Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 573/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou Mgr. Vandou

Durbákovou, Krivá 23, Košice, ktorou namieta porušenie

- základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , ,

- základných práv podľa a

a , práv podľa , a v spojení

s čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 5

písm. f) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho rozsudkom sp. zn. , z 8. decembra

2016 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. septembra 2013 a jeho uznesením sp. zn.

zo 4. augusta 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2017 osobne doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou, Krivá 23, Košice,

ktorou namieta porušenie

- svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“), postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , (ďalej len „napadnuté konanie“),

- svojich základných práv podľa a a

, práv podľa , a v spojení s a dohovoru a práv podľa

čl. 5 písm. f) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len

„dohovor o odstránení rasovej diskriminácie“) postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní a rozsudkom sp. zn. , z 8. decembra 2016 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“) a postupom krajského súdu v napadnutom konaní a rozsudkom

sp. zn. z 18. septembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením

sp. zn. zo 4. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalobcu stranou konania, v ktorom sa domáhal určenia, že konaním žalovaných

v 1. a 2. rade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a priamej diskriminácii.

V žalobe sťažovateľ namietal, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania malo dôjsť

na predajnom mieste obchodnej spoločnosti ALKON VT, s. r. o., a to zamestnancami tejto

obchodnej spoločnosti, ktorí so sťažovateľom odmietli uzatvoriť zmluvu o pripojení

z dôvodu, že pracovný pomer mal uzatvorený na dobu určitú.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. mája 2012 určil, že konaním

žalovaného v 1. a 2. rade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, čím bol

sťažovateľ vystavený priamej diskriminácii na základe jeho etnického pôvodu. Žalovaným

v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť zaslať sťažovateľovi list so znením špecifikovaným

v samotnom rozhodnutí. Okresný súd zároveň svojím rozhodnutím zamietol žalobu v časti

náhrady nemajetkovej ujmy a nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania.

O odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo 17. mája 2012 rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil v zamietavom

výroku a zmenil vo vyhovujúcich výrokoch tak, že v tejto časti žalobu zamietol.

Napadnutým uznesením krajského súdu bol zmenený výrok rozhodnutia prvostupňového

súdu o trovách konania tak, že sťažovateľovi bola uložená povinnosť nahradiť žalovanému

v 1. rade trovy prvostupňového konania v sume 5 783,50 € a trovy odvolacieho konania

v sume 2 383,61 € a sťažovateľovi v 2. rade trovy odvolacieho konania v sume 513,60 €.

Krajský súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, že sťažovateľ označil ako žalovaných

obchodnú spoločnosť Orange Slovensko a. s. (žalovaná v 1. rade) a obchodnú spoločnosť

APS ALKON a. s. (žalovaná v 2. rade). Počas napadnutého konania okresný súd na návrh

sťažovateľa konanie voči obchodnej spoločnosti APS ALKON a. s. zastavil a pripustil, aby

do konania vstúpila obchodná spoločnosť ALKON VT, s. r. o. Na základe ďalšieho návrhu

okresný súd pripustil, aby z napadnutého konania vystúpila obchodná spoločnosť ALKON

VT, s. r. o., a na jej miesto vstúpil ako žalovaný v 2. rade – .

Na základe uvedeného, berúc do úvahy tvrdenia vyplývajúce zo žaloby, podľa

ktorých k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania malo dôjsť zo strany obchodnej

spoločnosti ALKON VT, s. r. o., a prihliadajúc na osobný charakter povinnosti subjektu

dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania, krajský súd uzavrel, že obchodná spoločnosť

ORANGE Slovensko a. s. (žalovaná v 1. rade) sa konania spočívajúceho v nedodržaní

zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k sťažovateľovi nedopustila. Krajský súd

rovnako za vecne pasívne legitimovaného nepovažoval ani žalovaného v 2. rade, ktorý sa

namietaného porušenia nedopustil, a to s prihliadnutím na osobný charakter povinnosti

subjektu porušujúceho zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorú nemožno zmluvne

prevádzať. Z uvedeného dôvodu podľa názoru krajského súdu na základe zmluvy o prevode

práv a záväzkov vo veci obchodného zastúpenia, ktoré prevzal žalovaný v 2. rade, nedošlo

zároveň k prevodu povinnosti právneho predchodcu žalovaného v 2. rade z namietaného

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo zamietnuté dovolanie

proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie

prvostupňového súdu vo vyhovujúcich výrokoch vo veci samej tak, že žalobu zamietol,

a odmietnuté dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu v tej časti, ktorou

odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu v zamietajúcej časti vo veci samej.

Zároveň bolo odmietnuté dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti

smerujúcej proti rozhodnutiu o náhrade trov konania.

Krajský súd a najvyšší súd porušili podľa sťažovateľa jeho základné práva

podľa a a právo podľa dohovoru, keďže sa

vo svojich rozhodnutiach nedostatočne zaoberali argumentmi prednesenými sťažovateľom.

Podľa jeho názoru sú napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie krajského

súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu nepreskúmateľné a nepresvedčivé.

Pri posudzovaní pasívnej legitimácie sa podľa sťažovateľa odvolací súd úplne

odchýlil od rozhodnutia prvostupňového súdu, pričom „dostatočne nevysvetlil svoje

stanovisko, že práve vzťah založený na základe zmluvy o obchodnom zastúpení zakladal

pasívnu legitimáciu žalovaného v rade 1. (spoločnosti Orange Slovensko a. s.), keď uzavrel,

že táto skutočnosť nemala na vec vplyv. Dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom

odvolacieho súdu“, ktorý sťažovateľ považuje za ústavne nekonformný, keďže umožňuje

diskriminujúcim subjektom vyhnúť sa zodpovednosti za diskriminačné konanie.

