípade išlo o takýto extrémny prípad, pričom zastavenie trestného stíhania nielenže v tomto prípade je možné, ale dokonca ho súd považuje za nevyhnutné. Osobitosti tohto prípadu, ktoré viedli k takému záveru, možno, vzhľadom na vyššie uvedené, skutočnosti z doterajšieho priebehu konania zhrnúť nasledovne. V prvom rade je potrebné spomenúť neskutočne neobvyklú dĺžku konania, kde v prejednávanej veci sp. zn. mali byť skutky spáchané pred viac ako 25 rokmi v období od 11.6.1998 do 12.1.2001, viac ako 8 rokov pred podaním obžaloby. Konanie pred súdom prebieha viac ako 16 rokov, čo treba považovať za neobvykle extrémny prípad. Samotná skutočnosť, že orgány činné v prípravnom konaní majú iný názor na vec ako súdy, nemôže byť pripočítaná obžalovaným v ich neprospech. V konaní pred súdom, kde boli nariaďované termíny hlavných pojednávaní plynule, je potrebné uviesť, že s ohľadom na dobu kedy mali byť skutky spáchané, ako aj na dobu, ktorá uplynula od vykonávania jednotlivých výsluchov svedkov v prípravnom konaní, títo sa v závislosti od vzdialenosti od miesta bydliska často nedostavovali na predvolania s ospravedlnením, či už veku alebo zdravotných problémov. Nepochybne ďalším faktorom, ktorý mal vplyv na dĺžku konania bolo obdobie dvoch rokov pandémie ochorenia COVID-19, kedy aj keď bolo nariaďované hlavné pojednávanie došlo k jeho zrušeniu. Tak ako už bolo aj vyššie uvedené, práve s ohľadom na ospravedlňovanie sa svedkov a ich neprítomnosť, ako aj s ohľadom na pandémiu v súvislosti s ochorením COVID-19, súd vykonával dokazovanie čítaním zápisníc o výsluchu svedkov z prípravného konania. Napriek tomu však rozsiahle dokazovanie nebolo doposiaľ skončené. Toho času má spis 8947 listov. Ďalšou skutočnosťou hodnou zreteľa pri hodnotení doterajšej dĺžky a predpokladanej dĺžky konania pred súdom, vzhľadom na vyjadrenia všetkých 3 obžalovaných, ktorí po doručení opatrenia o zmene v zložení senátu a oznámenia s výzvou podľa , nekvalifikovanými podaniami so zmenou v zložení senátu nesúhlasili, pričom ich podania ani nespĺňali náležitosti podľa , teda je potreba hlavné pojednávania vykonať nanovo, čo výrazne predĺži len samotný čas konania pred súdom, vzhľadom na náročnosť dokazovania o čas minimálne 1 roka a viac. Zároveň, aj s poukazom na chyby vytknuté odvolacím súdom, kde, okrem iného, odvolací súd v zrušujúcom uznesení na strane 19 predmetného uznesenia, konštatoval že dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní v dňoch 29.3.2017, 23.5.2017, 24.5.2017, 25.5.2017, 23.1.2018, 24.1.2018, 25.1.2018, 11.4.2018, 12.4.2018, 21.11.2018, 22.11.2018, 14.3.2019, 30.7.2019, 31.7.2019, 08.6.2021, 09.6.2021, 03.5.2022, 04.5.2022, 05.5.2022, 10.5.2022, 11.5.2022, 12.5.2022, 27.6.2022 a 16.12.2022 nebolo vykonané procesným spôsobom, preto bude potrebné, aby prvostupňový súd nanovo vykonal dokazovanie v rozsahu, v akom bolo vykonané na hlavnom pojednávaní v uvedených dňoch, prípadne vykonal aj ďalšie dôkazy, ktorých potreba vykonania vyvstane v priebehu dokazovania, je reálne očakávaná náročnosť dokazovania v prejednávanej veci, vrátane ekonomickej a finančnej náročnosti úkonov spojených s dokazovaním. Jednou zo zásad trestného konania, aj keď nie určujúcou, je aj zásada jeho hospodárnosti. S doručovaním predvolaní, upovedomení o úkonoch trestného konania, vyžiadaním potrebných správ súvisia náklady s poštovným, v prípade účasti svedkov s preplácaním svedočného, prípadne poplatkov za poskytnutie informácií, odmeny členov senátu, teda aj posúdenie zmysluplnosti očakávaných výdavkov vo vzťahu k predpokladanému efektu musí súd pri rozhodovaní zobrať do úvahy. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že dvaja z obžalovaných žijú v zahraničí, čo tiež predĺži čas konania pred súdom. Nezanedbateľná je aj tá skutočnosť, že počas vedenia trestného konania Ústavný súd SR nálezom ÚS SR sp. zn. -27, zo dňa 9.11.2023 priznal sťažovateľovi B. H. I. finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,- eur a trovy konania vo výške 530,86 eur za porušenie jeho základného práva na súdnu a inú ochranu podľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR a porušenie práva na spravodlivé konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní sp. zn. . Súd však uvádza, že pokiaľ by neprimeranosť dĺžky konania bola zapríčinená výlučne osobou, voči ktorej sa trestné stíhanie vedie, tento fakt výrazne umožňuje štátu viesť trestné stíhanie dlhšie, čomu však správanie obžalovaných v prejednávanej veci nijako nenasvedčuje. Po dobu viac ako 26 rokov, boli obžalovaní k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní a súdu, ktoré tak mohli uplatňovať všetky zákonné kompetencie súvisiace s efektívnym vyšetrením a skončením prejednávanej veci, pričom zabezpečenie dôkazov nevyžadujúcich prítomnosť obžalovaných nebolo obmedzené počas celej doby trestného stíhania. Súd nemôže opomenúť, že dňa 6.8.2024 nadobudol účinnosť Tr. , č. (Nález Ústavného súdu SR č. k. -112 z 28. februára 2024), č. , č. , č. (Nález Ústavného súdu SR -761 z 3. júla 2024), v dôsledku čoho sa, okrem iného, zmenilo aj ustanovenie Tr. zákona, podľa ktorého sa škodou malou rozumie škoda prevyšujúca sumu 700,- eur, škodou väčšou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 20.000,- eur, značnou škodou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 250.000,- eur a škodou veľkého

