Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 37 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)IV. ÚS 551/2013
PDF · 256.14 KB
No categories available
IV. ÚS 551/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. S. a B. S., zastúpených
advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. Er 59/96,
za účasti Okresného súdu Bratislava V, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. S. a B. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. Er 59/96
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava V p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
Er 59/96 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 8 500 € (osemtisícpäťsto eur),
ktorú mu j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. B. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (tritisícpäťsto eur),
ktorú jej j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý uhradiť J. S. a B. S. trovy konania
v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet ich
právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej, Novomeského 25, Pezinok, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2011
doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) a B. S. (ďalej len „sťažovateľka“),
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,
Novomeského 25, Pezinok, doplnená podaniami z 11. júna 2012, 8. marca 2013
a 28. augusta 2013, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. Er 59/96, v ktorom sú sťažovatelia v procesnom postavení povinných.
Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. Er 59/96-793
z 25. mája 2011 exekúciu vedenú pod sp. zn. Er 59/96, EX 365/2002 zastavil. Proti tomuto
uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Od 27. júla 2011 sa vec nachádzala na Krajskom
súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), kde bola vedená pod sp. zn. 20 CoE 271/2011.
Krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením z 19. januára 2012 tak, že uznesenie okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe sťažovateľom
podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 7 Cdo 188/2012 z 12. februára 2013 uznesenie krajského súdu sp. zn.
20 CoE 271/2011 z 19. januára 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd
po vrátení veci uznesením sp. zn. 20 CoE 76/2013 z 29. mája 2013 zrušil uznesenie
okresného súdu č. k. Er 59/96-793 z 25. mája 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd doručil uznesenie krajského súdu sťažovateľom 27. augusta 2013.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti tvrdia, že „na prieťahoch zavinených porušovateľom
sa sťažovateľ v 1. rade nepodieľal. Taktiež sa na prieťahoch zavinených porušovateľom
nepodieľala sťažovateľka v 2. rade. Vec je stále v nerozhodnutom stave. Stav neistoty
sťažovateľov o výsledok exekučného konania trvá. Vec je pritom po právnej a skutkovej
stránke jednoduchá, nezložitá, pretože sťažovateľ v 1. rade sa v mieste bydliska v čase
doručovania zásielky dňa 24. 07. 1995 na adrese... nezdržiaval.“.
Na základe sťažnosti v znení jej doplnení sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
o sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo J. S. a B. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava V v konaní sp. zn. Er 59/96 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava V sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 17.000,- €
(slovom: sedemnásťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť na účet
advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
3. B. S. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- € (slovom: sedemtisíc
euro), ktoré je Okresný súd Bratislava V v Bratislave povinný vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. J. S. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom:
Dvestošesťdesiatdeväť eur a 58 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava V v Bratislave
povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia.
5. B. S. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom:
Dvestošesťdesiatdeväť eur a 58 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť
na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia.
[Trovy boli vypočítané podľa § 11 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách
advokátov k § 14 ods. 1, písm. a) a písm. b) k § 16 ods. 3 (paušál) 1/6- tina výpočtového
základu pre r. 2012 vo výške 127,16 plus paušál 7,63, spolu 134,79 za jeden úkon, spolu
2 úkony – prevzatie a príprava, písomné podanie na súd, celková odmena vo výške
269,58].“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 551/2013-23 z 23. septembra 2013 prijal
sťažnosť podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie.
Po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 4. novembra
2013 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti, ako aj k otázke
vhodnosti ústneho pojednávania.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 19. novembra 2013
(sp. zn. 1 Spr. 3585/2013, doručenom ústavnému súdu 25. novembra 2013) okrem iného
uviedol:
„... K Sťažnosti uvádzam, že súd nie vždy konal plynule. Konanie vo veci považujem
za náročné, vzhľadom na množstvo podaní, ktoré povinný na súd doručoval, týmito
podaniami spôsobil značnú neprehľadnosť predmetného spisu, podania vykazovali vady,
ktoré sa odstraňovali, čo tiež predlžovalo lehotu na vydanie rozhodnutí. Výšku
uplatňovaného nároku považujem za neprimeranú.
V súčasnosti je stav konania taký, že súd uznesením zo dňa 18. 11. 2013 konanie
zastavil.“
Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku uviedol, že súhlasí s tým,
aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Sťažovatelia vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu z 3. decembra 2013
(doručenému ústavnému súdu 6. decembra 2013) uviedli, že súhlasia s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje,
že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie
o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže
nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného
poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti
súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu
pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny
poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej
zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť
procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 272/04,
IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci
prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených
kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Predmetom namietaného exekučného konania vedeného okresným súdom
je vymoženie sumy 33 193,62 € na základe rozsudku sp. zn. 36 Cb 179/94 z 29. júna 1995
(dátum vyznačenia právoplatnosti na rozsudku je 14. august 1995), ktorý je exekučným
titulom dosiaľ prebiehajúceho exekučného konania, ktoré začalo v roku 1994 a v ktorom
sťažovatelia sú v procesnom postavení povinných. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec,
ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nevykazuje znaky
právnej zložitosti. Ústavný súd konštatuje, že vec vykazuje znaky skutkovej zložitosti
(vzhľadom na potrebu znaleckého dokazovania a súvislosť s inými súvisiacimi konaniami
a postupmi orgánov verejnej moci), avšak podľa jeho názoru nijaké skutočnosti nemôžu
ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania okresného súdu (takmer sedemnásť
rokov) napriek tomu, že vec je aj podľa vyjadrenia okresného súdu skutkovo zložitá.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
zastáva názor, že správanie sťažovateľov ako povinných v napadnutom konaní prispelo
čiastočne k doterajšej dĺžke namietaného konania vzhľadom na intenzitu využívania
procesných prostriedkov, hoci sú/boli na ich využitie oprávnení. Sťažovateľ v konaní
od roku 1996 pravidelne namietal, že mu rozsudok, ktorý je exekučným titulom
v namietanom konaní, nebol dosiaľ doručený; namietal aj nedoručenie mu platobného
rozkazu zo 4. mája 1994, ktorý bol však v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 179/94
uznesením z 5. decembra 1994 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. januára 1995) zrušený
pre jeho nedoručiteľnosť odporcovi (spoločnosti S., v ktorej štatutárnym zástupcom
a podnikateľom bol sťažovateľ). Sťažovateľ počas celého doterajšieho konania predkladal
návrhy na odloženie výkonu exekúcie, na zastavenie exekúcie z dôvodu jej vád
a porušovania jeho základného práva na súdnu ochranu, opakovane vznášal námietky
zaujatosti proti exekútorovi poverenému na výkon exekúcie, namietal aj výsledky
znaleckého dokazovania a opakovane žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, o čom
museli všeobecné súdy rozhodovať. Okresný súd musel sťažovateľa pri využívaní
procesných oprávnení vyzývať na odstraňovanie nedostatkov jeho podaní.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v namietanom
konaní, ktoré začalo v roku 1994.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť
nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,
resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného
súdu ústavný súd zistil, že Mestskému súdu v Bratislave (ďalej len „mestský súd“)
bol 31. marca 1994 doručený návrh navrhovateľa na začatie konania o zaplatenie sumy
1 000 000 Sk proti odporcovi (sťažovateľovi). Mestský súd rozsudkom sp. zn. 36 Cb 179/94
z 29. júna 1995 rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1 000 000 Sk
do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Uvedený rozsudok nadobudol
právoplatnosť 18. augusta 1995 a vykonateľnosť 22. augusta 1995. Exekučným titulom
na začatie namietaného exekučného konania vedeného pod sp. zn. Er 59/96 bol uvedený
rozsudok mestského súdu. Exekučné konanie začalo na návrh oprávneného z 21. marca
1996 na vykonanie exekúcie a pokračovalo poverením súdneho exekútora z 1. apríla 1996
(vydaným už okresným súdom) vykonaním exekúcie a následným upovedomením (9. apríla
1996) povinného a oprávneného o začatí exekúcie.
Sťažovateľ podal 23. apríla 1996 námietky „proti exekučnému titulu“ spočívajúce
v tom, že žiadal o zastavenie výkonu exekúcie z dôvodov, že namietol vykonateľnosť
exekučného titulu, tvrdiac, že mu nebol doručený pokus o zmier a nie je mu známy právny
titul, nebol mu doručený ani návrh na vydanie platobného rozkazu s možnosťou vyjadrenia
sa k nemu, a ani samotný platobný rozkaz mu nebol doručený zákonným spôsobom a ani
náhradným doručením. Tvrdí, že týmto sa mu zmarila možnosť podať proti nemu opravný
prostriedok, čím došlo podľa neho k flagrantnému porušeniu ostatných ustanovení zákona
vo veci súdneho konania a k porušeniu dobrých mravov zo strany oprávneného. Okresný
súd uznesením z 8. októbra 2002 námietky povinného voči exekúcii zamietol.
Oprávnený opakovane žiadal okresný súd o zmenu exekútora (1998, 2001),
keďže ustanovený exekútor bol podľa jeho názoru nečinný. Okresný súd návrh na zmenu
súdneho exekútora najprv uznesením z 2. februára 1999 zamietol, ale napokon uznesením
z 8. októbra 2002 žiadosti na zmenu exekútora vyhovel.
„Nový“ súdny exekútor bol poverený vykonaním exekúcie 6. novembra 2002
a vec prevzal 20. februára 2003. Sťažovateľ podal 13. decembra 2006 návrh na jeho
vylúčenie.
Dňa 17. januára 2007 podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na povolenie odkladu
exekúcie. Okresný súd tento návrh uznesením zo 17. júna 2007 zamietol. Sťažovateľ podal
proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom navrhol napadnuté
uznesenie zmeniť; namietol súdneho exekútora, znalecký posudok a okrem iného
zopakoval, že exekučný titul − platobný rozkaz – vydaný v pôvodnom konaní mu nebol
dosiaľ doručený. Toto odvolanie doplnil o ďalšie skutočnosti 21. januára 2008. Krajský súd
uznesením sp. zn. 18 CoE 295/2007 z 27. marca 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu
o nevylúčení súdneho exekútora a uznesením sp. zn. 17 CoE 317/08 z 26. júna 2009
potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na povolenie
odkladu exekúcie.
Súdny exekútor medzičasom na základe exekučného titulu vyhlásil na 6. júl 2007
dražbu nehnuteľnosti (kaštieľa) v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho
manželky. Manželka sťažovateľa sa od roku 2007 stala tiež účastníčkou exekučného
konania.
V priebehu rokov 2008 až 2009 okresný súd zamietol návrhy sťažovateľa
na zastavenie exekúcie a krajský súd v odvolacom konaní tieto rozhodnutia okresného súdu
potvrdil (tak bolo potvrdené aj posledné uznesenie okresného súdu č. k. Er 59/96-384
zo 16. septembra 2009 vydané v tomto období, a to uznesením krajského súdu sp. zn.
20 CoE 605/2009 zo 17. októbra 2010).
Sťažovateľka voči exekútorovi vzniesla 25. júna 2006 a sťažovateľ 9. júna 2008
námietku zaujatosti. Uznesením okresného súdu z 20. októbra 2009 bol súdny exekútor
vylúčený z vykonania exekúcie sp. zn. Er 59/96, EX 365/2002 (na základe námietky
zaujatosti vznesenej sťažovateľkou).
Okresný súd ďalej v roku 2010 uzneseniami z 27. januára 2010 zamietol námietky
sťažovateľov proti znaleckému posudku a proti nezákonnej dražbe zo 6. júla 2007.
V ďalšom priebehu konania okresný súd uznesením č. k. Er 59/96-793 z 25. mája
2011 exekúciu vedenú pod sp. zn. Er 59/96, EX 365/2002 zastavil. Proti tomuto uzneseniu
podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením sp. zn.
20 CoE 271/2011 z 19. januára 2012 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil
tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe sťažovateľom podaného
dovolania najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 188/2012 z 12. februára 2013 dovolaním
napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z rozhodnutia
najvyššieho súdu vyplynulo, že ani exekučný súd, ani odvolací súd sťažovateľovi
ako povinnému nedoručili odvolanie oprávneného proti uzneseniu exekučného súdu
č. k. Er 59/96-793 z 25. mája 2011 o zastavení exekúcie.
Krajský súd po vrátení mu veci uznesením sp. zn. 20 CoE 76/2013 z 29. mája 2013
zrušil uznesenie okresného súdu č. k. Er 59/96-793 z 25. mája 2011 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením č. k. Er 59/96-969 z 18. novembra 2013
exekúciu vedenú pod sp. zn. Er 59/1996, Ex 365/2002 zastavil. Toto uznesenie ešte
nenadobudlo právoplatnosť.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 260/04,
IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že je z ústavnoprávneho
hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola
odstránená ani po takmer 17 rokoch od jeho začatia. Preto, vychádzajúc predovšetkým
zo samotnej doterajšej dĺžky namietaného konania, ktorá bola spôsobená pochybením
okresného súdu v pôvodnom konaní pri doručovaní exekučného titulu, ako aj z jeho celkovo
neefektívnej činnosti, uzavrel, že v namietanom exekučnom konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. Er 59/96 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie
ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie
ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. Er 59/96
konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú
sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume 17 000 €
(sťažovateľ), resp. 7 000 € (sťažovateľka), ktoré odôvodňujú takto: „Stav neistoty
a bezmocnosti sťažovateľa v 1. rade o výsledok exekučného konania trvá už 17 rokov.
Stav neistoty a bezmocnosti sťažovateľky v 2. rade o výsledok exekučného konania trvá
už 7 rokov. Exekučná vec má pre sťažovateľov mimoriadny význam... Vo veci bolo
podaných u predsedu Okresného súdu Bratislava V celkom 5 sťažností na prieťahy, ktoré sa
minuli účinkom.“
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
Er 59/96, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť,
že konanie vo veci sťažovateľov nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 8 500 € sťažovateľovi a priznanie sumy
3 500 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré
im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním pred ústavným súdom advokátkou
JUDr. Emíliou Korčekovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola
763 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti v doplnenom znení 11. júna 2012) v súlade s § 1 ods. 3 a § 13 ods. 2
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení účinnom do 30. júna 2013 (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 127,16 €,
t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje pre jedného sťažovateľa sumu 269,58 €. Po znížení tejto sumy o 50 % podľa
§ 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje úhrada trov konania pre jedného sťažovateľa 134,79 €
a pre dvoch sťažovateľov celkovú sumu 269,58 € (bod 5 výroku tohto nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014