Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 127/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. augusta 2008

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho v konaní o sťažnosti MUDr. M. S., C., zastúpeného advokátom JUDr. R. C.,

T., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Trnava, takto

rozhodol:

1. Základné právo MUDr. M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

14 C 37/1998konal bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. M. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk (slovom

stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť MUDr. M.

S. trovy konania v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún)

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania v sume

6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 3. júna 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“)

doplnenú na výzvu ústavného súdu podaním ustanoveného právneho zástupcu JUDr. R. C.

doručeným 27. mája 2008, ktorou namietal porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ešte v roku 1997 (podľa zistenia ústavného súdu

bol návrh podaný 30. decembra 1996, pozn.) podal návrh na začatie konania Okresnému

súdu Skalica. Týmto návrhom sa domáhal ochrany svojej osobnosti „voči odporcom

v I. rade - Nemocnici s poliklinikou v S., odporcovi v II. rade - MUDr. R. K., odporcovi

v III. rade - MUDr. R. a odporkyni v IV. rade - MUDr. V.“. Okresný súd Skalica vec

postúpil okresnému súdu, kde je vedená pod sp. zn. .

Sťažovateľ poukázal na to, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola vec

právoplatne skončená, a preto sa domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo MUDr. M. S. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v , ako aj jeho právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava sa prikazuje pokračovať v konaní sp. zn.

bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľ sa ďalej domáha, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

v sume 494 460 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 2563/07 doručeným ústavnému súdu 8. júla 2008, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„V danom prípade ide o predmet sporu, týkajúci sa žaloby o ochranu osobnosti,

pričom nejde o právne zložitý spor, avšak podľa názoru súdu ide o skutkovo zložitý spor

vzhľadom na argumentácie, ktoré používa žalobca vo svojej žalobe a ktoré treba objektívne

preukazovať v rámci celého konania.

Uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci od podania návrhu až doposiaľ

Dňa 30. 12. 1996 podal navrhovateľ návrh na začatie konania vo veci porušenia

základných práv na Okresnom súde Senica [zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Okresný

súd Senica 17. septembra 1997 postúpil spis v zmysle § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) Okresnému súdu Skalica, ktorý 21. októbra 1997 z dôvodu

nesúhlasu s postúpením veci predložil spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave;

Krajský súd v Trnave uznesením z 27. novembra 1997 vyslovil, že nesúhlas Okresného

súdu Skalica s postúpením veci je dôvodný, a ďalej vyslovil, že na konanie vo veci

je miestne príslušný Okresný súd Trnava, pozn.]. Predmetný návrh bol postúpený

z Okresného súdu Senica na tunajší súd dňa 19. 2. 1998, a bol pridelený na rozhodnutie

JUDr. B. M. JUDr. M. dňa 10. 3. 1998 požiadala o vylúčenie z rozhodovania vo veci,

nakoľko sa cítila byť zaujatá pre svoj vzťah k MUDr. R. K., jednému z odporcov. Predseda

tunajšieho súdu predložil dňa 18. 3. 1998 vec Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie

o vznesenej námietke zaujatosti sudkyňou. Spis bol dňa 25. 5. 1998 vrátený na ďalšie

doplnenie bez meritórneho rozhodnutia o námietke zaujatosti, a po vykonaní nariadených

úkonov, bol spis opätovne zaslaný na rozhodnutie o námietke na Krajský súd Trnava dňa

6. 5. 1999. Dňa 29. 6. 1999 bol spis opäť vrátený Krajským súdom Trnava na doplnenie

dôvodov, pre ktoré sa vec prejednávajúca sudkyňa cíti byť zaujatá. Krajský súd Trnava dňa

27. 8. 1999 rozhodol o námietke tak, že JUDr. M. nebola vylúčená z prejednania

a rozhodovania danej veci. Rozhodnutie Krajského súdu Trnava o námietke zaujatosti bolo

účastníkom doručované úpravou zo dňa 16. 1. 2001. Následne bol spis pridelený na ďalšie

rozhodovanie po odchode JUDr. M. do dôchodku JUDr. M. M., ktorá bola dlhodobo

práceneschopná, a dňa 5. 6. 2002, po odchode JUDr. M. na materskú dovolenku bol spis

pridelený mne. Písomným podaním zo dňa 26. 8. 2005 požiadal navrhovateľ o ustanovenie

právneho zástupcu, nakoľko jeho návrh od samotného podania trpel vadami, keď bol

neurčitý, a neobsahoval zrozumiteľný a hlavne vykonateľný petit. Dňa 28. 5. 2007 bol

požiadaný Okresný súd Senica o zaslanie ich spisu , ktorý s danou vecou súvisel,

a následne bol spis predložený vyššej súdnej úradníčke na rozhodnutie o návrhu

na ustanovenie právneho zástupcu. Úpravou z 29. 5. 2007 bol navrhovateľ vyzvaný

na preukázanie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov, posúdenie ktorých

je predpokladom k rozhodnutiu o podanom návrhu na ustanovenie zástupcu v konaní.

Navrhovateľ podaním zo dňa 6. 8. 2007 požiadal súd o bližšiu identifikáciu odporcu v danej

výzve, nakoľko zo zaslanej výzvy súdu nevedel identifikovať spor, o ktorý sa jedná (čím

nepriamo potvrdzuje, že jeho návrh je od samotného počiatku nejasný). Opätovne bol

súdom pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty vyzvaný na oznámenie dotazovaných

skutočností ohľadom jeho majetkových pomerov dňa 8. 8. 2007. Dňa 30. 10. 2007,

a následne aj dňa 22. 11. 2007 navrhovateľ požiadal o predĺženie lehoty na vydokladovanie

svojich majetkových pomerov, nakoľko na skompletizovanie dokladov potreboval čas

do 17. 12. 2007. Dňa 21. 12. 2007 navrhovateľ zaslal súdu vyplnené potvrdenie o svojich

osobných a majetkových pomeroch. Dňa 22. 2. 2008 bol spis opätovne predložený vyššej

súdnej úradníčke na rozhodnutie o návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Vyššia súdna úradníčka urobila úpravou z 27. 2. 2008 dopyty potrebné k rozhodnutiu,

a dňa 18. 3. 2008 bolo vykonané lustrum v Sociálnej poisťovni (...) ohľadom evidencie

navrhovateľa. Odpovede na dopyty boli súdu doručené v dňoch 1. 4. 2008, 2. 4. 2008

a 14. 4. 2008. Uznesením zo dňa 16. 6. 2008 súd ustanovil navrhovateľovi pre toto konanie

zástupcu, JUDr. A. Č., rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

Podľa názoru súdu sťažovateľ spôsobil prieťahy tým, že samotná žaloba je neúplná,

neurčitá a petit vykazuje nedostatky, pretože je nezrozumiteľný a hlavne nevykonateľný.

Túto skutočnosť sa doposiaľ nepodarilo súdu odstrániť.

Treba skonštatovať, že prieťahy v konaní boli spôsobené aj samotným súdom,

a to tým, že vec viackrát prešla na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi, pričom

nový zákonný sudca sa musel dôsledne oboznámiť so spisovým materiálom, na druhej

strane treba skonštatovať, že ani samotní sudcovia vo veci nekonali plynulo a

nezabezpečovali efektívnymi a sústredenými úkonmi to, aby sa konalo bez zbytočných

prieťahov.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 8. júla 2008, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré

považuje za preukázané.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko v podaní zo 14. júla 2008,

v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu tohto vyjadrenia vyplýva, že okresný súd v zásade nespochybňuje mnou

uvádzanú existenciu prieťahov; predseda súdu sám skonštatoval, že prieťahy v konaní boli

spôsobené aj samotným súdom a tiež že zákonní sudcovia nekonali plynulo a efektívne.

Okresný súd poukazuje vo svojom vyjadrení na to, že ja som vraj svojimi neúplnými

a nezrozumiteľnými podaniami prispel k vzniku prieťahov. Poukazujem v tejto súvislosti

na skutočnosť, že súd má v zmysle poučovaciu povinnosť voči účastníkom konania

a je povinný v prípade nedostatkov podania účastníka konania tohto poučiť jasným

a zrozumiteľným spôsobom o tom, ako nedostatky konania odstrániť. V prípade nejasností

mohol a mal súd postupovať dôsledne v zmysle . Rovnako mohol súd urýchliť

priebeh konania tým, že by mi ustanovil právneho zástupcu na ochranu mojich záujmov

v konaní bez zbytočného odkladu (právny zástupca mi bol ustanovený až po takmer troch

rokoch od mojej žiadosti). Preto sa domnievam, že i túto časť prieťahov, ktorých zavinenie

súd pripisuje mne, je potrebné pripísať na vrub okresného súdu.

Ostatné dôvody, ktorými sa konajúci sudca snaží ospravedlniť dĺžku konania, nie sú

podľa môjho názoru, ako i podľa doterajšej praxe Ústavného súdu SR okolnosťami

objektívne spôsobilými vylúčiť zodpovednosť konajúceho súdu za vznik prieťahov.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory týkajúce sa

ochrany osobnosti tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno

ich v zásade po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité. Aj keď určitú skutkovú

zložitosť veci najmä vzhľadom na potrebu preukazovania argumentov a tvrdení sťažovateľa

uvedených v návrhu možno v danej veci pripustiť, táto okolnosť však nemôže ospravedlniť

doterajšiu dĺžku konania, ktoré nielenže nebolo právoplatne skončené ani po viac ako

11-tich rokoch od jeho začatia, ale dokonca sa v ňom dosiaľ neuskutočnilo ani jedno

pojednávanie.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom rozhodovania

o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. júla 2008 okrem iného uviedol,

že „sťažovateľ spôsobil prieťahy tým, že samotná žaloba je neúplná, neurčitá a petit

vykazuje nedostatky, pretože je nezrozumiteľný a hlavne nevykonateľný. Túto skutočnosť

sa doposiaľ nepodarilo súdu odstrániť“. Okrem toho okresný súd v predmetnom vyjadrení

poukázal aj na to, že sťažovateľ 26. augusta 2005 požiadal o ustanovenie právneho

zástupcu, „nakoľko jeho návrh od samotného podania trpel vadami“.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že neodstránenie nedostatkov návrhu, ktoré

boli zrejmé od začiatku konania, a ustanovenie právneho zástupcu až takmer po troch

rokoch od uplatnenia žiadosti sťažovateľom, sú skutočnosti, ktoré treba pripísať aj na

ťarchu okresného súdu.

Ústavný súd uzavrel, že aj sťažovateľ so zreteľom na nedostatky jeho žaloby svojím

správaním ako účastník konania čiastočne prispel k spomaleniu jeho priebehu.

3. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov v konaní.

V doterajšom priebehu konania ústavný súd zistil tieto obdobia úplnej nečinnosti

okresného súdu:

- od 25. mája 1998 (vrátenie spisu z Krajského súdu v Trnave na doplnenie dôvodov

bez rozhodnutia o námietke zaujatosti) do 6. mája 1999 (opätovné predloženie spisu

Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o námietke zaujatosti), t. j. takmer jeden rok,

- od 10. októbra 1999 (doručenie uznesenia Krajského súdu v Trnave o námietke

zaujatosti okresnému súdu) do 16. januára 2001 (okresný súd doručoval uznesenie

Krajského súdu v Trnave účastníkom konania), t. j. viac ako jeden rok,

- od 16. januára 2001 (okresný súd doručoval uznesenie Krajského súdu v Trnave

účastníkom konania) do 28. mája 2007 (okresný súd vyžiadal zaslanie súvisiaceho spisu),

t. j. viac ako šesť rokov.

Celková doba nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu v doterajšom

priebehu napadnutého konania predstavuje viac ako osem rokov.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. júla 2008 pripustil, že z jeho strany

došlo k prieťahom v namietanom konaní, keď okrem iného uviedol:

„Treba skonštatovať, že prieťahy v konaní boli spôsobené aj samotným súdom,

a to tým, že vec viackrát prešla na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi, pričom

nový zákonný sudca sa musel dôsledne oboznámiť so spisovým materiálom, na druhej

strane treba skonštatovať, že ani samotní sudcovia vo veci nekonali plynulo a

nezabezpečovali efektívnymi a sústredenými úkonmi to, aby sa konalo bez zbytočných

prieťahov.“

Obranu okresného súdu spočívajúcu v konštatovaní, že „vec viackrát prešla

na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi, ako aj v poukázaní na iné personálne

a organizačné problémy“, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože už vo svojej

predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý

oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom

na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom

dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy

v súdnom konaní (napr. , ).

Napokon ústavný súd hodnotiac postup okresného súdu, tak ako už vyslovil vo svojej

predchádzajúcej judikatúre (napr. ), konštatoval, že z ústavnoprávneho

hľadiska je neprijateľné, aby súdne konanie o uplatnenom nároku sťažovateľa nebolo

právoplatne skončené ani po viac ako 11-tich rokoch od jeho začatia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

494 460 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, resp. v jej doplnení, v ktorom okrem

iného akcentoval najmä to, že:

„Stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádza preto, že konajúci súd

v predmetnej veci nerozhodol, trvá už 10 rokov. Vzhľadom na to by bolo podľa názoru

sťažovateľa nespravodlivé, aby bolo po takom dlhom období porušovania jeho základných

ústavných práv iba skonštatované ich porušenie a prikázané súdu konať vo veci.“

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen deklarovanie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

najmä dobu jeho nečinnosti a neefektívnej činnosti, berúc do úvahy tiež

konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä povahu veci, čiastočné prispenie sťažovateľa

k doterajšej dĺžke konania ústavný súd považoval priznanie sumy 120 000 Sk za primerané

finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom na jeho žiadosť

ustanoveným advokátom JUDr. R. C. Podľa ústavný

súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola

19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)

a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 3 176 Sk (za jeden úkon právnej služby)

a 2 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume

6 732 Sk.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008