Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžf/30/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Zemkovej PhD. a sudcov JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobcu: M., s.r.o., so sídlom v L., L., právne zastúpený: JUDr. J. M., advokátom, so sídlom K., B., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banskej Bystrici, Nová ulica 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. sp. I/221/13038-82793/2010/990325-r zo dňa 23. augusta 2010, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -52 zo dňa 04. marca 2011, jednomyseľne

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. -52 zo dňa 04. marca 2011 m e n í tak, že podľa , rozhodnutie žalovaného č.I/221/13038-82793/2010/990325-r zo dňa 23. augusta 2010 z r u š u j e a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 132 € do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. J. M., advokáta, B.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol žalobu žalobcu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/13038-82793/2010/990325-r zo dňa 23. augusta 2010, ktorým žalovaný podľa zákona číslo o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

2

neskorších predpisov (ďalej len ) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Lučenec č. 664/230/5582/10/ Gol zo dňa 05. februára 2010, ktorým bol v zmysle zákona číslo žalobcovi ako platiteľovi znížený nadmerný odpočet, uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2000 zo sumy 14 636,99 € (440 954,-Sk) na sumu 112,99 € (3 404,-Sk), t.j. znížil nadmerný odpočet o sumu 14 523,99 € (437 550,-Sk) s odôvodnením, že daňový subjekt nepreukázal, že objekt, na rekonštrukciu ktorého mal prijať zdaniteľné plnenia, mal právoplatne prenajatý, a teda nemohol prijaté zdaniteľné plnenia použiť pre účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení, čím nesplnil podmienky nároku na odpočet dane podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len DPH).

Krajský súd, ktorý dôvody žaloby zhrnul do sedem bodov uviedol, že žalobca

v daňovom konaní preukazoval prijatie zdaniteľného plnenia na svoje podnikanie nájomnou zmluvou uzavretou medzi ním ako nájomníkom a vlastníkom rekonštruovanej nehnuteľností spoločnosťou L. K., a.s., ako prenajímateľom. Ako dôkaz o existencii tejto nájomnej zmluvy predložil v daňovom konaní listinu zo dňa 30.11.1999, ktorú za prenajímateľa podpísal jeden člen predstavenstva a to JUDr. P. L., podpredseda predstavenstva akciovej spoločnosti. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že za prenajímateľa v čase uzatvárania nájomnej zmluvy nebol oprávnený konať len jeden člen predstavenstva samostatne. Prenajímateľ na to podľa vyjadrenia žalobcu v daňovom konaní, či už vo vyjadrení k protokolu alebo v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobcu upozornil a z tohto dôvodu bola uzavretá 24. júla 2001 nová nájomná zmluva, ktorá bola už na strane prenajímateľa podpísaná dvoma členmi predstavenstva.

Podľa právne úkony právnickej osoby vo všetkých

veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou, alebo zákonom (štatutárne orgány).

Je nepochybné, že právny úkon, či už návrh zmluvy o nájme nehnuteľnosti alebo

akceptáciu tohto návrhu spoločnosť L. K., a.s., vo vzťahu k žalobcovi v roku 1999 neurobila. Na vznik zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu sú nevyhnutné prejavy vôle obidvoch účastníkov tohto vzťahu. Pokiaľ jeden z účastníkov svoju vôľu neprejaví, dvojstranný právny úkon nevznikne. Daňové orgány preto správne konštatovali, že žalobca v daňovom konaní nepredložil platnú nájomnú zmluvu. Argumentácia žalobcu o tom, že žalovaný nemal oprávnenie posudzovať platnosť právneho úkonu s poukazom na , ktorou právny úkon trpí z dôvodov tam uvedených. Táto kompetencia patrí súdu, ale na návrh účastníka tohto právneho úkonu, a to len toho, ktorý túto neplatnosť nespôsobil. Z predloženého dokladu datovaného 30.11.1999 jednoznačne vyplýva, že nájomná zmluva na jeho základe nevznikla. Daňové orgány neposudzovali relatívnu neplatnosť právneho úkonu z dôvodov uvedených v paragrafe 40a . Žalovaný len konštatoval, že v daňovom konaní nebola predložená nájomná zmluva a ako dôkaz o tom, že žalobca zdaniteľné plnenia predstavujúce alebo vzťahujúce sa k nehnuteľnostiam L. K., a.s., použil na svoje podnikanie, pretože nepredložil nájomnú zmluvu, na základe ktorej by bol oprávnený predmetné nehnuteľnosti užívať.

3

K ďalšej námietke uviedol, že rozhodnutie žalovaného vo veci neuznania nadmerného

odpočtu DPH za júl 2000 sa nevzťahuje k žiadnej faktúre, ktorá by sa týkala rekonštrukcie kotolne alebo prípojky k nej, ktorých prác sa týka zisťovanie správcu dane u spoločnosti E., s.r.o., preto tvrdenie žalobcu, že ho nemôže zaťažovať to, že správca dane mal problémy so zisťovaním niektorých skutočností súvisiacich s rekonštrukčnými prácami na objekte L. K. nie je spôsobilé napadnúť zákonnosť predmetného rozhodnutia a netýka sa napadnutého rozhodnutia ani konania, ktoré mu predchádzalo.

Pokiaľ ide o námietku nesprávneho vyhodnotenia výpovede svedka MUDr. M. krajský

súd uviedol, že nebola formulovaná dostatočne zrozumiteľne. Žalobca neuvádza, čo táto tvrdená nesprávnosť spôsobila vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. Zdôraznil, a nielen vo vzťahu k tomuto dôvodu žaloby, že súd nemá zákonom danú kompetenciu na to, aby dôvody žaloby za žalobcu vyhľadával alebo tieto dopĺňal. Prvostupňové rozhodnutie bolo postavené na jedinom dôvode a to, že žalobca nepreukázal, že objekt na rekonštrukciu, z ktorého prijal zdaniteľné plnenia, mal právoplatne prenajatý a preto nebola splnená podmienka nároku na odpočet dane podľa o dani z pridanej hodnoty, ďalej len zákon o DPH. Rozhodnutie žalovaného k tomuto dôvodu pridalo aj ďalšie dôvody, a to nesplnenie podmienok podľa , zákona o DPH, pretože žalobca nepreukázal, že zdaniteľné plnenie prijal a správcovi dane sa vykonaným preverovaním uskutočnenie zdaniteľných plnení nepotvrdilo. Tento záver správneho orgánu vo vzťahu k vykonanému zisťovaniu výsluchom MUDr. M., ale aj vo vzťahu k hodnoteniu výsledkov znaleckého dokazovania na hodnotu stavieb nachádzajúcich sa v L. v čase pred a po rekonštrukcii (bod 6 žaloby) obstojí. Z týchto dôkazov v skutočnosti nebol zistený ani rozsah prác vykonaných na predmetných nehnuteľnostiach a ani to, že boli tieto práce vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach a prijaté žalobcom. To neznamená, že týmito dôkazmi bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu, že plnenie prijal. V daňovom konaní však nestačí tvrdenie o prijatí zdaniteľného plnenia, ale je potrebné, aby toto tvrdenie bolo preukázané.

Krajský súd ďalej poukázal na základné pravidlá, na ktorých je založené daňové

konanie a na to, že dokazovanie síce vykonáva správca dane, dôkazné bremeno však znáša daňovník tak, ako to vyplýva z §-u 29 ods. 8 Povinnosť dokazovať splnenie podmienok nadmerného odpočtu dane má daňovník a dôvod, že formálne nedostatky dodávateľských faktúr nemôžu zaťažovať daňovníka, neobstojí. Práve naopak, ak daňovník nemá daňový doklad, nemôže uplatniť nadmerný odpočet DPH, pretože tento je, resp. bol zákonom vyžadovanou nevyhnutnou podmienkou na uplatnenie nadmerného odpočtu tak, ako vyplýva z citovaného zákona o DPH a to, že daňovník má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad. Uvedeným zákonom bolo v ustanovení zároveň vymedzené, čo je možné považovať za daňový doklad určením jeho náležitostí. Ak daňovník takýto doklad nemá, nie je oprávnený v zmysle cit. zákona o DPH uplatniť nárok na odpočet dane a na tom nič nemení skutočnosť, že za obsah daňového dokladu zodpovedá ten, kto ho vystavuje, teda ten platiteľ dane, ktorý ho vystavil. Práve naopak, bolo úlohou daňovníka zabezpečiť si od svojho dodávateľa taký doklad, ktorý spĺňa náležitosti daňového dokladu potrebného na uplatnenie nároku na odpočet dane, pretože inak mu zákon nedáva právo uplatniť právo na odpočet dane.

4

Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenie neoznámenia predĺženia lehoty

na ukončenie daňovej kontroly, žalobca netvrdí, že toto spôsobilo nezákonnosť rozhodnutia, iba poukazuje na nedodržaný zákonný postup a ani netvrdí, že táto nesprávnosť postupu mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Čo sa týka odcudzenej dokumentácie, ktorá bola dôkazným materiálom pre

preukazovanie práv žalobcu v daňovom konaní, žalobca neuviedol jej vplyv na zákonnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. Riadna daňová kontrola začala niekoľko mesiacov pred tvrdenou krádežou a zákon o DPH v znení účinnom pre predmetné daňové konanie, neoslobodzoval od dôkaznej povinnosti toho daňovníka, ktorému boli odcudzené doklady. Na základe takto zistených skutočností dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. V dôvodoch namietal, že nehnuteľný objekt užíval na základe nájomnej zmluvy zo dňa 30.11.1999 a pri jej uzatváraní mal v predmete svojej činnosti oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti „pohostinská činnosť a ubytovacie služby“, a to na základe registrácie v obchodnom registri Okresného súdu v Banskej Bystrici odo dňa 15.10.1999. Podľa dotknutej nájomnej zmluvy mal právo v budúcnosti hodnotu vykonaných rekonštrukčných stavebných prác započítavať na nájom za užívanie predmetu nájmu - z nehnuteľného objektu L. Pokiaľ ide o zohľadňovanie prvostupňovým súdom i tej skutočnosti, že nájomná zmluva zo dňa 30.11.1999 medzi žalobcom ako nájomcom a L. K., a.s., ako prenajímateľom, mala právnu vadu majúcu za následok jej neplatnosť z dôvodu, že na strane prenajímateľa (L. K. akciová spoločnosť), mali pri uzatváraní nájomnej zmluvy za spoločnosť konať a dotknutú zmluvu podpísať dvaja členovia predstavenstva L. K., a.s., (za prenajímateľa nájomnú zmluvu podpísal podpredseda predstavenstva JUDr. P. L., t.j., jeden člen predstavenstva), tak zohľadňovanie tejto skutočnosti vo vzťahu k žalobcovi je nesprávne, pretože neplatnosť nájomnej zmluvy nespôsobil žalobca a tento bol pri uzatváraní nájomnej zmluvy v dobrej viere, že dotknutý úkon nemá žiadnu právnu vadu a teda následne bol dobrej viere, že nehnuteľný objekt L. v dobe od 01.12.1999 po podpise nájomnej zmluvy dňa 30.11.1999 užíval oprávnene. Ak dôvody prípadnej neplatnosti nájomnej zmluvy vznikli, tak tieto vyvolal prenajímateľ vo vzťahu žalobcovi ako nájomcovi, preto nemožno vyvodzovať dôsledky, v súvislosti s ktorými by mal byť obmedzovaný vo svojich právach spojených s užívaním dotknutej nehnuteľnosti. Argumentoval, že neplatnosť právneho úkonu nevyvolal, respektíve pri tomto úkone konal v omyle, o ktorom nevedel, a ktorý bol vyvolaný prenajímateľom. Objekt L. dobromyseľne užíval na základe nájomnej zmluvy od 01.12.1999 do 24.07.2001. Dňa 24.07.2001 došlo k opätovnému podpísaniu nájomnej zmluvy medzi žalobcom a L. K., a.s., kedy na základe iniciatívy prenajímateľa došlo k odstráneniu nedostatku - podpisu druhého člena predstavenstva L. K., a.s. Žiadnym spôsobom nedošlo k dovolaniu sa neplatnosti dotknutej nájomnej zmluvy zo strany L. K., a.s., ako prenajímateľa, resp. nedošlo k výzve, aby žalobca dotknuté nehnuteľné priestory vypratal a na objekte nevykonával žiadne rekonštrukčné stavebné práce z dôvodu, že by ich mal užívať

5

neoprávnene. Žalobca už v priebehu daňovej kontroly poukazoval na skutočnosť, že neplatnosti právneho úkonu sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zotrval na odôvodnení žalobou

napadnutého rozhodnutia a na vyjadrení k žalobe a keďže žalobca v odvolaní uvádza v podstate rovnaké dôvody ako v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane, s ktorými sa už vysporiadal, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (podľa veta prvá ) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia uverejnené na webovej stránke Najvyššieho súdu www.nsud.sk, www.supcourt.gov.sk a úradnej tabuli najmenej päť dní vopred, rozhodol hlasovaním členov senátu v pomere 3:0 ( o súdoch v znení neskorších predpisov, v znení účinnom od 01.05.2011) a rozsudok verejne vyhlásil (, ).

Podľa , platiteľ má nárok na odpočet dane pri

prijatých zdaniteľných plneniach, ak sú prijaté na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 20 ods. 2 citovaného zákona, platiteľ má nárok na odpočet dane, ak

a/ sa uskutočnilo zdaniteľné plnenie (13).

b/ daň na vstupe zaúčtoval,

c/daň zaplatil inému platiteľovi za prijaté zdaniteľné plnenie,

d/má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktorý vyhotovil platiteľ,

a doklad o zaplatení dane.

Platiteľ uplatňuje nárok na odpočet dane v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie,

v ktorom sú už splnené všetky podmienky uvedené v odseku 2 (§ 20 ods. 3 zákona o DPH).

Najvyšší súd z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu zistil,

že správca dane identifikoval ako kontrolou zistené porušenie zákona o DPH, ktoré viedlo k zníženiu dane na vstupe za kontrolované obdobie júl 2000 skutočnosť, že platiteľ M., s.r.o. L. nepreukázal, že objekt na rekonštrukciu, ktorého mal prijať zdaniteľné plnenia mal právoplatne prenajatý (správne má byť platne prenajatý), a teda nemohol prijaté zdaniteľné plnenia použiť pre účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení, čím nesplnil

6

podmienky nároku na odpočet dane podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Pojem „právoplatne prenajatý“ bez pochýb podľa záveru súdu, zodpovedá pojmu

„prenajatý na základe platného právneho úkonu“. Správca dane zistil, že nájomná zmluva zo dňa 30.11.1999 medzi prenajímateľom L. K., a.s., a nájomcom M., s.r.o., je absolútne neplatná, a to z dôvodu, že na strane prenajímateľa za spoločnosť konajú najmenej vždy dvaja členovia predstavenstva, pričom dotknutá nájomná zmluva bola na strane prenajímateľa podpísaná len jedným z nich.

Najvyšší súd tiež zistil, že žalobca v daňovom konaní nenamietal relatívnu neplatnosť

právneho úkonu, ktorú on nespôsobil. Z obsahu spisu rovnako vyplýva, že neplatnosť tohto právneho úkonu nebola deklarovaná rozsudkom a ani žiadna zo zmluvných strán sa neplatnosti nedovolávala.

V zásade je však sporná kvalita tejto vady, ktorú zmluvné strany nerozporovali, ani

sa jej nedovolávali. Súčasne na základe zmluvy sa plnilo, avšak v neprehľadnom rozsahu. Podľa v znení účinnom k mesiacu júl 2000 „ak je neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti dovolávať iba tento účastník“. Ustanovenia v spojení so stanovami prenajímateľa o spolupodpisovaní, vyžadujúce podpis najmenej dvoch členov predstavenstva sú na ochranu akciovej spoločnosti, preto v zmysle , (ktorý spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti), sa tejto neplatnosti mohol dovolávať iba prenajímateľ L. K., a.s., teda subjekt, ktorý vadu úkonu sám spôsobil. Keďže takéto konanie vedené nebolo, právny úkon – nájomná zmluva je aj naďalej platná a z tohto dôvodu je postup a rozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného v rozpore so zákonom. V súdnom konaní, v ktorom by predmet sporu tvorilo určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nestačí len tvrdenie, že samotný úkon je absolútne neplatný, je potrebné, aby bol zároveň preukázaný naliehavý právny záujem ( ).

Pojem „prijaté zdaniteľné plnenia na účel uskutočňovania svojich zdaniteľných

plnení“, použitý v má autonómny ekonomický význam. Ide o faktický stav ekonomickej výmeny, ktorý existuje napriek prípadným vadám v právnych úkonoch, ktoré tvorili právny základ ekonomickej výmeny. Správca dane preto musí preskúmať materiálu existenciu zdaniteľného plnenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody najvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa

, prvá veta zmenil tak, že podľa , rozhodnutie žalovaného č. sp. I/221/13038-82793/2010/990325-r zo dňa 23. augusta 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní žalovaný posúdi, či zostávajúce zistenia a dôvody sú spôsobilé

tvoriť samostatný skutkový základ pre záver o znížení nadmerného odpočtu DPH.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa

v spojení s a veta prvá tak, že žalobcovi, ktorý mal

7

v konaní úspech priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z náhrady súdneho poplatku za podanú žalobu a za odvolanie, spolu 132 €. Trovy právneho zastúpenia si žalobca neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 03. októbra 2011

JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková