Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 317 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (331)IV. ÚS 104/2012
PDF · 329.43 KB
No categories available
IV. ÚS 104/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej advokátom
JUDr. J. M., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžf 25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra
2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 108/2012 a
sp. zn. Rvp 109/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
18. januára 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenia svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Sžf 25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011 (ďalej
aj „namietané rozsudky“).
Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 108/2011 a z príloh k nej priložených
vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 28. októbra 2010 Krajskému súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
č. I/221/13039-82798/2010/990325-r z 23. augusta 2010, ktorým potvrdilo (daňové
riaditeľstvo) platobný výmer Daňového úradu v L. (ďalej len „prvostupňový správny
orgán“) č. 664/230/5865/10/Gol z 8. februára 2010, ktorým bol sťažovateľke vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 13 246,03 € za zdaňovacie obdobie máj 2000.
Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 24 S 97/2010-52 zo 4. marca 2011
zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 25/2011
z 27. októbra 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
č. k. 24 S 97/2010-52 zo 4. marca 2011 potvrdil.
Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 109/2012 a z príloh k nej priložených
vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou krajskému súdu domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva č. I/221/13037-82790/2010/990325-r
z 23. augusta 2010, ktorým potvrdilo dodatočný platobný výmer prvostupňového správneho
orgánu č. 664/230/5609/10/Gol z 5. februára 2010, ktorým bol sťažovateľke znížený
nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie
obdobie august 2000 zo sumy 23 318,60 € na sumu 502,16 €. O žalobe rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 24 S 100/2010-52 zo 4. marca 2011 tak, že ju zamietol. Proti označenému
rozsudku krajského súdu sa sťažovateľka odvolala. O odvolaní rozhodol najvyšší súd ako
súd odvolací rozsudkom sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 27. októbra 2011, ktorým odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 24 S 100/2010-52 zo 4. marca 2011 potvrdil.
Sťažovateľka formuluje v sťažnostiach v zásade identické výhrady proti obom
namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré možno zhrnúť takto:
1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky nebol oprávnený vyvodiť záver o tom, že
nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná, keďže „po
podpise nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 bol žalobca v dobrej viere, že ním prenajatú
nehnuteľnosť užíva v dobrej viere“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 30/2011 z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok
krajského súdu sp. zn. 24 S 99/2010 zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané
rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta
2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie
obdobie júl 2000, pričom v označenom rozsudku bola otázka platnosti predmetnej nájomnej
zmluvy posúdená odlišne ako v namietaných rozsudkoch (ďalej aj „prvá námietka“).
2. Zo strany žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) došlo podľa tvrdenia
sťažovateľky k porušeniu § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „v súvislosti s ústnym pojednávaním
dňa 11. 12. 2009 na ktorom vypočul štatutárneho zástupcu spoločnosti E., s. r. o. žalobca
nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi spoločnosti E., s. r. o. klásť otázky a vyjadriť sa ku
skutočnostiam uvádzaným v jeho výpovedi...“, keďže „štatutárny zástupca žalobcu
(sťažovateľky, pozn.) nebol žalovaným upovedomený a prizvaný na úkon, kde by svoje
zákonné právo mohol uplatniť“ (ďalej aj „druhá námietka“).
3. Sťažovateľka formuluje výhrady proti hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J.
M. v namietaných rozsudkoch najvyššieho súdu, keďže podľa nej z tejto výpovede
„jednoznačne vyplynulo, že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte
L. vykonávala svoju podnikateľskú činnosť, že tento objekt stavebne upravovala a
rekonštruovala v súvislosti s už spomínanou nájomnou zmluvou,... ak aj vypovedal k
niektorým otázkam nie celkom zrozumiteľne, tak len vo vzťahu ku skutočnostiam
dotýkajúcich sa rozsahu a objemu žalobcom vykonaných prác, a nie vo vzťahu k
okolnostiam na základe ktorých by mohla vzniknúť odôvodnená pochybnosť, že dotknuté
rekonštrukčné práce na objekte L. vykonávala spoločnosť M., s. r. o., t. j. žalobca“ (ďalej aj
„tretia námietka“).
