Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 527 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (532)IV. ÚS 40/2011
PDF · 256.87 KB
No categories available
IV. ÚS 40/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 159/2010 z 28. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2011 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 159/2010 z 28. októbra 2010 (ďalej
aj „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd namietaným uznesením
potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 51/09-119
z 3. júna 2010 vo výroku o náhrade trov konania a zároveň zaviazal sťažovateľa (v konaní
pred všeobecnými súdmi v procesnom postavení žalobcu) nahradiť žalovaným trovy
odvolacieho konania.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že „sa v civilnom konaní žalobou voči žalovaným domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve
zapísanej na LV č... v kat. území P., a to parcely KN-C č... – zastavaná plocha a nádvorie
2
o výmere 215 mv období od 23. 2. 2007 do 20. 2. 2009 vrátane. Sťažovateľ žiadal, aby súd
zaviazal každého zo žalovaných zaplatiť mu sumu 1.468,53 EUR spolu so 6,0 % ročným
úrokom z omeškania z tejto sumy od 23. 2. 2009 do zaplatenia.
Svoju žalobu odôvodnil tým, že v predmetnej právnej veci sa jedná o výlučné
užívanie nehnuteľnosti, parc. KN-C č... žalovanými. Na tejto nehnuteľnosti vo vlastníctve
sťažovateľa sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných.
Súd prvého stupňa vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh
vo vzťahu k žalovaným voči každému z nich vo výške 88,- EUR, teda spolu vo výške 352,-
EUR, podľa pol. č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý bol sťažovateľ povinný
zaplatiť v lehote 10 dní odo dňa doručenia každej z týchto výziev. Vo výzvach bol sťažovateľ
náležite poučený o tom, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie
zastaví. Sťažovateľ si všetky výzvy prevzal dňa 25. 03. 2010.
Keďže sťažovateľ súdny poplatok za návrh nezaplatil, súd prvého stupňa podľa § 10
ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. konanie zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146
ods. 2 veta prvá O. s. p., podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa
muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. K zastaveniu konania došlo z dôvodu, že
sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za návrh, preto majú žalovaní právo na trovy konania.
Súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľ je povinný nahradiť
žalovanej v 1. rade trovy konania vo výške 279,96 EUR a každému zo žalovaných v 2., 3.
a 4. rade trovy konania vo výške 259,98 EUR na účet právneho zástupcu žalovaných
do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie doručené súdu dňa 8. 7. 2010, a
to len proti výrokom, ktorými súd prvého stupňa rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľa
uhradiť žalovaným trovy konania.
Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,
okrem výroku o zastavení konania a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanej v 1. rade trovy
odvolacieho konania vo výške 19,65 EUR a každému zo žalovaných v 2., 3. a 4. rade trovy
odvolacieho konania vo výške 18,85 EUR, na účet právneho zástupcu žalovaných do 3 dní
od právoplatnosti tohto uznesenia.“.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením svojich práv argumentuje najmä
tým, že „proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 03. 06. 2010, sp. zn.: 16 C 51/2009,
proti výrokom o náhrade trov konania uviedol, že v konaní vedenom na Krajskom súde
v Prešove, sp. zn.: 4 Co 40/2010, odvolací súd uznesením zo dňa 30. 4. 2010 potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorý dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho
poplatku (v tomto konaní súd prvého stupňa nepriznal žalovanej náhradu trov konania)
a nepriznal účastníkom náhradu trov dovolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že
nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by mal
za následok zastavenie dovolacieho konania a preto aplikácia § 146 ods. 2 O. s. p. na daný
prípad nie je dôvodná.
Krajský súd v Prešove v uznesení zo dňa 30. 4. 2010, sp. zn. 4 Co 40/2010 uviedol, že
nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by mal
za následok zastavenie dovolacieho konania, a preto aplikácia § 146 ods. 2 O. s. p. na daný
prípad nie je dôvodná.“.
