Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 40/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci

namietaného porušenia a Listiny

základných práv a slobôd a jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 28. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2011 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a a listiny, ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. októbra 2010 (ďalej

aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd namietaným uznesením

potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -119

z 3. júna 2010 vo výroku o náhrade trov konania a zároveň zaviazal sťažovateľa (v konaní

pred všeobecnými súdmi v procesnom postavení žalobcu) nahradiť žalovaným trovy

odvolacieho konania.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „sa v civilnom konaní žalobou voči žalovaným domáhal

vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve

zapísanej na LV č... v kat. území P., a to parcely KN-C č... – zastavaná plocha a nádvorie

2

o výmere 215 mv období od 23. 2. 2007 do 20. 2. 2009 vrátane. Sťažovateľ žiadal, aby súd

zaviazal každého zo žalovaných zaplatiť mu sumu 1.468,53 EUR spolu so 6,0 % ročným

úrokom z omeškania z tejto sumy od 23. 2. 2009 do zaplatenia.

Svoju žalobu odôvodnil tým, že v predmetnej právnej veci sa jedná o výlučné

užívanie nehnuteľnosti, parc. KN-C č... žalovanými. Na tejto nehnuteľnosti vo vlastníctve

sťažovateľa sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných.

Súd prvého stupňa vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh

vo vzťahu k žalovaným voči každému z nich vo výške 88,- EUR, teda spolu vo výške 352,-

EUR, podľa pol. č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý bol sťažovateľ povinný

zaplatiť v lehote 10 dní odo dňa doručenia každej z týchto výziev. Vo výzvach bol sťažovateľ

náležite poučený o tom, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie

zastaví. Sťažovateľ si všetky výzvy prevzal dňa 25. 03. 2010.

Keďže sťažovateľ súdny poplatok za návrh nezaplatil, súd prvého stupňa podľa § 10

ods. 1 konanie zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa

ods. 2 veta prvá , podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa

muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. K zastaveniu konania došlo z dôvodu, že

sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za návrh, preto majú žalovaní právo na trovy konania.

Súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľ je povinný nahradiť

žalovanej v 1. rade trovy konania vo výške 279,96 EUR a každému zo žalovaných v 2., 3.

a 4. rade trovy konania vo výške 259,98 EUR na účet právneho zástupcu žalovaných

do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie doručené súdu dňa 8. 7. 2010, a

to len proti výrokom, ktorými súd prvého stupňa rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľa

uhradiť žalovaným trovy konania.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,

okrem výroku o zastavení konania a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanej v 1. rade trovy

odvolacieho konania vo výške 19,65 EUR a každému zo žalovaných v 2., 3. a 4. rade trovy

odvolacieho konania vo výške 18,85 EUR, na účet právneho zástupcu žalovaných do 3 dní

od právoplatnosti tohto uznesenia.“.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením svojich práv argumentuje najmä

tým, že „proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 03. 06. 2010, sp. zn.: ,

proti výrokom o náhrade trov konania uviedol, že v konaní vedenom na Krajskom súde

v Prešove, sp. zn.: , odvolací súd uznesením zo dňa 30. 4. 2010 potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorý dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho

poplatku (v tomto konaní súd prvého stupňa nepriznal žalovanej náhradu trov konania)

a nepriznal účastníkom náhradu trov dovolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že

nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by mal

za následok zastavenie dovolacieho konania a preto aplikácia na daný

prípad nie je dôvodná.

Krajský súd v Prešove v uznesení zo dňa 30. 4. 2010, sp. zn. uviedol, že

nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by mal

za následok zastavenie dovolacieho konania, a preto aplikácia na daný

prípad nie je dôvodná.“.

Podľa sťažovateľa bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. apríla

2010 súčasťou ním podaného odvolania, avšak krajský súd sa o ňom napriek tomu

v odôvodnení namietaného uznesenia nezmienil. Sťažovateľ z uvedeného vyvodzuje, že sa

krajský súd takýmto postupom odklonil od platnej judikatúry, keďže rozhodol inak ako iný

senát krajského súdu, a pritom nijako neodôvodnil svoj názorový posun, čím mal zároveň

významne narušiť princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. Sťažovateľ na základe

uvedeného zastáva názor, že sa takýmto postupom „porušovateľ dopusti ľubovôle,

odporujúcej základnému princípu materiálneho právneho štátu, ktorým je predvídateľnosť

rozhodnutí orgánov súdnej moci a s nimi súvisiaci princíp právnej istoty, majúci

v konečnom dôsledku dopad aj na rovnosť účastníkov súdneho konania“.

V nadväznosti na to sa sťažovateľ odvoláva aj na judikatúru ústavného súdu týkajúcu

sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí

dať rovnaká odpoveď citujúc napr. z nálezov vo veciach vedených pod sp. zn.

, a , v ktorých je vyslovený názor, že je

diskriminačný taký postup, ktorý „rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným

spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť“.

Podstata namietaného porušenia označených práv sťažovateľa spočíva podľa neho

v tom, že krajský súd „sa v sťažnosťou napadnutom uznesení nezaoberal odvolacími

dôvodmi..., nepreskúmal dôkaz, na ktorý poukazoval..., iba prevzal odôvodnenie súdu

prvého stupňa. Skutočnosť, že porušovateľ nevysvetlil, z akých dôvodov sťažovateľom

predložený dôkaz (uznesenie KS v Prešove zo dňa 30. 4. 2010, sp. zn. ) pre

základ svojho skutkového zistenia neprevzal, má za následok protiústavnosť napadnutého

uznesenia Krajského súdu v Prešove.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim SR, Listiny základných práv

a slobôd bolo základné právo sťažovateľa, podľa , ,

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené Krajským súdom

v Prešove, uznesením zo dňa 28. 10. 2010, č. k.: .

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 10. 2010, č. k.: ,

sa zrušuje.

4. Vec sa vracia na ďalšie konanie.”

Sťažovateľ zároveň žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume

314,18 € (vrátane dane z pridanej hodnoty).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie a listiny

a základných práv podľa a a a

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. októbra 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -119 z 3. júna 2010 vo výroku o náhrade trov konania a zároveň ním krajský

súd zaviazal sťažovateľa (v konaní pred všeobecnými súdmi v procesnom postavení

žalobcu) nahradiť žalovaným v 1. a vo 4. rade trovy odvolacieho konania.

Z citovaného vyplýva, že toto ustanovenie

rozoznáva ako osobitnú kategóriu návrhov tiež také návrhy, ktoré sú „zjavne

neopodstatnené“, čím sa v záujme efektivity a hospodárnosti konania dáva ústavnému súdu

príležitosť posúdiť otázku prijateľnosti návrhu na ďalšie konanie ešte v štádiu

predchádzajúcom jeho vecnému preskúmaniu. Ústavný súd môže podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený odmietnuť návrh (sťažnosť) už pri jeho

predbežnom prerokovaní za predpokladu, že na základe odôvodnenia sťažnosťou

napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, ako aj argumentácie sťažovateľa proti tomuto

rozhodnutiu dospeje k záveru, že sťažnosť prima facie nedosahuje ústavnoprávnu

relevanciu, resp. že namietaným rozhodnutím nemohlo byť vzhľadom na jeho povahu

a obsah zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

práv sťažovateľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Ústavný súd opakovane judikoval, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného

postavenia ústavného súdu možno vyvodiť, že ústavný súd zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade

a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich

rozhodnutí. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento pri

svojom rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj

postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a

), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne

).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez

ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri

posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že

bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

).

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 28. októbra 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie

okresného súdu č. k. -119 z 3. júna 2010 vo výroku o náhrade trov konania.

Krajský súd odôvodnil v relevantnej časti potvrdzujúce uznesenie, ktorým zároveň

priznal žalovaným v 1. až vo 4. rade náhradu trov odvolacieho konania, uvádzajúc:

„V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, k zastaveniu konania došlo

v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zo strany žalobcu postupom vyplývajúcim z ust.

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v znení neskorších predpisov. Nesplnenie si poplatkovej povinnosti je potrebné bez

akýchkoľvek pochybností považovať za platobnú nedisciplínu. Platobná nedisciplína

účastníka konania už sama osebe je očividne nežiaduca, nakoľko všeobecné súdy v ich

agende zbytočne zaťažuje a ak účastník konania v tejto, nedisciplíne napriek výzve

a upozorneniu na procesné dôsledky spojené s nerešpektovaním; výzvy pokračuje, ide

o konanie, za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, a to i vo vzťahu k jeho povinnosti

nahradiť trovy konania.

Ak teda žalobca nesplnením si povinnosti zaplatiť súdne poplatky zo žaloby zavinil

zastavenie konania, pri rozhodovaní o trovách sa správne vychádzalo z ust. § 146 ods. 2

veta prvá , podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Zo znenia ust. veta prvá pritom nevyplýva, aby k zastaveniu

konania malo dôjsť len v dôsledku procesného úkonu účastníka. Uvedené ustanovenie teda

nevylučuje, aby rovnaký následok mohol nastať aj v dôsledku iných skutočností, napr.

v dôsledku nečinnosti účastníka pri plnení si svojej poplatkovej povinnosti. Argumentácia

žalobcu o nemožnosti použitia ust. veta prvá na prejednávanú vec nie

je správna.

Za takejto situácie odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust.

uznesenie vo výrokoch o trovách konania potvrdil.“

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie krajského

súdu je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za exces alebo

za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného a ako také

kvalifikovať ako arbitrárne. Preto je z ústavného hľadiska akceptovateľné a podľa názoru

ústavného súdu ním nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa

, listiny a dohovoru. Rovnako tak nemohlo dôjsť podľa názoru ústavného súdu

namietaným uznesením krajského súdu k porušeniu princípu legality vyplývajúceho z čl. 2

ods. 2 (resp. listiny), pričom v danom prípade zo sťažnosti zjavne

vyplýva, že sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu tohto ústavného princípu v spojení

s namietaným porušením jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia výslovne uviedol, že sa

v okolnostiach danej veci nestotožnil s názorom sťažovateľa o nemožnosti použitia § 146

ods. 2 prvej vety na prejednávaný prípad. Tým zároveň

odmietol ako nesprávny aj odlišný právny názor vyslovený krajským súdom v inej obdobnej

veci, a to konkrétne v uznesení sp. zn. z 30. apríla 2010, na ktoré sťažovateľ

poukazoval a nevysporiadanie sa s ktorým označil vo svojej sťažnosti ako ťažiskový

argument.

K sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry krajského súdu

ústavný súd dodáva, že si je vedomý toho, že situácie, keď všeobecné súdy v iných

konaniach obdobnú či zhodnú problematiku odlišne právne posúdia, nie je žiaduci. To však

nemusí znamenať, že by každá takáto nezhoda musela mať bez ďalšieho za následok

porušenie základného práva s ústavnoprávnym rozmerom a v každom prípade by to

zakladalo nutnosť vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody vedúceho zároveň

k zrušeniu namietaného rozhodnutia. O zásah do základných práv a slobôd účastníka

konania by mohlo ísť len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokúvanej veci.

V tejto súvislosti však ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide

o uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2010, v ktorom je vyslovený

názor, že „nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by

mal za následok zastavenie dovolacieho konania, a preto aplikácia ust.

na daný prípad nie je dôvodná“, uvedený názor je celkom ojedinelý a netvorí súčasť

ustálenej judikatúry všeobecných súdov.

Preto vôbec nemožno uvažovať v tom zmysle, že by sa bol krajský súd v danej veci

odklonil od stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov, a nebolo ani nevyhnutné, aby sa

touto argumentáciou sťažovateľa v danej veci podrobnejšie zaoberal.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž nemusí znamenať, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď, ale musí reagovať len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového

aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (m. m. , ).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

(a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 28. októbra 2010

a namietaným porušením označených práv sťažovateľa (m. m. ), a vzhľadom

na to podľa pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o zrušení napadnutého

rozhodnutia, ako aj o úhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa touto

časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011