Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/125/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa Janíka a JUDr. Ondreja Samaša, v trestnej veci proti obžalovanému C. E., pre pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods.1, 5 Tr.zák. č. 140/1961 Zb., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 18.6.2012, sp. zn. , na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.5.2015 v Trenčíne, takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods.1 písm.d), e), f) Tr.por. z r u š u j e s a napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr.por.

obžalovaný C. E. - nar. XX.XX.XXXX v R., F.

j e v i n n ý , ž e

postupne v priebehu rokov 2002 až 2003 na rôznych miestach v Slovenskej republike, naposledy dňa 22. októbra 2003 v D. napriek tomu, že na základe zmlúv o pôžičke peňazí, resp. alebo bez písomného dokladu zapožičal si od viacerých osôb vyššie sumy peňazí, konkrétne od A. E., nar. XX.XX.XXXX najmenej 15.000.000,- Sk (497.908,78 Eur), B.. H. G., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 4.576.000,- Sk (151.895,37 Eur), B. X., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 800.000,- Sk (26.555,14 Eur), A. R., nar. XX.XX.XXXX najmenej 40.000,- Sk a 12.100 Eur spolu 571.000,- Sk (18.953,73 Eur), od N. L., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 3.295.000,- Sk (109.373,96 Eur) a 9.500 Eur, spolu 3.675.000,- Sk (121.987,65 Eur), od B.. Q. L., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 1.300.000,- Sk (43.152,09 Eur), od B.. D. R., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 2.100.000,- Sk (69.707.23 Eur), od B.. C. Q., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 2.100.000,- Sk (69.707,23 Eur) a od H. F., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 500.000,- Sk (16.596,96 Eur) a sumu 4.700 Eur, spolu najmenej 696.530,- Sk (23.120,56 Eur), tieto peniaze im nevrátil a použil ich bližšie nezisteným spôsobom pre vlastnú potrebu, čím celkovo týmto poškodeným spôsobil škodu najmenej 30.818.530,- Sk (1.022.987,79 Eur),

t e d a

na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol iného do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu

č í m s p á c h a l

pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods.1, ods.5 Trestného zákona číslo 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005

a za to sa

o d s u d z u j e

Podľa § 250 ods.5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 , § 40 ods.1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky.

Podľa § 39a) ods.2 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 sa pre výkon uloženého trestu zaraďuje do I. (prvej) nápravno-výchovnej skupiny.

Podľa § 287 ods.1 Trestného poriadku sa obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému B. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., ulica X. mája č. XXX/XX škodu vo výške 26.555,14 Eur, B.. H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XXX škodu vo výške 151.895,37 Eur, A. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., F. č. XXX/XX škodu vo výške 18.953,73 Eur, B.. Q. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. č. XXXX/XX škodu vo výške 28.152,09 Eur, B.. D. R., nar. 19.02.1969, bytom Q. R., E. vŕšok č. XXX/A škodu vo výške 69.707,23 Eur, B.. C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., L. č. XXXX/X, škodu vo výške 69.707,23 Eur, H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., V. V. č. 22X/X škodu vo výške 23.120,56 Eur.

Podľa § 288 ods.2 Trestného poriadku sa poškodení B.. D. R., B.. C. Q. a B.. Q. L. so zvyškom nároku na náhradu škody odkazujú na občianske súdne konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 18.6.2012, sp. zn. bol obžalovaný C. E. uznaný vinným pre pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods.1,5 Trestného zákona číslo 140/1961 Zb. v znení Zákona číslo 457/2003 Z.z. na tom skutkovom základe, že postupne v priebehu rokov 2002 až 2003 na rôznych miestach v Slovenskej republike, naposledy dňa 22. októbra 2003 v D. napriek tomu, že na základe zmlúv o pôžičke peňazí, resp. alebo bez písomného dokladu zapožičal si od viacerých osôb vyššie sumy peňazí, konkrétne od A. E., nar. XX.XX.XXXX najmenej 15.000.000,- Sk (497.908,78 eur), B.. H. G., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 4.576.000,- Sk (151.895,37 eur), B. X., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 800.000,- Sk (26.555,14 eur), A. R., nar. XX.XX.XXXX najmenej 40.000,- Sk a 12.100 eur spolu 571.000,- Sk (18.953,73 eur), od N. L., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 3.295.000,- Sk (109.373,96 eur) a 9.500 eur, spolu 3.675.000,- Sk (121.987,65 eur), od B.. Q. L., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 1.300.000,- Sk (43.152,09 eur), od B.. D. R., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 2.100.000,- Sk (69.707.23 eur), od B.. C. Q., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 2.100.000,- Sk (69.707,23 eur) a od H. F., nar. XX.XX.XXXX najmenej sumu 500.000,- Sk (16.596,96 eur) a sumu 4.700 eur, spolu najmenej 696.530,- Sk (23.120,56 eur), tieto peniaze im nevrátil a použil ich bližšie nezisteným spôsobom pre vlastnú potrebu, čím celkovo týmto poškodeným spôsobil škodu najmenej 30.818.530,- Sk (1.022.987,79 eur).

Za to bol odsúdený podľa § 248 ods.5 Trestného zákona, § 35 ods.2, 3 Trestného zákona, § 40 ods.1 Trestného zákona k súhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov, na výkon ktorého bol podľa § 39a ods.2 písm. a) Trestného zákona zaradený do I. (prvej) nápravno- výchovnej skupiny. Súd zároveň zrušil výrok o treste trestného rozkazu Vojenského obvodového súdu Bratislava, sp. zn. zo dňa 30.06.2004, v rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom, sp. zn. zo dňa 15.03.2006, v rozsudku Okresného súdu Bratislava III., sp. zn. zo dňa 11.06.2010, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad. Podľa § 288 ods.1 Trestného poriadku obžalovaného zaviazal nahradiť poškodenému B. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., ulica X. mája č. XXX/XX škodu vo výške 26.555,14 Eur, B.. H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XXX škodu vo výške 151.895,37 Eur, A. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., F. č. XXX/XX škodu vo výške 18.953,73 Eur, B.. Q. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. č. XXXX/XX škodu vo výške 43.152,09 Eur, B.. D. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. R., E. vŕšok č. XXX/A škodu vo výške 69.707,23 Eur, B.. C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., L. č. XXXX/ X, škodu vo výške 69.707,23 Eur, H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., V. V. č. XXX/X škodu vo výške

23.120,56 Eur. Podľa § 288 ods.2 Trestného poriadku boli poškodení B.. D. R. a B.. C. Q. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaní na konanie v občiansko-právnych veciach.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote odvolaním napadol obžalovaný C. E.. V písomných dôvodoch odvolania poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa nesprávne vysporiadal so skutočnosťou, že v jednotlivých prípadoch sa jednalo o pôžičky, teda prenechanie peňažných prostriedkov veriteľmi na osobné disponovanie dlžníkovi. Keďže sa jednalo o pôžičky, nemohol on ako obžalovaný naplniť znaky skutkovej podstaty sprenevery, nakoľko sa nejednalo o zverenie peňazí na dohodnutý účel. Z uvedeného dôvodu absentuje objektívna stránka konania, ktorou by muselo byť prisvojenie cudzej veci, pričom by muselo ísť o vec zverenú. On si však nikdy prostriedky, ktoré mu boli zverené, neprisvojil, práve naopak ako zdokladoval v konaní, tieto ďalej investoval a sú preukázateľne uložené v USB Banke vo Švajčiarsku. Pokiaľ mu poškodení pôžičku poskytli, mali možnosť, čo niektorí aj využili, domáhať sa vrátenia peňazí v občiansko-právnom konaní. Omeškanie dlžníka s úhradou splatného záväzku však nie je trestným činom a nemožno zaň obžalovaného trestno- právne postihnúť. Takýto postup by bol v rozpore s čl. 17 ods.2 Ústavy SR. Je nepochybné, že dispozíciu s peniazmi poskytnutými na základe pôžičky, nemožno považovať za konanie, ktoré by bolo v rozpore so zákonom a v žiadnom prípade nemohlo naplniť objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Ďalej poukázal na to, že niektorými z poškodených mu boli odovzdané peniaze nie ako pôžička, ale prostriedky, ktoré mal ďalej investovať a tým zhodnotiť. Prvostupňový súd však tieto odlišné právne tituly, na základe ktorých mu boli peniaze odovzdané, nerozlišoval, čo má podstatný význam pre právnu kvalifikáciu. V prípade keď mu boli peňažné prostriedky zverené za účelom zhodnotenia, nemožno považovať za zmluvu o pôžičke, ale iný občiansko-právny zmluvný vzťah, majúci znaky sprostredkovateľskej a príkaznej zmluvy, na základe ktorej mu vznikol ako obžalovanému záväzok sprostredkovať investíciu s cieľom zhodnotiť finančné prostriedky pre poškodených, pričom peniaze mali byť ďalej investované na jeho meno a účet. Okresný súd nevykonal žiaden dôkaz, ktorý by preukázal naplnenie subjektívnej stránky spočívajúcej v jeho úmyselnom konaní s cieľom už po vzniku zmluvného vzťahu s poškodenými prevziať od nich finančné prostriedky a s týmito nakladať v rozpore s účelom na aký boli zverené, t.j. nesnažiť sa o ich zhodnotenie. Poškodení využili ním poskytované služby, poskytli mu peňažné prostriedky na zhodnotenie, niektorí i opakovane, pričom on vykonával úkony smerujúce k naplneniu tohto cieľa. Samotná skutočnosť, že nedošlo k realizácii zmluvných vzťahov v predpokladanom čase, nezakladá jeho trestnú zodpovednosť, ale ide o občiansko-právny vzťah. Ďalej namietal, že prvostupňový súd nesprávne posúdil jeho konanie ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods.1, 5 Tr.zák. účinného do 31.12.2005, pričom záver o prisvojení si peňazí, ktoré mu boli zverené, nevyplýva z dokazovania. Poukázal na to, že poškodení mali vedomosť o tom, že peniaze budú ďalej investované a s týmto v čase poskytnutia peňažných prostriedkov súhlasili. Investovaním, ktoré nebolo v rozpore s dohodou o nakladaní so zverenou hotovosťou, došlo k premene hotovostných peňazí na „nematerializované“ peniaze na účtoch v bankách. S poukazom na ustanovenie § 130 ods.1, ods.2 Tr.zák. nemožno za vec v trestno-právnom zmysle považovať aj „nematerializované“ peniaze na účtoch v bankách. Uvedené je podstatné pre rozhodovanie, nakoľko pri neoprávnenom nakladaní nematerializovanými finančnými prostriedkami na bankovom účte by mohlo ísť v podstate o spreneveru pohľadávok a nie vecí, takže právna kvalifikácia trestného činu sprenevery je nepoužiteľná. Pokiaľ došlo k sporom ohľadom pôvodne dohodnutého času, po ktorý mali byť peniaze zhodnocované a jej výšky do akej mali byť zhodnotené, jedná sa o občiansky právny spor. Skutočnosť, že by s hotovostnými peniazmi disponoval v rozpore s účelom zverenia nebola preukázaná, pričom v samotnej obžalobe je uvedené, že obžalovaný mal použiť požičané peniaze bližšie nezisteným spôsobom pre vlastnú potrebu. Ak zo strany orgánov činných v trestnom konaní a prokuratúry nebol zistený iný spôsob nakladania s peniazmi ako tvrdí on sám, pričom preukázal investovanie peňazí v bankách, nemožno dôjsť k záveru, že disponovanie s prijatou hotovosťou bolo v rozpore s účelom, na ktorý od poškodených peniaze obdržal. Tvrdenie obžaloby sa teda nezakladá na pravde, nakoľko sám preukázal, že zverené prostriedky nikdy nepoužil pre vlastnú potrebu. S niektorými poškodenými ani neprišiel do styku, pričom prostriedky boli investované prostredníctvom jeho bratranca A. E., ktorý si mohol z investovaných prostriedkov časť nechať a použiť pre vlastnú potrebu, čím sa orgány činné v trestnom konaní vôbec nezaoberali, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že A. E. najskôr uvádzal v prípravnom konaní, že obvinený mu mal dlhovať 39.000.000,- Sk, avšak dňa 15.6.2006 už v uznaní záväzku priznal, že mu v skutočnosti dlhuje len 15.000.000,- Sk a ostatná čiastka 15.000.000,- Sk bol dohodnutý úrok. V súčasnosti naozaj čaká na skutočnosť, že mu budú investované prostriedky vrátené a preto žiadal prostredníctvom svojho obhajcu, aby prvostupňový súd ešte nevyniesol rozsudok a poskytol mu lehotu na to, aby zdokladoval, že všetkým veriteľom ich pohľadávky zaplatil, čo by malo podľa jeho názoru podstatný význam pre jeho obhajobu a definitívne by