Podľa sťažovateľa bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla
2010 súčasťou ním podaného odvolania, avšak krajský súd sa o ňom napriek tomu
v odôvodnení namietaného uznesenia nezmienil. Sťažovateľ z uvedeného vyvodzuje, že sa
krajský súd takýmto postupom odklonil od platnej judikatúry, keďže rozhodol inak ako iný
senát krajského súdu, a pritom nijako neodôvodnil svoj názorový posun, čím mal zároveň
významne narušiť princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. Sťažovateľ na základe
uvedeného zastáva názor, že sa takýmto postupom „porušovateľ dopusti ľubovôle,
odporujúcej základnému princípu materiálneho právneho štátu, ktorým je predvídateľnosť
rozhodnutí orgánov súdnej moci a s nimi súvisiaci princíp právnej istoty, majúci
v konečnom dôsledku dopad aj na rovnosť účastníkov súdneho konania“.
V nadväznosti na to sa sťažovateľ odvoláva aj na judikatúru ústavného súdu týkajúcu
sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí
dať rovnaká odpoveď citujúc napr. z nálezov vo veciach vedených pod sp. zn.
II. ÚS 159/07, III. ÚS 328/05 a IV. ÚS 88/07, v ktorých je vyslovený názor, že je
diskriminačný taký postup, ktorý „rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť“.
Podstata namietaného porušenia označených práv sťažovateľa spočíva podľa neho
v tom, že krajský súd „sa v sťažnosťou napadnutom uznesení nezaoberal odvolacími
dôvodmi..., nepreskúmal dôkaz, na ktorý poukazoval..., iba prevzal odôvodnenie súdu
prvého stupňa. Skutočnosť, že porušovateľ nevysvetlil, z akých dôvodov sťažovateľom
predložený dôkaz (uznesenie KS v Prešove zo dňa 30. 4. 2010, sp. zn. 4 Co 40/2010) pre
základ svojho skutkového zistenia neprevzal, má za následok protiústavnosť napadnutého
uznesenia Krajského súdu v Prešove.“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd bolo základné právo sťažovateľa, podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené Krajským súdom
v Prešove, uznesením zo dňa 28. 10. 2010, č. k.: 7 Co 159/2010.
3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 10. 2010, č. k.: 7 Co 159/2010,
sa zrušuje.
4. Vec sa vracia na ďalšie konanie.”
Sťažovateľ zároveň žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume
314,18 € (vrátane dane z pridanej hodnoty).
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny
a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3
listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
7 Co 159/2010 z 28. októbra 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
č. k. 16 C 51/09-119 z 3. júna 2010 vo výroku o náhrade trov konania a zároveň ním krajský
súd zaviazal sťažovateľa (v konaní pred všeobecnými súdmi v procesnom postavení
žalobcu) nahradiť žalovaným v 1. a vo 4. rade trovy odvolacieho konania.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto ustanovenie
rozoznáva ako osobitnú kategóriu návrhov tiež také návrhy, ktoré sú „zjavne
neopodstatnené“, čím sa v záujme efektivity a hospodárnosti konania dáva ústavnému súdu
príležitosť posúdiť otázku prijateľnosti návrhu na ďalšie konanie ešte v štádiu
predchádzajúcom jeho vecnému preskúmaniu. Ústavný súd môže podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený odmietnuť návrh (sťažnosť) už pri jeho
predbežnom prerokovaní za predpokladu, že na základe odôvodnenia sťažnosťou
napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, ako aj argumentácie sťažovateľa proti tomuto
rozhodnutiu dospeje k záveru, že sťažnosť prima facie nedosahuje ústavnoprávnu
relevanciu, resp. že namietaným rozhodnutím nemohlo byť vzhľadom na jeho povahu
a obsah zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
práv sťažovateľa.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd opakovane judikoval, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného
postavenia ústavného súdu možno vyvodiť, že ústavný súd zásadne nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade
a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich
rozhodnutí. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento pri
svojom rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj
postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a
čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla
samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez
ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri
posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu
napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo
k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že
bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu uznesenia
krajského súdu sp. zn. 7 Co 159/2010 z 28. októbra 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie
okresného súdu č. k. 16 C 51/09-119 z 3. júna 2010 vo výroku o náhrade trov konania.
Krajský súd odôvodnil v relevantnej časti potvrdzujúce uznesenie, ktorým zároveň
priznal žalovaným v 1. až vo 4. rade náhradu trov odvolacieho konania, uvádzajúc:
„V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, k zastaveniu konania došlo
v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zo strany žalobcu postupom vyplývajúcim z ust.
§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov. Nesplnenie si poplatkovej povinnosti je potrebné bez
akýchkoľvek pochybností považovať za platobnú nedisciplínu. Platobná nedisciplína
účastníka konania už sama osebe je očividne nežiaduca, nakoľko všeobecné súdy v ich
agende zbytočne zaťažuje a ak účastník konania v tejto, nedisciplíne napriek výzve
a upozorneniu na procesné dôsledky spojené s nerešpektovaním; výzvy pokračuje, ide
o konanie, za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, a to i vo vzťahu k jeho povinnosti
nahradiť trovy konania.
Ak teda žalobca nesplnením si povinnosti zaplatiť súdne poplatky zo žaloby zavinil
zastavenie konania, pri rozhodovaní o trovách sa správne vychádzalo z ust. § 146 ods. 2
veta prvá O. s. p., podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.
Zo znenia ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. pritom nevyplýva, aby k zastaveniu
konania malo dôjsť len v dôsledku procesného úkonu účastníka. Uvedené ustanovenie teda
nevylučuje, aby rovnaký následok mohol nastať aj v dôsledku iných skutočností, napr.
v dôsledku nečinnosti účastníka pri plnení si svojej poplatkovej povinnosti. Argumentácia
žalobcu o nemožnosti použitia ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. na prejednávanú vec nie
je správna.
Za takejto situácie odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O. s. p.
uznesenie vo výrokoch o trovách konania potvrdil.“
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie krajského
súdu je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za exces alebo
za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného a ako také
kvalifikovať ako arbitrárne. Preto je z ústavného hľadiska akceptovateľné a podľa názoru
ústavného súdu ním nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa
ústavy, listiny a dohovoru. Rovnako tak nemohlo dôjsť podľa názoru ústavného súdu
namietaným uznesením krajského súdu k porušeniu princípu legality vyplývajúceho z čl. 2
ods. 2 ústavy (resp. čl. 2 ods. 2 listiny), pričom v danom prípade zo sťažnosti zjavne
vyplýva, že sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu tohto ústavného princípu v spojení
s namietaným porušením jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia výslovne uviedol, že sa
v okolnostiach danej veci nestotožnil s názorom sťažovateľa o nemožnosti použitia § 146
ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku na prejednávaný prípad. Tým zároveň
odmietol ako nesprávny aj odlišný právny názor vyslovený krajským súdom v inej obdobnej
veci, a to konkrétne v uznesení sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010, na ktoré sťažovateľ
poukazoval a nevysporiadanie sa s ktorým označil vo svojej sťažnosti ako ťažiskový
argument.
K sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry krajského súdu
ústavný súd dodáva, že si je vedomý toho, že situácie, keď všeobecné súdy v iných
konaniach obdobnú či zhodnú problematiku odlišne právne posúdia, nie je žiaduci. To však
nemusí znamenať, že by každá takáto nezhoda musela mať bez ďalšieho za následok
porušenie základného práva s ústavnoprávnym rozmerom a v každom prípade by to
zakladalo nutnosť vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody vedúceho zároveň
k zrušeniu namietaného rozhodnutia. O zásah do základných práv a slobôd účastníka
konania by mohlo ísť len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokúvanej veci.
V tejto súvislosti však ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide
o uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010, v ktorom je vyslovený
názor, že „nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by
mal za následok zastavenie dovolacieho konania, a preto aplikácia ust. § 146 ods. 2 O. s. p.
na daný prípad nie je dôvodná“, uvedený názor je celkom ojedinelý a netvorí súčasť
ustálenej judikatúry všeobecných súdov.
Preto vôbec nemožno uvažovať v tom zmysle, že by sa bol krajský súd v danej veci
odklonil od stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov, a nebolo ani nevyhnutné, aby sa
touto argumentáciou sťažovateľa v danej veci podrobnejšie zaoberal.
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž nemusí znamenať, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď, ale musí reagovať len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej
judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias
v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 7 Co 159/2010 z 28. októbra 2010
a namietaným porušením označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 112/05), a vzhľadom
na to podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o zrušení napadnutého
rozhodnutia, ako aj o úhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto
časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2011