Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 268/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Z. M., S., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

V-2 , za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

rozhodol:

1. Základné právo Z. M. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a základné právo na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. V-2 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € (slovom

pätnásťtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť Z. M. trovy konania v sume

269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. P. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 18. mája 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 (ďalej aj „napadnuté konanie“),

ktorého predmetom je rozhodovanie o žalobe o určení otcovstva.

Sťažovateľka okrem stručnej chronológie procesných úkonov doterajšieho priebehu

napadnutého konania ďalej uviedla, že podľa jej názoru to, že za 23 rokov trvania konania

okresný súd nevykonal dostatok úkonov nevyhnutných na to, aby mohlo byť konanie

právoplatne skončené, spôsobenými prieťahmi porušil jej základné právo na spravodlivý

proces. Keďže ani po takej dlhej dobe nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené,

navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva Z. M... na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 boli

porušené.

2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

V-2 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 83 500,- (slovom osemdesiattritisíc

päťsto eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem uvedeného sťažovateľka žiada, aby jej bola priznaná aj úhrada trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 3350/2012 zo 7. júna 2012 doručeným ústavnému súdu 15. júna 2012

poukazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. z 13. decembra 2011,

v ktorom rozhodoval o porušení označených práv postupom okresného súdu v napadnutom

konaní vo vzťahu k synovi sťažovateľky. V súvislosti s tým predseda okresného súdu

konštatoval, že zotrváva na svojom vyjadrení, ktoré ústavnému súdu zaslal spolu

s vyjadrením zákonnej sudkyne JUDr. T. B. ešte 3. augusta 2011, ktorá uviedla, že „Vec

sp. zn. V-2-13 C/3/1989 mi bola pridelená do oddelenia v roku 2000, vo veci bolo vykonané

rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia pobytu žalovaného, ktoré bolo časovo náročné

z hľadiska vykonávania tlmočníckych úkonov. A až v roku 2010 sa súdu podarilo zistiť, že

odporca dňa 07. 11. 2002 zomrel. V zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu

v Bratislave prvostupňový súd postupom v zmysle konanie prerušil pre účely

ustanovenia opatrovníka ako procesného nástupcu žalovaného v konaní; a následne

preverovať možnosti prípadného opatrovníctva zo strany príbuzných domnelého otca.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. V-2

ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľka (v čase začatia konania zastupujúca maloletého V. V...) sa návrhom

z 19. decembra 1988 doručeným bývalému Okresnému súdu Bratislava-vidiek domáhala

určenia otcovstva, zverenia maloletého syna do jej výchovy a priznania výživného.

Označeným odporcom bol rakúsky štátny občan P. S. (ďalej len „odporca“). Konaniu bola

pridelená sp. zn. .

Po vykonaní informatívneho výsluchu sťažovateľky 18. januára 1989 Okresný súd

Bratislava-vidiek v ďalšom období až do augusta 2001 vykonával procesné úkony spojené

so zisťovaním miesta pobytu odporcu, zasielaním predvolaní na nariadené pojednávania,

ako aj úkony, ktorými ustanovoval tlmočníkov z nemeckého jazyka na preklady

požadovaných dokumentov. Keďže návrh ani predvolania na nariadené pojednávania sa

nepodarilo odporcovi doručiť, neuskutočnili sa pojednávania pred Okresným súdom

Bratislava-vidiek nariadené na 29. august 1991 a 24. október 1991. K výsluchu odporcu

došlo 22. januára 1992 na dožiadanom súde v Innsbrucku. Okresný súd Bratislava-vidiek

v ďalšom období nariadil pojednávania až na 23. január 1995 a 29. november 1995.

Pojednávanie nariadené na 23. január 1995 sa neuskutočnilo, pretože okrem odporcu sa

nedostavil ani kolízny opatrovník; pojednávanie nariadené na 29. november 1995 bolo

odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva

a hematológie.

Okresný súd (Okresný súd Bratislava-vidiek zanikol 22. novembra 1996 na základe

, ktorým sa ustanovujú nové

sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, zlúčením s Okresným súdom Bratislava III, pozn.) 13. júna 1997 požiadal

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o právnu pomoc, resp. o sprostredkovanie

doručenia príslušných dokumentov týkajúcich sa krvnej skúšky odporcu prostredníctvom

príslušného súdu v Rakúsku. Výsledok vybavenia dožiadania príslušným rakúskym súdom

bol okresnému súdu doručený 18. augusta 1998. Okresný súd v ďalšom priebehu konania

uznesením zo 4. októbra 1999 ustanovil tlmočníčku z nemeckého jazyka na preklad

z nemeckého jazyka do slovenského jazyka a naopak znaleckého posudku týkajúceho sa

krvnej skúšky odporcu vykonanej v Rakúsku a uznesením z 28. februára 2001 priznal

znalečné za tento úkon. Keďže v nasledujúcom období nebola platba priznaného znalečného

do Rakúska realizovaná, okresný súd uznesením z 27. februára 2003 upozornil učtáreň, aby

realizovala príslušnú platbu.