rozsahu sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 650.000,- eur. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Podľa § 2 ods. 1 Tr. zákona, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. V dôsledku vyššie uvedenej zmeny Tr. zákona, ktorá je pre všetkých obžalovaných priaznivejšia, u obžalovaného A. B. C. je potrebné skutok, ktorý bol pôvodne kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin neodvedenia dane a poistného vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 148a ods. 1 alinea 2, ods. 4 Tr. zákona v znení účinnom do 30.6.2002 a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b/, ods. 5 Tr. zákona v znení účinnom do 30.6.2002, posudzovať ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona a zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1, 5 Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024, tj. ako zločin neodvedenia dane a poistného a zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, keďže škoda je vo výške 1.258.067,70 eur, čo je podľa aktuálnej právnej úpravy škoda vo veľkom rozsahu a za zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 4 Tr. zákona je možné uložiť trest odňatia slobody na 3 roky až 10 rokov, rovnako aj za zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 5 Tr. zákona je rovnaká trestná sadzba, teda 3 až 10 rokov. Teda v jeho prípade došlo k zníženiu trestnej sadzby, ktorá bola pôvodne u obidvoch trestných činov vo výmere 5 až 12 rokov. Pokiaľ ide o obž. D. D. E., tak skutok pôvodne kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin neodvedenia dane a poistného vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 148a ods. 1 alinea 2, ods. 4 Tr. zákona v znení účinnom do 30.6.2002, a pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b/, ods. 5 Tr. zákona v znení účinnom do 30.6.2002, je potrebné posudzovať aktuálne ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona a zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1, 5 Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024, keďže škoda je vo výške 977.427,47 eur, čo je podľa aktuálnej právnej úpravy škoda vo veľkom rozsahu a za zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 4 Tr. zákona, je možné uložiť trest odňatia slobody na 3 roky až 10 rokov, rovnako aj za zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 5 Tr. zákona je rovnaká trestná sadzba, teda 3 až 10 rokov. Teda aj v jej prípade došlo k zníženiu trestnej sadzby, ktorá bola pôvodne u obidvoch trestných činov vo výmere 5 až 12 rokov. V prípade obžalovaného B. H. I. tak skutok pôvodne kvalifikovaný trestný čin neodvedenia dane a poistného vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 148a ods. 1 alinea 2, ods. 3 Tr. zákona v znení účinnom do 31.8.2003 a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b/, ods. 3 Tr. zákona v znení účinnom do 31.8.2003, je podľa aktuálnej právnej úpravy potrebné posudzovať ako prečin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona a zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 3 Tr. zákona, keďže škoda je vo výške 62.303,73 eur, čo je podľa aktuálnej právnej úpravy škoda vo väčšom rozsahu a za prečin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 2 Tr. zákona je možné uložiť trest odňatia slobody na 1 roky až 5 rokov, rovnako aj za zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 3 Tr. zákona je rovnaká trestná sadzba, teda 1 až 5 rokov. Teda aj v jeho prípade došlo k zníženiu trestnej sadzby, ktorá bola pôvodne u obidvoch trestných činov vo výmere 3 až 10 rokov. Ďalším faktorom, ktorý zohral úlohu pri závere súdu, že ide o naozaj extrémny prípad neprimerane dlhého konania, u ktorého je potrebné trestné stíhanie zastaviť, súvisí s predpokladaným konečným efektom trestného stíhania, teda predpokladaným rozsudkom vo veci, či už pre prípad uznania alebo neuznania viny. Tu je možné konštatovať, že v rovine rozumnej istoty je možné očakávať, že aj prípadný výrok o vine a treste by bol v podstate len akademickým výrokom, lebo v rovine rozumnej istoty možno predpokladať a očakávať, že okolnosti eventuálne vedúce k mimoriadnemu zníženiu trestu, resp. okolnosti vedúce k záveru o potrebe použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu sú v tomto prípade naozaj reálne existujúce. Rozhodnutie súdu po takmer 27 rokoch od spáchania trestných činov vyvoláva zásadné rozumné pochybnosti o spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaných. Ako súd vyššie uviedol, v prejednávanej trestnej veci v prípade obž. A. C. a obž. D. E. trestná sadzba v prípade zločinu podľa § 277 ods. 4 Tr. zákona je 3 až 10 rokov, v prípade zločinu podľa § 233 ods. 5 Tr. zákona je trestná sadzba v rovnakej sadzbe, teda 3 až 10 rokov, pričom obž. A. C. bol 1-krát súdne trestaný a týchto skutkov sa dopustil skôr, ako bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok Špecializovaného súdu Pezinok, sp. zn. PK , zo dňa 28.4.2008, ktorým bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov nepodmienečne, so zaradením do III. NVS a v danom prípade do úvahy prichádza uloženie súhrnného trestu podľa § 42 Tr. zákona. Obž. D. D. E. v registri trestov nemá žiaden záznam. Pokiaľ ide o skutok v prípade obž. B. I., tak trestná sadzba zločinu podľa § 277 ods. 2 Tr. zákona je v rozpätí 1 až 5 rokov, rovnako aj v prípade prečinu podľa § 233 ods. 3 Tr. zákona je trestná sadzba v rozpätí 1 až 5 rokov, pričom obž. B. I. má v registri trestov jeden záznam ešte zo dňa 16.6.1971, ktorým bol rozhodnutím Okresného súdu Humenné, sp. zn. , zo dňa 16.6.1971 podmienečne

