Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 383/2026
PDF · 152.07 KB
No categories available
IV. ÚS 383/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Náhradné vozidlo, s.r.o., Tolstého 1201/20, Žilina, zastúpenej ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., Tolstého 1201/20, Žilina, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. 7C/59/2024-141 z 13. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením mestského súdu č. k. 7C/59/2024- 141 z 13. apríla 2026. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vrátiť vec na ďalšie konanie mestskému súdu a priznať jej nárok na náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 264 eur s príslušenstvom. Po právoplatnom skončení veci rozhodol mestský súd (obsadený vyšším súdnym úradníkom) uznesením č. k. 7C/59/2024-119 z 26. januára 2026 o výške náhrady trov konania tak, že žalovanú zaviazal uhradiť sťažovateľke náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 705,67 eur. Táto suma pozostávala z trov právneho zastúpenia vo výške 680,67 eur a zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 25 eur. V rámci náhrady trov konania bola žalovaná zaviazaná zaplatiť aj náhradu cestovných výdavkov spojených s účasťou na pojednávaní 13. novembra 2025. Žalovaná proti uzneseniu z 26. januára 2026 podala sťažnosť.
3. Sudkyňa mestského súdu napadnutým uznesením zmenila uznesenie mestského súdu z 26. januára 2026 tak, že žalovanej uložila povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvoinštančného konania v sume 362,41 eur pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 337,41 eur a zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 25 eur. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedla, že právny zástupca vykonal 13. novembra 2025 cestu na súd len raz a tú využil na účasť na troch po sebe kontinuálne nariadených pojednávaniach, preto je mu namieste priznať náhradu cestovných výdavkov a náhradu za stratu času len v pomernej výške, a to vo výške jednej tretiny. Sudkyňa ďalej konštatovala, že pri výpočte náhrady za cestovné výdavky vyšší súdny úradník opomenul skutočnosť, že do základu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) nemožno zahrnúť náhradu za spotrebované pohonné hmoty, pretože cena pohonných hmôt zverejnených Štatistickým úradom Slovenskej republiky už zahŕňa aj DPH. Vzhľadom na to mala byť náhrada za pohonné hmoty spotrebované pri ceste na pojednávanie počítaná z priemernej ceny paliva vo výške 1,23 eur bez DPH, a nie z priemerných cien pohonných hmôt zverejnených Štatistickým úradom Slovenskej republiky v rozhodnom čase, ktorá predstavovala 1,514 eur s DPH.
II. Argumentácia sťažovateľky
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu argumentuje, že z § 15, § 16 ods. 4, § 18 ods. 3 a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 1. januára 2024 (ďalej len „vyhláška“), ako aj § 7 ods. 5 poslednej vety zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“) vyplýva, že pre účely určenia náhrady za spotrebované pohonné látky sa má vychádzať z konečnej spotrebiteľskej ceny motorového paliva, ktorá zahŕňa tak spotrebnú daň, ako aj daň z pridanej hodnoty. Zákon o cestovných náhradách pritom výslovne upravuje, že v prípade nepredloženia dokladu o kúpe pohonných látok sa vychádza z jednotkovej ceny zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky. Sudkyňa v napadnutom uznesení pristúpila k zníženiu tejto zákonom stanovenej jednotkovej ceny pohonných látok o DPH o 18,76 %, pričom v roku 2025 sa na pohonné látky vzťahovala základná sadzba DPH vo výške 23 %. Právny záver týkajúci sa nutnosti zníženia jednotkovej ceny pohonných hmôt stanovenej zákonom je neudržateľný, nevychádza z relevantného zákona o cestovných náhradách v spojení s príslušnými ustanoveniami vyhlášky.
5. Podporne k svojej argumentácii sťažovateľka poukázala na uznesenie mestského súdu č. k. 41C/64/2024-180 z 11. mája 2026, ktorý pri určení výšky trov právneho zastúpenia a v rámci nich pri výpočte náhrady za spotrebované pohonné látky postupoval odlišne, z čoho je zrejmé, že senáty tohto súdu rozhodujú vo veci určovania výšky trov právneho zastúpenia rozdielne.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia mestského súdu, v ktorom súd pri priznaní trov konania vychádzal z nesprávneho výpočtu náhrady cestovných výdavkov, pretože zákonom stanovenú jednotkovú cenu pohonných hmôt neoprávnene znížil o DPH.
7. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností môže dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj rozhodnutím všeobecného súdu o výške trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla nedosahuje samo osebe intenzitu priamo dosahujúcu porušenie základných práv a slobôd, a preto ústavný súd pristupuje k posudzovaniu rozhodnutí o trovách konania, teda rozhodnutí akcesorickej povahy vo vzťahu k predmetu súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi, nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
8. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu cestovného, keď mestský súd podľa jej názoru nesprávne odpočítal od ceny za liter pohonných hmôt hodnotu DPH. V materiálnej podstate, vychádzajúc z obsahu odôvodnenia oboch uznesení mestského súdu, tak mestský súd pri výpočte náhrady cestovných výdavkov určil hodnotu paliva rozdielne, a to v uznesení vyššieho súdneho úradníka sumou 39,42 eur a v uznesení sudcu sumou 32,03 eur, čo predstavuje rozdiel 7,39 eur (!). Navyše sudkyňa pri rozhodovaní o sťažnosti žalobcu rozhodla, že sťažovateľka má nárok na náhradu len jednej tretiny priznaných cestovných výdavkov, čo sťažovateľka vecne nenamieta. To znamená, že napadnutým rozhodnutím mala byť sťažovateľka „ukrátená“ o sumu 2,46 eur (!!!).
9. Aj za situácie, že v praxi existujú rozdielne právne názory na výpočet náhrady za spotrebované pohonné hmoty priznávané advokátovi, ktorý je platcom DPH (čo sťažovateľka ilustruje predložením uznesenia mestského súdu v inej veci), je z hľadiska posudzovanej veci podstatné, že popri otázke ústavnej konformnosti interpretácie podústavnej normy musí ústavný súd nevyhnutne zohľadňovať aj intenzitu možného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Ústavný súd zastáva názor, že ak ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o úplne bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Zároveň ústavný súd dodáva, že jeho úlohou nie je zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov.
11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením mestského súdu ústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo vzhľadom na vzájomnú obsahovú prepojenosť (rozhodovanie súdu o otázkach súvisiacich s označenými referenčnými ustanoveniami) dôjsť ani k porušeniu im zodpovedajúcich základných práv.
12. Ústavný súd vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu