Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 104/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-89

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej advokátom

JUDr. J. M., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3

a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. októbra 2011 a sp. zn. z 13. septembra

2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

18. januára 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenia svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

ods. 2 rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. októbra 2011 a sp. zn. z 13. septembra 2011 (ďalej

aj „namietané rozsudky“).

Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. a z príloh k nej priložených

vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 28. októbra 2010 Krajskému súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

č. I/221/13039-82798/2010/990325-r z 23. augusta 2010, ktorým potvrdilo (daňové

riaditeľstvo) platobný výmer Daňového úradu v L. (ďalej len „prvostupňový správny

orgán“) č. /Gol z 8. februára 2010, ktorým bol sťažovateľke vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 13 246,03 € za zdaňovacie obdobie máj 2000.

Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. -52 zo 4. marca 2011

zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.

z 27. októbra 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

č. k. -52 zo 4. marca 2011 potvrdil.

Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. a z príloh k nej priložených

vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou krajskému súdu domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva č. I/221/13037-82790/2010/990325-r

z 23. augusta 2010, ktorým potvrdilo dodatočný platobný výmer prvostupňového správneho

orgánu č. /Gol z 5. februára 2010, ktorým bol sťažovateľke znížený

nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie

obdobie august 2000 zo sumy 23 318,60 € na sumu 502,16 €. O žalobe rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -52 zo 4. marca 2011 tak, že ju zamietol. Proti označenému

rozsudku krajského súdu sa sťažovateľka odvolala. O odvolaní rozhodol najvyšší súd ako

súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 27. októbra 2011, ktorým odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -52 zo 4. marca 2011 potvrdil.

Sťažovateľka formuluje v sťažnostiach v zásade identické výhrady proti obom

namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré možno zhrnúť takto:

1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky nebol oprávnený vyvodiť záver o tom, že

nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná, keďže „po

podpise nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 bol žalobca v dobrej viere, že ním prenajatú

nehnuteľnosť užíva v dobrej viere“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané

rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta

2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie

obdobie júl 2000, pričom v označenom rozsudku bola otázka platnosti predmetnej nájomnej

zmluvy posúdená odlišne ako v namietaných rozsudkoch (ďalej aj „prvá námietka“).

2. Zo strany žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) došlo podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu a o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „v súvislosti s ústnym pojednávaním

dňa 11. 12. 2009 na ktorom vypočul štatutárneho zástupcu spoločnosti E., s. r. o. žalobca

nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi spoločnosti E., s. r. o. klásť otázky a vyjadriť sa ku

skutočnostiam uvádzaným v jeho výpovedi...“, keďže „štatutárny zástupca žalobcu

(sťažovateľky, pozn.) nebol žalovaným upovedomený a prizvaný na úkon, kde by svoje

zákonné právo mohol uplatniť“ (ďalej aj „druhá námietka“).

3. Sťažovateľka formuluje výhrady proti hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J.

M. v namietaných rozsudkoch najvyššieho súdu, keďže podľa nej z tejto výpovede

„jednoznačne vyplynulo, že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte

L. vykonávala svoju podnikateľskú činnosť, že tento objekt stavebne upravovala a

rekonštruovala v súvislosti s už spomínanou nájomnou zmluvou,... ak aj vypovedal k

niektorým otázkam nie celkom zrozumiteľne, tak len vo vzťahu ku skutočnostiam

dotýkajúcich sa rozsahu a objemu žalobcom vykonaných prác, a nie vo vzťahu k

okolnostiam na základe ktorých by mohla vzniknúť odôvodnená pochybnosť, že dotknuté

rekonštrukčné práce na objekte L. vykonávala spoločnosť M., s. r. o., t. j. žalobca“ (ďalej aj

„tretia námietka“).

4. Podľa sťažovateľky „Zistenia znaleckého posudku č. 58/2003 vypracovaného

znalcom... nemohli objektívne odrážať hodnotu objektu L...., a to už so zreteľom k tej

skutočnosti, že svedok MUDr. J. M. vo svojej výpovedi na ústnom pojednávaní pred

správcom dane uviedol, že dotknutý nehnuteľný objekt videl v štádiu rekonštrukcie a

rozostavanosti“ (ďalej aj „štvrtá námietka“).

5. Sťažovateľka sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu „... opätovne poukazuje

na nedôsledné uplatňovanie a v dotknutom daňovom konaní

a následne i konaní súdnom a súčasne poukazuje opätovne na porušenie zákonných

ustanovení o správe daní a poplatkov

[sťažovateľka mala zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. e) zákona o správe daní, pozn.].

Sťažovateľ v súvislostiach uvádzaných v bode I./1,2,3,4,5 a súčasne v bode II./1,2,3,4,5 je

toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok v dotknutom

daňovom a následne i súdnom konaní, t. j. najmä keby sťažovateľ mohol v dotknutom

daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach § 15 ods. 3

písm. d) a e) o správe daní a poplatkov [sťažovateľka mala zrejme

na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.], v dotknutom daňovom

konaní by z vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne

musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)

správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného

rozhodnutia v uvedenom konaní“ (ďalej aj „piata námietka“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že

rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2011

a sp. zn. z 13. septembra 2011 „bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa v ustanoveniach čl. 46

ods. 1, 2, a “.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd rozsudky najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. októbra 2011 a sp. zn. z 13. septembra 2011 zrušil

a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. októbra 2011 a sp. zn. z 13. septembra 2011, ktorými podľa jej názoru

došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnostiach

podľa primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pôvodne pod

sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková

súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky (a jej právneho zástupcu)

a najvyššieho súdu, proti ktorému obe sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc

v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V súlade s všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti

rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno

považovať za právo na úspech v takomto konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobách

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového riaditeľstva (citované v časti I odôvodnenia,

pozn.), v odvolaniach proti rozsudkom krajského súdu (sp. zn.

zo 4. marca 2012 a sp. zn. zo 4. marca 2012) a v samotných sťažnostiach

adresovaných ústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom

poukazuje na tie časti namietaných rozsudkov najvyššieho súdu, v ktorých sa najvyšší súd

ako odvolací súd s týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo

posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

K prvej námietke najvyšší súd v namietaných rozsudkoch uviedol, že sa nestotožňuje

so sťažovateľkou tvrdenou dobromyseľnosťou pri užívaní nehnuteľností na základe

nájomnej zmluvy uzavretej medzi ňou a L., a. s., z 30. novembra 1999, keďže „O

nedobromyseľnosti žalobcu vo vzťahu k spornej nájomnej zmluve svedčí predovšetkým

výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K. Na ústnom pojednávaní

konanom dňa 09. 09. 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice uviedol, že vyššie

uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. 11. 1999 on ako predseda predstavenstva nepodpísal,

pretože žiadal zmluvu doplniť o niektoré body obmedzujúce žalobcu v nakladaní s

predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej osobe alebo zapracovať do

zmluvy podmienku schválenia zamýšľaných rekonštrukčných prác predstavenstvom

prenajímateľa. Čo sa týka predsedu predstavenstva, tento podpísal nájomnú zmluvu až dňa

24. 07. 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.

Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádzajú pod

záverečnými ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej

strane zmluvy. Za žalobcu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N.,

pričom za účelom uvedenia podpisu prenajímateľa sú na zmluve uvedené dve mená s

uvedením ich funkcie. Z obsahu žalobcom predloženej nájomnej zmluvy vyplýva, že nad

menom a funkciou predsedu predstavenstva L. a. s. jeho podpis chýba. Vzhľadom k tomu, že

pred podpisom nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim

stranám známe výhrady predsedu predstavenstva L. k obsahu zmluvy a je vysoký

predpoklad, že tieto výhrady boli konateľovi žalobcu známe, nie je možné bez akýchkoľvek

pochybností prijať záver, že v roku 2000 bol žalobca v užívaní nehnuteľností prenajatých

kúpeľov dobromyseľný. Odvolací súd podotýka, že žalobcovi nesvedčí ani obsah zápisu v

príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L. a. s.,

podľa ktorého v mene spoločnosti konajú a podpisujú vždy najmenej dvaja členovia

predstavenstva. Zápis spôsobu konania obchodnej spoločnosti v obchodnom registri je

súčasť obsahu verejnej listiny, ktorá slúži verejnosti, tretím osobám, na overenie

relevantných informácií potrebných pri vstupe s týmito obchodnými spoločnosťami do

právnych vzťahov. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania

jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri

úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov ( ), to zahŕňa i

povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa

napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych

vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského

rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v

súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Žalobca teda v čase

podpisu nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 mal a mohol vedieť, akým účinným a

zaväzujúcim spôsobom jeho zmluvný partner – L. a. s. koná.

Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru o nájme

a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov podľa § 3 ods. 3 v spojení

s ods. 4 vyžaduje písomnú formu, pričom nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade

obchodnej spoločnosti podpisov členov štatutárneho orgánu spoločnosti podľa spôsobu

uvedeného v obchodnom registri, spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre

nedostatok formy ( ). Nakoľko sa jedná o nedodržanie písomnej formy vyžadovanej

zákonom, má tento nedostatok zmluvy za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu,

ba s prihliadnutím na vedomý nedostatok prejavu vôle nepripojením podpisu predsedu

predstavenstva prenajímateľa, možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny úkon, ku

ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. Právny úkon sa podľa súdnej praxe za absolútne neplatný

nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí

voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo iný štátny orgán prihliada z úradnej

povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá osoba dovolávala. Vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti a okolnosti uzavretia spornej nájomnej zmluvy a na vedomosť žalobcu

o nesúhlase predsedu predstavenstva L. s obsahom spornej zmluvy, nemožno ju považovať

za platne uzavretú. Žalobca ako druhá zmluvná strana vedel o neakceptovaní zmluvného

návrhu a prenajímateľ s úmyslom neuzavrieť navrhovanú zmluvu nedoplnil podpis predsedu

predstavenstva, preto možno uvedenú zmluvu považovať za neuzavretú, a nie za relatívne

neplatnú.

V tomto ohľade je vyhodnotenie správcu dane, že žalobca k dodávateľským daňovým

dokladom nepredložil uzavretú nájomnú zmluvu, správne, pretože vo vzájomnej súvislosti

výsledkov ďalšieho dokazovania bral do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 v spojení s § 29 ods. 4

zákona o správe daní).“.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie najvyššieho súdu v namietaných

rozsudkoch vo vzťahu k prvej námietke založené v prvom rade na závere o neplatnosti

nájomnej zmluvy pre nedostatok formy vychádzajúcom z aplikácie § 40 Občianskeho

zákonníka z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť

odôvodnenia najvyššieho súdu týkajúceho sa skúmania platnosti nájomnej zmluvy

v namietaných rozsudkoch, podľa ktorej „vo vzťahu k splneniu zákonných hmotnoprávnych

podmienok na vznik nároku na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona o DPH, riešenie

tejto otázky (platnosti nájomnej zmluvy, pozn.) je irelevantné. Základnou podmienkou, ak

zákon neustanovuje inak, na vznik nároku na nadmerný odpočet podľa § 20 ods. 1 veta prvá

zákona o DPH je, aby platiteľ zdaniteľné plnenia prijímal na uskutočnenie jeho

zdaniteľných plnení. Samozrejme nesmie byť spochybnené, resp. nepreukázateľné,

uskutočnenie zdaniteľných plnení, a to za súčasného splnenia formálnych nárokov

kladených zákonom na daňové doklady a kumulatívnych podmienok stanovených v § 20

ods. 2 zákona o DPH.

Skúmanie účelu prijímania zdaniteľných plnení platcom DPH je prvoradé

a podstatné, pričom prijímanie takýchto plnení na základe neplatného právneho úkonu

nemá na vznik nároku na odpočet DPH význam. Neplatnosť právneho úkonu by bola

významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné

plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona

o DPH.

Obdobný výklad pri skúmaní podmienok na určenie daňovej povinnosti na dani

z príjmu vyplýva i z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -44 zo dňa

18. septembra 2008, v zmysle ktorého podľa hmotnoprávnej úpravy dane z príjmov

v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu)

z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej

základe sú, alebo nie sú daňovými výdavkami.“.

