Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 45/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2006 v senáte

zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Ľudmily Gajdošíkovej

v konaní o prijatej sťažnosti O. Č., bytom J., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

v spojení s a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

z 12. októbra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. , ,

takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. Č. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

v spojení s a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2005 v konaní

vedenom pod sp. zn. , , p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2005 sp. zn.

, , v časti, v ktorej potvrdil rozsudok Okresného súdu

Prešov č. k. -127 z 21. februára 2005 vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný

nahradiť žalobcovi trovy konania, a v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu

Prešov č. k. -47 z 24. júna 2003 vo výroku o trovách konania, a v rozsahu tohto

zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. O. Č. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť O. Č. trovy právneho zastúpenia

v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 z 28. februára 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. Č. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti,

v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“), základného práva na rovnosť

účastníkov konania podľa v spojení s a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) z 12. októbra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. , ,

.

Ústavnému súdu bolo 6. apríla 2006 doručené vyjadrenie podpredsedu krajského

súdu k sťažnosti, z ktorého vyplýva:

„V nadväznosti na Váš list č. -23 tykajúci sa veci sp. zn.

a Krajského súdu v Prešove Vám oznamujem nasledovné:

Predmetné veci napadli na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa

24. 6. 2005 a boli zaradené pod vyššie uvedené sp. zn a (správne

sp. zn. , , ; pozn.).

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veciach

rozhodnuté dňa 12. 10. 2005 a odvolací senát vychádzal z toho, že v predmetnej veci bolo

nepochybne preukázané, že vo vzťahu k hnuteľným veciam, ktoré sú predmetom konania

bola uzavretá kúpna zmluva, na základe ktorej pôvodná vlastníčka M. Č. previedla tieto

hnuteľné veci na žalobcu za dohodnutú kúpnu cenu 4.000,- Kčs 20. 10. 1987. Ďalej bolo

nepochybne preukázané výpoveďami svedkov, že medzi účastníkmi tejto kúpnej zmluvy bolo

dohodnuté, že veci, ktoré sú jej predmetom, zostanú v byte pôvodnej vlastníčky a to až do

doby jedného roka po jej smrti. Účastníci kúpnej zmluvy sa teda dohodli na tom, že nedôjde

k bezprostrednému prevzatiu vecí už po uzavretí kúpnej zmluvy, ale že žalobca ako nový

vlastník predmetných hnuteľných vecí bude rešpektovať dohodnutú podmienku, podľa ktorej

majú predmetné veci zostať v byte po dohodnutú dobu.

Ustanovenie dáva len základnú úpravu

nadobudnutia vlastníckeho práva k hnuteľným veciam a to prevzatím vecí, avšak nevylučuje

iný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. V tomto smere odvolací súd mal za to,

že žalobca sa stal vlastníkom predmetným hnuteľných vecí uzavretím kúpnej zmluvy

a s pôvodnou vlastníčkou sa dohodol, že si ich zatiaľ neprevezme, ale ponechá ich v byte

pre jej potreby, ako aj následne po jej smrti po dohodnutú dobu. Toto však v žiadnom

prípade nespochybňuje vlastnícke právo žalobcu k predmetu konania.

Preto odvolací súd vo veci samej rozsudok ako vecne správny v súlade s ustanovením

potvrdil.

Správny je aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania v zmysle § 142 ods. 1

, pričom hodnota predmetu konania vo výške 4.000,- Sk tak ako to určil súd prvého

stupňa bola stanovená správne a vychádza z vykonaného dokazovania. Úvahy súdu prvého

stupňa uvedené v odôvodnení rozsudku vo vzťahu k trovám konania sú správne

a korešpondujú s tou skutočnosťou, že v konaní nie sú preukázané iné podklady alebo

dôkazy, na základe ktorých by bolo možné uvažovať s vyššou hodnotou vecí. Naviac časť

z nich, ako správne konštatuje súd prvého stupňa, podstatne stratila na hodnote, najmä

pokiaľ ide o bytové zariadenie.

So zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania

štátu, odvolací súd rozsudok v týchto výrokoch ako vecne správny potvrdil v súlade

s ustanovením

Pokiaľ ide o uznesenie, súd prvého stupňa taktiež správne rozhodol o trovách

konania vo vzťahu k pôvodne žalovanému v 1. rade PhDr. E. Č. a to v zmysle § 146 ods. 2

veta prvá V konaní bolo preukázané, že žaloba proti žalovanému v 1. rade bola

vzatá späť a nebolo preukázané, že by niesol zodpovednosť za zadržiavanie predmetných

hnuteľných vecí vo vzťahu k žalobcovi.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme

za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť (...).“

Ústavnému súdu bolo 12. apríla 2006 doručené stanovisko právneho zástupcu

sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedol: „Vyjadrenie

krajského súdu sa teda nedotklo práve namietaných okolností ústavnej sťažnosti.

(...) v celom rozsahu trvám na doterajších podaniach v uvedenej veci (...).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu.

Od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 sa sudca spravodajca Ján Auxt stal

členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján Auxt,

prerokúva II. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej

rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Na základe preskúmania rozsudku krajského súdu z 12. októbra 2005 v konaní

vedenom pod sp. zn. , , , súdneho spisu Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. a vyjadrení účastníkov konania

ústavný súd zistil nasledovné:

Dňa 14. januára 2002 bola okresnému súdu podaná žaloba sťažovateľa, ktorou

sa domáhal vydania hnuteľných vecí v hodnote cca 50 000 Sk, z tejto hodnoty sporu

sťažovateľ zaplatil aj súdny poplatok.

Na pojednávaní 20. februára 2003 sťažovateľ vzal proti žalovanému v prvom rade

žalobu späť a okresný súd uznesením sp. zn. z 24. júna 2003 rozhodol tak,

že konanie proti žalovanému v prvom rade zastavil a sťažovateľa zaviazal zaplatiť náhradu

trov konania žalovanému v prvom rade v sume 4 080 Sk. Sťažovateľ odvolaním z 24. júla

2003 napadol toto rozhodnutie okresného súdu vo výroku o trovách konania.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. februára 2005 žalobe v merite veci

vyhovel a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 10 605 Sk. Proti výroku

o trovách konania podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že okresný súd pri

rozhodovaní v merite veci o náhrade trov rozhodol tak, že vychádzal zo sumy 4 000 Sk,

a v uznesení z 24. júna 2003 vyčíslil náhradu trov konania, ktoré mal zaplatiť sťažovateľ

žalovanému v prvom rade, tak, že vychádzal zo sumy 50 000 Sk.

Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -127, ktorým okresný

súd určil, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi hnuteľné veci a nahradiť mu trovy

konania 10 605 Sk, a taktiež potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -47

z 24. júna 2003 vo výroku o náhrade trov konania, ktorým okresný súd konanie proti

žalovanému v prvom rade zastavil a uložil žalobcovi nahradiť žalovanému v prvom rade

trovy konania 4 080 Sk.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12

ods. 1 a práva podľa dohovoru sťažovateľ odôvodnil takto:

„Zo skutkového stavu, ktorý je zrejmý z pripojených rozhodnutí, a z toho, čo bolo

uvedené v pôvodnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že súd prvého stupňa tú istú skutkovú

okolnosť v uznesení z 24. 6. 2003 ohľadne vyčíslenia trov konania, ktoré mňa zaviazal

zaplatiť žalovanému v 1. rade, vychádzal z inej ceny predmetu konania (50.000,- Sk) ako

v rozsudku zo dňa 21. 2. 2005, keď už rozhodoval o náhrade trov konania mňa voči

žalovanému a vychádzal z ceny tých istých vecí v sume 4.000,- Sk.

Ide o zjavný rozpor v týchto dvoch rozhodnutiach, kde jeden z účastníkov

je zvýhodnený pri rozhodovaní o náhrade škody, a ja som v tomto prípade znevýhodnený.

Pokiaľ by súd prvého stupňa bol v oboch rozhodnutiach použil rovnakú sumu

predmetu konania, z ktorej by vychádzal pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia,

nebolo by možné hovoriť o porušení rovnosti účastníkov konania.

Napriek námietkam uvedeným v oboch odvolaniach voči uzneseniu, ako aj voči

rozsudku, odvolací súd sa s tým vo svojich dôvodoch vôbec nevyporiadal, a obe

rozhodnutia – zjavne rozporné – potvrdil, pričom svoje rozhodnutie bližšie nevysvetlil, resp.

toto nezdôvodnil, a takto aj zdôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je dostatočne

presvedčivé a je v rozpore s ustanovením

Takýto postup súdov je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru ,

na spravodlivé prejednanie veci, ale aj v rozpore s nálezom Ústavného súdu ,

podľa ktorého obsahom práva na súdnu ochranu, uvedenú v článku 46 ods. 1 SR

nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri ich uplatňovaní. Jeho obsahom je aj zákonom upravené relevantné konanie súdov

a iných orgánov SR.“

Podľa „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu () každý má právo

na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenské republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

2. O uplatnení niektorého z princípov upravujúcich náhradu trov konania, ktoré

vyplývajú z až 151 (ďalej aj „OSP“), rozhodovali

aj okresný súd a krajský súd. Z týchto ustanovení vyplýva, že všeobecný súd rozhoduje

o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad a podľa úkonov, ktoré boli

v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami. Výška náhrady trov konania

sa určí tiež podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatoval, že jeho

rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov konania vyčíslených dvom účastníkom v tej istej veci

rôzne, z inej ceny predmetu konania, je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho

konania obsiahnutou v a dohovoru a princípom rovnosti

a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z a .

Ústavný súd najprv zdôrazňuje, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách

konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania

možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval

o ústavnosti rozhodnutí o trovách (napr. , ).

Aj keď krajský súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle

(resp. prvej vety ), ktorým je princíp zodpovednosti za výsledok konania

(princíp úspešnosti), podľa názoru ústavného súdu toto rozhodnutie krajského súdu nie je

dostatočne odôvodnené. Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal

jednoznačnú odpoveď na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaniach proti výroku

o náhrade trov konania napadnutého rozsudku a uznesenia okresného súdu. Odôvodnenie

takéto závery podľa názoru ústavného súdu neobsahovalo, nie je presvedčivé

a je rozporuplné, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom

poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4

). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 4 ). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné

právo na súdnu ochranu neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho

postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

V posudzovaných veciach je zrejmé, že v jednom prípade o náhrade trov

konania rozhodol všeobecný súd tak, že vychádzal z inej hodnoty sporu (50 000 Sk) ako

v druhom prípade (4 000 Sk), čím porušil aj zásadu rovnosti účastníkov konania podľa

v spojení so zásadou rovnosti práv ustanovenou v .

Vyplýva to aj z rozhodnutia krajského súdu sp. zn. , ,

z 12. októbra 2005, ktoré o náhrade trov konania vo vzťahu k sťažovateľovi

odôvodnil takto:

„Správny je aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania v zmysle § 142 ods. 1

, pričom hodnota predmetu konania vo výške 4.000,- Sk tak ako to určil súd prvého

stupňa bola stanovená správne a vychádza z vykonaného dokazovania. Úvahy súdu prvého

stupňa uvedené v odôvodnení rozsudku vo vzťahu k trovám konania sú správne

a korešpondujú s tou skutočnosťou, že v konaní nie sú preukázané iné podklady alebo

dôkazy, na základe ktorých by bolo možné uvažovať s vyššou hodnotou vecí. Naviac časť

z nich, ako správne konštatuje súd prvého stupňa, podstatne stratila na hodnote, najmä

pokiaľ ide o bytové zariadenie.

So zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania

štátu, odvolací súd rozsudok v týchto výrokoch ako vecne správny potvrdil v súlade

s ustanovením “

Na druhej strane vo vzťahu k druhému účastníkovi (žalovanému v prvom rade)

krajský súd uviedol:

„Pokiaľ ide o uznesenie, súd prvého stupňa taktiež správne rozhodol o trovách

konania vo vzťahu k pôvodne žalovanému v 1. rade PhDr. E. Č. a to v zmysle § 146 ods. 2

veta prvá V konaní bolo preukázané, že žaloba proti žalovanému v 1. rade bola

vzatá späť a nebolo preukázané, že by niesol zodpovednosť za zadržiavanie predmetných

hnuteľných vecí vo vzťahu k žalobcovi (...).“

Okresný súd v rozhodnutí č. k. -47 z 24. júna 2003 priznal žalovanému

v prvom rade náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za dva

úkony právnej pomoci spolu vo výške 4 080 Sk, teda vypočítal ich z iného predmetu

konania ako v prípade, keď priznával trovy konania sťažovateľovi.

Z týchto dôvodov je ústavný súd toho názoru, že ak krajský súd akceptoval dve

odlišné rozhodnutia okresného súdu v tej istej veci, ktorými priznal a vypočítal náhradu trov

konania rôzne u sťažovateľa a žalovaného v prvom rade, jeho rozhodnutie možno

považovať za také, ktoré je v rozpore so zásadou spravodlivého procesu, ako aj so zásadou

rovnosti strán (účastníkov konania), teda za ústavne nesúladné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 12. októbra 2005 sp. zn. , , v časti, v ktorej potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -127 z 21. februára 2005 vo výroku, ktorým bol

žalovaný zaviazaný nahradiť žalobcovi trovy konania, a v časti, v ktorej potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -47 z 24. júna 2003 vo výroku o trovách konania, bolo

porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa v spojení s

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

IV.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného ustanovenia preto ústavný súd zrušil

napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie za účelom

opätovného prejednania a rozhodnutia v odvolacom konaní.

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ), a to pod bodom

3 časti III tohto nálezu. Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu o vrátení

veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona

o ústavnom súde).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu požadoval za porušenie jeho

označených práv finančné zadosťučinenie, ktorého výšku považuje „za primeranú

v minimálnej sume 42.370,- Sk, ktoré predstavujú výšku náhrady trov konania pred

súdom prvého a druhého stupňa tak, ako boli tieto vyčíslené podaniami z 2. 3. 2005

a 12. 10. 2005, ako aj za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR (2 úkony

á 2 150,- Sk + 2 x 150 Sk,- režijný paušál)“.

Ústavný súd finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom vychádzal

z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto konaní

náprava dosiahne aj zrušením napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorým potvrdil

rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania, vrátením veci na ďalšie konanie a tým,

že krajský súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6

).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. K.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk.

Úhradu sťažovateľovi priznal podľa za dva úkony

právnej služby uskutočnené v roku 2005 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov každý vo výške

2 501 Sk a k tomu 2 x 150 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov

konania v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2006