tým dokázal, že zverené prostriedky nespreneveril. Verí, že v krátkej dobe ešte doplní svoje odvolanie o potvrdenie o tom, že všetci veritelia majú zverené prostriedky uhradené, čím definitívne preukáže svoju nevinu. Na základe vyššie uvedeného, keďže nenaplnil zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 ods.1, 5 Tr.zák. účinného do 31.12.2005, žiadal, aby bol v zmysle § 285 písm.b) Tr.por. spod obžaloby oslobodený.

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila aj prokurátorka krajskej prokuratúry, ktorá uviedla, že odvolanie obžalovaného nepovažuje za dôvodné. Poukázala na skutočnosť, že obžalovaný priznal a potvrdil, že od poškodených prezval peniaze na základe zmluvy o pôžičke, alebo ústnej dohody, pričom všetci poškodení vedeli, že peniaze budú investované do nehnuteľností, alebo iných akcií v zahraničí. Pracoval v tom čase na Ministerstve obrany a uviedol, že peniaze dal ďalším osobám, ktoré predmetné peniaze vložili do rôznych bánk v zahraničí na dlhú dobu, aby bol dosiahnutý vysoký úrok. Z výpovedí poškodených a svedkov je jednoznačné, že k zhodnoteniu prevzatých finančných prostriedkov malo dôjsť v krátkom čase a k vráteniu peňazí v dohodnutých lehotách, čo sa však nestalo. Ďalej z ich výpovedí vyplýva, že obžalovaný uvádzal iný dôvod pôžičky peňazí (investovanie do akcií, nehnuteľností). Poškodení zhodne tvrdili, že obžalovaného často urgovali o vrátenie peňazí aj bez úrokov. Pritom obžalovaný mal v roku 2007 možnosť vybrať finančné prostriedky z banky v Nemecku, čo neurobil, pretože podľa jeho vyjadrenia by stratil výnosy. Jeho obrana, že nemohol peniaze vrátiť poškodeným, lebo sa nemohol dostať k finančným prostriedkom v bankách, je preto účelová. V priebehu hlavného pojednávania predložil obžalovaný certifikát z banky vo Švajčiarsku, podľa ktorého dňa 20.9.2005 kúpil dlhopisy za sumu 807.000 Eur na minimálnu viazanosť 5 rokov. Urobil tak v čase, keď ho poškodení neustále urgovali o vrátenie peňazí a už bolo podané trestné oznámenie a začaté trestné stíhanie. Z uvedených skutočností je zrejmé, že obžalovaný použil požičané peniaze na iný účel ako uvádzal poškodený, použil ich pre svoju osobnú potrebu na nezistené účely. Takéto konanie v celom rozsahu zakladá u obžalovaného skutkovú podstatu trestného činu sprenevery podľa § 248 ods.1, ods.5 Tr.zák. účinného do 1.1.2006 vrátane naplnenia subjektívnej stránky jeho konania. Obžalovaný mal viackrát možnosť vybrať finančné prostriedky v bankách a vrátiť poškodeným čo doteraz neurobil, naopak ponechal ich tam na ďalšie obdobie, resp. kúpil dlhopisy. Podľa názoru prokurátorky nešlo pri dispozícii s peniazmi o bezúčelové pôžičky, preto nemôže ísť v konaní obžalovaného o občiansko- právny vzťah. Obžalovaný odmietol konkretizovať okolnosti uloženia peňazí v zahraničných bankách, ako aj osoby, ktorým zapožičané peniaze odovzdal. Na základe uvedeného prokurátorka má za to, že bol zabezpečený dostatok dôkazov vytvárajúcich ucelenú reťaz navzájom si neprotirečiacich a dopĺňajúcich sa a niet pochýb o ich hodnovernosti. Obžalovaný neustále žiada, aby mu bola poskytnutá lehota na vrátenie peňazí poškodeným, avšak takúto možnosť mal viackrát, doteraz sa tak nestalo a napokon vrátenie peňazí je jeho povinnosť. Vzhľadom k vyššie uvedenému uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a zákonný tak vo výroku o vine, ako aj uloženom treste a navrhla odvolanie obžalovaného v zmysle § 319 Tr.por. zamietnuť.

