Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 97 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (103)II. ÚS 373/2012
PDF · 304.49 KB
No categories available
II. ÚS 373/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej
advokátom JUDr. J. M., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 25/2011 z 28. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného
práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Sžf 25/2011 z 28. marca 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
č. I/221/13039-82796/2010/990325-r z 23. augusta 2010, ktorým bol potvrdený platobný
výmer Daňového úradu v L. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“)
č. 664/230/5857/10/Gol z 8. februára 2010, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty v sume 10 154,10 € za zdaňovacie obdobie marec 2000. Krajský súd
žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 24 S 95/2010-52 z 28. januára 2011 zamietol. Proti
označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 25/2011 z 28. marca 2012 tak, že
odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 24 S 95/2010-52 z 28. januára 2011
potvrdil.
Sťažovateľka formulovala v sťažnosti výhrady voči namietanému rozsudku
najvyššieho súdu, ktoré možno zhrnúť takto:
1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky nebol oprávnený vyvodiť záver o tom, že
nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná, keďže „po
podpise nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 bol žalobca v dobrej viere, že ním prenajatú
nehnuteľnosť užíva v dobrej viere“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 30/2011 z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok
krajského súdu sp. zn. 24 S 99/2010 zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané
rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta
2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie
obdobie júl 2000, pričom v označenom rozsudku bola otázka platnosti predmetnej nájomnej
zmluvy posúdená odlišne ako v namietanom rozsudku (ďalej len „prvá námietka“).
2. Zo strany žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) došlo podľa tvrdenia
sťažovateľky k porušeniu § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „v súvislosti
s ústnym pojednávaním dňa 11. 12. 2009 na ktorom vypočul štatutárneho zástupcu
spoločnosti E., s. r. o. žalobca nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi spoločnosti E.,
s. r. o. klásť otázky a vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným v jeho výpovedi...“, keďže
„štatutárny zástupca žalobcu (sťažovateľky, pozn.) nebol žalovaným upovedomený
a prizvaný na úkon, kde by svoje zákonné právo mohol uplatniť“ (ďalej len „druhá
námietka“).
3. Sťažovateľka formulovala výhrady voči hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J.
M. v namietaných rozsudkoch najvyššieho súdu, keďže podľa nej z tejto výpovede
„jednoznačne vyplynulo, že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte
L. vykonávala svoju podnikateľskú činnosť, že tento objekt stavebne upravovala
a rekonštruovala v súvislosti s už spomínanou nájomnou zmluvou,... ak aj vypovedal
k niektorým otázkam nie celkom zrozumiteľne, tak len vo vzťahu ku skutočnostiam
dotýkajúcich sa rozsahu a objemu žalobcom vykonaných prác, a nie vo vzťahu
k okolnostiam na základe ktorých by mohla vzniknúť odôvodnená pochybnosť, že dotknuté
rekonštrukčné práce na objekte L. vykonávala spoločnosť M., s. r. o., t. j. žalobca“ (ďalej
len „tretia námietka“).
4. Podľa sťažovateľky „Zistenia znaleckého posudku č. 58/2003 vypracovaného
znalcom... nemohli objektívne odrážať hodnotu objektu L..., a to už so zreteľom k tej
skutočnosti, že svedok MUDr. J. M. vo svojej výpovedi na ústnom pojednávaní pred
správcom dane uviedol, že dotknutý nehnuteľný objekt videl v štádiu rekonštrukcie
a rozostavanosti“ (ďalej len „štvrtá námietka“).
5. Sťažovateľka sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu „... opätovne poukazuje
na nedôsledné uplatňovanie § 2 a § 3 zákona č. 511/1992 Zb. v dotknutom daňovom konaní
a následne i konaní súdnom a súčasne poukazuje opätovne na porušenie zákonných
ustanovení § 15 ods. 3 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
[sťažovateľka má zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. e) zákona o správe daní, pozn.].
Sťažovateľ v súvislostiach uvádzaných v bode I./1,2,3,4,5 a súčasne v bode II./1,2,3,4,5 je
toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok v dotknutom
daňovom a následne i súdnom konaní, t. j. najmä keby sťažovateľ mohol v dotknutom
daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach § 15 ods. 3
písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov [sťažovateľka má zrejme
na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.], v dotknutom daňovom
konaní by z vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne
musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)
správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného
rozhodnutia v uvedenom konaní“ (ďalej len „piata námietka“).