Sťažovateľ poukazuje na to, že právny názor vyslovený krajským súdom v súvislosti

s vecnou pasívnou legitimáciou v napadnutom konaní je odlišný od právneho názoru

vysloveného v skutkovo a právne totožnej veci, v ktorej Krajský súd v Prešove zaujal

opačný právny názor (rozsudok sp. zn. z 25. augusta 2009). Najvyšší súd

v napadnutom rozsudku konštatoval, že ide o ojedinelý právny názor. Uvedeným spôsobom

však podľa sťažovateľa došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti práva, keďže

predmetná právna otázka už bola právoplatne vyriešená, pričom vo veci konajúci súd sa

argumentačne nevyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami. Argumentácia dovolacieho

súdu, ktorý sa stotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, je podľa sťažovateľa

nepresvedčivá a ústavne nekonformná.

Závery odvolacieho súdu a dovolacieho súdu sú podľa názoru sťažovateľa ústavne

nekonformné a neudržateľné aj vo vzťahu k odôvodneniu pasívnej legitimácie žalovaného

v 2. rade, podľa ktorého má povinnosť subjektu, ktorý porušil zásadu rovnakého

zaobchádzania, osobný charakter, pričom ju nemožno zmluvne previesť na iného.

Sťažovateľ napáda aj rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu, v častiach

ktorými bol zaviazaný k náhrade trov konania. Namieta, že krajský súd postupoval

v rozpore so zákonom, keď síce použil správnu právnu normu, ale túto nesprávne vyložil

a na konkrétny prípad nesprávne aplikoval. Odvolací súd sa podľa sťažovateľa

v dostačujúcej miere nevenoval návrhu na uplatnenie moderačného práva všeobecného súdu

podľa (ďalej aj „OSP“).

Rozhodovanie krajského súdu o náhrade trov konania je podľa sťažovateľa v rozpore

so zákonom, pričom krajský súd na jeho návrh na uplatnenie moderačného práva

podľa nereagoval primerane, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným

spôsobom, keďže

„... pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné

prihliadať na majetkové, sociálne a osobné pomery všetkých účastníkov konania (pričom

právni zástupcovia žalovaných nie sú účastníkmi konania), preto dopad nepriznanie

náhrady trov treba skúmať nielen na strane toho, kto by mal trovy zaplatiť, teda žalobcu,

ale tiež na strane oprávneného účastníka – teda žalovaných... ak odvolací súd použil pri

aplikácii ustanovenia extenzívny výklad a nad rámec zákona vykladal toto

ustanovenie v širšom rozsahu tak, že vo vzťahu k žalobcovi vyvodil pri skúmaní existencie

podmienok hodných osobitného zreteľa ďalšiu rovinu porovnávania dopadu nepriznania

náhrady trov konania (vzťah žalobca a právni zástupcovia žalovaných), poškodil tým

žalobcovo právo na spravodlivé súdne konanie, keď účastníkov konania dostal do

nerovnocenného postavenia... svojim záverom, že nepriznanie náhrady trov konania

žalovaným by fakticky znamenalo, že právni zástupcovia žalovaných vykonávali uvedenú

činnosť bez odmeny a bez náhrady vynaložených hotových výdavkov na cestovné a podobne,

odvolací súd potrel akýkoľvek rozdiel medzi platením trov konania a náhradou trov

konania... odvolací súd nijako bližšie nekonkretizoval, v čom konkrétne vidí závažný dopad

na majetkové pomery právnych zástupcov žalovaných, ani to, na základe akých skutočností

závažnosť tohto dopadu zisťoval. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je preto v tomto

smere nepreskúmateľné...“.

Sťažovateľ namieta aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v časti

týkajúcej sa náhrady trov konania. Podľa môžu byť predmetom náhrady

iba trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom odvolací súd

za neúčelné označil len 3 úkony právnej pomoci vyčíslené žalovaným, a to aj napriek tomu,

že žalobca poukazoval na vykonávanie neúčelného dokazovania, ktoré predlžovalo

napadnuté konanie.

Podľa sťažovateľa je rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým priznal cestovné náklady

a náhrady, nepreskúmateľné, keďže nedáva odpovede na otázky, či sa všeobecný súd

zaoberal účelnosťou trov uplatnených žalovanými. Rozhodnutie odvolacieho súdu

podľa sťažovateľa „nedáva odpoveď ani na otázku, ktoré okolnosti na strane žalovaných

vyžadovali, aby ich cesty boli vykonávané inak ako verejným hromadným dopravným

prostriedkom... sťažovateľ poukazuje na vady konania a rozhodnutia odvolacieho súdu vo

vzťahu k priznanej náhrade za stratu času právneho zástupcu v prvom rade, nakoľko

z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé posudzovanie účelnosti vo vzťahu k tomu, že voľba

advokáta z úplne opačného konca republiky je neprimeraná“.

Keďže dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu bolo odmietnuté,

sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „námietky o nedostatkoch rozhodnutia odvolacieho súdu

v časti náhrady trov konania, ktoré popierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces, boli zo strany ústavného súdu náležite preskúmané“.

Vydaním arbitrárnych rozhodnutí všeobecnými súdmi vo veci náhrady trov konania

došlo podľa sťažovateľa „k porušeniu princípu rovnosti zbraní ako jedného zo základných

prvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateľa v porovnaní

s protistranou“.

Sťažovateľ uvádza, že od rozhodnutia ústavného súdu o jeho predchádzajúcej

sťažnosti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní (nález

ústavného súdu sp. zn. zo 14. februára 2012, pozn.), opätovne došlo

k porušeniu označených práv zaručených a dohovorom, pričom v konkrétnostiach

zdôrazňuje, že celková doba konania od podania žaloby (30. novembra 2005)

do právoplatného skončenia veci, t. j. do rozhodnutia najvyššieho súdu trvala viac ako

11 rokov, takže opätovne došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.

Právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru bolo podľa sťažovateľa

porušené tým, že „štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko-právnom

konaní, ktoré sťažovateľ za týmto účelom inicioval“.

Postupom vo veci konajúcich súdov podľa sťažovateľa došlo zároveň k porušeniu

práva na ochranu pred diskrimináciou, keď „neadekvátnou aplikáciou procesných

ustanovení platnej právnej úpravy všeobecné súdy síce dospeli k záveru, že vo vzťahu

k sťažovateľovi došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu jeho etnickej

príslušnosti, avšak došli k nesprávnemu právnemu záveru o tom, kto je za diskriminačné

konanie voči sťažovateľovi zodpovedný a tým neuložili subjektom zodpovedným za

diskriminačné konanie žiadne sankcie. Zamietnutím žaloby ich naopak utvrdili v tom, že

zodpovednosti za diskriminačné konanie sa možno vyhnúť. Sťažovateľ má za to, že v rámci

súdneho konania, ktoré inicioval mu nebola poskytnutá náležitá ochrana pred rasovou

diskrimináciou.“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu v napadnutom konaní, postupom krajského súdu v napadnutom konaní a postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a , práv podľa , a v spojení s a 13

dohovoru a práv podľa čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom a postupom

krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom a napadnutým uznesením,

pričom zároveň prizná sťažovateľovi úhradu trov konania a primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

skutočnosťou, že „zásahom do jeho základných práv a slobôd a následným súdnym

konaním, v ktorom mu nebola poskytnutá ochrana pred diskrimináciou mu bola spôsobená

značná ujma a taktiež došlo k otraseniu jeho dôvery vo fungujúci súdny systém a v princípy

právneho štátu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , , ) sa ochrana

základnému právu vrátane základného práva podľa poskytuje v konaní

pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného

práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom, krajským

súdom a najvyšším súdom) ešte trvalo.

Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nedochádza, resp. môže

dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne

odmieta ako zjavne neopodstatnenú ( ). Vychádza

pritom z toho, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (,

), ako aj zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to

ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už

k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. ,

, , ).

Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd podľa doterajšej judikatúry odmietne tiež

sťažnosť, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v takom konaní

pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu podľa (m. m. ,

).

Z obsahu sťažnosti, príloh k nej pripojených a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že

napadnuté konanie vedené okresným súdom a napadnuté konanie vedené krajským súdom

bolo skončené rozsudkom sp. zn. zo 17. mája 2012 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 18. septembra 2013. Rozhodnutie prvostupňového

súdu v spojení s rozhodnutím druhostupňového súdu nadobudlo právoplatnosť 11.

decembra 2013. Sťažovateľ doručil sťažnosť adresovanú ústavnému súdu 23. februára 2017,

teda zjavne po právoplatnom skončení konania.

Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie najvyššieho súdu

bolo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu právoplatne skončené 4. januára 2017.

Sťažovateľ doručil sťažnosť aj v tejto časti sťažnosti zjavne po právoplatnom skončení

konania, t. j. v čase, keď najvyšší súd už nemohol svojím postupom porušovať

sťažovateľom označené práva.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutých konaniach, ktoré boli

pred doručením jeho sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, je zrejmé, že v čase

predbežného prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde bola už jeho právna neistota

odstránená a tvrdené porušovanie sťažovateľom označených práv už netrvalo.

Na základe uvedeného, teda z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená

ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, pretože napadnuté konania boli

skončené, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Sťažovateľ predostiera ústavnému súdu v súvislosti s postupom najvyššieho súdu

v dovolacom konaní tri zásadné námietky. Prvou námietkou sťažovateľ brojí proti

odôvodneniu najvyššieho súdu k opodstatnenosti dovolacej námietky o tom, že v procesne

prípustnom dovolaní bol daný dovolací dôvod podľa , a to

v kontexte existencie pasívnej legitimácie žalovaných v 1. a 2. rade. Druhou námietkou

sťažovateľ argumentuje, že posúdenie pasívnej legitimácie je zo strany krajského súdu

odlišné ako v skutkovo a právne totožnej veci prejednávanej Krajským súdom v Prešove,

pričom konštatovanie najvyššieho súdu o tom, že ide o ojedinelý právny názor, nie je

pri súčasnom argumentačnom nevysporiadaní sa so skorším súdnym rozhodnutím ústavne

udržateľné a zároveň porušuje princíp predvídateľnosti práva. Treťou námietkou sťažovateľ

spochybňuje rozhodovanie najvyššieho súdu o tej časti dovolania, ktoré smeruje

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv neexistuje

zásadná odlišnosť (m. m. ), čo umožňuje posudzovať ich namietané

porušenie spoločne.

V súlade s všetci účastníci sú si v konaní rovní.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné

súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd opakovane vo svojej

doterajšej judikatúre pripomína (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom

().

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

().

Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v ústavný súd vo svojej

judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky

a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. ). Všeobecné súdy sú podľa

uvedenej zásady povinné v súlade so zákonom dať všetkým účastníkom občianskeho

súdneho konania rovnakú príležitosť predniesť svoje stanovisko, predniesť rozhodujúce

tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich

tvrdení.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ v procesne

prípustnom dovolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo

zmenené rozhodnutie prvostupňového súdu a žaloba bola zamietnutá pre nedostatok

pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v 1. a 2. rade ( ), odôvodňoval

opodstatnenosť dovolania, okrem iných, existenciou dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. c) [rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci].

Najvyšší súd k námietke sťažovateľa o tom, že zmeňujúci výrok krajského súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení otázky pasívnej vecnej legitimácie,

predovšetkým zdôraznil s prihliadnutím na o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„antidiskriminačný zákon“), že domáhať sa práv na súde z dôvodu nedodržania zásady

rovnakého zaobchádzania môže každý, avšak iba proti tomu, kto nedodržal zásadu

rovnakého zaobchádzania, teda pasívne legitimovaným v spore o ochranu práv z dôvodu

nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania môže byť iba ten, kto nedodržal zásadu

rovnakého zaobchádzania.

Potom, ako najvyšší súd ako dovolací súd zdôraznil, že prvoradou úlohou v konaní

o ochrane pred diskrimináciou je vyriešenie otázky, koho právo bolo porušené nedodržaním

zásady rovnakého zaobchádzania a kto sa dopustil tohto porušenia, v napadnutom rozsudku

uviedol:

„Na právo fyzickej osoby na ochranu pred nedodržaním zásady rovnakého

zaobchádzania možno de iure nepochybne nahliadať ako na všeobecné osobnostné právo

fyzickej osoby na ochranu osobnosti, keďže zámerom, resp. následkom diskriminačného

konania je vždy zásah do ľudskej dôstojnosti, občianskej cti, prípadne súkromia dotknutej

fyzickej osoby. Z toho pramení potom aj povaha zodpovednosti povinného subjektu

(pôvodcu zásahu) za nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania, ktorá - ako správne

uviedol odvolací súd - má osobný charakter a je spojená s osobou, ktorá svojim

bezprostredným konaním zasiahla do práv fyzickej osoby. Aj z dikcie § 9

antidiskriminačného zákona možno vyvodiť, že súd v konaní podľa tohto zákona môže uložiť

povinnosť poskytnúť satisfakciu výlučne iba tomu subjektu, ktorý porušil zásadu rovnakého

zaobchádzania.

21. Dovolateľ tvrdí, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaných, keď dospel k záveru, že títo nie sú v konaní pasívne vecne

legitimovaní. Podľa jeho názoru činnosť, ktorú vyvíjala zamestnankyňa pôvodného

žalovaného 2/ voči žalobcovi (poskytovanie informácií o možnosti uzavrieť zmluvu

o pripojení a dodatku o zľave na mobilný telefón, ktoré mali bezprostredne smerovať

k následnému uzavretiu zmluvy o pripojení a dodatku), spadala pod činnosti realizované

v rámci Zmluvy, a teda konala v zastúpení žalovaného 1/, v jeho mene a na jeho účet.

Z tohto dôvodu bola podľa žalobcu daná pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/.

Dovolateľ tiež má za to, že na základe Zmluvy o prevode práv a záväzkov uzavretej medzi

pôvodným žalovaným 2/ a súčasným žalovaným 2/ ( - )

došlo k prevodu zodpovednosti za diskriminačné konanie zamestnancov pôvodného

žalovaného 2/ na súčasného žalovaného 2/, z čoho vyvodzoval aj jeho pasívnu vecnú

legitimáciu.

21.1. žalobca počas celého konania v zmysle § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona

tvrdí, že k zásahu do jeho práv malo prísť konaním obchodnej spoločnosti ALKON VT,

s. r. o. (pôvodný žalovaný 2) prostredníctvom svojich zamestnancov pri poskytovaní tovarov

a služieb. Vzhľadom na vyššie uvedené sa možno stotožniť so záverom odvolacieho súdu, že

žalovaný 1/ sa nemohol dopustiť konania odporujúcemu zásade rovnakého zaobchádzania,

pričom na takto zaujatý záver nemá vplyv ani skutočnosť, že spoločnosť ALKON VT, s. r. o.

poskytovala produkty v mene žalovaného 1/ a na jeho účet na základe Zmluvy. Povinnosť

vyplývajúca z porušenia antidiskriminačných predpisov má totiž osobný charakter, čo

v praxi znamená, že ak by aj niektoré ustanovenia zmluvy o obchodnom zastúpení (prípadne

pokyny zastúpeného smerované obchodnému zástupcovi) boli spôsobilé vyvolať

diskriminačné následky, je povinnosťou obchodného zástupcu odmietnuť splnenie zmluvy

v tejto časti či realizáciu takého pokynu, v opačnom prípade je povinný sám niesť

zodpovednosť za nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania. 21.2. V prípade

žalovaného 2/ možno uviesť, že ten sa - ani podľa tvrdenia žalobcu - nedopustil konania

spočívajúceho v nedodržaní zásady rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ žalobca tvrdí, že na

základe Zmluvy o prevode práv a záväzkov vo veci obchodného zastúpenia žalovaný 2/

prevzal povinnosť právneho predchodcu vyplývajúcu z porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania, je potrebné opätovne poukázať na skutočnosť, že pri neoprávnenom zásahu

do práva fyzickej osoby na ochranu pred diskrimináciou vzniká bezprostredná väzba medzi

oprávnenou osobou a pôvodcom porušenia (v tomto prípade spoločnosťou ALKON VT,

s. r. o.). Ide o osobné právo, resp. povinnosť, ktorého základným atribútom je, že je

obmedzené len na oprávnený a povinný subjekt a nie je možné ho zmluvne prevádzať (per

analogiam ). Bolo by v rozpore s účelom

antidiskriminačného zákona, keby sankciu vyplývajúcu z porušenia ochrany pred

diskrimináciou bolo možné uložiť tomu, kto sa v skutočnosti nedopustil porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania. Z týchto dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s názorom žalobcu,

že žalovaný 2/ je v danom prípade pasívne vecne legitimovaným subjektom.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v ňom ústavne konformným spôsobom

zaoberal kľúčovou dovolacou námietkou, ktorú sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní

smerujúcom proti napadnutému rozsudku krajského súdu (v jeho zmeňujúcej časti, pozn.),

pričom právne závery, ktoré k v tejto súvislosti zaujal, sú primeraným spôsobom

odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.

S prihliadnutím na príslušné ustanovenia antidiskriminačného zákona (predovšetkým

§ 9 ods. 2 citovaného zákona) vo veci konajúce všeobecné súdy správne vyzdvihli tú

skutočnosť, že právu toho, kto bol alebo je dotknutý na svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, zodpovedá

povinnosť subjektu, ktorý nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, najmä aby upustil

od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané

zadosťučinenie. Rozhodujúcim pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie v sporoch

podľa antidiskriminačného zákona je preto osobný charakter povinnosti subjektu dodržiavať

zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorý vylučuje jej zmluvný prevod na iný subjekt, ktorý

sa nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania nedopustil. Z uvedených dôvodov je záver

najvyššieho súdu o tom, že v spore žalovaným v 1. a 2. rade chýbala pasívna vecná

legitimácia, ústavne akceptovateľný a udržateľný.

K druhej námietke, ktorou sťažovateľ spochybňuje odôvodnenie najvyššieho súdu

v časti týkajúcej sa rozdielnej rozhodovacej činnosti krajského súdu a Krajského súdu

v Prešove v obdobnej skutkovej a právnej veci, najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol:

„Pokiaľ dovolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v obdobnej

veci, v odôvodnení ktorého prejednávajúci senát vyslovil opačný názor vo vzťahu k pasívnej

legitimácii zastúpeného na základe zmluvy o obchodnom zastúpení, dovolací súd

zdôrazňuje, že ide o ojedinelý právny názor, ktorý nie je pre najvyšší súd záväzný a s ktorým

sa v preskúmavanej veci nestotožňuje. Navyše, v uvedenej veci krajský súd primáme riešil

(ne)existenciu diskriminačného zásahu, pričom otázke pasívnej legitimácie zastúpeného sa

venoval len okrajovo a bližšie nerozviedol právne úvahy, o ktoré oprel svoj záver.“

Ústavný súd v súvislosti s námietkou rozdielneho rozhodovania všeobecných súdov

poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov

obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre, prirodzene,

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach.

V posudzovanej veci najvyšší súd túto svoju úlohu splnil tým, že k otázke

(ne)dostatku pasívnej vecnej legitimácie sa v napadnutom rozsudku v rámci dovolacieho

konania meritórnym spôsobom vyjadril tým, že na vec formuloval svoj právny názor

k problému, na ktorý mali podľa sťažovateľa odvolacie súdy nižšieho stupňa rozdielne

právne názory. Z uvedeného hľadiska ústavný súd považuje za neopodstatnenú aj druhú

námietku sťažovateľa, ktorou poukázal na rozdielnosť judikatúry všeobecných (odvolacích)

súdov v skutkovo a právne obdobných veciach.

Z uvedených dôvodov sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorým dovolanie sťažovateľa v relevantnej časti zamietol ako neopodstatnené v súlade

s (ďalej aj „“) z dôvodu, že dovolací dôvod podľa

nebol uplatnený dôvodne, nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za svojvoľné, resp. arbitrárne.

K časti dovolania, ktoré smerovalo proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého

rozsudku uviedol:

„Žalobcom podané dovolanie smeruje v tejto časti proti zmeňujúcemu uzneseniu,

ktoré má síce znaky uznesenia v zmysle v , avšak prípustnosť dovolania

proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania je vylúčená ustanovením § 239 ods. 3

, preto sledované účinky dovolania by mohli nastať iba v prípade vád zmätočnosti

v zmysle až g/

24. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle až e/ a

nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 24.1. Žalobca tvrdí,

že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle 24.2.

Vzhľadom na námietky žalobcu najvyšší súd opätovne uvádza, že prípustnosť dovolania

v zmysle nebola spôsobilá založiť žalobcom namietaná

nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd v súvislosti s týmto

konštatovaním poukazuje na judikát R 111/1998 a zjednocujúce stanovisko R 2/2016; obsah

spisu nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska - v dovolaním

napadnutom uznesení sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody. 24.3. Za dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania nebolo možné považovať nesprávne právne posúdenie

veci, nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré nedostatky

žalobca považuje za vadu v zmysle

24.4. K záveru, že nesprávne právne posúdenie nie je vadou podľa § 237 písm. f/

najvyšší súd dospel už dávnejšie vo viacerých rozhodnutiach - viď najmä R 54/2012,

ako aj rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, , a .

24.5. Nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie

navrhovaných dôkazov a ani nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu taktiež nebolo

možné považovať za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania; najvyšší súd v tomto smere

poukazuje na R 37/1993 a R 42/1993, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, , , , ,

, , .

25. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu smerujúce

proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré bolo podľa právnej úpravy

účinnej do 30. júna 2016 procesné neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním

(uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto

dni ( ). Najvyšší súd preto dovolanie odmietol podľa ustanovenia

písm. c/ .“

V súvislosti s preskúmavaním časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým

bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti

o náhrade trov konania ako procesne neprípustné [ ], ústavný súd

považuje za vhodné zdôrazniť, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu (v súčasnosti Civilný sporový

poriadok) výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,

môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou

neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie niektorého základného

práva alebo slobody. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci o takýto prípad zjavne

nejde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu

takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a základným právom na súdnu ochranu podľa ani právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení,

a preto sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Pokiaľ ide o namietané porušenie napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že označený článok neobsahuje žiadne

základné práva alebo slobody. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre priznáva

sťažovateľom označenému článku charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý

je implicitnou súčasťou rozhodovania orgánu verejnej moci (, ,

). O jeho prípadnom porušení by ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa

mohol rozhodnúť len v spojení s porušením niektorého zo základných

práv alebo slobôd zaručených . Keďže ústavný súd dospel k záveru, že žiadne

zo sťažovateľom označených práv nemohlo byť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

porušené, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia . Vzhľadom

na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru

o odstránení rasovej diskriminácie a podľa čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Podľa čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie v súlade

so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty

zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia

právo každého na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti,

národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní týchto práv: práva

prístupu na všetky miesta a na používanie všetkých služieb určených verejnosti, ako sú

dopravné prostriedky, hotely, reštaurácie, kaviarne, divadlá a parky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody boli porušené, musí mať účinné

právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby

pri plnení úradných povinností.

V súlade s čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty

zabezpečia prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov

všetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej

diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné

slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdov spravodlivú a primeranú náhradu

za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Sťažovateľ namieta porušenie práv zaručených čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru

o odstránení rasovej diskriminácie, argumentujúc, že „štát nezabezpečil efektívne zjednanie

nápravy v občiansko-právnom konaní, ktoré sťažovateľ za týmto účelom inicioval“.

Predbežný záver ústavného súdu o ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v časti o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

žalovaných v 1. a 2. rade, bránil všeobecným súdom zaoberať sa opodstatnenosťou otázok

týkajúcich sa samotného meritórneho prejednania sťažovateľom uplatňovaného práva

na ochranu pred diskrimináciou, čo a priori vylučuje možnosť vyslovenia porušenia

sťažovateľom označených práv zaručených čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení

rasovej diskriminácie, ako aj práva zaručeného čl. 13 dohovoru.

Navyše, sťažovateľovi nebolo upreté právo na účinný opravný prostriedok (v zmysle

čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie), keďže najvyšší súd sa

dovolaním v súlade s príslušnými procesno-právnymi predpismi uplatniteľnými v konaní

o dovolaní zaoberal a o ňom následne aj rozhodol. Obsahom práva na účinný opravný

prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby rozhodnutie všeobecného súdu zodpovedalo

predstavám sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť

sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II.5 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 14 v spojení s čl. 6 a čl. 13

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim

jeho vydaniu

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Sťažovateľ namieta porušenie práva zaručeného čl. 14 dohovoru v organickej

súvislosti s namietaným porušením práv zaručených čl. 6 a čl. 13 dohovoru. Za situácie,

keď ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nemohlo dôjsť napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu k porušeniu práv

podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia práva

podľa čl. 14 dohovoru. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.6 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a , práv podľa , a v spojení s

a čl. 13 dohovoru a práv podľa čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej

diskriminácie napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim

jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd najprv posudzoval, či

táto časť sťažnosti nebola podaná oneskorene. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej

judikatúry, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa , je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú v zásade až po rozhodnutí o dovolaní (napr. ,

). V takýchto prípadoch sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne

vylučujú (m. m. , , , ,

). K takýmto okolnostiam patria predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ

v zmysle platnej právnej úpravy zjavne nedisponuje oprávnením podať dovolanie proti

právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť

porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade

neprípustné. V takýchto prípadoch lehota podľa začne

plynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu

neprípustného dovolania ().

V posudzovanom prípade nebolo podanie dovolania podľa názoru ústavného súdu

zjavne neprípustné, a preto ústavný súd vychádzal z toho, že nemôže túto časť sťažnosti

považovať za podanú oneskorene.

Kľúčovou námietkou sťažovateľ spochybňuje odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu v časti o pasívnej vecnej legitimácii žalovaných, a teda aj jej posúdenie

zo strany krajského súdu. Podľa sťažovateľa je odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa

pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v 1. a 2. rade ústavne nekonformné.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka, podľa ktorej krajský súd ústavne

nekonformným spôsobom odôvodnil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, ktorou

sťažovateľ odôvodňuje porušenie základných práv podľa , práv podľa dohovoru

a práv podľa dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie, je v zásade totožná s kľúčovou

námietkou, ktorú uplatnil vo svojom dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu

[sťažovateľ ňou tvrdil, že krajský súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a tým

naplnil dovolací dôvod ustanovený v , pozn.], pričom najvyšší súd

sa touto námietkou zaoberal a podľa názoru ústavného súdu sa s ňou aj ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal (k tomu pozri predovšetkým časť II.2 tohto

uznesenia, pozn.) v rámci dovolacieho konania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že s námietkou sťažovateľa

smerujúcou k vysloveniu porušenia základných práv zaručených a práv zaručených

dohovorom a dohovorom o odstránení rasovej diskriminácie napadnutým rozsudkom

krajského súdu bol po sťažovateľom podanom dovolaní oprávnený a aj povinný sa zaoberať

najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

(s poukazom na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu) túto

časť sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.7 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a , práv podľa , a v spojení s

a čl. 13 dohovoru a práv podľa čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej

diskriminácie napadnutým uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim

jeho vydaniu

Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľa arbitrárne a nedostatočné,

keďže sa ním odvolací súd nedostatočne venoval uplatneniu moderačného práva

podľa , účelnosti trov nevyhnutných k uplatňovaniu a bráneniu práva

predovšetkým v kontexte sťažovateľom namietaného neúčelného dokazovania a cestovných

nákladov a náhrad.

Aj pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti ústavný súd, odkazujúc na svoju judikatúru

(obsiahnutú v časti II.6 tohto uznesenia) k zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti voči

rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch, keď sťažovateľ podal na ochranu svojich práv

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, konštatuje, že v posudzovanom prípade

bolo podané dovolanie, pričom jeho podanie nebolo zjavne neprípustné, a preto ústavný súd

vychádzal z toho, že ani túto časť sťažnosti nemožno považovať za podanú oneskorene.

Keďže sťažovateľ napáda rozhodnutie krajského súdu vo veci náhrady trov konania,

ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú

atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania a ústavný súd preto iba celkom výnimočne

podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania a k zrušeniu

rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd si dovoľuje zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania. (porovnaj m. m.

, , , , ).

O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie všeobecného súdu by mohlo ísť

iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov

výkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované, a jeho východiskom by bola

nepredvídateľná interpretačná svojvôľa. K takémuto zjavnému aplikačnému excesu,

spôsobilému založiť porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces, však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci v konaní krajského súdu

nedošlo.

K tomuto názoru ústavný súd dospel po preskúmaní relevantnej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza, že odvolací súd

„priznal žalovanému v prvom rade náhradu trov spočívajúcich v trovách právneho

zastúpenia a to za nasledujúce úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia

v sume 41,82 eura + rež. paušál v sume 5,44 eura, písomné podanie - vyjadrenie k žalobe

zo dňa 27. 1. 2006 v sume 41,82 eura + rež. paušál v sume 5,44 eura, za účasť právneho

zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 16. 2. 2006, ktoré bolo odročené vo výške 1/4

odmeny, teda v sume 10,45 eura + rež. paušál v sume 5,44 eura, za účasť právneho

zástupcu na pojednávaniach v dňoch 8. 2. 2007, 22. 3. 2007, 25. 10. 2007 a 26. 11. 2007,

každý úkon v sume 45,50 eura + 4x rež. paušál po 5,91 eura, za účasť právneho zástupcu

na pojednávaniach v dňoch 18. 2. 2010, 18. 3. 2010 a 9. 9. 2010, každý úkon v sume

81,58 eura + 3 x rež. paušál po 7,21 eura, za účasť právneho zástupcu na pojednávaniach

v dňoch 21. 3. 2011 a 28. 7. 2011, každý úkon v sume 81,58 eura a 2 x rež. paušál po

7,41 eura a za účasť právneho zástupcu na pojednávaní dňa 26. 4. 2012 vs sume 81,58 eura

+ rež. paušál v sume 7,63 eura, za písomné podanie - odvolanie zo dňa 30. 5. 2012 a za

vyjadrenie k podanému odvolaniu zo dňa 25. 6. 2012, každý úkon v sume 81,58 eura a 2x

rež. paušál v sume 7,63 eura a za účasť právneho zástupcu na odvolacom pojednávaní dňa

18. 9. 2013 v sume 81,58 eura a rež. paušál v sume 7,81 eura.

Žalovanému v prvom rade v rámci náhrady trov konania ďalej prináleží aj náhrada

cestovných nákladov jeho právneho zástupcu za použité súkromné osobné motorové vozidlo

pri kombinovanej spotrebe 10,4 1/100 km, dňa 16. 2. 2006 na

trase Bratislava-Spišská Nová Ves a späť v sume 199,32 eura (2x 400 km, spotreba 10,4

1/100 km, palivo motorová nafta 1,134 eura/l bez DPH + náhrada za použite 0,73 eura/km

bez DPH a rovnako tak cestovné za použitie tohto motorového vozidla na pojednávaniach

v dňoch 8. 2. 2007 v sume 256,56 eura, dňa 22. 3. 2007 v sume 221,93 eura, dňa 25. 10.

2007 v sume 228,92 eura, dňa 26. 11. 2007 v sume 233,58 eura, dňa 9. 9. 2010 v sume

201,02 eura, dňa 21. 3. 2011 v sume 216,75 eura, dňa 28. 7. 2011 v sume 212,83 eura, dňa

26. 4. 2012 v sume 215,91 eura a na trase Bratislava-Košice a späť v dňoch 18. 2. 2010

v sume 242,79 eura, dňa 18. 3. 2010 v sume 238,79 eura a dňa 18. 9. 2013 v sume 251,91

eura.

Právnemu zástupcovi žalovaného v prvom rade ďalej prináleží náhrada za stratu

času a to za účasť na pojednávaní na Okresnom súde Spišská Nová Ves v dňoch 16. 2. 2006

v sume 199,32 eura (22 x 1/2 hod á 9,06 eura), dňa 8. 2. 2007 v sume 218,44 eura

(22 x 1/2 hod á 9,86 eura), dňa 22. 3. 2007 v sume 218,44 eura, dňa 25. 10. 2007 v sume

218,44 eura, dňa 26. 11. 2007 v sume 218,44 eura, dňa 9. 9. 2010 v sume 264,44 eura, dňa

21. 3. 2011 v sume 271,70 eura, dňa 28. 7. 2011 v sume 271,70 eura, dňa 26. 4. 2012

v sume 279,62 eura a za účasť na odvolacom pojednávaní krajského súdu v dňoch 18. 2.

2010 sume 264,44 eura, 18. 3. 2010 v sume 264,44 eura a dňa 18. 9. 2013 v sume

286,22 eura. Vzhľadom na to, že právny zástupca žalovaného v prvom rade je platiteľom

dane z pridanej hodnoty zvyšuje sa jeho odmena a náhrady o DPH vo výške 20 %, t. j.

odmena o sumu 221,99 eura a náhrada za cestovné o sumu 544,05 eura a náhrada za stratu

času o sumu 595,13 eura ( ).

Odvolací súd za účelné nepovažoval žalovaným v prvom rade vyúčtované úkony

právnej pomoci označené ako písomné podanie zo dňa 28. 1. 2008, 18. 5. 2010 a 6. 5. 2011,

pretože tieto písomné úkony obsahovali len súhrn vyjadrení žalovaného na pojednávaniach

v konaní pred súdom prvého stupňa a teda neboli významné z hľadiska rozhodovania súdu

vo veci samej.

Rovnako žalovaný v druhom rade bol v konaní plne úspešný preto mu súd priznal

náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia a to za 3 úkony právnej

pomoci spočívajúce v prevzatí a príprave zastúpenia zo dňa 27. 4. 2012, písomného

podania - odvolania proti rozsudku a účasti právneho zástupcu na odvolacom pojednávaní

dňa 18. 9. 2013, pričom každý úkon v sume 81,58 eura a 3x rež. paušál v sume 7,63 eura.

Ďalej mu súd priznal aj náhradu za premeškaný čas právneho zástupcu a to za 4 polhodiny

x 13,01 eura/polhodina, teda v sume 52,04 eura a náhradu za použitie súkromného

motorového vozidla na trase Prešov - Košice a späť dňa 18. 9. 2013 v počte 80 km

(80 x 11,61/100km x 1,528 eura/l = 14,18 eura a 80 km x 0,183 eura/km = 14,64 eura.

Vzhľadom na to, že právny zástupca žalovaného v druhom rade je platiteľom DPH rovnako

sa mu zvyšuje odmena a náhrady o DPH vo výške 20 %, teda v sume 69,80 eura. V rámci

náhrady trov konania priznal odvolací súd žalovanému v druhom rade aj náhradu trov

konania spočívajúcu v zaplatení súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 66,- eur,

teda trovy konania spolu v sume 513,60 eura.“.

Sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania argumentoval

potrebou aplikovať v predmetnej veci , podľa

ktorého „Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov

konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,

ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,

ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy

uplatniť.“ Krajský súd vo svojom rozhodnutí vyjadril síce čiastočný súhlas s touto časťou

argumentácie sťažovateľa, keď uviedol, že „... nepriznanie náhrady trov konania nebude

mať závažný dopad na majetkové pomery žalovaných a neovplyvní zásadným spôsobom

nepriaznivo ich majetkovú sféru“, ale zároveň zdôraznil, že „... toto však nemožno

považovať za rozhodujúce pre nepriznanie náhrady trov konania úspešným účastníkom“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že závery krajského súdu

prezentované v napadnutom uznesení sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky

arbitrárnosti, t. j. svojvôle, sú logické a zodpovedajú ústavne konformnej interpretácii

a aplikácii príslušných ustanovení a vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Aj v prípade, ak by ústavný

súd pripustil, že závery krajského súdu sú len prejavom jedného z možných (ústavne

udržateľných) výkladov, považuje ústavný súd výklad použitý krajským súdom za ústavne

udržateľný, keďže je toho názoru, že nevykazuje znaky svojvôle ani zjavnej

neodôvodnenosti a jeho použitie v danom prípade možno považovať za konzistentné

(). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako

odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Vychádzajúc z už uvedeného, namietaná nesprávnosť záverov krajského súdu

vo vzťahu k zásadným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa rozhodovania o trovách

konania podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky procesného excesu, ktorý by

mohol zakladať zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Otázka účelnosti trov konania je otázkou, ktorú všeobecný súd rieši v rámci zákonom

poskytnutého priestoru, do ktorého ústavný súd nie je v zásade oprávnený vstupovať

a nahradzovať prijaté právne závery. Ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu

v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, keďže krajský

súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu

úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie

napadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu k otázke priznanej náhrady trov

konania.

Sťažovateľ nesúhlasí ani s odôvodnením obsiahnutým v napadnutom uznesení

krajského súdu vo vzťahu k aplikácii a uplatneniu moderačného

oprávnenia. Zmyslom ustanovenia , ktoré v zásade možno aplikovať iba

výnimočne, je umožniť súdu, aby odstránil v konkrétnom prípade nenáležitú tvrdosť dopadu

ustanovení o náhrade trov konania v situácii, keď sú inak splnené všetky podmienky na

priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v spore. Úvaha súdu

o tom, či ide v konkrétnej veci o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné zvláštneho

zreteľa, musí vychádzať z posúdenia okolností konkrétnej veci. Aj pri výklade a aplikácii

je všeobecný súd povinný mať vždy na zreteli účel súdneho konania, teda

poskytovanie súdnej ochrany právam účastníkov. Pri posudzovaní okolností hodných

osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých

účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde,

a ich postoj v konaní (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000).

Úvaha krajského súdu zaoberajúca sa dopadom nepriznania náhrady trov právneho

zastúpenia úspešným žalovaným a záver krajského súdu, podľa ktorého by takáto situácia

vyvolala „závažný dopad na majetkové pomery zástupcov týchto účastníkov, ktorí by

fakticky nepriznaním náhrady trov konania vykonávali uvedenú činnosť bez odmeny a bez

náhrady vynaložených hotových výdavkov na cestovné...“, nemá s prihliadnutím na zmysel

a účel svoje opodstatnenie už len z dôvodu, že právny zástupca účastníka

konania nie je sám účastníkom tohto konania. Aj keby ústavný súd prisvedčil správnosti

tvrdenia sťažovateľa o tom, že takýto postup krajského súdu uplatnením extenzívneho

výkladu vybočuje z rámca zákona, uvedené by nemalo vplyv na výslednú ústavnú

udržateľnosť záveru krajského súdu o tom, že v sťažovateľovej veci neboli splnené

podmienky podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany

orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie garantovaného

základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (napr. , , , ,

). Ústavný súd totiž v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť

procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza

zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces

ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako

nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo

strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita

a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva

a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m.

).

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva zásadná argumentačná línia, podľa

ktorej aplikácia podľa sťažovateľa bola opodstatnená, keďže nepriznanie

náhrady trov konania neovplyvní zásadným spôsobom nepriaznivo majetkovú sféru

úspešných žalovaných. V sťažnosti sťažovateľ spochybňuje odôvodnenie krajského súdu

k tejto argumentačnej línii, avšak bez toho, aby uviedol ďalšie relevantné skutočnosti

(okrem majetkových aj osobné, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, ako

aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde, a ich postoj v konaní), ktoré

by podľa jeho názoru napĺňali komplexne „dôvody hodné osobitného zreteľa“, ktoré by boli

dostatočným a legitímnym podkladom pre rozhodnutie všeobecného súdu o nepriznaní

náhrady trov konania. Absencia ďalších relevantných okolností konkrétnej veci, ktorá by

predstavovala skutkový podklad pre úvahy krajského súdu o možnosti odchýliť sa

od pravidla regulujúceho priznanie náhrady trov v konaní v prospech výnimočného postupu

podľa (sťažovateľ v sťažnosti netvrdí, že ďalšie relevantné okolnosti

odôvodňujúce aplikáciu krajskému súdu predostrel), umožňuje vysloviť

záver, že rozhodovanie krajského súdu o náhrade trov konania ako celok bolo z ústavného

hľadiska udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní tejto

časti sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie

porušenia sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením krajského súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018