V rámci odvolacieho konania na viacerých verejných zasadnutiach obhajca obžalovaného predkladal súdu rôzne písomné doklady, potvrdenia z bánk a certifikáty, ktoré by mali dosvedčovať skutočnosť, že obžalovaný má investované peniaze v banke vo Švajčiarsku. V rámci posledného verejného zasadnutia predložil obhajca písomný doklad s tým, že ide o originál potvrdenia z USB Banky vo Švajčiarsku, z ktorého by malo byť zrejmé ako prebiehali jednotlivé transakcie s financiami. Finančný úrad vo Švajčiarsku údajne obžalovanému viackrát zastavil vyplatenie celej jeho investovanej sumy, preto si obžalovaný vytvoril podúčet, na ktorom je v súčasnosti suma 1.437.214 €, ktorá vysoko prekračuje potrebu úhrady všetkým veriteľom a tieto prostriedky budú uvoľnené a to definitívne dňa 6.7.2015. Z tohto podúčtu vie obžalovaný uspokojiť všetkých veriteľov v trestnom konaní. Súčasne obhajca poukázal na to, že tento predložený listinný dôkaz preukazuje skutočnosť, že obžalovaný nepoužil financie pre svoju potrebu, ale sú investované. Tento listinný dôkaz, ktorý obhajca nazval certifikátom, bol vybraný osobne v banke v Zürichu, za prítomnosti jedného z poškodených, pána L., ktorý môže túto skutočnosť potvrdiť. Obžalovaný si plne uvedomuje situáciu, ale nevie skôr investované peniaze z banky dostať.

Zástupkyňa krajskej prokurátorky v konečnom návrhu uviedla, že návrh obhajcu na ďalšie odročenie verejného zasadnutia je potrebné zamietnuť, pričom odvolanie obžalovaného považuje za nedôvodné a s poukazom na písomné vyjadrenie k odvolaniu obžalovaného, navrhuje toto zamietnuť.

Splnomocnenec poškodeného B.. H. G. - A. A. navrhol v záujme poškodeného, ktorého zastupuje, odročiť verejné zasadnutie a poskytnúť obžalovanému možnosť uhradiť dlžné finančné prostriedky. V prípade ak verejné zasadnutie nebude odročené, navrhol potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Poškodený B. X. uviedol, že sa priklonil k návrhu dať obžalovanému poslednú šancu na uhradenie dlžných finančných prostriedkov a v prípade, že sa tak nestane, navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa.

Obhajca obžalovaného žiadal odročiť verejné zasadnutie na umožnenie obžalovanému uhradiť dlžné sumy poškodeným. Pokiaľ by túto možnosť obžalovanému súd neposkytol, žiadal s poukazom na písomné dôvody odvolania, zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a obžalovaného oslobodiť spod obžaloby. Poukázal tiež na skutočnosť, že časť peňazí bola pani Kostkovej vrátená ešte pred súdom prvého stupňa, čo napokon sama potvrdila mailom, ktorý obhajca v priebehu odvolacieho konania doložil súdu.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Z podnetu podaného odvolania obžalovaným krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a dospel k nasledujúcim záverom.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci pomerne obsiahle dokazovanie výsluchom obžalovaného, poškodených B.. H. G., B. X., A. R., N. L., B.. D. R., B.. C. Q., B.. Q. L., H. F., O. F., G.. G. D., A. T., F. E., U. L., B. W., Ing. D. T., H. C., G.. K. E., G. D., B. N., G.. F. H., M. L. st., prečítaním listinných dôkazov a to zmlúv o pôžičke, dokladov o prevzatí peňazí, výpisy z bánk. Aj odvolací súd tak ako okresný dospel k záveru, že na základe vykonaného dokazovania, vyhodnotením dôkazov tak jednotlivo ako i súhrnne, bolo preukázané, že obžalovaný v období rokov 2002 - 2003 prevzal od jednotlivých poškodených na základe zmlúv o pôžičke, resp. ústnych dohôd finančné prostriedky v sumách uvedených vo výrokovej časti napadnutého rozsudku s tým, že v krátkom čase ich finančné prostriedky zhodnotí, pričom sa obžalovaný zaviazal požičané peniaze vrátiť v stanovených lehotách, čo však obžalovaný neurobil. Napokon aj samotný obžalovaný nepoprel, že od jednotlivých poškodených prevzal peňažné čiastky tak, ako sú uvedené v obžalobe. S odôvodnením týchto skutkových zistení odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Na druhej strane odvolací súd po starostlivom zvážení dospel k záveru, že nemožno konanie obžalovaného podriadiť pod trestný čin sprenevery, ako to urobil súd prvého stupňa. Je potrebné súhlasiť s názorom obhajoby, že v danom prípade, keď došlo v jednotlivých prípadoch k požičaniu peňazí na základe ústnych, resp. písomných zmlúv, prípadne k odovzdaniu peňazí za účelom ich zhodnotenia, nemožno hovoriť o sprenevere, pretože v konkrétnom prípade totiž na rozdiel od „veci“ v zmysle § 130 ods.1, ods.2 Tr.zák., odovzdaním konkrétnej finančnej sumy na základe pôžičky sa obžalovaný stal ich vlastníkom. Pri pôžičke teda nemožno uvažovať „o prisvojení si cudzej veci“ v zmysle § 213 Tr.zák., (resp. § 248 Trestného zákona č.160/1961 Zb.) Obdobne nemožno hovoriť o sprenevere, ak peniaze boli odovzdané za účelom ich investovania, ak s nimi disponoval spôsobom dohodnutým a smerujúcom k realizácii tohto účelu. Nebola teda podľa názoru odvolacieho súdu naplnená objektívna stránka trestného činu sprenevery.

Pritom však bolo potrebné tiež skúmať, či obžalovaný nekonal v úmysle uvedením iného do omylu alebo s využitím omylu iného na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatiť (trestný čin podvodu), pričom odvolací súd dospel k záveru, že tomu tak skutočne je. Takýto záver o úmysle obžalovaného od počiatku, spočívajúci v úmysle získať od poškodených finančné prostriedky pod zámienkou investovania a tieto si prisvojiť a obohatiť sa, možno vyvodiť z okolností prípadu. V prvom rade z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaný si najskôr od niektorých poškodených požičal menšie sumy peňazí, ktoré aj následne vrátil s príslušným úrokom, čím u nich vzbudil dôveru a až neskôr si od poškodených požičal peniaze vo veľkých sumách, resp. tieto boli mu odovzdané za účelom investovania. Neskôr,

keď bol už poškodenými vyzývaný na vrátenie jednotlivých súm, týmto uvádzal, že sa nemôže dostať k investovaným finančným prostriedkom uloženým v bankách, čo však zjavne nekorešponduje so zistením, že obžalovaný z banky v Nemecku v roku 2007 mohol vybrať peniaze, no podľa vlastných slov sa rozhodol, že ich tam nechá, údajne z dôvodu, že by bol stratil výnosy, resp. bonusy. Pritom jednotliví poškodení ho urgovali o vrátenie peňazí už v roku 2003. Nie bez významu je i priznanie obžalovaného, že v čase, keď ešte pracoval na Ministerstve obrany mal odovzdať peniaze ďalším osobám, ktoré predmetné peniaze vložili do rôznych bánk v zahraničí a to na dlhú dobu, pričom však odmietol tieto osoby konkretizovať.

Na základe vyššie uvedených skutočností možno podľa názoru odvolacieho súdu urobiť záver o subjektívnej stránke konania obžalovaného a nepochybne skonštatovať, že tento už v čase preberania finančných prostriedkov od jednotlivých poškodených, či už ako pôžičky, alebo za účelom investovania peňazí, konal v úmysle tieto nevrátiť a tak seba na úkor poškodených obohatiť, čím iného uviedol do omylu.

Na takomto závere nič nemení ani obžalovaným predkladané údajné certifikáty z banky vo Švajčiarsku, ktoré majú potvrdzovať vložené finančné prostriedky na účte obžalovaného spolu s tvrdením, že peniaze jednotlivým poškodeným chce vrátiť. Ak totiž obžalovaný konal už od začiatku, resp. najneskôr pri prevzatí peňazí v úmysle iného poškodiť a seba alebo iného na škodu cudzieho majetku obohatiť, pričom práve z tejto pohnútky niekoho uviedol do omylu, alebo niečí omyl využil, dopustil sa podvodného konania v zmysle ustanovenia § 250 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005 Z.z.%2523250'&ucin-k- dni='30.12.9999'> Trestného zákona účinného do 31.12.2005 bez ohľadu na to, že neskôr, po uplynutí doby na vrátenie veci, zaplatenia tovaru alebo splatenia dlhu, uznal svoju podlžnosť, prejavil vôľu záväzok splniť, či dokonca tak urobil. Ak by obžalovaný v súčasnosti poškodeným predmetné finančné sumy vrátil, možno takéto konanie hodnotiť už len ako náhradu škody spôsobenej trestným činom.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že už okresný súd správne poukázal na to, že z prvého certifikátu z banky vo Švajčiarsku predloženého obžalovaným vyplynulo, že v tom čase sa na účte mala nachádzať suma 1.000.000 Eur, čo nepokrývalo ani základné sumy, ktoré si obžalovaný požičal od jednotlivých poškodených, nieto ešte úroky. Pritom je nutné uviesť, že tak počas konania na súde prvého stupňa a tiež pred odvolacím súdom, ktorý viackrát odročoval verejné zasadnutia z dôvodu uisťovania obžalovaného, že peniaze sú „na ceste“, prihliadajúc pritom na vyjadrenia poškodených, aby mu bola poskytnutá ešte lehota na vrátenie peňazí, výsledok bol vždy taký, že z nejakých „objektívnych“ dôvodov nebolo možné uvoľniť finančné prostriedky z účtu. Preto odvolací súd takúto obranu vyhodnotil ako účelovú, v snahe naďalej predlžovať konanie.

