Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 697 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (703)III. ÚS 199/02
PDF · 172.34 KB
No categories available
III. ÚS 199/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra
2002 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., bytom S., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š.,
Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.
K 149/96, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2002
doručená sťažnosť M. D., bytom S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. K 149/96.
Sťažovateľka uviedla, že rozsudkami Okresného súdu v Michalovciach, ktorými sa
právoplatne skončili konania vedené na tomto súde pod sp. zn. 10 C 418/93, 10 C 419/93
a 10 C 806/93, jej bol proti žalovanému P.-p. d. v M. priznaný nárok na zaplatenie
1 135 020 Sk. Časť priznaného nároku vymáhala v exekučnom konaní. Na majetok
uvedeného družstva bol však na návrh Konsolidačnej banky, a. s., B. 16. mája 1997
vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie sa vedie pod sp. zn. K 149/96 na krajskom súde.
V dôsledku začatia konkurzného konania bolo exekučné konanie podľa § 14 ods. 1 písm. d)
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o konkurze a vyrovnaní“) prerušené. Sťažovateľka prostredníctvom svojho
vtedajšieho právneho zástupcu prihlásila 8. septembra 1997 svoju pohľadávku do konkurzu.
Sťažovateľka namietala, že konkurzné konanie neprebiehalo pre ňu prijateľným
tempom, čo vyjadrila aj v sťažnosti adresovanej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, na ktorú jej 25. mája 1999 odpovedal predseda krajského súdu. Z obsahu jeho
odpovede vyplývajú problémy, ktoré vybavovanie veci sprevádzali, podľa sťažovateľky
však tieto argumenty nie sú dostatočné na to, aby zbavovali krajský súd zodpovednosti
za porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože
konanie prakticky začaté 2. apríla 1996 nie je doposiaľ skončené. Správca konkurznej
podstaty predložil až 2. júla 2001 súpis majetku v zmysle § 18 ods. 1 zákona o konkurze
a vyrovnaní. V súčasnosti má prebiehať speňažovanie majetku.
Podľa § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní je súd oprávnený na výkon povinností
správcu dozerať. Podľa § 8 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní ak správca neplní riadne
svoje povinnosti, môže mu súd uložiť poriadkovú pokutu. Podľa sťažovateľky minimálne
z uvedených ustanovení vyplýva, že konkurzný súd má zodpovednosť za to, či správca
konkurznej podstaty postupuje s náležitou starostlivosťou vrátane primeranej rýchlosti.
Sťažovateľka poukázala aj na § 7 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní, podľa
ktorého má ako konkurzný veriteľ postavenie účastníka konkurzného konania
zainteresovaného na jeho výsledku. V danom prípade preto ide o konanie, na ktoré je
aplikovateľné ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho
zástupcu navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach svojím postupom v konaní K 149/96 porušil základné právo
sťažovateľky na konanie vo veci zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 1. 000.000,- Sk.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov tohto konania vo výške 2.000,- Sk.“
Pretože sťažovateľka v sťažnosti okrem údajov týkajúcich sa dĺžky konania neuviedla
bližšie dôvody (vo vzťahu k postupu krajského súdu), na základe ktorých namietala
existenciu zbytočných prieťahov v uvedenom konkurznom konaní, vyzval ústavný súd
listom z 3. júla 2002 jej právneho zástupcu na doplnenie odôvodnenia sťažnosti uvedením
a dokumentovaním skutočností svedčiacich o opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky
týkajúcich sa existencie zbytočných prieťahov v konkurznom konaní vedenom na krajskom
súde pod sp. zn. K 149/96.
Právny zástupca sťažovateľky reagoval na výzvu ústavného súdu podaním doručeným
ústavnému súdu 15. augusta 2002, v ktorom uviedol stručný prehľad priebehu konania
a špecifikoval, že podľa jeho názoru nesie krajský súd zodpovednosť za prieťahy v konaní
v období od 10. mája 1999 až do 31. januára 2000 a v období od 13. februára 2000 do
14. júna 2000.
V prvom z uvedených období nepostupoval podľa právneho zástupcu sťažovateľky
krajský súd dostatočne razantne, keď sa dozvedel o nedostatočnej súčinnosti (v poradí
druhého) správcu konkurznej podstaty JUDr. G. D. ustanoveného uznesením krajského súdu
z 27. augusta 1998 po tom, čo pôvodne ustanovený správca konkurznej podstaty JUDr. A.
T. zomrel. O nedostatočnej súčinnosti správcu konkurznej podstaty sa podľa právneho
zástupcu sťažovateľky krajský súd dozvedel 10. mája 1999, keď konštatoval, že správca
konkurznej podstaty nepreberá zásielku s jeho opatrením (z 12. marca 1999), ktorým mu
uložil predložiť správu o svojej činnosti, súpis majetku podľa § 18 ods. 1 a 3 zákona
o konkurze a vyrovnaní a návrh postupu speňaženia konkurznej podstaty. Krajský súd preto
správcu konkurznej podstaty osobne predvolal na 26. november 1999 za účelom splnenia
uloženého opatrenia. Správca konkurznej podstaty sa však v uvedený deň nedostavil
a nepodal ani správu o svojej činnosti. Krajský súd preto uznesením z 31. januára 2000
zbavil tohto správcu funkcie a ustanovil ďalšieho (v poradí tretieho správcu) Ing. M. Š.,
ktorý však 13. februára 2000 požiadal o zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty pre
svoju predpojatosť. Krajský súd uznesením z 5. mája 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť
14. júna 2000, zbavil Ing. M. Š. funkcie správcu konkurznej podstaty a zároveň ustanovil
nového správcu konkurznej podstaty (JUDr. P. Č.). Podľa názoru právneho zástupcu
sťažovateľky nečinnosť krajského súdu od 13. februára 2000 do 14. júna 2000, kým
rozhodol o žiadosti Ing. M. Š. o zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty, má povahu
zbytočného prieťahu v konaní, za ktorý nesie krajský súd zodpovednosť.
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyzval ústavný súd krajský súd
na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky. Na základe výzvy ústavného súdu z 30. augusta
2002 sa listom sp. zn. Spr. 1528/02 z 25. septembra 2002 krajský súd k sťažnosti vyjadril.
V uvedenom liste uviedol stručný prehľad priebehu konkurzného konania vedeného pod
sp. zn. K 149/96. V závere uvedeného listu vyjadril stanovisko, že v danom konkurznom
konaní nedošlo k subjektívnemu zavineniu prieťahov z jeho strany.
Stanovisko krajského súdu obsiahnuté v liste z 25. septembra 2002 zaslal ústavný súd
na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľky 15. októbra 2002 s výzvou, aby sa k nemu
(ak to považuje za potrebné) vyjadril v lehote 10 dní od doručenia uvedenej výzvy. Právny
zástupca sťažovateľky sa k stanovisku krajského súdu nevyjadril.
Pretože rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa priebehu konkurzného konania
obsiahnuté v podaniach právneho zástupcu sťažovateľky a krajského súdu sa zhodovali,
ústavný súd v zmysle § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 120
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal zo
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (keďže o ich pravdivosti nemal dôvodné
a závažné pochybnosti).
II.
1. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými
slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na
prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, na ktorý sa sťažovateľka odvoláva, každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len
v prípadoch ustanovených zákonom.
Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala ochrany svojho základného práva,
aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Prostredníctvom svojho právneho
zástupcu pritom namietala, že krajský súd svojím nedostatočne razantným postupom
v období od 10. mája 1999 až do 31. januára 2000 a nečinnosťou v období od 13. februára
2000 do 14. júna 2000 v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
K 149/96 toto jej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy porušil.
3. Podľa právneho názoru ústavného súdu ústava nevyníma z povinnosti
všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie, v ktorom sa poskytuje
súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb (I. ÚS 70/98).
Podľa § 1 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní je účelom tohto zákona usporiadanie
majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, voči ktorým nie je
schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolvencie, alebo sa nachádza
v predĺžení. Stanovením pravidiel usporiadania majetkových pomerov úpadcu vrátane
speňaženia jeho majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto speňaženia
medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa
v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu, ktorí
ich kvalifikovaným spôsobom uplatnili. Sťažovateľke preto ústava priznáva právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov od okamihu, keď sa prihlásením svojej
pohľadávky (8. septembra 1997) stala účastníčkou konkurzného konania.
Sťažovateľka namietala nedostatky v postupe konkurzného súdu vo vzťahu
k správcovi konkurznej podstaty, ktoré mali byť príčinou vzniku zbytočných prieťahov
v konaní.
Správca konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je pri výkone
svojej funkcie povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu
vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 zákona
o konkurze a vyrovnaní).
Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu
konkurznej podstaty v konkurznom konaní je daná rozsahom jeho oprávnení, ktoré mu
zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4
a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).
S ohľadom na uvedené možno v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu
hovoriť o prieťahoch v konkurznom konaní vtedy, ak súd vôbec nevyužije vo vzťahu
k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej
a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne
až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený
(mutatis mutandis I. ÚS 57/97).
Úlohou ústavného súdu nie je však stanovovať namiesto konkurzného súdu
najoptimálnejší postup v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup
sú vzhľadom na okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu ústavou garantovaného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov, teda či postup konkurzného súdu nebol v tomto
smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02).
4. Pokiaľ ide o prvé z období, v ktorých sťažovateľka namietala postup krajského
súdu (od 10. mája 1999 až do 31. januára 2000), je nepochybné, že uvedený súd nebol počas
celej tejto doby nečinný. Zo samotných tvrdení uvedených v sťažnosti vyplýva, že krajský
súd po zistení neúspechu opakovaného doručovania svojho opatrenia z 12. marca 1999,
ktorým správcovi konkurznej podstaty uložil predložiť správu o jeho činnosti, súpis majetku
podľa § 18 ods. 1 a 3 zákona o konkurze a vyrovnaní a návrh postupu speňaženia
konkurznej podstaty, sa v mesiaci máj 1999 telefonicky kontaktoval so správcom
konkurznej podstaty a predvolal ho za účelom splnenia povinností uložených mu uvedeným
opatrením (o obsahu ktorého sa správca nedozvedel) na 26. november 1999. Pri stanovení
termínu, na ktorý krajský súd správcu konkurznej podstaty predvolal, musel pritom
prihliadať aj na poskytnutie dostatočnej a primeranej lehoty správcovi na predloženie
podkladov a správ, ktoré od neho požadoval. Po tom, čo sa správca konkurznej podstaty
26. novembra 1999 aj napriek predvolaniu nedostavil a nepredložil ani súdom požadované
materiály, musel krajský súd po zvážení situácie prijať účinné opatrenia na zabezpečenie
postupu v konkurznom konaní. Rozhodol sa odvolať správcu konkurznej podstaty, čo
predpokladalo vybrať a ustanoviť správcu nového. Krajský súd tak urobil 31. januára 2000.
Pri posúdení adekvátnosti postupu krajského súd prihliadal ústavný súd aj na
skutočnosť, že zmena správcu konkurznej podstaty je závažným zásahom do priebehu
konkurzného konania a vzhľadom na jeho charakter môže mať (nie zanedbateľný) vplyv na
jeho celkovú dĺžku. Z tohto pohľadu sa lehota od 10. mája 1999 do 26. novembra 1999, keď
sa krajský súd snažil zabezpečiť realizáciu svojho opatrenia z 12. marca 1999, a lehota od
26. novembra 1999 do 31. januára 2000, keď realizoval zmenu správcu konkurznej
podstaty, nejavia ako zjavne neprimerané. Z týchto dôvodov ústavný súd nepovažoval
postup krajského súdu v uvedenej veci v období od 10. mája 1999 do 31. januára 2000
z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za zjavne neodôvodnený (majúci charakter zbytočného prieťahu
v konaní).
Nečinnosť krajského súdu v druhom z období namietaných právnym zástupcom
sťažovateľky (od 13. februára 2000, keď Ing. M. Š. požiadal o zbavenie funkcie správcu
konkurznej podstaty, do 14. júna 2000, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie, ktorým ho
krajský súd zbavil funkcie a ustanovil nového správcu konkurznej podstaty JUDr. P. Č.) je
podľa názoru ústavného súdu potrebné ohraničiť momentom, ktorým krajský súd urobil
procesný úkon smerujúci k ďalšiemu postupu konkurzného konania, teda momentom
vydania spomenutého uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. júna 2000, k čomu
došlo (podľa vyjadrenia predsedu krajského súdu, ktoré právny zástupca sťažovateľky
nespochybnil) 5. mája 2000. Dobu necelých troch mesiacov (od 13. februára 2000 do
5. mája 2000) nemožno vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (charakter
konkurzného konania) považovať za zbytočný prieťah v konaní.
5. Aj z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie bez zbytočných
prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). Na kratšie obdobia nečinnosti
všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane
a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto
článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako
zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).
6. Keďže z už vyššie uvedených dôvodov nemožno sťažovateľkou namietané
obdobia (od 10. mája 1999 do 31. januára 2000 a od 13. februára 2000 do 14. júna 2000)
považovať za zbytočné prieťahy v konaní, neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať namietaný postup krajského súdu ako
porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2002