Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 373/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej

advokátom JUDr. J. M., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,

a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 (ďalej len „“),

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a základného

práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. marca 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti

rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

č. I/221/13039-82796/2010/990325-r z 23. augusta 2010, ktorým bol potvrdený platobný

výmer Daňového úradu v L. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“)

č. /Gol z 8. februára 2010, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane

z pridanej hodnoty v sume 10 154,10 € za zdaňovacie obdobie marec 2000. Krajský súd

žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. -52 z 28. januára 2011 zamietol. Proti

označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 28. marca 2012 tak, že

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -52 z 28. januára 2011

potvrdil.

Sťažovateľka formulovala v sťažnosti výhrady voči namietanému rozsudku

najvyššieho súdu, ktoré možno zhrnúť takto:

1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky nebol oprávnený vyvodiť záver o tom, že

nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná, keďže „po

podpise nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 bol žalobca v dobrej viere, že ním prenajatú

nehnuteľnosť užíva v dobrej viere“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané

rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta

2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie

obdobie júl 2000, pričom v označenom rozsudku bola otázka platnosti predmetnej nájomnej

zmluvy posúdená odlišne ako v namietanom rozsudku (ďalej len „prvá námietka“).

2. Zo strany žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) došlo podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „v súvislosti

s ústnym pojednávaním dňa 11. 12. 2009 na ktorom vypočul štatutárneho zástupcu

spoločnosti E., s. r. o. žalobca nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi spoločnosti E.,

s. r. o. klásť otázky a vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným v jeho výpovedi...“, keďže

„štatutárny zástupca žalobcu (sťažovateľky, pozn.) nebol žalovaným upovedomený

a prizvaný na úkon, kde by svoje zákonné právo mohol uplatniť“ (ďalej len „druhá

námietka“).

3. Sťažovateľka formulovala výhrady voči hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J.

M. v namietaných rozsudkoch najvyššieho súdu, keďže podľa nej z tejto výpovede

„jednoznačne vyplynulo, že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte

L. vykonávala svoju podnikateľskú činnosť, že tento objekt stavebne upravovala

a rekonštruovala v súvislosti s už spomínanou nájomnou zmluvou,... ak aj vypovedal

k niektorým otázkam nie celkom zrozumiteľne, tak len vo vzťahu ku skutočnostiam

dotýkajúcich sa rozsahu a objemu žalobcom vykonaných prác, a nie vo vzťahu

k okolnostiam na základe ktorých by mohla vzniknúť odôvodnená pochybnosť, že dotknuté

rekonštrukčné práce na objekte L. vykonávala spoločnosť M., s. r. o., t. j. žalobca“ (ďalej

len „tretia námietka“).

4. Podľa sťažovateľky „Zistenia znaleckého posudku č. 58/2003 vypracovaného

znalcom... nemohli objektívne odrážať hodnotu objektu L..., a to už so zreteľom k tej

skutočnosti, že svedok MUDr. J. M. vo svojej výpovedi na ústnom pojednávaní pred

správcom dane uviedol, že dotknutý nehnuteľný objekt videl v štádiu rekonštrukcie

a rozostavanosti“ (ďalej len „štvrtá námietka“).

5. Sťažovateľka sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu „... opätovne poukazuje

na nedôsledné uplatňovanie a v dotknutom daňovom konaní

a následne i konaní súdnom a súčasne poukazuje opätovne na porušenie zákonných

ustanovení o správe daní a poplatkov

[sťažovateľka má zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. e) zákona o správe daní, pozn.].

Sťažovateľ v súvislostiach uvádzaných v bode I./1,2,3,4,5 a súčasne v bode II./1,2,3,4,5 je

toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok v dotknutom

daňovom a následne i súdnom konaní, t. j. najmä keby sťažovateľ mohol v dotknutom

daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach § 15 ods. 3

písm. d) a e) o správe daní a poplatkov [sťažovateľka má zrejme

na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.], v dotknutom daňovom

konaní by z vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne

musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)

správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného

rozhodnutia v uvedenom konaní“ (ďalej len „piata námietka“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2012 „bolo porušené právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa

v ustanoveniach , 2, a “.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. marca 2012 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca

2012, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a základného práva na vyjadrenie ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V súlade s všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti

rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno

považovať za právo na úspech v takomto konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva (citované v časti

I odôvodnenia, pozn.), v odvolaní proti rozsudku krajského súdu (č. k. -52

z 28. januára 2011) a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú v zásade

identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti namietaného rozsudku

najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd s týmito námietkami zaoberal,

pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne

akceptovateľným spôsobom.

K prvej námietke najvyšší súd v namietanom rozsudku uviedol, že sa nestotožňuje

so sťažovateľkou tvrdenou dobromyseľnosťou pri užívaní nehnuteľností na základe

nájomnej zmluvy uzavretej medzi ňou a L., a. s., z 30. novembra 1999, keďže

„O nedobromyseľnosti žalobcu vo vzťahu k spornej nájomnej zmluve svedčí predovšetkým

výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K.. Na ústnom pojednávaní

konanom dňa 9. septembra 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice uviedol, že

vyššie uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. novembra 1999 on ako predseda predstavenstva

nepodpísal, pretože žiadal zmluvu doplniť o niektoré body obmedzujúce žalobcu v

nakladaní s predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej osobe alebo

zapracovať do zmluvy podmienku schválenia zamýšľaných rekonštrukčných prác

predstavenstvom prenajímateľa. Čo sa týka predsedu predstavenstva, tento podpísal

nájomnú zmluvu až dňa 24. júla 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.

Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádza pod záverečnými

ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej strane zmluvy.

Za žalobcu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N., pričom na mieste,

kde má byť podpis prenajímateľa, sú na zmluve uvedené dve mená s uvedením ich funkcie.

Na predloženej nájomnej zmluve na strane prenajímateľa, však pri predtlači mena a funkcie

predsedu predstavenstva L., a.s. chýba jeho podpis. Vzhľadom k tomu, že pred podpisom

nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim stranám známe

výhrady predsedu predstavenstva L. k obsahu zmluvy a je vysoký predpoklad, že tieto

výhrady boli známe konateľovi žalobcu, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať

záver, že v roku 2000 bol žalobca v užívaní nehnuteľností prenajatých kúpeľov

dobromyseľný. Najvyšší súd poukazuje aj na to, že tvrdeniu žalobcu nesvedčí ani zápis

v príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L., a. s.,

podľa ktorého v mene spoločnosti konajú a podpisujú vždy najmenej dvaja členovia

predstavenstva. Zápis spôsobu konania obchodnej spoločnosti v obchodnom registri je

súčasťou obsahu verejnej listiny, ktorá slúži verejnosti, tretím osobám na overenie

relevantných informácií, potrebných pri vstupe s týmito obchodnými spoločnosťami do

právnych vzťahov. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania

jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri

úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov ( ), to zahŕňa

i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak

sa, napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do

právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho

podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych

konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Žalobca

teda v čase podpisu nájomnej zmluvy zo dňa 30. novembra 1999 mal a mohol vedieť, akým

účinným a zaväzujúcim spôsobom jeho zmluvný partner – L., a. s., koná.

Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru vyžaduje

o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov písomnú formu

(§ 3 ods. 3 a 4). Nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade obchodnej spoločnosti

nedostatok podpisov členov štatutárneho orgánu spoločnosti podľa spôsobu uvedeného

v obchodnom registri, spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre nedostatok formy

( ). Nakoľko sa jedná o nedodržanie písomnej formy

vyžadovanej zákonom, má tento nedostatok zmluvy za následok absolútnu neplatnosť

právneho úkonu. S prihliadnutím na vedomý nedostatok prejavu vôle nepripojením podpisu

predsedu predstavenstva prenajímateľa možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny

úkon, ku ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. V prípade absolútnej neplatnosti právny úkon sa

podľa súdnej praxe za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol

vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo

iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá

osoba dovolávala. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a okolnosti uzavretia spornej

nájomnej zmluvy a na vedomosť žalobcu o nesúhlase predsedu predstavenstva L. s obsahom

spornej zmluvy, nemožno ju považovať za platne uzavretú. Žalobca, ako druhá zmluvná

strana, vedel o neakceptovaní zmluvného návrhu a prenajímateľ s úmyslom neuzavrieť

navrhovanú zmluvu nedoplnil podpis predsedu predstavenstva, preto možno uvedenú

zmluvu považovať... za neuzavretú, a nie za relatívne neplatnú.

V tomto ohľade je vyhodnotenie správcu dane, že žalobca k dodávateľským daňovým

dokladom nepredložil uzavretú nájomnú zmluvu, správne, pretože vo vzájomnej súvislosti

výsledkov ďalšieho dokazovania vzal do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 v spojení s § 29 ods. 4

zákona o správe daní).“.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie najvyššieho súdu v namietaných

rozsudkoch vo vzťahu k prvej námietke založené v prvom rade na závere o neplatnosti

nájomnej zmluvy pre nedostatok formy vychádzajúcom z aplikácie § 40 Občianskeho

zákonníka z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť

odôvodnenia najvyššieho súdu týkajúceho sa skúmania platnosti nájomnej zmluvy

v namietaných rozsudkoch: „Na margo skúmania platnosti nájomnej zmluvy najvyšší súd

konštatuje, že vo vzťahu k splneniu zákonných hmotnoprávnych podmienok na vznik nároku

na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona o DPH, je riešenie tejto otázky irelevatné.

Základnou podmienkou, ak zákon neustanovuje inak, na vznik nároku na nadmerný odpočet

podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona o DPH je, aby platiteľ zdaniteľné plnenie prijímal na

uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Samozrejme nesmie byť spochybnené, resp.

nepreukázateľné, uskutočnenie zdaniteľných plnení, a to za súčasného splnenia formálnych

nárokov kladených zákonom na daňové doklady a kumulatívnych podmienok stanovených

v § 20 ods. 2 zákona o DPH.

Skúmanie účelu prijímania zdaniteľných plnení platcom DPH je prvoradé

a podstatné, pričom prijímanie takýchto plnení na základe neplatného právneho úkonu

nemá vplyv na vznik nároku na odpočet DPH. Neplatnosť právneho úkonu by bola

významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné

plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona

o DPH.

Obdobný výklad pri skúmaní podmienok na určenie daňovej povinnosti na dani

z príjmu vyplýva i z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44

zo dňa 18. septembra 2008, v zmysle ktorého, podľa hmotnoprávnej úpravy dane z príjmov

v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu)

z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej

základe sú, alebo nie sú daňovými výdavkami.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k právnemu záveru

najvyššieho súdu vyjadrenému v namietaných rozsudkoch, podľa ktorého pre vznik nároku

na odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky, aby

zdaniteľné plnenie platiteľ dane prijímal, nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady.

V nadväznosti na tento právny záver možno potom tvrdiť, že aj splnenie ďalších

hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia zdaniteľného

plnenia, so zaúčtovaním dane na vstupe, zaplatením dane platiteľovi, ktorý uskutočnil

zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový doklad alebo

zjednodušený daňový doklad a na doklady preukazujúce zaplatenie dane (§ 20 ods. 2

o dani z pridanej hodnoty

v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu − daňového riaditeľstva).

Vzhľadom na už citované stráca námietka sťažovateľky týkajúca sa posúdenia

(ne)platnosti nájomnej zmluvy vzhľadom na jej irelevantnosť pre posúdenie splnenia

podmienok na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty svoje reálne opodstatnenie

aj v rámci argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.

V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery

iného senátu najvyššieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn.

z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva

sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane

z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, a v rozsudku

sp. zn. z 2. augusta 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmané rozhodnutie daňového

riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-82792/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu

dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie september 2000,

ktorý otázku platnosti nájomnej zmluvy posúdil odlišne ako v namietaných rozsudkoch.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ,

). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných

veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný

súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, ak

v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom

odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veciach zo strany

žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa

nemohla zúčastniť „ústneho pojednávania 11. 12. 2009“, najvyšší súd v namietaných

rozsudkoch najmä uviedol:

«K námietke žalobcu ohľadne nezabezpečenia jeho účasti správcom dane pri

výsluchu svedka - konateľa spoločnosti E., s. r. o., N. K., odvolací súd uvádza, že vzhľadom

na skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie vysvetlenia k dokladmi podloženým

zisteniam a k informácii poskytnutej M. L., ktoré bolo objednávateľom prác vykonaných

spoločnosťou E., s. r. o., sa účasť žalobcu nejaví ako nevyhnutná na zabezpečenie jeho

práv, pričom možnosť jeho oboznámenia sa s obsahom dôkazu formou nahliadnutia do

spisu, čo žalobca nevyužil, prípadne jeho vyjadrenie sa k zisteniam správcu dane, na to

postačuje. Vo svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa prítomnosť žalobcu na výsluchu

tohto svedka nejaví ako okolnosť, ktorá by mohla zásadným spôsobom zvrátiť výsledky

dokazovania, obzvlášť kladením otázok konateľovi spoločnosti, s ktorou žalobca nebol v

žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch uvedeného svedka mal len dotvoriť

celkový obraz o realizovanej plynofikácii prenajatého objektu, ktorej realizovanie žalobca

na rozdiel od vyslúchaného svedka nevedel žiadnymi dôkazmi preukázať. Výsledky výsluchu

uvedeného svedka korešpondovali s ostatnými súvisiacimi podpornými dôkazmi, ako napr.

stavebné povolenie na stavbu „L. - prívod plynu“ vydané v roku 1999, kolaudačné

rozhodnutie

č. F-2000/01715 zo dňa 06. septembra 2000 vydané na stavebníka S., š. p. L., faktúra

vystavená M. L. spoločnosťou E., s. r. o. za vykonané výkopové a zásypové práce súvisiace

s uvedenou plynofikáciou. Vykonanie výkopových a zásypových prác žalobcom nepotvrdilo

ani M. L., ani predseda predstavenstva L., a. s., Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli žalobca

i jeho právny zástupca vopred informovaní. Svoje právo účasti na výsluchu a možnosť klásť

svedkovi otázky nevyužili.

Z uvedeného dôvodu najvyšší súd neoznámenie termínu výsluchu svedka N. K.

žalobcovi nehodnotil ako závažné porušenie jeho procesných práv vyplývajúcich z § 15

ods. 5 písm. d) a e) a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca

dane v rámci výkonu opakovanej daňovej kontroly mal snahu realizovať žalobcom

navrhované dôkazy (napr. predvolaním svedka P. B.). Správca dane sa vyporiadal

s námietkami žalobcu predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly

a uviedol ich v dodatku k tomuto protokolu, ako i prvostupňovom rozhodnutí správcu

dane.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto

k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa .

V danom prípade z citovaného vyplýva, že sa najvyšší súd s uvedenou námietkou

sťažovateľky v namietaných rozsudkoch zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany

správneho orgánu došlo k pochybeniu, zároveň však primeraným spôsobom odôvodnil,

z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä v súvislosti s vyhodnotením ďalších

dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu

veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu

nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho

súdu, resp. jeho rozhodnutia boli arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný

súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v namietaných rozsudkoch ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľky.

K tretej námietke sťažovateľky založenej na jej výhradách k hodnoteniu svedeckej

výpovede svedka MUDr. J. M. najvyšší súd v namietaných rozsudkoch uviedol:

„Vo vzťahu k výpovedi svedka MUDr. J. M. najvyšší súd konštatuje, že táto bola

prvostupňovým aj druhostupňovým správnym orgánom, ako i krajským súdom vyhodnotená

správne bez zaujatosti v neprospech žalobcu a v súlade so zásadami logiky, pričom ani

odpovede uvedeného svedka na otázky žalobcu počas výsluchu nedávajú jednoznačnú

odpoveď na nezodpovedané otázky, či žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období

vykonával rekonštrukčné práce na sporných objektoch, aké práce a v akom rozsahu.“

Vzhľadom na najvyšším súdom tvrdenú správnosť vyhodnotenia svedeckej výpovede

MUDr. J. M. zo strany správnych orgánov, ako aj krajského súdu považoval ústavný súd za

potrebné poukázať na relevantné časti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. januára 2011, podľa ktorého „tento jednoznačne nevedel uviesť ani zmluvné strany,

ktoré sa podieľali na dohodnutých prácach. Opísal len rozsah a množstvo prác, ktoré bolo

vykonané, pričom však nevedel uviesť, kto tieto práce vykonával. Takisto nevedel

vierohodne a zodpovedne definovať ani výšku preinvestovaných nákladov. Celkovo možno

zhodnotiť, že v tomto smere svedecká výpoveď svedka MUDr. M. mala nie konkrétny

charakter a v mnohom bola vyhýbavá. Nepovažoval preto ani krajský súd za dôvodné

opakovať tento dôkaz.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že aj s výhradou sťažovateľky

týkajúcou sa „nesprávneho“ vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M. sa najvyšší súd

v namietaných rozsudkoch ústavne konformným spôsobom vysporiadal.

V rámci štvrtej námietky sťažovateľka formuluje výhrady voči zisteniam

obsiahnutým v znaleckých posudkoch. Na túto námietku reagoval najvyšší súd

v namietanom rozsudku takto:

„Vykonanie dôkazov znaleckými posudkami vypracovanými z dôvodu ohodnotenia

prenajatých nehnuteľností pred ich rekonštrukciou a po rekonštrukcii dvoma odlišnými

znalcami bolo pre účely preukázania žalobcových tvrdení realizované správcom dane práve

na návrh žalobcu. Skutočnosť, že zistenia z nich vyplývajúce nie sú v súlade s očakávaním

žalobcu o preukázaní ním uvádzanej výšky zhodnotenia predmetného majetku, nie je

dôvodom, aby na ne správca dane pri hodnotení všetkých vykonaných dôkazov v ich

vzájomnej súvislosti neprihliadal.

V tejto súvislosti nemožno prisvedčiť argumentácii žalobcu o nadmernej

opotrebovanosti a nadmernom zdevastovaní posudzovaných objektov, nakoľko v priebehu

troch rokov od žalobcom deklarovanej rekonštrukcie objektov (investícia v sume

cca 15 mil. Sk), by sa na ohodnotení nehnuteľností musela prejaviť, čo však zo znaleckého

posudku z roku 2003 nevyplýva, ba naopak, vyplýva z neho celkovo nižšia hodnota

predmetu ocenenia ako pred začatím rekonštrukcie.“

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Dôkazné bremeno v rámci daňového konania

spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je predovšetkým preukázať skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane, resp. v okolnostiach daného prípadu pre vznik

nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty a jeho výšku.

Vo vzťahu ku štvrtej, ale i tretej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi

vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný

súd dopĺňa, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenie

poskytnuté najvyšším súdom v namietaných rozsudkoch ústavný súd nezistil, žeby

argumentácia sťažovateľky (spochybňovanie hodnotenia svedeckej výpovede, ako aj

spochybňovanie znaleckých posudkov, pozn.) bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby

na jej základe bolo možné namietané rozsudky hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné. Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu veci riadili aj

inými dôkazmi, vo vzťahu ku ktorým najvyšší súd uviedol:

„Najvyššiemu súdu z listinných dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise

žalovaného nevyplývajú žiadne dôkazy a skutočnosti preukazujúce, že by mal žalobca

v súvislosti s užívaním prenajatých nehnuteľností v úmysle prijímať zdaniteľné plnenia

na uskutočnenie jeho vlastných zdaniteľných plnení, teda realizovať tam podnikateľskú

činnosť.

Predovšetkým žiadne listinné dôkazy nenasvedčujú tomu, že by žalobca realizoval

prípravu a kroky potrebné na zahájenie, prípadne činnosti spojené s rekonštrukciou

a plynofikáciou prenajatých nehnuteľností. Správcovi dane nepredložil dôležité súvisiace

listinné dôkazy, akými by nesporne boli štúdia na podnikateľský zámer využitia prenajatých

L., projektová dokumentácia na realizáciu rekonštrukcie alebo plynofikácie objektov,

stavebný denník, súpis vykonaných stavebných prác, protokoly o vykonaných prácach

a odovzdaní objednaného diela a podobne. Absencia takýchto dôkazov nasvedčuje tomu, že

žalobca zrejme nemal v úmysle v predmetných objektoch uskutočňovať svoje zdaniteľné

plnenia.

Hodnovernosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení a jeho tvrdeniam

neprispieva ani skutočnosť, že od M. L. za účelom zmluvne dohodnutej kompenzácie

nájomného s vynaloženými nákladmi na rekonštrukciu prenajatých nehnuteľností predložil

požiadavku na vyplatenie 527 730,46 Eur, pričom suma vyplývajúca z predložených faktúr

dosahovala výšku 59 542,64 Eur. Navyše z predložených daňových dokladov prenajímateľ

nevedel zistiť, a to konštatuje po posúdení v rámci daňovej kontroly i správca dane, kto

daný doklad vystavil, schválil, podpísal, doklady neboli opatrené pečiatkou dodávateľa,

doklady boli vystavené výlučne na dodávku stavebného materiálu s 23 % DPH, neobsahujú

súpis vykonaných prác, doklady za dodávky stavebného materiálu sú bez dodacích listov,

nie je možné skontrolovať, kto materiál dodal, prevzal, kde, kedy a ako bol

v rekonštruovaných nehnuteľnostiach zabudovaný.

Z listinného dôkazu predloženého M. L., úradného záznamu k posudzovaniu účelne

vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti L. zo dňa 16. februára 2001 vyplýva,

že pri kontrole realizovaných stavebných prác sa so zástupcami mesta na základe

požiadavky žalobcu stretol konateľ spoločnosti P., s. r. o., P. B., ktorý však nemal kľúče od

kontrolovaných objektov a potrebné informácie nevedel poskytnúť. Uvedený, t. č. bývalý

konateľ spoločnosti P., s. r. o., do zápisnice správcovi dane dňa 26. apríla 2004 uviedol, že

si nepamätá, resp. nevie, akými stavebnými strojmi sa ním ako subdodávateľom žalobcu,

resp. vykonávateľom stavebných prác realizovala rekonštrukcia a ohľadne zabezpečenia

potrebných strojov uviedol, že tieto na miesto stavebných prác zabezpečoval žalobca, ktorý

ich mal prenajaté. Uvedené tvrdenie nekorešponduje s tvrdením žalobcu, ktorý na otázky

zabezpečenia strojov potrebných k realizácii stavebných prác dňa 15. júla 2009 správcovi

dane do zápisnice odpovedal, že si nepamätá, od koho mali stroje prenajaté. Nie len tieto

dôkazy a súvislosti, ale aj mnohé iné, podrobne rozobraté v žalobou napadnutom

rozhodnutí žalovaného, svedčia o nedôveryhodnosti žalobcom deklarovaných prijatých

zdaniteľných plneniach ako o nevierohodnosti predložených daňových dokladov.“

Piatou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v druhej

námietke na porušenie § 15 ods. 5 písm. d) a písm. e) zákona o správe daní a síce, že

sťažovateľka ako daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má právo

vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane... d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní a miestnom zisťovaní a e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej

kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jej

vyjadrenia k nim..., a bez konkrétnejšieho odôvodnenia uzatvára, že „v dotknutom daňovom

konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne

musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)

správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného

rozhodnutia v uvedenom konaní“.

V poradí piata námietka sťažovateľky má všeobecný a sumarizujúci charakter,

pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli z ústavného

hľadiska akceptovateľné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje predbežné závery

k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že namietané

rozsudky najvyššieho súdu neobsahujú také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať, že

nimi došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa štandardne poukazuje na svoje

ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, že

najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými

v sťažnosti, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka

v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyjadrené v namietanom

rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd na záver konštatuje, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2012, sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutia, ktoré podľa

názoru ústavného súdu nevykazujú znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich

najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných myšlienkových postupoch

a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich

preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. , ).

Sťažovateľka súčasne v oboch sťažnostiach namietala aj porušenie svojho

základného práva domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom

zaručeného namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení

vyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený

právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného )

ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2

) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľke totiž nebolo rozhodnutiami

vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne

relevantné dôkazy preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa

predstáv sťažovateľky, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jej základného

práva podľa .

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a porušenie základného práva na vyjadrenie

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ústavný súd iba odkazuje

na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súvislosti s namietaním porušenia

základného práva podľa , tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu základných práv sťažovateľky podľa a .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľky je zjavne neodôvodnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2

odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012