Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)218/390980.884c75.pdf
PDF · 342.34 KB
No categories available
2TdoV/21/2013
Najvyšší súd 2 Tdo V 21/20 13
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Štefana
Harabina a sudcov JUDr. J. Serbovej, JUDr. Viliama Dohňanského, JUDr. Pavla Farkaša
a JUDr. Gabriely Šimonovej na neverejnom zasadnutí 4. februára 2014 v Bratislave, v trestnej
veci obvineného Ing. M. G., PhD. a spol., vedenej na Špecializovanom trestnom súde
v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. BB - 4T13/2007, prerokoval dovolania,
ktoré podali obvinení Ing. M. G., PhD., zastúpený advokátmi Mgr. M. P. a JUDr. M. K., J. B.
a Ing. J. K., zastúpení advokátom JUDr. M. K. a Ing. J. S., zastúpený advokátom JUDr. T. B.,
proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. júna 2013, sp. zn. 2To 10/2012,
a podľa § 382a, § 386 ods. 1, 2 a § 388 ods. 1 Tr. por., z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. v znení neskorších predpisov, takto
rozhodol:
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. júna 2013, sp. zn.
b o l p o r u š e n ý z á k o n.
v ustanovení § 319 Tr. por., a v konaní, ktoré mu predchádzalo v ustanoveniach § 4,
§ 88 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zák. č. 248/1994 Z. z. a čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovoru“) v neprospech obvinených
Ing. M. G., PhD., J. B., Ing. J. S. a Ing. J. K..
Napadnuté uznesenie sa z r u š u j e .
Zrušuje sa aj rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica z 27. júla 2011, sp. zn. BB - 4T 13/2007, v odsudzujúcom výroku o vine
a treste u obvinených Ing. M. G., PhD. (skutky v bodoch 1, 2, 4, 6), J. B. (skutok v bode 1),
Ing. J. S. (skutok v bode 4) a Ing. J. K. (skutok v bode 5).
V dôsledku toho s pouţitím § 324 Tr. por. per analogiam a čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa
napadnuté rozhodnutie a rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica z 27. júla 2011, sp. zn. BB - 4T 13/2007, zrušuje aj u obvinených L. B.
(skutky v bodoch 1 a 3) a Ing. Ľ. M. (skutok v bode 4).
Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ktoré
sa týkajú obvinených Ing. M. G., PhD., J. B., Ing. J. S., Ing. J. K., L. B. a Ing. Ľ. M., ak
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica
sa p r i k a z u j e , aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica
(ďalej len „špecializovaný trestný súd“) z 27. júla 2011, sp. zn. BB - 4T 13/2007, boli uznaní
za vinných obvinení Ing. M. G., PhD. v bodoch 1/, 2/, 4/ z pokračovacieho trestného činu
podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961
Zb. v znení zák. č. 248/1994 Z. z. (ďalej len „Tr. zák.“) a v bode 6/ z trestného činu podvodu
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 50 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., J. B. v bode
1/ z trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4
Tr. zák., L. B. v bode 1/ z trestného činu podvodu formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c/,
§ 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a v bode 3/ z trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti
podľa § 252 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák., Ing. J. S. v bode 4/ z trestného činu podvodu
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., Ing. Ľ. M. v bode 4/
z trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr.
zák., Ing. J. K. v bode 5/ z trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods.
2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., na tom skutkovom základe, ţe
1/ obvinený Ing. M. G., PhD. spoločne s obvineným J. B. ako spoločníci a konatelia
spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X. a obvinený J. B. aj ako konateľ
spoločnosti F., s.r.o. K., X., K., IČO X., po dohode s obvineným P. C., konajúcim v mene
spoločnosti B., spol. s r.o. K., P. X., K., IČO X., ktorému vystavil 1. februára 1997
plnomocenstvo na zastupovanie tejto spoločnosti jej jediný spoločník a konateľ L. B.,
v úmysle vylákať prostriedky zo štátneho rozpočtu v prospech spoločnosti L. W. L., s.r.o. L.,
Pri L. 1, L., IČO X., odpredajom liehu bez spotrebnej dane z liehu a bez dani z pridanej
hodnoty a jeho spätného odkúpenia, ale uţ so spotrebnou daňou z liehu a s daňou z pridanej
hodnoty, ktorý si následne spoločnosť uplatnila u správcu dane ako nárok na vrátenie
spotrebnej dane z liehu a ako daň na vstupe pri dani z pridanej hodnoty, za týmto účelom
fingovali odpredaj časti podniku spoločnosti B., spol. s r.o. K., P.X., K., IČO X., Zmluvou
o predaji časti podniku z 18. marca 1997- čerpaciu stanicu na vodu, hoci odpredali
nepouţívanú nehnuteľnosť spolu s prílohou k predmetnej zmluve č. 2 z 18. marca 1997,
ktorou deklarovali predaj aj 350 000 litrov absolútneho alkoholu, ktorý akoby sa
v nehnuteľnosti bol nachádzal, hoci tam nebol a ani tam neboli na jeho uskladnenie ţiadne
moţnosti, pričom k tejto zmluve následne vypracovali aj 2 faktúry, a to faktúru č X.
z 18. marca 1997, ktorá bola vystavená na sumu 8.625.900,- Sk (286.327,42 Eur) bez
spotrebnej dane z liehu a bez dane z pridanej hodnoty a faktúru č. X. z 18. marca 1997, ktorá
bola vystavená na sumu 1.874.100,- Sk (62.208,72 Eur) bez spotrebnej dane z liehu a bez
dane z pridanej hodnoty, ako aj 4 dodacie listy č. X. aţ č. X. z 18. marca 1997, ktoré tvorili
podklady pre daňové priznania oboch spoločností, následne spoločnosť L. W. L., s.r.o. L., Pri
L. X., L., IČO X., ten istý lieh a v tom istom mnoţstve odkúpila späť, avšak uţ so spotrebnou
daňou z liehu a s daňou z pridanej hodnoty od spoločnosti F., s.r.o. K., H. X., K., IČO X.,
a to faktúrou č. X. z 24. marca 1997, ktorá bola vystavená na sumu 112.791.000,- Sk, z ktorej
spotrebná daň z liehu predstavovala čiastku 84.000.000,- Sk (2.788.289,10 Eur) a daň
z pridanej hodnoty predstavovala čiastku 21.091.000,- Sk (700.092,94 Eur), ktorú faktúru si
spoločnosť L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X. zapracovala do svojho daňového
priznania za mesiac marec 1997 a zároveň si uplatnila nárok na vrátenie spotrebnej dane
z liehu, ktorý jej správca dane v sume 84.000.000,- Sk (2.788.289,10 Eur) aj priznal
a poukázal na účet č. X. vedený v Poľnobanke a. s. expozitúra L.;
následne po tom ako správca dane D.Ú. K. I neuznal spoločnosť F., s.r.o. K., H. X., K.,
IČO X. ako platcu spotrebnej dane z liehu pre tento prípad (teda bez nároku na vrátenie
spotrebnej dane z liehu a bez vzniku daňovej povinnosti pri odpredaji liehu), obvinení zmenili
účtovné doklady dodávateľa spoločnosti F., s.r.o. K., H. X., K., IČO X. na dodávateľa
spoločnosť B., spol. s r.o. K., P. X., K., IČO X., ktorého faktúru č. X. z 21. marca 1997
vystavenú na celkovú sumu 112.791.000,- Sk (3.743.975,30 Eur) si spoločnosť L. W. L.,
s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X. zapracovala do daňového priznania dane z pridanej hodnoty za
mesiac apríl 1997 v sume 21.091.000,- Sk (700.092,94 Eur) ako daň na vstupe, takto obvinení
konali za pomoci obvineného L. B., ktorý jednak ako jediný spoločník a konateľ spoločnosti
B. spol. s r.o., K., P. 2, K., IČO X. a tieţ za účelom realizácie tohto obchodného prípadu
obvinený L. B. 24. marca 1997 zaloţil pre túto spoločnosť beţný účet č. X. v Poľnobanke,
a. s., expozitúra L., ku ktorému mal ako jediný dispozičné právo, pričom od 11. apríla 1997
mal k tomuto účtu dispozičné právo aj splnomocnenec, obvinený P.C., na ktorý cez
spoločnosť F., s.r.o. K. H. X., Košice, IČO X. boli poukázané peniaze v sume 40.000.000,-
Sk (1.327.756,70 Eur) od spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri L.X., L., IČO X., z ktorých
obvinený L. B. ako osoba oprávnená na dispozíciu s týmto účtom sumu 10.140.000,- Sk
(336.586,33 Eur) spätne poukázal pre spoločnosť L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO
31 710 891, sumu 6.000.000,- Sk (199.163,51 Eur) vybral na 3 krát v hotovosti, sumu
7.000.000,- Sk (232.357,43 Eur) predisponoval na termínovaný účet spoločnosti B. spol. s r.o.
K., P. X., K., sumu 15.500.000 Sk (514.505,74 Eur) previedol na beţný účet č. 175 335-136
spoločnosti B. spol. s r.o. Košice, P. 2, Košice a sumu 1.350.000,- Sk (44.811,79 Eur)
previedol na účet č. 0324 1010 spoločnosti P. s.r.o., pričom takýmto svojim konaním obvinení
spôsobili štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky, zastúpenej Daňovým riaditeľstvom SR, N.
ul. č. X., B. B. škodu vo výške 105.091.000,- Sk (3.488.382,13 Eur), z čoho suma vo výške
84.000.000 Sk (2.788.289,10 Eur) predstavuje neoprávnene vyplatený nárok na vrátenie
spotrebnej dane z liehu a suma 21.091.000 Sk (700.092,94 Eur) predstavuje daň z pridanej
hodnoty neoprávnene zahrnutú do dani na vstupe a ovplyvňujúca daňovú povinnosť
spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO 31 710 891, za mesiac apríl 1997,
2/ obvinený Ing. M. G., PhD. ako spoločník a konateľ spoločnosti L. W. L., s.r.o. L.,
Pri L. X., L., IČO X., po vzájomnej dohode s obvineným P.C., ktorý bol splnomocnený
konať za spoločnosť A., spol. s r.o., O. X., B., IČO X., v úmysle vylákať prostriedky zo
štátneho rozpočtu v prospech spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X., fingovali
uzavretie zmluvy o sprostredkovaní z 24. januára 1997, ktoré plnenie z predmetnej zmluvy
akoby poskytla spoločnosť A., spol. s r.o., O. X., B. pre spoločnosť L. W. L., s.r.o. L., Pri L.
X., L., IČO X. a následne P. C., splnomocnený konať za spoločnosť A., spol. s r.o., O. X., B.,
IČO X., vystavil za sprostredkovateľskú spoločnosť A., spol. s r.o., O. X., B., IČO X.,
faktúru č. X. a X. z 27. januára 1997, ktorú následne obvinený Ing. M. G., PhD. nechal
zapracovať do daňového priznania k dani z pridanej hodnoty spoločnosti L. W. L., s.r.o. L.,
Pri L. X., L., IČO X. v sume 12.190.000,- Sk (404.633,87 Eur) ako daň na vstupe za mesiac
január 1997, v dôsledku čoho dosiahnutý nadmerný odpočet spoločnosti správca dane aj
priznal a poskytol formou preúčtovania na existujúci daňový nedoplatok na spotrebnej dani
z liehu, hoci ţiadne zdaniteľné plnenie poskytnuté nebolo, uzavretie zmluvy
o sprostredkovaní len zinscenovali za účelom získania finančného prospechu vo výške
12.190.000,- Sk (404.633,87 Eur) v prospech spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO
X., ku škode štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, zastúpenej D.R. SR, N. ul. č. X., B.B.,
3/ obvinený L. B. ako jediný spoločník a konateľ spoločnosti B., spol. s r.o. K., P. X.,
K., IČO X., na poţiadanie splnomocnenca P.C., konajúceho za spoločnosť A., spol. s r.o., O.
X., B., IČO X., ktorý nadobudol finančné prostriedky spôsobom uvedeným v skutku pod
bodom 2/, zriadil 4. februára 1997 účet č. X. v Poľnobanke, a.s., filiálka K., na ktorý mu
splnomocnenec P. C. za spoločnosť A., spol. s r.o., O. X., B., IČO X., príkazom zo 4.
februára 1997 poslal finančné prostriedky formou bezhotovostného prevodu vo výške
7.500.000,- Sk (248.954,39 Eur) z účtu X., ktorý bol zriadený 27. januára 1997 v Poľnobanke,
a.s., expozitúra L. a ktorý patril spoločnosti A., spol. s r.o., O. X., B., IČO X.;
následne obvinený L. B. napriek vedomosti o skutku v bode 2/ za účelom zatajenia
jeho spáchania a ukrytia prostriedkov z neho pochádzajúcich, celkovo v 9-tich prípadoch
vykonal výber hotovosti v celkovej sume 4.965.000,- Sk (164.807,80 Eur), sumu 1.000.000,-
Sk (33.193,92 Eur) previedol na účet spoločnosti Z., s.r.o. P. X., L. M., IČO X., sumu
1.444.000,- Sk (51.251,41 Eur) previedol na účet spoločnosti F. S., s.r.o., R. č. X., K., IČO
X., ako úhradu kúpy motorového vozidla pre svoju osobu, a to aţ do úplného vyčerpania
prostriedkov na účte, pričom ako konateľ spoločnosti B., spol. s r.o. K., P. X., K.,
IČO X. vystavil pre spoločnosť A., spol. s r.o., O. X., B., IČO X. aj písomné potvrdenie, ţe
čiastka 7.500.000,- Sk (248.954,39 Eur), uhradená bankovým prevodom z 5. februára 1997 je
čiastočnou úhradou faktúry č. X. a X. s tým, ţe toto potvrdenie vydal na základe ţiadosti
spoločnosti A., spol. s r.o., O. X., B.,
4/ v úmysle získať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky
v prospech spoločnosti S. L., s.r.o. S. N.V., Pri L. X., L., IČO X., zastúpenej spoločníkom
a jediným konateľom obvineným P. C., uplatnením si neoprávneného nároku na vrátenie
spotrebnej dane z liehu, hoci aj na úkor zvýšenia daňových nedoplatkov v spoločnosti M.,
s.r.o. K., P. 17, S.Ľ., IČO X., v ktorej konateľmi a spoločníkmi boli obvinení Ing. J. S. a M.
Č. a v spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X., v ktorej bol v tom čase jedným zo
spoločníkov obvinený Ing. M. G., PhD., ktorý v tom čase zastával funkciu generálneho
riaditeľa, po vzájomnej dohode pribliţne v auguste 1997 sa rozhodli, ţe uskutočnia obchod
s objemom 410.000 la liehu od dodávateľa L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X., pre
odberateľa spoločnosť S. L., s.r.o. S. Nová Ves, Pri L. X., L., IČO X., a následným predajom
tohto liehu od dodávateľa S. L., s.r.o. S. N.V., Pri L. X., L., IČO X. pre odberateľa
spoločnosť M., s.r.o. K., P. X., S.Ľ., IČO X. a posledným predajom 410.000 la liehu od
dodávateľa spoločnosť M., s.r.o. K., P. X., S.Ľ., IČO X., späť pre odberateľa spoločnosť
L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X. tak,
ţe potom ako spoločnosť S. L., s.r.o. S. N.V., Pri L. X., L., IČO X., nepoţiada
o vrátenie spotrebnej dane z liehu pri nákupe zdaneného liehu od spoločnosti L. W. L., s.r.o.
L., Pri L. X., L., IČO X., a ani neprizná daňovú povinnosť pri jeho následnom predaji
spoločnosti M., s.r.o., K., P. 17, S.Ľ. vydá spoločnosť M., s.r.o., K., P. 17, S.Ľ., IČO X.
daňový doklad, z ktorého si táto spoločnosť uplatní nárok na vrátenie spotrebnej dane z liehu,
ktorý táto spoločnosť po úhrade z príslušného daňového úradu pošle na účet spoločnosti S. L.,
s.r.o., S. N.V., Pri L. X., L., IČO X., ako čiastočnú úhradu faktúry za nákup liehu;
za tým účelom obvinení Ing. J. S. a M. Č. ako spoločníci a konatelia spoločnosti M.,
s.r.o. K., P. X., S.Ľ., IČO X. dodatkom č. 2 k spoločenskej zmluve o zaloţení spoločnosti
z 13. augusta 1997 zámerne zmenili sídlo spoločnosti M., s.r.o., K. do pôsobnosti D.Ú. L. a tu
zaregistrovali spoločnosť M., s.r.o., K. pod novým sídlom spoločnosti a to so sídlom K. X.,
L., IČO X. ako platcu spotrebnej dane z liehu a platcu dane z pridanej hodnoty;
následne 16. septembra 1997 splnomocnili na ďalšie konanie vo všetkých právnych
a daňových úkonoch za spoločnosť M., s.r.o. K., K. X., L., IČO X. obvineného Ing. Ľ. M.,
v minulosti pracovníka D.Ú. K., ktorý toho istého dňa, t.j. 16. septembra 1997 na pokyn
obvinených Ing. J. S. a M. Č. zriadil beţný účet číslo X. v Poľnobanke a.s., expozitúra v L.
ako účet nový, nezaťaţený daňovými exekúciami, ktoré spoločnosť M., s.r.o. K., P. X., S.Ľ.,
IČO X. mala na účtoch pre styk s D.Ú. v K.;
následne obvinený Ing. M. G., PhD. ako konateľ a generálny riaditeľ spoločnosti L.
W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X., odpredal spoločnosti S. L., s.r.o. S.N.V. Pri L. X., L.,
IČO X., zastúpenej spoločníkom a jediným konateľom obvineným P. C. 410.000 la liehu
jemného rafinovaného a to faktúrou č. X. z 22. augusta 1997 účtovanou so spotrebnou daňou
z liehu vo výške 98.400.000,- Sk (3.266.281,60 Eur) a s daňou z pridanej hodnoty vo výške
25.196.960,- Sk (836.385,84 Eur) pri jednotkovej cene 27,20 Sk (0,903 Eur) za 1 la liehu,
spoločnosť S. L., s.r.o. S. N.V., Pri L. X., L., IČO X. ako dodávateľ, následne odpredala ten
istý lieh, v tom istom objeme, bez zmeny jeho podstaty a úpravy, ako aj bez vyskladnenia zo
skladových priestorov spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X. a jeho prijatia na
sklad odberateľovi, spoločnosti M., s.r.o. K., K. X., L., IČO X. a to faktúrou č. X.
z 30. septembra 1997, pričom spoločnosť S. L., s.r.o. S. N.V., Pri L. X., L., IČO X. nebola
oprávnená tento obchod účtovať so spotrebnou daňou z liehu vo výške 98.400.000,- Sk
(3.266.281,60 Eur) a ani s daňou z pridanej hodnoty vo výške 24.895.200,- Sk (826.369,24
Eur), pri jednotkovej cene 24 Sk (0,797 Eur), pričom predmetná faktúra znela na celkovú
sumu 133.135.200 Sk (4.419.279,03 Eur), lebo spoločnosť vôbec nebola oprávnená nakladať
s jemným rafinovaným liehom a teda nebola oprávnená ani od tohto liehu vystaviť daňový
doklad, spoločnosť M., s.r.o. K., K. X., L., IČO X., za ktorú z poverenia konateľov
spoločnosti obvinených M. Č. a Ing. J. S. od 16. septembra 1997 konal nimi splnomocnený
obvinený Ing. Ľ. M., ten istý lieh opäť bez zmeny jeho podstaty a úpravy, bez prijatia na sklad
a jeho vyskladnenia, ako dodávateľ, odpredala na dvakrát v celkovom mnoţstve 410.000 la
naspäť spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X. ako odberateľovi a to faktúrou č.
.z 22. októbra 1997 najprv 380.000 la liehu, pri jednotkovej cene 24,20 Sk (0,803 Eur)
a ďalšou faktúrou č. X. z 3. novembra 1997 bolo odpredaných zvyšných 30.000 la liehu, pri
rovnakej jednotkovej cene, spolu so spotrebnou daňou z liehu v súhrne vo výške 98.400.000,-
Sk (3.266.281,60 Eur) a daňou z pridanej hodnoty v súhrne vo výške 24.914.060,- Sk
(826.995,28 Eur), čím sa lieh dostal opäť do vlastníctva spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri L.
X., L., IČO X., hoci jej priestory nikdy ani neopustil, keďţe spoločnosť L. W. L., s.r.o. L., Pri
L. X., L., IČO X., zastúpená obvineným Ing. M. G., PhD. na strane skladovateľa
a spoločnosť S. L., s.r.o., S. N.V., Pri L. X., L., IČO X., zastúpená splnomocneným
zástupcom obvineným P. C. na strane ukladateľa, uzatvorili zmluvu o skladovaní z 22.
augusta 1997 na skladovanie jemného rafinovaného liehu v mnoţstve 410.000 la v nádrţi č.
68, 30. septembra 1997 bola uzatvorená zmluva o skladovaní medzi spoločnosťou L. W. L.,
s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X., zastúpená obvineným Ing. M. G., PhD. na strane skladovateľa
a spoločnosťou M., s.r.o. K., K. X., L., IČO X., zastúpenou splnomocnencom obvineným
Ing. Ľ. M., na skladovanie toho istého liehu a v tom istom mnoţstve, avšak v tomto prípade
v nádrţi č. 078, pričom obidve tieto zmluvné strany uzatvorili aj ďalšiu zmluvu o skladovaní
z 30. októbra 1997 na uskladnenie toho istého liehu, ale v mnoţstve 30.000 la v nádrţi č. 32,
pričom spoločnosť M., s.r.o. K., K. X., L., IČO X. si z nakúpeného liehu uplatnila nárok na
vrátenie spotrebnej dane z liehu 98.400.000,- Sk (3.266.281,60 Eur), hoci spoločnosť S. L.,
s.r.o., S. N.V., Pri L. X., L., IČO X., ako dodávateľ túto daňovú povinnosť nepriznala,
konatelia spoločnosti M., s.r.o. K., K. X., L., IČO X. obvinení Ing. J. S. a M. Č. vyuţili, ţe
D.Ú. v L. nebol informovaný o výške ich daňových nedoplatkov z D.Ú. K., oznámili D.Ú. L.
číslo novozaloţeného účtu spoločnosti M., s.r.o. K., K. X., L., IČO X. a to č. ú. X. (neskoršie
č. účtu X.), s ktorým mohli voľne disponovať a na ktorý bol následne D.Ú. L. aj nárok na
vrátenie spotrebnej dane z liehu vo výške 98.400.000,- Sk (3.266.281,60 Eur) platobným
poukazom č. X. z 13. októbra 1997 tejto spoločnosti vyplatený;
vzápätí bola touto sumou t.j. 98.400.000 Sk (3.266.281,60 Eur) uhradená časť faktúry
č. X. z 30. septembra 1997 spoločnosti S. L., s.r.o. S. N.V., Pri L. X., L., IČO X., a to aj
napriek tomu, ţe táto spoločnosť nemohla vystaviť daňový doklad a sama si pri predaji liehu
ani nepriznala daňovú povinnosť k spotrebnej dani z liehu; takýmto konaním obvinení Ing. M.
G., PhD., Ing. J. S., M. Č. spolu s obvineným Ing. Ľ. M. obohatili spoločnosť S. L., s.r.o. S.
N.V., Pri L. X., L., IČO X. o sumu 98.400.000,- Sk (3.266.281,60 Eur) a v rovnakej výške
poškodili štátny rozpočet Slovenskej republiky, zastúpenej D.R. SR, N. ul. č. X., B.B.,
5/ obvinená Ing. J. K. ako spoločníčka a konateľka spoločnosti P., spol. s r.o., K. X.,
P., IČO X. a od 19. októbra 1998 aj ako predsedníčka predstavenstva spoločnosti P., a.s., K.
X., P., IČO X., od 5. novembra 1998 s názvom spoločnosti W. L., a.s., Z. X., S. N.V., IČO
X., na ktorú sa 19. októbra 1998 pretransformovala spoločnosť P., spol. s r.o., K. X., P., IČO
X., po dohode s obvineným Ing. J.N., v úmysle obohatiť sa vykázaním zvýšenia nákladov
ovplyvňujúcich daňové povinnosti, uzavreli fiktívnu Zmluvu o sprostredkovaní medzi
spoločnosťou P., spol. s r.o., K. X., P., IČO X. ako záujemcom a spoločnosťou X. holding,
a.s., H. X., Ţ., IČO X. ako sprostredkovateľom, následne predstierali plnenie tejto zmluvy,
pričom dodávateľ spoločnosť X. holding, a.s., H. X., Ţ., IČO X., za ktorú konal bez
splnomocnenia obvinený Ing. J. N., vystavil fiktívnu faktúru s odmenou pre sprostredkovateľa
č. X. z 12. októbra 1998 v celkovej výške 18.450.000,- Sk (612.427,80 Eur), so základom
dane vo výške 15.000.000,- Sk (497.908,78 Eur) a s vyčíslenou daňou z pridanej hodnoty vo
výške 3.450.000,- Sk (114.519,02 Eur) a následne túto sumu obvinená Ing. J. K. aj postupne
vyplatila, a to pokladničným výdavkovým dokladom z 23. novembra 1998 v sume 4.950.000,-
Sk (164.309,89 Eur), ktorá predstavovala 23% daň z pridanej hodnoty vyfakturovanej
spomenutou faktúrou č. X. z 12. októbra 1998, výdavkovým pokladničným dokladom z 20.
januára 1999 v sume 3.500.000,- Sk (116.178,71 Eur), výdavkovým pokladničným dokladom
z 22. februára 1999 v sume 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur) a výdavkovým pokladničným
dokladom z 8. marca 1999 v sume 9.000.000,- Sk (298.745,26 Eur), túto faktúru obvinená
Ing. J. K. zaviedla do účtovníctva spoločnosti P., spol. s r.o., K. X., P., IČO X., hoci ţiadne
plnenie z nej poskytnuté nebolo a sumu 15.000.000,- Sk (497.908,78 Eur) ako základ dane
uplatnila v nákladoch spoločnosti P., spol. s r.o., K. X., P., IČO X. v daňovom priznaní k dani
z príjmov právnických osôb za rok 1998 a zároveň sumu 3.450.000,- Sk (114.519,02 Eur)
uplatnila ako „daň na vstupe“ v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za spoločnosť
W. L., a.s., Z. X., S. N.V., IČO X. za 4. štvrťrok 1998, ktoré obvinená Ing. J. K. podala 20.
januára 1999 na Daňový úrad L., čím uviedli do omylu Daňový úrad L.; takýmto svojím
konaním obvinená spôsobila škodu štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky, zastúpenej D.R.
SR, N. ul. č. X., B.B., lebo neoprávnene zo štátneho rozpočtu získala sumu vo výške
6.000.000,- Sk (199.163,51 Eur) na dani z príjmu právnickej osoby, ktorú uplatnila za
spoločnosť P., spol. s r.o., K. X., P., IČO X., ako aj sumu 3.450.000,- Sk (114.519,02 Eur),
ktorú uplatnila ako daň na vstupe v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za spoločnosť
W. L., a.s., Z. X., S. N.V., IČO X.,
6/ obvinený Ing. M. G., PhD. ako spoločník a konateľ spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri
L. X., L., IČO X., a zároveň jej generálny riaditeľ spolu s obvineným Ing. J. N. konajúcim za
spoločnosť K. s.r.o., A. X., K., IČO X., v úmysle obohatiť sa vykázaním zvýšenia nákladov
ovplyvňujúcich daňové priznanie, ako aj získať v hotovosti peniaze z pokladne spoločnosti L.
W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X.,
v presne nezistený deň v mesiacoch október - november 1998 uzavreli fiktívnu zmluvu
o sprostredkovaní z 2. februára 1998 medzi záujemcom, spoločnosťou L. W. L., s.r.o., L., Pri
L. X., L., IČO X. a spoločnosťou K. s.r.o., A. X., K., IČO X., ako sprostredkovateľom,
s predmetom zabezpečenia príleţitosti na uzatvorenie zmluvy o predaji rafinovaného liehu
a výrobkov na báze liehu s treťou osobou s odmenou pre sprostredkovateľa 12.000.000,- Sk
(398.327,02 Eur) bez dane z pridanej hodnoty, ktorá bude zaplatená najneskôr do 31. októbra
1998;
následne bez uskutočnenia reálneho plnenia zmluvy obvinený Ing. J. N. za spoločnosť
K. s.r.o., A. X., K., IČO X., ako dodávateľa, ktorý bol splnomocnený na zastupovanie tejto
spoločnosti na základe plnej moci zo 14. októbra 1998, vystavil fiktívnu faktúru č. X.
s odmenou pre sprostredkovateľa 12.000.000 Sk (398.327,02 Eur) a aj s daňou z pridanej
hodnoty vo výške 2.760.000 Sk (91.615,22 Eur) spolu na čiastku 14.760.000 Sk (489.942,24
Eur), ktorú spoločnosť L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X., prevzala 23. októbra 1998
a ktorú sumu aj následne spoločnosť L. W. L., s.r.o. L., Pri L. X., L., IČO X., postupne
vyplatila a to výdavkovým pokladničným dokladom z 23. októbra 1998 v sume 3.960.000 Sk
(131.447,91 Eur), výdavkovým pokladničným dokladom z 26. októbra 1998 v sume
5.000.000 Sk (165.969,59 Eur), výdavkovým pokladničným dokladom z 27. októbra 1998
v sume 3.000.000 Sk (99.581,76 Eur), výdavkovým pokladničným dokladom z 2. novembra
1998 v sume 2.800.000 Sk (92.942,97 Eur), pričom túto faktúru obvinený Ing. M. G., PhD.
predloţil na spracovanie pracovníkom ekonomického úseku spoločnosti L. W. L., s.r.o. L., Pri
L. X., L., IČO X., a suma dane z pridanej hodnoty vo výške 2.760.000 Sk (91.615,22 Eur)
bola následne zaúčtovaná ako „daň na vstupe“ v daňovom priznaní za mesiac október 1998,
čím došlo k prevýšeniu „dane na vstupe“ nad „daňou na výstupe“ a takto získaný nadmerný
odpočet v sume 228.822 Sk (7.595,50 Eur) im daňový úrad preúčtoval na daňový nedoplatok
na spotrebnej dani z liehu;
takýmto konaním uviedli D.Ú. L. do omylu, čím spôsobili škodu vo výške 2.531.178
Sk (84.019,72 Eur), ktorá mala byť vyčíslená ako daňová povinnosť spoločnosti L. W. L.,
s.r.o., L., Pri L. 1, L., IČO X., pri neuplatnení si fiktívnej faktúry č. X.
Za tieto trestné činy špecializovaný trestný súd uloţil obvineným Ing. M. G., PhD.
podľa § 250 ods. 4, § 35 ods. 1, § 39a ods. 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., čl. 6
ods. 1 Dohovoru úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, na výkon ktorého ho
zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny a peňaţný trest vo výmere 40.000 Eur
a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu náhradný trest odňatia slobody vo
výmere 2 roky, J. B. podľa § 250 ods. 4, § 39a ods. 3, § 53 ods. 1, §54 ods. 2, ods. 3 Tr. zák.,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov, na výkon ktorého
bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny a peňaţný trest vo výmere 15.000 Eur a pre
prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu náhradný trest odňatia slobody vo výmere
12 mesiacov, Ing. J. K. podľa § 250 ods. 4, § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54
ods. 2, ods. 3 Tr. zák., čl. 6 ods. 1 Dohovoru trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorého
výkon podmienečne odloţil a určil skúšobnú dobu vo výmere 5 rokov a peňaţný trest vo
výmere 10.000 Eur a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu náhradný trest
odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, Ing. J. S. podľa § 250 ods. 4, § 39a ods. 3, § 53 ods.
1, § 54 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., čl. 6 ods. 1 Dohovoru trest odňatia slobody vo výmere 3 roky
so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny a peňaţný trest vo výmere
15.000 Eur a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu náhradný trest odňatia
slobody vo výmere 12 mesiacov, L. B. podľa § 252 ods. 4, § 35 ods. 1, § 39a ods. 3, § 53 ods.
1, § 54 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., čl. 6 ods. 1 Dohovoru úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
4 roky so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny a peňaţný trest vo
výmere 20.000 Eur a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu náhradný trest
odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov a Ing. Ľ. M. podľa § 250 ods. 4, § 39a
ods. 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., čl. 6 ods. 1 Dohovoru trest odňatia slobody vo
výmere 3 roky so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny a peňaţný trest
vo výmere 15.000 Eur a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu náhradný trest
odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov.
Zároveň obvinená Ing. J. K. bola podľa § 285 písm. c/ Tr. por. oslobodená spod
obţaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR Bratislava, sp. zn.
VII Gv 375/04-225 z 25. mája 2007, pre skutok v bode 1/ súdu prvého stupňa, obţalobou
právne kvalifikovaný ako pomoc k trestnému činu podvodu podľa §10 ods. 1 písm. c/, § 250
ods. 1, ods. 4 Tr. zák.
Rozsudok špeciálneho súdu nadobudol právoplatnosť 4. júna 2013, kedy odvolací súd
uznesením sp. zn. 2 To 10/2012 podľa § 319 Tr. por. odvolania obvinených Ing. M. G., PhD.,
Ing. J. K., J. B., L. B., Ing. J. S. a Ing. Ľ. M. zamietol.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo obvinenému Ing. M. G., PhD. a jeho obhajcovi
doručené 30. augusta 2013, J. B. a jeho obhajkyni 2., resp. 3. septembra 2013, Ing. J. K.
11. septembra 2013 a jej obhajcovi 30. augusta 2013, Ing. J. S. 2. septembra 2013 a jeho
obhajcovi 30. augusta 2013.
Špecializovaný trestný súd 9. decembra 2013 predloţil najvyššiemu súdu dovolania
obvinených Ing. M. G., PhD. z 22. júna 2013 (faxom) potvrdené písomne 25. júna 2013, J. B.
z 19. júla 2013, Ing. J. K. z 8. októbra 2013 a Ing. J. S. z 1. októbra 2013. Predchádzal tomu
postup súdu prvého stupňa, ktorý na základe pokynu najvyššieho súdu daného po vrátení veci
(dovolanie obvineného Ing. G., PhD, sp. zn. 2 TdoV 9/2013) ako predčasne predloţenej,
poučil dovolateľa v zmysle § 370 ods. 1 Tr. por. a vyzval ho, aby sa vyjadril, či trvá na
pôvodne podanom dovolaní. Vyjadrenie obhajcov dovolateľa Ing. G., PhD., o trvaní na
pôvodne podanom dovolaní je súčasťou spisového materiálu (JUDr. K. na č.l. 8939 a Mgr. P.
na č.l. 8952). Obdobne postupoval súd prvého stupňa aj vo vzťahu k obvinenému B., ktorého
dovolanie bolo tak ako u obvineného Ing. G., PhD. podané v čase, keď obvinený nemal ešte
doručené dovolaním napadnuté rozhodnutie. Vyjadrenie jeho obhajcu, JUDr. K., ţe trvá na
pôvodne podanom dovolaní je na č.l. 8940.
Dovolací súd sa oboznámil s vlastným písomným podaním obvineného G., ako aj s
jeho doplnením prostredníctvom obhajcu Mgr. P., ktoré boli dovolaciemu súdu doručené
3., resp. 8. januára 2014.
Obvinení sa domáhali, aby dovolací súd vyslovil porušenie zákona v ich neprospech
z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Ing. J. K. uplatnila i dovolací
dôvod podľa písm. g/ a Ing. M. G., PhD. v doplneniach dovolania okrem písm. g/ aj písm. c/,
písm. d/, písm. h/.
Obvinený Ing. M. G., PhD. v súvislosti s § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. poukázal na
absenciu poučenia v zmysle § 257 Tr. por. predsedom senátu, ktorý tým nerešpektoval
imperatív uvedený v predmetnom ustanovení. Namietal čítanie jeho výpovede z prípravného
konania bez toho, aby to navrhol jeho obhajca alebo prokurátor. Spochybnil postup súdu na
hlavnom pojednávaní 29. júna 2009. Po zistení, ţe JUDr. B., obhajca obvinených M. a S., sa
nedostavil a po oznámení JUDr. K., obhajcu dovolateľa, ţe ho JUDr. B. poţiadal
o zastupovanie, bolo hlavné pojednávanie otvorené aj bez súhlasu dovolateľa a bez
preukázania sa substitučnou plnou mocou. Tým došlo k porušeniu práva na obhajobu nielen
u obvineného M., ale aj dovolateľa. Nevypočutím svedka P. (v čase spáchania ţalovaných
skutkov spoločník a konateľ spoločnosti L. W. L., s.r.o.) bolo porušené jeho právo vypočuť
svedkov vo svoj prospech. Neprimeraná dĺţka konania (viac ako 16 rokov) zmarila jeho právo
účinne sa brániť vzneseným obvineniam. Po tak dlhej dobe nebolo prakticky moţné
zabezpečiť dôkazy svedčiace v jeho prospech, vypočuť svedkov, ktorí by si na veci pamätali
a vedeli podať relevantnú výpoveď. Trestné stíhanie malo byť zastavené podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, pretoţe zasahovalo do základných práv obvineného. Nemal moţnosť pripraviť sa
na výsluch obvineného S., lebo nebol o ňom informovaný v dostatočnom predstihu a nebolo
mu doručené uznesenie o spojení veci. Súd nereagoval na tieto pochybenia a zásahy do práv
na obhajobu, ktoré sú obsahom podania doručeného súdu pri predbeţnom prejednaní
obţaloby. Vyšetrovateľ 30. marca 2007 pripustil isté procesné pochybenia. Návrhy na
doplnenie dokazovania obhajobou predloţené pred preštudovaním spisu, boli bez zákonného
podkladu odmietnuté vyšetrovateľom, čím došlo k vedomému zmareniu moţnosti brániť sa
obvineniu uţ v prípravnom konaní.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. je daný tým, ţe neboli splnené
podmienky na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obvineného, pretoţe súhlas
podľa § 252 ods. 3 Tr. por. nebol daný výslovne.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. uviedol, ţe pri
rozhodovaní o vine na úkony, ktoré vykonal Špeciálny súd do 4. augusta 2009, nemohol
Špecializovaný trestný súd prihliadať, lebo ich sám nevykonal. U skutku v bode 4, súd zaloţil
svoje rozhodnutie na zápisniciach Daňového úradu Bratislava II, ktoré neboli na hlavnom
pojednávaní prečítané. Opakované daňové kontroly boli realizované bez opory v zákone a bez
toho, aby mal daňový úrad k dispozícii účtovné doklady posudzovanej spoločnosti. Došlo
k zásahu do princípu právnej istoty. Súčasťou spisového materiálu sú záznamy z prvotných
daňových kontrol, ktoré vykonal D.Ú. L. a ktoré konštatovali vecnú správnosť uplatnených
nárokov a daňových povinností. Vytýkal prečítanie výpovede svedka P. z 13. marca 2003,
k výsluchu ktorého došlo pred vznesením obvinenia zo skutku v bode 4, v dôsledku čoho
nebol výsluch vykonaný kontradiktórne.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. namietal porušenie ustanovení § 35 ods. 1, § 40
Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.) a ustanovení § 317, § 319 Tr. por. (zák. č. 301/2005 Z. z.).
„Hoci súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku konštatoval existenciu dôvodov pre
mimoriadne zníženie trestu, jedine v jeho prípade sa neriadil ustanovením § 40 ods. 3 Tr. zák.
Výrok o treste však musí byť jasný a zrozumiteľný tak, aby bol preskúmateľný, akými
ustanoveniami sa súd riadil pri ukladaní konkrétneho druhu a výmery trestu.“, „...súd pri
aplikácii zmierňovacieho ustanovenia § 40 Tr. zák. nesmie s odvolaním sa na § 35 ods. 1 Tr.
zák. ani pri súbehu viacerých trestných činov určiť inú spodnú hranicu trestnej sadzby než 1
rok. Ak súd vychádzal z inej spodnej hranice, porušil tým hmotnoprávne ustanovenie
Trestného zákona v neprospech dovolateľa“. Poukázal na nedôsledné plnenie revíznej
povinnosti zo strany odvolacieho súdu, keď nekriticky akceptoval rozhodnutie súdu prvého
stupňa. Konštatoval, ţe skutok v bode 6 bol nesprávne hodnotený ako samostatný trestný čin.
V súlade s § 89 ods. 19 Tr. zák. mal byť posudzovaný nanajvýš ako jeden čiastkový útok
pokračujúcej trestnej činnosti. Nebolo moţné prihliadať na priťaţujúcu okolnosť v podobe
spáchania viacerých trestných činov ani postupovať v zmysle § 35 ods. 1 Tr. zák. Skutok
v bode 4 nenapĺňa znaky trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného
v mesiaci august 1997. Namietal absenciu znaku „uvedenie do omylu alebo vyuţitie omylu“,
subjektívnej stránky trestného činu, ako aj znaku „vznik škody“. Navyše trestnosť tohto činu
zanikla z dôvodu premlčania. V čase keď sa skutok v bode 4 stal, Trestný zákon nepostihoval
konania spočívajúce v neoprávnenom uplatnení si nároku na vrátenie spotrebnej dane. Také
konanie sa stalo trestným aţ po 1. septembri 1999. Toto si uvedomovali aj orgány
prípravného konania, čoho dôkazom má byť nezákonný postup pri zmene právnej
kvalifikácie. Rovnaké závery platia aj vo vzťahu ku skutku v bode 1 rozsudku. Namietal, ţe
zo skutkových záverov súdu prvého stupňa v skutku 6/ nie je moţné ustáliť, či mu je kladené
za vinu vylákanie prostriedkov z pokladne spoločnosti (trestný čin podvodu) alebo
vyhotovenie dokladov, ktoré majú vplyv na vlastnú daňovú povinnosť tak, ţe určitému
subjektu je v konečnom dôsledku vymeraná niţšia alebo ţiadna daň (trestný čin skrátenia
dane). Zo skutkovej vety v bode 4 rozsudku nie je zrejmé, v čom mal spočívať podiel
dovolateľa na spáchanom trestnom čine. Zdôraznil, ţe za spoločnosť X, s. r.o. si všetky
povinnosti vo vzťahu k daňovému úradu splnil.
Vo vzťahu k dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. poukázal na nerešpektovanie
ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák., ako aj čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie.
Trest odňatia slobody v spojení s peňaţným neprimerane prísnym vo výške 40.000,- Eur
popiera účel trestania.
Obvinený J. B. uplatnením dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. namietal, ţe
konajúce súdy nevyhodnotili komplexne stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania pre
spoločnosť, okolnosti spáchania skutku, osobu obvineného, mieru jeho zavinenia, moţnosť
nápravy a dĺţku konania. Nie je moţné preskúmať, ktorým odsekom ustanovenia
§ 40 Tr. zák. sa súdy riadili a z akej trestnej sadzby vychádzali. Mala byť pouţitá dolná
hranica trestnej sadzby 1 a nie 5 rokov, odvolací súd si nesplnil revíznu povinnosť
a nekriticky akceptoval rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Obvinená Ing. J. K. označila napadnuté rozhodnutie za nezákonné, účelové, ktoré
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Dovolací súd by mal posudzovať vec podľa zákona
účinného v čase spáchania skutkov. Poukázala na nezákonnosť, arbitrárnosť a účelovosť
postupu OČTK v prípravnom konaní. Faktúra č. X. ani zmluva o sprostredkovaní, na ktorých
je postavený skutok v bode 5/, nie sú súčasťou spisového materiálu. V rámci dôvodu podľa §
371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. namietala, ţe predloţené návrhy na doplnenie dokazovania súd
odmietol. Nesúhlasila s hodnotením vykonaných dôkazov. Výpoveď svedka V. je
nevierohodná, chaotická a účelová. Za zavádzajúcu označila výpoveď svedka Siváka.
K dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. namietala, ţe odsúdenie za trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. por. vychádzalo z domnienok, čiastkových podkladov, bez
toho, aby výpovede svedkov boli podopreté hodnovernými dôkazmi.
Obvinený Ing. J. S. podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. konštatoval,
ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Zníţenie trestu odňatia slobody určené súdom prvého stupňa sa minulo účelu trestu. Mal
mu byť uloţený výchovný podmienečný trest.
Podľa § 376 Tr. por. sa prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR vyjadrila
k dovolaniam obvinených Ing. M. G., PhD. a J. B. V konaní nebol porušený zákon. Nedošlo
k porušeniu práva na obhajobu a zistený skutok bol správne právne posúdený.
V zmysle § 567j ods. 2 Tr. por. sa na rozhodnutie o dovolaniach obvinených aplikoval
Trestný poriadok v znení novely zák. č. 262/2011 Z. z.
Dovolací súd (§ 377 Tr. por.) zistil, ţe dovolania sú prípustné (§ 368 ods. 1, 2 písm. h/
Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej
lehote a na mieste, kde moţno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1,
ods. 3 Tr. por.). Spĺňajú podmienky predpokladané v § 373 Tr. por., ako aj obsahové
Po preskúmaní spisu a prerokovaní veci na neverejnom zasadnutí dovolací súd zistil,
ţe dovolania sú dôvodné. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. naplnený
bol. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. júna 2013, sp. zn. 2 To 10/2012,
u obvinených Ing. M. G., PhD., J. B., Ing. J. K., Ing. J. S., L. B. a Ing. Ľ. M. bol porušený
zákon v ustanovení § 319 Tr. por. a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v ustanoveniach § 4, §
88 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. a čl. 6 Dohovoru v ich
neprospech.
Podľa § 382a Tr. por. účinného od 1. septembra 2011 dovolací súd môţe rozhodnúť
aj na neverejnom zasadnutí o dovolaní, ak zistí, ţe dôvody dovolania, ktoré bolo podané
v prospech obvineného, sú zjavne preukázané a je zrejmé, ţe vytýkané nedostatky povedú
k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1 Tr. por.
V zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. ak bol dovolacím súdom zistený dôvod dovolania
podľa § 371 Tr. por., vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach,
o ktoré sa tento dôvod opiera.
Podľa § 386 ods. 2 Tr. por. súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd
zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému
rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd podľa
okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je nezákonný
len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa a ak ho
moţno oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok. Ak však zruší, hoci len sčasti
výrok o vine, zruší vţdy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo
výroku o vine svoj podklad a ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Konštrukcia a štruktúra jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1
písm. a/ aţ n/ Tr. por., resp. aj § 374 ods. 3 Tr. por. stanovuje, ţe dovolanie, ako mimoriadny
opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu vo veci samej, je určené na
nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie moţno podať len, ak rozhodnutie
je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom pouţití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však
dovolací súd nemôţe skúmať a meniť.
V zmysle § 371 ods. 5 Tr. por. dôvody podľa ods. 1 písm. i/ a podľa ods. 3 nemoţno
pouţiť, ak porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.
Dovolací dôvod v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je daný v prípadoch, keď rozhodnutie
súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pouţitá zákonná formulácia vyjadruje, ţe
dovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby
spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva.
Tento dovolací dôvod súvisí s nesprávnou aplikáciou zákonných znakov skutkovej podstaty
trestného činu na zistený skutkový stav, ktorým je dovolací súd viazaný a nesprávnej
aplikácie iných noriem hmotného práva. Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní
o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej
vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného
trestného činu.
Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým
komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne
vytvárajú skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje vo vonkajšom svete,
definuje predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je tvorená súhrnom
znakov charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu medzi nimi.
Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu moţnosť),
čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej
represie (zásada subsidiarity), podľa ktorej má byť trestné právo pouţité len ako najkrajnejší
prostriedok a len pri typovo najzávaţnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov
a hodnôt, teda len tam, kde iné moţnosti (prostriedky ostatných právnych odvetví) nie sú
dostatočné. Prostriedkom ultima ratio musia byť v oblasti aplikácie a interpretácie trestného
práva akcentované právne princípy, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu.
Podľa § 3 ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. v znení zák. č. 248/1994 Z. z.) je
trestným činom pre spoločnosť nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone.
Čin, ktorého stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť je nepatrný, nie je trestným činom,
aj keď ináč vykazuje znaky trestného činu (§ 3 ods. 2 Tr. zák.).
Pre trestnosť činu treba úmyselné zavinenie, ak neustanovuje tento zákon výslovne, ţe
postačí zavinenie z nedbanlivosti (§ 3 ods. 3 Tr. zák.).
Stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je určovaný najmä významom chráneného
záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami,
okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho
pohnútkou (§ 3 ods. 4 Tr. zák.).
Podľa § 88 Tr. zák. na okolnosť, ktorá podmieňuje pouţitie vyššej trestnej sadzby,
prihliadne sa len vtedy, keď pre svoju závaţnosť podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti
trestného činu pre spoločnosť.
Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, ţe uvedie niekoho do
omylu alebo vyuţije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú,
potresce sa odňatím slobody aţ na dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňaţným trestom
alebo prepadnutím veci (§ 250 ods. 1 Tr. zák.).
Odňatím slobody na päť aţ dvanásť rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom
uvedeným v ods. 1 škodu veľkého rozsahu (§ 250 ods. 4 Tr. zák.).
Na naplnenie objektívnej stránky trestného činu podvodu sa vyţaduje konanie, t.j. aby
páchateľ uviedol niekoho do omylu alebo využil niečí omyl, ďalej príčinná súvislosť medzi
konaním a následkom (táto osoba v dôsledku svojho omylu vykoná majetkovú dispozíciu), ako
aj následok vo forme škody a obohatenia (touto dispozíciou vznikne na cudzom majetku malá
škoda a zároveň sa tým páchateľ alebo niekto iný obohatí). Spúšťacím mechanizmom pri
trestnom čine podvodu je uvádzanie iného do omylu alebo vyuţívanie omylu iného, pretoţe
len v prípadoch, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom
inej osoby, môţe ísť o spáchanie trestného činu podvodu.
Spoločný základ podvodných konaní spočíva v „omyle“ inej osoby (osoby odlišnej od
páchateľa). Omyl ako rozpor predstavy so skutočnosťou v zmysle skutkovej podstaty
trestného činu podvodu musí mať určitú „kvalitu“ (nestačí akákoľvek nepravda) a musí byť
prostriedkom spôsobilým na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Ak však osoba v omyle
vykonávajúca majetkovú dispozíciu má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona, zo zmluvy
alebo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými
a v obdobných prípadoch aj bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy,
bez ďalšieho považovať za „uvádzanie do omylu“ v zmysle skutkovej podstaty trestného
činu podvodu. V posudzovanej veci nejde o situáciu, ţe samotné uvedenie nepravdy, ktorej
preskúmavanie nie je beţné, resp. omyl ani pri zvýšenej miere opatrnosti nemoţno rozpoznať,
prípadne osoba vykonávajúca dispozíciu nie je objektívne schopná v určitom čase a stave
disponujúcimi prostriedkami prípadný omyl eliminovať. V danom prípade je potrebné brať do
úvahy aj tzv. dodrţanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu alebo
ktorej omyl chce páchateľ vyuţiť. Je absolútnou samozrejmosťou a úplne legitímne
očakávať od štátnych zamestnancov daňových úradov nielen odborno-profesionálnu
znalosť pozitívneho daňového práva, ale aj tomu zodpovedajúci profesionálny prístup
k vyššej miere opatrnosti. Pokiaľ by tomu tak nebolo, ťažko môžeme hovoriť, že ide
o daňové orgány.
Skutky, z ktorých boli obvinení uznaní za vinných, musia byť v tzv. skutkovej vete
rozsudku vymedzené tak, aby formálne zodpovedali znakom skutkovej podstaty príslušného
trestného činu. V tomto smere sa súd prvého stupňa dostatočne nevysporiadal so všetkými,
vyššie popísanými okolnosťami tvoriacimi objektívnu stránku trestného činu podvodu. Uţ
samotný odvolací súd, konštatoval nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkov v bodoch 2/, 5/, 6/
prvostupňového rozsudku.
V konaní o dovolaní nie je najvyšší súd viazaný rozsahom revíznej povinnosti
v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por., ktorá sa viaţe na odvolací súd, ale je sám povinný vyhodnotiť
skutočný rozsah prieskumnej povinnosti odvolacieho súdu.
Podľa § 4 Tr. zák. trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ
a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto
zákonom, alebo
b) vedel, ţe svojím konaním môţe také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť,
a pre prípad, ţe ich spôsobí, bol s tým uzrozumený.
V tomto smere za závaţný nedostatok dovolací súd povaţuje i formuláciu formy
úmyselného zavinenia, ktorú pouţil vo svojom odôvodnení súd prvého stupňa a s ktorou
sa odvolací súd nevysporiadal („....obžalovaní minimálne vedeli, že svojim konaním môžu
porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom a pre prípad, že takéto porušenie
alebo ohrozenie spôsobia, boli s tým uzrozumení. Konali minimálne v nepriamom úmysle
podľa § 4 písm. b/ Tr. zák.“). Interpretačné pravidlo uvedené v § 3 ods. 3 Tr. zák. č. 248/1994
Zb., ţe pre trestnosť činu treba úmyselné zavinenie, ak neustanovuje tento zákon výslovne, ţe
postačí zavinenie z nedbanlivosti, sa zásadne vzťahuje na všetky trestné činy uvedené
v osobitnej časti Trestného zákona. Z tohto dôvodu, najmä ak súd v odôvodnení rozsudku
konštatuje „minimálne nepriamy úmysel“, treba aj u majetkových trestných činov pri tejto
forme zavinenia preukázať vôľovú zloţku konania obvineného. Priamy úmysel za inak
rovnakých okolností je totiţ závaţnejší ako úmysel nepriamy. Rovnako miera zavinenia
je u priameho úmyslu vyššia. Ak nie je jasné, akú formu úmyselného zavinenia povaţoval súd
za preukázanú, ide o zásadný nedostatok rozsudku, ktorý je z tohto dôvodu v odvolacom
konaní nepreskúmateľný.
Napriek týmto zásadným nedostatkom špecializovaný trestný súd pri posudzovaní
trestnosti činu prihliadol aj na okolnosti, ktoré podmieňujú pouţitie vyššej trestnej sadzby,
bez predchádzajúceho náleţitého vysporiadania sa s ustanovením § 88 Tr. zák., ktoré
vyjadruje poţiadavku zákona, aby okolnosti podmieňujúce pouţitie vyššej trestnej sadzby boli
posudzované materiálne, pričom stupeň nebezpečnosti konkrétneho trestného činu
je naplnený komplexom všetkých okolností prípadu vrátane tých, ktoré existujú mimo rámca
skutkovej podstaty trestného činu. Vytýkané nedostatky odvolací súd neodstránil.
Najvyšší súd zo spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa (str. 133) ďalej
zistil, ţe súd pri ukladaní trestov jednotlivým obvineným zohľadnil dĺţku konania vo svetle
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a dospel k záveru, ţe uloţenie trestu
odňatia slobody v zákonom stanovenej trestnej sadzbe by bolo nespravodlivé. Z tohto dôvodu,
obvineným, okrem Ing. M. G., PhD., vymeral tresty pod dolnú hranicu trestnej sadzby, K.
dokonca podmienečný trest odňatia slobody. Dôvodom, pre ktorý nebol aj G. uloţený trest
pod dolnú hranicu trestnej sadzby, mala byť skutočnosť, ţe tomuto obvinenému ako jedinému
ukladal úhrnný trest podľa § 35 ods. 1 Tr. zák. Takéto tvrdenie je však v priamom rozpore
s výrokovou časťou rozsudku, pretoţe úhrnný trest odňatia slobody podľa § 35 ods. 1 Tr. zák.
bol uloţený aj B.. V tomto smere je potrebné dať za pravdu dovolateľom, ţe výrok o treste
musí byť jasný a zrozumiteľný tak, aby bolo preskúmateľné, akými ustanoveniami sa súd
riadil pri jeho ukladaní. Je právne nesprávne, ak súd mimoriadne zníţi trest bez toho, aby vo
výroku uviedol príslušné ustanovenie Trestného zákona tak, ako to urobil súd prvého stupňa.
V zmysle judikatúry ESĽP, na ktorú je potrebné v tejto súvislosti upozorniť,
sa vyţaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené a presvedčivé. Práve odôvodnenie
rozhodnutia je zárukou toho, ţe výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Podcenenie povinnosti
súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti,
zreteľne vyvoláva účinky arbitrárnosti a porušenia základného práva účastníka konania
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu predpokladá, ţe účastníkovi konania sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite a v primeranom čase, pričom výklad a pouţívanie zákonných
ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru (čl. 46 ods. 1 Ústavy).
Dovolací súd sa zásadne zaoberá len otázkou správnosti právneho posúdenia skutku
vo vzťahu k tomu skutkovému stavu, ktorý zistili niţšie súdy. Nesprávnym právnym
posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, ţe skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, ţe nešlo o ţiadny trestný čin alebo ţe išlo o iný
trestný čin. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pripúšťa podanie dovolania
aj vtedy, ak je rozhodnutie zaloţené na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho
ustanovenia. Navyše v konaní o dovolaní nie je najvyšší súd viazaný rozsahom revíznej
povinnosti v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por., ktorú vykonal odvolací súd, ale je povinný sám
posúdiť rozsah prieskumnej povinnosti odvolacieho súdu, a to aj z hľadiska kritérií pouţitých
na aplikáciu okolnosti podmieňujúcej pouţitie vyššej trestnej sadzby príslušného
hmotnoprávneho ustanovenia.
Podľa čl. 6 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Je nutné uviesť, ţe ani dovolacie konanie
nestojí mimo rámca práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného článkom 6 Dohovoru.
Podstata práva na spravodlivý proces spočíva v oprávnení kaţdého reálne sa domáhať
ochrany svojich práv na súde a v povinnosti súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby uplatneným právam bola poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Spravodlivý proces
spočíva nielen v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto v určitej kvalite ale aj
v primeranom čase dostať.
V spojení so zistenými nedostatkami nie je moţné opomenúť trestnú vec M. Č., ktorý
bol súdom prvého stupňa uznaný za vinného v bode 4/ rozsudku z trestného činu podvodu
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., hoci o jeho sťaţnosti
proti vzneseniu obvinenia prokurátor vôbec nerozhodol. Toto vážne procesné pochybenie,
ktoré je v rozpore s ústavnými princípmi a základnými zásadami Trestného poriadku,
odstránil až odvolací súd, ktorý uznesením z 18. decembra 2012, sp. zn. 2To 12/2011,
napadnutý rozsudok vo vzťahu k tomuto obvinenému v celom rozsahu zrušil a trestné
stíhanie zastavil.
Podľa § 324 Tr. por. ak je dôvod, na ktorého základe rozhodol odvolací súd
v prospech niektorého obţalovaného, na prospech aj ďalšiemu spoluobţalovanému alebo
zúčastnenej osobe, ktorá nepodala odvolanie, rozhodne odvolací súd vţdy aj v ich prospech.
Rovnako rozhodne v prospech obţalovaného, ktorému je na prospech dôvod, na ktorého
základe rozhodol v prospech zúčastnenej osoby. Predpokladom tohto postupu však je,
ţe o všetkých obţalovaných sa rozhodlo v tom istom konaní tým istým rozsudkom.
Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,
majú prednosť pred zákonmi.
Zásadu beneficium coahesionis vyjadrenú v § 324 Trestný poriadok umoţňuje
uplatňovať len v odvolacom konaní. V danom prípade však dovolací súd túto zásadu uplatnil
aj vo vzťahu k obvinenému L. B., ktorý síce dovolanie nepodal, ale vzhľadom na princípy
spravodlivého súdneho konania (čl. 6 Dohovoru) a na skutočnosť, ţe skutok v bode 1/
v preskúmavanom rozhodnutí sa týka nielen dovolateľov Ing. M. G., PhD. a J. B., ale aj L. B.
Zrušenie rozhodnutí súdov oboch stupňov je totiţ aj v jeho prospech z dôvodu, pre ktorý
došlo k ich zrušeniu v prospech Ing. M. G., PhD. a J. B. V tomto smere bolo potrebné vo
vzťahu k obvinenému L. B. rozhodnúť aj o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa v časti
týkajúcej sa skutku 3/, pretoţe tento priamo súvisí so skutkom v bode 2/ rozsudku. Rovnako
pouţil túto zásadu v dovolacom konaní aj vo vzťahu k Ing. Ľ. M., ktorý síce dovolanie
nepodal, ale skutok v bode 4/ preskúmavaného rozhodnutia sa týka nielen dovolateľov Ing.
M. G., PhD. a Ing. J. S., ale aj tohto obvineného. Zrušenie rozhodnutí súdov oboch stupňov je
aj v jeho prospech z dôvodu, pre ktorý došlo k ich zrušeniu v prospech Ing. M. G., PhD. a Ing.
J. S. Inak by vznikla nelogická situácia spočívajúca v tom, ţe identický skutok u jednej osoby
by bol zrušený, ale u druhej by ostal právoplatný. Nepochybne by to vyvolalo v budúcnosti
ďalšie opravné konanie u obvinených L. B. a Ing. Ľ. M. Napokon o samotnej snahe Ing. Ľ. M.
iniciovať zmenu napadnutých rozhodnutí v rámci dovolacieho konania, svedčí aj jeho podanie
zo 14. októbra 2013 (č.l. 8946).
Odvolací súd nesplnil dôsledne revíznu povinnosť (§ 317 ods. 1 veta druhá Tr. por.).
Dovolací súd preto na základe § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil vo výroku tohto rozsudku
uvedené porušenie zákona v neprospech obvinených Ing. M. G., PhD., J. B., Ing. J. K., Ing. J.
S., L. B. a Ing. Ľ. M. Podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil v celom rozsahu rozhodnutia súdov
oboch stupňov, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo. Súčasne zrušil aj ďalšie rozhodnutia
na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad. V zmysle § 388 ods. 1 Tr. por. špecializovanému trestnému súdu
prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Mohol tak urobiť, lebo
rozhodoval o dovolaniach v prospech obvinených Ing. M. G., PhD., J. B., Ing. J. S. a Ing. J.
K., a na základe uţ v rímskom práve uplatňovanej zásady beneficium coahesionis v súlade
s čl. 6 Dohovoru u L. B. a Ing. Ľ. M.
V rámci nového prerokovania veci musí prvostupňový súd reagovať na námietky
obsiahnuté v dovolaniach, pokiaľ ide o vysporiadanie sa so všetkými okolnosťami tvoriacimi
skutkové podstaty do úvahy prichádzajúcich trestných činov, najmä okolností podmieňujúcich
pouţitie vyššej trestnej sadzby. Aţ po komplexnom zhodnotení stupňa nebezpečnosti činu pre
spoločnosť z hľadísk uvedených v § 3 ods. 4 Tr. zák. moţno v konkrétnom prípade dospieť
k záveru, či je reálne naplnená uvedená materiálna podmienka. Pokiaľ nebude materiálny
predpoklad uvedený v § 88 Tr. zák. naplnený, nie je moţné pouţiť prísnejšiu kvalifikáciu
trestného činu a v takom prípade bude prichádzať do úvahy trestný postih podľa základných,
resp. miernejších skutkových podstát. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude i to, aby
v novom konaní na základe vykonaných dôkazov dospel k jednoznačnému záveru o forme
zavinenia vrátane dôkaznej argumentácie, na ktorej je zaloţená. Pokiaľ by zistené okolnosti
pripúšťali rôzne závery z hľadiska zavinenia páchateľa, bude nutné postupovať podľa zásady
„in dubio pro reo“, pretoţe ide o okolnosť, ktorá ma vplyv aj na určovanie výmery trestu.
V zmysle toho bude nevyhnutné, aby sa prvostupňový súd v naznačených
súvislostiach, bliţšie špecifikovaných v odôvodnení rozhodnutia, vysporiadal s vytýkanými
pochybeniami. Rovnako sa musí podrobne vysporiadať s konaniami daňových subjektov
z hľadiska moţnej daňovej optimalizácie. V tomto smere dovolací súd nesúhlasí s názorom
odvolacieho súdu, ţe „....akýkoľvek právny úkon alebo súhrn na seba nadväzujúcich právnych
úkonov, vykonávaných na účel dosiahnutia opačného efektu, teda faktického deficitu štátu
prostredníctvom odčerpania jeho finančných zdrojov, je popretím samotnej podstaty
príslušného druhu dane“, keďţe daňový únik môže byť nielen nelegálny (taký, ktorý
je v rozpore s právnymi predpismi), ale aj legálny, ktorý len využíva určitý priestor
poskytnutý právnymi predpismi. V tejto spojitosti dovolací súd pripomína, ţe daňové
konanie a trestné konanie sú samostatnými konaniami, ktoré sa navzájom síce dopĺňajú
(najmä pokiaľ ide o preberanie výsledkov daňových kontrol do trestného konania), avšak sú
na sebe nezávislé (v trestnom konaní môţe byť rozsah skrátenej dane ustálený v inej výške
ako v daňovom konaní a podobne).
K ostatným dovolacím dôvodom, ktoré uplatnili obvinení G. (§ 371 ods. 1 písm. c/,
písm. d/, písm. g/) a K. (§ 371 ods. 1 písm. g/) je predovšetkým potrebné poukázať na § 371
ods. 4 Tr. por., podľa ktorého dôvody podľa ods. 1 písm. a/ aţ g/ nemoţno pouţiť, ak táto
okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa uţ v pôvodnom konaní a nenamietal ju
najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister
spravodlivosti. Obaja dovolatelia túto podmienku nesplnili, navyše ich tvrdenia ani
nezakladajú dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, d/, g/ Tr. por. Neumoţnenie
obvinenému, aby urobil niektoré z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 Tr. por., je síce neţiaduce,
nejde však o zásadné porušenie práva na obhajobu tak, ako to vyţaduje § 371 ods. 1 písm. c/
Tr. por. Dovolací súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d/
Tr. por., pretoţe na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obvineného G. boli
splnené podmienky. Zo zápisnice z hlavného pojednávania dovolací súd zistil,
ţe obvinený G. bol 30. júna 2009 na ňom prítomný aţ do jeho prerušenia za účelom
prestávky, pričom sa do pojednávanej miestnosti uţ nevrátil, ale prostredníctvom svojho
obhajcu poţiadal o uvoľnenie a zároveň súhlasil s tým, aby sa pokračovalo v jeho
neprítomnosti. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, ţe pojem „výslovný“ vykladá
a aplikuje súdna prax v zmysle „jednoznačný, jasný“ (pozri Slovník slovenského jazyka –
SAV 1997, str. 841). Nevyţaduje sa teda, aby subjekt pouţil presne slová zákona, ale je
nevyhnutné, aby vôľa bola prejavená jednoznačne, jasne tak, ţe vylučuje dôvodné
pochybnosti. Taktieţ v dovolacom konaní nemoţno úspešne namietať nesúhlas s hodnotením
vykonaných dôkazov, resp. odmietnutie návrhov na ich vykonanie tak, ako to urobili obvinení
pri dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. V tomto smere totiţ nejde
o aplikáciu hmotného práva, ale o aplikáciu procesných predpisov. Rovnako nesprávne je
tvrdenie obvineného o tom, ţe na úkony vykonané Špeciálny súdom nebolo moţné prihliadať.
Špeciálny súd bol predchodca Špecializovaného trestného súdu, konal a rozhodoval podľa
rovnakých hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov ako ostatné súdy.
Vzhľadom na argumenty uplatnené v dovolaniach je vhodné ešte pripomenúť, ţe dĺţka
konania, ktorá s prihliadnutím na obťaţnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu
a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane
presahuje dĺţku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môţe
odôvodniť pri ukladaní trestu pouţitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40
ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 – teraz § 39 ods. 1 Tr. zák. – a uloţenie trestu
odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom (R č. 10/1-2011),
resp. v zmysle judikatúry ESĽP za istých okolnosti i meritórne ukončenie veci zastavením
trestného stíhania alebo oslobodením spod obţaloby.
Hmotnoprávne ustanovenie § 39 Tr. zák. (resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom
do 1. januára 2006) o mimoriadnom zníţení trestu odňatia slobody svojou povahou
a významom sa primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu
a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41,
§ 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Tr.
zák., ktoré sú taktieţ hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemoţno podriadiť pod
„nesprávne pouţitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôţe obstáť v dôsledku toho, ţe je
chybný výrok o vine, moţno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len
prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.
Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. a § 371
ods. 1 písm. h/ Tr. por. je taký, ţe prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom
a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky
tohto vzťahu potom vyplýva, ţe samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie
ustanovení kogentnej povahy viaţucej sa k rozhodovaniu o treste môţe byť napadnutý
prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu,
ktorý sa viaţe k takému výroku.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. nie je naplnený tým, ţe
obvinenému nebol uloţený trest za pouţitia § 39 Tr. zák. (resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom
do 1. januára 2006), v dôsledku čoho uloţený trest má byť neprimeraný lebo pokiaľ súd
nevyuţil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci
nezníţenej trestnej sadzby, nemoţno tvrdiť, ţe trest bol uloţený mimo trestnú sadzbu
ustanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného.
Neaplikácia ustanovenia § 39 Tr. zák. resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006
nezakladá ţiadny dovolací dôvod (R č. 5/1-2011).
Úlohou súdu prvého stupňa bude:
- určiť zákonu zodpovedajúce právne posúdenie veci s prihliadnutím na skutočnosti
vyjadrené v tomto rozhodnutí, vrátane ustanovení § 4 a § 88 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov,
vyrovnať sa s postojom obvinených v otázke uloţenia trestu,
reagovať na ďalšie relevantné skutočnosti, ktoré vyjdú najavo na hlavnom pojednávaní.
Špecializovaný trestný súd je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci dovolací
súd, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie dovolací súd nariadil. Keďţe napadnuté
rozhodnutia boli zrušené len v dôsledku dovolaní podaných v prospech obvinených, nemôţe
v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v ich neprospech (§ 391 ods. 1, ods. 2 Tr. por.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 4. februára 2014
JUDr. Štefan H a r a b i n , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová