Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 199/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra

2002 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., bytom S., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š.,

Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v Slovenskej

republiky v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.

K 149/96, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2002

doručená sťažnosť M. D., bytom S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. K 149/96.

Sťažovateľka uviedla, že rozsudkami Okresného súdu v Michalovciach, ktorými sa

právoplatne skončili konania vedené na tomto súde pod sp. zn. ,

a , jej bol proti žalovanému P.-p. d. v M. priznaný nárok na zaplatenie

1 135 020 Sk. Časť priznaného nároku vymáhala v exekučnom konaní. Na majetok

uvedeného družstva bol však na návrh Konsolidačnej banky, a. s., B. 16. mája 1997

vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie sa vedie pod sp. zn. K 149/96 na krajskom súde.

V dôsledku začatia konkurzného konania bolo exekučné konanie podľa § 14 ods. 1 písm. d)

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o konkurze a vyrovnaní“) prerušené. Sťažovateľka prostredníctvom svojho

vtedajšieho právneho zástupcu prihlásila 8. septembra 1997 svoju pohľadávku do konkurzu.

Sťažovateľka namietala, že konkurzné konanie neprebiehalo pre ňu prijateľným

tempom, čo vyjadrila aj v sťažnosti adresovanej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky, na ktorú jej 25. mája 1999 odpovedal predseda krajského súdu. Z obsahu jeho

odpovede vyplývajú problémy, ktoré vybavovanie veci sprevádzali, podľa sťažovateľky

však tieto argumenty nie sú dostatočné na to, aby zbavovali krajský súd zodpovednosti

za porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože

konanie prakticky začaté 2. apríla 1996 nie je doposiaľ skončené. Správca konkurznej

podstaty predložil až 2. júla 2001 súpis majetku v zmysle § 18 ods. 1 zákona o konkurze

a vyrovnaní. V súčasnosti má prebiehať speňažovanie majetku.

Podľa § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní je súd oprávnený na výkon povinností

správcu dozerať. Podľa § 8 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní ak správca neplní riadne

svoje povinnosti, môže mu súd uložiť poriadkovú pokutu. Podľa sťažovateľky minimálne

z uvedených ustanovení vyplýva, že konkurzný súd má zodpovednosť za to, či správca

konkurznej podstaty postupuje s náležitou starostlivosťou vrátane primeranej rýchlosti.

Sťažovateľka poukázala aj na § 7 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní, podľa

ktorého má ako konkurzný veriteľ postavenie účastníka konkurzného konania

zainteresovaného na jeho výsledku. V danom prípade preto ide o konanie, na ktoré je

aplikovateľné ustanovenie .

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho

zástupcu navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach svojím postupom v konaní K 149/96 porušil základné právo

sťažovateľky na konanie vo veci zbytočných prieťahov, zaručené

Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 1. 000.000,- Sk.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov tohto konania vo výške 2.000,- Sk.“

Pretože sťažovateľka v sťažnosti okrem údajov týkajúcich sa dĺžky konania neuviedla

bližšie dôvody (vo vzťahu k postupu krajského súdu), na základe ktorých namietala

existenciu zbytočných prieťahov v uvedenom konkurznom konaní, vyzval ústavný súd

listom z 3. júla 2002 jej právneho zástupcu na doplnenie odôvodnenia sťažnosti uvedením

a dokumentovaním skutočností svedčiacich o opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky

týkajúcich sa existencie zbytočných prieťahov v konkurznom konaní vedenom na krajskom

súde pod sp. zn. K 149/96.

Právny zástupca sťažovateľky reagoval na výzvu ústavného súdu podaním doručeným

ústavnému súdu 15. augusta 2002, v ktorom uviedol stručný prehľad priebehu konania

a špecifikoval, že podľa jeho názoru nesie krajský súd zodpovednosť za prieťahy v konaní

v období od 10. mája 1999 až do 31. januára 2000 a v období od 13. februára 2000 do

14. júna 2000.

V prvom z uvedených období nepostupoval podľa právneho zástupcu sťažovateľky

krajský súd dostatočne razantne, keď sa dozvedel o nedostatočnej súčinnosti (v poradí

druhého) správcu konkurznej podstaty JUDr. G. D. ustanoveného uznesením krajského súdu

z 27. augusta 1998 po tom, čo pôvodne ustanovený správca konkurznej podstaty JUDr. A.

T. zomrel. O nedostatočnej súčinnosti správcu konkurznej podstaty sa podľa právneho

zástupcu sťažovateľky krajský súd dozvedel 10. mája 1999, keď konštatoval, že správca

konkurznej podstaty nepreberá zásielku s jeho opatrením (z 12. marca 1999), ktorým mu

uložil predložiť správu o svojej činnosti, súpis majetku podľa § 18 ods. 1 a 3 zákona

o konkurze a vyrovnaní a návrh postupu speňaženia konkurznej podstaty. Krajský súd preto

správcu konkurznej podstaty osobne predvolal na 26. november 1999 za účelom splnenia

uloženého opatrenia. Správca konkurznej podstaty sa však v uvedený deň nedostavil

a nepodal ani správu o svojej činnosti. Krajský súd preto uznesením z 31. januára 2000

zbavil tohto správcu funkcie a ustanovil ďalšieho (v poradí tretieho správcu) Ing. M. Š.,

ktorý však 13. februára 2000 požiadal o zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty pre

svoju predpojatosť. Krajský súd uznesením z 5. mája 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť

14. júna 2000, zbavil Ing. M. Š. funkcie správcu konkurznej podstaty a zároveň ustanovil

nového správcu konkurznej podstaty (JUDr. P. Č.). Podľa názoru právneho zástupcu

sťažovateľky nečinnosť krajského súdu od 13. februára 2000 do 14. júna 2000, kým

rozhodol o žiadosti Ing. M. Š. o zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty, má povahu

zbytočného prieťahu v konaní, za ktorý nesie krajský súd zodpovednosť.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyzval ústavný súd krajský súd

na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky. Na základe výzvy ústavného súdu z 30. augusta

2002 sa listom sp. zn. Spr. 1528/02 z 25. septembra 2002 krajský súd k sťažnosti vyjadril.

V uvedenom liste uviedol stručný prehľad priebehu konkurzného konania vedeného pod

sp. zn. K 149/96. V závere uvedeného listu vyjadril stanovisko, že v danom konkurznom

konaní nedošlo k subjektívnemu zavineniu prieťahov z jeho strany.

Stanovisko krajského súdu obsiahnuté v liste z 25. septembra 2002 zaslal ústavný súd

na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľky 15. októbra 2002 s výzvou, aby sa k nemu

(ak to považuje za potrebné) vyjadril v lehote 10 dní od doručenia uvedenej výzvy. Právny

zástupca sťažovateľky sa k stanovisku krajského súdu nevyjadril.

Pretože rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa priebehu konkurzného konania

obsiahnuté v podaniach právneho zástupcu sťažovateľky a krajského súdu sa zhodovali,

ústavný súd v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s

ods. 1 pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal zo

skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (keďže o ich pravdivosti nemal dôvodné

a závažné pochybnosti).

II.

1. Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Inými

slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na

prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

2. Podľa , na ktorý sa sťažovateľka odvoláva, každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len

v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala ochrany svojho základného práva,

aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Prostredníctvom svojho právneho

zástupcu pritom namietala, že krajský súd svojím nedostatočne razantným postupom

v období od 10. mája 1999 až do 31. januára 2000 a nečinnosťou v období od 13. februára

2000 do 14. júna 2000 v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

K 149/96 toto jej základné právo zaručené v porušil.

3. Podľa právneho názoru ústavného súdu nevyníma z povinnosti

všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie, v ktorom sa poskytuje

súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb ().

Podľa § 1 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní je účelom tohto zákona usporiadanie

majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, voči ktorým nie je

schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolvencie, alebo sa nachádza

v predĺžení. Stanovením pravidiel usporiadania majetkových pomerov úpadcu vrátane

speňaženia jeho majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto speňaženia

medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa

v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu, ktorí

ich kvalifikovaným spôsobom uplatnili. Sťažovateľke preto priznáva právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov od okamihu, keď sa prihlásením svojej

pohľadávky (8. septembra 1997) stala účastníčkou konkurzného konania.

Sťažovateľka namietala nedostatky v postupe konkurzného súdu vo vzťahu

k správcovi konkurznej podstaty, ktoré mali byť príčinou vzniku zbytočných prieťahov

v konaní.

Správca konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je pri výkone

svojej funkcie povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu

vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 zákona

o konkurze a vyrovnaní).

Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu

konkurznej podstaty v konkurznom konaní je daná rozsahom jeho oprávnení, ktoré mu

zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4

a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).

S ohľadom na uvedené možno v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu

hovoriť o prieťahoch v konkurznom konaní vtedy, ak súd vôbec nevyužije vo vzťahu

k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej

a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne

až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený

(mutatis mutandis ).

Úlohou ústavného súdu nie je však stanovovať namiesto konkurzného súdu

najoptimálnejší postup v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup

sú vzhľadom na okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu garantovaného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov, teda či postup konkurzného súdu nebol v tomto

smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (obdobne napr. , ).

4. Pokiaľ ide o prvé z období, v ktorých sťažovateľka namietala postup krajského

súdu (od 10. mája 1999 až do 31. januára 2000), je nepochybné, že uvedený súd nebol počas

celej tejto doby nečinný. Zo samotných tvrdení uvedených v sťažnosti vyplýva, že krajský

súd po zistení neúspechu opakovaného doručovania svojho opatrenia z 12. marca 1999,

ktorým správcovi konkurznej podstaty uložil predložiť správu o jeho činnosti, súpis majetku

podľa § 18 ods. 1 a 3 zákona o konkurze a vyrovnaní a návrh postupu speňaženia

konkurznej podstaty, sa v mesiaci máj 1999 telefonicky kontaktoval so správcom

konkurznej podstaty a predvolal ho za účelom splnenia povinností uložených mu uvedeným

opatrením (o obsahu ktorého sa správca nedozvedel) na 26. november 1999. Pri stanovení

termínu, na ktorý krajský súd správcu konkurznej podstaty predvolal, musel pritom

prihliadať aj na poskytnutie dostatočnej a primeranej lehoty správcovi na predloženie

podkladov a správ, ktoré od neho požadoval. Po tom, čo sa správca konkurznej podstaty

26. novembra 1999 aj napriek predvolaniu nedostavil a nepredložil ani súdom požadované

materiály, musel krajský súd po zvážení situácie prijať účinné opatrenia na zabezpečenie

postupu v konkurznom konaní. Rozhodol sa odvolať správcu konkurznej podstaty, čo

predpokladalo vybrať a ustanoviť správcu nového. Krajský súd tak urobil 31. januára 2000.

Pri posúdení adekvátnosti postupu krajského súd prihliadal ústavný súd aj na

skutočnosť, že zmena správcu konkurznej podstaty je závažným zásahom do priebehu

konkurzného konania a vzhľadom na jeho charakter môže mať (nie zanedbateľný) vplyv na

jeho celkovú dĺžku. Z tohto pohľadu sa lehota od 10. mája 1999 do 26. novembra 1999, keď

sa krajský súd snažil zabezpečiť realizáciu svojho opatrenia z 12. marca 1999, a lehota od

26. novembra 1999 do 31. januára 2000, keď realizoval zmenu správcu konkurznej

podstaty, nejavia ako zjavne neprimerané. Z týchto dôvodov ústavný súd nepovažoval

postup krajského súdu v uvedenej veci v období od 10. mája 1999 do 31. januára 2000

z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov

podľa za zjavne neodôvodnený (majúci charakter zbytočného prieťahu

v konaní).

Nečinnosť krajského súdu v druhom z období namietaných právnym zástupcom

sťažovateľky (od 13. februára 2000, keď Ing. M. Š. požiadal o zbavenie funkcie správcu

konkurznej podstaty, do 14. júna 2000, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie, ktorým ho

krajský súd zbavil funkcie a ustanovil nového správcu konkurznej podstaty JUDr. P. Č.) je

podľa názoru ústavného súdu potrebné ohraničiť momentom, ktorým krajský súd urobil

procesný úkon smerujúci k ďalšiemu postupu konkurzného konania, teda momentom

vydania spomenutého uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. júna 2000, k čomu

došlo (podľa vyjadrenia predsedu krajského súdu, ktoré právny zástupca sťažovateľky

nespochybnil) 5. mája 2000. Dobu necelých troch mesiacov (od 13. februára 2000 do

5. mája 2000) nemožno vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (charakter

konkurzného konania) považovať za zbytočný prieťah v konaní.

5. Aj z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie bez zbytočných

prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť () a že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov (, ). Na kratšie obdobia nečinnosti

všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane

a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr.

, , ).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle , nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto

článku (), prípadne návrhu buď nevyhovel (), alebo ho odmietol ako

zjavne neopodstatnený (, , ).

6. Keďže z už vyššie uvedených dôvodov nemožno sťažovateľkou namietané

obdobia (od 10. mája 1999 do 31. januára 2000 a od 13. februára 2000 do 14. júna 2000)

považovať za zbytočné prieťahy v konaní, neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať namietaný postup krajského súdu ako

porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov v zmysle

citovaného článku .

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2002