Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 41/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2003 v senáte

zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho

prerokoval prijatú sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T.,

Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

právo I. K. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48

ods. 2 a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. I. K. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk

(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Bardejove povinný

vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. I. K. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 000 Sk

(slovom osemtisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť

JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 25. apríla

2002 č. k. -11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa sťažoval

na porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (ďalej len „“) a práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu v Bardejove (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

V sťažnosti uviedol, že 13. júla 1998 podal na okresný súd „Návrh na začatie konania

o vyslovenie povinnosti organizácie poskytovať mi prácu podľa pracovnej zmluvy

a o nároky z nej vyplývajúcich“, že okresný súd urobil prvý úkon po 5 mesiacoch, keď ho

vyzval uznesením zo 14. decembra 1998 na doplnenie návrhu, že po tom, ako na túto

požiadavku okresného súdu okamžite reagoval, ho okresný súd znova vyzval na úpravu

návrhu (tzv. petitu) až prípisom zo 4. októbra 1999 a že následne po jeho okamžitej

odpovedi okresný súd konal, až keď „prešli viac ako 2 roky a 3 mesiace“, keď uznesením

z 10. decembra 2001 konanie zastavil. Okresný súd mal takto medzi jednotlivými úkonmi

„až príliš dlhé a ničím neodôvodnené pauzy vlastnej nečinnosti a že takto zavinil evidentné

prieťahy v konaní a celkový stav, že nie je o tejto veci rozhodnuté v primeranej lehote“.

Sťažovateľ zároveň žiadal priznať spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk,

„ako aj vzniklé trovy tohto konania“.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd,

zastúpený jeho predsedom JUDr. V. P., vyjadreniami z 2. apríla, 7. júna a 18. novembra

2002 a právny zástupca sťažovateľa JUDr. J. T. vyjadrením z 18. septembra 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , resp. práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorej

prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je

určená povahou tohto základného (ľudského) práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za

vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre

meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na

prerokovanie veci v primeranej lehote. V dôsledku toho senát sťažnosť sťažovateľa prijatú

podľa prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich

zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a obsahu

dotknutého spisu.

II.

Na základe spisu okresného súdu sp. zn. a písomných vyjadrení

účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 13. júla 1998 bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania

sťažovateľa (ďalej aj „žaloba“), ktorým žiadal, aby bola odporcovi – Slovenskej republike,

zastúpenej Okresným úradom v Bardejove, uložená povinnosť poskytovať mu prácu podľa

pracovnej zmluvy a vyplatiť mu z toho vyplývajúce náležitosti. Návrh bol zapísaný pod

sp. zn. .

2. Okresný súd uznesením zo 14. decembra 1998 vyzval sťažovateľa na doplnenie

žaloby v lehote 30 dní od doručenia uznesenia a súčasne ho upozornil na dôsledky

nesplnenia výzvy podľa (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľ toto uznesenie prevzal 16. decembra 1998 a 18. decembra 1998 doručil

okresnému súdu „doplnenie žaloby“. Sudca konajúci vo veci sťažovateľa 5. mája 1999

a znovu 14. septembra 1999 požiadal o pripojenie iného spisu okresného súdu, ktorého

súvislosť s vecou vedenou pod sp. zn. vyplynula z „doplnenia žaloby“

sťažovateľa.

3. Po tom, ako okresný súd 9. októbra 1999 vyzval sťažovateľa na doplnenie žaloby

s odôvodnením, že „aj keď na výzvu súdu reagoval podaním zo dňa 17. 12. 1998, nemožno

mať za to, že výzva súdu bola splnená“, a sťažovateľ 15. októbra 1999 doručil okresnému

súdu svoju „odpoveď na výzvu“, okresný súd uznesením z 10. decembra 2001 č. k.

-11, ktoré doručil sťažovateľovi 12. februára 2002, rozhodol s odvolaním sa na

tak, že „Konanie vo veci zastavuje (...)“, pretože „Žalobca síce reagoval aj

na opätovnú výzvu súdu svojím podaním zo dňa 15. 10. 1999, avšak ani týmto podaním

vady jeho žaloby neodstránil spôsobom uvedeným v uznesení súdu zo dňa 14. 12. 1998 č. k.

-2“.

4. Sťažovateľ 18. februára 2002 doručil okresnému súdu odvolanie proti jeho

uzneseniu z 10. decembra 2001, o ktorom Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

po predložení spisu okresného súdu 25. februára 2002 rozhodol 30. septembra 2002

uznesením (sp. zn. ) tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Vzhľadom na to, že odvolanie proti uzneseniu krajského súdu nie je prípustné, nadobudlo

uznesenie okresného súdu, ktorým bolo konanie vo veci zastavené, v spojení s uznesením

krajského súdu po jeho doručení sťažovateľovi právoplatnosť.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu práva sťažovateľa

zaručeného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...)

prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...)

súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zdôraznil, že

21. februára 2000 sťažovateľ do jeho rúk doručil „Univerzálne ospravedlnenie“, podľa

ktorého „v dôsledku nemoci nie je v stave vybavovať termínovanú agendu dochádzajúcu

zo súdu a ani sa zúčastňovať súdnych pojednávaní so žiadosťou oznámiť túto skutočnosť

všetkým sudcom“. Keďže bolo dôvodné predpokladať, že sťažovateľ (žalobca) zlepšenie

svojho zdravotného stavu, a tým aj opätovné získanie možnosti pred súdom riadne konať

súdu oznámi, okresný súd vo veci nekonal až do 10. decembra 2001, t. j. „do doby, keď

z iných právnych vecí sa dozvedel o schopnosti žalobcu opätovne konať pred súdom, lebo

žalobca obnovenie tejto schopnosti súdu doposiaľ neoznámil“.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uznal, že z obsahu spisu sp. zn.

„je možné vyvodiť záver, že k prieťahom v tomto konaní došlo“, avšak podľa

neho s odvolaním sa aj na judikatúru ústavného súdu „tieto prieťahy nemali za následok

sťažovateľom tvrdené porušenie jeho práva“, pretože práve správanie sťažovateľa, ktorý

„nedbal daného mu poučenia i upozornenia na možnosť zastavenia konania a vady žaloby

neodstránil“, malo za následok, „že súd nemohol v konaní pokračovať a meritórne vo veci

rozhodnúť, čím by mohol v primeranom čase poskytnúť žalobcovi ochranu jeho práv

uplatňovaných v konaní. Keďže tento stav trval až do rozhodnutia súdu o zastavení konania,

nie je možné súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že konaním súdu došlo k porušeniu jeho

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, lebo stav, keď súd vec meritórne

prejednať nemohol, vyvolal svojím konaním práve sťažovateľ. Pri posudzovaní sťažnosti

sťažovateľa pritom nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že po 22. 1. 2000“ (správne

21. 2. 2000) „súd pokračovať v konaní nemohol aj pre prekážky na strane sťažovateľa,

ktorému zlý zdravotný stav bránil pred súdom riadne konať, pričom odpadnutie tejto

prekážky sťažovateľ doposiaľ súdu neoznámil, ani že nevyužil všetky možnosti na

odstránenie prieťahov, najmä tiež podanie sťažnosti podľa v znení

neskorších predpisov (...) sťažovateľ skôr opísaným správaním sťažuje postup súdu

v konaní nielen v tomto konkrétnom prípade, ale aj v ďalších, keď nedbá na poučenia

a výzvy súdu a opakovanými neúplnými žalobami, často v rozsahu štvrťky papiera, sa voči

tým istým účastníkom konania domáha v podstate tých istých nárokov. Pre vytvorenie si

obrazu v prílohe predkladám zoznam vecí vedených u tohto súdu na základe žalôb

sťažovateľa voči žalovaným Slovenská republika zastúpená Okresným úradom v Bardejove

alebo Ministerstvom vnútra SR, prípadne priamo voči Okresnému súdu v Bardejove“.

Predseda okresného súdu preto navrhol, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľa „ako

nedôvodnú zamietol, lebo konaním Okresného súdu Bardejov nedošlo k porušeniu jeho

práva podľa ani článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V replike na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa (pozri ďalej pod bodom 3)

predseda okresného súdu uviedol, že „práve množstvo súdnych sporov tak ako sú uvedené

v prílohe už označeného stanoviska zo dňa 7. 6. 2002 svedčia o tom, že sťažovateľ zneužíva

svoje právo na súdnu ochranu, keď viacerými, vo väčšine prípadov neúplnými podaniami,

sa domáha opakovane tých istých nárokov, na výzvy súdu adekvátne nereaguje, čím sťažuje

postup v konaní“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu

predsedu okresného súdu zdôraznil, že „uvádzané skutočnosti sú pre rozhodnutie o porušení

môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov irelevantné.

Predovšetkým je zavádzajúce ak predseda súdu prikladá prílohu – zoznam súdnych sporov,

ktoré na danom súde vediem. Už zo samotného spisu sp. zn. je zrejmé, že súd

bez závažných dôvodov opakovane vo veci nekonal. A preto nemôžem súhlasiť

s vyjadrením pána predsedu okresného súdu. Na podanej ústavnej sťažnosti v plnom

rozsahu trvám“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že

otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantované v , resp. právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na

konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných

kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. Ústavný súd (obdobne

ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , , , resp.

Matoušková v. Slovenská republika, rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002). Podľa

rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je konanie

okresného súdu vo veci vyplývajúcej z pracovných vzťahov sťažovateľa, ktoré sa začalo

13. júla 1998 a ktoré vo vzťahu k okresnému súdu (s prihliadnutím na výsledok odvolacieho

konania) skončilo 25. februára 2002, t. j. predložením spisu okresného súdu krajskému súdu

na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 10. decembra 2001

o zastavení konania z dôvodu, že sťažovateľ ani na opakovanú výzvu okresného súdu

neodstránil vady žaloby.

Z hľadiska kritéria „zložitosť veci“ nemožno posúdenie otázky, či podaný návrh na

začatie konania (žaloba) spĺňa alebo nespĺňa predpísané obsahové a formálne náležitosti

vrátane posúdenia postupu pri odstránení jeho vád a vyvodenia príslušných procesných

dôsledkov za ich neodstránenie, považovať vzhľadom na zásadu iura novit curia za takú

okolnosť, ktorú by mal ústavný súd v kontexte namietaného porušenia označeného práva

zohľadniť v prospech konajúceho všeobecného súdu.

4.2 Podľa predsedu okresného súdu to bolo práve správanie sťažovateľa, ktorý

„nedbal daného mu poučenia i upozornenia na možnosť zastavenia konania a vady žaloby

neodstránil“, ktoré malo za následok, „že súd nemohol v konaní pokračovať a meritórne

vo veci rozhodnúť, čím by mohol v primeranom čase poskytnúť žalobcovi ochranu jeho

práv uplatňovaných v konaní“, t. j. stav, ktorý „trval až do rozhodnutia súdu o zastavení

konania“.

Ústavný súd je toho názoru, že posudzovanú dĺžku konania nemožno pripísať len

správaniu sťažovateľa, tak ako to tvrdil predseda okresného súdu. Sťažovateľ na výzvy súdu

na odstránenie vád svojho návrhu na začatie konania promptne reagoval a z tohto hľadiska

nie je možné zistiť v jeho postupe prieťahy. Na druhej strane treba súhlasiť s predsedom

okresného súdu, že sťažovateľ ani na opakovanú výzvu okresného súdu neodstránil

nedostatky svojej žaloby, v dôsledku čoho bolo konanie o nej nakoniec právoplatne

zastavené, a preto nedostatky žaloby, ktoré bránili okresnému súdu odstrániť stav právnej

neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu nachádzal, čo je

základným účelom práva zaručeného v cit. článkoch a Dohovoru (napr. ),

nemožno v žiadnom prípade prenášať na konajúci všeobecný súd ani mu vyčítať, že

opakovane vyzval sťažovateľa na odstránenie vád jeho návrhu na začatie konania, pretože

takýto postup bol evidentne na prospech sťažovateľa. K tomu treba dodať, že požiadavka

na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle , resp. na konanie

v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri

takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové

a formálne náležitosti (mutatis mutandis a ). Podanie návrhu na

začatie konania, ktorý nespĺňa predpísané náležitosti, a neodstránenie jeho nedostatkov, tak

ako si to vyžaduje príslušný procesný predpis, ani na výzvu súdu, sú spravidla prejavom

nedostatočného záujmu takéhoto účastníka konania o odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa tento účastník konania nachádzal počas súdneho konania, ktoré takýto jeho návrh

vyvolal. Z týchto dôvodov ústavný súd uznal, že k prieťahom - dĺžke konania od jeho

začatia až do 15. októbra 1999, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu svoju druhú

„odpoveď na výzvu“ (pozri časť II bod 3 nálezu), došlo výlučne v dôsledku správania

sťažovateľa.

4.3 Toto správanie sťažovateľa však podľa názoru ústavného súdu nemalo žiadny

podstatný vplyv na ďalší postup okresného súdu, t. j. na jeho postup od 16. októbra 1999 až

do jeho uznesenia z 10. decembra 2001 o zastavení konania. Ak totiž na jednej strane aj

nedostatky (nejasnosť) žalobného návrhu, prípadne jeho časté zmeny atď. môžu byť

posúdené ako dôvod vzniknutých prieťahov, ktoré treba plne pripísať na vrub sťažujúceho

sa žalobcu (pozri napr. ), tak na druhej strane podľa názoru ústavného súdu aj

proti správaniu žalobcu, ktoré spôsobuje prieťahy v súdnom konaní alebo ho neprimerane

predlžuje, poskytuje všeobecnému súdu viaceré procesné

prostriedky, ktoré dovoľujú za dodržania všetkých garancií spravodlivého procesu v zmysle

a n. ustanovení siedmeho oddielu druhej hlavy , resp. Dohovoru

ukončiť toto správanie účastníka konania prípadne aj meritórnym zamietnutím jeho žaloby.

Z uznesenia okresného súdu z 10. decembra 2001 vyplýva, že posledným úkonom,

ktorý tomuto uzneseniu predchádzal, bola odpoveď sťažovateľa z 15. októbra 1999 na

výzvu okresného súdu zo 4. októbra 1999 na odstránenie vád žaloby, a teda okresný súd

prinajmenej od 16. októbra 1999 do 10. decembra 2001 neurobil vo veci žiadny úkon, t. j.

počas vyše 2 rokov a jedného mesiaca.

Predseda okresného súdu nečinnosť súdu v tomto období ospravedlňoval tým, že

21. februára 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu „Univerzálne ospravedlnenie“. Tento

argument však ústavný súd nemohol zohľadniť, pretože okresný súd pred vydaním svojho

uznesenia z 10. decembra 2001 sa už na sťažovateľa so žiadnou požiadavkou o odstránenie

vád žaloby neobrátil ani ho inak nevyzval na súčinnosť, a teda tak ako uvedené

„ospravedlnenie“ sťažovateľa nezabránilo okresnému súdu rozhodnúť 10. decembra 2001,

tak mu nemohlo ani zabrániť, aby obdobným spôsobom okresný súd nerozhodol aj skôr

(pozri časť II bod 3 a 4 nálezu).

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom

konaní došlo k prieťahu, ktorý možno pričítať postupu okresného súdu, a že medzi

skutočnosťami, ktorými sa ho snažil ospravedlniť predseda okresného súdu, ústavný súd

nezistil žiadnu, na ktorú by bolo možné v súlade s jeho doterajšou judikatúrou prihliadnuť

(napr. , , ).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva

sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 , ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v

ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj

primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch

( ).

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000

Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie namietaného práva

Dohovor a príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa účinnosti

právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdne konanie

v primeranej lehote (napr. sťažnosť č. 57984/00 Milan Andrášik v. Slovenská republika,

rozhodnutie o prijateľnosti z 22. októbra 2002; rozsudok D. K v. Slovenská republika

zo 6. mája 2003) v kontexte s c ods. 1 ústavný súd dospel k názoru, že len

konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto

uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím aj na prieťahy spôsobené

sťažovateľom (pozri bod 4.2 tejto časti) považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu

trov konania vo výške 8 000 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátom

JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P. Náhrada sa priznala za dva úkony právnej pomoci

(príprava a prevzatie veci, vyjadrenie z 18. septembra 2002) v hodnote po 3 900 Sk

(základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná

mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške

11 693 Sk) a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 100 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Vyplatenie tejto

náhrady nebolo možné uložiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, pretože ani

sťažovateľ, ani jeho právny zástupca tento účet nešpecifikovali pri uplatnení tejto náhrady.

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod

bodom 3.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003