Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 3/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2002

v senáte zloženom z predsedu senátu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Štefana Ogurčáka

a Daniela Švábyho vo veci porušenia základného práva Š. S., bytom L., zastúpenej

advokátkou JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

právo Š. S., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2

.

2. Š. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk

(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť

jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

zo 16. januára 2002 č. k. -13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie návrh Š. S., bytom L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorého sa mal dopustiť Okresný súd v Prešove

(ďalej len „okresný súd“) postupom v konaní vedenom pod sp. zn. .

V návrhu doručenom ústavnému súdu 29. júna 2001 v spojení s ďalšími podaniami

(ďalej len „sťažnosť“) sťažovateľka uviedla, že okresnému súdu podala žalobný návrh

17. septembra 1999 a od tej doby okresný súd vykonal len jeden úkon. Okresný súd začal vo

veci konať až na jej sťažnosť z 18. júna 2001 adresovanú predsedovi okresného súdu, keď

jej 3. júla 2001 oznámil nezrovnalosť v označení odporcu „C. I. spol. s r. o., predajňa I. P.,

P.“, proti ktorému podala návrh na začatie konania vo veci zaplatenia sumy 79 990 Sk

s príslušenstvom. Dňa 5. novembra 2001 jej okresný súd oznámil, že vec bola postúpená

Okresnému súdu Košice II. Na okresnom súde zistila, že spis bol odoslaný 8. novembra

2001 a okresný súd návrh vedený pod sp. zn. eviduje ako ukončenú vec.

Okresný súd Košice II doposiaľ nenariadil pojednávanie, hoci mu bola adresovaná žiadosť

o vytýčenie pojednávania. Sťažovateľka nemá vedomosť o tom, pod akým číslom konania

sa spis teraz vedie. Sťažovateľka s poukazom na navrhla, aby ústavný súd

„vyhovel sťažnosti a priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000,- Sk“.

Okresný súd vo vyjadreniach predsedu súdu JUDr. Š. T. z 21. septembra 2001,

2. apríla 2002 a 6. augusta 2002 žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. nedošlo k porušeniu namietaného

základného práva, a to vzhľadom na „skutočnosť, že samotná navrhovateľka (...) spôsobila

prieťah vo veci (...) nesprávnym označením žalovaného, keďže práve toto podstatne

predĺžilo konanie“. Okresný súd uviedol, že Š. S. podala tunajšiemu súdu žalobu

17. septembra 1999 voči žalovanému C. I., spol. s r. o., P., ktorou sa domáhala zaplatenia

79 990 Sk. Sudkyňa, ktorej bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, referátom

zo 14. augusta 2000 požiadala o výpis z obchodného registra týkajúceho sa žalovaného.

Tento úkon bol zopakovaný na základe jej referátu zo 6. októbra 2000. V súvislosti

s výkonom jej stáže na Krajskom súde v Prešove bola predmetná vec 29. januára 2001

prerozdelená do senátu iného sudcu, ktorý referátom z 9. mája 2001 požiadal opakovane o

výpis z obchodného registra a taktiež vyzval žalobkyňu (v konaní pred ústavným súdom

sťažovateľku) prostredníctvom jej právnej zástupkyne na upresnenie označenia žalovaného.

Presné označenie žalovaného bolo súdu známe až 10. septembra 2001. Z príslušného výpisu

z obchodného registra bolo zistené, že ešte pred podaním žaloby došlo k zmene subjektu –

žalovaného, teda povinnosťou žalobkyne bolo označiť žalovaného správne, čím by sa

podstatne skrátila dĺžka konania. Okresný súd napokon uviedol, že po upresnení žalovaného

a zistení jeho sídla bola vec dňom 2. novembra 2001 postúpená Okresnému súdu Košice II

ako súdu miestne príslušnému s tým, že ďalší priebeh konania mu nie je známy.

