Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/14/2009

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu

JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Tatiany Biednikovej a JUDr. Milana Karabína

v trestnej veci proti obţalovanému J. L. a spol. pre trestný čin skrátenia dane

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák., účinného do 31. augusta

1999, sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. a iné na verejnom

zasadnutí konanom 18. marca 2010 v Bratislave o odvolaniach krajského prokurátora

a obţalovaného J. L. proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 1. júla 2009, sp. zn. 4 T

6/2002, rozhodol

t a k t o :

I./ Podľa , , účinného do 1. januára 2006 zrušuje

sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u obţalovaného

J. L.

Na podklade , účinného do 1. januára 2006 podľa

§ 148 ods. 5 s pouţitím § 35 ods.1 a § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa

obţalovanému J. L. ukladá úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4

(štyri) roky.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa obţalovaný na výkon

trestu odňatia slobody zaraďuje do I. ( prvej ) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa obţalovanému

ukladá trest prepadnutia veci, a to zošitu formátu A4 s doskami čiernej farby s poznámkami

obţalovaného.

Podľa § 55 ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 vlastníkom prepadnutej veci

sa stáva štát.

Podľa § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 sa obţalovanému

ukladá zhabanie vecí, a to:

- etikiet s nápisom červenej farby „T.O.T. v počte 1 000 ks,

- čerpadla na kvapalinu zn. R. červenej farby s hadicou dĺţky 0,5 m,

- prístroja na meranie hustoty kvapaliny „liehomer“.

Podľa § 83 ods. 2 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 vlastníkom zhabaných vecí

sa stáva štát.

II./ Podľa 256 , účinného do 1. januára 2006 odvolanie krajského prokurátora

s a z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 1. júla 2009, sp. zn. , uznal obţalovaného

J. L. za vinného z trestného činu skrátenia dane spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148

ods. 1, ods. 5 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999, sčasti dokonaného, sčasti v štádiu

pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., v súbehu s trestným činom skrátenia poplatkov a iných

podobných dávok spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 b Tr. zák., účinného

do 31. augusta 1999, sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.

a v súbehu s pokusom trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku

s cudzinou v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 k § 124 ods. 1, ods. 2 písm. a/

Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 (ďalej len Tr. zák.) na tom skutkovom základe, ţe

spoločne s ďalšími osobami v dobe od januára do marca 1998 zorganizovali viaceré

nelegálne prepravy liehu na územie Slovenskej republiky s úmyslom odňať lieh spod colného

dohľadu orgánov Slovenskej republike a vyhnúť sa povinnosti uhradiť dane a poplatky

za jeho prevoz tak, ţe v jednotlivých prípadoch

1/ dňa 31. marca 1998 v čase asi o 12.00 hod. na C. predloţil colné vyhlásenie (JCD),

v ktorom navrhol prepustiť deklarovaný tovar do reţimu uskladnenia tovaru vo verejnom

colnom sklade X., faxovú faktúru od firmy A. a sprievodné doklady k tovaru, pričom na JCD

bol deklarovaný tovar Metylcarbinolové riedidlo v mnoţstve 25 873 litrov, umiestnené vo

vagóne č. X., hoci v skutočnosti sa jednalo o Metylcarbinol – etanol (lieh), v colnej hodnote

402 309 Sk, ktorý podliehal spotrebnej dani 240 Sk za 1 liter – celkom 6 209 520 Sk, clu

81,6% - celkom 328 284 Sk, dani z pridanej hodnoty 23% - celkom 1 600 852 Sk a dovoznej

priráţke 5 % - celkom 20 115 Sk, teda spolu colnému dlhu vo výške 8 158 771 Sk (dane

7 810 372 Sk), (poplatky 348 399 Sk), v dôsledku čoho by v prípade prepustenia tovaru

z reţimu uskladnenia v colnom sklade do reţimu voľného obehu spôsobil rozdielom

daňového a poplatkového zaťaţenia oboch komodít ujmu štátnemu rozpočtu Slovenskej

republiky vo výške 8 016 757 Sk (skrátenia dane 7 708 588 Sk, skrátenie poplatkov – cla

308 169 Sk),

2/ v dobe od 12. januára 1998 do 20. januára 1998 uskutočnil prostredníctvom

prenajatých nákladných motorových vozidiel a za pomoci falošných dokladov prepravy liehu

z Českej republiky na územie Slovenskej republiky s cieľom odňať prepravovaný tovar

colnému dohľadu a vyhnúť sa povinnosti úhrady daňových a colných poplatkov tak, ţe

2-1/ dňa 12. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P. a návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené ŠPZ P., náves P. a s falošným OEV

bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky, kde mu v liehovare

C. naloţili dňa 13. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 19 040 litrov v hodnote 376 922

Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 13. januára 1998 asi o 20.00 hod.

predloţil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým odovzdal v zalepenej

obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu 20 000 000 Sk, falošné

splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako odberateľ v Slovenskej republike

neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na hranici tovar však uţ nebol

prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia - Bratislava a prepustený do voľného obehu

v Slovenskej republike, ale dňa 14. januára 1998 bol vodič podľa pokynov J. L. cez mobilný

telefón usmernený s nákladom do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. na ul. Z., kde bol lieh

zloţený, uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania

obţalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky

bola spôsobená ujma nezaplatením dovoznej priráţky (DPR) vo výške 18 850 Sk a daní

vo výške 5 521 676 Sk (spotrebná daň 4 415 148 Sk, DPH 1 106 528 Sk),

2-2/ dňa 14. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P., s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.

a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Kúty do Českej republiky, kde

mu v liehovare C. naloţili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov

v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 16. januára

1998 asi o 17.30 hod,. predloţil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým

odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu

20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako

odberateľ v Slovenskej republike neexistujúca firmy W., IČO X.; po colnom prejednaní na

hranici tovar však uţ nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava

a prepustený do voľného obehu v Slovenskej republike, ale vodič kamiónu bol cez mobilný

telefón usmerňovaný J. L. do Kysuckého Nového Mesta do priestorov skladu v areáli P., kde

bol lieh v noci zo 16. januára 1998 na 17. januára 1998 zloţený a uskladnený s cieľom jeho

ďalšieho spracovania, pričom uţívateľom skladu bol V. O.; v dôsledku tohto konania

obţalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky

bola spôsobená ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk a nezaplatením daní vo výške

5 299 932 Sk DPH 1 063 466 Sk,

2-3/ dňa 15. januára 1998 vodič M. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P. s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.

a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky,

kde mu v liehovare C. naloţili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov

v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 17. januára

1998 asi o 23.00 hod predloţil M. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým

odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu

20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. M., v dokladoch bola uvedená ako

odberateľ v Slovenskej republike neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na

hranici tovar však uţ nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava

a prepustený do voľného obehu v SR, ale vodič kamiónu čakal na parkovisku Lamač pri

Bratislave aţ do rána 19. januára 1998, kedy bol v skorých ranných hodinách cez mobilný

telefón usmernený do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. na ul. Z., kde bol lieh zloţený,

uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania obţalovaných

lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky bola spôsobená

ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk a nezaplatením daní vo výške 5 299 932 Sk

(SPD 4 236 466 Sk, DPH 1 063 466 Sk),

2-4/ obţalovaný J. L. na poţiadanie ďalších osôb vo februári 1998 u autodopravcu J.

T. pod zámienkou prepravy potravinárskeho tovaru z Českej republiky do Slovenskej

republiky prenajal tri kamióny – nákladný automobil Liaz 110 ŠPZ N. s prívesom N., Liaz

110 ŠPZ B. s prívesom B. a Liaz 110 ŠPZ B. s prívesom B., ktoré riadili vodiči M. R., P. B.

a L. G., pričom dňa 5. marca 1998 prešli cez hraničný prechod Skalica do ČR, pri Dačiciach

sa vodiči podľa predchádzajúceho usmernenia kontaktovali na tel. číslo X., následne k nim po

chvíli prišli tri nestotoţnené osoby, z ktorých jedna vyţiadala od vodičov osvedčenia

o evidencii vozidiel a prikázala im namontovať na autá nepravé, dovtedy nepouţívané ŠPZ:

P., P., P., P., P., P., ktoré im priniesol a konať ďalej podľa pokynov; v ten istý deň vodiči

naloţili v Dačiciach prázdne sudy, ktoré boli v priebehu noci a dopoludnia nasledujúceho dňa

v liehovare M. naplnené liehom a naloţené na vozidlá, s ktorými vodiči išli dňa 6. marca 1998

tovar colne prejednať na vnútrozemskú colnicu do Jindřichovho Hradca; tu však colné orgány

zistili falošné ŠPZ, falošné doklady a vozidlá boli spolu s nákladom liehu zaistené;

dovedna bolo takto prepravovaných 55 866 l nedenaturovaného liehu, ktorého

príjemcom mala byť neexistujúca firma W., IČO X. (rovnako ako v bodoch 2-1, 2-2, 2-3);

konanie smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod colného

dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením DPR

vo výške 60 421 Sk a nezaplatením daní vo výške 16 173 783 Sk (SPD 12 912 160 Sk, DPH

3 261 623 Sk,

2-5/ v marci 1998 na pokyn ďalších osôb obţalovaný J. L. objednal prepravu liehu

z liehovaru C. do Slovenskej republiky u autodopravcov I. V. zo Slovenskej republiky, kde

vodičom bol K. E. na kamióne ŠPZ D., náves ŠPZ D. a A. z ČR, kde vodičmi boli K. F. na

kamióne ŠPZ P., náves P. a T. S. na kamióne ŠPZ J. náves J.; naloţenie tovaru sa uskutočnilo

v dňoch 9.–10. marca 1998 v celkovom mnoţstve 71 769 litrov nedenaturovaného liehu;

colné prejednanie prebehlo 11. marca 1998 na hraničnom priechode v Kútoch, pričom colné

orgány zistili, ţe vodiči predloţili falošné doklady – potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č.

18/98 na sumu 40 000 000 Sk, splnomocnenie pre vodičov kamiónov od firmy J., vypísané

JCD, na ktorých tovar fingovane deklarovala firma D., IČO X., ktoré im predtým odovzdal J.

L. a k prepusteniu tovaru na územie Slovenskej republiky preto nedošlo; konanie

obţalovaných smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod colného

dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením DPR vo

výške 86 859 Sk a nezaplatením daní vo výške 20 845 146 Sk (SPD 16 622 437 Sk, DPH

4 222 709 Sk);

dokonaním všetkých skutkov uvedených v rozsudku by teda štátnemu rozpočtu

Slovenskej republiky bola spôsobená ujma v celkovej výške 61 360 242 Sk (DPR 203 016 Sk,

SPD 48 632 197 Sk, DPH 12 216 860 Sk a clo 308 169 Sk).

Krajský súd ho za to odsúdil podľa § 148 ods. 5 Tr. zák., § 35 ods. 1 Tr. zák.,

účinného do 31. augusta 1999 k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere

8 (osem) rokov, pričom na výkon uloţeného trestu odňatia slobody ho podľa

§ 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu uloţil aj trest prepadnutia veci, a to zošita

formátu A4 s doskami čiernej farby s poznámkami obţalovaného, pričom podľa § 55 ods. 3

Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa vlastníkom tejto veci stáva štát.

Nakoniec podľa § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 uloţil

obţalovanému aj ochranné opatrenie, a to zhabanie veci v tomto rozsahu: etikety (vinety)

s nápisom červenej farby „T.O.T. v počte 1000 ks, čerpadlo na kvapalinu zn. R. červenej

farby s hadicou dĺţky 0,5 m, prístroj na meranie hustoty kvapaliny „liehomer“, pričom podľa

§ 83 ods. 2 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 vlastníkom týchto zhabaných vecí sa stáva

štát.

Naproti tomu krajský súd podľa , účinného do 1. januára 2006

(ďalej len ) oslobodil obţalovaných Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. spod obţaloby

Krajskej prokuratúry v Ţiline z 24. januára 2002, sp. zn. , pre skutky, ktoré mali

spáchať tak, ţe

Ing. V. B., J. H. a J. L. spoločne v dobe od januára do marca 1998 zorganizovali

viaceré nelegálne prepravy liehu na územie Slovenskej republiky s úmyslom odňať lieh spod

colného dohľadu orgánov Slovenskej republiky a vyhnúť sa povinnosti uhradiť dane

a poplatky za jeho prevoz tak, ţe v jednotlivých prípadoch sčasti aj po dohode s ďalšími

obţalovanými J. B. a V. O.

1/ J. L. dňa 31. marca 1998 v čase asi o 12.00 hod. na C. predloţil colné vyhlásenie

(JCD), v ktorom navrhol prepustiť deklarovaný tovar do reţimu uskladnenia tovaru vo

verejnom colnom sklade M. Ing. M. K., L.M., faxovú faktúru od firmy A. a sprievodné

doklady k tovaru, pričom na JCD bol deklarovaný tovar Metylcarbinolové riedidlo

v mnoţstve 25 873 litrov, umiestnené vo vagóne č. X., hoci v skutočnosti sa jednalo

o Metylcarbinol – etanol (lieh), v colnej hodnote 402 309 Sk, ktorý podliehal spotrebnej dani

240 Sk za 1 liter – celkom 6 209 520 Sk, clu 81,6% - celkom 328 284 Sk, dani z pridanej

hodnoty 23% - celkom 1 600 852 Sk a dovoznej priráţke 5 % - celkom 20 115 Sk, teda spolu

colnému dlhu vo výške 8 158 771 Sk (dane 7 810 372 Sk), (poplatky 348 399 Sk), v dôsledku

čoho by v prípade prepustenia tovaru z reţimu uskladnenia v colnom sklade do reţimu

voľného obehu, menovaní spôsobili rozdielom daňového a poplatkového zaťaţenia oboch

komodít ujmu štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vo výške 8 016 757 Sk (skrátenia dane

7 708 588 Sk, skrátenie poplatkov – cla 308 169 Sk),

2/ v dobe od 12. januára 1998 do 20. januára 1998 uskutočnili prostredníctvom

prenajatých nákladných motorových vozidiel a za pomoci falošných dokladov prepravy liehu

z Českej republiky na územie Slovenskej republiky s cieľom odňať prepravovaný tovar

colnému dohľadu a vyhnúť sa povinnosti úhrady daňových a colných poplatkov tak, ţe

2-1/ dňa 12. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P. a návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené ŠPZ P., náves P. a s falošným OEV

bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky, kde mu v liehovare

C. naloţili dňa 13. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 19 040 litrov v hodnote 376 922

Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 13. januára 1998 asi o 20.00 hod.

predloţil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým odovzdal v zalepenej

obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu 20 000 000 Sk, falošné

splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako odberateľ v Slovenskej republike

neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na hranici tovar však uţ nebol

prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia - Bratislava a prepustený do voľného obehu

v Slovenskej republike, ale dňa 14. januára 1998 bol vodič podľa pokynov J. L. cez mobilný

telefón usmernený s nákladom do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. na ul. Z., kde bol lieh

zloţený, uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania

obţalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky

bola spôsobená ujma nezaplatením dovoznej priráţky (DPR) vo výške 18 850 Sk a daní vo

výške 5 521 676 Sk (spotrebná daň 4 415 148 Sk, DPH 1 106 528 Sk),

2-2/ dňa 14. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P., s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.

a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Kúty do Českej republiky, kde

mu v liehovare C. naloţili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov

v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 16. januára

1998 asi o 17.30 hod,. predloţil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým

odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu

20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako

odberateľ v Slovenskej republiky neexistujúca firmy W., IČO X.; po colnom prejednaní na

hranici tovar však uţ nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava

a prepustený do voľného obehu v Slovenskej republiky, ale vodič kamiónu bol cez mobilný

telefón usmerňovaný J. L. do Kysuckého Nového Mesta do priestorov skladu v areáli P., kde

bol lieh v noci zo 16. januára 1998 na 17. januára 1998 zloţený a uskladnený s cieľom jeho

ďalšieho spracovania, pričom sklad na tento účel poskytol jeho uţívateľ

V. O.; v dôsledku tohto konania obţalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu

rozpočtu Slovenskej republiky bola spôsobená ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk

a nezaplatením daní vo výške 5 299 932 Sk DPH 1 063 466 Sk,

2-3/ dňa 15. januára 1998 vodič M. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P. s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.

a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky,

kde mu v liehovare C. naloţili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov

v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 17. januára

1998 asi o 23.00 hod predloţil M. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým

odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu

20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. M., v dokladoch bola uvedená ako

odberateľ v Slovenskej republike neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na

hranici tovar však uţ nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava

a prepustený do voľného obehu v Slovenskej republike, ale vodič kamiónu čakal na

parkovisku Lamač pri Bratislave aţ do rána 19. januára 1998, kedy bol v skorých ranných

hodinách cez mobilný telefón usmernený do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. ul. Z., kde

bol lieh zloţený, uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania

obţalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky

bola spôsobená ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk a nezaplatením daní vo výške

5 299 932 Sk (SPD 4 236 466 Sk, DPH 1 063 466 Sk),

2-4/ na poţiadanie Ing. V. B. a J. H. J. L. vo februári 1998 u autodopravcu J. T. pod

zámienkou prepravy potravinárskeho tovaru z Českej republiky do Slovenskej republiky

prenajal tri kamióny – nákladný automobil Liaz 110 ŠPZ N. s prívesom N., Liaz 110 ŠPZ B.

s prívesom B. a Liaz 110 ŠPZ B. s prívesom B., ktoré riadili vodiči M. R., P. B. a L. G.,

pričom dňa 5. marca 1998 prešli cez hraničný prechod Skalica do Českej republiky, pri

Dačiciach sa vodiči podľa predchádzajúceho usmernenia kontaktovali na tel. číslo X.,

následne ku nim po chvíli prišli tri nestotoţnené osoby, z ktorých jedna vyţiadala od vodičov

osvedčenia o evidencii vozidiel a prikázala im namontovať na autá nepravé, dovtedy

nepouţívané ŠPZ: P., P., P., P., P., P., ktoré im priniesol a konať ďalej podľa pokynov; v ten

istý deň vodiči naloţili v Dačiciach prázdne sudy, ktoré boli v priebehu noci a dopoludnia

nasledujúceho dňa v liehovare M. naplnené liehom a naloţené na vozidlá, s ktorými vodiči

išli dňa 6. marca 1998 tovar colne prejednať na vnútrozemskú colnicu do Jindřichovho

Hradca; tu však colné orgány zistili falošné ŠPZ, falošné doklady a vozidlá boli spolu

s nákladom liehu zaistené;

dovedna bolo takto prepravovaných 55 866 l nedenaturovaného liehu, ktorého

príjemcom mala byť neexistujúca firma W., IČO X. (rovnako ako v bodoch 2-1, 2-2, 2-3);

konanie obţalovaných smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod

colného dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením

DPR vo výške 60 421 Sk a nezaplatením daní vo výške 16 173 783 Sk (SPD 12 912 160 Sk,

DPH 3 261 623 Sk),

2-5/ v marci 1998 na pokyn Ing. V. B. a J. H. J. L. objednal prepravu liehu z liehovaru

C. do Slovenskej republiky u autodopravcov I. V. zo Slovenskej republiky, kde vodičom bol

K. E. na kamióne ŠPZ D., náves ŠPZ D. a A. z Českej republiky, kde vodičmi boli K. F. na

kamióne ŠPZ P., náves P. a T. S. na kamióne ŠPZ J. náves J.; naloţenie tovaru sa uskutočnilo

v dňoch 9. – 10. marca 1998 v celkovom mnoţstve 71 769 litrov nedenaturovaného liehu;

colné prejednanie prebehlo 11. marca 1998 na hraničnom priechode v Kútoch, pričom colné

orgány zistili, ţe vodiči predloţili falošné doklady – potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č.

18/98 na sumu 40 000 000 Sk, splnomocnenie pre vodičov kamiónov od firmy J., vypísané

JCD, na ktorých tovar fingovane deklarovala firma D., IČO X., ktoré im predtým odovzdal

J. L. a k prepusteniu tovaru na územie Slovenskej republiky preto nedošlo; konanie

obţalovaných smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod colného

dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením DPR vo

výške 86 859 Sk a nezaplatením daní vo výške 20 845 146 Sk (SPD 16 622 437 Sk, DPH

4 222 709 Sk);

dokonaním všetkých skutkov uvedených v rozsudku by teda štátnemu rozpočtu

Slovenskej republiky bola spôsobená ujma v celkovej výške 61 360 242 Sk (DPR Sk,

SPD 48 632 197 Sk, DPH 12 216 860 Sk a clo 308 169 Sk),

u obţalovaných Ing. V. B. a J. H. kvalifikované v bodoch 1/ a 2/ ( 2-1 aţ 2-5 )

obţaloby ako spolupáchateľstvo trestného činu skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1,

ods. 5 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999, sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu

podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., v bode 2/ (2-1 aţ 2-5) obţaloby ako spolupáchateľstvo trestného

činu skrátenia poplatkov a iných podobných dávok podľa § 9 ods. 2, § 148 b

Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999, sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8

ods. 1 Tr. zák. a v bode 1/ obţaloby ako spolupáchateľstvo pokusu trestného činu porušovania

predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1

k § 124 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999,

u obţalovaného J. B. kvalifikované v bodoch 2-1 a 2-3 obţaloby ako

spolupáchateľstvo trestného činu skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.,

účinného do 31. augusta 1999 a spolupáchateľstvo trestného činu skrátenia poplatkov a iných

podobných dávok podľa § 9 ods. 2, § 148 b Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999,

a u obţalovaného V. O. kvalifikované v bode 2-2 obţaloby ako spolupáchateľstvo

trestného činu skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., účinného

do 31. augusta 1999,

pretoţe nebolo dokázané, ţe skutky spáchali obţalovaní.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie krajský

prokurátor a obţalovaný J. L.

Krajský prokurátor v odôvodnení odvolania podaného do oslobodzujúcej časti

sa nestotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý zaujal

v uznesení zo 6. novembra 2008, sp. zn. , a ktorý podľa jeho tvrdenia následne

nekriticky prevzal do napadnutého rozsudku aj krajský súd.

Podľa jeho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky sa týmto vysloveným

právnym názorom už nepohyboval v rámci vlastnej konštantnej rozhodovacej praxe,

ale výrazne ju prekročil a týmto zároveň deformoval zmysel predtým vydaných

rozhodnutí (publikovaných v Zbierke pod č. 81/2003 a 19/2004), na ktoré vo vyššie

uvedenom uznesení poukazoval.

