Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6234 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7702)I. ÚS 41/02
PDF · 216.12 KB
No categories available
I. ÚS 41/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 41/02-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2003 v senáte
zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho
prerokoval prijatú sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T.,
Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 C 966/98 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 966/98 p o r u š i l
právo I. K. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. I. K. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk
(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Bardejove povinný
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. I. K. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 000 Sk
(slovom osemtisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť
JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 25. apríla
2002 č. k. I. ÚS 41/02-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa sťažoval
na porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu v Bardejove (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 966/98.
V sťažnosti uviedol, že 13. júla 1998 podal na okresný súd „Návrh na začatie konania
o vyslovenie povinnosti organizácie poskytovať mi prácu podľa pracovnej zmluvy
a o nároky z nej vyplývajúcich“, že okresný súd urobil prvý úkon po 5 mesiacoch, keď ho
vyzval uznesením zo 14. decembra 1998 na doplnenie návrhu, že po tom, ako na túto
požiadavku okresného súdu okamžite reagoval, ho okresný súd znova vyzval na úpravu
návrhu (tzv. petitu) až prípisom zo 4. októbra 1999 a že následne po jeho okamžitej
odpovedi okresný súd konal, až keď „prešli viac ako 2 roky a 3 mesiace“, keď uznesením
z 10. decembra 2001 konanie zastavil. Okresný súd mal takto medzi jednotlivými úkonmi
„až príliš dlhé a ničím neodôvodnené pauzy vlastnej nečinnosti a že takto zavinil evidentné
prieťahy v konaní a celkový stav, že nie je o tejto veci rozhodnuté v primeranej lehote“.
Sťažovateľ zároveň žiadal priznať spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk,
„ako aj vzniklé trovy tohto konania“.
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd,
zastúpený jeho predsedom JUDr. V. P., vyjadreniami z 2. apríla, 7. júna a 18. novembra
2002 a právny zástupca sťažovateľa JUDr. J. T. vyjadrením z 18. septembra 2002.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorej
prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je
určená povahou tohto základného (ľudského) práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za
vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre
meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na
prerokovanie veci v primeranej lehote. V dôsledku toho senát sťažnosť sťažovateľa prijatú
podľa čl. 127 ústavy prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich
zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a obsahu
dotknutého spisu.
II.
Na základe spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 966/98 a písomných vyjadrení
účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:
1. Dňa 13. júla 1998 bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania
sťažovateľa (ďalej aj „žaloba“), ktorým žiadal, aby bola odporcovi – Slovenskej republike,
zastúpenej Okresným úradom v Bardejove, uložená povinnosť poskytovať mu prácu podľa
pracovnej zmluvy a vyplatiť mu z toho vyplývajúce náležitosti. Návrh bol zapísaný pod
sp. zn. 4 C 966/98.
2. Okresný súd uznesením zo 14. decembra 1998 vyzval sťažovateľa na doplnenie
žaloby v lehote 30 dní od doručenia uznesenia a súčasne ho upozornil na dôsledky
nesplnenia výzvy podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Sťažovateľ toto uznesenie prevzal 16. decembra 1998 a 18. decembra 1998 doručil
okresnému súdu „doplnenie žaloby“. Sudca konajúci vo veci sťažovateľa 5. mája 1999
a znovu 14. septembra 1999 požiadal o pripojenie iného spisu okresného súdu, ktorého
súvislosť s vecou vedenou pod sp. zn. 4 C 966/98 vyplynula z „doplnenia žaloby“
sťažovateľa.
3. Po tom, ako okresný súd 9. októbra 1999 vyzval sťažovateľa na doplnenie žaloby
s odôvodnením, že „aj keď na výzvu súdu reagoval podaním zo dňa 17. 12. 1998, nemožno
mať za to, že výzva súdu bola splnená“, a sťažovateľ 15. októbra 1999 doručil okresnému
súdu svoju „odpoveď na výzvu“, okresný súd uznesením z 10. decembra 2001 č. k.
4 C 966/98-11, ktoré doručil sťažovateľovi 12. februára 2002, rozhodol s odvolaním sa na
§ 43 ods. 2 OSP tak, že „Konanie vo veci zastavuje (...)“, pretože „Žalobca síce reagoval aj
na opätovnú výzvu súdu svojím podaním zo dňa 15. 10. 1999, avšak ani týmto podaním
vady jeho žaloby neodstránil spôsobom uvedeným v uznesení súdu zo dňa 14. 12. 1998 č. k.
4 C 966/98-2“.
4. Sťažovateľ 18. februára 2002 doručil okresnému súdu odvolanie proti jeho
uzneseniu z 10. decembra 2001, o ktorom Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
po predložení spisu okresného súdu 25. februára 2002 rozhodol 30. septembra 2002
uznesením (sp. zn. 4 Co 164/02) tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Vzhľadom na to, že odvolanie proti uzneseniu krajského súdu nie je prípustné, nadobudlo
uznesenie okresného súdu, ktorým bolo konanie vo veci zastavené, v spojení s uznesením
krajského súdu po jeho doručení sťažovateľovi právoplatnosť.
III.
1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 966/98 došlo k porušeniu práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...)
prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého
„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...)
súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.
2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zdôraznil, že
21. februára 2000 sťažovateľ do jeho rúk doručil „Univerzálne ospravedlnenie“, podľa
ktorého „v dôsledku nemoci nie je v stave vybavovať termínovanú agendu dochádzajúcu
zo súdu a ani sa zúčastňovať súdnych pojednávaní so žiadosťou oznámiť túto skutočnosť
všetkým sudcom“. Keďže bolo dôvodné predpokladať, že sťažovateľ (žalobca) zlepšenie
svojho zdravotného stavu, a tým aj opätovné získanie možnosti pred súdom riadne konať
súdu oznámi, okresný súd vo veci nekonal až do 10. decembra 2001, t. j. „do doby, keď
z iných právnych vecí sa dozvedel o schopnosti žalobcu opätovne konať pred súdom, lebo
žalobca obnovenie tejto schopnosti súdu doposiaľ neoznámil“.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uznal, že z obsahu spisu sp. zn.
4 C 966/98 „je možné vyvodiť záver, že k prieťahom v tomto konaní došlo“, avšak podľa
neho s odvolaním sa aj na judikatúru ústavného súdu „tieto prieťahy nemali za následok
sťažovateľom tvrdené porušenie jeho práva“, pretože práve správanie sťažovateľa, ktorý
„nedbal daného mu poučenia i upozornenia na možnosť zastavenia konania a vady žaloby
neodstránil“, malo za následok, „že súd nemohol v konaní pokračovať a meritórne vo veci
rozhodnúť, čím by mohol v primeranom čase poskytnúť žalobcovi ochranu jeho práv
uplatňovaných v konaní. Keďže tento stav trval až do rozhodnutia súdu o zastavení konania,
nie je možné súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že konaním súdu došlo k porušeniu jeho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, lebo stav, keď súd vec meritórne
prejednať nemohol, vyvolal svojím konaním práve sťažovateľ. Pri posudzovaní sťažnosti
sťažovateľa pritom nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že po 22. 1. 2000“ (správne
21. 2. 2000) „súd pokračovať v konaní nemohol aj pre prekážky na strane sťažovateľa,
ktorému zlý zdravotný stav bránil pred súdom riadne konať, pričom odpadnutie tejto
prekážky sťažovateľ doposiaľ súdu neoznámil, ani že nevyužil všetky možnosti na
odstránenie prieťahov, najmä tiež podanie sťažnosti podľa zákona č. 80/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov (...) sťažovateľ skôr opísaným správaním sťažuje postup súdu
v konaní nielen v tomto konkrétnom prípade, ale aj v ďalších, keď nedbá na poučenia
a výzvy súdu a opakovanými neúplnými žalobami, často v rozsahu štvrťky papiera, sa voči
tým istým účastníkom konania domáha v podstate tých istých nárokov. Pre vytvorenie si
obrazu v prílohe predkladám zoznam vecí vedených u tohto súdu na základe žalôb
sťažovateľa voči žalovaným Slovenská republika zastúpená Okresným úradom v Bardejove
alebo Ministerstvom vnútra SR, prípadne priamo voči Okresnému súdu v Bardejove“.
Predseda okresného súdu preto navrhol, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľa „ako
nedôvodnú zamietol, lebo konaním Okresného súdu Bardejov nedošlo k porušeniu jeho
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ani článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
V replike na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa (pozri ďalej pod bodom 3)
predseda okresného súdu uviedol, že „práve množstvo súdnych sporov tak ako sú uvedené
v prílohe už označeného stanoviska zo dňa 7. 6. 2002 svedčia o tom, že sťažovateľ zneužíva
svoje právo na súdnu ochranu, keď viacerými, vo väčšine prípadov neúplnými podaniami,
sa domáha opakovane tých istých nárokov, na výzvy súdu adekvátne nereaguje, čím sťažuje
postup v konaní“.
3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu
predsedu okresného súdu zdôraznil, že „uvádzané skutočnosti sú pre rozhodnutie o porušení
môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov irelevantné.
Predovšetkým je zavádzajúce ak predseda súdu prikladá prílohu – zoznam súdnych sporov,
ktoré na danom súde vediem. Už zo samotného spisu sp. zn. 4 C 966/98 je zrejmé, že súd
bez závažných dôvodov opakovane vo veci nekonal. A preto nemôžem súhlasiť
s vyjadrením pána predsedu okresného súdu. Na podanej ústavnej sťažnosti v plnom
rozsahu trvám“.
4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že
otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na
konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. Ústavný súd (obdobne
ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, resp.
Matoušková v. Slovenská republika, rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002). Podľa
rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
4.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je konanie
okresného súdu vo veci vyplývajúcej z pracovných vzťahov sťažovateľa, ktoré sa začalo
13. júla 1998 a ktoré vo vzťahu k okresnému súdu (s prihliadnutím na výsledok odvolacieho
konania) skončilo 25. februára 2002, t. j. predložením spisu okresného súdu krajskému súdu
na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 10. decembra 2001
o zastavení konania z dôvodu, že sťažovateľ ani na opakovanú výzvu okresného súdu
neodstránil vady žaloby.
Z hľadiska kritéria „zložitosť veci“ nemožno posúdenie otázky, či podaný návrh na
začatie konania (žaloba) spĺňa alebo nespĺňa predpísané obsahové a formálne náležitosti
vrátane posúdenia postupu pri odstránení jeho vád a vyvodenia príslušných procesných
dôsledkov za ich neodstránenie, považovať vzhľadom na zásadu iura novit curia za takú
okolnosť, ktorú by mal ústavný súd v kontexte namietaného porušenia označeného práva
zohľadniť v prospech konajúceho všeobecného súdu.
4.2 Podľa predsedu okresného súdu to bolo práve správanie sťažovateľa, ktorý
„nedbal daného mu poučenia i upozornenia na možnosť zastavenia konania a vady žaloby
neodstránil“, ktoré malo za následok, „že súd nemohol v konaní pokračovať a meritórne
vo veci rozhodnúť, čím by mohol v primeranom čase poskytnúť žalobcovi ochranu jeho
práv uplatňovaných v konaní“, t. j. stav, ktorý „trval až do rozhodnutia súdu o zastavení
konania“.
Ústavný súd je toho názoru, že posudzovanú dĺžku konania nemožno pripísať len
správaniu sťažovateľa, tak ako to tvrdil predseda okresného súdu. Sťažovateľ na výzvy súdu
na odstránenie vád svojho návrhu na začatie konania promptne reagoval a z tohto hľadiska
nie je možné zistiť v jeho postupe prieťahy. Na druhej strane treba súhlasiť s predsedom
okresného súdu, že sťažovateľ ani na opakovanú výzvu okresného súdu neodstránil
nedostatky svojej žaloby, v dôsledku čoho bolo konanie o nej nakoniec právoplatne
zastavené, a preto nedostatky žaloby, ktoré bránili okresnému súdu odstrániť stav právnej
neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu nachádzal, čo je
základným účelom práva zaručeného v cit. článkoch ústavy a Dohovoru (napr. I. ÚS 27/02),
nemožno v žiadnom prípade prenášať na konajúci všeobecný súd ani mu vyčítať, že
opakovane vyzval sťažovateľa na odstránenie vád jeho návrhu na začatie konania, pretože
takýto postup bol evidentne na prospech sťažovateľa. K tomu treba dodať, že požiadavka
na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie
v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri
takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové
a formálne náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 3/02 a I. ÚS 86/02). Podanie návrhu na
začatie konania, ktorý nespĺňa predpísané náležitosti, a neodstránenie jeho nedostatkov, tak
ako si to vyžaduje príslušný procesný predpis, ani na výzvu súdu, sú spravidla prejavom
nedostatočného záujmu takéhoto účastníka konania o odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa tento účastník konania nachádzal počas súdneho konania, ktoré takýto jeho návrh
vyvolal. Z týchto dôvodov ústavný súd uznal, že k prieťahom - dĺžke konania od jeho
začatia až do 15. októbra 1999, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu svoju druhú
„odpoveď na výzvu“ (pozri časť II bod 3 nálezu), došlo výlučne v dôsledku správania
sťažovateľa.
4.3 Toto správanie sťažovateľa však podľa názoru ústavného súdu nemalo žiadny
podstatný vplyv na ďalší postup okresného súdu, t. j. na jeho postup od 16. októbra 1999 až
do jeho uznesenia z 10. decembra 2001 o zastavení konania. Ak totiž na jednej strane aj
nedostatky (nejasnosť) žalobného návrhu, prípadne jeho časté zmeny atď. môžu byť
posúdené ako dôvod vzniknutých prieťahov, ktoré treba plne pripísať na vrub sťažujúceho
sa žalobcu (pozri napr. I. ÚS 108/02), tak na druhej strane podľa názoru ústavného súdu aj
proti správaniu žalobcu, ktoré spôsobuje prieťahy v súdnom konaní alebo ho neprimerane
predlžuje, Občiansky súdny poriadok poskytuje všeobecnému súdu viaceré procesné
prostriedky, ktoré dovoľujú za dodržania všetkých garancií spravodlivého procesu v zmysle
čl. 46 a n. ustanovení siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
ukončiť toto správanie účastníka konania prípadne aj meritórnym zamietnutím jeho žaloby.
Z uznesenia okresného súdu z 10. decembra 2001 vyplýva, že posledným úkonom,
ktorý tomuto uzneseniu predchádzal, bola odpoveď sťažovateľa z 15. októbra 1999 na
výzvu okresného súdu zo 4. októbra 1999 na odstránenie vád žaloby, a teda okresný súd
prinajmenej od 16. októbra 1999 do 10. decembra 2001 neurobil vo veci žiadny úkon, t. j.
počas vyše 2 rokov a jedného mesiaca.
Predseda okresného súdu nečinnosť súdu v tomto období ospravedlňoval tým, že
21. februára 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu „Univerzálne ospravedlnenie“. Tento
argument však ústavný súd nemohol zohľadniť, pretože okresný súd pred vydaním svojho
uznesenia z 10. decembra 2001 sa už na sťažovateľa so žiadnou požiadavkou o odstránenie
vád žaloby neobrátil ani ho inak nevyzval na súčinnosť, a teda tak ako uvedené
„ospravedlnenie“ sťažovateľa nezabránilo okresnému súdu rozhodnúť 10. decembra 2001,
tak mu nemohlo ani zabrániť, aby obdobným spôsobom okresný súd nerozhodol aj skôr
(pozri časť II bod 3 a 4 nálezu).
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom
konaní došlo k prieťahu, ktorý možno pričítať postupu okresného súdu, a že medzi
skutočnosťami, ktorými sa ho snažil ospravedlniť predseda okresného súdu, ústavný súd
nezistil žiadnu, na ktorú by bolo možné v súlade s jeho doterajšou judikatúrou prihliadnuť
(napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 28/01, I. ÚS 159/02).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj
primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch
(§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000
Sk.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie namietaného práva
Dohovor a príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa účinnosti
právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdne konanie
v primeranej lehote (napr. sťažnosť č. 57984/00 Milan Andrášik v. Slovenská republika,
rozhodnutie o prijateľnosti z 22. októbra 2002; rozsudok D. K v. Slovenská republika
zo 6. mája 2003) v kontexte s čl. 154c ods. 1 ústavy ústavný súd dospel k názoru, že len
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto
uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím aj na prieťahy spôsobené
sťažovateľom (pozri bod 4.2 tejto časti) považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia pod bodom 2.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania vo výške 8 000 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátom
JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P. Náhrada sa priznala za dva úkony právnej pomoci
(príprava a prevzatie veci, vyjadrenie z 18. septembra 2002) v hodnote po 3 900 Sk
(základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná
mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške
11 693 Sk) a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 100 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3
a § 24 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Vyplatenie tejto
náhrady nebolo možné uložiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, pretože ani
sťažovateľ, ani jeho právny zástupca tento účet nešpecifikovali pri uplatnení tejto náhrady.
Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod
bodom 3.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2003