Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23To/15/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Michala Antalu, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., okres D., trvale bytom C. – E., F. G. XXXX/X, H. C., t. č. bytom D. I. G. XXX, pre pokračovací zločin podvodu podľa , 2005 Z. z. v znení , na verejnom zasadnutí dňa 25. júna 2026 prejednal odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 02. decembra 2025 sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

I. Podľa , s a napadnutý rozsudok z r u š u j e v celom rozsahu.

II. Na podklade s a obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C. – E., F. XXXX/X, H. C., t. č. bytom D. I. G. XXX, podľa

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 16. januára 2009 pod č. k. -196, doručenej okresnému súdu dňa 22. januára 2009, pre pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 odsek 1, odsek 5 Tr. zákona účinného do 01.01.2006 na tom skutkovom základe, že

postupne v priebehu rokov 2002 až 2003 na rôznych miestach v Slovenskej republike, naposledy 22.12.2003 v Prievidzi napriek tomu, že na základe zmlúv o pôžičke peňazí, resp. alebo bez písomného dokladu zapožičal si od viacerých osôb vyššie sumy peňazí, konkrétne od E. B., nar. XX.XX.XXXX najmenej 15.000.000, - Sk (497.908,78 EUR), J. K. L., nar. X.:X.XXXX najmenej sumu 4.576.000,- Sk (151.895,37 EUR), J. M., nar. X.X.XXXX najmenej sumu 800.000,- Sk ( 26.555,14 EUR), E. C., nar. X.XX.XXXX najmenej 40.000,- Sk a 12.100 EUR spolu (571.000,- Sk) 18.953,73 EUR, od N. O., nar. X.X.XXXX najmenej sumu 3.295.000,- Sk (109.373,96 EUR) a 9.500 EUR, spolu 3.675.000,- Sk (121.987,65 EUR), od J. P. O., nar. X.X.XXXX najmenej sumu 1.300.000,- Sk (43.152,09 EUR), od J. D. C., nar. XX.X.XXXX najmenej 2.100.000, - Sk (69.707,23 EUR), od J. A. Q., nar. XX.X.XXXX najmenej sumu 2.100.000,- Sk ( 69.707,23 EUR), a od K. R., nar. XX.X.XXXX najmenej sumu 500.000,- Sk ( 16.596,96 EUR) a sumu 4.700 EUR, spolu najmenej 696.530,- Sk (23.120,56 EUR), tieto peniaze im nevrátil a použil ich bližšie nezisteným spôsobom pre vlastnú potrebu, čím celkom týmto poškodeným spôsobil škodu najmenej 30.818.530,- Sk – 1.022.987,79 EUR

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa s a poškodení: J. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., T. X. L. G. XXX/ XX, J. K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. G. XXX, E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., R. G. XXX/XX, J.

P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., U. E. G. XXXX/XX, J. D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., C. G. XX, J. A. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., O. G. XXXX/X a K. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., K. V. G. XXX/X s nárokom na náhradu škody o d k a z u j ú na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 02. decembra 2025 pod sp. zn. bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. (ďalej len „obžalovaný“) uznaný za vinného, na podklade podanej obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza podľa zo dňa 16. januára 2009 pod č. k. -196, doručenej okresnému súdu dňa 22. januára 2009, zo spáchania trestného činu pokračovacieho zločinu podvodu podľa , číslo v znení Zákona číslo 40/2024 Z. z na tom skutkovom základe, že

A. B. si postupne v priebehu rokov 2002 až 2003 na rôznych miestach v Slovenskej republike, naposledy dňa 22. októbra 2003 v Prievidzi, napriek tomu, že ako dlžník už v čase uzatváranie zmlúv o pôžičkách mal úmysel vôbec neplniť zmluvne dohodnuté podmienky a požičané peniaze nevrátiť, uviedol jednotlivých poškodených, od ktorých si na základe zmlúv o pôžičke peňazí, alebo bez písomného dokladu zapožičal od viacerých osôb sumy peňazí do omylu tým, že už v predchádzajúcom období si od nich požičal drobné finančné obnosy, ktoré im v krátkom časovom období zhodnotil, čím u jednotlivých poškodených vytvoril dojem dôveryhodnej osoby, vyžiadal finančné obnosy väčšieho rozsahu a to konkrétne od E. B., nar. XX.XX.XXXX najmenej 15.000.000,- Sk (497.908,78 eur), J. K. L., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 4.576.000,- Sk (151.895,37 eur), J. M., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 800.000,- Sk (26.555,14 eur), E. C., nar. XX.XX.XXXX najmenej 40.000,- Sk a 12.100 eur, spolu 571.000,- Sk (18.953,73 eur), od N. O., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 3.295.000,- Sk (109.373,96 eur) a 9.500 eur, spolu 3.675.000,- Sk (121.987,65 eur), od J. P. O., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 1.300.000,- Sk (43.152,09 eur), od J. D. C., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 2.100.000,- Sk (69.707.23 eur), od J. A. Q., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 2.100.000,- Sk (69.707,23 eur) a od K. R., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 500.000,- Sk (16.596,96 eur) a sumu 4.700 eur, spolu najmenej 696.530,- Sk (23.120,56 eur), pričom vedel, že tieto peniaze im nevráti a použil ich bližšie nezisteným spôsobom pre vlastnú potrebu, čím celkovo týmto poškodeným spôsobil škodu najmenej 30.818.530,- Sk (1.022.987,79 eur).

Za tento trestný čin bol obžalovaný odsúdený nasledovne :

Podľa , , k trestu odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky, ktorého výkon bol podľa , podmienečne odložený na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 4 roky. Súčasne podľa bola obžalovanému uložená povinnosť spočívajúca v príkaze počas skúšobnej doby nahradiť poškodeným J. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., T. X. L. G. XXX/XX škodu vo výške 26.555,14 eur, J. K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. G. XXX škodu vo výške 151.895,37 eur, E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., R. G. XXX/XX škodu vo výške 18.953,73 eur, J. D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., C. G. XX škodu vo výške 69.707,23 eur, J. A. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., O. G. XXXX/X škodu vo výške 69.707,23 eur, K. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., K. V. G. XXX/X škodu vo výške 23.120,56 eur.

