Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 629/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej

advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2, a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. februára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. februára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti

rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

č. I/221/13039-82799/2010/990325-r z 23. augusta 2010, ktorým potvrdilo platobný výmer

Daňového úradu v Lučenci (ďalej len „daňový úrad“) č. /Gol z 5. februára

2010; označeným platobným výmerom bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty v sume 10 886,94 € za zdaňovacie obdobie jún 2000. Krajský súd žalobu

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. zo 4. marca 2011 zamietol. Proti označenému

rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. zo 14. februára 2012 tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2011 potvrdil.

Sťažovateľka formuluje v sťažnosti výhrady voči napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu, ktoré možno zhrnúť takto:

1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky nebol oprávnený vyvodiť záver o tom, že

nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná, keďže „po

podpise nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 bol žalobca v dobrej viere, že ním prenajatú

nehnuteľnosť užíva v dobrej viere“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané

rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta

2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie

obdobie júl 2000, a tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 2. augusta

2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2011,

ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-

82792/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty

uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie september 2000, pričom v označených

rozsudkoch bola otázka platnosti predmetnej nájomnej zmluvy posúdená odlišne ako v

namietanom rozsudku (ďalej len „prvá námietka“).

2. Zo strany žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) došlo podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „v súvislosti

s ústnym pojednávaním dňa 11. 12. 2009 na ktorom vypočul štatutárneho zástupcu

spoločnosti E., s. r. o. žalobca nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi spoločnosti E., s. r.

o., klásť otázky a vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným v jeho výpovedi...“, keďže

„štatutárny zástupca žalobcu a ani jeho právny zástupca nebol žalovaným upovedomený a

prizvaný na úkon kde by svoje zákonné právo mohol uplatniť“ (ďalej len „druhá námietka“).

3. Sťažovateľka formuluje výhrady voči hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J.

M. v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, keďže z tejto výpovede „jednoznačne

vyplynulo že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte L. vykonávala

svoju podnikateľskú činnosť, že tento objekt stavebne upravovala a rekonštruovala v

súvislosti s už spomínanou nájomnou zmluvou... ak aj vypovedal k niektorým otázkam nie

celkom zrozumiteľne, tak len vo vzťahu ku skutočnostiam dotýkajúcich sa rozsahu a objemu

žalobcom vykonaných prác, a nie vo vzťahu k okolnostiam na základe ktorých by mohla

vzniknúť odôvodnená pochybnosť, že dotknuté rekonštrukčné práce na objekte L.

vykonávala spoločnosť M., s. r. o., t. j. žalobca“ (ďalej len „tretia námietka“).

4. Podľa sťažovateľky „zistenia znaleckého posudku č. 58/2003 vypracovaného

znalcom Ing. P. H. č. 58/2003 nemohli objektívne odrážať hodnotu objektu L..., a to už so

zreteľom k tej skutočnosti, že svedok MUDr. J. M. vo svojej výpovedí na ústnom

pojednávaní pred správcom dane uviedol, že dotknutý nehnuteľný objekt videl v štádiu

rekonštrukcie a rozostavanosti“ (ďalej len „štvrtá námietka“).

5. Sťažovateľka sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu „... opätovne poukazuje

na nedôsledné uplatňovanie a v dotknutom daňovom konaní

a následne i konaní súdnom a súčasne poukazuje opätovne na porušenie zákonných

ustanovení o správe daní a poplatkov

[sťažovateľka má zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.].

Sťažovateľ v súvislostiach uvádzaných v bode I./1, 2, 3, 4, 5 a súčasne v bode II./1, 2, 3, 4, 5

je toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok v dotknutom

daňovom a následne i súdnom konaní, t. j. najmä keby sťažovateľ mohol v dotknutom

daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach § 15 ods. 3

písm. d/ a e/ o správe daní a poplatkov, v dotknutom daňovom

konaní by z vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav ktorý by následne

musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)

správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného

rozhodnutia v uvedenom konaní“ (ďalej len „piata námietka“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. februára 2012 „bolo porušené

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa

v ustanoveniach , 2, a “.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2012 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2012, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , základného práva na

rovnosť účastníkov v konaní podľa a základného práva na vyjadrenie ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V súlade s všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti

rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno

považovať za právo na úspech v takomto konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo

účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva č. I/221/13039-

82799/2010/990325-r z 23. augusta 2010, v odvolaní proti rozsudku krajského súdu (sp. zn.

zo 4. marca 2011) a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú

v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, v ktorých sa najvyšší súd ako odvolací súd s týmito námietkami

zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal

ústavne akceptovateľným spôsobom.

K prvej námietke najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že sa nestotožňuje

so sťažovateľkou tvrdenou dobromyseľnosťou pri užívaní nehnuteľností na základe

nájomnej zmluvy uzavretej medzi ňou a L., a. s., z 30. novembra 1999, keďže

„O nedobromyseľnosti žalobkyne vo vzťahu k predmetnej nájomnej zmluve svedčí

predovšetkým výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K. Na ústnom

pojednávaní konanom dňa 9. septembra 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice

uviedol, že vyššie uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. novembra 1999 on ako predseda

predstavenstva nepodpísal, pretože žiadal zmluvu doplniť o niektoré body obmedzujúce

žalobkyňu v nakladaní s predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej

osobe alebo zapracovať do zmluvy podmienku schválenia zamýšľaných rekonštrukčných

prác predstavenstvom prenajímateľa. Čo sa týka predsedu predstavenstva, tento podpísal

nájomnú zmluvu až dňa 24. júla 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.

Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádza pod záverečnými

ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej strane zmluvy.

Za žalobkyňu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N., pričom na mieste

kde má byť podpis prenajímateľa sú na zmluve uvedené dve mená s uvedením ich funkcie.

Na predloženej nájomnej zmluve na strane prenajímateľa, však pri predtlači mena a funkcie

predsedu predstavenstva L., a. s. chýba jeho podpis. Vzhľadom k tomu, že pred podpisom

nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim stranám známe

výhrady predsedu predstavenstva L. k obsahu zmluvy a je vysoký predpoklad, že tieto

výhrady boli známe konateľovi žalobkyne, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať

záver, že v roku 2000 bola žalobkyňa v užívaní nehnuteľnosti prenajatých kúpeľov

dobromyseľná. Najvyšší súd poukazuje aj na to, že tvrdeniu žalobkyne nesvedčí ani zápis v

príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L., a. s.,

podľa ktorého v mene spoločnosti konajú a podpisujú vždy najmenej dvaja členovia

predstavenstva. Zápis spôsobu konania obchodnej spoločnosti v obchodnom registri je

súčasťou obsahu verejnej listiny, ktorá slúži verejnosti, tretím osobám na overenie

relevantných informácií, potrebných pri vstupe s týmito obchodnými spoločnosťami do

právnych vzťahov. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania

jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri

úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 Občianskeho

zákonníka), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho

obchodného partnera. Inak sa, napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej

pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme

znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky

vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej

zmluvnej strany. Žalobkyňa teda v čase podpisu nájomnej zmluvy dňa 30. novembra 1999

mala a mohla vedieť, akým účinným a zaväzujúcim spôsobom jej zmluvný partner L., a. s.,

koná.

Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru vyžaduje

o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov písomnú formu

(§ 3 ods. 3 a 4). Nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade obchodnej spoločnosti

nedostatok podpisov členov štatutárneho orgánu spoločnosti podľa spôsobu uvedeného

v obchodnom registri, spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre nedostatok formy

( ). Nakoľko sa jedná o nedodržanie písomnej formy

vyžadovanej zákonom, má tento nedostatok zmluvy za následok absolútnu neplatnosť

právneho úkonu. S prihliadnutím na vedomý nedostatok prejavu vôle nepripojením podpisu

predsedu predstavenstva prenajímateľa možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny

úkon, ku ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. V prípade absolútnej neplatnosti právny úkon sa

podľa súdnej praxe za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol

vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo

iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá

osoba dovolávala. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a okolnosti uzavretia spornej

nájomnej zmluvy a na vedomosť žalobkyne o nesúhlase predsedu predstavenstva L. s

obsahom spornej zmluvy, nemožno ju považovať za platne uzavretú. Žalobkyňa, ako druhá

zmluvná strana, vedela o neakceptovaní zmluvného návrhu a prenajímateľ s úmyslom

neuzavrieť navrhovanú zmluvu nedoplnil podpis predsedu predstavenstva, preto možno

uvedenú zmluvu považovať za absolútne neplatnú ( ) resp. za

neuzavretú, a nie za relatívne neplatnú. V tomto ohľade je vyhodnotenie správcu dane, že

žalobkyňa k dodávateľským daňovým dokladom nepredložila nájomnú zmluvu správne,

pretože vo vzájomnej súvislosti výsledkov ďalšieho dokazovania vzal do úvahy skutočný

obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane

( v spojení s ).“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu k prvej námietke

sťažovateľky je právny záver najvyššieho súdu vyjadrený v odôvodení napadnutého

rozsudku (založený v prvom rade na neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy pre

nedostatok formy v zmysle ) z ústavného hľadiska

akceptovateľný a udržateľný.

Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa skúmania

platnosti nájomnej zmluvy, podľa ktorej „vo vzťahu k splneniu zákonných hmotnoprávnych

podmienok na vznik nároku na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona o DPH, je

riešenie tejto otázky irelevantné. Základnou podmienkou, ak zákon neustanovuje inak, na

vznik nároku na nadmerný odpočet podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona o DPH je, aby

platiteľ zdaniteľné plnenia prijímal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení.

Samozrejme nesmie byť spochybnené, resp. nepreukázateľné, uskutočnenie zdaniteľných

plnení, a to za súčasného splnenia formálnych nárokov kladených zákonom na daňové

doklady a kumulatívnych podmienok stanovených v § 20 ods. 2 zákona o DPH.

Skúmanie účelu prijímania zdaniteľných plnení platcom DPH je prvoradé

a podstatné, pričom prijímanie takýchto plnení na základe neplatného právneho úkonu

nemá vplyv na vznik nároku na odpočet DPH. Neplatnosť právneho úkonu by bola

významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné

plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona

o DPH.

Obdobný výklad pri skúmaní podmienok na určenie daňovej povinnosti na dani

z príjmu vyplýva i z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44

z 18. septembra 2008, v zmysle ktorého, podľa hmotnoprávnej úpravy dane z príjmov

v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu)

z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej

základe sú alebo nie sú daňovými výdavkami.“.

Na základe citovaného ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k právnemu záveru

najvyššieho súdu vyjadrenému v napadnutom rozsudku, podľa ktorého pre vznik nároku na

odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky

spočívajúcej v tom, aby zdaniteľné plnenie platiteľ dane prijímal, nemožno mať z ústavného

hľadiska výhrady. V nadväznosti na tento právny záver možno potom tvrdiť, že aj splnenie

ďalších hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia

zdaniteľného plnenia, so zaúčtovaním dane na vstupe, zaplatením dane platiteľovi, ktorý

uskutočnil zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový

doklad alebo zjednodušený daňový doklad a na doklady preukazujúce zaplatenie dane [§ 20

ods. 2 o dani z pridanej

hodnoty v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu – daňového

riaditeľstva (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“)].

Vzhľadom na už uvedené stráca námietka sťažovateľky týkajúca sa posúdenia

(ne)platnosti nájomnej zmluvy vzhľadom na jej irelevantnosť pre posúdenie splnenie

podmienok na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty svoje reálne opodstatnenie

aj v rámci argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.

V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery iného

senátu najvyššieho súdu vyjadrené v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn.

I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej

hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, a v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 2. augusta 2011, ktorým bol zrušený rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané

rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-82792/2010/990325-r z 23. augusta

2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie

obdobie september 2000, ktorý otázku platnosti nájomnej zmluvy posúdil odlišne ako

v namietanom rozsudku.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ,

). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných

veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný

súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, ak

v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom

odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veci zo strany

žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa

nemohla zúčastniť „ústneho pojednávania dňa 11. 12. 2009“, najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku najmä uviedol:

«K námietke žalobkyne ohľadne nezabezpečenia jej účasti správcom dane pri

výsluchu svedka – konateľa spoločnosti E., s. r. o., N. K., najvyšší súd uvádza, že vzhľadom

na skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie vysvetlenia k dokladmi podloženým

zisteniam a k informácii poskytnutej Mestom L., ktoré bolo objednávateľom prác

vykonaných spoločnosťou E., s. r. o., sa účasť žalobkyne nejaví ako nevyhnutná na

zabezpečenie jej práv, pričom možnosť jej oboznámenia sa s obsahom dôkazu formou

nahliadnutia do spisu, čo žalobkyňa nevyužila, prípadne jej vyjadrenie sa k zisteniam

správcu dane, na to postačuje. Vo svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa prítomnosť

žalobkyne na výsluchu tohto svedka nejaví ako okolnosť, ktorá by mohla zásadným

spôsobom zvrátiť výsledky dokazovania, obzvlášť kladením otázok konateľovi spoločnosti, s

ktorou žalobkyňa nebola v žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch uvedeného

svedka mal len dotvoriť celkový obraz o realizovanej plynofikácii prenajatého objektu,

ktorej realizovanie žalobkyňa na rozdiel od vypočutého svedka nevedela žiadnymi dôkazmi

preukázať. Výsledky výsluchu uvedeného svedka korešpondovali S ostatnými súvisiacimi

podpornými dôkazmi, ako napr. stavebné povolenie na stavbu „L. - prívod plynu“ vydané v

roku 1999, kolaudačné rozhodnutie č. F-2000/01715 zo dňa 6. septembra 2000 vydané na

stavebníka S., š. p., L., faktúra vystavená Mestu L. spoločnosťou E., s. r. o, za vykonané

výkopové a zásypové práce súvisiace s uvedenou plynofikáciou. Vykonanie výkopových a

zásypových prác žalobkyňou nepotvrdilo ani Mesto L., ani predseda predstavenstva L., a. s.,

Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli žalobkyňa i jej právny zástupca vopred informovaní.

Svoje právo účasti na výsluchu a možnosť klásť svedkovi otázky nevyužili. Z uvedeného

dôvodu najvyšší súd neoznámenie termínu výsluchu svedka N. K. žalobkyni nevyhodnotil

ako závažné porušenie jej procesných práv vyplývajúcich z § 15 ods. 5 písm. d/ a e/ zákona

č. a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca dane v rámci výkonu -

opakovanej daňovej kontroly mal snahu realizovať žalobkyňou navrhované dôkazy (napr.

predvolaním svedka P. B.). Správca dane sa vysporiadal s námietkami žalobkyne

predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly a uviedol ich v dodatku k

tomuto protokolu, ako i v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto

k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa .

V danom prípade z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s uvedenou námietkou

sťažovateľky v napadnutom rozsudku zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany

správneho orgánu došlo k pochybeniu, zároveň však primeraným spôsobom odôvodnil,

z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä v súvislosti s vyhodnotením ďalších

dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu

veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu

nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho

súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný

súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľky.

K tretej námietke sťažovateľky spočívajúcej na jej výhradách k hodnoteniu svedeckej

výpovede svedka MUDr. J. M. najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„Vo vzťahu k výpovedi svedka MUDr. J. M. najvyšší súd konštatuje, že táto bola

prvostupňovým aj druhostupňovým správnym orgánom, ako i krajským súdom vyhodnotená

správne bez zaujatosti v neprospech žalobkyne a v súlade so zásadami logiky, pričom ani

odpovede uvedeného svedka na otázky žalobkyne počas výsluchu nedávajú jednoznačnú

odpoveď na nezodpovedané otázky, či žalobkyňa v kontrolovanom zdaňovacom období

vykonávala rekonštrukčné práce na sporných objektoch a v akom rozsahu.“

Vzhľadom na najvyšším súdom tvrdenú správnosť vyhodnotenia svedeckej výpovede

MUDr. J. M. zo strany správnych orgánov, ako aj krajského súdu považoval ústavný súd za

potrebné poukázať aj na relevantné časti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 4.

marca 2011, podľa ktorého „vykonaním tohto dôkazu v skutočnosti nebol zistený ani rozsah

prác vykonaných na prenajatých nehnuteľnostiach a ani to, či tieto práce boli vykonané

dodávateľom uvedeným na faktúrach a ani to, či boli žalobkyňou prijaté“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd dospel k záveru, že aj s námietkou

sťažovateľky týkajúcou sa „nesprávneho“ vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M.

sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku ústavne konformným spôsobom vysporiadal.

V rámci štvrtej námietky sťažovateľka formuluje výhrady voči zisteniam

obsiahnutým v znaleckých posudkoch. Na túto námietku reagoval najvyšší súd

v napadnutom rozsudku takto:

„Vykonanie dôkazov znaleckými posudkami vypracovanými z dôvodu ohodnotenia

prenajatých nehnuteľností pred ich rekonštrukciou a po rekonštrukcii dvoma odlišnými

znalcami bolo pre účely preukázania tvrdení žalobkyne realizované správcom dane práve

na návrh žalobkyne. Skutočnosť, že zistenia z nich vyplývajúce nie sú v súlade s očakávaním

žalobkyne o preukázaní ňou uvádzanej výšky zhodnotenia predmetného majetku, nie je

dôvodom, aby na ne správca dane pri hodnotení všetkých vykonaných dôkazov v ich

vzájomnej súvislosti neprihliadal. V tejto súvislosť nemožno prisvedčiť argumentácii

žalobkyne o nadmernej opotrebovanosti a nadmernom zdevastovaní posudzovaných

objektov, nakoľko v priebehu troch rokov od žalobkyňou deklarovanej rekonštrukcie

objektov (investícia v sume cca 15 mil. Sk), by sa na ohodnotení nehnuteľností musela

prejaviť, čo však zo znaleckého posudku z roku 2003 nevyplýva, ba naopak, vyplýva z neho

celkovo nižšia hodnota predmetu ocenenia ako pred začatím rekonštrukcie.“

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Dôkazné bremeno v rámci daňového konania

spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je predovšetkým preukázať skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane, resp. v okolnostiach daného prípadu pre vznik

nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty a jeho výšku.

Vo vzťahu k štvrtej, ale i tretej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi

vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný

súd poznamenáva, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Zohľadňujúc odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nedospel k záveru, že by argumentácia

sťažovateľky (spochybňovanie hodnotenia svedeckej výpovede, ako aj spochybňovanie

znaleckých posudkov, pozn.) bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby na jej základe bolo

možné napadnutý rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.

Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu veci riadili aj inými dôkazmi,

vo vzťahu ku ktorým najvyšší súd uviedol:

„Najvyššiemu súdu z listinných dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise

žalovaného nevyplývajú žiadne dôkazy a skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by žalobkyňa

mala v súvislosti s užívaním prenajatých nehnuteľností v úmysle prijímať zdaniteľné plnenia

na uskutočnenie jej vlastných zdaniteľných plnení, teda realizovať tam podnikateľskú

činnosť.

Predovšetkým žiadne listinné dôkazy nenasvedčujú tomu, že by žalobkyňa realizovala

prípravu a kroky potrebné na zahájenie, prípadne činnosti spojené s rekonštrukciou

a plynofikáciou prenajatých nehnuteľností. Správcovi dane nepredložila dôležité súvisiace

listinné dôkazy, akými by nesporne boli štúdia na podnikateľský zámer využitia prenajatých

L. kúpeľov, projektová dokumentácia na realizáciu rekonštrukcie alebo plynofikácie

objektov, stavebný denník, súpis vykonaných stavebných prác, protokoly o vykonaných

prácach a odovzdaní objednaného diela a podobne. Absencia takýchto dôkazov nasvedčuje

tomu, že žalobkyňa zrejme nemala v úmysle v predmetných objektoch uskutočňovať svoje

zdaniteľné plnenia.

Hodnovernosti žalobkyňou deklarovaných zdaniteľných plnení a jej tvrdeniam

neprispieva ani skutočnosť, že od Mesta L. za účelom zmluvne dohodnutej kompenzácie

nájomného s vynaloženými nákladmi na rekonštrukciu prenajatých nehnuteľností predložila

požiadavku na vyplatenie 527 730,46 eura, pričom suma vyplývajúca z predložených faktúr

dosahovala výšku 59 542,64 eura. Navyše z predložených daňových dokladov prenajímateľ

nevedel zistiť, a to konštatoval po posúdení v rámci daňovej kontroly i správca dane, kto

daný doklad vystavil, schválil, podpísal. Doklady neboli opatrené pečiatkou dodávateľa,

doklady boli vystavené výlučne na dodávku stavebného materiálu s 23 % DPH, neobsahujú

súpis vykonaných prác, doklady za dodávky stavebného materiálu sú bez dodacích listov,

nie je možné skontrolovať, kto materiál dodal, prevzal, kde, kedy a ako bol v

rekonštruovaných nehnuteľnostiach zabudovaný.

Z listinného dôkazu predloženého Mestom L. - úradného záznamu k posúdeniu

účelne vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti L. zo dňa 16. februára 2001

vyplýva, že pri kontrole realizovaných stavebných prac sa so zástupcami mesta na základe

požiadavky žalobou stretol konateľ spoločnosti P., s. r. o., P. B., ktorý však nemal kľúče od

kontrolovaných objektov a potrebné informácie nevedel poskytnúť. Uvedený, t. č. už bývalý

konateľ spoločnosti P., s. r. o., do zápisnice správcovi dane dňa 26. apríla 2004 uviedol, že

si nepamätá, resp. nevie, akými stavebnými strojmi sa ním ako subdodávateľom žalobkyne,

resp. vykonávateľom stavebných prác, realizovala rekonštrukcia a ohľadne zabezpečenia

potrebných strojov uviedol, že tieto na miesto stavebných prác zabezpečovala žalobkyňa,

ktorá ich mala prenajaté. Uvedené tvrdenie nekorešponduje s tvrdením žalobkyne, ktorá na

otázky zabezpečenia strojov potrebných k realizácii stavebných prác dňa 15. júla 2009

správcovi dane do zápisnice odpovedala, že si nepamätá, od koho mali stroje prenajaté. Nie

len tieto dôkazy a súvislosti, ale aj mnohé iné, podrobne rozobraté v žalobou napadnutom

rozhodnutí žalovaného, svedčia o nedôveryhodnosti žalobkyňou deklarovaných prijatých

zdaniteľných plnení ako i o nevieryhodnosti predložených daňových dokladov.“

Piatou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v druhej

námietke na porušenie § 15 ods. 5 písm. d) a písm. e) zákona o správe daní a síce, že

sťažovateľka ako daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má právo

vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane... d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní a miestnom zisťovaní a e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej

kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho

vyjadrenia k nim..., a bez konkrétnejšieho odôvodnenia uzatvára, že „v dotknutom daňovom

konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne

musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)

správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného

rozhodnutia v uvedenom konaní“.

V poradí piata námietka sťažovateľky má všeobecný a sumarizujúci charakter,

pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli z ústavného

hľadiska relevantné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje predbežné závery

k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu neobsahuje také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať, že

nimi došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. I. ÚS. 4/00, , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa štandardne poukazuje na svoje

ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými v sťažnosti, pozn.)

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní

dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd

uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd na záver konštatuje, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. februára 2012, sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutie, ktoré podľa

názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich

najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných myšlienkových postupoch

a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich

preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. , ).

Sťažovateľka súčasne v sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva

domáhať sa preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46

ods. 2 napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení

vyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený

právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného )

ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2

) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľke totiž nebolo rozhodnutiami

vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne

relevantné dôkazy preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd v danom prípade

nerozhodol podľa predstáv sťažovateľky, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie

porušenia jej základného práva podľa .

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a porušenie svojho základného práva na

vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ústavný súd iba

odkazuje na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súvislosti

s namietaním porušenia základného práva podľa , tak to isté platí aj

vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3

a .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľky je zjavne neodôvodnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2

odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012