Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 9/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. J.

M., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

13. februára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len ,a“), základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. decembra 2011 (ďalej

len ,,rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou

Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) č. ... z 23. augusta 2010, ktorým bol potvrdený platobný výmer Daňového

úradu v L. č. ... z 8. februára 2010, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z

pridanej hodnoty v sume 6 638,88 € za zdaňovacie obdobie apríl 2000. Krajský súd žalobu

sťažovateľky rozsudkom č. k. -51 zo 4. marca 2011 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom tak, že

rozsudok krajského súd potvrdil.

3. Sťažovateľka vyjadrila presvedčenie, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej označených základných práv podľa a svoje výhrady voči

napadnutému rozsudku argumentačne zhrnula v niekoľkých bodoch.

3.1 Najvyšší súd podľa sťažovateľky nebol oprávnený vyvodiť záver o tom, že

nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná z dôvodu

absencie podpisu dvoch štatutárov prenajímateľa, keďže „po podpise nájomnej zmluvy zo

dňa 30. 11. 1999 bol žalobca (sťažovateľka, pozn.) v dobrej viere, že ním prenajatú

nehnuteľnosť užíva v dobrej viere. K tomuto tvrdeniu nasvedčuje i tá skutočnosť, že sám

prenajímateľ v nasledujúcich obdobiach po uzatvorení nájomnej zmluvy nikdy vo vzťahu

k žalobcovi nenamietal, že túto užíva neoprávnene, resp. aby túto nehnuteľnosť neužíval na

základe uvedeného právneho úkonu a túto nehnuteľnosť vypratal. Žalobca podľa nášho

názoru zrozumiteľným a zákonne odôvodneným spôsobom poukázal na túto skutočnosť so

zreteľom k ustanoveniu , z ktorých vyplýva: Neplatnosti

právneho úkonu sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To znamená že v tomto

prípade, sa na túto skutočnosť nemôže vo svojom odôvodnení vyššie špecifikovaného

rozhodnutia odvolávať ani sám žalovaný (daňové riaditeľstvo, pozn.).“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra

2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2011,

ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-

82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty

uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, pričom v označenom rozsudku

najvyššieho súdu bola otázka platnosti predmetnej nájomnej zmluvy posúdená odlišne ako

v namietanom rozsudku najvyššieho súdu (ďalej len „prvá námietka“).

3.2 Zo strany daňového riaditeľstva došlo podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu

a o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže

„v súvislosti s ústnym pojednávaním dňa 11. 12. 2009, na ktorom vypočul štatutárneho

zástupcu spoločnosti E., s. r. o. žalobca, nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi

spoločnosti E., s. r. o., klásť otázky a vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným v jeho

výpovedi, resp. mu nebolo umožnené vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným z obsahu jeho

výpovede, spôsobu ich zistenia, a taktiež mu nebolo umožnené aby sa vyjadril ku

skutočnostiam nim uvádzaným“, pretože „... štatutárny zástupca žalobcu nebol žalovaným

upovedomený a prizvaný na úkon, kde by svoje zákonné právo mohol uplatniť“.

Sťažovateľka namietala, že tieto skutočnosti akceptoval najvyšší súd v napadnutom

rozsudku (ďalej len „druhá námietka“).

3.3 Sťažovateľka v ďalšom bode svojej sťažnosti formulovala výhrady voči

hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J. M., ktorá bola podľa názoru sťažovateľky

v konečnom dôsledku nesprávne interpretovaná i zo strany najvyššieho súdu, pričom

v ústavnej sťažnosti sama naznačila hodnotiaci záver vo vzťahu k tomuto dôkazu: „...

jednoznačne vyplynulo, že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte

L. vykonávala svoju podnikateľskú činnosť, že tento objekt stavebne upravovala a

rekonštruovala v súvislosti s už spomínanou nájomnou zmluvou ...“ (ďalej len „tretia

námietka“).

3.4 V poradí ďalšia námietka sťažovateľky sa taktiež vzťahuje na z jej pohľadu

nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, konkrétne výhrady smerujú voči hodnoteniu

znaleckého dokazovania: „... zistenia znaleckého posudku č. ... vypracovaného znalcom Ing.

P. H. č. ... nemohli objektívne odrážať hodnotu objektu L...“ (ďalej len „štvrtá námietka“).

3.5 Sťažovateľka napokon sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu uvádza:

„Sťažovateľ... je toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok

v dotknutom daňovom a následne i súdnom konaní, t. j. najmä keby sťažovateľ mohol

v dotknutom daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach

a o správe daní a poplatkov [sťažovateľka

má zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.], v dotknutom

daňovom konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by

následne musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly

(DPH) správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý

do prípadného rozhodnutia v uvedenom konaní“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález,

ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2, a rozsudkom najvyššieho súdu, rozsudok

najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci

súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv

a slobôd.

9. Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

11. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti

rozhodnutiam správnych orgánov. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu

viacerých sťažovateľkou označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý

rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa .

12. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou

v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú v zásade

identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti namietaného rozsudku

najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd s týmito námietkami zaoberal,

pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne

akceptovateľným spôsobom.

13. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci sťažovateľky

už zaujal právny názor iný senát ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť (). Keďže prvý senát ústavného súdu

nedospel k odchylnému právnemu názoru, vychádzal z citovaného rozhodnutia druhého

senátu ústavného súdu (a contrario ).

14. K prvej námietke sťažovateľky najvyšší súd v namietanom rozsudku konštatoval,

že uvádzaná dobromyseľnosť v užívaní nehnuteľností L. je spochybniteľná, resp.

nepreukázaná bez akýchkoľvek pochýb, a to od počiatku po podpísaní zmluvy, keďže „O

nedobromyseľnosti žalobkyne vo vzťahu k predmetnej nájomnej zmluve svedčí predovšetkým

výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K. Na ústnom pojednávaní

konanom dňa 9. septembra 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice uviedol, že

vyššie uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. novembra 1999 on ako predseda predstavenstva

nepodpísal, pretože žiadal zmluvu doplniť o niektoré body obmedzujúce žalobkyňu v

nakladaní s predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej osobe alebo

zapracovať do zmluvy podmienku schválenia zamýšľaných rekonštrukčných prác

predstavenstvom prenajímateľa. Čo sa týka predsedu predstavenstva, tento podpísal

nájomnú zmluvu až dňa 24. júla 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.

Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádza pod záverečnými

ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej strane zmluvy.

Za žalobkyňu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N., pričom na mieste

kde má byť podpis prenajímateľa sú na zmluve uvedené dve mená s uvedením ich funkcie.

Na predloženej nájomnej zmluve na strane prenajímateľa, však pri predtlači mena a funkcie

predsedu predstavenstva L., a. s. chýba jeho podpis. Vzhľadom k tomu, že pred podpisom

nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim stranám známe

výhrady predsedu predstavenstva L. k obsahu zmluvy a je vysoký predpoklad, že tieto

výhrady boli známe konateľovi žalobkyne, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať

záver, že v roku 2000 bola žalobkyňa v užívaní nehnuteľností prenajatých kúpeľov

dobromyseľná. Najvyšší súd poukazuje aj na to, že tvrdeniu žalobkyne nesvedčí ani zápis v

príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L., a. s.,

podľa ktorého v mene spoločnosti konajú a podpisujú vždy najmenej dvaja členovia

predstavenstva. Zápis spôsobu konania obchodnej spoločnosti v obchodnom registri je

súčasť obsahu verejnej listiny, ktorá slúži verejnosti, tretím osobám, na overenie

relevantných informácií, potrebných pri vstupe s týmito obchodnými spoločnosťami do

právnych vzťahov. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania

jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri

úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov ( ), to zahŕňa i

povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa

napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych

vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského

rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v

súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Žalobkyňa teda v čase

podpisu nájomnej zmluvy dňa 30. novembra 1999 mala a mohla vedieť, akým účinným a

zaväzujúcim spôsobom jeho zmluvný partner – L., a. s., koná.

Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru vyžaduje

o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov písomnú formu

(§ 3 ods. 3 a 4). Nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade obchodnej spoločnosti

nedostatok podpisov členov štatutárneho orgánu spoločnosti podľa spôsobu uvedeného

v obchodnom registri, spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre nedostatok formy

( ). Nakoľko sa jedná o nedodržanie písomnej formy

vyžadovanej zákonom, má tento nedostatok zmluvy za následok absolútnu neplatnosť

právneho úkonu. S prihliadnutím na vedomý nedostatok prejavu vôle nepripojením podpisu

predsedu predstavenstva prenajímateľa možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny

úkon, ku ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. V prípade absolútnej neplatnosti právny úkon sa

podľa súdnej praxe za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol

vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo

iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá

osoba dovolávala. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti uzavretia spornej

nájomnej zmluvy a na vedomosť žalobkyne o nesúhlase predsedu predstavenstva L. s

obsahom spornej zmluvy, nemožno ju považovať za platne uzavretú. Žalobkyňa, ako druhá

zmluvná strana, vedela o neakceptovaní zmluvného návrhu a prenajímateľ s úmyslom

neuzavrieť navrhovanú zmluvu nedoplnil podpis predsedu predstavenstva, preto možno

uvedenú zmluvu považovať za absolútne neplatnú ( ) resp. za neuzavretú, a nie za

relatívne neplatnú. V tomto ohľade je vyhodnotenie správcu dane, že žalobkyňa k

dodávateľským daňovým dokladom nepredložila uzavretú nájomnú zmluvu správne, pretože

vo vzájomnej súvislosti výsledkov ďalšieho dokazovania vzal do úvahy skutočný obsah

právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2

ods. 6 v spojení s § 29 ods. 4 zákona o správe daní).“.

15. Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie najvyššieho súdu v namietanom

rozsudku vo vzťahu k prvej námietke založené v prvom rade na závere o neplatnosti

nájomnej zmluvy pre nedostatok formy vychádzajúcom z aplikácie § 40 Občianskeho

zákonníka z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd považoval v tejto

súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť odôvodnenia najvyššieho súdu týkajúceho

sa skúmania platnosti nájomnej zmluvy v namietanom rozsudku: „Na margo skúmania

platnosti nájomnej zmluvy najvyšší súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu zákonných

hmotnoprávnych podmienok na vznik nároku na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona

o DPH, je riešenie tejto otázky irelevantné. Základnou podmienkou, ak zákon neustanovuje

inak, na vznik nároku na nadmerný odpočet podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona o DPH je,

aby platiteľ zdaniteľné plnenie prijímal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení.

Samozrejme nesmie byť spochybnené, resp. nepreukázateľné, uskutočnenie zdaniteľných

plnení, a to za súčasného splnenia formálnych nárokov kladených zákonom na daňové

doklady a kumulatívnych podmienok stanovených v § 20 ods. 2 zákona o DPH.

Skúmanie účelu prijímania zdaniteľných plnení platcom DPH je prvoradé

a podstatné, pričom prijímanie takýchto plnení na základe neplatného právneho úkonu

nemá vplyv na vznik nároku na odpočet DPH. Neplatnosť právneho úkonu by bola

významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné

plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona

o DPH.

Obdobný výklad pri skúmaní podmienok na určenie daňovej povinnosti na dani

z príjmu vyplýva i z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44

z 18. septembra 2008, v zmysle ktorého, podľa hmotnoprávnej úpravy dane z príjmov

v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu)

z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej

základe sú, alebo nie sú daňovými výdavkami.“

16. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k právnemu záveru

najvyššieho súdu vyjadrenému v napadnutom rozsudku, podľa ktorého pre vznik nároku

na odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky, aby

zdaniteľné plnenie platiteľ dane prijímal, nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady.

V nadväznosti na tento právny záver možno potom tvrdiť, že aj splnenie ďalších

hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia zdaniteľného

plnenia, so zaúčtovaním dane na vstupe, zaplatením dane platiteľovi, ktorý uskutočnil

zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový doklad alebo

zjednodušený daňový doklad a na doklady preukazujúce zaplatenie dane (§ 20 ods. 2

o dani z pridanej hodnoty

v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu − daňového riaditeľstva).

Aj z tohto pohľadu potom námietka sťažovateľky týkajúca sa posúdenia (ne)platnosti

nájomnej zmluvy sa stáva irelevantnou pre posúdenie splnenia podmienok na vznik nároku

na odpočet dane z pridanej hodnoty a stráca svoje reálne opodstatnenie aj v rámci

argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.

17. V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery

iného senátu najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu uvádza, že nejednotnosť judikatúry

všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných veciach je nepochybne nežiaduca,

ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný súd len na jej základe vyslovil

porušenie sťažovateľkou označených práv, ak v posudzovanej veci ide o také súdne

rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať

za arbitrárne. Ústavný súd pritom v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu nebadá nič, čo

by mohlo signalizovať porušenie základných práv sťažovateľky.

18. Zároveň ústavný súd považuje za potrebné poukázať i na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve

najvyššiemu súdu (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho

súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania

účastníkov súdnych konaní.

19. Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veciach

zo strany daňového riaditeľstva k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa nemohla

zúčastniť ústneho pojednávania 11. decembra 2009, na ktorom by uplatnila svoje procesné

práva, najvyšší súd v namietanom rozsudku uviedol: «K námietke žalobkyne ohľadne

nezabezpečenia jej účasti správcom dane pri výsluchu svedka - konateľa spoločnosti E., s. r.

o., N. K., najvyšší súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie

vysvetlenia k dokladmi podloženým zisteniam a k informácii poskytnutej Mestom L., ktoré

bolo objednávateľom prác vykonaných spoločnosťou E., s. r. o., sa účasť žalobkyne nejaví

ako nevyhnutná na zabezpečenie jej práv, pričom možnosť jej oboznámenia sa s obsahom

dôkazu formou nahliadnutia do spisu, čo žalobkyňa nevyužila, prípadne jej vyjadrenie sa k

zisteniam správcu dane, na to postačuje. Vo svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa

prítomnosť žalobkyne na výsluchu tohto svedka nejaví ako okolnosť, ktorá by mohla

zásadným spôsobom zvrátiť výsledky dokazovania, obzvlášť kladením otázok konateľovi

spoločnosti, s ktorou žalobkyňa nebola v žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch

uvedeného svedka mal len dotvoriť celkový obraz o realizovanej plynofikácii prenajatého

objektu, ktorej realizovanie žalobkyňa, na rozdiel od vypočutého svedka, nevedela žiadnymi

dôkazmi preukázať. Výsledky výsluchu uvedeného svedka korešpondovali s ostatnými

súvisiacimi podpornými dôkazmi, ako napr. stavebné povolenie na stavbu „L. - prívod

plynu“ vydané v roku 1999, kolaudačné rozhodnutie č. ... zo dňa 6. septembra 2000 vydané

na stavebníka S., š. p. L., faktúra vystavená Mestu L. spoločnosťou E., s. r. o. za

vykonané výkopové a zásypové práce súvisiace s uvedenou plynofikáciou. Vykonanie

výkopových a zásypových prác žalobkyňou nepotvrdilo ani Mesto L., ani predseda

predstavenstva L., a. s., Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli žalobkyňa i jeho právny

zástupca vopred informovaní. Svoje právo účasti na výsluchu a možnosť klásť svedkovi

otázky nevyužili. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd neoznámenie termínu výsluchu svedka N.

K. žalobkyni nevyhodnotil ako závažné porušenie jej procesných práv vyplývajúcich z § 15

ods. 5 písm. d/ a e/ a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca

dane v rámci výkonu opakovanej daňovej kontroly mal snahu realizovať žalobkyňou

navrhované dôkazy (napr. predvolaním svedka P. B.). Správca dane sa vysporiadal s

námietkami žalobkyne predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly a

uviedol ich v dodatku k tomuto protokolu, ako i v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane.»

20. Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m.

), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje

k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu

verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom

na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje

k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému

pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako

celku nemala podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky

za následok porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade

predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa .

21. V danom prípade z citovaného vyplýva, že sa najvyšší súd s uvedenou námietkou

sťažovateľky v namietanom rozsudku zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany

správneho orgánu došlo k pochybeniu, zároveň však primeraným spôsobom odôvodnil,

z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä v súvislosti s vyhodnotením ďalších

dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu

veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu

nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho

súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný

súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v namietanom rozsudku ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľky.

22. Tretia a štvrtá námietka sťažovateľky sú založené výlučne na jej výhradách

k hodnoteniu vykonaného dokazovania zo strany správnych orgánov i konajúcich

všeobecných súdov. Ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané

dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľka

vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol v príkrom rozpore s už

uvedenými úlohami ústavného súdu, ktorý nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva

a nie je ani opravnou inštanciou, a súčasne by popieral základné zásady a úlohy súdneho

(ale i daňového či správneho) konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie

materiálnej pravdy. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenie

poskytnuté najvyšším súdom v namietanom rozsudku ústavný súd nezistil, že by

argumentácia sťažovateľky spočívajúca v spochybnení hodnotenia svedeckej výpovede

a znaleckého dokazovania bola spôsobilá na to, aby na jej základe bolo možné napadnutý

rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.

23. Sumarizujúc už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

neprislúcha mu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

24. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že

by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, ,

, ).

25. Najvyšší súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil, sťažnosťou

napadnutý rozsudok nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle konajúceho

súdu a sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať

pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozsudku z ústavného hľadiska.

26. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,

čo by rozsudok najvyššieho súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Ústavný súd

poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci

(m. m. , ).

27. K namietanému porušeniu základného práva podľa ústavný

súd len dopĺňa, že sťažovateľke nebolo rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných

súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom

a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opak.

Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľky, totiž nemôže zakladať

dôvod na vyslovenie porušenia jej základného práva podľa .

28. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a porušenie základného práva na vyjadrenie

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ústavný súd iba odkazuje

na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súvislosti s namietaním porušenia

základného práva podľa , tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu základných práv sťažovateľky podľa a .

29. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, a to konkrétne o návrhu na zrušenie

rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré sú viazané na skutočnosť,

že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013