4. Podľa sťažovateľky „Zistenia znaleckého posudku č. 58/2003 vypracovaného
znalcom... nemohli objektívne odrážať hodnotu objektu L...., a to už so zreteľom k tej
skutočnosti, že svedok MUDr. J. M. vo svojej výpovedi na ústnom pojednávaní pred
správcom dane uviedol, že dotknutý nehnuteľný objekt videl v štádiu rekonštrukcie a
rozostavanosti“ (ďalej aj „štvrtá námietka“).
5. Sťažovateľka sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu „... opätovne poukazuje
na nedôsledné uplatňovanie § 2 a § 3 zákona č. 511/1992 Zb. v dotknutom daňovom konaní
a následne i konaní súdnom a súčasne poukazuje opätovne na porušenie zákonných
ustanovení § 15 ods. 3 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
[sťažovateľka mala zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. e) zákona o správe daní, pozn.].
Sťažovateľ v súvislostiach uvádzaných v bode I./1,2,3,4,5 a súčasne v bode II./1,2,3,4,5 je
toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok v dotknutom
daňovom a následne i súdnom konaní, t. j. najmä keby sťažovateľ mohol v dotknutom
daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach § 15 ods. 3
písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov [sťažovateľka mala zrejme
na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.], v dotknutom daňovom
konaní by z vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne
musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)
správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného
rozhodnutia v uvedenom konaní“ (ďalej aj „piata námietka“).
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že
rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 25/2011 z 27. októbra 2011
a sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011 „bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa v ustanoveniach čl. 46
ods. 1, 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd rozsudky najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžf 25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011 zrušil
a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 25/2011
z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011, ktorými podľa jej názoru
došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pôvodne pod
sp. zn. Rvp 108/2012 a sp. zn. Rvp 109/2012, z ktorých vyplýva ich právna a skutková
súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky (a jej právneho zástupcu)
a najvyššieho súdu, proti ktorému obe sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc
§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti
rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno
považovať za právo na úspech v takomto konaní.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobách
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového riaditeľstva (citované v časti I odôvodnenia,
pozn.), v odvolaniach proti rozsudkom krajského súdu (sp. zn. 24 S 97/2010
zo 4. marca 2012 a sp. zn. 24 S 100/2010 zo 4. marca 2012) a v samotných sťažnostiach
adresovaných ústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom
poukazuje na tie časti namietaných rozsudkov najvyššieho súdu, v ktorých sa najvyšší súd
ako odvolací súd s týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo
posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.
K prvej námietke najvyšší súd v namietaných rozsudkoch uviedol, že sa nestotožňuje
so sťažovateľkou tvrdenou dobromyseľnosťou pri užívaní nehnuteľností na základe
nájomnej zmluvy uzavretej medzi ňou a L., a. s., z 30. novembra 1999, keďže „O
nedobromyseľnosti žalobcu vo vzťahu k spornej nájomnej zmluve svedčí predovšetkým
výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K. Na ústnom pojednávaní
konanom dňa 09. 09. 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice uviedol, že vyššie
uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. 11. 1999 on ako predseda predstavenstva nepodpísal,
pretože žiadal zmluvu doplniť o niektoré body obmedzujúce žalobcu v nakladaní s
predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej osobe alebo zapracovať do
zmluvy podmienku schválenia zamýšľaných rekonštrukčných prác predstavenstvom
prenajímateľa. Čo sa týka predsedu predstavenstva, tento podpísal nájomnú zmluvu až dňa
24. 07. 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.
Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádzajú pod
záverečnými ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej
strane zmluvy. Za žalobcu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N.,
pričom za účelom uvedenia podpisu prenajímateľa sú na zmluve uvedené dve mená s
uvedením ich funkcie. Z obsahu žalobcom predloženej nájomnej zmluvy vyplýva, že nad
menom a funkciou predsedu predstavenstva L. a. s. jeho podpis chýba. Vzhľadom k tomu, že
pred podpisom nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim
stranám známe výhrady predsedu predstavenstva L. k obsahu zmluvy a je vysoký
predpoklad, že tieto výhrady boli konateľovi žalobcu známe, nie je možné bez akýchkoľvek
pochybností prijať záver, že v roku 2000 bol žalobca v užívaní nehnuteľností prenajatých
kúpeľov dobromyseľný. Odvolací súd podotýka, že žalobcovi nesvedčí ani obsah zápisu v
príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L. a. s.,
podľa ktorého v mene spoločnosti konajú a podpisujú vždy najmenej dvaja členovia
predstavenstva. Zápis spôsobu konania obchodnej spoločnosti v obchodnom registri je
súčasť obsahu verejnej listiny, ktorá slúži verejnosti, tretím osobám, na overenie
relevantných informácií potrebných pri vstupe s týmito obchodnými spoločnosťami do
právnych vzťahov. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania
jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri
úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i
povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa
napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych
vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského
rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v
súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Žalobca teda v čase
podpisu nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 mal a mohol vedieť, akým účinným a
zaväzujúcim spôsobom jeho zmluvný partner – L. a. s. koná.
Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru zákon č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov podľa § 3 ods. 3 v spojení
s ods. 4 vyžaduje písomnú formu, pričom nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade
obchodnej spoločnosti podpisov členov štatutárneho orgánu spoločnosti podľa spôsobu
uvedeného v obchodnom registri, spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre
nedostatok formy (§ 40 OZ). Nakoľko sa jedná o nedodržanie písomnej formy vyžadovanej
zákonom, má tento nedostatok zmluvy za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu,
ba s prihliadnutím na vedomý nedostatok prejavu vôle nepripojením podpisu predsedu
predstavenstva prenajímateľa, možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny úkon, ku
ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. Právny úkon sa podľa súdnej praxe za absolútne neplatný
nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí
voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo iný štátny orgán prihliada z úradnej
povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá osoba dovolávala. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti a okolnosti uzavretia spornej nájomnej zmluvy a na vedomosť žalobcu
o nesúhlase predsedu predstavenstva L. s obsahom spornej zmluvy, nemožno ju považovať
za platne uzavretú. Žalobca ako druhá zmluvná strana vedel o neakceptovaní zmluvného
návrhu a prenajímateľ s úmyslom neuzavrieť navrhovanú zmluvu nedoplnil podpis predsedu
predstavenstva, preto možno uvedenú zmluvu považovať za neuzavretú, a nie za relatívne
neplatnú.
V tomto ohľade je vyhodnotenie správcu dane, že žalobca k dodávateľským daňovým
dokladom nepredložil uzavretú nájomnú zmluvu, správne, pretože vo vzájomnej súvislosti
výsledkov ďalšieho dokazovania bral do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 v spojení s § 29 ods. 4
zákona o správe daní).“.
Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie najvyššieho súdu v namietaných
rozsudkoch vo vzťahu k prvej námietke založené v prvom rade na závere o neplatnosti
nájomnej zmluvy pre nedostatok formy vychádzajúcom z aplikácie § 40 Občianskeho
zákonníka z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť
odôvodnenia najvyššieho súdu týkajúceho sa skúmania platnosti nájomnej zmluvy
v namietaných rozsudkoch, podľa ktorej „vo vzťahu k splneniu zákonných hmotnoprávnych
podmienok na vznik nároku na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona o DPH, riešenie
tejto otázky (platnosti nájomnej zmluvy, pozn.) je irelevantné. Základnou podmienkou, ak
zákon neustanovuje inak, na vznik nároku na nadmerný odpočet podľa § 20 ods. 1 veta prvá
zákona o DPH je, aby platiteľ zdaniteľné plnenia prijímal na uskutočnenie jeho
zdaniteľných plnení. Samozrejme nesmie byť spochybnené, resp. nepreukázateľné,
uskutočnenie zdaniteľných plnení, a to za súčasného splnenia formálnych nárokov
kladených zákonom na daňové doklady a kumulatívnych podmienok stanovených v § 20
ods. 2 zákona o DPH.
Skúmanie účelu prijímania zdaniteľných plnení platcom DPH je prvoradé
a podstatné, pričom prijímanie takýchto plnení na základe neplatného právneho úkonu
nemá na vznik nároku na odpočet DPH význam. Neplatnosť právneho úkonu by bola
významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné
plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona
o DPH.
Obdobný výklad pri skúmaní podmienok na určenie daňovej povinnosti na dani
z príjmu vyplýva i z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 241/07-44 zo dňa
18. septembra 2008, v zmysle ktorého podľa hmotnoprávnej úpravy dane z príjmov
v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu)
z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej
základe sú, alebo nie sú daňovými výdavkami.“.
Na základe citovaného ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k právnemu záveru
najvyššieho súdu vyjadrenému v namietaných rozsudkoch, podľa ktorého pre vznik nároku
na odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky, aby
zdaniteľné plnenie platiteľ dane prijímal, nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady.
V nadväznosti na tento právny záver možno potom tvrdiť, že aj splnenie ďalších
hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia zdaniteľného
plnenia, so zaúčtovaním dane na vstupe, zaplatením dane platiteľovi, ktorý uskutočnil
zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový doklad alebo
zjednodušený daňový doklad a na doklady preukazujúce zaplatenie dane [§ 20 ods. 2
zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase
rozhodovania správneho orgánu − daňového riaditeľstva (ďalej len „zákon o dani z pridanej
hodnoty“)].
Vzhľadom na už citované stráca námietka sťažovateľky týkajúca sa posúdenia
(ne)platnosti nájomnej zmluvy vzhľadom na jej irelevantnosť pre posúdenie splnenia
podmienok na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty svoje reálne opodstatnenie
aj v rámci argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.
V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery
iného senátu najvyššieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 30/2011
z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 S 99/2010
zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva
sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane
z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, a v rozsudku
sp. zn. 3 Sžf 25/2011 z 2. augusta 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu
sp. zn. 24 S 101/2010 zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmané rozhodnutie daňového
riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-82792/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu
dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie september 2000,
ktorý otázku platnosti nájomnej zmluvy posúdil odlišne ako v namietaných rozsudkoch.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby
sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd
však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.
Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných
veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný
súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, ak
v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom
odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veciach zo strany
žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa
nemohla zúčastniť „ústneho pojednávania 11. 12. 2009“, najvyšší súd v namietaných
rozsudkoch najmä uviedol:
«K námietke žalobcu ohľadne nezabezpečenia jeho účasti správcom dane pri
výsluchu svedka, konateľa spoločnosti E. s. r. o. N. K., odvolací súd uvádza, že vzhľadom na
skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie vysvetlenia k dokladmi podloženým zisteniam
a k informácii poskytnutej Mestom L., ktoré bolo objednávateľom prác vykonaných
spoločnosťou E. s. r. o., sa účasť žalobcu nejaví ako nevyhnutná na zabezpečenie jeho práv,
pričom možnosť jeho oboznámenia sa s obsahom dôkazu formou nahliadnutia do spisu, čo
žalobca nevyužil, prípadne jeho vyjadrenie sa k zisteniam správcu dane, na to postačuje. Vo
svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa prítomnosť žalobcu na výsluchu tohto svedka
nejaví ako okolnosť, ktorá by mohla zásadným spôsobom zvrátiť výsledky dokazovania,
obzvlášť kladením otázok konateľovi spoločnosti, s ktorou žalobca nebol v žiadnom
zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch uvedeného svedka mal len dotvoriť celkový obraz
o realizovanej plynofikácii prenajatého objektu, ktorej realizovanie žalobca, na rozdiel od
vyslúchaného svedka, nevedel žiadnymi dôkazmi preukázať. Výsledky výsluchu uvedeného
svedka korešpondovali s ostatnými súvisiacimi podpornými dôkazmi, ako napr. stavebné
povolenie na stavbu „L. - prívod plynu“ vydané v roku 1999, kolaudačné rozhodnutie
č. F-2000/01715 zo dňa 06. 09. 2000 vydané na stavebníka S. š. p. O., faktúra vystavená
Mestu L. spoločnosťou E. s. r. o. za vykonané výkopové a zásypové práce súvisiace s
uvedenou plynofikáciou. Vykonanie výkopových a zásypových prác žalobcom nepotvrdilo
ani Mesto L., ani predseda predstavenstva L., a. s., Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli,
mimochodom, žalobca i jeho právny zástupca vopred informovaní, pričom svoje právo
účasti na výsluchu a klásť svedkovi otázky, nevyužili.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd neoznámenie termínu výsluchu svedka N. K.
žalobcovi nehodnotí ako závažné porušenie jeho procesných práv vyplývajúcich z § 15 ods.
5 písm. d/ a e/ zákona o správe daní, a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca dane v
rámci výkonu opakovanej daňovej kontroly mal snahu realizovať žalobcom navrhované
dôkazy (napr. predvolaním svedka P. B.), vysporiadal sa s námietkami žalobcu
predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly a uviedol ich v dodatku k
tomuto protokolu, ako i prvostupňovom rozhodnutí správcu dane.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto
k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V danom prípade z citovaného vyplýva, že sa najvyšší súd s uvedenou námietkou
sťažovateľky v namietaných rozsudkoch zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany
správneho orgánu došlo k pochybeniu, zároveň však primeraným spôsobom odôvodnil,
z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä v súvislosti s vyhodnotením ďalších
dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu
veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu
nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho
súdu, resp. jeho rozhodnutia boli arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný
súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v namietaných rozsudkoch ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľky.
K tretej námietke sťažovateľky založenej na jej výhradách k hodnoteniu svedeckej
výpovede svedka MUDr. J. M. najvyšší súd v namietaných rozsudkoch uviedol:
„Vo vzťahu k výpovedi svedka MUDr. J. M. odvolací súd konštatuje, že táto bola
prvostupňovým aj druhostupňovým správnym orgánom, ako i krajským súdom vyhodnotená
správne bez zaujatosti v neprospech žalobcu a v súlade so zásadami logiky, pričom ani
odpovede uvedeného svedka na otázky žalobcu počas výsluchu nedávajú jednoznačnú
odpoveď na nezodpovedané otázky, či žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období
vykonával rekonštrukčné práce na sporných objektoch, aké práce a v akom rozsahu.“
Vzhľadom na najvyšším súdom tvrdenú správnosť vyhodnotenia svedeckej výpovede
MUDr. J. M. zo strany správnych orgánov, ako aj krajského súdu považoval ústavný súd za
potrebné poukázať na relevantné časti rozsudkov krajského súdu sp. zn. 24 S 97/2010
zo 4. marca 2011 a sp. zn. 24 S 100/2010 zo 4. marca 2010. Podľa rozsudku krajského súdu
sp. zn. 24 S 97/2010 zo 4. marca 2010 „Z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní...
vyplýva, že svedok si nepamätal zmluvné vzťahy (teda ani zmluvné strany), nepotvrdil, že
rekonštrukčné práce vykonal žalobca a len stručne opísal stav, v ktorom sa objekt
nachádzal (vybudovaná kotolňa, zatepľovacie práce a pod.) bez uvedenia subjektu, ktorý
tieto práce mal vykonať. Svedok sa nevedel vyjadriť ani k odovzdávaniu a preberaniu týchto
prác, ani ku konkrétnej hodnote preinvestovaných prostriedkov, len odhadom uviedol sumu
2 mil. Sk. Súd sa stotožňuje so záverom správcu dane i žalovaného ohľadne vyhodnotenia
jeho svedeckej výpovede, ktorú považoval za nekonkrétnu a z ktorej nemožno vyvodiť
žalobcom tvrdený záver, že by uvedený svedok potvrdil rozsah vykonaných prác ani to, že
tieto práce vykonal žalobca. Pokiaľ teda žalobca na pojednávaní navrhol opakovanie
dôkazu svedeckou výpoveďou MUDr. M., aj vzhľadom na nekonkrétny obsah pôvodnej
výpovede tohto svedka, ako aj vzhľadom na značný časový odstup od deklarovaného
vykonania rekonštrukčných prác, nepovažoval súd za účelné navrhnutý dôkaz vykonať.“.
V rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 100/2010 zo 4. marca 2010 sa uvádza, že
„z výpovede svedka nevyplýva, že stavebné a rekonštrukčné práce na objekte L. vykonával
M., s. r. o. Svedok nemal vedomosť o tom, kto bol v danom období nájomcom objektu L. a
kto vykonával rekonštrukciu. Odvolateľ bol prítomný pri vypočutí svedka, a mohol klásť
otázky, čo aj urobil, a preto žalovaný nepovažoval za potrebné znovu tohto svedka
vypočuť.“.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že aj s výhradou sťažovateľky
týkajúcou sa „nesprávneho“ vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M. sa najvyšší súd
v namietaných rozsudkoch ústavne konformným spôsobom vysporiadal.
V rámci štvrtej námietky sťažovateľka formuluje výhrady proti zisteniam
obsiahnutým v znaleckých posudkoch. Na túto námietku reagoval najvyšší súd
v namietaných rozsudkoch takto:
„Vykonanie dôkazov znaleckými posudkami vypracovanými z dôvodu ohodnotenia
prenajatých nehnuteľností pred ich rekonštrukciou a po rekonštrukcii dvoma odlišnými
znalcami bolo pre účely preukázania žalobcových tvrdení realizované správcom dane
na návrh žalobcu. Skutočnosť, že zistenia z nich vyplývajúce nie sú v súlade s očakávaním
žalobcu o preukázaní ním uvádzanej výšky zhodnotenia predmetného majetku, nie je
dôvodom, aby na ne správca dane pri hodnotení všetkých vykonaných dôkazov v ich
vzájomnej súvislosti neprihliadal.
V tejto súvislosti nemožno prisvedčiť argumentácii žalobcu o nadmernej
opotrebovanosti a nadmernom zdevastovaní posudzovaných objektov, nakoľko v priebehu
troch rokov od žalobcom deklarovanej rekonštrukcie objektov, investícia v sume
cca 15 mil. Sk sa na ohodnotení nehnuteľností musela prejaviť, čo však zo znaleckého
posudku z roku 2003 nevyplýva, ba naopak vyplýva z neho celkovo nižšia hodnota predmetu
ocenenia ako pred začatím rekonštrukcie.“
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Dôkazné bremeno v rámci daňového konania
spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je predovšetkým preukázať skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane, resp. v okolnostiach daného prípadu pre vznik
nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty a jeho výšku.
Vo vzťahu k štvrtej, ale i tretej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi
vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný
súd dopĺňa, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenie
poskytnuté najvyšším súdom v namietaných rozsudkoch ústavný súd nezistil, žeby
argumentácia sťažovateľky (spochybňovanie hodnotenia svedeckej výpovede, ako aj
spochybňovanie znaleckých posudkov, pozn.) bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby
na jej základe bolo možné namietané rozsudky hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné. Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu vecí riadili aj
inými dôkazmi, vo vzťahu ku ktorým najvyšší súd uviedol:
„Odvolaciemu súdu z listinných dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise
žalovaného nevyplývajú žiadne dôkazy a skutočnosti preukazujúce, že by mal žalobca
v súvislosti s užívaním prenajatých nehnuteľností v úmysle prijímať zdaniteľné plnenia
na uskutočnenie jeho vlastných zdaniteľných plnení, teda realizovať tam podnikateľskú
činnosť.
Predovšetkým žiadne listinné dôkazy nenasvedčujú tomu, že by žalobca realizoval
prípravu a kroky potrebné na zahájenie, prípadne činnosti spojené s rekonštrukciou
a plynofikáciou prenajatých nehnuteľností. Správcovi dane nepredložil dôležité súvisiace
listinné dôkazy, akými by nesporne boli štúdia na podnikateľský zámer využitia prenajatých
L., projektová dokumentácia na realizáciu rekonštrukcie alebo plynofikácie objektov,
stavebný denník, súpis vykonaných stavebných prác, protokoly o vykonaných prácach a
odovzdaní objednaného diela a podobne. Absencia takýchto dôkazov nasvedčuje tomu, že
žalobca zrejme nemal v úmysle v predmetných objektoch uskutočňovať svoje zdaniteľné
plnenia, resp. ani tak nečinil.
Hodnovernosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení a jeho tvrdeniam
neprispieva ani skutočnosť, že od Mesta L. za účelom zmluvne dohodnutej kompenzácie
nájomného s vynaloženými nákladmi na rekonštrukciu prenajatých nehnuteľností predložil
požiadavku na vyplatenie 527 730,46 Eur, pričom suma vyplývajúca z predložených faktúr
dosahovala výšku 59 542,64 Eur. Navyše z predložených daňových dokladov prenajímateľ
nevedel zistiť, a to konštatuje po posúdení v rámci daňovej kontroly i správca dane, kto
daný doklad vystavil, schválil, podpísal, doklady neboli opatrené pečiatkou dodávateľa,
doklady boli vystavené výlučne na dodávku stavebného materiálu s 23 % DPH, neobsahujú
súpis vykonaných prác, doklady za dodávky stavebného materiálu sú bez dodacích listov,
nie je možné skontrolovať, kto materiál dodal, prevzal, kde, kedy a ako bol v
rekonštruovaných nehnuteľnostiach zabudovaný.
Z listinného dôkazu predloženého Mestom L., úradného záznamu k posudzovaniu
účelne vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti L. zo dňa 16. 02. 2001 vyplýva,
že pri kontrole realizovaných stavebných prác sa so zástupcami mesta na základe
požiadavky žalobcu stretol konateľ spoločnosti P., s. r. o., P. B., ktorý však nemal kľúče od
kontrolovaných objektov a potrebné informácie nevedel poskytnúť. Uvedený, t. č. bývalý
konateľ spoločnosti P., s. r. o., do zápisnice správcovi dane dňa 26. 04. 2004 vypovedal, že
si nepamätá, resp. nevie, akými stavebnými strojmi sa ním ako subdodávateľom žalobcu,
resp. vykonávateľom stavebných prác realizovala rekonštrukcia a ohľadne zabezpečenia
potrebných strojov uviedol, že tieto na miesto stavebných prác zabezpečoval žalobca, ktorý
ich mal prenajaté. Uvedené tvrdenie nekorešponduje s tvrdením žalobcu, ktorý na otázky
zabezpečenia strojov potrebných k realizácii stavebných prác dňa 15. 07. 2009 správcovi
dane do zápisnice odpovedal, že si nepamätá, od koho mali stroje prenajaté. Nie len tieto
dôkazy a súvislosti, ale aj mnohé iné, podrobne rozobraté v žalobou napadnutom
rozhodnutí žalovaného, svedčia o nedôveryhodnosti žalobcom deklarovaných prijatých
zdaniteľných plneniach ako o nevierohodnosti predložených daňových dokladov.“
Piatou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v druhej
námietke na porušenie § 15 ods. 5 písm. d) a písm. e) zákona o správe daní, a síce, že
sťažovateľka ako daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má právo
vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane... d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom
pojednávaní a miestnom zisťovaní a e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho
vyjadrenia k nim..., a bez konkrétnejšieho odôvodnenia uzatvára, že „v dotknutom daňovom
konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne
musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)
správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného
rozhodnutia v uvedenom konaní“.
V poradí piata námietka sťažovateľky má všeobecný a sumarizujúci charakter,
pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli z ústavného
hľadiska akceptovateľné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje predbežné závery
k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že namietané
rozsudky najvyššieho súdu neobsahujú také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať, že
nimi došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy štandardne poukazuje na svoje
ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd sa z obsahu namietaných rozsudkov najvyššieho súdu presvedčil, že
najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými
v sťažnostiach, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka
v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyjadrené v namietaných
rozsudkoch najvyššieho súdu.
Ústavný súd na záver konštatuje, že dôvody, na ktorých sú založené rozsudky
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011 a sp. zn. 5 Sžf 25/2011
z 27. októbra 2011, sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných
procesných noriem. Ide o rozhodnutia, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazujú
znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich najvyšší súd dospel, sú založené
na jeho vlastných myšlienkových postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať
(m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Sťažovateľka súčasne v oboch sťažnostiach namietala aj porušenie svojho
základného práva domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom
zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy namietanými rozsudkami najvyššieho súdu.
Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažností, ako aj zo skutkových zistení
vyplývajúcich z k sťažnostiam pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený
právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy)
ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2
ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľke totiž nebolo rozhodnutiami
vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne
relevantné dôkazy preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd v oboch prípadoch
nerozhodol podľa predstáv sťažovateľky, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie základného práva na vyjadrenie
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd iba odkazuje
na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť namietaných rozsudkov najvyššieho súdu v súvislosti s namietaním porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému
porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosti sťažovateľky sú zjavne neodôvodnené, a preto ich z tohto dôvodu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012