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 25/2011 z 28. marca 2012 „bolo porušené právo
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa
v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sžf 25/2011 z 28. marca 2012 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 25/2011 z 28. marca
2012, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na vyjadrenie ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti
rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno
považovať za právo na úspech v takomto konaní.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva (citované v časti
I odôvodnenia, pozn.), v odvolaní proti rozsudku krajského súdu (č. k. 24 S 95/2010-52
z 28. januára 2011) a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú v zásade
identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti namietaného rozsudku
najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd s týmito námietkami zaoberal,
pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne
akceptovateľným spôsobom.
K prvej námietke najvyšší súd v namietanom rozsudku uviedol, že sa nestotožňuje
so sťažovateľkou tvrdenou dobromyseľnosťou pri užívaní nehnuteľností na základe
nájomnej zmluvy uzavretej medzi ňou a L., a. s., z 30. novembra 1999, keďže
„O nedobromyseľnosti žalobcu vo vzťahu k spornej nájomnej zmluve svedčí predovšetkým
výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K.. Na ústnom pojednávaní
konanom dňa 9. septembra 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice uviedol, že
vyššie uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. novembra 1999 on ako predseda predstavenstva
nepodpísal, pretože žiadal zmluvu doplniť o niektoré body obmedzujúce žalobcu v
nakladaní s predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej osobe alebo
zapracovať do zmluvy podmienku schválenia zamýšľaných rekonštrukčných prác
predstavenstvom prenajímateľa. Čo sa týka predsedu predstavenstva, tento podpísal
nájomnú zmluvu až dňa 24. júla 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.
Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádza pod záverečnými
ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej strane zmluvy.
Za žalobcu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N., pričom na mieste,
kde má byť podpis prenajímateľa, sú na zmluve uvedené dve mená s uvedením ich funkcie.
Na predloženej nájomnej zmluve na strane prenajímateľa, však pri predtlači mena a funkcie
predsedu predstavenstva L., a.s. chýba jeho podpis. Vzhľadom k tomu, že pred podpisom
nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim stranám známe
výhrady predsedu predstavenstva L. k obsahu zmluvy a je vysoký predpoklad, že tieto
výhrady boli známe konateľovi žalobcu, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať
záver, že v roku 2000 bol žalobca v užívaní nehnuteľností prenajatých kúpeľov
dobromyseľný. Najvyšší súd poukazuje aj na to, že tvrdeniu žalobcu nesvedčí ani zápis
v príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L., a. s.,
podľa ktorého v mene spoločnosti konajú a podpisujú vždy najmenej dvaja členovia
predstavenstva. Zápis spôsobu konania obchodnej spoločnosti v obchodnom registri je
súčasťou obsahu verejnej listiny, ktorá slúži verejnosti, tretím osobám na overenie
relevantných informácií, potrebných pri vstupe s týmito obchodnými spoločnosťami do
právnych vzťahov. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania
jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri
úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa
i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak
sa, napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do
právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho
podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych
konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Žalobca
teda v čase podpisu nájomnej zmluvy zo dňa 30. novembra 1999 mal a mohol vedieť, akým
účinným a zaväzujúcim spôsobom jeho zmluvný partner – L., a. s., koná.
Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru vyžaduje zákon č. 116/1990 Zb.
o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov písomnú formu
(§ 3 ods. 3 a 4). Nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade obchodnej spoločnosti
nedostatok podpisov členov štatutárneho orgánu spoločnosti podľa spôsobu uvedeného
v obchodnom registri, spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre nedostatok formy
(§ 40 Občianskeho zákonníka). Nakoľko sa jedná o nedodržanie písomnej formy
vyžadovanej zákonom, má tento nedostatok zmluvy za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. S prihliadnutím na vedomý nedostatok prejavu vôle nepripojením podpisu
predsedu predstavenstva prenajímateľa možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny
úkon, ku ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. V prípade absolútnej neplatnosti právny úkon sa
podľa súdnej praxe za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol
vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo
iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá
osoba dovolávala. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a okolnosti uzavretia spornej
nájomnej zmluvy a na vedomosť žalobcu o nesúhlase predsedu predstavenstva L. s obsahom
spornej zmluvy, nemožno ju považovať za platne uzavretú. Žalobca, ako druhá zmluvná
strana, vedel o neakceptovaní zmluvného návrhu a prenajímateľ s úmyslom neuzavrieť
navrhovanú zmluvu nedoplnil podpis predsedu predstavenstva, preto možno uvedenú
zmluvu považovať... za neuzavretú, a nie za relatívne neplatnú.
V tomto ohľade je vyhodnotenie správcu dane, že žalobca k dodávateľským daňovým
dokladom nepredložil uzavretú nájomnú zmluvu, správne, pretože vo vzájomnej súvislosti
výsledkov ďalšieho dokazovania vzal do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 v spojení s § 29 ods. 4
zákona o správe daní).“.
Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie najvyššieho súdu v namietaných
rozsudkoch vo vzťahu k prvej námietke založené v prvom rade na závere o neplatnosti
nájomnej zmluvy pre nedostatok formy vychádzajúcom z aplikácie § 40 Občianskeho
zákonníka z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť
odôvodnenia najvyššieho súdu týkajúceho sa skúmania platnosti nájomnej zmluvy
v namietaných rozsudkoch: „Na margo skúmania platnosti nájomnej zmluvy najvyšší súd
konštatuje, že vo vzťahu k splneniu zákonných hmotnoprávnych podmienok na vznik nároku
na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona o DPH, je riešenie tejto otázky irelevatné.
Základnou podmienkou, ak zákon neustanovuje inak, na vznik nároku na nadmerný odpočet
podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona o DPH je, aby platiteľ zdaniteľné plnenie prijímal na
uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Samozrejme nesmie byť spochybnené, resp.
nepreukázateľné, uskutočnenie zdaniteľných plnení, a to za súčasného splnenia formálnych
nárokov kladených zákonom na daňové doklady a kumulatívnych podmienok stanovených
v § 20 ods. 2 zákona o DPH.
Skúmanie účelu prijímania zdaniteľných plnení platcom DPH je prvoradé
a podstatné, pričom prijímanie takýchto plnení na základe neplatného právneho úkonu
nemá vplyv na vznik nároku na odpočet DPH. Neplatnosť právneho úkonu by bola
významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné
plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona
o DPH.
Obdobný výklad pri skúmaní podmienok na určenie daňovej povinnosti na dani
z príjmu vyplýva i z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44
zo dňa 18. septembra 2008, v zmysle ktorého, podľa hmotnoprávnej úpravy dane z príjmov
v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu)
z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej
základe sú, alebo nie sú daňovými výdavkami.“
Na základe citovaného ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k právnemu záveru
najvyššieho súdu vyjadrenému v namietaných rozsudkoch, podľa ktorého pre vznik nároku
na odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky, aby
zdaniteľné plnenie platiteľ dane prijímal, nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady.
V nadväznosti na tento právny záver možno potom tvrdiť, že aj splnenie ďalších
hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia zdaniteľného
plnenia, so zaúčtovaním dane na vstupe, zaplatením dane platiteľovi, ktorý uskutočnil
zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový doklad alebo
zjednodušený daňový doklad a na doklady preukazujúce zaplatenie dane (§ 20 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu − daňového riaditeľstva).
Vzhľadom na už citované stráca námietka sťažovateľky týkajúca sa posúdenia
(ne)platnosti nájomnej zmluvy vzhľadom na jej irelevantnosť pre posúdenie splnenia
podmienok na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty svoje reálne opodstatnenie
aj v rámci argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.
V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery
iného senátu najvyššieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 30/2011
z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 S 99/2010
zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva
sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane
z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, a v rozsudku
sp. zn. 3 Sžf 25/2011 z 2. augusta 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu
sp. zn. 24 S 101/2010 zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmané rozhodnutie daňového
riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-82792/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu
dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie september 2000,
ktorý otázku platnosti nájomnej zmluvy posúdil odlišne ako v namietaných rozsudkoch.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby
sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd
však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.
Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných
veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný
súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, ak
v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom
odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veciach zo strany
žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa
nemohla zúčastniť „ústneho pojednávania 11. 12. 2009“, najvyšší súd v namietaných
rozsudkoch najmä uviedol:
«K námietke žalobcu ohľadne nezabezpečenia jeho účasti správcom dane pri
výsluchu svedka - konateľa spoločnosti E., s. r. o., N. K., odvolací súd uvádza, že vzhľadom
na skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie vysvetlenia k dokladmi podloženým
zisteniam a k informácii poskytnutej M. L., ktoré bolo objednávateľom prác vykonaných
spoločnosťou E., s. r. o., sa účasť žalobcu nejaví ako nevyhnutná na zabezpečenie jeho
práv, pričom možnosť jeho oboznámenia sa s obsahom dôkazu formou nahliadnutia do
spisu, čo žalobca nevyužil, prípadne jeho vyjadrenie sa k zisteniam správcu dane, na to
postačuje. Vo svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa prítomnosť žalobcu na výsluchu
tohto svedka nejaví ako okolnosť, ktorá by mohla zásadným spôsobom zvrátiť výsledky
dokazovania, obzvlášť kladením otázok konateľovi spoločnosti, s ktorou žalobca nebol v
žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch uvedeného svedka mal len dotvoriť
celkový obraz o realizovanej plynofikácii prenajatého objektu, ktorej realizovanie žalobca
na rozdiel od vyslúchaného svedka nevedel žiadnymi dôkazmi preukázať. Výsledky výsluchu
uvedeného svedka korešpondovali s ostatnými súvisiacimi podpornými dôkazmi, ako napr.
stavebné povolenie na stavbu „L. - prívod plynu“ vydané v roku 1999, kolaudačné
rozhodnutie
č. F-2000/01715 zo dňa 06. septembra 2000 vydané na stavebníka S., š. p. OZ L., faktúra
vystavená M. L. spoločnosťou E., s. r. o. za vykonané výkopové a zásypové práce súvisiace
s uvedenou plynofikáciou. Vykonanie výkopových a zásypových prác žalobcom nepotvrdilo
ani M. L., ani predseda predstavenstva L., a. s., Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli žalobca
i jeho právny zástupca vopred informovaní. Svoje právo účasti na výsluchu a možnosť klásť
svedkovi otázky nevyužili.
Z uvedeného dôvodu najvyšší súd neoznámenie termínu výsluchu svedka N. K.
žalobcovi nehodnotil ako závažné porušenie jeho procesných práv vyplývajúcich z § 15
ods. 5 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca
dane v rámci výkonu opakovanej daňovej kontroly mal snahu realizovať žalobcom
navrhované dôkazy (napr. predvolaním svedka P. B.). Správca dane sa vyporiadal
s námietkami žalobcu predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly
a uviedol ich v dodatku k tomuto protokolu, ako i prvostupňovom rozhodnutí správcu
dane.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto
k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V danom prípade z citovaného vyplýva, že sa najvyšší súd s uvedenou námietkou
sťažovateľky v namietaných rozsudkoch zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany
správneho orgánu došlo k pochybeniu, zároveň však primeraným spôsobom odôvodnil,
z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä v súvislosti s vyhodnotením ďalších
dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu
veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu
nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho
súdu, resp. jeho rozhodnutia boli arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný
súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v namietaných rozsudkoch ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľky.
K tretej námietke sťažovateľky založenej na jej výhradách k hodnoteniu svedeckej
výpovede svedka MUDr. J. M. najvyšší súd v namietaných rozsudkoch uviedol:
„Vo vzťahu k výpovedi svedka MUDr. J. M. najvyšší súd konštatuje, že táto bola
prvostupňovým aj druhostupňovým správnym orgánom, ako i krajským súdom vyhodnotená
správne bez zaujatosti v neprospech žalobcu a v súlade so zásadami logiky, pričom ani
odpovede uvedeného svedka na otázky žalobcu počas výsluchu nedávajú jednoznačnú
odpoveď na nezodpovedané otázky, či žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období
vykonával rekonštrukčné práce na sporných objektoch, aké práce a v akom rozsahu.“
Vzhľadom na najvyšším súdom tvrdenú správnosť vyhodnotenia svedeckej výpovede
MUDr. J. M. zo strany správnych orgánov, ako aj krajského súdu považoval ústavný súd za
potrebné poukázať na relevantné časti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 95/2010
z 28. januára 2011, podľa ktorého „tento jednoznačne nevedel uviesť ani zmluvné strany,
ktoré sa podieľali na dohodnutých prácach. Opísal len rozsah a množstvo prác, ktoré bolo
vykonané, pričom však nevedel uviesť, kto tieto práce vykonával. Takisto nevedel
vierohodne a zodpovedne definovať ani výšku preinvestovaných nákladov. Celkovo možno
zhodnotiť, že v tomto smere svedecká výpoveď svedka MUDr. M. mala nie konkrétny
charakter a v mnohom bola vyhýbavá. Nepovažoval preto ani krajský súd za dôvodné
opakovať tento dôkaz.“.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že aj s výhradou sťažovateľky
týkajúcou sa „nesprávneho“ vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M. sa najvyšší súd
v namietaných rozsudkoch ústavne konformným spôsobom vysporiadal.
V rámci štvrtej námietky sťažovateľka formuluje výhrady voči zisteniam
obsiahnutým v znaleckých posudkoch. Na túto námietku reagoval najvyšší súd
v namietanom rozsudku takto:
„Vykonanie dôkazov znaleckými posudkami vypracovanými z dôvodu ohodnotenia
prenajatých nehnuteľností pred ich rekonštrukciou a po rekonštrukcii dvoma odlišnými
znalcami bolo pre účely preukázania žalobcových tvrdení realizované správcom dane práve
na návrh žalobcu. Skutočnosť, že zistenia z nich vyplývajúce nie sú v súlade s očakávaním
žalobcu o preukázaní ním uvádzanej výšky zhodnotenia predmetného majetku, nie je
dôvodom, aby na ne správca dane pri hodnotení všetkých vykonaných dôkazov v ich
vzájomnej súvislosti neprihliadal.
V tejto súvislosti nemožno prisvedčiť argumentácii žalobcu o nadmernej
opotrebovanosti a nadmernom zdevastovaní posudzovaných objektov, nakoľko v priebehu
troch rokov od žalobcom deklarovanej rekonštrukcie objektov (investícia v sume
cca 15 mil. Sk), by sa na ohodnotení nehnuteľností musela prejaviť, čo však zo znaleckého
posudku z roku 2003 nevyplýva, ba naopak, vyplýva z neho celkovo nižšia hodnota
predmetu ocenenia ako pred začatím rekonštrukcie.“
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Dôkazné bremeno v rámci daňového konania
spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je predovšetkým preukázať skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane, resp. v okolnostiach daného prípadu pre vznik
nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty a jeho výšku.
Vo vzťahu ku štvrtej, ale i tretej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi
vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný
súd dopĺňa, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenie
poskytnuté najvyšším súdom v namietaných rozsudkoch ústavný súd nezistil, žeby
argumentácia sťažovateľky (spochybňovanie hodnotenia svedeckej výpovede, ako aj
spochybňovanie znaleckých posudkov, pozn.) bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby
na jej základe bolo možné namietané rozsudky hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné. Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu veci riadili aj
inými dôkazmi, vo vzťahu ku ktorým najvyšší súd uviedol:
„Najvyššiemu súdu z listinných dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise
žalovaného nevyplývajú žiadne dôkazy a skutočnosti preukazujúce, že by mal žalobca
v súvislosti s užívaním prenajatých nehnuteľností v úmysle prijímať zdaniteľné plnenia
na uskutočnenie jeho vlastných zdaniteľných plnení, teda realizovať tam podnikateľskú
činnosť.
Predovšetkým žiadne listinné dôkazy nenasvedčujú tomu, že by žalobca realizoval
prípravu a kroky potrebné na zahájenie, prípadne činnosti spojené s rekonštrukciou
a plynofikáciou prenajatých nehnuteľností. Správcovi dane nepredložil dôležité súvisiace
listinné dôkazy, akými by nesporne boli štúdia na podnikateľský zámer využitia prenajatých
L., projektová dokumentácia na realizáciu rekonštrukcie alebo plynofikácie objektov,
stavebný denník, súpis vykonaných stavebných prác, protokoly o vykonaných prácach
a odovzdaní objednaného diela a podobne. Absencia takýchto dôkazov nasvedčuje tomu, že
žalobca zrejme nemal v úmysle v predmetných objektoch uskutočňovať svoje zdaniteľné
plnenia.
Hodnovernosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení a jeho tvrdeniam
neprispieva ani skutočnosť, že od M. L. za účelom zmluvne dohodnutej kompenzácie
nájomného s vynaloženými nákladmi na rekonštrukciu prenajatých nehnuteľností predložil
požiadavku na vyplatenie 527 730,46 Eur, pričom suma vyplývajúca z predložených faktúr
dosahovala výšku 59 542,64 Eur. Navyše z predložených daňových dokladov prenajímateľ
nevedel zistiť, a to konštatuje po posúdení v rámci daňovej kontroly i správca dane, kto
daný doklad vystavil, schválil, podpísal, doklady neboli opatrené pečiatkou dodávateľa,
doklady boli vystavené výlučne na dodávku stavebného materiálu s 23 % DPH, neobsahujú
súpis vykonaných prác, doklady za dodávky stavebného materiálu sú bez dodacích listov,
nie je možné skontrolovať, kto materiál dodal, prevzal, kde, kedy a ako bol
v rekonštruovaných nehnuteľnostiach zabudovaný.
Z listinného dôkazu predloženého M. L., úradného záznamu k posudzovaniu účelne
vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti L. zo dňa 16. februára 2001 vyplýva,
že pri kontrole realizovaných stavebných prác sa so zástupcami mesta na základe
požiadavky žalobcu stretol konateľ spoločnosti P., s. r. o., P. B., ktorý však nemal kľúče od
kontrolovaných objektov a potrebné informácie nevedel poskytnúť. Uvedený, t. č. bývalý
konateľ spoločnosti P., s. r. o., do zápisnice správcovi dane dňa 26. apríla 2004 uviedol, že
si nepamätá, resp. nevie, akými stavebnými strojmi sa ním ako subdodávateľom žalobcu,
resp. vykonávateľom stavebných prác realizovala rekonštrukcia a ohľadne zabezpečenia
potrebných strojov uviedol, že tieto na miesto stavebných prác zabezpečoval žalobca, ktorý
ich mal prenajaté. Uvedené tvrdenie nekorešponduje s tvrdením žalobcu, ktorý na otázky
zabezpečenia strojov potrebných k realizácii stavebných prác dňa 15. júla 2009 správcovi
dane do zápisnice odpovedal, že si nepamätá, od koho mali stroje prenajaté. Nie len tieto
dôkazy a súvislosti, ale aj mnohé iné, podrobne rozobraté v žalobou napadnutom
rozhodnutí žalovaného, svedčia o nedôveryhodnosti žalobcom deklarovaných prijatých
zdaniteľných plneniach ako o nevierohodnosti predložených daňových dokladov.“
Piatou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v druhej
námietke na porušenie § 15 ods. 5 písm. d) a písm. e) zákona o správe daní a síce, že
sťažovateľka ako daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má právo
vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane... d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom
pojednávaní a miestnom zisťovaní a e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jej
vyjadrenia k nim..., a bez konkrétnejšieho odôvodnenia uzatvára, že „v dotknutom daňovom
konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne
musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)
správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného
rozhodnutia v uvedenom konaní“.
V poradí piata námietka sťažovateľky má všeobecný a sumarizujúci charakter,
pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli z ústavného
hľadiska akceptovateľné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje predbežné závery
k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že namietané
rozsudky najvyššieho súdu neobsahujú také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať, že
nimi došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy štandardne poukazuje na svoje
ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, že
najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými
v sťažnosti, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka
v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyjadrené v namietanom
rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd na záver konštatuje, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 25/2011 z 28. marca 2012, sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutia, ktoré podľa
názoru ústavného súdu nevykazujú znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich
najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných myšlienkových postupoch
a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich
preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Sťažovateľka súčasne v oboch sťažnostiach namietala aj porušenie svojho
základného práva domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom
zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.
Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení
vyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený
právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy)
ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2
ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľke totiž nebolo rozhodnutiami
vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne
relevantné dôkazy preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa
predstáv sťažovateľky, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie základného práva na vyjadrenie
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd iba odkazuje
na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súvislosti s namietaním porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému
porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľky je zjavne neodôvodnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2012