Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)87f/390632.b0e773.pdf
PDF · 114.25 KB
No categories available
2Toš/2/2007
Najvyšší súd 2 Toš 2/2007
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému JUDr. P. P.,
pre trestný čin podplácania podľa § 161 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom
do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) na verejnom zasadnutí, konanom 9. septembra 2008
v Bratislave prejednal odvolanie obžalovaného JUDr. P. P. proti rozsudku Špeciálneho súdu
v Pezinku z 30. novembra 2006, sp. zn. PK 2 Tš 15/2005 a takto
rozhodol:
Podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 sa odvolanie obžalovaného
JUDr. P. P. z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Špeciálny súd v Pezinku rozsudkom z 30. novembra 2006, sp. zn. PK 2 Tš 15/2005,
uznal obžalovaného JUDr. P. P. za vinného zo spáchania trestného činu podplácania podľa
§ 161 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.),
ktorého sa podľa skutkových zistení prvostupňového súdu dopustil tým, že
v presne nezistený čas v období od 4. do 13. júla 2004 dňa 13. júla 2004 na dvoch
stretnutiach v P. v kaviarni hotela E. v odpoludňajších hodinách ako obhajca obvineného
Mgr. V. S. vo veci vedenej na Úrade boja proti organizovanej kriminalite, Odbore boja proti
organizovanej kriminalite -Stred pod ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 požiadal JUDr. M. M.,
obhajkyňu v tej istej trestnej veci obvineného S. Z., aby ovplyvnila svojho klienta tak, aby
menovaný pri konfrontácii plánovanej na deň 16. júla 2004 zmenil svoju predchádzajúcu
výpoveď tak, aby bola v prospech obvineného Mgr. V. S. a na v poradí druhom stretnutí
sľúbil za to JUDr. M. M. a S. Z. úplatok vo výške 100 000 Sk každému z nich, úplatok sa
pokúsil odovzdať, čo JUDr. M. M. odmietla a po tom, keď obvinený S. Z. pri konfrontácii
16. júla 2004 zmenil svoju výpoveď, 16. septembra 2004 v P. v kaviarni hotela E.
v odpoludňajších hodinách odovzdal JUDr. M. M. sumu 30 000 Sk, pričom prehlásil,
že 25 000 Sk je určených pre ňu a 5 000 Sk je určených pre S. Z.
Za uvedený trestný čin špeciálny súd uložil podľa § 161 ods. 3 Tr. zák. obžalovanému
JUDr. P. P. trest odňatia slobody vo výmere dva roky, výkon ktorého súčasne podľa § 58
ods. 1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu štyroch rokov.
Zároveň obžalovanému podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. uložil trest prepadnutia veci,
a to peňažnej sumy 30 000 Sk, ktorá bola požitá na spáchanie súdeného trestného činu.
Proti citovanému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný
JUDr. P. P.
V rozsiahlom písomnom odôvodnení a jeho dodatkov (viac než 50 strán) obžalovaný
nenamietal, že poskytol JUDr. M. peňažnú čiastku 30 000 Sk, nie však ako úplatok za nejakú
protislužbu, ale ako sponzorský dar, keďže JUDr. M. ho opakovane upozorňovala, že jej
klient S. Z. nemá peniaze na zaplatenie obhajoby. Túto okolnosť prvostupňový súd nebral
do úvahy. V ďalšom namietal nezákonnosť konania, ktoré sa proti nemu viedlo a v dôsledku
toho aj verdikt súdu prvého stupňa.
Predovšetkým poukázal na to, že obvinenie mu nebolo vznesené bez meškania, vyčká-
valo sa až do 30. septembra 2004, kedy mu obvinenie bolo doručené. Iba v dôsledku toho
sa jeho prípad dostal pred Špeciálny súd v Pezinku. Do spisu neboli dané ani odposluchy
hovorov JUDr. M. za obdobie od 14. júla do 15. septembra 2005, ktoré preukazovali
nepravdivosť tvrdení JUDr. M., ktorá bola za agenta ustanovená v júli 2004 a následne
vyprovokovala najmenej päť stretnutí. V spise sa však nachádzajú odposluchy iba
z posledných dvoch stretnutí. Nikto nebral do úvahy, že JUDr. M. sa práve v týchto
odposluchoch vyhrážala, že ak svedok S. nebude konať tak, ako ona chce, tak ho zabije.
Odvolateľ namietal aj to, že JUDr. M. nebola zbavená mlčanlivosti svojim klientom,
preto pokiaľ prijala úlohu agenta provokatéra, konala v rozpore s predpismi o advokácii.
Za uvedené konanie bola disciplinárne postihnutá, čo potvrdil svojim rozhodnutím aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Uvedený dôkaz bol v dôsledku toho nezákonný, a preto nemal byť použitý v trestnom
konaní. Naviac JUDr. M. ho aktívne navádzala na spáchanie trestného činu, vyzývala ho na
odovzdanie peňazí, čo je v rozpore s úlohou agenta.
V ďalšom odvolateľ namietal zákonnosť postupu špeciálneho súdu, pokiaľ tento
hlavné pojednávanie 30. novembra 2006, na ktorom bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok,
vykonal v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené zákonné podmienky. Poukázal na to,
že sa vždy najneskôr v deň pojednávania ospravedlnil a doručil súdu doklad o práceneschop-
nosti, pričom súd si aj overoval pravdivosť týchto dokladov.
Záverom odvolateľ uviedol, že odovzdanie peňazí JUDr. M. (30 000 Sk) bolo
nesprávne vyhodnotené ako poskytnutie úplatku, pretože podstatná časť týchto peňazí bola
odovzdaná JUDr. M. na úhradu trov právneho zastúpenia jej klienta, o čo sama opakovane
žiadala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania obžalovaného JUDr. P. P. v
zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. ako odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých
výrokov rozsudku, proti ktorým mohol podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré
predchádzalo vo vzťahu k obžalovanému rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané. Po splnení tejto prieskumnej povinnosti zistil, že odvolanie
obžalovaného JUDr. P. P. nie je dôvodné.
Podľa zistenia odvolacieho súdu predovšetkým neobstojí námietka obžalovaného
JUDr. P. P., že súd prvého stupňa v rozpore so zákonom vykonal hlavné pojednávanie
30. novembra 2006 napriek tomu, že obžalovaný sa tohto hlavného pojednávania nezúčastnil.
Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovaný JUDr. P. P. bol na predmetné hlavné
pojednávanie riadne predvolaný 9. novembra 2006 (pozri č.l. 600). Na uvedené predvolania
obžalovaný reagoval viacerými písomnými podaniami, v ktorých okrem invektív voči
procesnému sudcovi uviedol, že je chorý, lieči sa, berie sedatíva a do termínu hlavného
pojednávania sa asi nevylieči, preto naň nepríde, lebo by nič nemohol vnímať. K uvedeným
podaniam obžalovaný nepripojil žiadne lekárske potvrdenie, že je práceneschopný, a že jeho
aktuálny zdravotný stav je natoľko vážny, že mu znemožňuje účasť na hlavnom pojednávaní.
Podľa § 202 ods. 2 Tr. por. v neprítomnosti obžalovaného môže sa hlavné
pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že možno vec spoľahlivo rozhodnúť a účel
trestného konania dosiahnuť i bez prítomnosti obžalovaného, a pritom
a) obžaloba bola obžalovanému riadne doručená a obžalovaný bol na hlavné pojedná-
vanie včas a riadne predvolaný a
b) o skutku, ktorý je predmetom obžaloby, bol obžalovaný už niektorým orgánom
činným v trestnom konaní vyslúchnutý a bolo dodržané ustanovenie o vznesení obvinenia
(§ 163) a obvinený bol upozornený na možnosť preštudovať spis a urobiť návrhy na
doplnenie vyšetrovania (§ 166 ods. 1).
Podľa § 202 ods. 3 Tr. por. hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného
nemožno konať, ak je obžalovaný vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, alebo ak
ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica
prevyšuje päť rokov. V prípadoch nutnej obhajoby (§ 36) nemožno konať hlavné pojedná-
vanie bez prítomnosti obhajcu.
V posudzovanej veci neboli zistené také podmienky, ktoré by vylučovali možnosť
konať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného JUDr. P. P. a naopak boli pre taký
postup splnené podmienky ustanovenia § 202 ods. 2 Tr. por.
Obžalovaný JUDr. P. P. začiatkom novembra 2006 vypovedal plnú moc svojej
dovtedajšej obhajkyni JUDr. K. D. a neskôr (aj v rámci podaného odvolania) namietal, že mu
prvostupňový súd uložil príliš krátku lehotu na zvolenie si iného obhajcu (3 dni) a naviac
nesúhlasil ani s tým, že mu ustanovil náhradnú obhajkyňu JUDr. M. H.
Uvedený postup podľa odvolacieho súdu nebol nesprávny, pretože pre krátkosť času
do určeného termínu hlavného pojednávania musel postupovať urýchlene, aby prípadne
zvolený obhajca mal možnosť oboznámiť sa so spisom.
Rovnako správne postupoval, keď obžalovanému ustanovil náhradnú obhajkyňu,
pretože bola daná dôvodná obava, že by mohlo byť zmarené hlavné pojednávanie pre neprí-
tomnosť zvoleného obhajcu. Obžalovaný bol napokon oprávnený kedykoľvek si zvoliť
obhajcu podľa vlastného výberu a pokiaľ by sa tento zúčastnil hlavného pojednávania,
ustanovenie náhradnej obhajkyne by bolo zrušené.
Rovnako nie je namieste námietka odvolateľa, že JUDr. M. nemohla byť ustanovená
za agentku (v dôsledku čoho bolo proti nej vedené aj disciplinárne konanie), a preto vykona-
nie dôkazu výsluchom tejto agentky, ako aj použitím nahrávok ich stretnutí bol neprípustný,
keďže išlo o dôkaz nezákonný a preto aj v konaní nepoužiteľný.
Podľa § 88b ods. 1 Tr. por. pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov
obzvlášť závažných trestných činov, korupcie a trestného činu podľa § 158 Trestného zákona
možno použiť agenta. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie
a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne
sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie z trestnej činnosti alebo úmyslu osoby
spáchať takýto trestný čin.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia Tr. por. konanie agenta musí byť v súlade
s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní
alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie
trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu spáchanú verejným činiteľom alebo zahraničným
verejným činiteľom, ak možno dôvodne predpokladať, že páchateľ by spáchal taký trestný čin
aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.
Z obsahu spisu vyplýva, ako na to vecne správne a výstižne poukázal súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozsudku, že k ustanoveniu JUDr. M. za agentku došlo až po
tom, čo už jej bol obžalovaným skôr sľubovaný úplatok v súvislostiach podrobne
rozvedených v napadnutom rozsudku, takže získané poznatky odôvodňovali podozrenie
úmyslu
obžalovaného spáchať korupčný trestný čin. Rovnako je zrejmé, že k odhaleniu a usvedčeniu
obžalovaného inými prostriedkami by bolo podstatne sťažené, preto ustanovenie agenta bolo
namieste.
Okolnosť, že týmto agentom bola advokátka JUDr. M. M., ktorá podľa zistenia
V. disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory a svojim konaním sa tak dopustila
disciplinárneho previnenia, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim
rozsudkom z 15. februára 2007, sp. zn. 3 Sž 36/2006, nemala vplyv na použiteľnosť
uvedeného dôkazu v posudzovanej veci.
Zistenia V. disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory ako aj senátu
správneho kolégia sa totiž vzťahovali výhradne na otázku zistenia, či je v súlade so zákonom
o advokácii, pôsobenie advokáta ako agenta. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom
už skôr citovanom rozsudku podrobne rozobral dôvody pre naznačenú otázku, avšak súčasne
upozornil, že v posudzovanej veci nijako obsahovo nepreskúmaval činnosť JUDr. M. M. ako
agentky; v uvedenom konaní išlo výhradne o riešenie otázky, či agent ako inštitút je
zlučiteľný s výkonom advokácie.
Najvyšší súd napokon zdôraznil, že neposudzoval zákonnosť použitia agenta
ako dôkazu v trestnom konaní (v prejednávanej veci), ale výlučne jeho zlučiteľnosť s postave-
ním advokáta podľa zákona o advokácii. Posudzoval teda vznik osobitných právnych
dôsledkov v prípade porušenia zákona o advokácii, pretože plnením úlohy agenta je Trestným
zákonom vylúčená iba jeho trestná zodpovednosť, ale nie je vylúčená jeho zodpovednosť
za disciplinárne správne delikty podľa zákona o advokácii a advokátskeho poriadku.
Odvolací súd zistil, že JUDr. M. M. bola za agenta ustanovenú v súlade s Trestným
poriadkom a v súlade s ním aj ako agent postupovala. Pokiaľ svojim súhlasom spolupracovať
ako advokátka v postavení agenta porušila svoje povinnosti advokátky neznamená to automa-
ticky, že by uvedený dôkaz bol nezákonný a nepoužiteľný pri rozhodovaní o obžalobe, ktorá
na obžalovaného JUDr. P. P. bola podaná.
Nepochybil preto súd prvého stupňa, keď aj tento dôkaz vykonal a prihliadal naň
v rámci rozhodovania o vine obžalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so závermi v napadnutom rozsudku
neuveril obhajobe obžalovaného JUDr. P. P., že peniaze (30 000 Sk) JUDr. M. odovzdal ako
sponzorský dar. Okrem argumentácie v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorou sa
odvolací súd stotožnil, je totiž neprehliadnuteľné, že k prvotnému sľubu dať úplatok za
konkrétnym cieľom (podrobne rozobrané v odôvodnení rozsudku špeciálneho súdu) došlo už
skôr a v podstatne vyššej čiastke. V konečnom dôsledku by malo ísť o sponzorský dar, potom
konanie JUDr. M. po odmietnutí úplatku by bolo celkom nelogické.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné zaoberať sa špekulatív-
nymi úvahami o tom, že k vzneseniu obvinenia JUDr. P. došlo zámerne s väčším časovým
odstupom len preto, aby sa dostal do rozhodovacej právomoci špeciálneho súdu.
Z uvedeného v konečnom dôsledku vyplýva, že odvolaním napadnutý rozsudok
je výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo
k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu
veci, alebo na možnosť uplatnenia práva obžalovaného na obhajobu.
Zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. vykonal
špeciálny súd všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnut-
ných pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaného JUDr. P. P.
bola podaná, vrátane dokazovania zameraného na posúdenie jeho obhajobných tvrdení. Takto
vykonané dôkazy prvostupňový súd vyhodnotil jednotlivo, vo vzájomných súvislostiach ako
aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným
spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel, stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú
uvedené v ustanovení § 2 ods. 6 Tr. por., nemožno nič vytknúť.
Pri hodnotení dôkazov prvostupňový súd reagoval aj na všetky pre posúdenie veci
podstatné okolnosti, pričom svoje skutkové a právne závery založil na úvahách, s ktorými
sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil. Na takomto základe potom súd prvého stupňa
z dôkazov vyvodil skutkové zistenia, ktoré sú podľa odvolacieho súdu úplné a správne.
V odôvodnení svojho rozhodnutia špeciálny súd v súlade s ustanovením § 125 Tr. por.
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä tých, ktoré
si navzájom odporovali. Z odôvodnenia rozsudku špeciálneho súdu je zrejmé, ako sa súd
vyrovnal s obhajobou obžalovaného JUDr. P. P. a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov.
Prvostupňový súd veľmi starostlivo zvážil všetky okolnosti prípadu, citlivo a vecne
správne reagoval na obhajobné tvrdenia obžalovaného, preveril tieto vykonaným
dokazovaním a následne sa so všetkými dôkazmi vyrovnal logickým spôsobom,
nevzbudzujúcim podľa zistenia odvolacieho súdu pochybnosti o správnosti skutkových
zistení a správnosti vyhodnotenia vo veci vykonaných dôkazov.
Najvyšší súd so zreteľom na uvedené vo vzťahu k hodnoteniu vo veci vykonaných
dôkazov poukazuje na podrobné a logické odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu
súdu, s ktorým sa stotožnil.
Zákonu zodpovedá podľa zistenia odvolacieho súdu aj trest, ktorý bol obžalovanému
JUDr. P. P. za súdený trestný čin uložený. Špeciálny súd v odôvodnení svojho rozsudku
veľmi podrobne (strany 14 až 16 napadnutého rozsudku) a vecne správne poukázal na všetky
podstatné okolnosti, ktoré ho viedli k uloženiu podmienečného trestu odňatia slobody vo
výmere dva roky so skúšobnou dobou na štyri roky, ako aj k trestu prepadnutia veci. Odvolací
súd sa stotožnil so všetkými úvahami, ktoré viedli súd prvého stupňa k uloženiu týchto
trestov, preto v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
So zreteľom na uvedené zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že opravný prostriedok obžalovaného JUDr. P. P. nebol podaný dôvodne, a preto jeho
odvolanie podľa § 256 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 9. septembra 2008.
JUDr. Juraj M a j c h r á k ,v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová