Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 354 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (512)I. ÚS 62/97
PDF · 86.33 KB
No categories available
I. ÚS 62/97
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
konanom 8. októbra 1997 predbežne prerokoval podnet ,
bytom vo veci porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 103/96 a takto
r o z h o d o l :
1. Podnet v časti namietajúcej porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky u jeho syna
o d m i e t a , pretože ho podala zjavne neoprávnená osoba.
2. Podnet v časti namietajúcej porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t
a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. mája
1997 doručené podanie , bytom , so
6 prílohami. Navrhovateľ svoje podanie označil ako podnet v zmysle čl. 130 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom požadoval, aby ústavný súd posúdil: „či boli
porušené moje ľudské práva garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, prípadne
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach“, resp. požiadal „o ochranu
ústavnosti, pretože v konaní, ktoré predchádzalo, ako aj v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR došlo k porušeniu článku 46 ods. 1 Ústavy SR“.
K porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa názoru
navrhovateľa došlo postupom, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ako súdu dovolacieho orgánu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cdo 103/96.
Navrhovateľ k podnetu o. i. priložil aj rozsudok najvyššieho súdu v tejto veci
z 20. februára 1997, v ktorom sú podľa jeho názoru: „obídené všetky konkrétne
skutočnosti uvedené v mojom dovolaní zo dňa 4. 7. 1995, ktoré taktiež prikladám. Za
závažné považujem ods. 2 na str. 10 rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorým
dokladuje sfalšovanie zápisnice zo súdneho pojednávania 14. 12. 1994 na Krajskom
súde v Bratislave. Môj syn odporca III. na súdnom pojednávaní nebol, o čom
prikladám jeho písomné vyjadrenie zo dňa 6. 3. 1996. Písomné predvolanie mu
nebolo doručené a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený
konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie
svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani postup všeobecných
súdov Slovenskej republiky pri rozhodovaní, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k
porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby ako
účastníka súdneho konania (čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky) a pokiaľ
tomuto základnému právu alebo slobode neposkytuje právnu ochranu iný orgán
Slovenskej republiky formou opravného prostriedku. Pri predbežnom prerokovaní
každého podnetu ústavný súd skúma, či obsahuje zákonom predpísané náležitosti
upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z., rovnako skúma, či neexistujú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi podmienky,
splnenie ktorých ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu,
patria aj tie, či podnet podala oprávnená osoba a či nie je zjavne neopodstatnený.
Ako ústavný súd už viackrát rozhodol v prípadoch podnetov fyzických alebo
právnických osôb: „Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná
neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej
republiky nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ
podnetu“ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 75/96, I. ÚS 20/97).
1. V časti namietajúcej porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky u syna navrhovateľa bol podnet
odmietnutý, pretože ho podala zjavne neoprávnená osoba. V konaní o podnetoch
podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky môžu navrhovatelia (fyzické alebo
právnické osoby) namietať výlučne porušenie „svojich práv“. Keďže navrhovateľ
v tejto časti svojho podnetu namietal porušenie iných ako svojich práv, bol podnet
odmietnutý, pretože ho podala zjavne neoprávnená osoba.
2. Navrhovateľ ďalej namietal, že došlo aj k porušeniu jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. K jeho porušeniu
malo dôjsť postupom, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
súdu dovolacieho, pretože tento „obišiel všetky konkrétne skutočnosti uvedené
v mojom dovolaní zo dňa 4. júla 1995“. Ústavný súd Slovenskej republiky pri
predbežnom prerokovaní tejto časti podnetu preskúmal, či uvedený postup
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v príčinnej súvislosti so základným právom
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a či
nepreskúmaním celého petitu dovolania príslušným dovolacím súdom môže prísť k
porušeniu práva na súdnu ochranu v zmysle citovaného článku ústavy a dospel k
záveru, že tomu tak nie je. Článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje
každému právo, aby sa zákonom ustanoveným postupom mohol domáhať svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde. Obsahom tohto základného práva je preto
povinnosť súdu takémuto právu ochranu poskytnúť (neodňať), ak sú splnené všetky
procesné podmienky súdneho konania. Ako uviedol ústavný súd už predtým:
„K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky preto dochádza v prípade, keď sa „každý“ a zákonom ustanoveným
postupom domáhal svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ale súdna ochrana
tomuto právu napriek tomu poskytnutá nebola (I. ÚS 24/97). Zmyslom práva na
súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca
povinnosť súdu o veci konať. Podľa právneho názoru ústavného súdu však
navrhovateľovi súdna ochrana odopretá (odňatá) nebola,
keďže mu bolo umožnené domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva
ako na prvostupňovom, tak aj na odvolacom a napokon na dovolacom súde. Žiadny
zo súdnych orgánov, na ktorý sa navrhovateľ postupne obrátil (Okresný súd
Bratislava - vidiek ako súd prvostupňový, Krajský súd Bratislava ako súd odvolací a
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací) totiž navrhovateľovi neuprel
možnosť domáhať sa svojho práva zákonom stanoveným postupom, naopak každý
o jeho veci konal a aj rozhodol.
Hoci nesprávnym postupom súdov v takto začatých a prebiehajúcich súdnych
konaniach môže dôjsť k porušeniu práva účastníkov súdneho konania na spravodlivý
súdny proces (vrátane ich základných práv ako účastníkov súdneho konania),
samotné konania a rozhodnutia súdov sú prejavom toho, že základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rešpektované.
Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
podnetu zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi označeným postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý na základe dovolania navrhovateľa
dovolacie konanie v jeho veci začal, vykonal a o nej aj rozhodol a jeho právom na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie ktorého
pred ústavným súdom namietal. Z tohoto dôvodu bol podnet navrhovateľa v tejto
časti odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 1997
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Richard R a p a n
t
predseda senátu