Okresný súd uznesením z 3. apríla 2003 opätovne ustanovil tlmočníčku z nemeckého

jazyka na preklad do slovenského jazyka znaleckého posudku vypracovaného v Rakúsku

ešte v roku 1997, pričom tento preklad bol okresnému súdu predložený 24. septembra 2003.

Okresnému súdu bol 6. augusta 2004 predložený aj znalecký posudok znalkyne

z odboru zdravotníctva a hematológie MUDr. E. S., ktorý bol po preložení do nemeckého

jazyka odporcovi opakovane bezúspešne doručovaný.

Z uvedeného dôvodu okresný súd uznesením z 13. januára 2006 ustanovil

„tajomníčku senátu tunajšieho súdu“ za opatrovníčku odporcu. Okresný súd na pojednávaní

nariadenom na 7. marec 2006 zobral na vedomie, že sťažovateľkin syn nadobudol

plnoletosť, ako aj jeho vyjadrenie, že predloží návrh na úpravu výživného, pričom

na nasledujúcom pojednávaní nariadenom na 30. máj 2006 sťažovateľka a jej syn vyhlásili,

„že sa pokúsia svojimi dostupnými prostriedkami zistiť adresu odporcu a v prípade

neúspechu požiadajú okresný súd o pomoc“. Sťažovateľkin syn listom doručeným

okresnému súdu 31. augusta 2006 oznámil, že adresu odporcu nezistil a ako fyzická osoba

nemá možnosť iného zisťovania.

Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 12. júla 2007 bez účasti účastníkov

konania, ktorí okrem odporcu mali doručenie predvolania riadne vykázané a neospravedlnili

sa, vyhlásil rozsudok, ktorým určil, „že odporca P. S..., je otcom V. V... z tela matky Z.

M...“. Okresný súd v uvedenom rozsudku okrem iného zaviazal odporcu na úhradu

výživného, dlžného výživného, poplatku za návrh na začatie konania a trov konania.

Okresnému súdu bolo 8. októbra 2007 doručené odvolanie syna sťažovateľky proti

rozsudku v časti priznaného nároku na výživné. Rozsudok okresného súdu prevzala

15. októbra 2007 aj kolízna opatrovníčka. Súdny spis spolu s odvolaním syna sťažovateľky

bol Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) predložený 13. novembra 2007.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. júna 2009 rozsudok okresného súdu

v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd uznesením z 15. decembra 2009 pripustil zmenu návrhu syna

sťažovateľky na začatie konania o výchove a výžive. Okresný súd prostredníctvom

dožiadaného súdu v Rakúsku chcel u zamestnávateľa odporcu zistiť informácie o jeho

mzde, pričom dožiadaný rakúsky súd v odpovedi doručenej okresnému súdu 16. marca 2010

oznámil, že bez súhlasu odporcu uvedenú informáciu nemožno poskytnúť. Dožiadaný

rakúsky súd prípisom doručeným okresnému súdu 7. októbra 2010 oznámil, že odporca

7. novembra 2002 v L. zomrel, pričom okresný súd následne vyzval sťažovateľku a jej syna,

aby v lehote 60 dní od doručenia výzvy z 31. januára 2011 oznámili, či žiadajú

o ustanovenie opatrovníka s upozornením na možnosť zastavenia konania. Právny zástupca

sťažovateľky a jej syna listom doručeným okresnému súdu 11. marca 2011 oznámil, že

žiadajú o ustanovenie opatrovníka odporcovi v tomto konaní.

Okresný súd uznesením z 22. marca 2011 konanie zastavil, pričom v odôvodnení

okrem iného uviedol, že „právny zástupca navrhovateľa síce súdu oznámil, že žiada

ustanoviť opatrovníka, avšak bez označenia konkrétnej osoby, čím súd vo veci nemohol

konať...“.

Krajský súd po podaní odvolania právnym zástupcom sťažovateľky a jej syna

uznesením sp. zn. z 31. mája 2011 napadnuté uznesenie okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení vyslovil aj právny názor,

„že ani výrok prvostupňového rozsudku zo dňa 12. 7. 2007 č. k. -13 C/3/1989-311

v časti o určení otcovstva doposiaľ nenadobudol právoplatnosť, pretože nebol doposiaľ

riadne doručený“.

Okresný súd uznesením z 24. júna 2011 prerušil konanie do právoplatnosti uznesenia

o procesnom nástupníctve odporcu.

Okresný súd prostredníctvom dožiadaného súdu v Rakúsku zistil z dedičského

rozhodnutia okruh dedičov po zomrelom odporcovi a prípisom z 21. mája 2012 ich vyzval,

aby oznámili, či súhlasia s procesným nástupníctvom v konaní, prípadne nech uvedú osobu,

ktorá by s procesným nástupníctvom súhlasila.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva

na prejednanie záležitosti účastníka konania v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom tohto práva je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri základné kritériá,

ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka

súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje

aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu vo všeobecnosti

nie sú po právnej stránke zložité a patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných

súdov, avšak na druhej strane možno najmä vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého

dokazovania hodnotiť preskúmavané konanie ako fakticky zložité (,

, ). Z hľadiska predmetu konania ústavný súd považoval za nutné

zohľadniť, že ide o vec týkajúcu sa osobného statusu (v čase podania návrhu maloletého

dieťaťa), ktorej je potrebné prikladať mimoriadny význam aj z hľadiska zabezpečenia jeho

základných životných potrieb a sociálneho štandardu. Vzhľadom na cudzí prvok na strane

odporcu ústavný súd pripúšťa aj určitú mieru skutkovej zložitosti veci.

Keďže konania o určenie otcovstva si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu

s osobitnou starostlivosťou (m. m. , ), ani čiastočná skutková

zložitosť nemôže zbaviť okresný súd zodpovednosti za to, že napadnuté konanie nebolo ani

po viac ako 23 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, podľa

ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný

súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorú by v súvislosti

s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na jej ťarchu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva podľa dohovoru, bol samotný postup

okresného súdu.

Jurisdikcia ústavného súdu („ratione temporis“) sa vzťahuje na obdobie

po 15. februári 1993, teda od nadobudnutia účinnosti . Bez zreteľa

na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec

sťažovateľky prerokovala na okresnom súde v zmysle , ústavný súd už

konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993

(m. m. ).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal

na prvú vetu , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postup

v prevažnej časti trvania napadnutého konania charakterizovala nečinnosť a neefektívnosť.

Neefektívnosť postupu okresného súdu je charakteristickou črtou pre takmer celý priebeh

napadnutého konania, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné bližšie vymedzovať

obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony okresného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že

z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným

súdom nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 23 rokov od jeho začatia (m. m. napr.

, ), keď navyše povaha tohto konania podmieňovala

kvalifikovanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle (m. m. ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu ochranu podľa je zaručiť každému reálny prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m.

, ). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy,

pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa má kľúčové postavenie

medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy nazvanom „Právo

na súdnu a inú právnu ochranu“ ( až ) a jeho ochrana v zásade predchádza

ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele

. Na základe vzájomnej súvsťažnosti medzi týmito základnými právami možno

dospieť v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie niektorého

zo základných práv ustanovených v až má za následok aj porušenie

iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy . Osobitne tento

záver podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení základného práva podľa

, a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové postavenie v tejto skupine

základných práv, a preto ak napr. porušenie práva základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (resp. práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) prekročí takú intenzitu, že to signalizuje

zo strany príslušného všeobecného súdu až odmietnutie možnosti domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť záver o tom, že takýmto postupom

súdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

Opierajúc sa o uvedené a berúc do úvahy doterajší priebeh napadnutého konania,

ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 23 rokoch od jeho začatia,

ústavný súd uzavrel, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené

základné právo podľa a právo podľa dohovoru, ktoré svojou

intenzitou nadobudlo aj charakter porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľka domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

83 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na doterajšiu

z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľnú dĺžku napadnutého konania. Ďalej

v súvislosti s uvedeným zdôraznila, že pri využití všetkých jej dostupných prostriedkov

nebola vlastnému synovi ani dosiaľ schopná právoplatným rozhodnutím preukázať, kto je

jeho otcom.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

V-2 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť,

že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný

súd považoval priznanie sumy 15 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56

ods. 4 .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. P. K. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €. Úhradu priznal

za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej

podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

v sume 254,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,63 € režijný paušál (§ 16 ods. 3

vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012