Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 381/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. V., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 , za účasti

Okresného súdu Bratislava III, takto

rozhodol:

1. Základné právo V. V. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. V-2 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € (slovom

pätnásťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť V. V. trovy konania v sume

261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho zástupcu

JUDr. M. R., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 8. septembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ okrem stručnej chronológie procesných úkonov doterajšieho priebehu

napadnutého konania ďalej uviedol, že podľa jeho názoru to, že za 23 rokov trvania konania

okresný súd nevykonal dostatok úkonov, spôsobenými prieťahmi porušil jeho ústavné právo

na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov. Keďže ani po tak dlhej dobe nebolo

napadnuté konanie právoplatne skončené, žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, a to právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo

porušené postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. k.

V-2 ...

Z týchto dôvodov žiadam Ústavný súd SR, aby po oboznámení sa so spisom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. k. V-2 podľa článku 56

ods. 3 písm. a) zák. č. 38/93 Z. z. tejto sťažnosti vyhovel a prikázal Okresnému súdu

Bratislava III, ktorý podľa môjho posúdenia porušil moje základné práva a slobody svojou

nečinnosťou, aby vo veci konal a aby mi bola podľa § 56 ods. 4 cit. zák. priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 36 800,- EUR platná do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

Okrem iného sťažovateľ žiada, aby mu bola priznaná aj úhrada trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 3454/2011 z 3. augusta 2011 doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2011, v

ktorom sa podpredsedníčka v plnej miere stotožnila s vyjadrením zákonnej sudkyne, ktorá

okrem iného uviedla:

„Vec sp. zn. V-2-13 C/3/1989 mi bola pridelená do oddelenia v roku 2000, vo veci

bolo vykonané rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia pobytu žalovaného, ktoré bolo

časovo náročné z hľadiska vykonávania tlmočníckych úkonov. A až v roku 2010 sa súdu

podarilo zistiť, že odporca dňa 07. 11. 2002 zomrel. V zmysle zrušujúceho uznesenia

Krajského súdu v Bratislave prvostupňový súd postupom v zmysle konanie

prerušil pre účely ustanovenia opatrovníka ako procesného nástupcu žalovaného v konaní;

a následne preverovať možnosti prípadného opatrovníctva zo strany príbuzných domnelého

otca.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. V-2

ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľ (v čase začatia konania maloletý V. V...), zastúpený zákonnou

zástupkyňou – matkou Z. M., sa návrhom z 19. decembra 1988 doručeným Okresnému súdu

Bratislava-vidiek domáhal určenia otcovstva, zverenia do výchovy matky a priznania

výživného. Označeným odporcom bol rakúsky štátny občan P. S. Konaniu bola pridelená

sp. zn. .

Po vykonaní informatívneho výsluchu zákonnej zástupkyne maloletého 18. januára

1989 Okresný súd Bratislava-vidiek v ďalšom období až do augusta 2001 vykonával

procesné úkony spojené so zisťovaním miesta pobytu odporcu, zasielaním predvolaní

na nariadené pojednávania, ako aj úkony, ktorými ustanovoval tlmočníkov z nemeckého

jazyka na preklady požadovaných dokumentov. Keďže návrh ani predvolania na nariadené

pojednávania sa nepodarilo odporcovi doručiť, neuskutočnili sa pojednávania Okresného

súdu Bratislava-vidiek nariadené na 29. august 1991 a 24. október 1991. K výsluchu

odporcu došlo 22. januára 1992 na dožiadanom súde v I. Okresný súd Bratislava-vidiek

v ďalšom období nariadil pojednávania až na 23. január 1995 a 29. november 1995.

Pojednávanie nariadené na 23. január 1995 sa neuskutočnilo, pretože okrem odporcu sa

nedostavil ani kolízny opatrovník, a pojednávanie nariadené na 29. november 1995 bolo

odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva

a hematológie.

Okresný súd (Okresný súd Bratislava-vidiek zanikol 22. novembra 1996 na základe

, ktorým sa ustanovujú nové

sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, zlúčením s Okresným súdom Bratislava III, pozn.) 13. júna 1997 požiadal

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o právnu pomoc, resp. o sprostredkovanie

doručenia príslušných dokumentov týkajúcich sa krvnej skúšky odporcu prostredníctvom

príslušného súdu v Rakúsku. Výsledok vybavenia dožiadania príslušným rakúskym súdom

bol okresnému súdu doručený 18. augusta 1998. Okresný súd v ďalšom priebehu konania

uznesením zo 4. októbra 1999 ustanovil tlmočníčku z nemeckého jazyka na preklad

z nemeckého jazyka do slovenského jazyka a naopak znaleckého posudku týkajúceho sa

krvnej skúšky odporcu vykonanej v Rakúsku a uznesením z 28. februára 2001 priznal

znalečné za tento úkon. Keďže v nasledujúcom období nebola platba priznaného znalečného

do Rakúska realizovaná, okresný súd uznesením z 27. februára 2003 upozornil učtáreň, aby

realizovala príslušnú platbu.

Okresný súd uznesením z 3. apríla 2003 opätovne ustanovil tlmočníčku z nemeckého

jazyka na preklad do slovenského jazyka znaleckého posudku vypracovaného v Rakúsku

ešte v roku 1997, pričom tento preklad bol okresnému súdu predložený 24. septembra 2003.

Okresnému súdu bol 6. augusta 2004 predložený aj znalecký posudok znalkyne

z odboru zdravotníctva a hematológie MUDr. E. S., ktorý bol po preložení do nemeckého

jazyka odporcovi opakovane bezúspešne doručovaný.

Z uvedeného dôvodu okresný súd uznesením z 13. januára 2006 ustanovil

„tajomníčku senátu tunajšieho súdu“ za opatrovníčku odporcu. Okresný súd na pojednávaní

nariadenom za 7. marec 2006 zobral na vedomie, že sťažovateľ nadobudol plnoletosť, ako

aj jeho vyjadrenie, že predloží návrh na úpravu výživného, pričom na nasledujúcom

pojednávaní nariadenom na 30. máj 2006 sťažovateľ a jeho matka vyhlásili, „že sa pokúsia

svojimi dostupnými prostriedkami zistiť adresu odporcu a v prípade neúspechu požiadajú

okresný súd o pomoc“. Sťažovateľ listom doručeným okresnému súdu 31. augusta 2006

oznámil, že adresu odporcu nezistil a ako fyzická osoba nemá možnosť iného zisťovania.

Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 12. júla 2007 bez účasti účastníkov

konania, ktorí okrem odporcu mali doručenie predvolania riadne vykázané a neospravedlnili

sa, vyhlásil rozsudok, ktorým určil, „že odporca P. S..., je otcom V. V... z tela matky

Z. M...“. Okresný súd v uvedenom rozsudku okrem iného zaviazal odporcu na úhradu

výživného, dlžného výživného, poplatku za návrh na začatie konania a trov konania.

Okresnému súdu bolo 8. októbra 2007 doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

v časti priznaného nároku na výživné. Rozsudok okresného súdu prevzala 15. októbra 2007

aj kolízna opatrovníčka. Súdny spis spolu s odvolaním sťažovateľa bol Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) predložený 13. novembra 2007. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. júna 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd uznesením z 15. decembra 2009 pripustil zmenu návrhu sťažovateľa

na začatie konania o výchove a výžive. Okresný súd prostredníctvom dožiadaného súdu

v Rakúsku chcel u zamestnávateľa odporcu zistiť informácie o jeho mzde, pričom

dožiadaný rakúsky súd v odpovedi doručenej okresnému súdu 16. marca 2010 oznámil, že

bez súhlasu odporcu uvedenú informáciu nie je možné poskytnúť. Dožiadaný rakúsky súd

prípisom doručeným okresnému súdu 7. októbra 2010 oznámil, že odporca 7. novembra

2002 v L. zomrel, pričom okresný súd následne vyzval sťažovateľa a jeho matku, aby

v lehote 60 dní od doručenia výzvy z 31. januára 2011 oznámili, či žiadajú o ustanovenie

opatrovníka s upozornením na možnosť zastavenia konania. Právny zástupca sťažovateľa

a jeho matky listom doručeným okresnému súdu 11. marca 2011 oznámil, že žiadajú

o ustanovenie opatrovníka odporcovi v tomto konaní.

Okresný súd uznesením z 22. marca 2011 konanie zastavil, pričom v odôvodnení

okrem iného uviedol, že „právny zástupca navrhovateľa síce súdu oznámil, že žiada

ustanoviť opatrovníka, avšak bez označenia konkrétnej osoby, čím súd vo veci nemohol

konať...“.

Krajský súd po podaní odvolania právnym zástupcom sťažovateľa a jeho matky

uznesením sp. zn. z 31. mája 2011 napadnuté uznesenie okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení vyslovil aj právny názor,

„že ani výrok prvostupňového rozsudku zo dňa 12. 7. 2007 č. k. -13 C/3/1989-311

v časti o určení otcovstva doposiaľ nenadobudol právoplatnosť, pretože nebol doposiaľ

riadne doručený“.

Ostatným procesným úkonom v napadnutom konaní je uznesenie okresného súdu

z 24. júna 2011, ktorým prerušil konanie do právoplatnosti uznesenia o procesnom

nástupníctve odporcu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým zdôraznil, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom argumentoval predovšetkým poukázaním na to,

„že za 23 rokov trvania tohto konania súd nevykonal dostatok úkonov a spôsobenými

prieťahmi boli porušené jeho ústavné práva na spravodlivý proces bez zbytočných

prieťahov“.

Hoci sťažovateľ v petite sťažnosti nenamieta súčasne s porušením základného práva

podľa a práva podľa dohovoru aj porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , je

nepochybné, že namietané konanie je potrebné podrobiť preskúmaniu podľa troch

základných kritérií, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri posudzovaní prieťahov v súdnom

konaní.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva

na prejednanie záležitosti účastníka konania v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom tohto práva je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri základné kritériá,

ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka

súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje

aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu vo všeobecnosti

nie sú po právnej stránke zložité a patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných

súdov, no na druhej strane možno najmä vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého

dokazovania hodnotiť preskúmavané konanie ako fakticky zložité, čo však v okolnostiach

danej veci v žiadnom prípade nemôže ospravedlniť skutočnosť, že nebolo ani po takmer

23 rokoch jeho trvania právoplatne skončené. Tento záver ústavného súdu platí o to viac, že

z pohľadu sťažovateľa ide o citlivú vec majúcu pre jeho osobný status mimoriadny význam,

čo vyžaduje zo strany všeobecného súdu osobitný prístup.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktorého

ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný súd

zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť spôsobenú sťažovateľom, resp.

do nadobudnutia jeho plnoletosti jeho zákonnou zástupkyňou, ktorú by v súvislosti

s prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na ich ťarchu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva podľa dohovoru, bol samotný postup

okresného súdu.

Jurisdikcia ústavného súdu („ratione temporis“) sa vzťahuje na obdobie

po 15. februári 1993, teda od nadobudnutia účinnosti . Bez zreteľa

na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec

sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle , ústavný súd už

konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993

(m. m. ).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal

na prvú vetu , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postup

v prevažnej časti trvania napadnutého konania charakterizovala nečinnosť a neefektívnosť.

Neefektívnosť postupu okresného súdu je charakteristickou črtou pre takmer celý priebeh

napadnutého konania, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné vymedzovať obdobia

nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony okresného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že

z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným

súdom nebola odstránená ani po uplynutí takmer 23 rokov od jeho začatia (m. m. napr.

, ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu ochranu podľa je zaručiť každému reálny prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m.

, ). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy,

pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa má kľúčové postavenie

medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy nazvanom „Právo

na súdnu a inú právnu ochranu“ ( až ) a jeho ochrana v zásade predchádza

ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele

. Na základe vzájomnej súvsťažnosti medzi týmito základnými právami možno

dospieť v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie niektorého

zo základných práv ustanovených v až má za následok aj porušenie

iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy . Osobitne tento

záver podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení základného práva podľa

, a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové postavenie v tejto skupine

základných práv, a preto ak napr. porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa dohovoru (resp. základného práva podľa )

prekročí takú intenzitu, že to signalizuje zo strany príslušného všeobecného súdu

odmietnutie možnosti domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak

možno urobiť záver o tom, že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Opierajúc sa o uvedené a berúc do úvahy doterajší priebeh napadnutého konania,

ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po takmer 23 rokoch od jeho začatia, ústavný

súd uzavrel, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré svojou intenzitou nadobudlo aj charakter porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa .

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

36 800 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že jeho právna

neistota nebola odstránená ani po takmer 23 rokoch od začiatku napadnutého konania.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

V-2 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť,

že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný

súd považoval priznanie sumy 15 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56

ods. 4 .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. M. R. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal

za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej

podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

v sume 247 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,41 € režijný paušál (§ 16 ods. 3

vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011