odsúdený na 14 mesiacov so skúšobnou dobou do 12.10.1973, amnestiou zo dňa 23.2.1973 mu bol trest odpustený a na páchateľa sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Iný záznam v registri trestov obž. B. H. I. nemá. Zároveň posledná spomenutá okolnosť, podmieňujúca hodnotenie tohto prípadu ako prípadu extrémneho, takisto súvisí s už spomenutou hospodárnosťou konania. Veľmi zjednodušene povedané, potreba akademického výroku v prejednávanej veci za situácie, kedy sa senát prvostupňového súdu a s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou aj odvolací súd kvôli takémuto výroku budú musieť vecou zaoberať naozaj pomerne dlhý čas, nevyváži nevyhnutnosť vynaložených predpokladaných nákladov súvisiacich s touto vecou, tak časových, ako aj materiálnych, najmä za situácie, kedy už jednému z obžalovaných B. H. I. bolo nálezom ÚS SR sp. zn. -27 zo dňa 9.11.2023 priznané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,- eur a trovy konania vo výške 530,86 eur za porušenie jeho základného práva na súdnu a inú ochranu podľa , na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR a za porušenie práva na spravodlivé konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní sp. zn. . V právnom štáte musia byť dôsledne dodržiavané princípy právneho štátu. Súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR , podľa ktorého „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti, okrem iných, stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z , sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ Neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu sú tak právne princípy ako právna istota a spravodlivosť, ale aj ochrana základných práv a slobôd. V tomto prípade sa môže javiť, že sa tieto jednotlivé princípy mohli dostať do určitého antagonistického vzťahu. Na jednej strane je právo obžalovaných na spravodlivý proces, princíp právnej istoty a spravodlivosti a na druhej strane princíp spravodlivosti a právnej istoty spoločnosti s ohľadom na zisťovanie trestnej činnosti, odhaľovanie a potrestanie páchateľov. Istým spôsobom by mohlo byť vnímané rozhodnutie o zastavení trestného stíhania v tejto veci ako „zvýhodnenie“ obvinených oproti iným obvineným. Zásadné je však pre rozhodnutie vyvažovanie týchto princípov, kde základné právo obžalovaných na prejednanie veci bez prieťahov a s ním súvisiaci princíp spravodlivosti aj právnej istoty sú dané na misku váh s princípom spravodlivosti a právnej istoty spoločnosti. V nadväznosti na popísané okolnosti vedeného trestného stíhania v tejto veci extrémna dĺžka konania, ktorá nebola spôsobená obžalovanými podľa názoru súdu spôsobila, že prevážilo právo obžalovaných na prejednanie veci v primeranej lehote nad princípom právnej istoty a spravodlivosti vo vzťahu k spoločnosti. Aj keď v súlade s nálezom Ústavného súdu SR , zložitosť veci zbavuje súd zodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty účastníka, súd v rámci vyhodnotenia všetkých okolností konštatuje, že aplikácia zákonom predvídaných obmedzení základných práv (vykonanie hlavného pojednávania spojeného s meritórnym rozhodnutím o obžalobe v podobe akéhokoľvek trestu), by v prejednávanej veci neobstála v uvedenom teste proporcionality z vyššie uvedených dôvodov. Po zhodnotení extrémnej dĺžky konania, na ktorej nemali obžalovaní vinu, ako aj po zhodnotení, že nie je daná potreba ochrany spoločnosti uložením trestu obžalovaným, sú naplnené podmienky pre aplikáciu Dohovoru a zastavenie trestného stíhania. Na základe uvedených zistení, skutočností a záverov, bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výroku uznesenia a trestné stíhanie obžalovaných bolo zastavené, pretože konajúci súd dospel k záveru, že medzinárodná zmluva

- Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ustanovuje v takto extrémnom prípade neprípustnosť trestného stíhania.

Krajský súd po oboznámení sa so sťažnosťou prokurátora, touto sťažnosťou napadnutým uznesením, ako aj obsahom predloženého spisu, konštatuje, že uznesenie súdu prvého stupňa obsahuje podrobné, logické a precízne odôvodnenie, v ktorom okresný súd jasne a zrozumiteľne uviedol, o ktoré okolnosti a skutočnosti sa pri svojom rozhodnutí opieral a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní, čo vytvorilo vo veci nevyhnutný základ aj pre činnosť nadriadeného súdu. Z obsahu odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, že uvedené hodnotenie neodporuje základným princípom logického myslenia.

Sťažnostný súd nepopiera, že štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných činov a zaisťuje ich prípadné potrestanie. Rozhodovanie o vine a treste v rámci tres- tného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 3.3.2016, sp. zn. ) a ani v prípade vzniku neodôvodnených prieťahov v trestnom konaní nemôže štát na plnenie vyššie uvedenej úlohy úplne rezignovať. V extrém- nom prípade by totiž mohla nastať aj taká situácia, že orgán, ktorý prieťahy sám zaviní, alebo ich vznik

a trvanie „toleruje“, následne trestné stíhanie zastaví, čím by sa de facto „zbavil“ prípadu bez toho, aby bolo rozhodnuté o vine alebo nevine stíhanej osoby.

K uvedenému je potrebné dodať, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ( a č. 152 ods. 4 ). Sťažnostný súd ustálil, že príslušný výklad právnej normy aplikovanej prvostupňovým súdom v konkrétnych okolnostiach prípadu je zákonne akceptovateľný a nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Problematika zbytočných prieťahov (nielen) v trestnom konaní, resp. otázka vyvodenia dôsledkov z prekročenia primeranej lehoty sa stáva súčasťou širšieho kontextu dostupnosti účinných prostriedkov nápravy v prípade porušenia práv zaručených Dohovorom v jednotlivých členských štátoch Rady Európy. Už aj podľa aktuálnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, resp. od r. 2000 (rozsudok veľkej komory vo veci Kudla proti Francúzsku zo dňa 26. októbra 2000), sa otázkou vyvodzovania dôsledkov z porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote, resp. účinného poskytovania nápravy (kompenzácie) za porušenie tohto práva posudzuje nielen vo svetle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len “Dohovor“), ale aj ďalších článkov Dohovoru: čl. 13 (právo na účinný prostriedok nápravy), čl. 41 (spravodlivé zadosťučinenie), prípadne čl. 46 ods. 1 (záväznosť a vykonávanie rozsudkov).

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania. Ochrana práva na primeranú dĺžku konania, ktoré garantuje a Dohovoru, resp. kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému právu, ak sú jeho normy vykladané ústavne konformným spôsobom. Takýto postup trestných sudcov (senátov) všeobecných súdov je aj istou formou prevencie pred nastúpením zodpovednosti súdu (štátu) a jeho povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení. Hoci Európsky súd pre ľudské práva nevyvodil z porušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd povinnosť zmluvného štátu automaticky kompenzovať prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením trestu, súčasne takú formu kompenzácie pripustil, lebo ju považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ju národný súd použije výslovne preto, že bolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ).

Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď jeden právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. Na druhej strane, ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy.

V súvislosti s výkladom a aplikáciou príslušných právnych predpisov musí súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

v zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 v zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Primeraná lehota, v ktorej má byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, správanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní šesť rokov. Svojimi dôsledkami, v podmienkach prejednávaného prípadu, v kontexte viac ako dvadsiatich piatich rokov od spáchania obžalobných skutkov môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva pripúšťa, aby porušenie práva na primeranú dĺžku konania bolo kompenzované zastavením trestného stíhania (oslobodením spod obžaloby) alebo zmiernením trestu (rozhodnutie Eckle proti SRN z 15. júla 1982, č. 8130/78, či rozhodnutie Beck proti Nórsku z 26. júna 2001, č. 26390/95, Dimitrov a Hamanov proti Bulharsku, č. 48059/06, z 10. mája 2011, § 128 - 129). Európsky súd pre ľudské práva dodáva, že o zastavení trestného stíhania ako forme kompenzácie prieťahov sa môže uvažovať pod podmienkou „že verejný záujem nie je nepriaznivo postihnutý takýmto zastavením“. V tomto prípade treba zdôrazniť, že súd prostredníctvom Správy štátnych hmotných rezerv priznáva Slovenskej republike postavenie poškodeného a ten istý štát v tomto konaní spôsobil prieťahy viac ako 25 rokov.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978). Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahu prieťahov v konaní (napr. ). Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. (m. m. ). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (). Z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby konanie v trestnej veci nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 15 rokoch od jeho začatia (napr. ).

Ochrana podľa Dohovoru a podľa sa poskytuje v priebehu trestného konania, začiatok ktorého spadá na vznesenie obvinenia a koniec na vydanie, resp. doručenie rozsudku alebo uznesenia o poslednom opravnom prostriedku, a nie rozhodnutiu o veci samej, ktoré je produktom tohto konania a ktoré tvorí procesnú hranicu konania. Účelom ochrany poskytovanej podľa Dohovoru je zamedziť, aby trestné konanie netrvalo neprimerane dlho. ( ).

Primerane z nálezu Ústavného súdu SR , zo dňa 16. júna 2011, okrem iného, vyplýva, že neprimeranosť dĺžky trestného konania je zásahom do základných práv sťažovateľa garantovaných a Dohovoru. Súdy však disponujú celým radom prostriedkov, ktoré im ponúkajú trestné, či ústavnoprávne predpisy (napr. zastavenie trestného stíhania, mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a to z dôvodov, ktoré vyplývajú zo samotného ústavného poriadku, a nie z podústavných trestnoprávnych noriem, a pod.) na uplatnenie možnosti

kompenzácie porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej dobe), avšak za predpokladu, že sťažovateľ túto kompenzáciu v prebiehajúcom trestnom konaní uplatní a že súdy tieto prieťahy zistia. Aj relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva takú formu kompenzácie považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ju národný súd použije s výslovným uvedením toho, že k tomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej dobe, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený (rozh. Eckle v. SRN z 15.07.1982). Za týchto podmienok je Európsky súd pre ľudské práva toho názoru, že zmluvný štát poskytol dostatočnú ochranu právam vyplývajúcim z Dohovoru s tým dôsledkom, že sťažovateľ stráca postavenie poškodeného podľa čl. 34 Dohovoru, a tým aj legitimáciu na podanie sťažnosti. V rozsudku z 26. júna 2001 vo veci Beck v. Nórsko formuloval Európsky súd pre ľudské práva vzťah medzi porušením práva na vybavenie veci v primeranej dobe a jeho kompenzáciu v podobe stanovenia výšky trestu ešte presnejšie, keď uviedol, že zmiernenie trestu nezbavuje jednotlivca postavenia poškodeného podľa čl. 34 Dohovoru, avšak z tohto všeobecného pravidla existuje výnimka v prípade, pokiaľ národné orgány dostatočne prehľadným spôsobom konštatovali porušenie pravidla primeranej dĺžky konania a toto pochybenie už kompenzovali zmiernením trestu, a to výslovným a merateľným spôsobom. Ak je taká podmienka splnená, dospieva Európsky súd pre ľudské práva k záveru, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru nebol porušený. Vychádzajúc z uvedeného možno potom konštatovať, že hoci Európsky súd pre ľudské práva nevyvodil z porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd povinnosť zmluvného štátu automaticky kompenzovať prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením trestu, súčasne takú formu kompenzácie pripustil, lebo ju považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ho národný súd použije výslovne preto, že bolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený.

Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva De Clerck proti Belgicku, rozsudok zo dňa 25. septembra 2007, okrem iného, vyplýva, že súd nemôže nariadiť nezávislým súdnym orgánom štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, aby zastavili trestné stíhanie začaté v súlade so zákonom, ani zákonodarcovi, aby prijal právnu úpravu s obsahom nadiktovaným súdom. Súd však zastáva názor, že v prípade, ak sa dĺžka konania považuje za nadmernú a nezlučiteľnú s požiadavkou "primeranej lehoty" čl. 6 ods. 1, bolo by potrebné urýchliť toto konanie a rozhodnúť v ňom čo najskôr, samozrejme, s ohľadom na riadny výkon spravodlivosti.

V právnom štáte nie je možné pripustiť, aby výlučne štát samotný spôsoboval prieťahy v konaní. Práve v tejto spojitosti aj sťažnostný súd posúdil, či sa verejný záujem nepriaznivo postihne zastavením trestného stíhania obžalovaných, pričom dospel k negatívnemu záveru.

Primeranosť dĺžky súdneho konania sa musí posudzovať jednotlivo v každom prípade s prihliadnutím na príslušné okolnosti. V prejednávanej trestnej veci krajský súd prihliadol, okrem iného, na zložitosť prípadu, správanie sa obžalovaných, ako aj na správanie sa súdnych orgánov a orgánov prípravného konania. Tento prípad predstavuje trestné konanie, ktoré zatiaľ trvá viac ako dvadsať rokov a nie je doposiaľ skončené, pričom došlo k vyhláseniu prvého meritórneho rozhodnutia, okrem teraz preskúmavaného, avšak po rozsiahle procesné pochybenia bolo toto zrušené a značnú časť dokazovania by bolo potrebné vykonať „nanovo“. Takéto prieťahy v konaní sú nepochybne neprimerané a v zásade sa majú považovať za prekročenie „primeranej lehoty“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Neprípustnosť ďalšieho trestného stíhania obžalovaných má svoju príčinu v neprimeranej dĺžke konania, na ktorú je možné, ale aj potrebné reagovať zastavením ich trestného stíhania v dôsledku nutnosti rešpektovania príkazu vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy, ktorou sú garantované základné práva obžalovaných, konkrétne právo uvedené v čl. 6 Dohovoru, tj. právo, aby ich záležitosť bola v primeranej dobe prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Neprimeraná dĺžka trestného konania je faktorom, ktorý s odkazom na bezprostredne záväznú medzinárodnú zmluvu zakladá dôvodnosť zastavenia trestného stíhania, ku ktorému môže súd pristúpiť, aj napriek tomu, že neobsahuje explicitné ustanovenie o tom, že trestné stíhanie priečiace sa právu prameniacemu z Dohovoru je neprípustné, keďže Dohovor je bezprostredne záväzným právnym prameňom a má prednosť pred zákonom, pričom posudzovanie otázky, či je konanie vedené neprimerane dlho, nemôže súd posudzovať in abstracto, ale musí vychádzať z konkrétnych okolností každého individuálneho prípadu ako celku.

V posudzovanej veci dospel aj krajský súd k zisteniu, že objektívne vzniknuté prieťahy boli najmä na strane orgánov prípravného a súdneho konania a nie na strane obžalovaných. Sťažnostný súd zastáva názor, že ak sa dostane právo a povinnosť štátneho aparátu do extrémneho rozporu s právom obžalovanej osoby na prejednanie jeho kauzy v primeranej lehote, a to hlavne (alebo aj výlučne) z dôvodov na strane štátneho aparátu, zbavuje sa štátny aparát svojou neprimerane dlhou činnosťou práva na stíhanie a potrestanie páchateľa trestnej činnosti. V prípade, kedy sa jedná o skutočne extrémnu dĺžku trestného stíhania bez zjavného výsledku, teda výnimočný prípad, v ktorom k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru bezpochyby došlo, rovnako tak čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, je nemysliteľné, aby bolo jednak konštatované porušenie práva podľa Dohovoru a pritom v porušení tohoto práva bolo pokračované, keď zastavenie trestného stíhania z dôvodu neprimeranej dĺžky konania s poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru naviac predstavuje i dostatočný kompenzačný a satisfakčný prostriedok k odškodneniu nemajetkovej ujmy vzniknutej neprimeranou dĺžkou trestného konania.

V prípadoch neprimeranej dĺžky konania sa Európsky súd pre ľudské práva stretáva s radou opatrení, ktoré jednotlivé štáty prijali, či už v konkrétnych prípadoch alebo systémovo. Podrobne sa k nim vyjadril vo veci Scordino proti Taliansku (č. 1 zo dňa 29.3.2006, sťažnosť č. 36813/97). Aby mohlo byť opatrenie považované za dostatočné, musia, podľa názoru súdu, vnútroštátne úrady jednak zjednať nápravu a jednak porušenie práv daných Dohovorom vysloviť a jasne uznať, že bola prekročená primeraná dĺžka konania (Eckle proti Nemecku ze dne 15.7.1982). Za najlepšie riešene považuje prevenciu, teda predovšetkým organizáciu súdnej moci tak, aby k neprimeraným prieťahom v konaniach systematicky nedochádzalo. V nadväznosti na to kvitoval prijatie ďalších preventívnych opatrení, ktorých účelom je urýchlenie konania a zabránenie ďalších prieťahov v konkrétnych veciach, kde už k prieťahom došlo (napríklad vo veci Tome Mota proti Portugalsku, zo dňa 2.12.1999, sťažnosť č. 32082/96). Pokiaľ ide o kompenzačné prostriedky, najčastejšie sú zmieňované finančné odškodnenia, uloženie miernejšieho trestu (Beck proti Nórsku zo dňa 26. júna 2001, sťažnosť č. 26390/95, alebo Malkov proti Estónsku zo dňa 4.2.2010, sťažnosť č. 31407/07) alebo zastavenie konania. Tieto môžu byť, podľa Európskeho súdu pre ľudské práva, v závislosti na okolnostiach dostatočnými prostriedkami nápravy. Pokiaľ ide o zastavenie konania, za dostatočný prostriedok ho považoval napríklad vo veci Sprotte proti Nemecku (rozsudok zo dňa 17.11.2005, sťažnosť č. 72438/01), v kombinácii s peňažným odškodnením. Za prípadne efektívny ho označil taktiež vo veci Ommer proti Nemecku (rozsudok č. 2 zo dňa 13.11.2008, sťažnosť č. 26073/03), kde pozitívne hodnotil, že okrem kompenzačnej funkcie môže tento prostriedok slúžiť aj k prevencii ďalších prieťahov vo veci. Európsky súd pre ľudské práva súčasne poukázal na správny prístup rady štátov (Rakúsko, Chorvátsko, Španielsko, Poľsko a Slovensko), ktoré prijali kombináciu preventívnych a kompenzačných opatrení.

Dohovor spôsob, akým musí k náprave dôjsť, nestanovuje. Európsky súd pre ľudské práva opakovane judikoval, že je primárne na vnútroštátnych úradoch, aby zjednali túto nápravu. Jednotlivé štáty majú za týmto účelom voľnosť pre určenie prostriedkov, prostredníctvom ktorých bude náprava poskytnutá (Kudla proti Poľsku zo dňa 26.10.2000, sťažnosť č. 30210/96). Voľba konkrétneho opatrenia, ktoré je v jednotlivých prípadoch porušenia Dohovoru využité, závisí na okolnostiach prípadu a povahe tohoto porušenia (Chiarello proti Nemecku zo dňa 20.6.2019, sťažnosť č. 497/17). Z uvedeného je zrejmé, že nielenže Dohovor nestanovuje, akými prostriedkami má k náprave porušení jeho ustanovení v prípade neprimeranej dĺžky konania dôjsť, ale nestanovil tak ani v žiadnom svojom rozhodnutí. Súd, pokiaľ vzhliadne porušenie Dohovoru, sám neudáva, aké opatrenia majú byť prijaté, ale posudzuje tie prostriedky nápravy, ktoré boli v prejednávanom prípade využité, alebo mohli byť použité v rámci vnútroštátneho práva, a hodnotí ich efektívnosť a využiteľnosť v praxi.

Prejednávaná trestná vec, od doby, kedy mali byť žalované skutky spáchané až doposiaľ trvá približne 25 rokov, z toho konanie na súde prebieha od roku 2009, čiže približne 18 rokov. V prejednávanej trestnej veci došlo opakovane k jej „prerozdeleniu“ a prideleniu viacerým predsedom senátu. Nie je vylúčené, že v danej veci budú aj do budúcnosti podané riadne a mimoriadne opravné prostriedky, prípadne ústavná sťažnosť. Uloženie akéhokoľvek trestu, samozrejme za situácie, že by obžalovaným bola zákonným spôsobom preukázaná vina, by bolo nespravodlivé a neústavné. Ani podmienečné tresty odňatia slobody, bez ohľadu na ich výmeru po približne 25 rokoch od spáchania skutkov kladených obžalovaným za vinu, nehovoriac o generálnej prevencii, nemôže mať na obžalovaných výchovný účinok. Pri ukladaní sankcie musia konajúce súdy vychádzať z celkovej dĺžky trestného konania, ktorá je zapríčinená najmä konaním orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní, ako aj súdmi a postupovať v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Nemožno nechať bez povšimnutia, že v žalovanej

trestnej veci došlo niekoľkokrát k zmene zákonného sudcu, pričom u zákonného sudcu, ktorý vykonal celé dokazovanie na súde prvého stupňa pred zrušením veci v poradí prvým uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 2.7.2024, sp. zn. z dôvodu dovŕšenia veku starobného dôchodku došlo k zániku jeho funkcie sudcu. Spisový materiál má t. č. 9031 strán, čo je možné považovať za rozsiahly súdny spis, pričom v prípade odstraňovania krajským súdom v ostatnom zrušujúcom uznesení vytknutých pochybení, sa možno domnievať, že do úvahy prichádzajúce ďalšie súdne konanie by mohlo trvať aj niekoľko rokov, vzhľadom na rozsah dôkazov, ktoré je potrebné „nanovo“ vykonať, čo opätovne predĺži už aj tak extrémne dlhotrvajúcu dobu trestného stíhania.

Vo vzťahu k sťažnostným námietkam prokurátora krajský súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie svojho rozhodnutia vyššie, ako aj rozsiahle odôvodnenie napadnutého uznesenia prvostupňového súdu, pričom dodáva, že naznačený stav veci je objektívnou príčinou zastavenia trestného stíhania obžalovaných, lebo pokračovanie v ňom by znamenalo porušenie práva vyplývajúceho z SR, podľa ktorého každý má právo (v konaní pred súdom) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V odôvodnení tohto uznesenia citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a ďalších súdov je v tomto smere stabilná a snaží sa podľa individuálnych okolností každého prípadu stanoviť všeobecnejšie pravidlá. Práve uplynutie konkrétnej doby od vznesenia obvinenia z hľadiska práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru je extrémom, ktorý odôvodňuje zastavenie trestného stíhania na základe per analogiam. Rovnako časová obtiažnosť a hospodárnosť konania môže, avšak nielen sama osebe, ako jediný dôvod viesť k zastaveniu trestného konania, a to aj so zohľadnením predpokladanej dlhšej doby vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní. Aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí v poznámke uviedol, že ochrana práva na primeranú dĺžku konania podľa Dohovoru, resp. kompenzácie jeho porušenia môže byť aj u nás dosiahnutá prostriedkami, ktoré sú trestnému právu vlastné v rámci právomoci všeobecných súdov a nie finančnou kompenzáciou, na ktorú sa musia skladať opäť len občania, a to druhýkrát, lebo prvýkrát financujú orgány činné v trestnom konaní a súdy, ktoré zatiaľ „beztrestne“ porušujú práva obvineného, či obžalovaného na rýchly a spravodlivý proces.

Už len záverom krajský súd udáva, že obdobne postupoval aj v trestnej veci vedenej pod sp. zn. , obž. D. J. T., v ktorej uznesením zo dňa 28.12.2022 zamietol sťažnosť prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 20.06.2022, sp. zn. , kde od dokonania skutku po právoplatné rozhodnutie sťažnostného súdu uplynula doba približne 21 rokov, pričom v prejednávanej trestnej veci uplynula doba približne 25 rokov, s tým, že ak súd v obdobnej veci už vyslovil právny názor, zásada právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia vyžaduje, aby v porovnateľných veciach postupoval, resp. rozhodoval obdobným spôsobom, pokiaľ neexistujú relevantné dôvody na odchýlenie sa od predchádzajúceho právneho názoru.

To boli podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd považoval sťažnosť prokurátora za nedôvodnú, rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a zákonné a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.