Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)IV. ÚS 268/2012
PDF · 275.97 KB
No categories available
IV. ÚS 268/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Z. M., S., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
V-2 13 C 3/1989, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto
rozhodol:
1. Základné právo Z. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Z. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € (slovom
pätnásťtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť Z. M. trovy konania v sume
269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. P. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 268/2012 z 18. mája 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989 (ďalej aj „napadnuté konanie“),
ktorého predmetom je rozhodovanie o žalobe o určení otcovstva.
Sťažovateľka okrem stručnej chronológie procesných úkonov doterajšieho priebehu
napadnutého konania ďalej uviedla, že podľa jej názoru to, že za 23 rokov trvania konania
okresný súd nevykonal dostatok úkonov nevyhnutných na to, aby mohlo byť konanie
právoplatne skončené, spôsobenými prieťahmi porušil jej základné právo na spravodlivý
proces. Keďže ani po takej dlhej dobe nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené,
navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva Z. M... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989 boli
porušené.
2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
V-2 13 C 3/1989 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Z. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 83 500,- (slovom osemdesiattritisíc
päťsto eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Okrem uvedeného sťažovateľka žiada, aby jej bola priznaná aj úhrada trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 3350/2012 zo 7. júna 2012 doručeným ústavnému súdu 15. júna 2012
poukazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 381/2011 z 13. decembra 2011,
v ktorom rozhodoval o porušení označených práv postupom okresného súdu v napadnutom
konaní vo vzťahu k synovi sťažovateľky. V súvislosti s tým predseda okresného súdu
konštatoval, že zotrváva na svojom vyjadrení, ktoré ústavnému súdu zaslal spolu
s vyjadrením zákonnej sudkyne JUDr. T. B. ešte 3. augusta 2011, ktorá uviedla, že „Vec
sp. zn. V-2-13 C/3/1989 mi bola pridelená do oddelenia v roku 2000, vo veci bolo vykonané
rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia pobytu žalovaného, ktoré bolo časovo náročné
z hľadiska vykonávania tlmočníckych úkonov. A až v roku 2010 sa súdu podarilo zistiť, že
odporca dňa 07. 11. 2002 zomrel. V zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu
v Bratislave prvostupňový súd postupom v zmysle § 109 O. s. p. konanie prerušil pre účely
ustanovenia opatrovníka ako procesného nástupcu žalovaného v konaní; a následne
preverovať možnosti prípadného opatrovníctva zo strany príbuzných domnelého otca.“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. V-2 13 C 3/1989
ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:
Sťažovateľka (v čase začatia konania zastupujúca maloletého V. V...) sa návrhom
z 19. decembra 1988 doručeným bývalému Okresnému súdu Bratislava-vidiek domáhala
určenia otcovstva, zverenia maloletého syna do jej výchovy a priznania výživného.
Označeným odporcom bol rakúsky štátny občan P. S. (ďalej len „odporca“). Konaniu bola
pridelená sp. zn. 13 C 3/89.
Po vykonaní informatívneho výsluchu sťažovateľky 18. januára 1989 Okresný súd
Bratislava-vidiek v ďalšom období až do augusta 2001 vykonával procesné úkony spojené
so zisťovaním miesta pobytu odporcu, zasielaním predvolaní na nariadené pojednávania,
ako aj úkony, ktorými ustanovoval tlmočníkov z nemeckého jazyka na preklady
požadovaných dokumentov. Keďže návrh ani predvolania na nariadené pojednávania sa
nepodarilo odporcovi doručiť, neuskutočnili sa pojednávania pred Okresným súdom
Bratislava-vidiek nariadené na 29. august 1991 a 24. október 1991. K výsluchu odporcu
došlo 22. januára 1992 na dožiadanom súde v Innsbrucku. Okresný súd Bratislava-vidiek
v ďalšom období nariadil pojednávania až na 23. január 1995 a 29. november 1995.
Pojednávanie nariadené na 23. január 1995 sa neuskutočnilo, pretože okrem odporcu sa
nedostavil ani kolízny opatrovník; pojednávanie nariadené na 29. november 1995 bolo
odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva
a hematológie.
Okresný súd (Okresný súd Bratislava-vidiek zanikol 22. novembra 1996 na základe
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 328/1996 Z. z., ktorým sa ustanovujú nové
sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, zlúčením s Okresným súdom Bratislava III, pozn.) 13. júna 1997 požiadal
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o právnu pomoc, resp. o sprostredkovanie
doručenia príslušných dokumentov týkajúcich sa krvnej skúšky odporcu prostredníctvom
príslušného súdu v Rakúsku. Výsledok vybavenia dožiadania príslušným rakúskym súdom
bol okresnému súdu doručený 18. augusta 1998. Okresný súd v ďalšom priebehu konania
uznesením zo 4. októbra 1999 ustanovil tlmočníčku z nemeckého jazyka na preklad
z nemeckého jazyka do slovenského jazyka a naopak znaleckého posudku týkajúceho sa
krvnej skúšky odporcu vykonanej v Rakúsku a uznesením z 28. februára 2001 priznal
znalečné za tento úkon. Keďže v nasledujúcom období nebola platba priznaného znalečného
do Rakúska realizovaná, okresný súd uznesením z 27. februára 2003 upozornil učtáreň, aby
realizovala príslušnú platbu.
Okresný súd uznesením z 3. apríla 2003 opätovne ustanovil tlmočníčku z nemeckého
jazyka na preklad do slovenského jazyka znaleckého posudku vypracovaného v Rakúsku
ešte v roku 1997, pričom tento preklad bol okresnému súdu predložený 24. septembra 2003.
Okresnému súdu bol 6. augusta 2004 predložený aj znalecký posudok znalkyne
z odboru zdravotníctva a hematológie MUDr. E. S., ktorý bol po preložení do nemeckého
jazyka odporcovi opakovane bezúspešne doručovaný.
Z uvedeného dôvodu okresný súd uznesením z 13. januára 2006 ustanovil
„tajomníčku senátu tunajšieho súdu“ za opatrovníčku odporcu. Okresný súd na pojednávaní
nariadenom na 7. marec 2006 zobral na vedomie, že sťažovateľkin syn nadobudol
plnoletosť, ako aj jeho vyjadrenie, že predloží návrh na úpravu výživného, pričom
na nasledujúcom pojednávaní nariadenom na 30. máj 2006 sťažovateľka a jej syn vyhlásili,
„že sa pokúsia svojimi dostupnými prostriedkami zistiť adresu odporcu a v prípade
neúspechu požiadajú okresný súd o pomoc“. Sťažovateľkin syn listom doručeným
okresnému súdu 31. augusta 2006 oznámil, že adresu odporcu nezistil a ako fyzická osoba
nemá možnosť iného zisťovania.
Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 12. júla 2007 bez účasti účastníkov
konania, ktorí okrem odporcu mali doručenie predvolania riadne vykázané a neospravedlnili
sa, vyhlásil rozsudok, ktorým určil, „že odporca P. S..., je otcom V. V... z tela matky Z.
M...“. Okresný súd v uvedenom rozsudku okrem iného zaviazal odporcu na úhradu
výživného, dlžného výživného, poplatku za návrh na začatie konania a trov konania.
Okresnému súdu bolo 8. októbra 2007 doručené odvolanie syna sťažovateľky proti
rozsudku v časti priznaného nároku na výživné. Rozsudok okresného súdu prevzala
15. októbra 2007 aj kolízna opatrovníčka. Súdny spis spolu s odvolaním syna sťažovateľky
bol Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) predložený 13. novembra 2007.
Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 467/07 z 30. júna 2009 rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd uznesením z 15. decembra 2009 pripustil zmenu návrhu syna
sťažovateľky na začatie konania o výchove a výžive. Okresný súd prostredníctvom
dožiadaného súdu v Rakúsku chcel u zamestnávateľa odporcu zistiť informácie o jeho
mzde, pričom dožiadaný rakúsky súd v odpovedi doručenej okresnému súdu 16. marca 2010
oznámil, že bez súhlasu odporcu uvedenú informáciu nemožno poskytnúť. Dožiadaný
rakúsky súd prípisom doručeným okresnému súdu 7. októbra 2010 oznámil, že odporca
7. novembra 2002 v L. zomrel, pričom okresný súd následne vyzval sťažovateľku a jej syna,
aby v lehote 60 dní od doručenia výzvy z 31. januára 2011 oznámili, či žiadajú
o ustanovenie opatrovníka s upozornením na možnosť zastavenia konania. Právny zástupca
sťažovateľky a jej syna listom doručeným okresnému súdu 11. marca 2011 oznámil, že
žiadajú o ustanovenie opatrovníka odporcovi v tomto konaní.
Okresný súd uznesením z 22. marca 2011 konanie zastavil, pričom v odôvodnení
okrem iného uviedol, že „právny zástupca navrhovateľa síce súdu oznámil, že žiada
ustanoviť opatrovníka, avšak bez označenia konkrétnej osoby, čím súd vo veci nemohol
konať...“.
Krajský súd po podaní odvolania právnym zástupcom sťažovateľky a jej syna
uznesením sp. zn. 9 Co 178/2011 z 31. mája 2011 napadnuté uznesenie okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení vyslovil aj právny názor,
„že ani výrok prvostupňového rozsudku zo dňa 12. 7. 2007 č. k. V-2-13 C/3/1989-311
v časti o určení otcovstva doposiaľ nenadobudol právoplatnosť, pretože nebol doposiaľ
riadne doručený“.
Okresný súd uznesením z 24. júna 2011 prerušil konanie do právoplatnosti uznesenia
o procesnom nástupníctve odporcu.
Okresný súd prostredníctvom dožiadaného súdu v Rakúsku zistil z dedičského
rozhodnutia okruh dedičov po zomrelom odporcovi a prípisom z 21. mája 2012 ich vyzval,
aby oznámili, či súhlasia s procesným nástupníctvom v konaní, prípadne nech uvedú osobu,
ktorá by s procesným nástupníctvom súhlasila.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva
na prejednanie záležitosti účastníka konania v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom tohto práva je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá,
ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka
súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje
aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu vo všeobecnosti
nie sú po právnej stránke zložité a patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných
súdov, avšak na druhej strane možno najmä vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého
dokazovania hodnotiť preskúmavané konanie ako fakticky zložité (IV. ÚS 244/04,
IV. ÚS 41/07, IV. ÚS 63/08). Z hľadiska predmetu konania ústavný súd považoval za nutné
zohľadniť, že ide o vec týkajúcu sa osobného statusu (v čase podania návrhu maloletého
dieťaťa), ktorej je potrebné prikladať mimoriadny význam aj z hľadiska zabezpečenia jeho
základných životných potrieb a sociálneho štandardu. Vzhľadom na cudzí prvok na strane
odporcu ústavný súd pripúšťa aj určitú mieru skutkovej zložitosti veci.
Keďže konania o určenie otcovstva si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu
s osobitnou starostlivosťou (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02), ani čiastočná skutková
zložitosť nemôže zbaviť okresný súd zodpovednosti za to, že napadnuté konanie nebolo ani
po viac ako 23 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, podľa
ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný
súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorú by v súvislosti
s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na jej ťarchu.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup
okresného súdu.
Jurisdikcia ústavného súdu („ratione temporis“) sa vzťahuje na obdobie
po 15. februári 1993, teda od nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde. Bez zreteľa
na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec
sťažovateľky prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd už
konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993
(m. m. IV. ÚS 47/03).
Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal
na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd
i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postup
v prevažnej časti trvania napadnutého konania charakterizovala nečinnosť a neefektívnosť.
Neefektívnosť postupu okresného súdu je charakteristickou črtou pre takmer celý priebeh
napadnutého konania, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné bližšie vymedzovať
obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony okresného súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že
z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným
súdom nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 23 rokov od jeho začatia (m. m. napr.
IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08), keď navyše povaha tohto konania podmieňovala
kvalifikovanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle (m. m. I. ÚS 113/07).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m.
I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy,
pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie
medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo
na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho ochrana v zásade predchádza
ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele
ústavy. Na základe vzájomnej súvsťažnosti medzi týmito základnými právami možno
dospieť v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie niektorého
zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj porušenie
iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Osobitne tento
záver podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové postavenie v tejto skupine
základných práv, a preto ak napr. porušenie práva základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) prekročí takú intenzitu, že to signalizuje
zo strany príslušného všeobecného súdu až odmietnutie možnosti domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť záver o tom, že takýmto postupom
súdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
Opierajúc sa o uvedené a berúc do úvahy doterajší priebeh napadnutého konania,
ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 23 rokoch od jeho začatia,
ústavný súd uzavrel, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré svojou
intenzitou nadobudlo aj charakter porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľka domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
83 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na doterajšiu
z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľnú dĺžku napadnutého konania. Ďalej
v súvislosti s uvedeným zdôraznila, že pri využití všetkých jej dostupných prostriedkov
nebola vlastnému synovi ani dosiaľ schopná právoplatným rozhodnutím preukázať, kto je
jeho otcom.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
V-2 13 C 3/1989 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť,
že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný
súd považoval priznanie sumy 15 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56
ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom
JUDr. P. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri
rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €. Úhradu priznal
za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej
podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
v sume 254,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,63 € režijný paušál (§ 16 ods. 3
vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2012