Krajský prokurátor sa nestotoţnil s názorom, podľa ktorého „vypočutím svedka

pred vznesením obvinenia dochádza k porušeniu princípu zachovania rovnosti strán“ a ďalej,

ţe „nie je vylúčené, aby tieto dôkazy boli pouţité pre účely vznesenia obvinenia, na druhej

strane je však potrebné ich okamţite opakovať, pretoţe v opačnom prípade pôvodné dôkazy

proti obvinenému uţ nemajú dôkaznú hodnotu“.

Krajský prokurátor poukázal na to, ţe v posudzovanej trestnej veci v prípravnom

konaní bolo postupované štandardným spôsobom, keďţe obvineným bolo umoţnené

uplatnenie práv na obhajobu v celom rozsahu podľa zákonných ustanovení, čo títo aj vyuţili.

V tejto veci sa trestné stíhanie proti obvinenému J. L. viedlo od 1. apríla 1998, a proti

ostatným obvineným od 30. augusta 2000. Prípravné konanie bolo ukončené podaním

obţaloby 22. januára 2002, pričom ani jeden z obvinených a ich obhajcov nepoţadovali

opakovanie ktoréhokoľvek vyšetrovacieho úkonu.

Má za to, ţe tzv. „konštantná rozhodovacia prax“, ktorou vo svojom uznesení

argumentoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ţiadne okamţité opakovanie procesných

úkonov vykonaných do momentu vznesenia obvinenia v tej dobe nepoţadovala a podľa jeho

názoru takúto poţiadavku treba odmietnuť ako nezákonnú. Len v situácii, keby takáto

poţiadavka obvineného alebo jeho obhajcu na opakovanie vyšetrovacieho úkonu nebola

bezdôvodne akceptovaná, moţno podľa názoru krajského prokurátora hovoriť o porušení

rovnosti strán a o nemoţnosti pouţitia dôkazu v ďalšom konaní, aj to však len v prípade

aplikácie účinného od 1. januára 2006.

Rovnako krajský prokurátor vytýkal krajskému súdu, ţe sa v odôvodnení

oslobodzujúcej časti napadnutého rozsudku vôbec nevyrovnal s vykonanými dôkazmi

a obmedzil sa na strohé konštatovanie, ţe tieto na uznanie viny voči obţalovaným

Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. nepostačovali.

Z týchto dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade

ním podaného odvolania podľa zrušil napadnutý rozsudok

v oslobodzujúcej časti a podľa vec vrátil krajskému súdu, aby

ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obţalovaný J. L. v odôvodnení podaného odvolania vo vzťahu ku skutku

pod bodom 1/ namietal, ţe vykonaným dokazovaním tak v prípravnom konaní, ako

aj na hlavnom pojednávaní nebol preukázaný jeho úmysel poţiadať o prepustenie tovaru

do voľného obehu na území Slovenskej republiky, keďţe sa len domáhal uskladnenia tovaru

vo verejnom colnom sklade M.. Vo vzťahu ku skutkom bod bodmi 2-1 aţ 2-5 obţalovaný

J. L. vytýkal krajskému súdu procesný postup na hlavnom pojednávaní, keď tento viaceré

svedecké výpovede čítal postupom podľa , , účinného do

1. januára 2006. V tomto smere poukázal na to, ţe trestné stíhanie voči jeho osobe bolo začaté

1. apríla 1998 (pre skutok pod bodom 1 napadnutého rozsudku), resp. 16. júla 1998,

(pre skutky pod bodmi 2-1 aţ 5 napadnutého rozsudku), pričom výpovede svedkov I. Š., M. Š.

a J. Š. boli vykonané uţ 15. mája 1998. Obţalovaný J. L. v tejto súvislosti vyslovil názor, ţe

krajský súd uvedené svedecké výpovede na hlavnom pojednávaní nemohol prečítať na

základe vyššie uvedeného ustanovenia, keďţe tieto neboli v prípravnom konaní vykonané

spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam . Ďalej obţalovaný J. L.

argumentoval aj tým, ţe vo veci (body 2 - 4 a 5) vypočutí ďalší dopravcovia a vodiči ho ani

v jednom prípade neusvedčovali z organizovania dovozu liehu na územie Slovenskej

republiky.

Z týchto dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

, , , účinného do 1. januára 2006 zrušil napadnutý

rozsudok a vrátil vec krajského súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obţalovaný J. L. alternatívne poukázal na neprimeranú dĺţku konania v jeho trestnej

veci. Argumentoval tým, ţe vec po takmer jedenástich rokoch nie je právoplatne skončená,

pričom v tomto smere sa odvolával na , Dohovoru

ako aj ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák.

Vzhľadom na túto skutočnosť navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

v prípade uznania jeho viny zrušil napadnutý rozsudok len vo výroku o treste a sám vo veci

rozhodol tak, ţe by mu uloţil primeraný podmienečný trest odňatia slobody.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa ,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môţe

odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,

prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil,

ţe odvolania proti rozsudku krajského súdu podali procesné strany na to oprávnené, proti

výrokom, proti ktorým odvolania podať mohli, urobili tak v lehote ustanovenej v zákone,

pričom sčasti je dôvodné iba odvolanie obţalovaného J. L..

Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom povaţuje za potrebné uviesť,

ţe v predmetnej trestnej veci uţ v minulosti rozhodol uznesením zo 6. novembra 2008,

sp. zn. , ktorým na podklade odvolania všetkých obţalovaných zrušil napadnutý

rozsudok a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie krajskému súdu s právnym názorom,

ktorým bol krajský súd viazaný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vzťahu k odvolacím námietkam krajského

prokurátora povaţuje za potrebné uviesť nasledovné:

Podľa , účinného do 31. októbra 1999

( ) ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný

čin, a ak je dostatočne odôvodnený záver, že ho spáchala určitá osoba, začne

vyšetrovateľ bez meškania trestné stíhanie, ak nie je dôvod na postup podľa § 159 ods. 2

a ods. 3. Trestné stíhanie sa začína vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré

sa obvinenému oznámi (§ 137) do troch dní alebo najneskôr na začiatku prvého výsluchu.

Odpis uznesenia o vznesení obvinenia zašle vyšetrovateľ do 48 hodín prokurátorovi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej trestnej veci zistil, ţe trestné

stíhanie bolo začaté a obvinenie pre skutok uvedený v bode 1) napadnutého rozsudku právne

posúdený ako trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák., účinného

do 31. augusta 1999 (ďalej len Tr. zák.) v súbehu s trestným činom skrátenia poplatkov a im

podobných dávok podľa § 148b Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. vznesené J.

L. 1. apríla 1998. Pre skutky uvedené v bodoch 2-1 aţ 2-5 napadnutého rozsudku právne

posúdené rovnako ako vyššie uvedené bolo obţalovanému J. L. vznesené obvinenie 16. júla

1998.

Ostatným obţalovaným Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. bolo obvinenie pre skutky

uvedené pod bodmi 1 a 2-1 aţ 2-5 právne posúdené ako u obţalovaného J. L. vznesené

30. augusta 2000 s tým, ţe v ich prípade uţ išlo o spolupáchateľstvo, resp. účastníctvo vo

forme pomoci.

Obvinenie pre skutok pod bodom 1/ napadnutého rozsudku bolo vznesené

J. L. na základe zabezpečených listinných dôkazov a hlavne s poukazom

na výpoveď svedka I. C. z 1. apríla 1998. Obvinenie pre skutky pod bodmi 2-1 aţ 2-5 bolo J.

L. vznesené rovnako na základe zabezpečených listinných dôkazov a výpovedí svedkov,

vodičov kamiónov, hlavne I. Š. a M. Š. z 11. mája 1998.

Na druhej strane obţalovaný Ing. V. B. v tom čase vo veci vystupoval ako svedok,

o čom svedčí jeho svedecká výpoveď zo 7. decembra 1998. Obvinenie bolo

mu vznesené pre skutky pod bodmi 1/ a 2-1 aţ 2-5 napadnutého rozsudku

aţ 30. augusta 2000, pritom vo vzťahu ku skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku bola

dôkazná situácia rovnaká ako pri vznesení obvinenia J. L., keďţe o účasti obţalovaného Ing.

V. B. na tomto skutku vypovedal svedok I. C. aţ 10. septembra 2001. Naopak svedecká

výpoveď I. Š. z 11. mája 1998 jednoznačne nasvedčovala tomu, ţe skutky pod bodmi 2-1 a 2-

2 boli spáchané aj za účasti obţalovaného Ing. V. B.

Vyšetrovateľ namiesto toho, aby bez meškania vzniesol obvinenie aj obţalovanému

Ing. V. B., vykonával vo veci ďalšie dokazovanie a obţalovaného Ing. V. B. nechal

vystupovať vo veci ako svedka.

Rovnako tak postupoval aj vo vzťahu k obţalovaným J. H., J. B. a V. O., keďţe aj

týmto obţalovaným vzniesol obvinenie aţ 30. augusta 2000, a predtým vo veci vykonal

dokazovanie výsluchmi okrem vyššie uvedených svedkov aj J. Š. (8. augusta 2000), J. T.

(3. augusta 1998), M. R., P. B., L. G. (všetci traja 18. augusta 1998), M. P. (23. augusta

1998), I. V. (20. apríla 1999), E. K. (28. septembra 1998), F. K., S. T. (obidvaja 20. apríla

1999), J. M. (12. októbra 1998), Z. M. (20. apríla 1999), S. T. (20. októbra 1999), J. S., A. S.

(obidvaja 20. septembra 1998), pričom išlo o dôkazy vo významnej miere rozhodujúce pre

posúdenie otázky viny obţalovaných. Navyše svedkovia S. T. ako aj J. a Z. M. v čase

vykonania ich výsluchov v procesnom postavení svedkov by v prípravnom konaní

(za situácie vznesenia obvinenia J. B.) mali právo odmietnuť vypovedať s poukazom

na ustanovenie , , keďţe išlo o výsluch vo vzťahu k osobe, voči

ktorej boli príbuzenskom alebo obdobnom pomere.

Inými slovami povedané takýmto procesným postupom došlo k porušeniu princípu

zachovania rovnosti strán, keďže obhajca mal možnosť zúčastniť sa takéhoto úkonu len

za procesnej situácie, kedy by sa viedlo trestné stíhanie už proti konkrétnej osobe.

Na jednej strane nebolo vylúčené v zmysle príslušných ustanovení , aby

tieto dôkazy nemohli byť pouţité pre účely vznesenia obvinenia, na druhej strane bolo však

potrebné ich okamžite opakovať, pretože v opačnom prípade pôvodné dôkazy proti

obvinenému už nemali dôkaznú hodnotu.

Je síce pravdou, ţe niektorí svedkovia ako napr. I. C. (10. septembra 2001), I. Š. (10.

septembra 2001), J. M. (7. septembra 2001) boli po vznesení obvinenia aj ostatným

obţalovaným v tejto veci opätovne vypočutí, avšak tak I. Š. ako aj J. M. sa len odvolali na

svoju predchádzajúcu výpoveď.

V tejto súvislosti treba konštatovať, ţe ak výsluch svedka nebol vykonaný v súlade

s ustanoveniami , tento nedostatok nemoţno napraviť tým, ţe pri ďalšom

výsluchu tohto svedka, ktorý sa realizuje v súlade so zákonom, svedok sa iba odvolá na svoju

skoršiu, procesne chybnú výpoveď.

Obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy

vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením

uznesenia o vznesení obvinenia, ak ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania.

Ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej

miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena

v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka vypočuť

až po vznesení obvinenia a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (uvedené

stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kontinuálne nadväzuje na predtým

publikovaný právny názor v Zb. rozh. č. 81/2003 a 19/2004).

Vyššie uvedený procesný postup vyšetrovateľa bol nezákonný a prokurátor tým,

ţe tento stav nenapravil, ale toleroval, sa rovnakou mierou podieľal na tomto postupe, keďţe

vo veci bolo vznesené obvinenie ostatným obţalovaným aţ takmer dva a pol roka

od okamihu zabezpečenia dôkazov vo významnej miere rozhodujúcich, ktoré neskôr

neboli buď vôbec alebo zákonným spôsobom zopakované, pričom nešlo o dôkazy majúce

charakter neopakovateľných alebo neodkladných úkonov. Takýmto procesným

postupom došlo jednoznačne k porušeniu práva obžalovaných na obhajobu, keďže títo

si žiadnu nemohli v tom čase ani uplatniť a ani realizovať.

Na tomto závere nemení nič skutočnosť, či sa v posudzovanej trestnej veci konalo

podľa účinného do 1. januára 2006 alebo , účinného

od 1. januára 2006, keďţe povinnosti vyšetrovateľa a prokurátora ako orgánov činných

v prípravnom konaní sú vymedzené rovnako v , , účinného

do 1. januára 2006 a v , , účinného od 1. januára 2006.

Argumentáciu prokurátora v odôvodnení podaného odvolania, ktorá miestami

zachádza aţ do invektív voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky nepovaţoval za potrebné bliţšie komentovať, keďţe ju povaţoval

za úplne neakceptovateľnú, ktorá je v zrejmom rozpore s ústavnými právami občana ţijúceho

v demokratickom štáte, ktoré sú zakotvené v našej ústave a premietnuté aj do ustanovení

.

Riadiac sa takýmto „právnym názorom“ prokurátora by potom nebol v rozpore

so zákonom ani taký procesný postup, keby vyšetrovateľ vzniesol obvinenie

Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. aţ na záver vyšetrovania, vypočul ich ako obvinených a

oboznámil ich s výsledkami vyšetrovania a keďţe by títo obvinení nepoţiadali o zopakovanie

predtým vykonaných dôkazov, tak by prokurátor v súlade so zákonom podal na nich

obţalobu na súde. Takto prezentovaný právny názor je absurdný a zároveň jednoznačne

neprijateľný pre postavenie a poslanie prokurátora, ktorého úlohou je vykonávať dozor nad

zákonnosťou v prípravnom konaní a zastupovať štát v konaní pred súdom prostredníctvom

podanej obţaloby.

Správne preto postupoval krajský súd, keď k dôkazom vykonaným pred vznesením

obvinenia vo vzťahu k obţalovaným Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. neprihliadol. Keďţe

vzhľadom na túto situáciu a zmenu výpovede svedka I. C. nastal na strane obţaloby stav

dôkaznej núdze, krajský súd riadiac sa zásadou „in dubio pro reo“ postupoval v súlade

so zákonom, keď vyššie uvedených obţalovaných spod obţaloby pre vyššie uvedené skutky

oslobodil podľa , účinného do 1. januára 2006.

Iný reţim hodnotenia dôkazov však platil vo vzťahu k obţalovanému

J. L., keďţe v jeho prípade bolo trestné stíhanie začaté vznesením obvinenia pre skutok

právne posúdený ako trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák. a iné 1.

apríla 1998 a hneď v ten istý deň mu bola ustanovená obhajkyňa, ktorá aj reálne vykonávala

obhajobu. V tomto smere sú jeho odvolacie námietky nedôvodné, pretoţe svedkovia I. Š. a M.

Š. boli vypočutí síce 15. mája 1998 ( svedok J. Š. aţ 8. augusta 2000 ), avšak uţ v trestnej

veci v tom čase obvineného J. L. stíhaného pre rovnakú trestnú činnosť, pre ktorú mu neskôr

bolo obvinenie rozšírené a za situácie, keď jeho obhajca, ktorého si zvolil na plnú moc 7.

apríla 1998 mal reálne moţnosť zúčastniť sa týchto úkonov.

Rovnako tak nezodpovedajú objektívnej realite odvolacie námietky obţalovaného J. L.

vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 2-4 a 2-5 napadnutého rozsudku, keďţe svedkovia J. T. a F.

K. v spojitosti s ostatnými dôkazmi, na ktoré bolo poukázané v odôvodnení napadnutého

rozsudku, obţalovaného J. L. jednoznačne usvedčujú.

Rovnako tak ani obhajobná argumentácia obţalovaného J. L. vo vzťahu

ku skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku, pričom v tomto smere odkazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvého stupňa, ktoré je plne kompatibilné

s právnym názorom odvolacieho súdu.

Správne preto postupoval krajský súd, keď obţalovaného J. L. uznal

za vinného zo skutkov uvedených vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj právna kvalifikácia konania obţalovaného

J. L. tak po stránke objektívnej aj po stránke subjektívnej.

Pochybil však krajský súd pri ukladaní trestu obţalovanému J. L. z hľadiska jeho

výmery. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval jeho odvolacie

námietky za opodstatnené v plnom rozsahu.

Treba mať na zreteli, ţe skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, boli spáchané

od januára do marca 1998. Prokurátor podal obţalobu na súde

24. januára 2002, teda po štyroch rokoch. Krajský súd začal vo veci konať na hlavnom

pojednávaní aţ 9. júla 2007, teda po piatich rokoch od podania obţaloby a po deviatich

rokoch od spáchania skutkov. Vo veci bolo po prvýkrát rozhodnuté rozsudkom

23. apríla 2008 a po jeho zrušení opätovne aţ 1. júla 2009, teda po jedenástich rokoch

od spáchania skutkov.

Podľa prvá veta kaţdý má právo, aby

sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

pri rozhodovaní o trestnom obvinení je kaţdá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé

a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom.

Podľa ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány

činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie

a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené .

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným

zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy

a neprimeraná dĺţka trestného konania sú závaţným a neţiaducim javom, ktorý nielen

odporuje zmyslu práva obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale

je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.

Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo o sebe nezakladá

neprípustnosť trestného stíhania.

Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor)

je potrebné v prvom rade povaţovať za pokyn či apel signatárskym štátom, aby organizovali

svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva v Dohovore zakotvené, boli rešpektované.

Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených

z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine

a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou

týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný

v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil

bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve

rozhodnutie o otázke viny a trestu.

Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náleţite zistené

a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie

zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu

dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spoluţitia i čestného plnenia

povinností k štátu a spoločnosti ( , účinného do 1. januára 2006 ).

Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie

vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu

samotného obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán

trestného konania. Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov,

prípadne strán na trestnom konaní zúčastnených je akceptácia záveru o možnosti

orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom

neprijateľná.

Týmto postupom by bola celkom neţiaducim spôsobom modifikovaná zásada

oficiality, ktorá stanovuje, ţe kaţdý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej

iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania, a zároveň by sa tak oslabovala

funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše povaţuje za potrebné zdôrazniť,

ţe namietaný čl. 6 ods.1 Dohovoru vôbec nestanovuje ţiadnu výslovnú sankciu, ktorou

by stíhal porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod

ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo

na rozhodnutie v primeranej lehote.

Primeranosť dĺţky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

( ďalej len Súd ) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím

ku kritériám zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zloţitosť prípadu, chovanie

sťaţovateľa a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťaţovateľa v stávke. Súd

v ţiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo

moţné za primeranú lehotu povaţovať.

Porušenie pravidla plynúceho z čl.6 ods.1 Dohovoru je sankcionované vyvodením

zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané

sťaţovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňaţnej náhrady a konštatované

porušenie čl.6 ods.1 Dohovoru.

Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme

zastavenia trestného stíhania Súd z čl.6 Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich

rozhodnutí nevyvodil.

Naopak judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere,

že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje

jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu,

že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie

Dohovoru a uskutočnia nápravu.

Krajský súd v týchto intenciách vôbec neuvaţoval, keď obţalovanému

J. L. po jedenástich rokoch od spáchania skutkov a začatia trestného stíhania a siedmich

rokoch súdneho konania uloţil trest odňatia slobody vo výmere

8 (osem) rokov, teda takmer v polovici trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného,

i keď obţalovaný J. L. podľa odpisu registra trestov nebol odvtedy odsúdený.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe okolnosti prípadu

alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného

do 1. januára 2006 len za predpokladu, ţe pouţite zákonom stanovenej trestnej sadzby

odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a ţe účel trestu moţno dosiahnuť

aj trestom kratšieho trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a preto musia

byť splnené zároveň. Ustálená súdna prax slovenských súdov v súvislosti s aplikáciou

ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. zohľadňovala predovšetkým, ak nie výlučne, tie okolnosti

prípadu, ktoré súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda okolnosti,

za ktorých bol spáchaný čin v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., resp. rodinné a osobné pomery

páchateľa, ktoré existujú v čase rozhodovania o treste.

Vôbec alebo len ojedinele niektoré súdy pri ukladaní trestu zohľadňujú neprimeranú

dĺţku konania v rámci posúdenia otázky, či uvedená skutočnosť je takou okolnosťou, ktorá

odôvodňuje mimoriadne zníţenie trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú

hranicu trestnej sadzby s pouţitím ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

ţe dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného

k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne

a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou

prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie

ustanovenie podľa § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006 ( § 39 ods. 1

Tr. zák. ) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného

týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 40 ods. 4 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 ( § 39 ods. 3 Tr. zák. ).

Krajský súd ako uţ bolo skôr povedané sa takýmito úvahami vôbec neriadil, i keď

z obsahu spisu je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, ţe výraznou mierou participoval

na tejto dĺţke konania, ktorá je vzhľadom na povahu a obťaţnosť posudzovanej trestnej veci

jednoznačne neprimeraná.

Z týchto dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 258 ods. 1 písm.

e/, ods. 2 zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu

u obţalovaného J. L. a na podklade podľa s pouţitím

ods.1 a § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 obţalovanému J. L. uloţil úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, na výkon ktorého ho podľa § 39a ods. 3

Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 zaradil do I. ( prvej ) nápravnovýchovnej skupiny.

Zároveň mu podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 uloţil

aj trest prepadnutia veci, a to zošitu formátu A4 s doskami čiernej farby s poznámkami

obţalovaného, ktorého vlastníkom sa podľa § 55 ods. 3 Tr. zák., účinného

do 31. augusta 1999 stáva štát.

Nakoniec uloţil obţalovanému aj ochranné opatrenie, a to podľa § 83 ods. 1 písm. e/

Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 zhabanie nasledovných vecí:

- etikiet s nápisom červenej farby „T.O.T. v počte 1 000 ks,

- čerpadla na kvapalinu zn. R. červenej farby s hadicou dĺţky 0,5 m,

- prístroja na meranie hustoty kvapaliny „liehomer“, pričom vlastníkom zhabaných vecí

podľa § 83 ods. 2 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 sa stáva štát.

Keďţe odvolanie prokurátora nebolo dôvodné, Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho zamietol podľa 256 , účinného do 1. januára 2006.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 18. marca 2010

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Z. Cerovská