Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 128 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (133)IV. ÚS 127/08
PDF · 289.92 KB
No categories available
IV. ÚS 127/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. augusta 2008
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho v konaní o sťažnosti MUDr. M. S., C., zastúpeného advokátom JUDr. R. C.,
T., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 37/1998, za účasti Okresného súdu Trnava, takto
rozhodol:
1. Základné právo MUDr. M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 37/1998
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 37/1998konal bez zbytočných prieťahov.
3. MUDr. M. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk (slovom
stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť MUDr. M.
S. trovy konania v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania v sume
6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na účet Kancelárie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 127/08 z 3. júna 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“)
doplnenú na výzvu ústavného súdu podaním ustanoveného právneho zástupcu JUDr. R. C.
doručeným 27. mája 2008, ktorou namietal porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 37/1998.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ešte v roku 1997 (podľa zistenia ústavného súdu
bol návrh podaný 30. decembra 1996, pozn.) podal návrh na začatie konania Okresnému
súdu Skalica. Týmto návrhom sa domáhal ochrany svojej osobnosti „voči odporcom
v I. rade - Nemocnici s poliklinikou v S., odporcovi v II. rade - MUDr. R. K., odporcovi
v III. rade - MUDr. R. a odporkyni v IV. rade - MUDr. V.“. Okresný súd Skalica vec
postúpil okresnému súdu, kde je vedená pod sp. zn. 14 C 37/1998.
Sťažovateľ poukázal na to, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola vec
právoplatne skončená, a preto sa domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Právo MUDr. M. S. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 37/1998 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Trnava sa prikazuje pokračovať v konaní sp. zn. 14 C 37/1998
bez zbytočných prieťahov.“
Sťažovateľ sa ďalej domáha, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 494 460 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 2563/07 doručeným ústavnému súdu 8. júla 2008, v ktorom sa okrem iného
uvádza:
„V danom prípade ide o predmet sporu, týkajúci sa žaloby o ochranu osobnosti,
pričom nejde o právne zložitý spor, avšak podľa názoru súdu ide o skutkovo zložitý spor
vzhľadom na argumentácie, ktoré používa žalobca vo svojej žalobe a ktoré treba objektívne
preukazovať v rámci celého konania.
Uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci od podania návrhu až doposiaľ
Dňa 30. 12. 1996 podal navrhovateľ návrh na začatie konania vo veci porušenia
základných práv na Okresnom súde Senica [zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Okresný
súd Senica 17. septembra 1997 postúpil spis v zmysle § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) Okresnému súdu Skalica, ktorý 21. októbra 1997 z dôvodu
nesúhlasu s postúpením veci predložil spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave;
Krajský súd v Trnave uznesením z 27. novembra 1997 vyslovil, že nesúhlas Okresného
súdu Skalica s postúpením veci je dôvodný, a ďalej vyslovil, že na konanie vo veci
je miestne príslušný Okresný súd Trnava, pozn.]. Predmetný návrh bol postúpený
z Okresného súdu Senica na tunajší súd dňa 19. 2. 1998, a bol pridelený na rozhodnutie
JUDr. B. M. JUDr. M. dňa 10. 3. 1998 požiadala o vylúčenie z rozhodovania vo veci,
nakoľko sa cítila byť zaujatá pre svoj vzťah k MUDr. R. K., jednému z odporcov. Predseda
tunajšieho súdu predložil dňa 18. 3. 1998 vec Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie
o vznesenej námietke zaujatosti sudkyňou. Spis bol dňa 25. 5. 1998 vrátený na ďalšie
doplnenie bez meritórneho rozhodnutia o námietke zaujatosti, a po vykonaní nariadených
úkonov, bol spis opätovne zaslaný na rozhodnutie o námietke na Krajský súd Trnava dňa
6. 5. 1999. Dňa 29. 6. 1999 bol spis opäť vrátený Krajským súdom Trnava na doplnenie
dôvodov, pre ktoré sa vec prejednávajúca sudkyňa cíti byť zaujatá. Krajský súd Trnava dňa
27. 8. 1999 rozhodol o námietke tak, že JUDr. M. nebola vylúčená z prejednania
a rozhodovania danej veci. Rozhodnutie Krajského súdu Trnava o námietke zaujatosti bolo
účastníkom doručované úpravou zo dňa 16. 1. 2001. Následne bol spis pridelený na ďalšie
rozhodovanie po odchode JUDr. M. do dôchodku JUDr. M. M., ktorá bola dlhodobo
práceneschopná, a dňa 5. 6. 2002, po odchode JUDr. M. na materskú dovolenku bol spis
pridelený mne. Písomným podaním zo dňa 26. 8. 2005 požiadal navrhovateľ o ustanovenie
právneho zástupcu, nakoľko jeho návrh od samotného podania trpel vadami, keď bol
neurčitý, a neobsahoval zrozumiteľný a hlavne vykonateľný petit. Dňa 28. 5. 2007 bol
požiadaný Okresný súd Senica o zaslanie ich spisu 8 C 177/94, ktorý s danou vecou súvisel,
a následne bol spis predložený vyššej súdnej úradníčke na rozhodnutie o návrhu
na ustanovenie právneho zástupcu. Úpravou z 29. 5. 2007 bol navrhovateľ vyzvaný
na preukázanie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov, posúdenie ktorých
je predpokladom k rozhodnutiu o podanom návrhu na ustanovenie zástupcu v konaní.
Navrhovateľ podaním zo dňa 6. 8. 2007 požiadal súd o bližšiu identifikáciu odporcu v danej
výzve, nakoľko zo zaslanej výzvy súdu nevedel identifikovať spor, o ktorý sa jedná (čím
nepriamo potvrdzuje, že jeho návrh je od samotného počiatku nejasný). Opätovne bol
súdom pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty vyzvaný na oznámenie dotazovaných
skutočností ohľadom jeho majetkových pomerov dňa 8. 8. 2007. Dňa 30. 10. 2007,
a následne aj dňa 22. 11. 2007 navrhovateľ požiadal o predĺženie lehoty na vydokladovanie
svojich majetkových pomerov, nakoľko na skompletizovanie dokladov potreboval čas
do 17. 12. 2007. Dňa 21. 12. 2007 navrhovateľ zaslal súdu vyplnené potvrdenie o svojich
osobných a majetkových pomeroch. Dňa 22. 2. 2008 bol spis opätovne predložený vyššej
súdnej úradníčke na rozhodnutie o návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
Vyššia súdna úradníčka urobila úpravou z 27. 2. 2008 dopyty potrebné k rozhodnutiu,
a dňa 18. 3. 2008 bolo vykonané lustrum v Sociálnej poisťovni (...) ohľadom evidencie
navrhovateľa. Odpovede na dopyty boli súdu doručené v dňoch 1. 4. 2008, 2. 4. 2008
a 14. 4. 2008. Uznesením zo dňa 16. 6. 2008 súd ustanovil navrhovateľovi pre toto konanie
zástupcu, JUDr. A. Č., rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť.
Podľa názoru súdu sťažovateľ spôsobil prieťahy tým, že samotná žaloba je neúplná,
neurčitá a petit vykazuje nedostatky, pretože je nezrozumiteľný a hlavne nevykonateľný.
Túto skutočnosť sa doposiaľ nepodarilo súdu odstrániť.
Treba skonštatovať, že prieťahy v konaní boli spôsobené aj samotným súdom,
a to tým, že vec viackrát prešla na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi, pričom
nový zákonný sudca sa musel dôsledne oboznámiť so spisovým materiálom, na druhej
strane treba skonštatovať, že ani samotní sudcovia vo veci nekonali plynulo a
nezabezpečovali efektívnymi a sústredenými úkonmi to, aby sa konalo bez zbytočných
prieťahov.“
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 8. júla 2008, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré
považuje za preukázané.
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko v podaní zo 14. júla 2008,
v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Z obsahu tohto vyjadrenia vyplýva, že okresný súd v zásade nespochybňuje mnou
uvádzanú existenciu prieťahov; predseda súdu sám skonštatoval, že prieťahy v konaní boli
spôsobené aj samotným súdom a tiež že zákonní sudcovia nekonali plynulo a efektívne.
Okresný súd poukazuje vo svojom vyjadrení na to, že ja som vraj svojimi neúplnými
a nezrozumiteľnými podaniami prispel k vzniku prieťahov. Poukazujem v tejto súvislosti
na skutočnosť, že súd má v zmysle § 5 OSP poučovaciu povinnosť voči účastníkom konania
a je povinný v prípade nedostatkov podania účastníka konania tohto poučiť jasným
a zrozumiteľným spôsobom o tom, ako nedostatky konania odstrániť. V prípade nejasností
mohol a mal súd postupovať dôsledne v zmysle § 43 OSP. Rovnako mohol súd urýchliť
priebeh konania tým, že by mi ustanovil právneho zástupcu na ochranu mojich záujmov
v konaní bez zbytočného odkladu (právny zástupca mi bol ustanovený až po takmer troch
rokoch od mojej žiadosti). Preto sa domnievam, že i túto časť prieťahov, ktorých zavinenie
súd pripisuje mne, je potrebné pripísať na vrub okresného súdu.
Ostatné dôvody, ktorými sa konajúci sudca snaží ospravedlniť dĺžku konania, nie sú
podľa môjho názoru, ako i podľa doterajšej praxe Ústavného súdu SR okolnosťami
objektívne spôsobilými vylúčiť zodpovednosť konajúceho súdu za vznik prieťahov.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory týkajúce sa
ochrany osobnosti tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno
ich v zásade po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité. Aj keď určitú skutkovú
zložitosť veci najmä vzhľadom na potrebu preukazovania argumentov a tvrdení sťažovateľa
uvedených v návrhu možno v danej veci pripustiť, táto okolnosť však nemôže ospravedlniť
doterajšiu dĺžku konania, ktoré nielenže nebolo právoplatne skončené ani po viac ako
11-tich rokoch od jeho začatia, ale dokonca sa v ňom dosiaľ neuskutočnilo ani jedno
pojednávanie.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom rozhodovania
o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom.
Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. júla 2008 okrem iného uviedol,
že „sťažovateľ spôsobil prieťahy tým, že samotná žaloba je neúplná, neurčitá a petit
vykazuje nedostatky, pretože je nezrozumiteľný a hlavne nevykonateľný. Túto skutočnosť
sa doposiaľ nepodarilo súdu odstrániť“. Okrem toho okresný súd v predmetnom vyjadrení
poukázal aj na to, že sťažovateľ 26. augusta 2005 požiadal o ustanovenie právneho
zástupcu, „nakoľko jeho návrh od samotného podania trpel vadami“.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že neodstránenie nedostatkov návrhu, ktoré
boli zrejmé od začiatku konania, a ustanovenie právneho zástupcu až takmer po troch
rokoch od uplatnenia žiadosti sťažovateľom, sú skutočnosti, ktoré treba pripísať aj na
ťarchu okresného súdu.
Ústavný súd uzavrel, že aj sťažovateľ so zreteľom na nedostatky jeho žaloby svojím
správaním ako účastník konania čiastočne prispel k spomaleniu jeho priebehu.
3. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v konaní.
V doterajšom priebehu konania ústavný súd zistil tieto obdobia úplnej nečinnosti
okresného súdu:
- od 25. mája 1998 (vrátenie spisu z Krajského súdu v Trnave na doplnenie dôvodov
bez rozhodnutia o námietke zaujatosti) do 6. mája 1999 (opätovné predloženie spisu
Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o námietke zaujatosti), t. j. takmer jeden rok,
- od 10. októbra 1999 (doručenie uznesenia Krajského súdu v Trnave o námietke
zaujatosti okresnému súdu) do 16. januára 2001 (okresný súd doručoval uznesenie
Krajského súdu v Trnave účastníkom konania), t. j. viac ako jeden rok,
- od 16. januára 2001 (okresný súd doručoval uznesenie Krajského súdu v Trnave
účastníkom konania) do 28. mája 2007 (okresný súd vyžiadal zaslanie súvisiaceho spisu),
t. j. viac ako šesť rokov.
Celková doba nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu v doterajšom
priebehu napadnutého konania predstavuje viac ako osem rokov.
Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. júla 2008 pripustil, že z jeho strany
došlo k prieťahom v namietanom konaní, keď okrem iného uviedol:
„Treba skonštatovať, že prieťahy v konaní boli spôsobené aj samotným súdom,
a to tým, že vec viackrát prešla na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi, pričom
nový zákonný sudca sa musel dôsledne oboznámiť so spisovým materiálom, na druhej
strane treba skonštatovať, že ani samotní sudcovia vo veci nekonali plynulo a
nezabezpečovali efektívnymi a sústredenými úkonmi to, aby sa konalo bez zbytočných
prieťahov.“
Obranu okresného súdu spočívajúcu v konštatovaní, že „vec viackrát prešla
na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi, ako aj v poukázaní na iné personálne
a organizačné problémy“, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože už vo svojej
predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom
na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).
Napokon ústavný súd hodnotiac postup okresného súdu, tak ako už vyslovil vo svojej
predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 173/05), konštatoval, že z ústavnoprávneho
hľadiska je neprijateľné, aby súdne konanie o uplatnenom nároku sťažovateľa nebolo
právoplatne skončené ani po viac ako 11-tich rokoch od jeho začatia.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 37/1998 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
494 460 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, resp. v jej doplnení, v ktorom okrem
iného akcentoval najmä to, že:
„Stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádza preto, že konajúci súd
v predmetnej veci nerozhodol, trvá už 10 rokov. Vzhľadom na to by bolo podľa názoru
sťažovateľa nespravodlivé, aby bolo po takom dlhom období porušovania jeho základných
ústavných práv iba skonštatované ich porušenie a prikázané súdu konať vo veci.“
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen deklarovanie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
14 C 37/1998 najmä dobu jeho nečinnosti a neefektívnej činnosti, berúc do úvahy tiež
konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä povahu veci, čiastočné prispenie sťažovateľa
k doterajšej dĺžke konania ústavný súd považoval priznanie sumy 120 000 Sk za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom na jeho žiadosť
ustanoveným advokátom JUDr. R. C. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola
19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)
a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 3 176 Sk (za jeden úkon právnej služby)
a 2 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume
6 732 Sk.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2008