O uplatnených nárokoch poškodených na náhradu škody bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté tak, že podľa je obžalovaný povinný nahradiť poškodeným J. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., T. X. L. G. XXX/XX škodu vo výške 26.555,14 eur, J. K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. G. XXX škodu vo výške 151.895,37 eur, E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., R. G. XXX/XX škodu vo výške 18.953,73 eur, J. D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., C. G. XX škodu vo výške 69.707,23 eur, J. A. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., O. G. XXXX/X škodu vo výške 69.707,23 eur, K. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., K. V. G. XXX/X škodu vo výške 23.120,56 eur. Podľa sa poškodení J. D. C. a J. A. Q. so zvyškom nároku na náhradu škody odkazujú na civilný proces a podľa

sa poškodená J. P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., U. E. G. XXXX/XX s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní (na ktorom bol osobne prítomný jeho zvolený obhajca i intervenujúca a dozorová prokurátorka), napadol odvolaním v celom rozsahu, t. j. proti všetkým jeho výrokom prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný. Svoje odvolanie obžalovaný prostredníctvom zvoleného obhajcu odôvodnil písomne podaním zo dňa 23. decembra 2025, v ktorom uviedol, že :

„Obžalovaný A. B., prostredníctvom svojho obhajcu, v zákonnej lehote podľa a nasl. podáva odvolanie v celom rozsahu, a to do výroku o vine, do výroku o treste, ako aj do výroku o náhrade škody, keďže napadnutý rozsudok považuje za nezákonný, predčasný, vecne nesprávny a vydaný v rozpore s viazanosťou právnym názorom odvolacieho súdu. Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný opätovne uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu podľa , , hoci Okresný súd Prievidza bol po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia výslovne viazaný právnym názorom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý mu uložil odstrániť konkrétne, presne pomenované hmotnoprávne a procesné nedostatky. Súd prvého stupňa však tieto pokyny nerešpektoval, ale naopak, rozhodol spôsobom, ktorý predstavuje obchádzanie zákazu zmeny k horšiemu, selektívne hodnotenie dôkazov a opätovné presadzovanie trestnoprávneho riešenia vzťahov, ktoré majú civilnoprávny charakter.

I. Porušenie viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu ( )

Jedným zo základných pilierov spravodlivého trestného konania je zásada, podľa ktorej je súd prvého stupňa po zrušení jeho rozhodnutia bezvýhradne viazaný právnym názorom súdu odvolacieho. Táto viazanosť nie je formálna ani deklaratórna, ale má záväzný obsahový charakter a jej nerešpektovanie zakladá nezákonnosť nového rozhodnutia. Krajský súd v Trenčíne vo svojom zrušujúcom uznesení jednoznačne vytkol, že skutkové zistenia okresného súdu neboli dostatočné na záver o naplnení subjektívnej stránky trestného činu, že skutková veta nebola nositeľom zákonných znakov skutkovej podstaty a že rozhodnutie trpelo vnútornými rozpormi, najmä v otázke úmyslu a rozsahu škody. Zároveň výslovne upozornil na zákaz zmeny k horšiemu a na povinnosť súdu zdržať sa „vylepšovania“ skutkového opisu v neprospech obžalovaného. Okresný súd Prievidza však v novom rozhodnutí neodstránil vytknuté nedostatky, ale postupoval presne opačne. Skutkovú vetu zásadne preformuloval, rozšíril a doplnil o tvrdenia, ktoré v predchádzajúcom konaní neboli preukázané, a ktoré majú za cieľ ex post konštruovať priamy úmysel obžalovaného už v čase uzatvárania zmluvných vzťahov. Takýto postup nie je odstránením pochybení, ale obchádzaním právneho názoru odvolacieho súdu. Viazanosť právnym názorom znamená povinnosť súdu prvého stupňa rozhodovať v medziach vytýčených vyšším súdom, nie hľadať nové argumentačné konštrukcie, ktorými sa snaží dosiahnuť rovnaký výsledok, hoci inými slovami. Tým, že okresný súd nerešpektoval záväzné pokyny odvolacieho súdu, zaťažil svoje rozhodnutie závažnou procesnou vadou, ktorá sama o sebe odôvodňuje jeho zrušenie.

II. Porušenie zákazu zmeny k horšiemu (reformatio in peius)

Napadnutý rozsudok je v priamom rozpore so zásadou zákazu zmeny k horšiemu, ktorá predstavuje jeden zo základných princípov odvolacieho konania v trestných veciach. Táto zásada chráni obžalovaného pred tým, aby sa jeho postavenie v novom konaní po zrušení rozhodnutia zhoršilo v dôsledku podania opravného prostriedku výlučne v jeho prospech. V predmetnej veci je nesporné, že odvolanie v neprospech obžalovaného podané nebolo. Napriek tomu okresný súd v novom rozsudku výrazne zhoršil právne postavenie obžalovaného, a to nie formálne výškou trestu, ale materiálne, rozšírením viny a sprísnením skutkových záverov. Ustálená súdna prax dlhodobo zdôrazňuje, že zákaz reformatio in peius sa nevzťahuje len na výrok o treste, ale aj na skutkové zistenia, právnu kvalifikáciu a opis skutku, pokiaľ ich zmena vedie k zhoršeniu postavenia obžalovaného. Zmenou k horšiemu je aj taký postup, pri ktorom súd „precizuje“ skutkovú vetu tak, aby lepšie zodpovedala zákonným znakom trestného činu, ktoré predtým neboli preukázané.

Presne k tomu došlo v prejednávanej veci. Okresný súd do skutkovej vety explicitne doplnil tvrdenie o priamom úmysle obžalovaného neplniť zmluvné záväzky už v čase ich uzatvárania, hoci práve absencia takéhoto úmyslu bola jedným z dôvodov, pre ktoré krajský súd predchádzajúci rozsudok zrušil. Takýto postup predstavuje zhoršenie skutkového postavenia obžalovaného, keďže rozširuje rozsah jeho trestnej zodpovednosti a zároveň vytvára pevnejší základ pre adhezné výroky. Argumentácia okresného súdu, podľa ktorej k porušeniu zákazu reformatio in peius nedošlo len preto, že trest bol uložený podmienečne, je právne neudržateľná. Zákaz zmeny k horšiemu sa posudzuje komplexne, nie izolovane len podľa druhu alebo výmery trestu. Rozšírenie skutkových tvrdení o nový, prísnejší úmysel, ktorý predtým nebol preukázaný, predstavuje zásah do práv obžalovaného, ktorý je s touto zásadou nezlučiteľný.

