Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 349/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou

Vojčík & Partners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Leo Vojčík, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Žilina, a takto

rozhodol:

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. októbra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 22. júla 2003 Mestský súd v Prahe vydal v právnej veci

sťažovateľa vedenej proti žalovanému v 1. rade − (ďalej len „povinný“),

a žalovanému v 2. rade − , zmenkový platobný rozkaz č. k. 23

Sm 148/2003-9, ktorým žalovaných zaviazal na zaplatenie sumy 1 080 000 Kč spolu so 6 %

úrokom ročne od 2. júna 2003 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 91 050 Kč.

Zmenkový platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť 2. septembra 2003.

Dňa 14. januára 2004 sťažovateľ podal návrh na vykonanie exekúcie,

kde exekučným titulom mal byť uvedený zmenkový platobný rozkaz. Súdny exekútor

(ďalej len „súdny exekútor“) 19. januára 2004 doručil Okresnému

súdu Čadca žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Čadca vydal

9. marca 2004 poverenie na vykonanie exekúcie.

Súdny exekútor 30. júla 2004 podal návrh na ustanovenie opatrovníka „podľa § 49

ods. 4 z dôvodu nemožnosti doručenia písomností Povinnému

poštou, osobným doručovaním ani doručovaním prostredníctvom príslušníkov Mestskej

polície mesta Dňa 30. septembra 2004 doručil súdny exekútor Okresnému súdu

Čadca žiadosť o zaslanie uznesenia k návrhu súdneho exekútora na ustanovenie

opatrovníka, ktorou Okresný súd Čadca urgoval, aby v danej veci rozhodol, pretože

do rozhodnutia v tejto veci nemohol vykonávať v exekučnom konaní žiadne ďalšie úkony.

Okresný súd Čadca 4. januára 2005 vydal uznesenie, ktorým návrh zamietol „(t. j. takmer

pol roka po podaní Návrhu na ustanovenie opatrovníka)“.

Dňa 14. januára 2005 doručil povinný súdnemu exekútorovi návrh na vyhlásenie

exekúcie za neprípustnú a na zastavenie exekúcie, ktorý súdny exekútor 27. januára 2005

doručil Okresnému súdu Čadca. O uvedenom návrhu rozhodoval už okresný súd na základe

uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorým vec vedenú Okresným

súdom Čadca pod sp. zn. prikázal na prejednanie a rozhodnutie okresnému

súdu. Okresný súd uznesením z 19. decembra 2005 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a exekúciu zastavil „(t. j. takmer rok po podaní Návrhu na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú a zastavenie exekúcie)“.

Proti uzneseniu okresného súdu z 19. decembra 2005 podal sťažovateľ

31. januára 2006 odvolanie. Krajský súd uznesením z 18. decembra 2006 potvrdil uznesenie

okresného súdu z 19. decembra 2005 v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavení

exekúcie v sume 540 000 Kč so 6 % úrokom ročne od 2. júna 2003 do zaplatenia a trov

predchádzajúceho konania v sume 45 525 Kč a v zostávajúcej časti uznesenie okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu „nesprávneho výkladu príslušných

ustanovení Zmluvy uzatvorenej medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej

pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov

v občianskych a trestných veciach“. Sťažovateľ uvádza, že v dôsledku uvedeného

sa konanie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie výrazne predĺžilo

(t. j. v celkovom trvaní dvoch rokov).

Dňa 22. marca 2005 súdny exekútor podal návrh na ustanovenie opatrovníka „podľa

“ z dôvodu nemožnosti doručenia písomností

povinnému. Sťažovateľ podal okresnému súdu 15. apríla 2008 sťažnosť na prieťahy

v napadnutom konaní z dôvodu, že v napadnutom konaní do podania jeho sťažnosti

(t. j. viac ako 3 roky) nebolo vydané žiadne rozhodnutie. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd

až po podaní sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní začal vo veci konať

a 13. mája 2008 vydal uznesenie, ktorým návrh súdneho exekútora na ustanovenie

opatrovníka povinnému zamietol.

Súdny exekútor 8. decembra 2008 doručil okresnému súdu už tretí návrh

na ustanovenie opatrovníka povinnému. Vzhľadom na to, že okresný súd na podaný návrh

žiadnym spôsobom nereagoval, 31. marca 2009 doručil súdny exekútor okresnému súdu

ďalší návrh na ustanovenie opatrovníka povinnému. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd

začal vo veci konať až 23. septembra 2009 „(t. j. viac ako 9 mesiacov po podaní Návrhu

nekonal)“, a to podaním žiadosti o zaslanie správy o trvalom, resp. prechodnom pobyte

povinného na Register obyvateľov Slovenskej republiky a Mestský úrad

Okresný súd zároveň prípisom z 10. decembra 2009 podal vyjadrenie k sťažnosti

sťažovateľa na prieťahy v napadnutom konaní, v ktorom sťažnosť uznal za čiastočne

dôvodnú a spôsobené zdržanie bolo odôvodnené takto: „Toto zdržanie bolo spôsobené

zvýšenou zaťaženosťou tunajšieho exekučného oddelenia.“ Okresný súd následne prípisom

zo 17. februára 2010 informoval súdneho exekútora o nemožnosti ustanoviť povinnému

opatrovníka v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok. Výsledkom konania „teda

nebolo rozhodnutie, voči ktorému by sa bolo možné odvolať, ale len stručné Oznámenie“.

Dňa 22. novembra 2010 podal súdny exekútor v poradí štvrtý návrh na ustanovenie

opatrovníka „podľa “.

Dňa 19. januára 2012 manželka povinného podala okresnému súdu návrh

na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na zastavenie exekúcie a 21. novembra 2012 návrh

na odklad exekúcie. Súdny exekútor doručil 6. decembra 2012 okresnému súdu žiadosť

o udelenie súhlasu na dražbu s nižšou cenou. Keďže okresný súd k predmetným

návrhom nevydal žiadne stanovisko, súdny exekútor v exekučnej veci vedenej

pod sp. zn. podal žiadosť o zjednanie nápravy. Sťažovateľ uvádza,

že na uvedenú žiadosť súdneho exekútora okresný súd odpovedal prípisom z 9. apríla 2013,

v ktorom uviedol: „Je pravdou, že predmetná vec bola vybavovaná s oneskorením.

Zdržanie pri vybavovaní veci je možné odôvodniť objektívnymi dôvodmi, hlavne neúmerným

zaťažením tohto súdneho oddelenia a personálne poddimenzovaným obsadením exekučného

úseku. Neúmerné zaťaženie prezentujem uvedením mesačného nápadu nových vecí, ktorý

predstavuje cca 2.500 návrhov na udelenie poverenia. Do úvahy treba zobrať aj počet

nevybavených exekúcií, ktorých je na tunajšom súde cca 80.000. Do týchto vecí denne

prichádzajú písomné podania ako napr. námietky povinného proti exekúcii, proti trovám

exekúcií, návrhy povinného na odklad, návrhy oprávneného na zmenu exekútora, resp.

účastníkov konaní, rozvrhy výťažku, návrhy na zastavenie exekúcie, prípadne iné podnety

účastníkov.“

Medzitým 26. februára 2013 došlo k prevzatiu právneho zastúpenia sťažovateľa

advokátskou kanceláriou Vojčík & Partners, s. r. o. O tejto skutočnosti bol okresný súd

informovaný 25. apríla 2013 „Oznámením o prevzatí právneho zastupovania v exekučnom

konaní“.

Okresný súd následne o predmetných návrhoch rozhodol uznesením z 19. apríla 2013

tak, že zamietol návrh manželky povinného na zastavenie exekúcie a odklad exekúcie

a zároveň neudelil súdnemu exekútorovi pri opakovanej dražbe nehnuteľnosti „súhlas znížiť

najnižšie podanie... (t. j. viac ako rok a 3 mesiace od podania prvého Návrhu)“.

Manželka povinného 21. mája 2013 doručila okresnému súdu odvolanie proti

uzneseniu z 19. apríla 2013 v časti týkajúcej sa návrhu na zastavenie exekúcie. Sťažovateľ

sa k odvolaniu vyjadril 9. júla 2013. Vzhľadom na to, že do 9. decembra 2013 nedošlo

k rozhodnutiu o odvolaní manželky povinného, sťažovateľ podal sťažnosť na postup súdu

v napadnutom konaní. Dôvodom podania uvedenej sťažnosti bolo „nesplnenie povinnosti

zo strany Okresného súdu Žilina, ktorá vyplýva z , ods. 2

v znení neskorších predpisov...“. Okresný súd do dňa podania

uvedenej sťažnosti, t. j. do 9. decembra 2013, nepredložil vec na rozhodnutie krajskému

súdu „(t. j. viac ako 5 mesiacov vo veci nekonal)“. Na podanú sťažnosť okresný súd

odpovedal prípisom z 18. januára 2014, v ktorom konštatoval čiastočnú dôvodnosť podanej

sťažnosti a uviedol, že „vo veci sa nekonalo v zmysle , avšak z dôvodu pracovnej

zaťaženosti zákonného sudcu a vysokého nápadu vecí“.

Sťažovateľ 1. júla 2014 doručil okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora,

pričom ako nového súdneho exekútora navrhol

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd do 26. septembra 2014 na podaný návrh

na zmenu súdneho exekútora neodpovedal „(t. j. ani 2 mesiace po uplynutí lehoty

na rozhodnutie)“. Vzhľadom na túto skutočnosť doručil sťažovateľ 26. septembra 2014

okresnému súdu žiadosť o urgentné rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd žiadnym spôsobom na podanú žiadosť o urgentné

rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora nereagoval. Z dôvodu jeho nečinnosti

preto sťažovateľ 24. októbra 2014 podal sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní.

Okresný súd prípisom z 24. novembra 2014 konštatoval dôvodnosť podanej

sťažnosti, „nakoľko sa vo veci nekonalo v zmysle “. Okresný súd odôvodnil

spôsobené prieťahy v napadnutom konaní „neprimeraným zaťažením nielen zákonného

sudcu, či prideleného vyššieho súdneho úradníka, ale aj celého súdu v porovnaní s inými

súdmi, nakoľko ročný nápad nových vecí na tunajší súd je cca 57.000 a to pri výkone iba

+/- 32 sudcov“. Okresný súd následne 23. januára 2015 uznesením vyhovel návrhu

sťažovateľa na zmenu súdneho exekútora a výkonom exekúcie poveril súdneho exekútora

„(t. j. po 7 mesiacoch od podania Návrhu na zmenu

exekútora)“.

Nový súdny exekútor sťažovateľovi k priebehu exekúcie uviedol nemožnosť

doručenia dražobnej vyhlášky z 27. mája 2015 povinnému, ktorá bola ako nedoručená

zásielka vrátená poštovým doručovateľom dvakrát, a to 26. júna 2015 a 30. júla 2015,

s oznámením poštového doručovateľa, podľa ktorého nebola zásielka prevzatá v odbernej

lehote. „Ďalej nám bolo zo strany – súdneho exekútora

oznámené, že po preverení exekučného spisu od postúpenia bolo zistené, že Povinný

doposiaľ neprevzal žiadnu ďalšiu zásielku. – súdny exekútor

uviedol, že v čase oceňovania nehnuteľností Povinného bol dňa 12. 9. 2012 Povinný

prítomný na mieste oceňovania a sám sprístupnil oceňované nehnuteľnosti.“

Manželka povinného 3. augusta 2015 doručila okresnému súdu návrh na zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 2 písm. g) Exekučného poriadku a návrh na odklad exekúcie

podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý odôvodnila viacerými námietkami,

„a to námietkou nezákonného postupu pri doručovaní zmenkového platobného rozkazu,

námietkou vydania poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi s prerušeným výkonom

činnosti, námietkou právoplatnosti a vykonateľnosti zmenkového platobného rozkazu

na území Slovenskej republiky a námietkou premlčania prejudikovaného práva“. K prvým

trom spomenutým námietkam sa sťažovateľ vyjadril podaním zo 14. augusta 2015, pričom

poukázal na uznesenie okresného súdu z 20. októbra 2013, ktorým bolo o uvedených

námietkach rozhodnuté. Sťažovateľ k námietke premlčania prejudikovaného práva

vo svojom vyjadrení uviedol, že „právo nie je premlčané, čo odôvodnil v zmysle § 112

“. Sťažovateľ namieta, že okresný súd

o uvedenom návrhu manželky povinného ku dňu podania jeho sťažnosti ústavnému súdu

nerozhodol.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ konštatuje, že «nesprávny postup a nečinnosť

Okresného súdu Žilina a Okresného súdu Čadca v predmetnej veci nie sú v súlade

s príslušnými ustanoveniami v znení

neskorších právnych predpisov (ďalej len „“) a právom na

rýchly a spravodlivý proces, a zároveň opakované obdobia nečinnosti Okresného súdu

Žilina v predmetnom konaní a desať ročné trvanie predmetného sporu sú samy o sebe za

daného skutkového i právneho stavu evidentným porušením práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

... Postup Okresného súdu Žilina vzbudzuje nedôveru vo fungovanie Slovenskej

republiky ako právneho štátu, keďže v dôsledku nečinnosti a neprávneho postupu štátneho

orgánu, ktorého základnou povinnosťou je chrániť práva a právom chránené záujmy

fyzických a právnických osôb, sa Sťažovateľ už niekoľko rokov nevie domôcť odstránenia

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza.».

Sťažovateľ uvádza, že mu nie je známe, že by akýmkoľvek konaním či opomenutím

konania spôsobil prieťahy v napadnutom konaní. Na všetky žiadosti okresného súdu

reagoval bez zbytočného odkladu a vždy mal záujem na včasnom vyriešení veci.

Vo vzťahu k správaniu povinného a jeho manželky uvádza, že „opakovane

predkladajú návrhy na zastavenie exekúcie, návrhy na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú

a návrhy na odklad exekúcie, v dôsledku čoho sa celé konanie v predmetnej veci predlžuje“.

Sťažovateľ považuje predkladanie ich návrhov, v ktorých uvádzajú námietky,

o ktorých už bolo okresným súdom rozhodnuté, za účelové predlžovanie exekučného

konania počas celého konania o vymáhaní jeho pohľadávky.

Predmetné konanie začalo 14. januára 2004 na Okresnom súde Čadca doručením

návrhu na vykonanie exekúcie, teda pred takmer dvanástimi rokmi, a pokračovalo od roku

2005 na okresnom súde na základe uznesenia krajského súdu z 27. júna 2005 a dosiaľ

nedošlo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

základné právo Sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 56 ods. 4 Zákona o organizácii

ústavného súdu priznáva Sťažovateľovi – , primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10.000,- € (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina

povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Vojčík & Partners, s. r. o., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina je povinný Sťažovateľovi – , nahradiť trovy

konania vo výške 908,47 €, a to na účet právneho zástupcu Sťažovateľa Vojčík & Partners,

s.r.o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Výšku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,

že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, mu spôsobila a naďalej spôsobuje

nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu...“.

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyzval prípisom

zo 6. marca 2017 predsedu okresného súdu na vyjadrenie k sťažnosti a na predloženie spisu

okresného súdu vedeného pod sp. zn. . Podpredseda okresného súdu

zapožičal žiadaný spis ústavnému súdu a zároveň sa vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. z 22. marca 2017. Vo svojom vyjadrení uvádza: „OS Žilina mal

spis k dispozícii až 19. 9. 2005, súd už 9. 11. 2005 vo veci konal a žiadal informácie

z Okresného súdu Praha 10 a z MS SR (č. l. 79-83). Posledná odpoveď došla 15. 12. 2005

(č. l. 83) a súd už 19. 12. 2005 rozhodol o zastavení exekúcie. Tvrdenie sťažovateľa

o časovom úseku takmer 1 roka od podania návrhu do rozhodnutia sa preto nemôže týkať

a byť na ťarchu Okresného súdu Žilina, ktorý označil sťažovateľ za subjekt porušujúci jeho

právo. Naviac je potrebné zdôrazniť, že návrh na zastavenie exekúcie nemal odkladný

účinok, preto nemal nijaký vplyv na priebeh exekúcie pred exekútorom a rozhodovanie súdu

(dlhšie či kratšie) nemalo žiaden vplyv na priebeh exekúcie (majetok je zabezpečený

a plnenia môžu chodiť do depozitu).

... Okresný súd Žilina odvolanie oprávneného podané dňa 31. 1. 2006 odoslal

na KS v Žiline 14. 2. 2006, teda tento časový úsek nemožno považovať za neprimeraný,

naopak je pomerne krátky vo vzťahu k povinnostiam súdu. Spis sa tunajšiemu súdu vrátil

10. 1. 2007, za toto obdobie takmer 1 roka nemôže niesť následky tunajší súd a nemôže byť

porušovateľom práva sťažovateľa. Súd uznesenie účastníkom doručil v apríli 2007.

Hoci rozhodnutie nebolo odoslané neodkladne, nemalo žiaden vplyv na práva oprávneného

a vykonávanie exekúcie.

Uznesenie -41 OS Čadca zo dňa 4. 1. 2005, ktorým súd zamietol návrh

SE na ustanovenie opatrovníka povinnému z dôvodu, že v má povinný adresu

trvalého pobytu a zdržiava sa na nej cez víkendy kvôli pracovným povinnostiam cez týždeň,

nadobudlo právoplatnosť. Dňa 24. 3. 2005 podal súdny exekútor ešte na súde v Čadci

opätovný návrh na ustanovenie opatrovníka z tých istých dôvodov – že nepreberá zásielky

na adrese trvalého bydliska. Uvedená skutočnosť je logická pri pracovnej dobe pošty.

OS Čadca o tomto návrhu nerozhodol, zrejme z dôvodu, že o tejto otázke už rozhodol.

Po postúpení veci na OS Žilina súd vo veci vykonal viacero úkonov, pričom doručoval

aj povinnému na adresu trvalého pobytu a považoval zásielky za doručené náhradným

spôsobom (povinný sa evidentne vyhýbal preberaniu zásielok). Oprávnený až 15. 4. 2008

podal sťažnosť na to, že nebolo rozhodnuté o ustanovení opatrovníka. Súd na základe toho

opätovne z tých istých dôvodov zamietol návrh na ustanovenie opatrovníka povinnému

uznesením č. k. -127 zo dňa 13. 5. 2008. Exekútor a oprávnený nepodali

proti uzneseniu odvolanie. Exekútor mal už vtedy hľadať iné spôsoby na doručenie

potrebných zásielok povinnému, ktorý sa vyhýbal preberaniu zásielok aj s rodinou (žiaden

kontakt s doručovateľmi), najmä rozhodnutia mohol doručiť aj sám pri vykonávaní úkonov.

K bodu 8 sťažnosti je nevyhnutné poukázať na to, že Exekútor (ani oprávnený) sa ani

raz proti uzneseniu o neustanovení opatrovníka neodvolávali, ale opätovne podali žiadosť

o ustanovenie opatrovníka 8. 12. 2008 a 31. 3. 2009 urgenciu. Súd od 23. 9. 2009 vykonával

procesné úkony od č. l. 141 spisu – v podstate tie, ktoré môže vykonávať aj exekútor

a na vykonanie ktorých má súdny exekútor právomoc. Súd opätovne po trikrát oznámil

exekútorovi na č. l. 167, že nie sú splnené podmienky na ustanovenie opatrovníka, pretože

nemožno niekomu ustanoviť opatrovníka len preto, že sa vyhýba prevzatiu zásielok.

Zjednodušene povedané, nebol problém v adrese trvalého pobytu, ale v praktickom

doručení zásielky povinnému (zrejme išlo najmä o upovedomenie, ktoré musí byť doručené

do vlastných rúk).

Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, dňa 25. 1. 2012 a 21. 11. 2012 podala manželka

povinného návrh na zastavenie exekúcie a na odklad exekúcie (aj na súde aj

na exekútorskom úrade). K návrhu na zastavenie exekúcie súd uvádza, že nemal odkladný

účinok, preto akékoľvek plynutie času nemalo pre práva oprávneného a činnosť exekútora

žiaden vplyv. Nemohlo teda dôjsť ani k ich poškodeniu práv na konanie bez prieťahov.

Exekvovanie majetku mohlo pokračovať (maximálne by v pozitívnom prípade boli

prostriedky ukladané na depozitnom účte). Návrh na odklad mal odkladný účinok, preto

exekútor nemal ani podávať návrh na udelenie súhlasu s nižšou cenou na dražbe

6. 12. 2012. Súd o návrhoch manželky povinného a exekútora rozhodol uznesením

č. k. -228 zo dňa 19. 4. 2013. Dobu od 19. 1. 2012 do 21. 11. 2012

nemožno pričítať na ťarchu oprávnených, pretože nijako ich práva neboli ukrátené (účelové

a opakované návrh na zastavenie exekúcie nemajú odkladný účinok a vplyv na činnosť

exekútora).

Následne súd o odvolaní manželky povinného proti zamietnutiu zastavenia a odkladu

exekúcie rozhodol uznesením 20. 12. 2013 na č. l. 263, teda v primeranej lehote

od 9.7.2013, kedy došlo súdu vyjadrenie oprávneného k odvolaniu (č. l. 262).

Dňa 1. 7. 2014 podal oprávnený návrh na zmenu exekútora. Súd vyžiadal

od pôvodného exekútora spis a vyčíslenie trov exekútora 20. 11. 2014 na č. l. 302

a po pripojení exekútorského spisu dňa 9. 12. 2014 rozhodol o zmene exekútora uznesením

z 23. 1. 2015 na č. l. 333. Okrem toho však musel ešte rozhodnúť aj o návrhu na zníženie

ceny na dražbe uznesením na č. l. 327, čo znamená kontrolu priebehu celého predaja

nehnuteľnosti. V kontexte toho bolo o veci rozhodnuté v primeranej dobe a nemožno

jednostranne prihliadať iba na návrh na zmenu exekútora. Bez rozhodnutia o znížení ceny

by nemohol nový exekútor vo veci pokračovať.

Ďalej je potrebné poukázať na to, že súdny exekútor oprávnenému uviedol okrem

iného, že povinný bol v roku 2012 prítomný na oceňovaní nehnuteľností, čo len potvrdzuje

nezmyselnosť všetkých 4 návrhov na ustanovenie opatrovníka povinnému - nebol na to

nikdy dôvod a práve podávaním takýchto účelových návrhov došlo k predlžovaniu

celkového konania a exekúcie. Išlo len o to, aby exekútor našiel iný spôsob na doručenie

zásielok povinnému ako poštou či políciou, ktorí to vykonávajú najmä v obvyklej pracovnej

dobe a v priebehu pracovného týždňa. Uvedená činnosť však patrí do činnosti súdneho

exekútora, ktorý pri vykonávaní exekúcie koná samostatne.

Pokiaľ manželka povinného opätovne podala návrh na zastavenie exekúcie a odklad

exekúcie dňa 3. 8. 2015, došlo k prerozdeleniu spisom na tunajšom súde, keď spisy

po sudkyni , ktorá odišla v roku 2014 na Krajský súd v Žiline, pridelené sudcovi

, ktorý 17. 8. 2015 predložil vec na rozhodnutie o svojom vylúčení, pretože počas

pôsobenia v na OS Čadca s manželkou povinného boli kolegovia. KS v Žiline tohto sudcu

vylúčil (spis vrátený 10.11.2015 a dovtedy bol mimo dispozíciu OS ŽA) a vec bola pridelená

sudcovi . V tomto časovom rozsahu nemohol súd vo veci konať. V sťažnosti

na ÚS SR písanej dňa 13. 10. 2015 sťažovateľ uvádza, že o návrhoch povinnej nebolo

rozhodnuté. Sťažovateľ však pravdepodobne neoznámil ústavnému súdu, že súd uznesením

zo 14. 1. 2016 o návrhoch rozhodol a rozhodnutie je právoplatné, pričom rozhodnuté bolo

v primeranom čase. Napokon súd rozhodol aj o návrhu oprávneného na pokračovanie

v exekúcii (zmenková vec) uznesením na č. l. 396, vec je na dlhodobej lehote a súd nemá

o čom rozhodovať a vec je plne v rukách exekútora.

Preto je nevyhnutné vysloviť názor, že v žiadnom prípade činnosťou či nečinnosťou

tunajšieho súdu nedošlo k zásahom do práv sťažovateľa. Ak sťažovateľ utrpel nejakú ujmu,

tak len nekonaním či nedostatočným konaním súdneho exekútora, keď sa v niektorých

prípadoch snaží exekútor presúvať činnosť na súd a zľahčovať si tak postup pri

problematických konaniach. Všetky obdobia, ktoré spadajú do konaní o ustanovenie

opatrovníka a o zastavenie exekúcie (podstata sťažnosti) sa nijakým spôsobom nedotýkali

práv oprávneného na riadny priebeh exekúcie. O ostatných návrhoch súd rozhodoval

s ohľadom na celkové zaťaženie uložené exekučným súdom (spotrebiteľské spory)

primerane a oproti iným konaniam možno uviesť, že až nadštandardne...“

Ústavný súd zo zapožičaného spisu okresného súdu zistil, že v čase doručenia

sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu (13. októbra 2015, pozn.) sa spis okresného súdu ešte

nachádzal na krajskom súde z dôvodu potreby rozhodnutia o pridelení veci. Spis bol

okresnému súdu vrátený 10. novembra 2015. Keďže krajský súd uznesením

sp. zn. z 30. septembra 2015 rozhodol, že v tom čase zákonný sudca

je vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci okresného

súdu, 21. decembra 2015 došlo k prerozdeleniu predmetnej veci, ktorá bola pridelená

sudcovi .

Následne 14. januára 2016 okresný súd uznesením č. k. -381

rozhodol tak, že návrh manželky povinného z 31. júla 2015 (okresnému súdu doručený

3. augusta 2015, pozn.) na zastavenie exekúcie a na odklad exekúcie zamietol. Označené

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11. februára 2016.

Dňa 21. januára 2016 bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu

sťažovateľa, ktorého obsahom bolo doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie. O tomto

návrhu okresný súd rozhodol uznesením č. k. -396 z 27. októbra 2016 tak,

že exekúcia pokračuje. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25. novembra 2016.

Ako z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu vyplýva, vec je odvtedy na dlhodobej

lehote. Ústavný súd tiež zistil, že 10. apríla 2017 bola okresnému súdu doručená žiadosť

súdneho exekútora o udelenie súhlasu na dražbu s nižšou cenou, o ktorej okresný súd

rozhodol 4. mája 2017 tak, že súhlas udelil.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -23

z 15. júna 2017 ju podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom z 30. júna 2017

predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k vecnej stránke prijatej sťažnosti, ak to vzhľadom

na svoje predchádzajúce vyjadrenie považuje za potrebné, a k otázke vhodnosti ústneho

pojednávania.

Predseda okresného súdu prípisom sp. zn. zo 17. júla 2017

ústavnému súdu doručeným 20. júla 2017 oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci.

Ústavný súd následne prípisom z 31. júla 2017 vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, ktoré

mu v prílohe zaslal, a oznámil ústavnému súdu, či súhlasí s tým, aby sa podľa § 30 ods. 2

upustilo od ústneho pojednávania.

Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľa bolo ústavnému súdu doručené

21. augusta 2017. Právny zástupca v ňom uviedol: «... posudzované exekučné konanie, ktoré

začalo dňa 14. 01. 2004 spísaním a podaním návrhu na vykonanie exekúcie, trvá už viac

ako 13 rokov a dosiaľ neskončilo žiadnym zo spôsobov, upravených Exekučným

poriadkom...

... akokoľvek sa Okresný súd Žilina stavia k predmetnej veci, už samotná dĺžka

napadnutého exekučného konania je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a ničím

neospravedlniteľná.

... Pokiaľ ide o tvrdenie Okresného súdu Žilina na str. 3 jeho vyjadrenia, v zmysle

ktorého došlo k zásahu do práv sťažovateľa činnosťou či nečinnosťou súdneho exekútora,

ktorý (ako údajne býva štandardom v exekučnom konaní), presúva činnosť na súd

a zľahčuje si tak postup pri problematických konaniach, poukazujeme v tejto súvislosti

na konštantnú judikatúru Ústavného súdu... (sp. zn. , -14)

... Za takýchto okolností sa potom argumentácia Okresného súdu Žilina, ktorou

poukazuje na skutočnosť, že k zásahu do práv Sťažovateľa došlo jedine nekonaním

či nedostatočným konaním povereného súdneho exekútora, javí ako zjavne účelová.

... V ústavnej sťažnosti Sťažovateľ už poukázal na viaceré nedostatky v činnosti,

či skôr v nečinnosti Okresného súdu Žilina, na existencii ktorých v celom rozsahu trvá.

... Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že Okresný súd Žilina rozhodol

o viacerých návrhoch Oprávneného, ktoré je možné považovať za nevyhnutné pre naplnenie

účelu exekučného konania, t. j. uspokojenie judikovanej pohľadávky oprávneného

z exekučného titulu, až na základe niekoľkých sťažností na prieťahy v exekučnom konaní.

O to viac nie je možné tvrdiť, že postup Okresného súdu Žilina bol efektívny a rýchly, práve

naopak, jeho postup viedol k prieťahom v exekučnom konaní ohrozujúcim vymožiteľnosť

už právoplatne priznaného práva oprávneného.

... Tvrdenie Okresného súdu Žilina o nezapríčinení a z toho vyplývajúcom

nezodpovedaní za prípadné prieťahy spôsobené v časti exekučného konania vedenej

Okresným súdom Čadca nemá podľa názoru Sťažovateľa pri rozhodovaní o porušení práv

Sťažovateľa žiadnu právnu relevanciu a nemení nič na tvrdení, že exekučné konanie ako

celok (vedené prvotne na Okresnom súde Čadca a následne na Okresnom súde Žilina)

je poznačené formálnosťou, neefektívnosťou a nesústredenosťou, čím došlo k upretiu

Sťažovateľovho práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

... Rovnako sa nie je možné stotožniť s tvrdením Okresného súdu Žilina, v zmysle

ktorého, „všetky obdobia, ktoré spadajú do konaní o ustanovenie opatrovníka a o

zastavenie exekúcie sa nijakým spôsobom nedotýkali práv oprávneného na riadny priebeh

exekúcie“. Práve nerozhodovanie o týchto návrhoch v primeranej lehote „prispelo“ k

neúmernému predĺženiu exekučného konania a k oddiaľovaniu naplneniu účelu exekučného

konania.

... Sťažovateľ má za to, že dĺžka exekučného konania nie je v predmetnej exekučnej

veci zapríčinená skutkovou zložitosťou veci, ale nesprávnym postupom a nečinnosťou

Okresného súdu Žilina a Okresného súdu Čadca. Postup Okresného súdu Žilina

v posudzovanom exekučnom konaní zásadne nie je možné hodnotiť ako plynulý, ako to

vo svojom vyjadrení naznačuje Okresný súd Žilina. V ďalšom Sťažovateľ zotrváva

na svojich tvrdeniach v doterajších podaniach, urobených v tejto veci.

...Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj vzhľadom na skutkový stav,

uvádzaný vo svojej ústavnej sťažnosti si preto Sťažovateľ dovoľuje navrhnúť Ústavnému

súdu, aby po vykonanom dokazovaní ústavnej sťažnosti Sťažovateľa v celom rozsahu

vyhovel...» Právny zástupca zároveň uviedol, že sťažovateľ súhlasí s tým, aby ústavný súd

upustil od ústneho prejednania veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“,

ktoré je garantované v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

).

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje,

že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie

o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. ), keďže

nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa (,

), pričom v takéto konania z povinnosti súdov konať

bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva

by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok

umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán.

Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu

v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní ako celku. Zastáva názor, že „v tomto prípade by mal Ústavný súd Slovenskej

republiky s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu posudzovať zbytočné prieťahy v tomto

konaní, postup Okresného súdu Čadca a Okresného súdu Žilina a trvanie tohto konania

ako celok“. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že špecifikom exekučného konania je,

že exekučné konanie je spravidla „v rukách“ súdneho exekútora, pričom exekučný súd

v rámci exekučného konania koná a rozhoduje len na základe procesných návrhov

účastníkov exekučného konania, resp. súdneho exekútora, preto namietať porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, možno na ústavnom súde vo vzťahu k exekučnému sudu len vtedy, ak tento

má reálne o čom rozhodovať. V prípade sťažovateľa bolo rozhodovanie okresného súdu

o procesných úkonoch súvisiacich s exekúciou vykonávanou súdnym exekútorom.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (, ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , , ) sa však ochrana

základnému právu vrátane základného práva podľa poskytuje v konaní

pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného

práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo.

Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného

základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú

( ). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom

ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (a tiež práva podľa

dohovoru), môže tiež vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta

v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne

rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa

(m. m. , ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

, ).

Sťažovateľ namieta, že „konanie na okresnom súde poznačené ako celok

formálnosťou, neefektívnosťou a nesústredenosťou, čím došlo k upretiu Sťažovateľovho

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré m u zaručuje čl. 48 ods. 2

, a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Poukazuje na viacero období nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti v postupe okresného

súdu v napadnutom konaní, napr. konanie a rozhodovanie okresného súdu o návrhu

povinného na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie z 13. januára 2005,

o návrhu súdneho exekútora na ustanovenie opatrovníka povinnému z 22. marca 2005,

z 2. decembra 2008, ako aj z 25. marca 2009, o návrhu manželky povinného na vyhlásenie

exekúcie za neprípustnú a na zastavenie exekúcie z 19. januára 2012 či o žiadosti

sťažovateľa na zmenu súdneho exekútora. Tvrdí, že „Okresný súd Žilina o Návrhu na

ustanovenie opatrovníka podľa zo dňa 22. 03. 2005

rozhodol až 13. 05. 2008, tzn. po uplynutí troch rokov od podania Návrhu, predstavuje

značný zásah do oprávnení Súdneho exekútora, ktorý v uvedenom období nemohol

vykonávať úkony na zabezpečenie exekúcie (bod 7). Rovnako skutočnosť, že Okresný súd

Žilina vydal Uznesenie o zmene súdneho exekútora až po siedmich mesiacoch od podania

Návrhu na jeho zmenu preukazuje hrubé nerešpektovanie zákonom ustanovenej 30 dňovej

lehoty na rozhodnutie v predmetnej veci, ktorú je možné považovať za jednoduchý úkon

(body 14 – 17.)“.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že okresný súd v čase doručenia

sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu rozhodol právoplatne o všetkých predchádzajúcich

návrhoch s výnimkou rozhodnutia o návrhu manželky povinného na zastavenie exekúcie

a odklad exekúcie, ktorý bol okresnému súdu doručený 3. augusta 2015. Vzhľadom

na uvedené s prihliadnutím aj na judikatúru ústavného súdu je preto sťažnosť sťažovateľa

v týchto častiach zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ ide o konanie o návrhu manželky povinného na zastavenie exekúcie

a odklad exekúcie, ktorý bol okresnému súdu doručený 3. augusta 2015, ústavný súd

zo zapožičaného spisu okresného súdu zistil:

Dňa 3. augusta 2015 bol okresnému súdu doručený návrh manželky povinného

na zastavenie exekúcie a na odklad exekúcie.

Dňa 17. augusta 2015 zákonný sudca vzniesol námietku zaujatosti z dôvodu jeho

vzťahu k povinnému a jeho manželke (bývala kolegyňa, priateľka, pozn.), okresný súd preto

26. augusta 2015 spis predložil krajskému súdu na rozhodnutie o pridelení veci. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. septembra 2015 rozhodol tak, že namietaný sudca

okresného súdu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom.

Spis bol okresnému súdu vrátený 10. novembra 2015. Medzitým sťažovateľ doručil

ústavnému súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní (13. októbra 2015, pozn.).

Dňa 21. decembra 2015 bola vec pridelená inému sudcovi, ktorý 14. januára 2016

uznesením č. k. -381 návrh manželky povinného na zastavenie exekúcie

a návrh na odklad exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

11. februára 2016.

Ako z uvedeného vyplýva, okresný súd o návrhu manželky povinného na zastavenie

exekúcie a na odklad exekúcie rozhodoval vyše 5 mesiacov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa

(, ). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v

je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

Preto ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle

, návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (, ,

, , ).

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa

ani práva podľa dohovoru, nerozhodoval už o jeho ďalších návrhoch z dôvodu, že tieto sa

viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným

súdom.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017