Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 417/2026
PDF · 183.43 KB
No categories available
I. ÚS 417/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 48Ek/2813/2024 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 48Ek/2813/2024 (ďalej len „napadnuté konanie“). Navrhuje tiež uložiť príkaz okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie 3 000 eur a náhradu trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 29. novembra 2024 podal na okresnom súde návrh na vykonanie exekúcie, predmetom ktorej je vymáhanie pohľadávky 20 000 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu – rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 9C/2/2019 z 18. júna 2024 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/2/2024 z 24. októbra 2024, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. novembra 2024 a vykonateľnosť 19. novembra 2024. Opíšuc chronologický prehľad napadnutého konania, sťažovateľ uvádza, že exekučný súd 17. decembra 2024 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Jaroslava Špičku, ktorý 18. decembra 2024 vydal upovedomenie o začatí exekúcie (konanie vedené súdnym exekútorom pod sp. zn. 399EX 1053/24). Proti upovedomeniu o začatí
exekúcie podal povinný 23. januára 2025 návrh na zastavenie exekučného konania, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril písomným podaním zo 17. februára 2025. Exekučný súd uznesením sp. zn. 48Ek/2813/2024 z 19. mája 2025 návrh povinného zamietol. Proti tomuto uzneseniu povinný podal 18. júna 2025 sťažnosť, o ktorej exekučný súd v čase podania ústavnej sťažnosti zatiaľ nerozhodol.
II. Argumentácia sťažovateľa
3. Sťažnostná argumentácia je založená na tvrdenom porušení označených práv zbytočnými prieťahmi okresného súdu v exekučnom konaní, ktorého doterajšia dĺžka (1 a pol roka) je vzhľadom na povahu veci zjavne neprimeraná. Sťažovateľ podal návrh na vykonanie exekúcie z dôvodu, že povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú mu súdnym rozhodnutím. Uvádza, že už samotné súdne konanie, v ktorom si uplatnil svoju pohľadávku, trvalo do jeho právoplatného skončenia 5 rokov. Postup exekučného súdu je poznačený zbytočnými prieťahmi najmä vo fáze rozhodovania o sťažnosti povinného proti uzneseniu vydaného vyšším súdnym úradníkom (k tomu bližšie bod 2 odôvodnenia tohto uznesenia). Vec nie je právne ani fakticky zložitá, sťažovateľ ani povinný svojim správaním k jeho dĺžke neprispeli. Citujúc judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), k problematike zbytočných prieťahov sťažovateľ zdôrazňuje, že činnosť exekučného súdu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty a predstavuje tak neprijateľný zásah do jeho základných práv.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
4. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie o vzniku zbytočných prieťahov v exekučnom konaní postupom exekučného súdu v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti povinného proti uzneseniu z 18. júna 2025. Z obsahu sťažnostnej argumentácie možno súčasne zo širšieho kontextu vyvodiť nespokojnosť sťažovateľa s tým, že jeho judikovaná pohľadávka nebola dosiaľ uspokojená v dôsledku nečinnosti exekučného súdu.
5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všetky zákonom o ústavnom súde požadované náležitosti (§ 39, § 43, § 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa požiadal okresný súd v súlade s § 56 ods. 6 vetou za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde o vyjadrenie sa k jej obsahu. 6.1. Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 4047/2026 z 24. júna 2026, pripojac vyjadrenie zákonného sudcu, uviedol, že vo veci sťažovateľa bolo uznesenie, ktorým bola sťažnosť povinného zamietnutá, zákonným sudcom vypracované a vložené do registra 17. júna 2026 a 19. júna 2026 bolo toto rozhodnutie expedované stranám konania. Sťažnosť oprávneného proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka bola podaná 18. júna 2025. V konaní, ktoré predchádzalo sťažnosti povinného, vyšší súdny úradník konal bez prieťahov a v primeranej lehote. Zákonný sudca uviedol, že je možné od súdu očakávať, že dokáže rozhodovať v primeranej lehote a bez prieťahov, avšak vzhľadom na rozsiahlosť exekučnej agendy je rozhodovanie len v niekoľkomesačnej lehote náročné. 6.2. S poukazom na rozhodovaciu prax v exekučných veciach možno považovať lehotu do 6 mesiacov ako lehotu primeranú na vybavenie úkonu. Ako sudca si uvedomuje prekročenie tejto lehoty, ktoré však bolo spôsobené jednak množstvom napadnutých vecí, ako aj jeho osobnými prekážkami. Na exekučnom súde pracuje od 1. marca 2025 (keď bol na toto oddelenie preložený z trestného oddelenia), zároveň po úraze v lete 2025 bol dlhodobo práceneschopný (v trvaní 6 týždňov) s následnou 7 mesiacov trvajúcou rehabilitáciou, čo skomplikovalo aj včasnosť rozhodnutia v sťažovateľovej veci. Je bežným procesným postupom, že strany nespokojné s dĺžkou rozhodovania súdu si najprv podávajú sťažnosti priamo na exekučný súd do daného súdneho spisu, prípadne vec urgujú, resp. podávajú následne, ak súd nereaguje na sťažnosti, možno povedať kvalifikované sťažnosti, predsedovi súdu do registra Spr. Tie sú vyhodnocované vedením súdu, ktorý na sťažnosť odpovedá a môže pristúpiť ku krokom vedúcim k náprave daného stavu. Túto možnosť sťažovateľ nevyužil. Je tiež na zváženie, či sťažovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa nečakali na uplynutie takej dlhej doby, aby mohli rovno podať ústavnú sťažnosť bez toho, aby urgovali priamo exekučný súd. Tým sa okresný súd nechce zbaviť zodpovednosti, len poukazuje na okolnosti daného prípadu.
7. Vyjadrenie okresného súdu ústavný súd už nezasielal sťažovateľovi na repliku, keďže údaje v ňom uvedené sú objektívne overiteľné z obsahu súdneho spisu, a preto by prípadná replika nemala vecný potenciál rozhodnutie ústavného súdu ovplyvniť.
8. Aj v tomto prípade ústavný súd pripomína, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru – m. m. I. ÚS 304/2021, I. ÚS 444/2021, pozn.) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. II. ÚS 118/2019, I. ÚS 250/2020).
9. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 167/2023), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) a ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03, IV. ÚS 551/2013).
10. Špecifikum exekučného konania spočíva v tom, že je spravidla „v rukách“ súdneho exekútora a exekučný súd v jeho rámci koná a rozhoduje len na základe procesných návrhov účastníkov exekučného konania, resp. súdneho exekútora, preto namietať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy možno na ústavnom súde vo vzťahu k exekučnému súdu len vtedy, ak tento má reálne o čom rozhodovať.
11. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
12. Pri posudzovaní otázky, či v okolnostiach konkrétneho súdneho konania došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 241/2017, I. ÚS 17/2022, rozsudky ESĽP vo veci Frydlender proti Francúzsku z 27. 6. 2000, č. 30979/96 a vo veci Záborský a Šmáriková proti Slovensku z 16. 12. 2003, č. 58172/00) zohľadňuje (1) právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu, a prihliada sa pritom aj na význam konania pre sťažovateľa.
13. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že označené exekučné konanie sa žiadnym osobitným spôsobom nevymyká zo štandardnej agendy príslušného okresného súdu, ktorý je súdom exekučným. Ústavný súd rovnako nezistil žiadnu osobitnú okolnosť, na základe ktorej by konaniu bolo možné priznať osobitný stupeň právnej alebo skutkovej zložitosti, táto napokon nebola indikovaná ani exekučným súdom.
14. Pri hodnotení druhého kritéria ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa nevzhliadol žiadnu okolnosť, ktorá by negatívnym spôsobom ovplyvnila priebeh napadnutého konania.
15. Posledným hodnoteným kritériom bol postup exekučného súdu v napadnutom konaní. Z chronologického prehľadu procesných úkonov v kontexte sťažnostnej argumentácie ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že v konaní boli zaznamenané isté prieťahy na strane exekučného súdu, jeho postup v okolnostiach prerokúvanej veci nesignalizuje existenciu zbytočných prieťahov takej intenzity, ktorá by umožňovala vyslovenie porušenia označených práv.
16. Postup exekučného súdu po podaní návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie 29. novembra 2024 bol absolútne plynulý. Exekučný súd už 17. decembra 2024 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Jaroslava Špičku, ktorý 18. decembra 2024 vydal upovedomenie o začatí exekúcie pod sp. zn. 399EX 1053/24. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie povinný podal 23. januára 2025 návrh na zastavenie exekučného konania, o ktorom exekučný súd rozhodol uznesením sp. zn. 48Ek/2813/2024 z 19. mája 2025 tak, že návrh povinného zamietol. Proti tomuto uzneseniu povinný podal 18. júna 2025 sťažnosť, o ktorej exekučný súd rozhodol uznesením
zo 17. júna 2026 tak, že sťažnosť povinného zamietol. Predmetné uznesenie bolo exekučným súdom expedované účastníkom konania 19. júna 2026. Dĺžka rozhodovania exekučného súdu o sťažnosti povinného tak predstavuje jeden rok, čo však možno označiť za ojedinelý prieťah v postupe konajúceho súdu. Zistený prieťah však nedosiahol takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Ústavný súd pritom prihliadol aj na moment doručenia ústavnej sťažnosti (12. júna 2026) a vydanie požadovaného rozhodnutia (17. júna 2026), ktorého absencia bola nosnou argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k prieťahovému postupu exekučného súdu.
17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. Len v prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa vyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, môže vysloviť porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06). V tomto kontexte treba poukázať aj na judikatúru ústavného súdu v tom smere, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, IV. ÚS 513/2020). Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie, o ktorých rozhodovanie je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Miroslav Duriš predseda senátu