Vzhľadom na to, že povaha veci si nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania,

ústavný súd so súhlasom účastníkov konania od neho upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo tvrdenie sťažovateľky, že

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu

, podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez

zbytočných prieťahov (...)“.

Predmet konania, ktorý bol vymedzený návrhom na začatie konania a rozhodnutím

ústavného súdu o jeho prijatí na konanie, sa týka len postupu okresného súdu (t. j.

Okresného súdu v Prešove) v konaní vedenom pod sp. zn. , a nie aj postupu

Okresného súdu Košice II, ktorému okresný súd začiatkom novembra 2001 vec postúpil na

konanie a rozhodnutie ako miestne príslušnému súdu. Ústavný súd preto v rámci tohto

konania nemohol preskúmať postup Okresného súdu Košice II (pozri napr. ).

Vzhľadom na to, že priebeh konania pred okresným súdom uvádzaný účastníkmi

tohto konania (pozri časť I tohto rozhodnutia) zodpovedá skutočnostiam, ktoré ústavný súd

zistil zo spisu okresného súdu sp. zn. , ústavný súd sa oň mohol v zásade oprieť

pri posúdení predmetu konania.

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto

troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu

(napr. , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj

v danom prípade.

a) Konanie pred okresným súdom sa začalo 17. septembra 1999 a skončilo

2. novembra 2001, keď okresný súd z dôvodu svojej miestnej nepríslušnosti postúpil vec

Okresnému súdu Košice II. Okresný súd sa teda v namietanom období zaoberal len

skúmaním podmienok konania, a preto zložitosť veci (predmet, skutková a právna povaha

sporu) nemohla mať žiadny vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.

b) Základom obrany okresného súdu proti námietkam sťažovateľky o porušení

označeného základného práva bolo tvrdenie, že to bolo práve správanie sťažovateľky, ktorá

nesprávne označila žalovaného, čo podstatne predĺžilo konanie vo veci.

Je skutočnosťou, tak ako to ústavný súd zistil zo spisu okresného súdu, že

sťažovateľka v žalobe označila žalovaného ako „C. I. spol. s r. o., predajňa I. P., P.“

a okresný súd na základe výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I

zo 4. septembra 2001, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „C. I., a. s., so sídlom K.“, podľa

preberá všetok majetok, práva a záväzky uvedenej

spoločnosti s ručením obmedzeným zrušenej bez likvidácie rozhodnutím valného

zhromaždenia o premene spoločnosti na uvedenú akciovú spoločnosť z decembra 1998,

zistil označenie žalovaného, ktoré sa nezhoduje s jeho označením v žalobe. Následne

okresný súd postúpil vec začiatkom novembra 2001 Okresnému súdu Košice II ako miestne

príslušnému na konanie o predmetnej žalobe.

Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nebol v žalobe správne označený, čo je

okolnosť, na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení

základného práva podľa , pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu

konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu (, ). A fortiori musel ústavný súd na túto okolnosť

prihliadnuť v danej veci vzhľadom na to, že sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní pred

okresným súdom bola kvalifikovane zastúpená a pripojila k žalobe doklad (list Slovenskej

obchodnej inšpekcie z 22. júla 1999), z ktorého bolo možné zistiť už pri podávaní žaloby

označenie žalovaného, ktoré zodpovedá označeniu uvedenému vo výpise z obchodného

registra zo 4. septembra 2001.

Na druhej strane ústavný súd už vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky vzťahu

nedostatkov žaloby (návrhu na začatie konania) a práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v zdôraznil, že s týmto základným

právom je málo zlučiteľný taký postup štátneho orgánu (súdu), ktorého výsledkom je, že až

po niekoľkých rokoch od začatia konania súd pristupuje k výzve žalobcu (navrhovateľa),

aby odstránil nedostatky svojho návrhu v občianskom súdnom konaní, teda k výzve, ktorá

svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho

konania (mutatis mutandis , ). Táto okolnosť (nedostatky návrhu)

teda sama osebe nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľa

zodpovedným za vzniknutý prieťah (pozri napr. ). Preto na posúdenie otázky, či

a v akej miere sa táto okolnosť prejavila v danej veci na dĺžke konania, bolo ešte potrebné

preskúmať postup okresného súdu pri odstraňovaní uvedeného nedostatku návrhu.

c) V danej veci okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalobkyne (sťažovateľky) na

správne označenie žalovaného až 11. júla 2001, t. j. po roku a desiatich mesiacoch

od podania žaloby okresnému súdu. Pretože zástupkyňa sťažovateľky nedostatky žaloby

v označení žalovaného odstránila do jedného mesiaca od doručenia tejto výzvy, nemohli

tieto samy osebe predĺžiť konanie o rok a desať mesiacov.

Je síce pravdou, že okresný súd najprv sám (bez súčinnosti so žalobkyňou) zisťoval

prostredníctvom obchodného registra na základe označenia žalovaného v žalobe skutočnosti

potrebné na posúdenie svojej miestnej príslušnosti. Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ

však okresný súd zvolil takýto postup, vzal tým na seba zodpovednosť za jeho vykonanie

bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že okresný súd mohol

podstatne skôr potrebné skutočnosti o žalovanom zistiť už z údajov uvedených v žalobe

a z dokladov k nej pripojených. Okresný súd totiž opakovane požiadal (30. augusta 2000

a 21. mája 2001) o výpis z obchodného registra bez údaja (IČO) o obchodnom mene

zisťovanej obchodnej spoločnosti, ktorý vyžadoval obchodný register. Tento údaj bol

pritom uvedený v dokladoch pripojených k žalobe (č. l. 3 spisu). Zo spisu ďalej vyplynulo,

že tento údaj sa zhoduje s tým, ktorý okresnému súdu na jeho výzvu z 11. júla 2001

oznámila žalobkyňa 9. augusta 2001 a ktorý následne na žiadosť okresného súdu uviedol

príslušný obchodný register vo svojom výpise zo 4. septembra 2001. Tento výpis sa potom

stal podkladom pre posúdenie miestnej príslušnosti okresného súdu a postúpenie veci

z tohto dôvodu inému okresnému súdu.

Okrem toho ústavný súd zistil aj opakované obdobia nečinnosti okresného súdu:

od 17. septembra 1999 (doručená žaloba) do 30. augusta 2000 (prvá žiadosť okresného súdu

o výpis z obchodného registra) a od 12. októbra 2000 (druhá takáto jeho žiadosť a zároveň

odpoveď obchodného registra) do 21. mája 2001 (tretia takáto jeho žiadosť). Obdobie tejto

nečinnosti, ktorá predsedom okresného súdu nebola dostatočne vysvetlená, spolu

predstavuje 18 mesiacov, čo je obdobie, ktoré ústavný súd považuje v danej veci za

zbytočný prieťah v zmysle .

Na základe týchto skutočností ústavný súd teda nemohol prijať argument okresného

súdu, že to bolo práve správanie sťažovateľky, ktoré podstatne predĺžilo v namietanom

období súdne konanie. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v občianskom súdnom

konaní sp. zn. nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu právnej

neistoty sťažovateľky vo veci, s ktorou sa na tento súd s dôverou o riadny výkon

spravodlivosti obrátila.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 , tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

3. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala podľa tohto ustanovenia priznať primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie namietaného práva,

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva týkajúcu sa účinnosti právneho prostriedku nápravy vo vzťahu

k porušeniu základného práva na súdne konanie v primeranej lehote (napr. sťažnosť

č. 57984/00 Milan Andrášik c. Slovenská republika, rozhodnutie o prijateľnosti

z 22. októbra 2002) v kontexte s c ods. 1 ústavný súd dospel k názoru, že len

konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný

súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3

, ktoré podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané vo výške 15 000 Sk.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 2.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002