Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 526 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (531)I. ÚS 41/01
PDF · 126.17 KB
No categories available
I. ÚS 41/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2001
predbežne prerokoval podnet VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., zastúpeného advokátom
JUDr. J. S., B., na začatie konania vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Daňového úradu Bratislava I a Daňového úradu Bratislava V a takto
r o z h o d o l :
Podnet VENUS PROJECT Slovakia, spol. s r. o., na začatie konania o d m i e t a
z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 9. apríla 2001
doručený podnet VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o. (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie
konania vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Daňového úradu Bratislava I (ďalej len „daňový úrad I“) a Daňového úradu Bratislava V
(ďalej len „daňový úrad V“) .
Navrhovateľ uviedol, že daňový úrad V vykonával u neho daňovú kontrolu vo veci
uplatnenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „nadmerný odpočet
z DPH“), a to za zdaňovacie obdobie III. a IV. štvrťroka 1998 a II. štvrťroka 1999.
Daňový úrad V začal kontrolu ohľadom nadmerného odpočtu z DPH za III. štvrťrok
1998 dňa 4. novembra 1998 a protokol o vykonanej kontrole bol vyhotovený 18. októbra
1999, za IV. štvrťrok 1998 dňa 5. februára 1999 a protokol o vykonanej kontrole bol
vyhotovený 16. novembra 1999 a za II. štvrťrok 1999 začal uvedený správca dane
predmetnú kontrolu dňa 17. augusta 1999 a protokol o vykonanej kontrole bol z 27. augusta
1999 s dodatkom z 19. novembra 1999.
Medzičasom došlo k zmene sídla navrhovateľa, a preto na základe uvedených
protokolov z daňových kontrol vydal už nový miestne príslušný správca dane – daňový
úrad I rozhodnutia o nepriznaní nadmerného odpočtu z DPH navrhovateľovi, a to za
III. štvrťrok 1998 dňa 26. novembra 1999 sp. zn. 600/322-138856/99, za IV. štvrťrok 1998
dňa 9. decembra 1999 sp. zn. 600/322-143156/99 a za II. štvrťrok 1999 dňa 26. novembra
1999 sp. zn. 600/322-138859/99.
Navrhovateľ proti uvedeným rozhodnutiam podal 15. decembra 1999 a 20. decembra
1999 odvolania, v ktorých namietal porušenie ustanovenia § 15 ods. 4 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“)
správcom dane, ktorý ho pri vykonaní dokazovania neprizval na vypočúvanie svedkov, čím
mal navrhovateľovi znemožniť klásť svedkom otázky. Navrhovateľ namietal taktiež
nedodržanie lehoty na ukončenie daňovej kontroly uvedenej v § 30a zákona o správe daní
a poplatkov.
Ústredné daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „ústredné
daňové riaditeľstvo“) ako odvolací orgán uvedené rozhodnutia daňového úradu I začiatkom
februára roku 2000 potvrdilo.
Navrhovateľ sa obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) s podnetom na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ústredného daňového riaditeľstva.
Najvyšší súd navrhovateľovi vyhovel, napadnuté rozhodnutia zrušil rozhodnutiami sp. zn.
5 Sž 52/00, 5 Sž 53/00 a 5 Sž 54/00 z 10. mája 2000 a vec vrátil ústrednému daňovému
riaditeľstvu na ďalšie konanie.
Rozhodnutiami z 13. júna 2000 ústredné daňové riaditeľstvo zrušilo predmetné
rozhodnutia daňového úradu I o nepriznaní nadmerného odpočtu z DPH a zároveň dalo
podnet daňovému úradu I na vykonanie opakovanej daňovej kontroly.
Daňový úrad I až dňa 11. decembra 2000 zrušil svoje rozhodnutia, čím podľa
navrhovateľa porušil jeho právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože v primeranej lehote
nezrušil svoje nezákonné rozhodnutia a predĺžil tým stav právnej neistoty navrhovateľa,
i keď dňa 27. júla 2000 začal už opakovanú daňovú kontrolu. V uvedený deň sa dohodol
s navrhovateľom na termíne predloženia dokladov, a to na 11. august 2000. Správca dane
však podľa tvrdenia navrhovateľa doklady ku daňovej kontrole prevzal až 6. septembra
2000 s odôvodnením, že jeho zamestnanci čerpajú dovolenky.
Podľa tvrdenia navrhovateľa mu správca dane v rozpore s ustanovením § 15 ods. 9
zákona o správe daní a poplatkov vrátil účtovné doklady až po viac ako 2 mesiacoch –
7. novembra 2000, hoci ich bol povinný vrátiť najneskôr do 30 dní od ich prevzatia.
Navrhovateľ sa obrátil dňa 2. januára 2001 so sťažnosťou na prieťahy v konaní na
ústredné daňové riaditeľstvo, ktoré však aj jeho doplnenú sťažnosť považovalo za
neopodstatnenú z dôvodu, že na daňovú kontrolu sa nevzťahujú lehoty určené v § 30a
zákona o správe daní a poplatkov.
Navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho podnet na konanie a vydal tento
nález: „Ústavný súd vyslovuje, že konaním Daňového úradu Bratislava V pri kontrole
a Daňového úradu Bratislava I pri opakovanej kontrole nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia III., IV. štvrťroka 1998
a II. štvrťroka 1999 bolo porušené ústavné právo spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia,
s. r. o., so sídlom Miletičova 23, 821 09 Bratislava, na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými
fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv.
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a rovnako skúma, či neexistujú dôvody, ktoré bránia prijatiu podnetu na konanie.
„Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný ..., ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené ... môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania ...“ (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými
slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na
prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva, každý má právo, aby sa
jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Navrhovateľ sa domáhal podaním podnetu na ústavný súd ochrany svojho práva,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Odvolával sa na to, že správca dane
pri daňovej kontrole ohľadom uplatnenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
nedodržuje lehoty na ukončenie daňovej kontroly uvedené v § 30a zákona o správe daní
a poplatkov, ďalej namietal, že správca dane vykonávajúci daňovú kontrolu v primeranej
lehote nezrušil svoje nezákonné rozhodnutia a predĺžil tak stav právnej neistoty
navrhovateľa .
Odhliadnuc od toho, že § 30a, na ktorý sa navrhovateľ odvolával, od účinnosti
novely zákona č. 367/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov, teda od 29. decembra 1999, sa na daňovú kontrolu
nepoužije, ústavný súd poznamenáva, že porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno vyvodzovať len zo
skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách. Iný
záver nevyplýva ani z tej judikatúry ústavného súdu, ktorú navrhovateľ označil v podnete,
najmä z rozhodnutia II. ÚS 62/99, ktoré vychádza z právneho stavu platného pred uvedenou
novelou.
Z údajov uvedených v podnete vyplýva, že v rozhodujúcom čase v trvaní približne
1 rok a 4 mesiace (od 26. novembra 1999, kedy bolo vydané daňovým orgánom prvé
rozhodnutie, do 9. apríla 2001, kedy bol ústavnému súdu doručený predmetný podnet)
rozhodovali daňové orgány opakovane v dvoch inštanciách a raz najvyšší súd ako správny
súd.
S ohľadom na túto skutočnosť neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný
postup daňových orgánov mohol po prijatí podnetu na konanie kvalifikovať ako porušenie
práva navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy.
Z týchto dôvodov sa podnet navrhovateľa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku rozhodnutia.