Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 91 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (97)I. ÚS 9/2013
PDF · 253.83 KB
No categories available
I. ÚS 9/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 9/2013-28
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. J.
M., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Sžf 25/2011 zo 14. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
13. februára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 25/2011 zo 14. decembra 2011 (ďalej
len ,,rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou
Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové
riaditeľstvo“) č. ... z 23. augusta 2010, ktorým bol potvrdený platobný výmer Daňového
úradu v L. č. ... z 8. februára 2010, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty v sume 6 638,88 € za zdaňovacie obdobie apríl 2000. Krajský súd žalobu
sťažovateľky rozsudkom č. k. 24 S 96/2010-51 zo 4. marca 2011 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom tak, že
rozsudok krajského súd potvrdil.
3. Sťažovateľka vyjadrila presvedčenie, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej označených základných práv podľa ústavy a svoje výhrady voči
napadnutému rozsudku argumentačne zhrnula v niekoľkých bodoch.
3.1 Najvyšší súd podľa sťažovateľky nebol oprávnený vyvodiť záver o tom, že
nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná z dôvodu
absencie podpisu dvoch štatutárov prenajímateľa, keďže „po podpise nájomnej zmluvy zo
dňa 30. 11. 1999 bol žalobca (sťažovateľka, pozn.) v dobrej viere, že ním prenajatú
nehnuteľnosť užíva v dobrej viere. K tomuto tvrdeniu nasvedčuje i tá skutočnosť, že sám
prenajímateľ v nasledujúcich obdobiach po uzatvorení nájomnej zmluvy nikdy vo vzťahu
k žalobcovi nenamietal, že túto užíva neoprávnene, resp. aby túto nehnuteľnosť neužíval na
základe uvedeného právneho úkonu a túto nehnuteľnosť vypratal. Žalobca podľa nášho
názoru zrozumiteľným a zákonne odôvodneným spôsobom poukázal na túto skutočnosť so
zreteľom k ustanoveniu § 40a Občianskeho zákonníka, z ktorých vyplýva: Neplatnosti
právneho úkonu sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To znamená že v tomto
prípade, sa na túto skutočnosť nemôže vo svojom odôvodnení vyššie špecifikovaného
rozhodnutia odvolávať ani sám žalovaný (daňové riaditeľstvo, pozn.).“. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 30/2011 z 3. októbra
2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 S 99/2010 zo 4. marca 2011,
ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-
82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty
uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, pričom v označenom rozsudku
najvyššieho súdu bola otázka platnosti predmetnej nájomnej zmluvy posúdená odlišne ako
v namietanom rozsudku najvyššieho súdu (ďalej len „prvá námietka“).
3.2 Zo strany daňového riaditeľstva došlo podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu
§ 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže
„v súvislosti s ústnym pojednávaním dňa 11. 12. 2009, na ktorom vypočul štatutárneho
zástupcu spoločnosti E., s. r. o. žalobca, nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi
spoločnosti E., s. r. o., klásť otázky a vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným v jeho
výpovedi, resp. mu nebolo umožnené vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným z obsahu jeho
výpovede, spôsobu ich zistenia, a taktiež mu nebolo umožnené aby sa vyjadril ku
skutočnostiam nim uvádzaným“, pretože „... štatutárny zástupca žalobcu nebol žalovaným
upovedomený a prizvaný na úkon, kde by svoje zákonné právo mohol uplatniť“.
Sťažovateľka namietala, že tieto skutočnosti akceptoval najvyšší súd v napadnutom
rozsudku (ďalej len „druhá námietka“).
3.3 Sťažovateľka v ďalšom bode svojej sťažnosti formulovala výhrady voči
hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J. M., ktorá bola podľa názoru sťažovateľky
v konečnom dôsledku nesprávne interpretovaná i zo strany najvyššieho súdu, pričom
v ústavnej sťažnosti sama naznačila hodnotiaci záver vo vzťahu k tomuto dôkazu: „...
jednoznačne vyplynulo, že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte
L. vykonávala svoju podnikateľskú činnosť, že tento objekt stavebne upravovala a
rekonštruovala v súvislosti s už spomínanou nájomnou zmluvou ...“ (ďalej len „tretia
námietka“).
3.4 V poradí ďalšia námietka sťažovateľky sa taktiež vzťahuje na z jej pohľadu
nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, konkrétne výhrady smerujú voči hodnoteniu
znaleckého dokazovania: „... zistenia znaleckého posudku č. ... vypracovaného znalcom Ing.
P. H. č. ... nemohli objektívne odrážať hodnotu objektu L...“ (ďalej len „štvrtá námietka“).
3.5 Sťažovateľka napokon sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu uvádza:
„Sťažovateľ... je toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok
v dotknutom daňovom a následne i súdnom konaní, t. j. najmä keby sťažovateľ mohol
v dotknutom daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach
§ 15 ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov [sťažovateľka
má zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.], v dotknutom
daňovom konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by
následne musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly
(DPH) správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý
do prípadného rozhodnutia v uvedenom konaní“.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález,
ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, rozsudok
najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci
súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv
a slobôd.
9. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
11. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti
rozhodnutiam správnych orgánov. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu
viacerých sťažovateľkou označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý
rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
12. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou
v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva v odvolaní proti
rozsudku krajského súdu a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú v zásade
identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti namietaného rozsudku
najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd s týmito námietkami zaoberal,
pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne
akceptovateľným spôsobom.
13. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci sťažovateľky
už zaujal právny názor iný senát ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky odmietol
pre jej zjavnú neopodstatnenosť (II. ÚS 372/2012). Keďže prvý senát ústavného súdu
nedospel k odchylnému právnemu názoru, vychádzal z citovaného rozhodnutia druhého
senátu ústavného súdu (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).
14. K prvej námietke sťažovateľky najvyšší súd v namietanom rozsudku konštatoval,
že uvádzaná dobromyseľnosť v užívaní nehnuteľností L. je spochybniteľná, resp.
nepreukázaná bez akýchkoľvek pochýb, a to od počiatku po podpísaní zmluvy, keďže „O
nedobromyseľnosti žalobkyne vo vzťahu k predmetnej nájomnej zmluve svedčí predovšetkým
výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K. Na ústnom pojednávaní
konanom dňa 9. septembra 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice uviedol, že
vyššie uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. novembra 1999 on ako predseda predstavenstva
nepodpísal, pretože žiadal zmluvu doplniť o niektoré body obmedzujúce žalobkyňu v
nakladaní s predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej osobe alebo
zapracovať do zmluvy podmienku schválenia zamýšľaných rekonštrukčných prác
predstavenstvom prenajímateľa. Čo sa týka predsedu predstavenstva, tento podpísal
nájomnú zmluvu až dňa 24. júla 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.
Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádza pod záverečnými
ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej strane zmluvy.
Za žalobkyňu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N., pričom na mieste
kde má byť podpis prenajímateľa sú na zmluve uvedené dve mená s uvedením ich funkcie.
Na predloženej nájomnej zmluve na strane prenajímateľa, však pri predtlači mena a funkcie
predsedu predstavenstva L., a. s. chýba jeho podpis. Vzhľadom k tomu, že pred podpisom
nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim stranám známe
výhrady predsedu predstavenstva L. k obsahu zmluvy a je vysoký predpoklad, že tieto
výhrady boli známe konateľovi žalobkyne, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať
záver, že v roku 2000 bola žalobkyňa v užívaní nehnuteľností prenajatých kúpeľov
dobromyseľná. Najvyšší súd poukazuje aj na to, že tvrdeniu žalobkyne nesvedčí ani zápis v
príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L., a. s.,
podľa ktorého v mene spoločnosti konajú a podpisujú vždy najmenej dvaja členovia
predstavenstva. Zápis spôsobu konania obchodnej spoločnosti v obchodnom registri je
súčasť obsahu verejnej listiny, ktorá slúži verejnosti, tretím osobám, na overenie
relevantných informácií, potrebných pri vstupe s týmito obchodnými spoločnosťami do
právnych vzťahov. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania
jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri
úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i
povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa
napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych
vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského
rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v
súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Žalobkyňa teda v čase
podpisu nájomnej zmluvy dňa 30. novembra 1999 mala a mohla vedieť, akým účinným a
zaväzujúcim spôsobom jeho zmluvný partner – L., a. s., koná.
Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru vyžaduje zákon č. 116/1990 Zb.
o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov písomnú formu
(§ 3 ods. 3 a 4). Nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade obchodnej spoločnosti
nedostatok podpisov členov štatutárneho orgánu spoločnosti podľa spôsobu uvedeného
v obchodnom registri, spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre nedostatok formy
(§ 40 Občianskeho zákonníka). Nakoľko sa jedná o nedodržanie písomnej formy
vyžadovanej zákonom, má tento nedostatok zmluvy za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. S prihliadnutím na vedomý nedostatok prejavu vôle nepripojením podpisu
predsedu predstavenstva prenajímateľa možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny
úkon, ku ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. V prípade absolútnej neplatnosti právny úkon sa
podľa súdnej praxe za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol
vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo
iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá
osoba dovolávala. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti uzavretia spornej
nájomnej zmluvy a na vedomosť žalobkyne o nesúhlase predsedu predstavenstva L. s
obsahom spornej zmluvy, nemožno ju považovať za platne uzavretú. Žalobkyňa, ako druhá
zmluvná strana, vedela o neakceptovaní zmluvného návrhu a prenajímateľ s úmyslom
neuzavrieť navrhovanú zmluvu nedoplnil podpis predsedu predstavenstva, preto možno
uvedenú zmluvu považovať za absolútne neplatnú (§ 40 OZ) resp. za neuzavretú, a nie za
relatívne neplatnú. V tomto ohľade je vyhodnotenie správcu dane, že žalobkyňa k
dodávateľským daňovým dokladom nepredložila uzavretú nájomnú zmluvu správne, pretože
vo vzájomnej súvislosti výsledkov ďalšieho dokazovania vzal do úvahy skutočný obsah
právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2
ods. 6 v spojení s § 29 ods. 4 zákona o správe daní).“.
15. Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie najvyššieho súdu v namietanom
rozsudku vo vzťahu k prvej námietke založené v prvom rade na závere o neplatnosti
nájomnej zmluvy pre nedostatok formy vychádzajúcom z aplikácie § 40 Občianskeho
zákonníka z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd považoval v tejto
súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť odôvodnenia najvyššieho súdu týkajúceho
sa skúmania platnosti nájomnej zmluvy v namietanom rozsudku: „Na margo skúmania
platnosti nájomnej zmluvy najvyšší súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu zákonných
hmotnoprávnych podmienok na vznik nároku na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona
o DPH, je riešenie tejto otázky irelevantné. Základnou podmienkou, ak zákon neustanovuje
inak, na vznik nároku na nadmerný odpočet podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona o DPH je,
aby platiteľ zdaniteľné plnenie prijímal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení.
Samozrejme nesmie byť spochybnené, resp. nepreukázateľné, uskutočnenie zdaniteľných
plnení, a to za súčasného splnenia formálnych nárokov kladených zákonom na daňové
doklady a kumulatívnych podmienok stanovených v § 20 ods. 2 zákona o DPH.
Skúmanie účelu prijímania zdaniteľných plnení platcom DPH je prvoradé
a podstatné, pričom prijímanie takýchto plnení na základe neplatného právneho úkonu
nemá vplyv na vznik nároku na odpočet DPH. Neplatnosť právneho úkonu by bola
významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné
plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona
o DPH.
Obdobný výklad pri skúmaní podmienok na určenie daňovej povinnosti na dani
z príjmu vyplýva i z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44
z 18. septembra 2008, v zmysle ktorého, podľa hmotnoprávnej úpravy dane z príjmov
v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu)
z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej
základe sú, alebo nie sú daňovými výdavkami.“
16. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k právnemu záveru
najvyššieho súdu vyjadrenému v napadnutom rozsudku, podľa ktorého pre vznik nároku
na odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky, aby
zdaniteľné plnenie platiteľ dane prijímal, nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady.
V nadväznosti na tento právny záver možno potom tvrdiť, že aj splnenie ďalších
hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia zdaniteľného
plnenia, so zaúčtovaním dane na vstupe, zaplatením dane platiteľovi, ktorý uskutočnil
zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový doklad alebo
zjednodušený daňový doklad a na doklady preukazujúce zaplatenie dane (§ 20 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu − daňového riaditeľstva).
Aj z tohto pohľadu potom námietka sťažovateľky týkajúca sa posúdenia (ne)platnosti
nájomnej zmluvy sa stáva irelevantnou pre posúdenie splnenia podmienok na vznik nároku
na odpočet dane z pridanej hodnoty a stráca svoje reálne opodstatnenie aj v rámci
argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.
17. V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery
iného senátu najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu uvádza, že nejednotnosť judikatúry
všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných veciach je nepochybne nežiaduca,
ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný súd len na jej základe vyslovil
porušenie sťažovateľkou označených práv, ak v posudzovanej veci ide o také súdne
rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať
za arbitrárne. Ústavný súd pritom v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu nebadá nič, čo
by mohlo signalizovať porušenie základných práv sťažovateľky.
18. Zároveň ústavný súd považuje za potrebné poukázať i na svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve
najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho
súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania
účastníkov súdnych konaní.
19. Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veciach
zo strany daňového riaditeľstva k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa nemohla
zúčastniť ústneho pojednávania 11. decembra 2009, na ktorom by uplatnila svoje procesné
práva, najvyšší súd v namietanom rozsudku uviedol: «K námietke žalobkyne ohľadne
nezabezpečenia jej účasti správcom dane pri výsluchu svedka - konateľa spoločnosti E., s. r.
o., N. K., najvyšší súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie
vysvetlenia k dokladmi podloženým zisteniam a k informácii poskytnutej Mestom L., ktoré
bolo objednávateľom prác vykonaných spoločnosťou E., s. r. o., sa účasť žalobkyne nejaví
ako nevyhnutná na zabezpečenie jej práv, pričom možnosť jej oboznámenia sa s obsahom
dôkazu formou nahliadnutia do spisu, čo žalobkyňa nevyužila, prípadne jej vyjadrenie sa k
zisteniam správcu dane, na to postačuje. Vo svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa
prítomnosť žalobkyne na výsluchu tohto svedka nejaví ako okolnosť, ktorá by mohla
zásadným spôsobom zvrátiť výsledky dokazovania, obzvlášť kladením otázok konateľovi
spoločnosti, s ktorou žalobkyňa nebola v žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch
uvedeného svedka mal len dotvoriť celkový obraz o realizovanej plynofikácii prenajatého
objektu, ktorej realizovanie žalobkyňa, na rozdiel od vypočutého svedka, nevedela žiadnymi
dôkazmi preukázať. Výsledky výsluchu uvedeného svedka korešpondovali s ostatnými
súvisiacimi podpornými dôkazmi, ako napr. stavebné povolenie na stavbu „L. - prívod
plynu“ vydané v roku 1999, kolaudačné rozhodnutie č. ... zo dňa 6. septembra 2000 vydané
na stavebníka S., š. p. OZ L., faktúra vystavená Mestu L. spoločnosťou E., s. r. o. za
vykonané výkopové a zásypové práce súvisiace s uvedenou plynofikáciou. Vykonanie
výkopových a zásypových prác žalobkyňou nepotvrdilo ani Mesto L., ani predseda
predstavenstva L., a. s., Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli žalobkyňa i jeho právny
zástupca vopred informovaní. Svoje právo účasti na výsluchu a možnosť klásť svedkovi
otázky nevyužili. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd neoznámenie termínu výsluchu svedka N.
K. žalobkyni nevyhodnotil ako závažné porušenie jej procesných práv vyplývajúcich z § 15
ods. 5 písm. d/ a e/ zákona č. 511/1992 Zb. a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca
dane v rámci výkonu opakovanej daňovej kontroly mal snahu realizovať žalobkyňou
navrhované dôkazy (napr. predvolaním svedka P. B.). Správca dane sa vysporiadal s
námietkami žalobkyne predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly a
uviedol ich v dodatku k tomuto protokolu, ako i v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane.»
20. Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m.
II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje
k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu
verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom
na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje
k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému
pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným
porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako
celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd
zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky
za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade
predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
21. V danom prípade z citovaného vyplýva, že sa najvyšší súd s uvedenou námietkou
sťažovateľky v namietanom rozsudku zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany
správneho orgánu došlo k pochybeniu, zároveň však primeraným spôsobom odôvodnil,
z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä v súvislosti s vyhodnotením ďalších
dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu
veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu
nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho
súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný
súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v namietanom rozsudku ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľky.
22. Tretia a štvrtá námietka sťažovateľky sú založené výlučne na jej výhradách
k hodnoteniu vykonaného dokazovania zo strany správnych orgánov i konajúcich
všeobecných súdov. Ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané
dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľka
vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol v príkrom rozpore s už
uvedenými úlohami ústavného súdu, ktorý nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva
a nie je ani opravnou inštanciou, a súčasne by popieral základné zásady a úlohy súdneho
(ale i daňového či správneho) konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie
materiálnej pravdy. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenie
poskytnuté najvyšším súdom v namietanom rozsudku ústavný súd nezistil, že by
argumentácia sťažovateľky spočívajúca v spochybnení hodnotenia svedeckej výpovede
a znaleckého dokazovania bola spôsobilá na to, aby na jej základe bolo možné napadnutý
rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.
23. Sumarizujúc už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ
ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
neprislúcha mu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
24. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že
by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
25. Najvyšší súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil, sťažnosťou
napadnutý rozsudok nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle konajúceho
súdu a sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať
pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozsudku z ústavného hľadiska.
26. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,
čo by rozsudok najvyššieho súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Ústavný súd
poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci
(m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
27. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný
súd len dopĺňa, že sťažovateľke nebolo rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných
súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom
a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opak.
Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľky, totiž nemôže zakladať
dôvod na vyslovenie porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.
28. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie základného práva na vyjadrenie
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd iba odkazuje
na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súvislosti s namietaním porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému
porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
29. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, a to konkrétne o návrhu na zrušenie
rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré sú viazané na skutočnosť,
že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013