Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 478/2010
PDF · 167.02 KB
No categories available
II. ÚS 478/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 C 80/2006 a jeho uzneseniami č. k. 17 C 80/2006-272, č. k. 17 C 80/2006-273
zo 7. septembra 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 13/2009 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 13/2009-267 zo 16. júna 2010
a uznesením č. k. 2 Co 13/2009-268 zo 16. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra
2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C
80/2006 a jeho uzneseniami č. k. 17 C 80/2006-272, č. k. 17 C 80/2006-273 zo 7. septembra
2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Co 13/2009 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 13/2009-267 zo 16. júna 2010
a uznesením č. k. 2 Co 13/2009-268 zo 16. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 23. januára 2006 podal
Okresnému súdu Bratislava I žalobu „o neplatnosť nepravdivého znaleckého posudku
a zaplatenie nemajetkovej ujmy“, ktorá bola postúpená okresnému súdu. Sťažovateľovi
napriek predloženiu potvrdenia o jeho majetkových pomeroch a rozhodnutiu o dávkach
v núdzi uznesením okresného súdu č. k. 17 C 80/2006-68 z 8. augusta 2006 nebolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe odvolania krajský súd uznesením č. k.
2 Co 415/06-83 z 30. januára 2007 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 80/2006-114 zo 4. júna 2007
opätovne nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu ani
právneho zástupcu. Sťažovateľ sa aj proti predmetnému uzneseniu odvolal a krajský súd
uznesením č. k. 2 Co 350/2007-153 z 12. septembra 2007 uznesenie okresného súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd ustanovil sťažovateľovi právneho
zástupcu a rozsudkom č. k. 17 C 80/2006-230 z 15. októbra 2008 návrh sťažovateľa
zamietol. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 13/2009-267 zo 16. júna 2010 tak, že
rozsudok okresného súdu vo veci samej a vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania
odporcovi potvrdil a výrok o priznaní náhrady trov konania ustanovenému právnemu
zástupcovi sťažovateľa a výrok o náhrade trov štátu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie. Krajský súd zároveň uznesením č. k. 2 Co 13/2009-268 zo 16. júna 2010
odňal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov spätne od podania návrhu na začatie
súdneho konania. Proti obom rozhodnutiam krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a žiadal o ustanovenie
právneho zástupcu na konanie o dovolaní. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 80/2006-272
zo 7. septembra 2010 priznal ustanovenému právnemu zástupcovi náhradu trov konania
a zaviazal sťažovateľa na úhradu náhrady trov konania, súdneho poplatku za návrh
a súdneho poplatku za odvolanie. Zároveň okresný súd uznesením č. k. 17 C 80/2006-273
zo 7. septembra 2010 zamietol žiadosť sťažovateľa o ustanovenie advokáta v dovolacom
konaní.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„II.A. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava v konaní 17 C/80/2096 a
2Co/13/2009-267, 268 porušovali základné práva D. B. garantované čl. 46 ods. 3, čl. 47
ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru.
II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia 2Co/13/2009-267, 268 z
dňa 16. 06. 2010 a uznesenie 17 C/80/2006-272, 273 z dňa 07. 09. 2010 a prikazuje vec
vrátiť na nové konanie, ale novej sudkyni.
II.C. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava sú pre opakované hrubé
delikty povinní zaplatiť satisfakciu vo výške 50.000 EUR každý zvlášť, v lehote 15 dní od
dna právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu.
V prípade omeškania sú súdy (obidva) povinní zaplatiť úroky z omeškania vo výške
100 EUR za každý deň omeškania, až do zaplatenia.
II.D. Ústavný súd oslobodzuje D. B. od súdnych poplatkov na celé konanie
17 C/80/2006 a ustanovuje mu advokáta na konanie pred Ústavným súdom Mgr. G. C. ...
II.E. Ústavný súd prikazuje predsedníčke OS BA II, JUDr. A. R. začať disciplinárne
konanie proti sudkyni JUDr. D. B. podľa zákona č. 757/2004 Z. z. a o výsledku zaslať
správu Ústavnému súdu a D. B., bezodkladne.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46
ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 80/2006 a jeho
uzneseniami zo 7. septembra 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 13/2009 a jeho rozsudkom a uznesením zo 16. júna 2010.
1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti sťažovateľa v časti, ktorou
namieta porušenie označených základných práv a práv postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 80/2006 a jeho uzneseniami zo 7. septembra 2010, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,
ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu možno podať odvolanie,
o ktorom rozhodne v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu
subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmavať postup okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 80/2006 a jeho uznesenia zo 7. septembra 2010.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2
2. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv a práv aj postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 13/2009 a jeho rozsudkom a uznesením
zo 16. júna 2010.
2.1 Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, je neprípustná.
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému
rozsudku a uzneseniu krajského súdu dovolanie najvyššiemu súdu z 30. augusta 2010.
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie (30. augusta
2010) ešte predtým, ako v tej istej veci podal sťažnosť ústavnému súdu (9. októbra 2010).
V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania (to platí aj v prípade, keď
krajský súd namietaným rozsudkom a uznesením dovolanie nepripustil), ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci (m. m. IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m.
IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).
Ústavný súd v súčasnej dobe vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr.
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za neprípustnú až do rozhodnutia o dovolaní.
V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že
lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní
bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby
sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je
prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr.
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body č. 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
2.2 Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 13/2006 o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu
č. k. 17 C 80/2006-230 z 15. októbra 2008, je zjavne neopodstatnená.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v označenom konaní podal 21. novembra
2008 odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 15. októbra 2008, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 13/2009-267 zo 16. júna 2010. Sťažnosť bola podaná na
poštovú prepravu 9. októbra 2010 a doručená ústavnému súdu 13. októbra 2010.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu
vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo.
Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného
základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu
v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať
ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, preto
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2010