Na základe vyššie uvedených záverov a tiež po preskúmaní výroku o treste, ako aj náhrade škody z podnetu odvolania obžalovaného odvolací súd potom podľa § 321 ods.1 písm.d), e), f) Tr.por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Tr.por. rozhodol sám tak, že uznal obžalovaného C. E. vinným z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods.1, ods.5 Trestného zákona číslo 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 na tom skutkovom základe ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. Je nepochybné, že obžalovaný svojim konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu, pretože na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol iného do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu. Trestnosť činu a trest v danom prípade súd s prihliadnutím k ustanoveniu § 2 ods.1 Tr.zák. posudzoval podľa zák. č.140/1961 Zb., ktorý je ako celok pre obžalovaného priaznivejší ako zák. č. 300/2005 v súčasne platnom znení.

Pri rozhodovaní o potrestaní obžalovaného za predmetný trestný čin prihliadol odvolací súd na všetky skutočnosti dôležité z hľadiska uloženia druhu trestu a jeho výmery v zmysle § 31 zák. č.140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 (ďalej len Tr.zák.) , t.j. na stupeň nebezpečnosti spáchaného trestného činu pre spoločnosť, pomery páchateľa, možnosti jeho nápravy, prihliadajúc tiež na účel v zmysle § 23 Tr.zák. O osobe obžalovaného bolo zistené, že v mieste bydliska o ňom bližšie informácie nie sú známe. Za priestupok nebol riešený. Doposiaľ bol trikrát súdne trestaný, naposledy rozsudkom Okresného súdu Bratislava III., sp. zn. zo dňa 11. júna 2010, pre prečin podvodu podľa § 250 ods.1, ods.4 písm. b/ Tr.zák. č.140/1961 Zb., za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody na 2 roky s jeho podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 5 rokov. V tej súvislosti odvolací súd posudzoval ako predbežnú otázku, či na citované odsúdenie možno prihliadať, pričom dospel k záveru, že s poukazom

na čl. I rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky z 2.1.2013 o amnestii nemožno na toto odsúdenie prihliadať. Vzhľadom na spôsob postupne ukladaných trestov (súhrnných) je nutné skonštatovať, že i vo vzťahu k predchádzajúcim odsúdeniam sa na obžalovaného hľadí, ako keby nebol odsúdený a teda neprichádzalo do úvahy ukladanie súhrnného trestu. Súd pritom nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť (vedenie riadneho života napriek vyššie konštatovanému nepriznal), priťažujúce okolnosti taktiež nezistil. Odvolací súd však rovnako ako aj súd prvého stupňa dospel k záveru, že s prihliadnutím na odstup času od spáchania trestnej činnosti obžalovaným sú prítomné okolnosti na mimoriadne zníženie trestu, pričom aj uloženie miernejšieho nepodmienečného trestu obžalovanému splní svoj účel. Súd preto s použitím § 40 ods.1 Trestného zákona mimoriadne znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby (ktorá je od 5 do 12 rokov) a uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 roky a na výkon uloženého trestu ho podľa § 39a) ods.2 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 zaradil do I. (prvej) nápravno-výchovnej skupiny.

Napokon pokiaľ ide o výroky o náhrade škody odvolací súd zistil, že poškodení si riadne a včas uplatnili nárok na náhradu škody, jej výšku zdokladovali, preto súd v zmysle § 287 ods.1 Trestného poriadku zaviazal obžalovaného k náhrade škody jednotlivým poškodeným tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Odvolací súd podotýka, že priznal oproti rozhodnutiu súdu prvého stupňa B.. Q. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. č. XXXX/XX škodu vo výške 28.152,09 eur, teda menšiu, nakoľko bolo zistené, že časť dlžnej sumy jej obžalovaný uhradil (č.l.1117-1124), čo napokon potvrdila aj sama poškodená (č.l. 1110).

Pokiaľ si poškodení B.. D. R. a B.. C. Q. uplatnili škodu vo väčšej výške, súd ich v zmysle § 288 ods.2 Trestného poriadku so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občiansko- právnych.

Vzhľadom na uvedené potom odvolací súd z podnetu odvolania obžalovaného rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.