Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 99 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (105)IV. ÚS 629/2012
PDF · 286.83 KB
No categories available
IV. ÚS 629/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej
advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
č. I/221/13039-82799/2010/990325-r z 23. augusta 2010, ktorým potvrdilo platobný výmer
Daňového úradu v Lučenci (ďalej len „daňový úrad“) č. 664/230/5860/10/Gol z 5. februára
2010; označeným platobným výmerom bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty v sume 10 886,94 € za zdaňovacie obdobie jún 2000. Krajský súd žalobu
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 24 S 98/2010 zo 4. marca 2011 zamietol. Proti označenému
rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012 tak, že odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 S 98/2010 zo 4. marca 2011 potvrdil.
Sťažovateľka formuluje v sťažnosti výhrady voči napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu, ktoré možno zhrnúť takto:
1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky nebol oprávnený vyvodiť záver o tom, že
nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná, keďže „po
podpise nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 bol žalobca v dobrej viere, že ním prenajatú
nehnuteľnosť užíva v dobrej viere“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 30/2011 z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok
krajského súdu sp. zn. 24 S 99/2010 zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané
rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta
2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie
obdobie júl 2000, a tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 25/2011 z 2. augusta
2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 S 101/2010 zo 4. marca 2011,
ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-
82792/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty
uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie september 2000, pričom v označených
rozsudkoch bola otázka platnosti predmetnej nájomnej zmluvy posúdená odlišne ako v
namietanom rozsudku (ďalej len „prvá námietka“).
2. Zo strany žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) došlo podľa tvrdenia
sťažovateľky k porušeniu § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „v súvislosti
s ústnym pojednávaním dňa 11. 12. 2009 na ktorom vypočul štatutárneho zástupcu
spoločnosti E., s. r. o. žalobca nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi spoločnosti E., s. r.
o., klásť otázky a vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným v jeho výpovedi...“, keďže
„štatutárny zástupca žalobcu a ani jeho právny zástupca nebol žalovaným upovedomený a
prizvaný na úkon kde by svoje zákonné právo mohol uplatniť“ (ďalej len „druhá námietka“).
3. Sťažovateľka formuluje výhrady voči hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J.
M. v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, keďže z tejto výpovede „jednoznačne
vyplynulo že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte L. vykonávala
svoju podnikateľskú činnosť, že tento objekt stavebne upravovala a rekonštruovala v
súvislosti s už spomínanou nájomnou zmluvou... ak aj vypovedal k niektorým otázkam nie
celkom zrozumiteľne, tak len vo vzťahu ku skutočnostiam dotýkajúcich sa rozsahu a objemu
žalobcom vykonaných prác, a nie vo vzťahu k okolnostiam na základe ktorých by mohla
vzniknúť odôvodnená pochybnosť, že dotknuté rekonštrukčné práce na objekte L.
vykonávala spoločnosť M., s. r. o., t. j. žalobca“ (ďalej len „tretia námietka“).
4. Podľa sťažovateľky „zistenia znaleckého posudku č. 58/2003 vypracovaného
znalcom Ing. P. H. č. 58/2003 nemohli objektívne odrážať hodnotu objektu L..., a to už so
zreteľom k tej skutočnosti, že svedok MUDr. J. M. vo svojej výpovedí na ústnom
pojednávaní pred správcom dane uviedol, že dotknutý nehnuteľný objekt videl v štádiu
rekonštrukcie a rozostavanosti“ (ďalej len „štvrtá námietka“).
5. Sťažovateľka sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu „... opätovne poukazuje
na nedôsledné uplatňovanie § 2 a § 3 zákona č. 511/1992 Zb. v dotknutom daňovom konaní
a následne i konaní súdnom a súčasne poukazuje opätovne na porušenie zákonných
ustanovení § 15 ods. 3 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
[sťažovateľka má zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.].
Sťažovateľ v súvislostiach uvádzaných v bode I./1, 2, 3, 4, 5 a súčasne v bode II./1, 2, 3, 4, 5
je toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok v dotknutom
daňovom a následne i súdnom konaní, t. j. najmä keby sťažovateľ mohol v dotknutom
daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach § 15 ods. 3
písm. d/ a e/ Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, v dotknutom daňovom
konaní by z vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav ktorý by následne
musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)
správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného
rozhodnutia v uvedenom konaní“ (ďalej len „piata námietka“).
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012 „bolo porušené
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa
v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 25/2011
zo 14. februára 2012, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na
rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na vyjadrenie ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti
rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno
považovať za právo na úspech v takomto konaní.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03,
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva č. I/221/13039-
82799/2010/990325-r z 23. augusta 2010, v odvolaní proti rozsudku krajského súdu (sp. zn.
24 S 98/2010 zo 4. marca 2011) a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú
v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, v ktorých sa najvyšší súd ako odvolací súd s týmito námietkami
zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal
ústavne akceptovateľným spôsobom.
K prvej námietke najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že sa nestotožňuje
so sťažovateľkou tvrdenou dobromyseľnosťou pri užívaní nehnuteľností na základe
nájomnej zmluvy uzavretej medzi ňou a L., a. s., z 30. novembra 1999, keďže
„O nedobromyseľnosti žalobkyne vo vzťahu k predmetnej nájomnej zmluve svedčí
predovšetkým výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K. Na ústnom
pojednávaní konanom dňa 9. septembra 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice
uviedol, že vyššie uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. novembra 1999 on ako predseda
predstavenstva nepodpísal, pretože žiadal zmluvu doplniť o niektoré body obmedzujúce
žalobkyňu v nakladaní s predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej
osobe alebo zapracovať do zmluvy podmienku schválenia zamýšľaných rekonštrukčných
prác predstavenstvom prenajímateľa. Čo sa týka predsedu predstavenstva, tento podpísal
nájomnú zmluvu až dňa 24. júla 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.
Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádza pod záverečnými
ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej strane zmluvy.
Za žalobkyňu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N., pričom na mieste
kde má byť podpis prenajímateľa sú na zmluve uvedené dve mená s uvedením ich funkcie.
Na predloženej nájomnej zmluve na strane prenajímateľa, však pri predtlači mena a funkcie
predsedu predstavenstva L., a. s. chýba jeho podpis. Vzhľadom k tomu, že pred podpisom
nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim stranám známe
výhrady predsedu predstavenstva L. k obsahu zmluvy a je vysoký predpoklad, že tieto
výhrady boli známe konateľovi žalobkyne, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať
záver, že v roku 2000 bola žalobkyňa v užívaní nehnuteľnosti prenajatých kúpeľov
dobromyseľná. Najvyšší súd poukazuje aj na to, že tvrdeniu žalobkyne nesvedčí ani zápis v
príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L., a. s.,
podľa ktorého v mene spoločnosti konajú a podpisujú vždy najmenej dvaja členovia
predstavenstva. Zápis spôsobu konania obchodnej spoločnosti v obchodnom registri je
súčasťou obsahu verejnej listiny, ktorá slúži verejnosti, tretím osobám na overenie
relevantných informácií, potrebných pri vstupe s týmito obchodnými spoločnosťami do
právnych vzťahov. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania
jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri
úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 Občianskeho
zákonníka), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho
obchodného partnera. Inak sa, napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej
pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme
znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky
vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej
zmluvnej strany. Žalobkyňa teda v čase podpisu nájomnej zmluvy dňa 30. novembra 1999
mala a mohla vedieť, akým účinným a zaväzujúcim spôsobom jej zmluvný partner L., a. s.,
koná.
Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru vyžaduje zákon č. 116/1990 Zb.
o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov písomnú formu
(§ 3 ods. 3 a 4). Nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade obchodnej spoločnosti
nedostatok podpisov členov štatutárneho orgánu spoločnosti podľa spôsobu uvedeného
v obchodnom registri, spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre nedostatok formy
(§ 40 Občianskeho zákonníka). Nakoľko sa jedná o nedodržanie písomnej formy
vyžadovanej zákonom, má tento nedostatok zmluvy za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. S prihliadnutím na vedomý nedostatok prejavu vôle nepripojením podpisu
predsedu predstavenstva prenajímateľa možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny
úkon, ku ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. V prípade absolútnej neplatnosti právny úkon sa
podľa súdnej praxe za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol
vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo
iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá
osoba dovolávala. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a okolnosti uzavretia spornej
nájomnej zmluvy a na vedomosť žalobkyne o nesúhlase predsedu predstavenstva L. s
obsahom spornej zmluvy, nemožno ju považovať za platne uzavretú. Žalobkyňa, ako druhá
zmluvná strana, vedela o neakceptovaní zmluvného návrhu a prenajímateľ s úmyslom
neuzavrieť navrhovanú zmluvu nedoplnil podpis predsedu predstavenstva, preto možno
uvedenú zmluvu považovať za absolútne neplatnú (§ 40 Občianskeho zákonníka) resp. za
neuzavretú, a nie za relatívne neplatnú. V tomto ohľade je vyhodnotenie správcu dane, že
žalobkyňa k dodávateľským daňovým dokladom nepredložila nájomnú zmluvu správne,
pretože vo vzájomnej súvislosti výsledkov ďalšieho dokazovania vzal do úvahy skutočný
obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane
(§ 2 ods. 6 v spojení s § 4 zákona č. 511/1992 Zb.).“.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu k prvej námietke
sťažovateľky je právny záver najvyššieho súdu vyjadrený v odôvodení napadnutého
rozsudku (založený v prvom rade na neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy pre
nedostatok formy v zmysle § 40 Občianskeho zákonníka) z ústavného hľadiska
akceptovateľný a udržateľný.
Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa skúmania
platnosti nájomnej zmluvy, podľa ktorej „vo vzťahu k splneniu zákonných hmotnoprávnych
podmienok na vznik nároku na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona o DPH, je
riešenie tejto otázky irelevantné. Základnou podmienkou, ak zákon neustanovuje inak, na
vznik nároku na nadmerný odpočet podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona o DPH je, aby
platiteľ zdaniteľné plnenia prijímal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení.
Samozrejme nesmie byť spochybnené, resp. nepreukázateľné, uskutočnenie zdaniteľných
plnení, a to za súčasného splnenia formálnych nárokov kladených zákonom na daňové
doklady a kumulatívnych podmienok stanovených v § 20 ods. 2 zákona o DPH.
Skúmanie účelu prijímania zdaniteľných plnení platcom DPH je prvoradé
a podstatné, pričom prijímanie takýchto plnení na základe neplatného právneho úkonu
nemá vplyv na vznik nároku na odpočet DPH. Neplatnosť právneho úkonu by bola
významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné
plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona
o DPH.
Obdobný výklad pri skúmaní podmienok na určenie daňovej povinnosti na dani
z príjmu vyplýva i z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44
z 18. septembra 2008, v zmysle ktorého, podľa hmotnoprávnej úpravy dane z príjmov
v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu)
z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej
základe sú alebo nie sú daňovými výdavkami.“.
Na základe citovaného ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k právnemu záveru
najvyššieho súdu vyjadrenému v napadnutom rozsudku, podľa ktorého pre vznik nároku na
odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky
spočívajúcej v tom, aby zdaniteľné plnenie platiteľ dane prijímal, nemožno mať z ústavného
hľadiska výhrady. V nadväznosti na tento právny záver možno potom tvrdiť, že aj splnenie
ďalších hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia
zdaniteľného plnenia, so zaúčtovaním dane na vstupe, zaplatením dane platiteľovi, ktorý
uskutočnil zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový
doklad alebo zjednodušený daňový doklad a na doklady preukazujúce zaplatenie dane [§ 20
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu – daňového
riaditeľstva (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“)].
Vzhľadom na už uvedené stráca námietka sťažovateľky týkajúca sa posúdenia
(ne)platnosti nájomnej zmluvy vzhľadom na jej irelevantnosť pre posúdenie splnenie
podmienok na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty svoje reálne opodstatnenie
aj v rámci argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.
V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery iného
senátu najvyššieho súdu vyjadrené v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 30/2011
z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 S 99/2010
zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn.
I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej
hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, a v rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 25/2011 z 2. augusta 2011, ktorým bol zrušený rozsudok
krajského súdu sp. zn. 24 S 101/2010 zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané
rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-82792/2010/990325-r z 23. augusta
2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie
obdobie september 2000, ktorý otázku platnosti nájomnej zmluvy posúdil odlišne ako
v namietanom rozsudku.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby
sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd
však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.
Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných
veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný
súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, ak
v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom
odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veci zo strany
žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa
nemohla zúčastniť „ústneho pojednávania dňa 11. 12. 2009“, najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku najmä uviedol:
«K námietke žalobkyne ohľadne nezabezpečenia jej účasti správcom dane pri
výsluchu svedka – konateľa spoločnosti E., s. r. o., N. K., najvyšší súd uvádza, že vzhľadom
na skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie vysvetlenia k dokladmi podloženým
zisteniam a k informácii poskytnutej Mestom L., ktoré bolo objednávateľom prác
vykonaných spoločnosťou E., s. r. o., sa účasť žalobkyne nejaví ako nevyhnutná na
zabezpečenie jej práv, pričom možnosť jej oboznámenia sa s obsahom dôkazu formou
nahliadnutia do spisu, čo žalobkyňa nevyužila, prípadne jej vyjadrenie sa k zisteniam
správcu dane, na to postačuje. Vo svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa prítomnosť
žalobkyne na výsluchu tohto svedka nejaví ako okolnosť, ktorá by mohla zásadným
spôsobom zvrátiť výsledky dokazovania, obzvlášť kladením otázok konateľovi spoločnosti, s
ktorou žalobkyňa nebola v žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch uvedeného
svedka mal len dotvoriť celkový obraz o realizovanej plynofikácii prenajatého objektu,
ktorej realizovanie žalobkyňa na rozdiel od vypočutého svedka nevedela žiadnymi dôkazmi
preukázať. Výsledky výsluchu uvedeného svedka korešpondovali S ostatnými súvisiacimi
podpornými dôkazmi, ako napr. stavebné povolenie na stavbu „L. - prívod plynu“ vydané v
roku 1999, kolaudačné rozhodnutie č. F-2000/01715 zo dňa 6. septembra 2000 vydané na
stavebníka S., š. p., OZ L., faktúra vystavená Mestu L. spoločnosťou E., s. r. o, za vykonané
výkopové a zásypové práce súvisiace s uvedenou plynofikáciou. Vykonanie výkopových a
zásypových prác žalobkyňou nepotvrdilo ani Mesto L., ani predseda predstavenstva L., a. s.,
Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli žalobkyňa i jej právny zástupca vopred informovaní.
Svoje právo účasti na výsluchu a možnosť klásť svedkovi otázky nevyužili. Z uvedeného
dôvodu najvyšší súd neoznámenie termínu výsluchu svedka N. K. žalobkyni nevyhodnotil
ako závažné porušenie jej procesných práv vyplývajúcich z § 15 ods. 5 písm. d/ a e/ zákona
č. 511/1992 Zb. a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca dane v rámci výkonu -
opakovanej daňovej kontroly mal snahu realizovať žalobkyňou navrhované dôkazy (napr.
predvolaním svedka P. B.). Správca dane sa vysporiadal s námietkami žalobkyne
predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly a uviedol ich v dodatku k
tomuto protokolu, ako i v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto
k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V danom prípade z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s uvedenou námietkou
sťažovateľky v napadnutom rozsudku zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany
správneho orgánu došlo k pochybeniu, zároveň však primeraným spôsobom odôvodnil,
z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä v súvislosti s vyhodnotením ďalších
dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu
veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu
nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho
súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný
súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľky.
K tretej námietke sťažovateľky spočívajúcej na jej výhradách k hodnoteniu svedeckej
výpovede svedka MUDr. J. M. najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:
„Vo vzťahu k výpovedi svedka MUDr. J. M. najvyšší súd konštatuje, že táto bola
prvostupňovým aj druhostupňovým správnym orgánom, ako i krajským súdom vyhodnotená
správne bez zaujatosti v neprospech žalobkyne a v súlade so zásadami logiky, pričom ani
odpovede uvedeného svedka na otázky žalobkyne počas výsluchu nedávajú jednoznačnú
odpoveď na nezodpovedané otázky, či žalobkyňa v kontrolovanom zdaňovacom období
vykonávala rekonštrukčné práce na sporných objektoch a v akom rozsahu.“
Vzhľadom na najvyšším súdom tvrdenú správnosť vyhodnotenia svedeckej výpovede
MUDr. J. M. zo strany správnych orgánov, ako aj krajského súdu považoval ústavný súd za
potrebné poukázať aj na relevantné časti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 98/2010 zo 4.
marca 2011, podľa ktorého „vykonaním tohto dôkazu v skutočnosti nebol zistený ani rozsah
prác vykonaných na prenajatých nehnuteľnostiach a ani to, či tieto práce boli vykonané
dodávateľom uvedeným na faktúrach a ani to, či boli žalobkyňou prijaté“.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd dospel k záveru, že aj s námietkou
sťažovateľky týkajúcou sa „nesprávneho“ vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M.
sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku ústavne konformným spôsobom vysporiadal.
V rámci štvrtej námietky sťažovateľka formuluje výhrady voči zisteniam
obsiahnutým v znaleckých posudkoch. Na túto námietku reagoval najvyšší súd
v napadnutom rozsudku takto:
„Vykonanie dôkazov znaleckými posudkami vypracovanými z dôvodu ohodnotenia
prenajatých nehnuteľností pred ich rekonštrukciou a po rekonštrukcii dvoma odlišnými
znalcami bolo pre účely preukázania tvrdení žalobkyne realizované správcom dane práve
na návrh žalobkyne. Skutočnosť, že zistenia z nich vyplývajúce nie sú v súlade s očakávaním
žalobkyne o preukázaní ňou uvádzanej výšky zhodnotenia predmetného majetku, nie je
dôvodom, aby na ne správca dane pri hodnotení všetkých vykonaných dôkazov v ich
vzájomnej súvislosti neprihliadal. V tejto súvislosť nemožno prisvedčiť argumentácii
žalobkyne o nadmernej opotrebovanosti a nadmernom zdevastovaní posudzovaných
objektov, nakoľko v priebehu troch rokov od žalobkyňou deklarovanej rekonštrukcie
objektov (investícia v sume cca 15 mil. Sk), by sa na ohodnotení nehnuteľností musela
prejaviť, čo však zo znaleckého posudku z roku 2003 nevyplýva, ba naopak, vyplýva z neho
celkovo nižšia hodnota predmetu ocenenia ako pred začatím rekonštrukcie.“
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Dôkazné bremeno v rámci daňového konania
spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je predovšetkým preukázať skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane, resp. v okolnostiach daného prípadu pre vznik
nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty a jeho výšku.
Vo vzťahu k štvrtej, ale i tretej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi
vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný
súd poznamenáva, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Zohľadňujúc odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nedospel k záveru, že by argumentácia
sťažovateľky (spochybňovanie hodnotenia svedeckej výpovede, ako aj spochybňovanie
znaleckých posudkov, pozn.) bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby na jej základe bolo
možné napadnutý rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.
Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu veci riadili aj inými dôkazmi,
vo vzťahu ku ktorým najvyšší súd uviedol:
„Najvyššiemu súdu z listinných dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise
žalovaného nevyplývajú žiadne dôkazy a skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by žalobkyňa
mala v súvislosti s užívaním prenajatých nehnuteľností v úmysle prijímať zdaniteľné plnenia
na uskutočnenie jej vlastných zdaniteľných plnení, teda realizovať tam podnikateľskú
činnosť.
Predovšetkým žiadne listinné dôkazy nenasvedčujú tomu, že by žalobkyňa realizovala
prípravu a kroky potrebné na zahájenie, prípadne činnosti spojené s rekonštrukciou
a plynofikáciou prenajatých nehnuteľností. Správcovi dane nepredložila dôležité súvisiace
listinné dôkazy, akými by nesporne boli štúdia na podnikateľský zámer využitia prenajatých
L. kúpeľov, projektová dokumentácia na realizáciu rekonštrukcie alebo plynofikácie
objektov, stavebný denník, súpis vykonaných stavebných prác, protokoly o vykonaných
prácach a odovzdaní objednaného diela a podobne. Absencia takýchto dôkazov nasvedčuje
tomu, že žalobkyňa zrejme nemala v úmysle v predmetných objektoch uskutočňovať svoje
zdaniteľné plnenia.
Hodnovernosti žalobkyňou deklarovaných zdaniteľných plnení a jej tvrdeniam
neprispieva ani skutočnosť, že od Mesta L. za účelom zmluvne dohodnutej kompenzácie
nájomného s vynaloženými nákladmi na rekonštrukciu prenajatých nehnuteľností predložila
požiadavku na vyplatenie 527 730,46 eura, pričom suma vyplývajúca z predložených faktúr
dosahovala výšku 59 542,64 eura. Navyše z predložených daňových dokladov prenajímateľ
nevedel zistiť, a to konštatoval po posúdení v rámci daňovej kontroly i správca dane, kto
daný doklad vystavil, schválil, podpísal. Doklady neboli opatrené pečiatkou dodávateľa,
doklady boli vystavené výlučne na dodávku stavebného materiálu s 23 % DPH, neobsahujú
súpis vykonaných prác, doklady za dodávky stavebného materiálu sú bez dodacích listov,
nie je možné skontrolovať, kto materiál dodal, prevzal, kde, kedy a ako bol v
rekonštruovaných nehnuteľnostiach zabudovaný.
Z listinného dôkazu predloženého Mestom L. - úradného záznamu k posúdeniu
účelne vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti L. zo dňa 16. februára 2001
vyplýva, že pri kontrole realizovaných stavebných prac sa so zástupcami mesta na základe
požiadavky žalobou stretol konateľ spoločnosti P., s. r. o., P. B., ktorý však nemal kľúče od
kontrolovaných objektov a potrebné informácie nevedel poskytnúť. Uvedený, t. č. už bývalý
konateľ spoločnosti P., s. r. o., do zápisnice správcovi dane dňa 26. apríla 2004 uviedol, že
si nepamätá, resp. nevie, akými stavebnými strojmi sa ním ako subdodávateľom žalobkyne,
resp. vykonávateľom stavebných prác, realizovala rekonštrukcia a ohľadne zabezpečenia
potrebných strojov uviedol, že tieto na miesto stavebných prác zabezpečovala žalobkyňa,
ktorá ich mala prenajaté. Uvedené tvrdenie nekorešponduje s tvrdením žalobkyne, ktorá na
otázky zabezpečenia strojov potrebných k realizácii stavebných prác dňa 15. júla 2009
správcovi dane do zápisnice odpovedala, že si nepamätá, od koho mali stroje prenajaté. Nie
len tieto dôkazy a súvislosti, ale aj mnohé iné, podrobne rozobraté v žalobou napadnutom
rozhodnutí žalovaného, svedčia o nedôveryhodnosti žalobkyňou deklarovaných prijatých
zdaniteľných plnení ako i o nevieryhodnosti predložených daňových dokladov.“
Piatou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v druhej
námietke na porušenie § 15 ods. 5 písm. d) a písm. e) zákona o správe daní a síce, že
sťažovateľka ako daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má právo
vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane... d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom
pojednávaní a miestnom zisťovaní a e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho
vyjadrenia k nim..., a bez konkrétnejšieho odôvodnenia uzatvára, že „v dotknutom daňovom
konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne
musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)
správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného
rozhodnutia v uvedenom konaní“.
V poradí piata námietka sťažovateľky má všeobecný a sumarizujúci charakter,
pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli z ústavného
hľadiska relevantné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje predbežné závery
k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu neobsahuje také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať, že
nimi došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS. 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy štandardne poukazuje na svoje
ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich
konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými v sťažnosti, pozn.)
zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní
dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd
uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd na záver konštatuje, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012, sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutie, ktoré podľa
názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich
najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných myšlienkových postupoch
a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich
preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Sťažovateľka súčasne v sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva
domáhať sa preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46
ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení
vyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený
právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy)
ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2
ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľke totiž nebolo rozhodnutiami
vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne
relevantné dôkazy preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd v danom prípade
nerozhodol podľa predstáv sťažovateľky, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie svojho základného práva na
vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd iba
odkazuje na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súvislosti
s namietaním porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak to isté platí aj
vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľky je zjavne neodôvodnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012