Na základe citovaného ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k právnemu záveru

najvyššieho súdu vyjadrenému v namietaných rozsudkoch, podľa ktorého pre vznik nároku

na odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky, aby

zdaniteľné plnenie platiteľ dane prijímal, nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady.

V nadväznosti na tento právny záver možno potom tvrdiť, že aj splnenie ďalších

hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia zdaniteľného

plnenia, so zaúčtovaním dane na vstupe, zaplatením dane platiteľovi, ktorý uskutočnil

zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový doklad alebo

zjednodušený daňový doklad a na doklady preukazujúce zaplatenie dane [§ 20 ods. 2

o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase

rozhodovania správneho orgánu − daňového riaditeľstva (ďalej len „zákon o dani z pridanej

hodnoty“)].

Vzhľadom na už citované stráca námietka sťažovateľky týkajúca sa posúdenia

(ne)platnosti nájomnej zmluvy vzhľadom na jej irelevantnosť pre posúdenie splnenia

podmienok na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty svoje reálne opodstatnenie

aj v rámci argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.

V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery

iného senátu najvyššieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn.

z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva

sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane

z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, a v rozsudku

sp. zn. z 2. augusta 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmané rozhodnutie daňového

riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-82792/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu

dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie september 2000,

ktorý otázku platnosti nájomnej zmluvy posúdil odlišne ako v namietaných rozsudkoch.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ,

). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných

veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný

súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, ak

v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom

odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veciach zo strany

žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa

nemohla zúčastniť „ústneho pojednávania 11. 12. 2009“, najvyšší súd v namietaných

rozsudkoch najmä uviedol:

«K námietke žalobcu ohľadne nezabezpečenia jeho účasti správcom dane pri

výsluchu svedka, konateľa spoločnosti E. s. r. o. N. K., odvolací súd uvádza, že vzhľadom na

skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie vysvetlenia k dokladmi podloženým zisteniam

a k informácii poskytnutej Mestom L., ktoré bolo objednávateľom prác vykonaných

spoločnosťou E. s. r. o., sa účasť žalobcu nejaví ako nevyhnutná na zabezpečenie jeho práv,

pričom možnosť jeho oboznámenia sa s obsahom dôkazu formou nahliadnutia do spisu, čo

žalobca nevyužil, prípadne jeho vyjadrenie sa k zisteniam správcu dane, na to postačuje. Vo

svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa prítomnosť žalobcu na výsluchu tohto svedka

nejaví ako okolnosť, ktorá by mohla zásadným spôsobom zvrátiť výsledky dokazovania,

obzvlášť kladením otázok konateľovi spoločnosti, s ktorou žalobca nebol v žiadnom

zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch uvedeného svedka mal len dotvoriť celkový obraz

o realizovanej plynofikácii prenajatého objektu, ktorej realizovanie žalobca, na rozdiel od

vyslúchaného svedka, nevedel žiadnymi dôkazmi preukázať. Výsledky výsluchu uvedeného

svedka korešpondovali s ostatnými súvisiacimi podpornými dôkazmi, ako napr. stavebné

povolenie na stavbu „L. - prívod plynu“ vydané v roku 1999, kolaudačné rozhodnutie

č. F-2000/01715 zo dňa 06. 09. 2000 vydané na stavebníka S. š. p. O., faktúra vystavená

Mestu L. spoločnosťou E. s. r. o. za vykonané výkopové a zásypové práce súvisiace s

uvedenou plynofikáciou. Vykonanie výkopových a zásypových prác žalobcom nepotvrdilo

ani Mesto L., ani predseda predstavenstva L., a. s., Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli,

mimochodom, žalobca i jeho právny zástupca vopred informovaní, pričom svoje právo

účasti na výsluchu a klásť svedkovi otázky, nevyužili.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd neoznámenie termínu výsluchu svedka N. K.

žalobcovi nehodnotí ako závažné porušenie jeho procesných práv vyplývajúcich z § 15 ods.

5 písm. d/ a e/ zákona o správe daní, a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca dane v

rámci výkonu opakovanej daňovej kontroly mal snahu realizovať žalobcom navrhované

dôkazy (napr. predvolaním svedka P. B.), vysporiadal sa s námietkami žalobcu

predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly a uviedol ich v dodatku k

tomuto protokolu, ako i prvostupňovom rozhodnutí správcu dane.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto

k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa .

V danom prípade z citovaného vyplýva, že sa najvyšší súd s uvedenou námietkou

sťažovateľky v namietaných rozsudkoch zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany

správneho orgánu došlo k pochybeniu, zároveň však primeraným spôsobom odôvodnil,

z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä v súvislosti s vyhodnotením ďalších

dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu

veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu

nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho

súdu, resp. jeho rozhodnutia boli arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný

súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v namietaných rozsudkoch ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľky.

K tretej námietke sťažovateľky založenej na jej výhradách k hodnoteniu svedeckej

výpovede svedka MUDr. J. M. najvyšší súd v namietaných rozsudkoch uviedol:

„Vo vzťahu k výpovedi svedka MUDr. J. M. odvolací súd konštatuje, že táto bola

prvostupňovým aj druhostupňovým správnym orgánom, ako i krajským súdom vyhodnotená

správne bez zaujatosti v neprospech žalobcu a v súlade so zásadami logiky, pričom ani

odpovede uvedeného svedka na otázky žalobcu počas výsluchu nedávajú jednoznačnú

odpoveď na nezodpovedané otázky, či žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období

vykonával rekonštrukčné práce na sporných objektoch, aké práce a v akom rozsahu.“

Vzhľadom na najvyšším súdom tvrdenú správnosť vyhodnotenia svedeckej výpovede

MUDr. J. M. zo strany správnych orgánov, ako aj krajského súdu považoval ústavný súd za

potrebné poukázať na relevantné časti rozsudkov krajského súdu sp. zn.

zo 4. marca 2011 a sp. zn. zo 4. marca 2010. Podľa rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 4. marca 2010 „Z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní...

vyplýva, že svedok si nepamätal zmluvné vzťahy (teda ani zmluvné strany), nepotvrdil, že

rekonštrukčné práce vykonal žalobca a len stručne opísal stav, v ktorom sa objekt

nachádzal (vybudovaná kotolňa, zatepľovacie práce a pod.) bez uvedenia subjektu, ktorý

tieto práce mal vykonať. Svedok sa nevedel vyjadriť ani k odovzdávaniu a preberaniu týchto

prác, ani ku konkrétnej hodnote preinvestovaných prostriedkov, len odhadom uviedol sumu

2 mil. Sk. Súd sa stotožňuje so záverom správcu dane i žalovaného ohľadne vyhodnotenia

jeho svedeckej výpovede, ktorú považoval za nekonkrétnu a z ktorej nemožno vyvodiť

žalobcom tvrdený záver, že by uvedený svedok potvrdil rozsah vykonaných prác ani to, že

tieto práce vykonal žalobca. Pokiaľ teda žalobca na pojednávaní navrhol opakovanie

dôkazu svedeckou výpoveďou MUDr. M., aj vzhľadom na nekonkrétny obsah pôvodnej

výpovede tohto svedka, ako aj vzhľadom na značný časový odstup od deklarovaného

vykonania rekonštrukčných prác, nepovažoval súd za účelné navrhnutý dôkaz vykonať.“.

V rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2010 sa uvádza, že

„z výpovede svedka nevyplýva, že stavebné a rekonštrukčné práce na objekte L. vykonával

M., s. r. o. Svedok nemal vedomosť o tom, kto bol v danom období nájomcom objektu L. a

kto vykonával rekonštrukciu. Odvolateľ bol prítomný pri vypočutí svedka, a mohol klásť

otázky, čo aj urobil, a preto žalovaný nepovažoval za potrebné znovu tohto svedka

vypočuť.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že aj s výhradou sťažovateľky

týkajúcou sa „nesprávneho“ vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M. sa najvyšší súd

v namietaných rozsudkoch ústavne konformným spôsobom vysporiadal.

V rámci štvrtej námietky sťažovateľka formuluje výhrady proti zisteniam

obsiahnutým v znaleckých posudkoch. Na túto námietku reagoval najvyšší súd

v namietaných rozsudkoch takto:

„Vykonanie dôkazov znaleckými posudkami vypracovanými z dôvodu ohodnotenia

prenajatých nehnuteľností pred ich rekonštrukciou a po rekonštrukcii dvoma odlišnými

znalcami bolo pre účely preukázania žalobcových tvrdení realizované správcom dane

na návrh žalobcu. Skutočnosť, že zistenia z nich vyplývajúce nie sú v súlade s očakávaním

žalobcu o preukázaní ním uvádzanej výšky zhodnotenia predmetného majetku, nie je

dôvodom, aby na ne správca dane pri hodnotení všetkých vykonaných dôkazov v ich

vzájomnej súvislosti neprihliadal.

V tejto súvislosti nemožno prisvedčiť argumentácii žalobcu o nadmernej

opotrebovanosti a nadmernom zdevastovaní posudzovaných objektov, nakoľko v priebehu

troch rokov od žalobcom deklarovanej rekonštrukcie objektov, investícia v sume

cca 15 mil. Sk sa na ohodnotení nehnuteľností musela prejaviť, čo však zo znaleckého

posudku z roku 2003 nevyplýva, ba naopak vyplýva z neho celkovo nižšia hodnota predmetu

ocenenia ako pred začatím rekonštrukcie.“

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Dôkazné bremeno v rámci daňového konania

spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je predovšetkým preukázať skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane, resp. v okolnostiach daného prípadu pre vznik

nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty a jeho výšku.

Vo vzťahu k štvrtej, ale i tretej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi

vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný

súd dopĺňa, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenie

poskytnuté najvyšším súdom v namietaných rozsudkoch ústavný súd nezistil, žeby

argumentácia sťažovateľky (spochybňovanie hodnotenia svedeckej výpovede, ako aj

spochybňovanie znaleckých posudkov, pozn.) bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby

na jej základe bolo možné namietané rozsudky hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné. Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu vecí riadili aj

inými dôkazmi, vo vzťahu ku ktorým najvyšší súd uviedol:

„Odvolaciemu súdu z listinných dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise

žalovaného nevyplývajú žiadne dôkazy a skutočnosti preukazujúce, že by mal žalobca

v súvislosti s užívaním prenajatých nehnuteľností v úmysle prijímať zdaniteľné plnenia

na uskutočnenie jeho vlastných zdaniteľných plnení, teda realizovať tam podnikateľskú

činnosť.

Predovšetkým žiadne listinné dôkazy nenasvedčujú tomu, že by žalobca realizoval

prípravu a kroky potrebné na zahájenie, prípadne činnosti spojené s rekonštrukciou

a plynofikáciou prenajatých nehnuteľností. Správcovi dane nepredložil dôležité súvisiace

listinné dôkazy, akými by nesporne boli štúdia na podnikateľský zámer využitia prenajatých

L., projektová dokumentácia na realizáciu rekonštrukcie alebo plynofikácie objektov,

stavebný denník, súpis vykonaných stavebných prác, protokoly o vykonaných prácach a

odovzdaní objednaného diela a podobne. Absencia takýchto dôkazov nasvedčuje tomu, že

žalobca zrejme nemal v úmysle v predmetných objektoch uskutočňovať svoje zdaniteľné

plnenia, resp. ani tak nečinil.

Hodnovernosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení a jeho tvrdeniam

neprispieva ani skutočnosť, že od Mesta L. za účelom zmluvne dohodnutej kompenzácie

nájomného s vynaloženými nákladmi na rekonštrukciu prenajatých nehnuteľností predložil

požiadavku na vyplatenie 527 730,46 Eur, pričom suma vyplývajúca z predložených faktúr

dosahovala výšku 59 542,64 Eur. Navyše z predložených daňových dokladov prenajímateľ

nevedel zistiť, a to konštatuje po posúdení v rámci daňovej kontroly i správca dane, kto

daný doklad vystavil, schválil, podpísal, doklady neboli opatrené pečiatkou dodávateľa,

doklady boli vystavené výlučne na dodávku stavebného materiálu s 23 % DPH, neobsahujú

súpis vykonaných prác, doklady za dodávky stavebného materiálu sú bez dodacích listov,

nie je možné skontrolovať, kto materiál dodal, prevzal, kde, kedy a ako bol v

rekonštruovaných nehnuteľnostiach zabudovaný.

Z listinného dôkazu predloženého Mestom L., úradného záznamu k posudzovaniu

účelne vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti L. zo dňa 16. 02. 2001 vyplýva,

že pri kontrole realizovaných stavebných prác sa so zástupcami mesta na základe

požiadavky žalobcu stretol konateľ spoločnosti P., s. r. o., P. B., ktorý však nemal kľúče od

kontrolovaných objektov a potrebné informácie nevedel poskytnúť. Uvedený, t. č. bývalý

konateľ spoločnosti P., s. r. o., do zápisnice správcovi dane dňa 26. 04. 2004 vypovedal, že

si nepamätá, resp. nevie, akými stavebnými strojmi sa ním ako subdodávateľom žalobcu,

resp. vykonávateľom stavebných prác realizovala rekonštrukcia a ohľadne zabezpečenia

potrebných strojov uviedol, že tieto na miesto stavebných prác zabezpečoval žalobca, ktorý

ich mal prenajaté. Uvedené tvrdenie nekorešponduje s tvrdením žalobcu, ktorý na otázky

zabezpečenia strojov potrebných k realizácii stavebných prác dňa 15. 07. 2009 správcovi

dane do zápisnice odpovedal, že si nepamätá, od koho mali stroje prenajaté. Nie len tieto

dôkazy a súvislosti, ale aj mnohé iné, podrobne rozobraté v žalobou napadnutom

rozhodnutí žalovaného, svedčia o nedôveryhodnosti žalobcom deklarovaných prijatých

zdaniteľných plneniach ako o nevierohodnosti predložených daňových dokladov.“

Piatou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v druhej

námietke na porušenie § 15 ods. 5 písm. d) a písm. e) zákona o správe daní, a síce, že

sťažovateľka ako daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má právo

vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane... d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní a miestnom zisťovaní a e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej

kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho

vyjadrenia k nim..., a bez konkrétnejšieho odôvodnenia uzatvára, že „v dotknutom daňovom

konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne

musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)

správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného

rozhodnutia v uvedenom konaní“.

V poradí piata námietka sťažovateľky má všeobecný a sumarizujúci charakter,

pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli z ústavného

hľadiska akceptovateľné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje predbežné závery

k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že namietané

rozsudky najvyššieho súdu neobsahujú také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať, že

nimi došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa štandardne poukazuje na svoje

ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd sa z obsahu namietaných rozsudkov najvyššieho súdu presvedčil, že

najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými

v sťažnostiach, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka

v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyjadrené v namietaných

rozsudkoch najvyššieho súdu.

Ústavný súd na záver konštatuje, že dôvody, na ktorých sú založené rozsudky

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. septembra 2011 a sp. zn.

z 27. októbra 2011, sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných

procesných noriem. Ide o rozhodnutia, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazujú

znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich najvyšší súd dospel, sú založené

na jeho vlastných myšlienkových postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať

(m. m. , ).

Sťažovateľka súčasne v oboch sťažnostiach namietala aj porušenie svojho

základného práva domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom

zaručeného namietanými rozsudkami najvyššieho súdu.

Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažností, ako aj zo skutkových zistení

vyplývajúcich z k sťažnostiam pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený

právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného )

ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2

) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľke totiž nebolo rozhodnutiami

vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne

relevantné dôkazy preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd v oboch prípadoch

nerozhodol podľa predstáv sťažovateľky, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie

porušenia jej základného práva podľa .

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a porušenie základného práva na vyjadrenie

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ústavný súd iba odkazuje

na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť namietaných rozsudkov najvyššieho súdu v súvislosti s namietaním porušenia

základného práva podľa , tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu základných práv sťažovateľky podľa a .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosti sťažovateľky sú zjavne neodôvodnené, a preto ich z tohto dôvodu podľa § 25

ods. 2 odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012