III. Absencia subjektívnej stránky trestného činu – nepreukázanie úmyslu v čase prevzatia finančných prostriedkov

Záver okresného súdu o tom, že obžalovaný konal v priamom úmysle už v čase uzatvárania jednotlivých zmluvných vzťahov, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a predstavuje neprípustnú domnienku, ktorá je v trestnom práve neprípustná. Ustálená súdna prax dlhodobo vychádza z toho, že pri trestnom čine podvodu je rozhodujúcim momentom stav vedomia páchateľa v čase, keď dochádza k dispozícii s majetkom poškodeného. Nestačí dodatočné zlyhanie záväzku, neskoršia platobná neschopnosť, ani to, že zmluvný vzťah sa nevyvíjal podľa pôvodných očakávaní. Trestnoprávna zodpovednosť prichádza do úvahy len vtedy, ak je bez dôvodných pochybností preukázané, že už v čase prevzatia peňazí mal obžalovaný vedomosť o tom, že záväzok vôbec splniť nemieni. V predmetnej veci však okresný súd takýto úmysel nepreukázal, ale len deklaroval. Záver o priamom úmysle vyvodil z okolností, ktoré vznikli až následne, a to najmä zo skutočnosti, že peniaze neboli vrátené v očakávanom čase, že investície neboli úspešné, prípadne že obžalovaný nevedel spätne presne preukázať všetky finančné toky. Takéto hodnotenie je však v rozpore so základnými zásadami trestného práva. Zo samotného skutkového deja vyplýva, že obžalovaný s viacerými osobami vstupoval do dlhodobých vzťahov, že niektorým poškodeným reálne poskytoval plnenia, že dochádzalo k opakovaným transakciám a že poškodení mu v rôznych obdobiach poskytovali ďalšie finančné prostriedky. Takéto správanie je logicky nezlučiteľné s predstavou jednotného priameho úmyslu neplniť záväzky už od začiatku. Okresný súd sa s touto okolnosťou nijako vecne nevysporiadal a namiesto toho nahradil dokazovanie hodnotením osobnosti obžalovaného, jeho dôveryhodnosti a subjektívnym presvedčením súdu o tom, ako sa mal obžalovaný správať. Tým však súd prekročil hranice voľného hodnotenia dôkazov a vstúpil do roviny svojvoľného hodnotenia, ktoré nemôže byť podkladom pre uznanie viny v trestnom konaní. Ak existuje rozumná alternatíva vysvetlenia skutkového deja, v danom prípade podnikateľské riziko, neúspešná investičná činnosť alebo reťazenie záväzkov v čase, je povinnosťou súdu sa s touto alternatívou vysporiadať. Okresný súd tak neurobil, a preto jeho záver o subjektívnej stránke nemožno považovať za zákonný.

IV. Porušenie zásady „in dubio pro reo“ a selektívne hodnotenie dôkazov

Napadnutý rozsudok je postavený na hodnotení dôkazov, ktoré je jednostranné, selektívne a zamerané výlučne na podporu vopred prijatého záveru o vine obžalovaného. Takýto postup je v priamom rozpore so zásadou vyjadrenou v , podľa ktorej musí byť skutkový stav zistený bez dôvodných pochybností. V konaní existuje celý rad okolností, ktoré vzbudzujú minimálne pochybnosti o trestnoprávnej povahe konania obžalovaného. Ide najmä o nejednoznačnosť účelu jednotlivých finančných plnení, o rozpory vo výpovediach poškodených, o rozdielne podmienky jednotlivých zmluvných vzťahov a o existenciu čiastočných plnení, ktoré okresný súd bagatelizoval alebo úplne opomenul. Napriek tomu okresný súd všetky tieto pochybnosti vyhodnotil výlučne v neprospech obžalovaného, bez toho, aby sa zaoberal tým, či je možné skutkový dej vysvetliť aj inak než ako úmyselné podvodné konanie. Takýto postup je v rozpore s elementárnou zásadou trestného práva, podľa ktorej pochybnosti nemožno nahrádzať domnienkami a predpokladmi.

Zvlášť problematické je hodnotenie listinných dôkazov, pri ktorých súd používa formulácie o ich „nepravdivosti“ alebo „účelovosti“, hoci v konaní nebolo vykonané žiadne znalecké dokazovanie, ktoré by takýto záver objektivizovalo. Ak súd bez odborného podkladu označí dôkaz za nevierohodný len preto, že nezapadá do jeho koncepcie skutku, ide o porušenie zásady spravodlivého procesu. Trestné konanie nemôže byť postavené na presvedčení súdu, že obžalovaný „mal konať inak“ alebo že „sa mal správať obozretnejšie“. Takéto úvahy patria do roviny morálneho alebo civilnoprávneho hodnotenia, nie do roviny trestnoprávnej viny. Ak sú pochybnosti o tom, či konanie obžalovaného napĺňa všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, musí byť rozhodnuté v jeho prospech.

V. Porušenie zásady subsidiarity trestnej represie – civilnoprávny charakter posudzovaných vzťahov

Napadnutý rozsudok je potrebné považovať za nezákonný aj z dôvodu, že okresný súd ignoroval zásadu subsidiarity trestnej represie, ktorá predstavuje jednu zo základných materiálnych zásad moderného trestného práva. Trestné právo má slúžiť ako ultima ratio, teda ako krajné riešenie, ktoré prichádza do úvahy len vtedy, ak ochrana práv a oprávnených záujmov nie je možná prostredníctvom iných právnych prostriedkov. Zo skutkového základu, tak ako je opísaný v napadnutom rozsudku, nevyplýva nič iné, než existencia zložitých, dlhodobo sa vyvíjajúcich majetkových vzťahov, ktoré vznikli na základe dobrovoľných dispozícií jednotlivých osôb s vlastnými finančnými prostriedkami. Ide o vzťahy, ktoré sú typické pre súkromnoprávnu sféru, a to bez ohľadu na to, či boli formálne označené ako pôžičky, investície alebo iné finančné operácie. Samotná skutočnosť, že tieto vzťahy sa neskôr dostali do konfliktu, že došlo k omeškaniu s plnením alebo že očakávané zhodnotenie prostriedkov sa nenaplnilo, nemôže automaticky zakladať trestnoprávnu zodpovednosť. Ustálená súdna prax opakovane zdôrazňuje, že trestné právo nesmie suplovať mechanizmy občianskeho práva, najmä nie v situáciách, keď ide o neúspešné podnikateľské alebo investičné rozhodnutia. Okresný súd sa však touto zásadou nezaoberal vôbec. Bez hlbšej analýzy charakteru jednotlivých právnych vzťahov ich podriadil trestnoprávnej kvalifikácii, a to len na základe výsledku, nie na základe povahy konania v čase jeho vzniku. Takýto prístup je v rozpore so základnými princípmi trestného práva a vedie k jeho neoprávnenému rozširovaniu do oblasti súkromnoprávnych sporov. Je potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci existovali a stále existujú účinné civilnoprávne nástroje, prostredníctvom ktorých sa poškodené osoby môžu domáhať ochrany svojich práv, vrátane náhrady škody alebo vydania bezdôvodného obohatenia. Skutočnosť, že tieto prostriedky neboli úspešné alebo že ich uplatnenie je zdĺhavé, nemôže byť dôvodom na kriminalizáciu konania, ktoré svojou povahou do trestného práva nepatrí. Tým, že okresný súd uprednostnil trestnoprávne riešenie bez toho, aby sa seriózne zaoberal subsidiaritou represie, zaťažil svoje rozhodnutie závažnou materiálnou chybou, ktorá má priamy vplyv na zákonnosť výroku o vine.

VI. Nezákonnosť a nepreskúmateľnosť výroku o náhrade škody (adhezné konanie)

Napadnutý rozsudok je nezákonný aj vo výroku o náhrade škody, keďže okresný súd prekročil hranice adhezného konania a rozhodol o nárokoch poškodených v situácii, keď na to neboli splnené zákonné podmienky. Adhezné konanie v trestnom procese je výnimočným inštitútom, ktorého účelom je rýchle a hospodárne rozhodnutie o nároku na náhradu škody len vtedy, ak je tento nárok spoľahlivo preukázaný, nesporný a jeho posúdenie nevyžaduje rozsiahle dokazovanie. Ak tieto podmienky splnené nie sú, zákon výslovne predpokladá, že poškodený bude odkázaný na civilný proces. V predmetnej veci však okresný súd rozhodol o náhrade škody aj napriek tomu, že:

- rozsah škody bol medzi stranami sporný,

- existovali tvrdenia o čiastočných plneniach,

- časť nárokov bola už predmetom iných právnych konaní,

- a samotný skutkový základ zodpovednosti bol obžalovaným zásadne spochybňovaný. Takýto postup je v rozpore s účelom adhezného konania a vedie k neprípustnému presunu riešenia súkromnoprávnych majetkových nárokov do rámca trestného konania, hoci pre takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Okresný súd rozhodol o uplatnených nárokoch bez toho, aby bolo najskôr zákonným spôsobom a bez dôvodných pochybností preukázané, že skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu, má povahu trestného činu a že medzi tvrdeným protiprávnym konaním a uplatneným majetkovým nárokom existuje priamy, nespochybniteľný príčinný vzťah v trestnoprávnom zmysle.

Za tejto procesnej situácie nebolo možné rozhodovať o náhrade škody v trestnom konaní, keďže samotný právny základ uplatnených nárokov je medzi stranami zásadne sporný a viaže sa na existenciu a obsah súkromnoprávnych záväzkových vzťahov, ktorých posúdenie presahuje rámec adhezného konania. Trestné konanie v tomto štádiu nemôže suplovať civilné konanie ani vytvárať záväzné závery o majetkovej zodpovednosti obžalovaného bez toho, aby bola jeho trestná zodpovednosť právoplatne a zákonne ustálená. Osobitne problematické je, že súd v tej istej veci rozdielne pristupoval k jednotlivým poškodeným, časť z nich odkázal na civilný proces a časť zaviazal priamo v trestnom konaní, bez toho, aby tento rozdielny prístup presvedčivo odôvodnil. Takýto postup je nielen neprehľadný, ale aj vnútorne rozporný a znemožňuje riadne preskúmanie rozhodnutia v odvolacom konaní. Výrok o náhrade škody je preto potrebné považovať za predčasný, nepreskúmateľný a vydaný v rozpore s a . Už len z tohto dôvodu nemôže napadnutý rozsudok obstáť.

VII. Zhrnutie zásadných pochybení okresného súdu a celkové právne hodnotenie veci

Napadnutý rozsudok Okresného súdu Prievidza je potrebné hodnotiť ako rozhodnutie, ktoré ani po opakovanom vrátení veci odvolacím súdom nespĺňa základné požiadavky zákonnosti, preskúmateľnosti a spravodlivosti trestného konania. Súd prvého stupňa síce formálne deklaruje rešpektovanie právneho názoru Krajského súdu v Trenčíne, avšak jeho postup a obsah nového rozhodnutia svedčia o pravom opaku. Z vykonaného dokazovania nevyplýva bez dôvodných pochybností, že by obžalovaný A. B. v čase prevzatia finančných prostriedkov konal v priamom úmysle poškodených uviesť do omylu a spôsobiť im škodu. Takýto úmysel nebol preukázaný priamymi dôkazmi, ani nepriamymi dôkazmi tvoriacimi uzavretý a logický reťazec. Napriek tomu okresný súd dospel k záveru o vine obžalovaného, pričom tento záver postavil na hodnoteniach, domnienkach a ex post interpretáciách skutkového deja. Súd prvého stupňa sa opakovane nevysporiadal s alternatívnymi vysvetleniami skutkového stavu, ktoré majú racionálny a logický základ a ktoré vyplývajú z povahy posudzovaných právnych vzťahov. Neúspešné investovanie, podnikateľské riziko, reťazenie záväzkov v čase a zlyhanie očakávaných výnosov nemožno bez ďalšieho kriminalizovať len preto, že výsledok nezodpovedal pôvodným očakávaniam poškodených. Závažným spôsobom bola porušená zásada zákazu zmeny k horšiemu, keď okresný súd po zrušení svojho pôvodného rozhodnutia nielenže neodstránil odvolacím súdom vytknuté pochybnosti týkajúce sa subjektívnej stránky skutku, ale naopak dospel k kategorickejšiemu a pre obžalovaného nepriaznivejšiemu hodnoteniu úmyslu, ktoré nevyplýva z nových dôkazov. Takýmto postupom súd posilnil základ odsudzujúceho výroku, hoci odvolanie v neprospech obžalovaného podané nebolo, čím došlo k porušeniu základných princípov odvolacieho konania. Okresný súd zároveň nerešpektoval zásadu subsidiarity trestnej represie a použil trestné právo ako nástroj riešenia súkromnoprávnych sporov. Tým prekročil rámec svojej právomoci a trestné právo použil spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho účelom ako krajného prostriedku ochrany právnych hodnôt. Výrok o náhrade škody je nepreskúmateľný, vnútorné rozporný a vydaný bez splnenia zákonných predpokladov adhezného konania. Rozhodovanie o sporných, nejednoznačných a čiastočne plnených nárokoch patrí do civilného procesu, nie do trestného konania, ktorého primárnym cieľom nie je vymáhanie pohľadávok. Súhrnne možno konštatovať, že napadnutý rozsudok je výsledkom predčasného právneho záveru, ku ktorému okresný súd dospel bez toho, aby bol skutkový stav zistený v rozsahu požadovanom , a bez toho, aby odstránil pochybnosti, ktoré musí trestný súd v zmysle zásady in dubio pro reo vyhodnotiť v prospech obžalovaného.

VIII. Odvolací návrh

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti obžalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací napadnutý rozsudok Okresného súdu Prievidza v celom rozsahu zrušil. Zároveň obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd po preskúmaní veci rozhodol tak, že ho podľa spod obžaloby oslobodí, keďže nebolo preukázané, že skutok, ktorý je mu kladený za vinu, je trestným činom. Subsidiárne, ak by odvolací súd dospel k záveru, že skutkový stav neumožňuje rozhodnúť meritórne, obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové

prejednanie a rozhodnutie s tým, aby tento súd bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a odstránil všetky vytknuté hmotnoprávne a procesné pochybenia.“

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne sa k písomnému odôvodneniu odvolania obžalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 14.01.2026 nasledovne:

„1. K údajnému porušeniu zákazu „reformatio in peius“ Obžalovaný stavia svoju obranu na prísnom výklade zákazu zmeny k horšiemu, podľa ktorého nie je možné v novom konaní „vylepšovať“ skutkovú vetu tak, aby lepšie zodpovedala zákonným znakom trestného činu. Súčasná odborná diskusia a aplikačná prax však ponúkajú aj iný pohľad na túto problematiku. Ako napr. uvádza sudca JUDr. Peter Šamko (článok Dopĺňanie skutku v trestnom konaní a zákaz reformationis in peius - aplikačné problémy), v trestnom konaní je potrebné rozlišovať medzi nedostatočnými skutkovými zisteniami a nedostatočným popisom skutku vo výrokovej časti rozsudku. Ak súd už v predchádzajúcom konaní urobil skutkové zistenia v neprospech obžalovaného (napr. o jeho zavinení), ale ich len nedostatočne terminologický vyjadril vo výroku, ich následné spresnenie (precizovanie) v novom rozsudku nemusí automaticky znamenať porušenie zákazu reformatio in peius. Trestné stíhanie sa vedie pre skutok a nie pre jeho popis. V prejednávanej veci súd prvého stupňa nevykonal „celkom nové“ skutkové zistenia v neprospech obžalovaného, ale len detailnejšie sformuloval závery o úmysle, ktoré vyplývali z už skôr vykonaného dokazovania, konkrétne z výpovedí poškodených a predložených falošných bankových certifikátov. Takýto postup je v súlade s potrebou zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a neodníma obžalovanému žiadne procesné práva.

2. K materiálnemu postaveniu obžalovaného a výsledku konania Zákaz zmeny k horšiemu sa musí posudzovať v kontexte celkového výsledku konania. Cieľom tohto zákazu je zabrániť tomu, aby sa výsledok konania pre obžalovaného stal v dôsledku jeho vlastného opravného prostriedku menej priaznivým. V tomto prípade však došlo k výraznému zlepšeniu postavenia obžalovaného: • V predchádzajúcich rozsudkoch mu boli ukladané nepodmienečné tresty odňatia slobody (4 až 6 rokov). • Napadnutým rozsudkom mu bol uložený podmienečný trest s probačným dohľadom. • Samotný súd konštatoval, že vďaka novele došlo k „zlepšeniu“ situácie obžalovaného vzhľadom na priaznivejšie trestné sadzby.

Pokiaľ je výsledný trest materiálne miernejší, nemožno formálne doplnenie skutkovej vety o zložky úmyslu, ktoré boli v konaní preukázané, považovať za zhoršenie postavenia v zmysle .

3. K totožnosti skutku

Namietaná úprava skutkového deja neznamená narušenie totožnosti skutku. Podstata skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania (vylákanie peňazí pod zámienkou investícií) alebo totožnosť následku (vzniknutá škoda). Súd prvého stupňa v novom rozsudku upravoval skutok len v tom zmysle, že spresnil spôsob, akým obžalovaný uviedol poškodených do omylu, čo je v rámci zachovania totožnosti skutku plne prípustné.

4. K subjektívnej stránke a subsidiarite trestnej represie Obhajoba namietala absenciu úmyslu a civilnoprávny charakter vzťahov. Tento argument neobstojí, nakoľko obžalovaný používal podvodné legendy (investovanie do nehnuteľností v SR, následne v Mníchove a Švajčiarsku), ktoré sa ukázali ako nepravdivé. Jeho úmysel nevrátiť prostriedky je preukázaný aj tým, že hoci disponoval (podľa vlastných tvrdení) miliónom EUR, poškodeným nevyplatil ani základnú istinu. Vzhľadom na analýzu aplikačných problémov spojených s dopĺňaním skutku a s prihliadnutím na fakt, že obžalovanému bol uložený miernejší (podmienečný) trest, považujeme napadnutý rozsudok za zákonný. Doplnenie popisu úmyslu do skutkovej vety v tomto konkrétnom prípade nepredstavuje porušenie zákazu reformatio in peius, ale spresnenie skutkového stavu na základe výsledkov dokazovania.

Len pre úplnosť je potrebné dodať, že NS SR pripustil princíp ultima ratio len vo sfére tzv. materiálnej protiprávnosti trestného činu, teda len pri posudzovaní závažnosti prečinov (§10 ods. 2 Tr. zák.) a to v rámci posudzovania závažnosti konkrétneho prečinu.

5. K námietke selektívneho hodnotenia dôkazov a porušenia zásady „in dubio pro reo“ Obžalovaný v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa hodnotil dôkazy jednostranne a ignoroval alternatívnu verziu skutkového deja, podľa ktorej išlo o neúspešné investičné riziko. Túto argumentáciu považujeme za účelovú a v rozpore s vykonaným dokazovaním: Súd prvého stupňa založil svoj záver o vine na vzájomnej súvislosti výpovedí viacerých poškodených, svedkov a listinných dôkazov, ktoré tvoria uzavretý celok. Výpovede poškodených (napr. L., C., O.) sa zhodujú v tom, že obžalovaný si najskôr získal ich dôveru vrátením menších súm, aby následne vylákal prostriedky veľkého rozsahu pod rôznymi klamlivými zámienkami. Zásada in dubio pro reo neznamená, že súd musí akceptovať akúkoľvek verziu obžalovaného. Alternatívne vysvetlenie obžalovaného o „zablokovaných investíciách“ bolo vyvrátené ako nepravdivé, nakoľko obžalovaný ani po viac ako 20 rokoch nepredložil žiadny relevantný a overiteľný dôkaz o reálnom zhodnocovaní peňazí. Súd správne vyhodnotil predložené certifikáty zo zahraničných bánk ako nepravdivé a účelové, nakoľko obžalovaný ich pravosť nijako neverifikoval a ich obsah (suma 1 mil. EUR) nepokrýval ani základné dlžné istiny, nieto sľubované výnosy. To, čo obhajoba označuje za „dôkaz dobrej vôle“, súd správne kvalifikoval ako súčasť podvodného mechanizmu na vytvorenie klamlivého dojmu dôveryhodnosti, čo je typický znak pokračovacieho zločinu podvodu.

6. K námietke nezákonnosti výroku o náhrade škody (adhézne konanie) Obžalovaný namieta, že rozhodovanie o škode v trestnom konaní bolo predčasné a nepreskúmateľné vzhľadom na zložitosť vzťahov. Skutočnosť je však opačná. Nároky poškodených, ktorým bola náhrada priznaná, boli riadne a včas uplatnené a podložené listinnými dôkazmi (zmluvy o pôžičkách, zmenky, výpisy z účtov) a potvrdené výpoveďami svedkov. Okresný súd postupoval striktne podľa a rešpektoval jeho limity. Dôkazom toho je fakt, že časť poškodených (J. O., časť nárokov J. C. a J. Q.) súd odkázal na civilný proces, nakoľko ich nároky boli sporné alebo presahovali rozsah obžaloby. Namietaný „rozdielny prístup“ k poškodeným nie je prejavom rozpornosti, ale naopak prejavom vysokej profesionality súdu, ktorý v trestnom konaní rozhodol len o tých nárokoch, ktoré boli nesporne preukázané, čím splnil podmienky a . Uloženie povinnosti nahradiť škodu v rámci probačného dohľadu ( Tr. zákona) je legitímnym nástrojom smerujúcim k náprave odsúdeného a k ochrane práv poškodených, pričom obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí Krajského súdu dňa 24. 6. 2025 sám uviedol, že obžalovaný by uloženie takejto povinnosti akceptoval. Z vyššie uvedených dôvodov Krajská prokuratúra v Trenčíne navrhuje aby Krajský súd v Trenčíne podľa odvolanie obžalovaného zamietol ako nedôvodné.“

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré sa vykonalo za splnenia všetkých procesných podmienok, v neprítomnosti obžalovaného a poškodených J. M., J. K. L., E. C., J. P. O., J. D. C., J. A. Q., K. R. ako aj splnomocnenca poškodených J. D. C. a J. A. Q.: L. & W. B., a to podľa a ods. 2 (keď uvedené osoby mali doručenie upovedomenia o verejnom zasadnutí riadne a včas vykázané a svoju neúčasť neospravedlnili relevantnými dôvodmi), v rámci konečného návrhu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava ich písomného vyjadrenia a navrhuje, aby krajský súd podľa odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu poukázal na ich písomné odôvodnenie odvolania, na ktorom aj naďalej zotrváva a navrhol, aby krajský súd rozhodol spôsobom tam uvedeným.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného podľa a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa , na verejnom zasadnutí dňa 25. júna 2026, na podklade podaného odvolania obžalovaného, ktoré mu spolu so spisom bolo predložené

04. marca 2026, preskúmal podľa zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na podklade podaného odvolania, ktorým obžalovaný napadol všetky výroky prvostupňového okresného súdu, krajský súd, neopomenutím svojej zákonnej povinnosti podľa posledná veta dospel k jednoznačnému záveru, že odvolanie obžalovaného, ktoré je prípustné, bolo podané oprávnenou osobou, včas i na správnom mieste, je dôvodné.

Krajský súd uvádza, že v uvedenej veci súd rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn. zo dňa 18. júna 2012 obžalovaného uznal vinným pre pokračovací trestný čin sprenevery podľa , číslo a uložil mu súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov so zaradením do I. (prvej) nápravno-výchovnej skupiny, bol zrušený výrok o treste trestného rozkazu Vojenského obvodového súdu Bratislava, sp. zn. zo dňa 30.06.2004, v rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom, sp. zn. zo dňa 15.03.2006, v rozsudku Okresného súdu Bratislava III., sp. zn. zo dňa 11.06.2010. Voči tomuto rozsudku obžalovaný podal odvolanie a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom pod sp. zn. zo dňa 15. mája 2015 zrušil rozsudok Okresného súdu v Prievidzi, obžalovaného uznal vinným pre pokračovací trestný čin podvodu podľa , číslo a obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky so zaradením do I. (prvej) nápravno-výchovnej skupiny. A. B. v predmetnej trestnej veci podal dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom pod sp. zn. zo dňa 29. januára 2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. zo dňa 15. mája 2015, rozsudok Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn. zo dňa 18. júna 2012 a prikázal Okresnému súdu Prievidza, aby vec znovu prejednal a rozhodol. Rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn. zo dňa 13. septembra 2021 súd obžalovaného A. B. uznal vinným pre pokračovací trestný čin podvodu podľa , číslo v znení Zákona číslo a uložil mu za použitia nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky so zaradením pre výkon uloženého trestu do I. (prvej) nápravno-výchovnej skupiny a zaviazal ho k náhrade škody. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne v neprospech obžalovaného, ako aj obžalovaný. Krajský súd v Trenčíne uznesením, sp. zn. zo dňa 28. septembra 2023 zrušil rozsudok a vrátil vec späť okresnému súdu na nové prejednanie. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp. zn. zo dňa 27. marca 2024 súd obžalovaného A. B. uznal vinným pre pokračovací trestný čin podvodu podľa , číslo v znení Zákona číslo a uložil mu za použitia nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky so zaradením pre výkon uloženého trestu do I. (prvej) nápravno-výchovnej skupiny a zaviazal ho k náhrade škody. Voči tomuto rozsudku podal opätovne odvolanie obžalovaný. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. zo dňa 24. júna 2025 zrušil rozsudok a vrátil vec späť okresnému súdu na nové prejednanie z dôvodu, že okresný súd pri svojom rozhodovaní nedostatočne rešpektoval zásadu zákazu zmeny k horšiemu, neaplikoval ani v znení, ktoré bolo pre obžalovaného priaznivejšie ( Tr. zákona) a porušil ustanovenia týkajúce sa adhézneho konania.

Z podaného odvolania obžalovaného a jeho vyššie citovaných dôvodov vyplýva, že primárne namieta hodnotenie dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, keď tieto na rozdiel od súdu prvého stupňa považuje za dostatočné na preukázanie viny obžalovaného. Súčasne poukazuje na nedôslednú aplikáciu zásady zákazu zmeny k horšiemu a opätovne namieta rozsudok súdu prvého stupňa aj vo vzťahu k výrokom o náhrade škody. V uvedených dôvodoch odvolací súd identifikoval, že podaným odvolaním sú vytýkané chyby v napadnutých výrokoch o vine v zmysle , , a .

Krajský súd konštatuje, že nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu iných takých procesných chýb, v odvolaniach nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

Krajský súd v posudzovanom prípade bol na podklade podaného odvolania obžalovaného viazaný prieskumnou povinnosťou vo vzťahu k všetkým napadnutým výrokom rozsudku prvostupňového

okresného súdu, a takto zistil, že prvostupňový okresný súd pri dodržaní procesného postupu vykonal všetky dostupné dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, takže z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení je dôvodný záver v tom, že neexistuje žiaden relevantný a už ďalší dostupný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný. Už úvodom vo vzťahu k preskúmavanému výroku o vine dospel krajský súd k nepochybnému záveru, že prvostupňový okresný súd zásadným spôsobom pochybil, keď sa nedostatočne zaoberal dôvodmi, ktoré viedli krajský súd uznesením zo dňa 24. júna 2025 zrušiť skorší rozsudok súdu prvého stupňa spolu s právnymi názormi v tomto uznesení uvedenými, a to primárne vo vzťahu k zachovaniu zásady zákazu zmeny k horšiemu.

Krajský súd pripomína, že v uvedenej veci bol prvotne obžalovaný uznaný vinným pre pokračovací trestný čin sprenevery podľa , číslo rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn. zo dňa 18. júna 2012 na tom skutkovom základe, že:

postupne v priebehu rokov 2002 až 2003 na rôznych miestach v Slovenskej republike, naposledy dňa 22. októbra 2003 v Prievidzi napriek tomu. že na základe zmlúv o pôžičke peňazí, resp. alebo bez písomného dokladu zapožičal si od viacerých osôb vyššie sumy peňazí, konkrétne od E. B., nar. XX.XX.XXXX najmenej 15.000.000,- Sk (497.908,78 eur), J. K. L., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 4.576.000,- Sk (151.895,37 eur), J. M., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 800.000,- Sk (26.555,14 eur), E. C., nar. XX.XX.XXXX najmenej 40.000,- Sk a 12.100 eur spolu 571.000,- Sk (18.953,73 eur), od N. O., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 3.295.000,- Sk (109.373,96 eur) a 9.500 eur, spolu 3.675.000,- Sk (121.987,65 eur), od J. P. O., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 1.300.000,- Sk (43.152,09 eur), od J. D. C., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 2.100.000,- Sk (69.707.23 eur), od J. A. Q., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 2.100.000,- Sk (69.707,23 eur) a od K. R., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 500.000,- Sk (16.596,96 eur) a sumu 4.700 eur, spolu najmenej 696.530,- Sk (23.120,56 eur), tieto peniaze im nevrátil a použil ich bližšie nezisteným spôsobom pre vlastnú potrebu, čím celkovo týmto poškodeným spôsobil škodu najmenej 30.818.530,- Sk (1.022.987,79 eur).

Vyššie uvedený rozsudok bol napadnutý výlučne odvolaním obžalovaného. Krajský súd v Trenčíne následne rozsudkom pod sp. zn. zo dňa 15. mája 2015 zrušil uvedený rozsudok a obžalovaného na identickom skutkovom základe uznal vinným pre pokračovací trestný čin podvodu podľa , číslo Opätovne výlučne na podklade dovolania obžalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom pod sp. zn. zo dňa 29. januára 2020 zrušil oba vyššie uvedené rozsudky a prikázal Okresnému súdu Prievidza, aby vec znova prejednal a rozhodol. Z odôvodnenia rozsudku dovolacieho súdu vyplýva, že konanie obžalovaného tak, ako ho ustálil okresný súd vo svojom odsudzujúcom rozsudku (a ktorý popis skutku bol prevzatý doslovne aj v odsudzujúcom rozsudku krajského súdu) nenapĺňa znaky trestného činu podvodu, nakoľko v konaní, pre ktoré bol obžalovaný odsudzovaný absentuje obligatórna skutková okolnosť uvedenia iných osôb do omylu, ale využitie ich omylu páchateľom, t. j. obžalovaným. Samotná skutočnosť, že sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia touto okolnosťou zaoberal nie je relevantná, nakoľko táto okolnosť musí byť priamo súčasťou znenia skutku. Súčasne sa najvyšší súd však stotožnil tiež s dôvodmi, pre ktoré krajský súd ako súd odvolací konštatoval, že konanie obžalovaného nie je možné považovať za trestný čin sprenevery, keď pri uzatváraní zmlúv o pôžičke (tak ako tomu bolo v zmysle skutkovej vety) finančné prostriedky prechádzajú do vlastníctva dlžníka, ktorý ich môže použiť na akýkoľvek účel, čo vylučuje posúdenie konania obžalovaného ako tohto trestného činu. Najvyšší súd ďalej zdôraznil, že v ďalšom konaní budú okresný súd, ako aj súd krajský viazaný nielen právnym názorom najvyššieho súdu, ale aj zásadou zákazu zmeny k horšiemu v súlade s ustanovením .

Podľa druhej vety v neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené len v dôsledku dovolania podaného v prospech obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech.

Krajský súd zdôrazňuje, že voči prvotnému rozsudku okresného súdu v predmetnej trestnej veci nebol podaný opravný prostriedok prokurátorom, súčasne ani vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu o predmetnom prvotnom rozsudku () nebolo podané dovolanie v neprospech obžalovaného. V neprospech obžalovaného teda nemôže byť za takejto situácie (pri absencii odvolania a taktiež dovolania v neprospech obžalovaného) relevantne zmenený žiaden z výrokov odvolaním napadnutého rozsudku, a to či už rozsudkom vyhláseným v novom konaní súdom prvého stupňa alebo súdom odvolacím, pokiaľ po zrušení odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd vo veci sám rozhodne. Z hľadiska predchádzajúceho odsudzujúceho výroku o vine je zmenou k horšiemu nielen zmena, ktorá by viedla k prísnejšej právnej kvalifikácii, ale aj zmena, ktorá mení popis skutku, nezodpovedajúci (vo vzťahu k dotknutej okolnosti) použitej právnej kvalifikácii, na taký popis skutku, ktorý už takej kvalifikácii zodpovedá. Inak by sa zmysel univerzálneho zákazu zmeny k horšiemu, viažuci sa na práva obhajoby pri podaní opravného prostriedku, stratil. Uvedené vyplýva z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu napr. sp. zn. , sp. zn. publikované v Zbierke pod číslom 49/2017, sp. zn. a sp. zn. . Pokiaľ prokurátor vo svojom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného s poukazom na článok JUDr. Šamka zastáva právny názor, že je potrebné rozlišovať medzi nedostatočnými skutkovými zisteniami a nedostatočným popisom skutku vo výrokovej časti rozsudku, ako tomu bolo v danom prípade a súd prvého stupňa v súčasnosti v napadnutom rozhodnutí teda nevykonal „celkom nové“ skutkové zistenia v neprospech obžalovaného, ale len detailnejšie sformuloval závery o úmysle, ktoré vyplývali z už skôr vykonaného dokazovania, tomuto právnemu názoru nie je možné prisvedčiť. Jednak je potrebné konštatovať, že z prvotného rozsudku súdu prvého stupňa (a to nielen z časti popisu skutku, ale ani z jeho odôvodnenia) nevyplýva, že okolnosť, že by mal za preukázaný v čase uzatvárania zmlúv prítomný úmysel uviesť poškodených do omylu alebo prítomnosť omylu na strane poškodených, ktorý bol obžalovaným úmyselne využitý. Pokiaľ prvostupňový súd v tejto časti poukazoval na účel použitia finančných prostriedkov je potrebné opätovne zdôrazniť skutočnosť, že pôžička ako právny úkon nie je účelovo viazaná a k takémuto záveru dospel až následne krajský súd. Súčasne je potrebné uviesť, že samotný článok, na ktorý prokurátor v jeho vyjadrení poukazuje, má komparatívny charakter a vyplýva z neho, že k takémuto prokurátorom prezentovanému výkladu zásady zákazu reformatio in peius pristúpil ústavný súd ČR, pričom súčasne zo samotného článku je zrejmé, že uvedený výklad je v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou súdov v Slovenskej republike.

Prvostupňový súd však po opätovnom vrátení veci na ďalšie konanie nepostupoval dostatočne dôsledne vo vzťahu k vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu, keď síce správne dospel k záveru, že skutok, tak ako bol ustálený v rámci prvotného odsudzujúceho rozsudku vo veci bol vymedzený nedostatočne, bez toho, aby obsahoval všetky podstatné skutkové okolnosti. Už nesprávne však uzavrel, že chýbajúce skutkové okolnosti môže sám doplniť, pokiaľ je zrejmé, že okresný súd ich má za preukázané a vychádzal z nich (súdom prvého stupňa uvádzaný úmysel obžalovaného „vylákať od poškodených finančné prostriedky podvodom“ a okolnosť, že obžalovaný uviedol poškodených do omylu bez ohľadu, či samotná táto okolnosť bez konkretizácie do akého omylu boli poškodení uvedení je dostatočná a na naplnenie znakov trestného činu podvodu – viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. ), nesprísňuje sa právna kvalifikácia, ani uložený trest, nezvyšuje sa rozsah spôsobenej škody, a že v takomto prípade nejde o porušenie zásady zákazu zmeny k horšiemu. Okresný súd však opomenul, že k porušeniu zákazu zmeny k horšiemu dochádza aj v prípade zmeny, ktorá mení popis skutku, nezodpovedajúci (vo vzťahu k dotknutej okolnosti) použitej právnej kvalifikácii, na taký popis skutku, ktorý už takej kvalifikácii zodpovedá. Neobstojí taktiež ani argumentácia, že k zmene k horšiemu nedôjde ani za situácie, ak v skutkovej vete chýbajúce skutkové okolnosti vyplývajú aspoň z odôvodnenia rozhodnutia alebo vykonaných dôkazov.

Zákaz zmeny k horšiemu, vyplývajúci priamo zo zákona, prvostupňový súd preto napriek skutočnosti, že sa ním v rámci svojho odsudzujúceho rozsudku zaoberal, dostatočne nezohľadnil, čím porušil v neprospech obžalovaného, naplniac tak odvolací dôvod podľa , , keďže porušenie práva na obhajobu zmenou k horšiemu je nepochybne porušením závažným.

Krajský súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie výsluchmi obžalovaného, poškodených J. K. L., J. M., E. C., N. O., J. D. C., J. A. Q., J. P. O., K. R., H. R., L. L. D., E. S., U. B., F. O., J. W., J. D. S., K. A., L. X. B., L. D., J. N., L. U. K., Y. O. B., prečítaním

listinných dôkazov, a to zmlúv o pôžičke, dokladov o prevzatí peňazí, výpisov z bánk. Aj odvolací súd, tak ako súd okresný dospel k záveru, že na základe vykonaného dokazovania, vyhodnotením dôkazov tak jednotlivo ako i súhrnne, bolo preukázané, že obžalovaný v období rokov 2002 – 2003 prevzal od jednotlivých poškodených na základe zmlúv o pôžičke, resp. ústnych dohôd finančné prostriedky v sumách uvedených vo výrokovej časti napadnutého rozsudku s tým, že v krátkom čase ich finančné prostriedky zhodnotí, pričom sa obžalovaný zaviazal požičané peniaze vrátiť v stanovených lehotách, čo však obžalovaný neurobil. Samotný obžalovaný nespochybňoval, že od jednotlivých poškodených prevzal peňažné čiastky tak, ako sú uvedené v obžalobe. S odôvodnením týchto skutkových zistení odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvého stupňa konštatuje, že nebolo zo skôr uvedených dôvodov (aplikácia zásady zákazu zmeny k horšiemu) možné pristúpiť k doplneniu chýbajúcich podstatných skutkových okolností do vymedzenia skutku kladeného za vinu obžalovanému a bolo potrebné preto konanie obžalovaného a jeho trestnosť hodnotiť iba v intenciách skutku popísaného v rámci prvotného odsudzujúceho rozsudku okresného súdu (zo dňa 18. júna 2012). Následne, s ohľadom na tieto vyššie uvedené okolnosti, krajský súd dospel k jednoznačnému záveru, že konanie obžalovaného, tak ako bolo ustálené v prvotnom odsudzujúcom rozsudku, nie je jednak možné považovať za konanie nesúce znaky trestného činu podvodu, sprenevery, ale ani iného trestného činu. Krajský súd zotrval na skoršom právnom názore, že konanie obžalovaného nemožno posúdiť ako trestný čin sprenevery, keď v rámci konania kladeného za vinu obžalovanému došlo v jednotlivých prípadoch k požičaniu peňazí na základe ústnych, resp. písomných zmlúv, prípadne k odovzdaniu peňazí za účelom ich zhodnotenia a v takom prípade nemožno hovoriť o sprenevere, pretože odovzdaním konkrétnej finančnej sumy na základe pôžičky sa obžalovaný stal ich vlastníkom. Vo vzťahu k možnému posúdenie konania obžalovaného ako trestného činu podvodu krajský súd konštatuje, že konanie obžalovaného nenapĺňa formálne znaky ani trestného činu podvodu, nakoľko zo skutku nevyplýva, že obžalovaný uviedol niekoho do omylu alebo využil niečí omyl, čo je obligatórnym znakom tohto trestného činu a súdom prvého stupňa konštatované okolnosti, že obžalovaný poškodeným nimi požičané finančné prostriedky nevrátil a použil ich bližšie nezisteným spôsobom pre vlastnú potrebu nemôžu absenciu tohto základného znaku trestného činu podvodu nahradiť. Za naplnenie tohto znaku nie je možné považovať ani nedodržanie dohodnutého účelu pôžičiek (viď str. 12 prvý odsek odôvodnenia zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR v tejto veci). Teda podľa názoru odvolacieho súdu neboli naplnené ani obligatórne znaky trestného činu podvodu. Súčasne krajský súd konštatuje, že konanie obžalovaného na podklade skutkového stavu zisteného okresným súdom pri riadnej aplikácii zákazu reformatio in peius nebolo možné subsumovať ani pod iný trestný čin.

Súd prvého stupňa tak síce v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah ohľadom skutkových zistení rozhodol o uznaní obžalovaného za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu podľa , po doplnení skutkovej vety o znak úmyselného uvedenia do omylu poškodených oproti podanej obžalobe prokurátora a odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery, avšak nepostupoval správne a plne súladne so zákonom, keď neprihliadol dostatočne na zásadu zákazu zmeny k horšiemu. Pri správnom a zákonnom postupe bolo totiž potrebné pri aplikácii tejto zásady dospieť ku konštatovaniu, že za aktuálneho procesného stavu, doplnením skutkovej vety o jeden zo základných znakov trestného činu dôjde k jej porušeniu a s tým spojenému zásadnému porušeniu práva na obhajobu. Vzhľadom na uvedené mal preto pri správnom postupe súd prvého stupňa dospieť k správnemu právnemu záveru, že konanie, tak ako bolo obžalovanému kladené za vinu v obžalobe a súčasne aj tak, ako to bolo ustálené súdom prvého stupňa pri prvotnom (odsudzujúcom) rozsudku, nie je trestným činom. Preto bolo dôvodné, aby súd prvého stupňa pri správnom postupe obžalovaného spod obžaloby oslobodil podľa a pokiaľ tak nerozhodol, porušil tak príslušné ustanovenia Tr. zákona ( Tr. zákona), čím naplnil aj odvolací dôvod podľa .

Nakoľko skutkový stav, ktorý bol správne zistený súdom prvého stupňa poskytoval relevantný podklad na rozhodnutie vo veci vo vyššie uvedenom smere, krajský súd ako súd odvolací sám rozhodol rozsudkom vo veci tak, že zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu podľa , v celom rozsahu (výrok pod bodom I.) s tým, že obžalovaného (výrok pod bodom II.), na podklade a podľa oslobodil spod obžaloby (tak ako je uvedené aj vo výrokovej časti tohto rozsudku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e zo zákona prípustný už ďalší riadny opravný prostriedok - odvolanie.